Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážení hostia, vážení predstavitelia odborových organizácií na balkóne, dámy a páni, hoci skôr by som mal asi povedať, drahí pozostalí, keď vidím túto snemovňu v tomto stave a s týmto počtom, ale nuž teda poďme k veci, dámy a páni, vystupujem k Zákonníku práce len z toho dôvodu, že ma o to požiadalo, poprosilo pár kolegov z divadla a istých vecí sa dotknem, aj ako Zákonník práce vlastne sa prejaví, keby mal platiť v tejto podobe u divadelníkov.
Dámy a páni, prakticky už rok od nástupu tejto vládnej koalície patrí k tej k mediálne najprezentovanejším programovým zámerom práve vôľa zmeniť Zákonník práce. Táto vôľa je koncentrovaná najmä na úpravu tých paragrafov, ktoré hovoria o právach zamestnancov, ako inak, pravicová koalícia chce ich pozíciu čo najviac oslabiť, aby boli spokojní podnikatelia, ktorých záujmy sú pre našu súčasnú vládu Písmo sväté.Do nášho, nazvime to, newspeaku, George Orwell by mi iste rozumel, preniklo zaklínadlo zvané flexibilita. Hoci v zásade nejde o nič iné, ako o totálne nadradenie záujmu zamestnávateľa nad záujmom zamestnanca, ale dobre, máte v tejto snemovni o niekoľko málo hlasov viac, a teda vy v tejto chvíli určujete, akým smerom sa bude upravovať naša legislatíva. Keď tu nebudete, potom sa nečudujte, že sa bude upravovať opäť.
Je zaujímavé všimnúť si, koľko pozornosti, energie a priestoru venuje predkladateľ tejto novelizácie niektorým čiastkovým otázkam, doslova detailom. Nezasvätenému pozorovateľovi by sa napr. mohlo zdať, že jedným z tých najpodstatnejších dôvodov pre novelizáciu Zákonníka práce bola potreba zosúladiť dikciu § 38 s realitou demonopolizovaného trhu poštových služieb. Tri paragrafy Zákonníka práce upravujeme iba kvôli tomu, aby bolo všetkým dohromady a každému osobitne úplne jasné, že je jedno, či zamestnávateľ písomné dokumenty pošle zamestnancovi Slovenskou poštou alebo či pri ich doručení zvolí alternatívneho doručovateľa. Páni, mať tak vaše starosti, pán minister.
Kolega Ľubo Petrák tuná hovoril o istom pojme, dnes už pomaly všeobecne zaužívanom a dostávajúcom sa aj do vlastne tohto Zákonníku práce. Naozaj tento pojem sa vlastne dostal sem za prvej Dzurindovej vlády, no potom za vlastne všetkých Dzurindových vlád a pretrváva aj za súčasnej Dzurindovej vlády pod vedením pani premiérky Radičovej. Je to generačný rasizmus, ktorý sa prejavuje ako už istá filozofická norma. A nemusíme hovoriť o tom, že sa ho niektorí snažia naplniť aj tým, že vlastne dávajú isté pozmeňujúce návrhy takým spôsobom, aby sa dotkli aj Zákonníka práce. Hovorili sme tu o tom včera, keď pani podnikateľka, možno, v súčasnosti pani poslankyňa dala istú novelu, ktorá vlastne napĺňa absolútne filozofiu tohto generačného rasizmu. V spoločnosti sa to prejavuje nielen tým, ja neviem napadá ma istá debata na jednej súkromnej televízii, kde mladý 28-ročný historik sa stretne vis-á-vis s aktívnym členom Slovenského národného povstania a tento 28-ročný historik ho presviedča, že to teda nebolo Slovenské národné povstanie, ale že tam boli nejaké bojové povstalecké hordy, ktoré vlastne mali úplne iný zmysel a iný význam a tak ďalej a tak ďalej. Proste sú to ľudia, ktorí nás presviedčajú dnes všeobecne o tom, ako to bolo vlastne vtedy, keď oni ešte ešte nežili, ale že určite to tak bolo. Tomu ja hovorím generačný rasizmus. Keď sa pozriete ako ja, ako vyzerá situácia v médiách, či už v printových alebo elektronických, aké je tam zastúpenie, akej generácie, s akými problémami, no tak potom ja skutočne sa penzistom vôbec začínam čudovať, že ešte vidia nejaká miesto v tejto spoločnosti, vidím, že sú právom nešťastní. Proste je to tak, ako to je. To bola len taká malá vsuvka, preto, lebo kolega Petrák o tom začal hovoriť, aby sme si rozumeli teda, o čo ide.
Ja sa vrátim k Zákonníku práce.
Zaujímavý je myšlienkový pochod predkladateľa, ktorý možno odčítať z jeho návrhu na úpravu § 45 Zákonníka práce. Je to v bodoch 21 a 22 novelizácie. Návrh vychádza v ústrety zamestnávateľom, pretože predlžuje čas, po ktorý sú de facto novoprijatí zamestnanci od nich a ich rozmarov neobyčajne závislí. Pracovník v skúšobnej dobe býva tým ideálnym zamestnancom, nerepce, neodvráva, neprotirečí, len poslušne plní priania zamestnávateľa, najmä tam, kde si ľudia pracovnú príležitosť musia vážiť, pretože ich je ako šafranu. Novo doplnený odsek 5 § 45 je len chodníček k podnikateľskej spokojnosti. Fajn, vyšli ste zamestnávateľom v ústrety, budú vám iste vďační, veď si napr. budú môcť hravo vyriešiť sezónne práce práve cez predĺženú, a teda šesťmesačnú skúšobnú dobu. Od mája do septembra bude takýto novoprijatý zamestnanec makať a potom mu oznámia, že sa im nehodí.
Ale zaujímavý je ešte jeden drobný detail. Predĺženie skúšobnej doby sa netýka len radových zamestnancov, lebo podľa nového odseku 5 sa umožňuje stanoviť až deväťmesačnú skúšobnú lehotu, citujem, „v prípade pozície vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca“. Nazdávam sa, že tieto slovíčka nie sú v novelizácii pre spokojnosť zamestnávateľov, ale na politickú objednávku našich rezortných šéfov, teda členov vlády. O čo totiž ide, to uvidíme za ten rok, čo koalícia úraduje. Vládne strany nemajú veru veľa šťastia vo svojej personálnej politike. Dohodnú sa, navrhnú, vymenujú a často už po krátkom čase sú nespokojní, kritickí a riešia výmenu. Novelizovaný zákon dáva vláde i nižším orgánom do rúk jedinečnú šancu, žiaden novoustanovený štatutárny predstaviteľ si trištvrte roka nebude istý, či ešte zajtra bude vo funkcii, stačí, že sa bude na niektorý problém dívať triezvejšími očami ako jeho nadriadený, a tak môže nasledovať stručný proces, ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej lehote.
Dámy a páni, táto maličká novelizácia v sebe skrýva veľké riziká, predovšetkým riziko veľkého personálneho voluntarizmu a pocitu nezodpovednosti za výber riadiacich pracovníkov. Veď predsa vymenovanie, citujem ešte raz, je to krásna veta „v prípade pozície vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca“. No ja neviem, ktorý literát, pán minister, vám vymyslel túto formuláciu, ale skutočne by som chcel poznať, lebo je na prvý pohľad absolútne jasná. To je formulácia skutočne, ktorú by málokto nevymyslel. Predkladá čosi ako rozhodnutie kompetentného orgánu, ktorý si kandidáta vyberie. A je jedno, či je to komisia ministra, alebo dozorná rada súkromného podniku. A aký je to teda výber kandidáta, ak si potom tento zriaďovateľ či reprezentant záujmov majiteľa musí na deväť mesiacov predlžovať lehotu, v ktorej chce zisťovať, či si vybral dobre? To nám predkladateľ nepriamo hovorí, že vo výberových komisiách a dozorných radách u nás, dámy a páni, sedia úplní idioti, ktorí netušia, komu dávajú kompetencie a zodpovednosti štatutárneho orgánu. Ale viem si dobre predstaviť, aká polahoda by bola pre, povedzme, ministra kultúry, nechá si výberovou komisiou preskúšať kandidátov, vymenuje napr. generálneho riaditeľa nejakého svojho divadla a potom sa mu príde posťažovať zopár napr. hercov, že musia v divadle skúšať nejakých Čechov alebo Shakespearov a nestihnú točiť dôležitý mienkotvorný, napr. telenovelový... (Reakcie z pléna.), no áno, a ak sa ich nazbiera za pár mesiacov dosť, netreba do divadla posielať kontroly a hľadať cestičky, ako direktora vykývať, stačí mu poslať list, že sa s riaditeľom v skúšobnej dobe lúči, a môže zasadať znovu nová komisia a skúšať nových kandidátov, pochopiteľne, zase iba na týchto pár mesiacov, kým nepríde iná skupiny hercov, ktorá spochybní toho riaditeľa, ktorého táto komisia navrhla. Je to skutočne skvelé.
Dámy a páni, ale ak chceme, aby sme sa konečne pohli z miesta, musíme konať zodpovedne, my tu v parlamente, ale aj všetci tí ministri, riaditelia, prednostovia a iní zástupcovia verejnosti či predstavitelia podnikateľských kruhov. A ak budeme debatovať o zodpovednosti pri výbere kandidáta, ešte raz, no neodolám to ešte raz prečítať, na pozície vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, musíme si uvedomiť, že naše rozhodnutie bude mať aj nejaké dôsledky. Ak vyberieme dobre, bude podnik prosperovať a, by som sa vrátil k príkladu, divadlo bude kvalitné a úspešné. Ale ak strčíte do funkcie niekoho iba preto, lebo nejaký stranícky sekretár pre akéhosi zaslúžilého agitátora požaduje odmenu za služby v predvolebnej kampani, potrebujete si predlžovať na deväť mesiacov dobu, v ktorej ho môžete priamo úkolovať a v prípade potreby aj poľahučky vymeniť. Inými slovami, predlžovanie skúšobnej lehoty je nepriamym priznaním personálnej improvizácie a nekompetentnosti. Preto ho odmietam.
Čerešničkou na torte je zavádzanie konkurenčnej doložky v § 83 s odvolaním sa na to, že takáto úprava už v našom právnom poriadku bola v minulosti. Ide o to, že zamestnávateľ si môže v pracovnej zmluve vyhradiť, aby zamestnanec po ukončení pracovného pomeru po istý čas, navrhuje sa to do jedného roka, nevykonával činnosť, ktorá by mala k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Preložme si to ale do ľudskej reči. A použijem opäť príklad z oblasti, ktorú poznám asi najlepšie. Mladý herec skončí školu a dostane ponuku nastúpiť napr. do divadla v Prešove alebo v Spišskej Novej Vsi, chce hrať, je slobodný. Prečo nie? Nastúpi do divadla, darí sa mu a po niekoľkých mesiacoch ho osloví umelecký šéf nitrianskeho divadla alebo Činohry SND, že by mu ponúkli napr. postavu Hamleta, no treba nastúpiť hneď a vtedy sa zistí, že síce herec môže dať v divadle výpoveď, ale zaviazal sa, že rok po odchode z divadla nebude účinkovať v inom divadle, vo filme, televízii či agentúre a v prípade porušenia konkurenčnej doložky zaplatí bývalému zamestnávateľovi nejaký ten milión či dva milióny, alebo sa mladá sopranistka, ktorá získava prvé skúsenosti v banskobystrickej opere, bude len smutne dívať, ako za obzorom mizne vidina účinkovania vo Viedni či Miláne, pretože konkurenčná doložka jej zakazuje rok po odchode z divadla hrať inde ako pod Urpínom.
Dámy a páni, toto nebolo ani za socializmu, ani za socializmu sa takýmto spôsobom sopranistky, tenoristi, divadelníci, muzikanti, inštrumentalisti nemuseli domáhať svojho práva účinkovať v nejakom inom divadle. Jednoducho toto je začarovaný kruh, ktorý po prijatí tohto návrhu zákona nikto neprekročí. Má tento Zákonník práce byť horší ako Zákonník práce, ktorý bol za socializmu, pán minister? Ja viem, podnikatelia potrebujú dostať do zákona páku, ktorá by im umožnila ako mak pribrzdiť dnes obvyklú prax, že niektoré firmy alebo hoci advokátske kancelárie namiesto toho, aby si vychovávali vlastných perspektívnych odborníkov, vyhľadávajú a skupujú najlepšie mozgy, a tým likvidujú konkurenciu, a viem aj to, že moje príklady sú trošku pritiahnuté za vlasy, pretože zatiaľ ešte máme v divadlách aj osobnosti, ktoré vedia pochopiť, že talent potrebuje priestor a nepestujú si vlastné ego tým, že by likvidovali mladých. Áno, nie je fér ak niekto spozná vnútorné „tajomstvá“ jednej televízie a utečie s nimi do inej. Bývalí riaditelia bývalej verejnoprávnej STV by vedeli hovoriť dlhé hodiny o tom, ako sa z personálnej podstaty tejto televízie frajersky budovali konkurenčné komerčné telepodniky. Nie je, samozrejme, fér, ak niekto skopíruje vyvíjaný projekt na hocičo od trebárs auta po holiaci strojček či nový typ vodovodného kohútika, ak chcete, a odnesie si to so sebou k novému zamestnávateľovi. Tomu sa hovorí jednoducho krádež, príp. priemyselná špionáž. Občas sú výsledky takýchto neférových postupov aj zábavné. Tí vekom starší si podistým spomenú na podobnou metódou získané sovietske elektrospotrebiče, ale kto sa skúsil raz oholiť strojčekom Charkiv, nedal už nikdy dopustiť na pôvodný nemecký Braun. Rozhodne si myslím, že buď treba predkladateľa požiadať, aby jasnejšie špecifikoval, v ktorých oblastiach možno inštitút konkurenčnej doložky uplatňovať alebo tento návrh z novelizácie Zákonníka práce treba jednoducho vynechať, aj keď v Rakúsku a v Českej republike podľa dôvodovej správy čosi takéto jestvuje, ale tam to písal asi niekto gramotnejší.
Dámy a páni, keď mi v počítači nabehol materiál k novelizácii Zákonníka práce, myslel som si, že je to norma, ktorej by sa mali venovať prioritne moji kolegovia z výboru pre sociálne otázky a naši právnici, ale keď som si ho prečítal, bolo mi jasné, že minimálne upozorniť na týchto niekoľko závažných rizík je mojou občianskou a poslaneckou povinnosťou.
Iste, dámy a páni, máte svoj hlasovací stroj, pre ktorý názor nejakej opozície nepredstavuje problém, a už sa netrpezlivo dívate na hodinky, tešiac sa na let za ešte teplejším, krajším a na radovánky bohatším letom. Doprajem vám všetkým oddych, ale majte v sebe, prosím, aspoň toľko súdnosti, že pred odchodom tento návrh vrátime predkladateľovi na dopracovanie. Ani vidina príjemnej pláže totižto neospravedlňuje odhlasovanie takéhoto návrhu. A myslím si, že predvianočná jeseň je ďaleko prajnejšia, aby sme takýto Zákonník práce mohli odhlasovať, hádam aj trošku viac, všetci spoločne, a trošku viac, ako tomu bude teraz. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
