Vážený pán predsedajúci, ctené dámy a páni, ctení jedenásti alebo desiati koaliční kolegovia, ktorých to zaujíma preto, lebo vlastne ide o váš rozpočet, ktorý vy ste si schválili, a my ho ideme oponovať, čiže tých desať, to je také číslo, ktoré asi hovorí o tom, aké to medzi vami je.
Dámy a páni, rozpočet, ktorý nám dnes prichodí prerokúvať, naozaj nie je štandardným verejným rozpočtom demokraticky spravovaného štátu. Je to...
Vážený pán predsedajúci, ctené dámy a páni, ctení jedenásti alebo desiati koaliční kolegovia, ktorých to zaujíma preto, lebo vlastne ide o váš rozpočet, ktorý vy ste si schválili, a my ho ideme oponovať, čiže tých desať, to je také číslo, ktoré asi hovorí o tom, aké to medzi vami je.
Dámy a páni, rozpočet, ktorý nám dnes prichodí prerokúvať, naozaj nie je štandardným verejným rozpočtom demokraticky spravovaného štátu. Je to sumár čísel odhadnutých, čiastočne približne vykalkulovaných a čiastočne, ako sa medzi ľuďmi hovorí, vycucaných z prsta.
Všetci dobre vieme, prečo je to tak. Vieme, že Európou lomcuje nová, tentoraz úverová kríza, takže všetky odhady, ceny dlhovej služby postavené na dlhoročných našich i prevzatých skúsenostiach sú iba akýmisi hausnumerami a nik dnes nevie, koľko zaplatíme za pôžičky, ktoré sú pre našu ekonomiku nevyhnutné.
Všetci vieme, čo návrhu rozpočtu predchádzalo. Spomíname si na reči o 4,5-percentnom raste HDP, potom na odhady, ako to bude niekde okolo 3 percent, a kto účelovo nezabúda, určite má v pamäti aj rečičky našich vládnych predstaviteľov ešte z leta tohto roku, kde sa nešetrilo prísľubmi príchodu masívnych zahraničných investícií, ktoré znížia nezamestnanosť a zvýšia daňové príjmy.
Všetci vieme, že dnes vláda vymetá posledné rezervy, aby ich porozdávala zahraničným podnikateľom, ale, žiaľ, nie na vytvorenie, ale za láskavé udržanie ich prevádzok u nás.
Pred nejakým časom sme v tejto snemovni počúvali istého úplne vážne sa tváriaceho poslanca, ktorý vtedajšiemu ministrovi Počiatkovi dával múdre rady, ako má znížiť dane, pretože to je rozvojová cesta pre našu ekonomiku. Ten poslanec, jeho druhovia ironicky mávali rukou, keď prišla reč na krízu, a odmietali opatrenia, ktoré vtedy vláda urobila, aby na krízu nedoplatili občania, ktorí ju nezavinili.
Dokonca odmietali čo i len uznať, že vôbec nejaká kríza v Európe je. Všetky negatíva bolo predsa predvolebne efektívnejšie naváľať na hlavu nenávidenej, cez to všetko úspešnej vlády Roberta Fica.
No a všetci vieme aj to, že tá podoba rozpočtu, ktorú dnes schvaľujeme, hoci občania sa nemajú šancu s ním zoznámiť, pretože uvedené dve čísla parlamentných tlačí elektronický systém jednoducho neeviduje. Keď máte iný názor, skúsite, dozviete sa presne toto. Tlač číslo 495, 544 nie je evidovaná v systéme Evidencia parlamentných tlačí Národnej rady Slovenskej republiky. Možno preto, lebo sa v nich stále robia zmeny a je aj zrkadlom politického vývoja, ktorý viedol k pádu vlády Ivety Radičovej a vypísaniu predčasných volieb.
Pravicoví poslanci predsa už neraz v minulosti dokumentovali svoju vernosť zásade nechať pri odchode z vlády nielen prázdnu špajzu, ale pre istotu prejesť aj výplatu na pol roka dopredu a pouzatvárať objednávky na kadečo aj na celú päťročnicu.
Deje sa to, dámy a páni, v súčasnosti vo všetkých rezortoch. Chcel by som trochu detailnejšie sa venovať situácii v rezorte kultúry už aj preto, že pri schvaľovaní rozpočtu je vhodný čas na isté bilancovanie už aj preto, lebo dnes máme poslednú príležitosť hovoriť nielen o izolovaných číslach, ale môžeme sa zaoberať aj tým, čo sa v rezorte za celé skrátené funkčné obdobie udialo.
Keď sa v roku 2010 ujala vlády koalícia pravicových strán, prečítali sme si vo vládnom programe aj sľubne znejúce vety. Citujem: „Vláda Slovenskej republiky považuje kultúru za duchovný základ spoločnosti, ktorý je meradlom jej vyspelosti a súčasťou národnej identity. Zároveň chápe aj význam jej ekonomického potenciálu, ktorému sa v našich podmienkach zatiaľ nepripisuje adekvátny význam.“ Krásne, aká je však realita? Dopadlo to však trochu inak, ako si vláda na začiatku nakreslila. Kultúra je na úplnom chvoste spoločenského záujmu, na podporu kultúrnych aktivít vyčleňujeme tak úbohý podiel verejných zdrojov, že možno s výnimkou Albánska niet v Európe štátu, s ktorým by sme sa mohli reálne porovnávať. O približovaní sa k európskemu štandardu nechyrovať. Naopak, ako všetky pravicové vlády, ani táto posledná nemala problém naše zaostávanie intenzívne prehlbovať.
Skúsme si heslovito pripomenúť konkrétnejšie záväzky z vládneho programu: "Vláda Slovenskej republiky vypracuje dlhodobé strategické priority kultúrnej politiky Slovenskej republiky, ktoré budú rámcom pre rozvoj kultúry v nasledujúcom období,“ toľko citát. Rekapitulácia výsledkov je stručná. Takýto materiál nejestvuje. Rezort pod vedením pána ministra Krajcera odvrhol všetko alebo takmer všetko, čo bolo rozpracované za predchádzajúceho ministra, vrátane sľubne rozbehnutých a naozaj širokospektrálne vedených diskusií o perspektívnom financovaní kultúry, na ktorých sa podieľali s ľavicovo orientovanými odborníkmi aj ľudia ako Lázsló Szigeti, Ivan Hronec či Martin Šmatlák, ktorých z podpory ľavicového konceptu kultúry možno podozrievať len veľmi ťažko.
Rezort žil a žije takpovediac z ruky do úst, zo dňa na deň, netušiac, čo ho čaká zajtra. V takej atmosfére naozaj nemôže byť reč o nejakej kultúrnej stratégii, o koncepciách a podobne, a podobne. Ďalej citujem: „Hlavným cieľom vlády Slovenskej republiky je zefektívnenie a rozšírenie systému viacdruhového financovania kultúry, s cieľom dosiahnuť súčinnosť medzi verejnými financiami a inými zdrojmi." Sumár výsledkov vlády a ministerstva o viacdruhovom financovaní kultúry - naďalej slovenská kultúrna verejnosť iba sníva. Jediná cesta, ako sa do inštitúcií zriadených obcami, mestami a regiónmi môžu dostať prostriedky z rozpočtu ministerstva, je dotačný systém, ktorý však je limitový kalendárnym rokom. Je to teda pomoc ad hoc, a nie systémová. Všetky úvahy o tom, ako by sa na niektorých aktivitách kultúrnych inštitúcií, zriadených mestami či regionálnou samosprávou, mohlo spolupodieľať ministerstvo alebo naopak, ako by do centrálne zriadených inštitúcií mohli cez ekonomické stimuly vstupovať. Záujmy miest a regiónov sú presne tam, kde boli pred voľbami 2010. Akurát sme stratili dva roky.
Ďalej: "Vláda Slovenskej republiky podporí iniciatívy zamerané na kreativitu a vytváranie synergií medzi kultúrou, vzdelávaním a priemyslom a vytvorí špeciálny prierezový program štátnej podpory." Nikoho iste neprekvapí, že prierezového programu niet. Synergia medzi kultúrou, vzdelávaním a priemyslom sa iba výnimočne a uvedene dosahuje vďaka osobnej iniciatíve a obetavosti konkrétnych ľudí bez ohľadu na to, kto je práve vo vláde. Ba skôr možno povedať napriek tomu, že kto v nej práve je, robí, čo robí. Ak, pravda, nevnímame ako plnenie tohto bodu metódu aktivácie nezamestnaných pri obnove hradov a zámkov, keď subvencie ministerstva kultúry nepriamo nahrádzajú sociálne dávky.
Aby sme si rozumeli, vďaka aj za to. Hoci táto cesta asi do prístavu obnovy kultúrneho dedičstva, ktoré by mohol zvýšiť záujem turistov o návštevu našich regiónov, nepovedie.
"Vláda Slovenskej republiky prehodnotí decentralizáciu v oblasti kultúry." Jediný skutok, ktorý by bolo, ktorý by bolo možné pripísať na vrub plneniu tohto záväzku, je neobyčajne svojrázny. Úrad vlády Slovenskej republiky sa totižto stal zriaďovateľom folklórneho súboru slovenských Maďarov Mladé Srdcia, Ifjú Szivek. Podobný súbor slovenských Rusínov a Ukrajincov Pulz, naopak, zostáva v zriaďovateľskej pôsobnosti Prešovského samosprávneho kraja.
Ja by som poprosil, pán kolega, aspoň trošku tichšie. Ale nech sa páči. SĽUK a Lúčnica sú zase organizácia ministerstva kultúry. Štyri zhruba rovnaké organizácie teda majú tri rozličné mechanizmy existencie a financovania, ale možno je to v duchu onoho záväzku a vláda Slovenskej republiky najsamprv otestovala výhodnosť jednotlivých spôsobov zriaďovania a možno sa dozvieme, že podľa plánu mal úrad vlády v roku 2014 pôsobiť ako zriaďovateľ niekoľkých stovák kultúrnych inštitúcií. Žeby sme sa všetci mýlili a iba sme nepostrehli ten geniálny koncept redukcie štátnej správy? Že napokon by sme mali mať len premiérku a úrad vlády a všetky ministerstvá by sme mohli rozpustiť, lebo tam by sa o všetko vedeli postarať.
"Vláda Slovenskej republiky vytvorí podmienky na účinnú a transparentnú podporu neštátnej kultúry reštrukturalizáciou dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Vymaní grantový systém spod netransparentného vplyvu záujmových skupín, zavedie zjednodušenie aplikačného procesu, prehľadnejšiu administratívu. Ako jeho súčasť zavedie kontinuálne financovanie vybraných kultúrnych projektov s celoeurópskym a medzinárodným dosahom."
No, vláda, ako inak, vymenila členov všetkých grantových komisií, ak pripustíme, že sa v ich práci prejavovali vplyvy "záujmových skupín" v úvodzovkách, už letmý pohľad na výsledky jednotlivých programov demonštruje, že teraz, po Krajcerových personálnych čistkách, už záujmové skupiny programy úplne ovládli.
Ministerstvo úplne pokojne dotuje aktivity, v ktorých sa za slušný honorár angažujú dokonca priamo členovia jednotlivých komisií. Administratívna náročnosť dotačného systému je priam kafkovská. Uveďme len, že žiadateľ musí pri podaní žiadosti dokladovať, že napríklad nemá podlžnosti voči žiadnej zdravotnej poisťovni, nie je v konkurze, nebol pristihnutý pri nelegálnom zamestnávaní cudzincov, skrátka, pol kila papierov a potvrdení pre každý projekt skopírovaných, pričom komisia môže žiadať aj žiadosť úplne odložiť. Logický návrh, aby takéto účtovnícke doklady predkladali žiadatelia až pri podpisovaní zmluvy, cez úradnícke bariéry neprešiel.
Nemienim vás unavovať a urobiť tu namiesto pána bývalého ministra Krajcera, v súčasnosti povereného vedením rezortu, odpočet jeho činnosti v úrade, ale všimnime si ešte záväzok z vládneho programu.
Dámy a páni, nedá mi pri tejto príležitosti nehovoriť o tom takzvanom sasoidnom šetrení. Len chcem upriamiť v tejto chvíli vašu pozornosť na dve záležitosti, ktoré v celkovej sume robia okolo 15,5-16 miliónov euro. Je to napríklad nezmyselné referendum, o ktorom budem ešte ďalej hovoriť, 6 miliónov euro, o čom každý vedel, že je úplne zbytočne vyhodených len preto, aby si ktosi dokázal nedokázateľné. Ďalej, 10 miliónov euro za povalenie vlády, to už len taká maličkosť a táto strana tu ide čosi hovoriť o nejakom šetriacom programe.
Vláda Slovenskej republiky zruší koncesionárske poplatky a vytvorí nový legitímny rámec financovania organizácií a fungovania verejnoprávnych médií s cieľom zvýšiť efektivitu ich činnosti a posilniť ich verejnoprávny charakter. Všimnite si, niet tu ani slova o spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie. Napriek tomu je dnes rádiotelevízia realitou. Bohužiaľ, nielen reality šou, ale aj realitou objektívnou. Koncesionárske poplatky zrušila vláda rafinovane s účinnosťou od 1. januára 2013, keď sa jej to už netýka, a nemusí problém, ktorý vzniká, riešiť. O zvýšení efektivity opäť raz personálne, v úvodzovkách, "deratizovaných verejnoprávnych médií" môžeme len rojčiť a verejnoprávny charakter média ťažko budovať na vysielaní archívnych materiálov, keďže na tvorbu nových programov rádiotelevízia nemá peniaze, a vari už ani schopných ľudí. A posledné zistenia Rady RTVS naznačujú, že ani s verejnými obstarávaniami, s nákupmi všetko v našej rádiotelevízii v poriadku veru nie je.
Dámy a páni, táto pomsta verejnoprávnym médiám ide natvrdo, natvrdo na vrub súčasného ministra-neministra kultúry, pána Krajcera. Z veľkých slov a pekných predsavzatí vlády veľa neostalo. Aká je teda realita? Nakreslená v rozpočte na rok 2012 s výhľadom na ďalšie roky? Rozpočet pre rezort predstavoval v roku 2010, keď sa menili vlády, výdavky 189 940 472 euro, na rok 2011 je naplánovaných 167 192 123 euro, na volebný rok 2012 uvádza návrh rozpočtu 181 173 995 euro a pre rok 2012, 2013, pardon, je naplánovaných 159 901 278, a to koalícia ešte pred rozpadom stihla schváliť zákon, ktorým v roku 2013 mandatórne ukladá ministerstvu kultúry zabezpečiť namiesto zrušených poplatkov za verejnú službu minimálne 90 miliónov euro rádiotelevízii, pričom však v položkovom členení je v roku 2013 na podporu verejnoprávneho vysielania určených len 14 miliónov euro. Teda reálne by rezort bez rádiotelevízie mal podľa návrhu zákona dostať v roku 2013 ešte o 76 miliónov menej, teda nie 159,9 miliónov eur, ale 83,9 milióna euro. Takže pravicová koalícia naprogramovala pre rezort kultúry redukčnú diétu o vyše 100 miliónov euro za 3 roky, respektíve pokles výdavkov na kultúru na 44,3 percenta úrovne roku 2010. Je to náhoda, že si to minister kultúry nevšimol? Alebo je to zámer tu sediaceho ministra financií, ktorý chcel ešte nedávno predať Slovenské národné divadlo? V čom to je? O čom to je? Pomýlili sa páni? Alebo je tento rozpočet iba zdrap papiera?
Viem si živo predstaviť, ako mi pán Krajcer, Mikloš či Štefanec budú ozlomkrky vysvetľovať, že výhľadový rozpočet netreba brať úplne vážne. Že to je len základný odhad a čísla sa budú meniť. Ale potom sa ako člen tohto ctihodného zhromaždenia, mimochodom, najvyššieho zákonodarného zboru v tomto štáte, sa musím pýtať, či dovolíme, aby si z nás exekutíva, teda ľudia, ktorých my máme kontrolovať, robili jednoducho dobrý deň? Zavádzali parlament a predkladali nám na schválenie doslova a dopísmena hlúposti, dámy a páni?
Pán minister Krajcer sa s veľkým nasadením podujal riešiť niekoľko vybraných problémov rezortu. Zrušil napríklad maličké rezortné pracovisko, ktoré analyzovalo problematiku v oblasti cirkvi. Ušetril asi tri platy. Ale keď došlo k prvej vážnejšej situácii okolo istých krokov jednej z protestantských cirkví, ukázalo sa, že namiesto zrušeného úradu sa budú musieť expertízy objednávať od komerčných subjektov, no možno práve o to išlo, ktoré navyše nenesú nijakú zodpovednosť za prípadné zlé rozhodnutia na základe neúplných či mylných podkladov. Pán minister Krajcer s rovnakým nasadením trval na tom, aby sa prenájom kaštieľa v Budmericiach, sa inkasovalo, inkasovalo ministerstvo viac peňazí ako vedel platiť Literárny fond, jeho dlhoročný prevádzkovateľ. Našiel, v úvodzovkách, "novú" spoločnosť Dilema, ktorá nedokázala udržať pri živote ani len literárno-politický časopis. Literárny fond z kaštieľa vyduril a dnes je stavba, spojená so slovenskou literárnou minulosťou i prítomnosťou, prázdna. Akurát ministerstvo znáša náklady na jej stráženie, údržbu a vykurovanie a tento štát platí podporu v nezamestnanosti ľuďom, ktorých v domove slovenských spisovateľov vedeli uživiť ich ruky. Skutočne veľké víťazstvo, triumf efektivity a geniality súčasného rezortu, naozaj, a to je čosi, čo sa jednoducho zmazať ani takými alebo onakými výkladmi zákonov jednoducho nedá. Realita je taká. Pred rokom ešte v Budmericiach boli spisovatelia a tí, ktorí si tie Budmerice podľa platných predpisov objednali, dnes Budmerice chátrajú. A môže mi hovoriť ktokoľvek čokoľvek, bol som sa tam pozrieť a pokiaľ sa niečo v blízkej budúcnosti s Budmericami nestane, tak sú absolútne odsúdené na zánik.
Pán minister Krajcer urobil aj krok, ktorý mu priniesol vďaku medzi tými umelcami, ktorí nepôsobia v systéme kultúrnych inštitúcií, ale zoskupujú sa v rozličných tvorivých či občianskych organizáciách. Naozaj treba uznať, že cez grantový mechanizmus, keď tečie dnes väčší objem zdrojov, hoci stále to umožňuje vyhovieť len slabej pätine žiadostí. Ale okrem už spomínaného byrokratického molocha túto záslužnú tendenciu komplikujú aj iné veci. V novinách si v tieto dni môžeme prečítať, ako cez kultúrne poukazy na rozpočte rezortu parazitujú politicky orientované firmy, a kto má trpezlivosť preklikávať sa zoznamom žiadostí, ktoré ministerstvo cez komisie posúdilo a napokon sa minister rozhodol podporiť či nepodporiť, dozvie sa tiež kadečo. A aj to, že Martinské matičné slávnosti ministrovi za podporu nestoja vôbec, kým pre tzv. centrá nezávislej kultúry sa nájde aj po 150 tisíc eur, čo je zhruba rozpočet jednosúborového profesionálneho divadla.
Treba asi na tomto mieste dodať, že istá časť umelcov a pracovníkov, a nielen nezávislých kultúrnych inštitúcií, patrila k propagátorom strán pravicovej koalície a pomáhali jej získať voličskú podporu. Ministra kultúry budeme vidieť v najbližších týždňoch predvolebnej kampane, ako odovzdáva verejnosti zrenovovanú sídelnú budovu Slovenskej filharmónie alebo Bratislavského hradu. Obe stavby našťastie ľavicová vláda odovzdávala v stave takej vysokej rozpracovanosti, že už ani pravicoví experti nemohli zastaviť rekonštrukcie, preto sú teraz pred dokončením. Ministerstvo na budúci rok sľubuje splniť konečne druhou vládou Mikuláša Dzurindu odsúhlasený záväzok iného ministra kultúry a vtedy aj podpredsedu SDKÚ Milana Kňažka a rozbehnúť rekonštrukciu a dostavbu Slovenskej národnej galérie, ktorá je od roku 2000 bez väčšiny výstavných priestorov. Na rok 2012 je v rozpočte na tento účel 10 miliónov euro. No takýmto tempom bude sídlo našej Národnej galérie dokončené pri zohľadnení inflácie a rastu cien tak o 5, o 6 rokov. Alebo minister už teraz počíta s tým, že ľavicová vláda zdroje na rýchlu realizáciu rozbabranej stavby niekde nájde. Aj to je možné.
Dámy a páni, samo ministerstvo kultúry v komentári k návrhu rozpočtu svojej kapitoly uvádza, citujem: "S ohľadom na parametre návrhu rozpočtu možno konštatovať, že limity pre rok 2012, už vôbec nehovoriac o rokoch 2013 a 2014, nezohľadňujú v plnom rozsahu potreby rezortu kultúry na zabezpečenie obligatórnych úloh, ktoré mu vyplývajú z § 18 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády Slovenskej republiky a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, nakoľko povinnosťou rezortu je vytvárať primerané podmienky pre plnenie týchto úloh, čo pri aktuálnych parametroch rozpočtu nie je v plnom rozsahu možné." Úloh a záväzkov definovaných v strategických a koncepčných materiáloch ministerstva, schválených vládou a vyplývajúcich z nových legislatívnych predpisov, napríklad zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, zdaňovanie časti poskytovaných cestovných náhrad, zverejnenie zmlúv. Teda údaje, o ktorých my tu vážne debatujeme, nezohľadňujú platné právne predpisy tohto štátu. Uvedomujeme si vôbec, čo to znamená? Že exekutíve, respektíve jedinému superministerstvu a superministrovi je v podstate úplne jedno, aké zákony tu odhlasujeme? Pretože tie asi platia len pre tých hlúpych, ktorí zákon považujú za normu, ktorú treba rešpektovať? A čo si máme myslieť o vláde, ktorá návrh rozpočtu, v ktorom nie je dostatok zdrojov na plnenie povinností stanovených zákonom, pokojne odsúhlasí a pošle nám ho na prerokovanie?
Dámy a páni, nepripomína vám to ani len náhodou režimy, ktoré si s demokratickou správou vecí verejných ťažkú hlavu nerobia? Alebo sme ešte vôbec v Európe, kde sa rešpekt k zákonom považuje za občiansku cnosť a prirodzenú povinnosť?
Dámy a páni, argumentuje sa často, že je lepší nejaký rozpočet než rozpočtové provizórium, a som ochotný veriť, že sa môže vyskytovať, že sa môžu vyskytovať situácie, keď je to argument oprávnený. Veď kto by chcel, aby nám rástli úrokové sadzby, kto by túžil po tom, aby sa naša pozícia na finančných trhoch komplikovala? Práve preto nerozumiem tomu, prečo sa minister financií celé leto a jeseň tvári, akoby ho problém štátneho rozpočtu, v úvodzovkách, "otravoval". Akoby sa ho azda ani netýkal a na vláde sa podieľajúce strany ho museli div nie na kolenách pekne poprosiť, aby vôbec nejaký materiál s názvom Rozpočet dal na stôl. To, čím sa zaoberáme, je skôr scenár podľa motta "Po nás potopa", dámy a páni.
Ja len dúfam, že táto vláda-nevláda, ktorá mala pôvodne len zažínať a zhasínať svetlo, už skutočne sa nepridá k nejakým ďalším podstatným krokom a budem sa veľmi tešiť, keď pán minister financií už konečne odíde a zhasne.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
