Vážené dámy, vážení páni, musím začať tým, že ako vo faktickej poznámke, tak aj teraz si trošku musíme pripomenúť filozofiu toho, čo tu dnes je, lebo keď nepochopíme to, ako ten systém funguje, ako je postavený, tak potom stojíme tak trošku vo vzduchu a z každého rožka troška tam niečo pridávame a výsledkom môže byť stavba, ktorá nemá ani stabilitu, ani statiku a je veľmi náchylná na zrútenie.
Takže súčasný dôchodkový systém, tak ako je platný po reforme, snaží sa, aby bol postavený na tom, že to, aký je dôchodok, závisí od celoživotnej aktivity daného človeka, od toho, koľko do systému odviedol a ako dlho do systému odvádzal. Preto je zásluhový. Človek čím viac pracuje, čím viac do systému odvedie, tým vyšší má potom dôchodok. Táto zásada sa logicky premieta aj do systému valorizácie. V čase, keď som spúšťal reformu alebo predkladal ju do Národnej rady, bojovali sme, a celá krajina bola tým sužovaná, alebo staršie vrstvy obyvateľstva, že existujúce dôchodky boli veľmi nízke. Preto bol zvolený systém, zavedený systém, ktorý myslel na to, aby sa v rámci možností alebo dokonca mierne nad možnosti Sociálnej poisťovne čo najrýchlejšie zvýšila životná úroveň a zvýšili príjmy dôchodcov, ktorí sú na dôchodku, a tých, ktorí zanedlho do dôchodku pôjdu, teda tých skupín obyvateľstva, ktoré nijakým spôsobom nemohli profitovať zo zavedenia 2. piliera, ktorý je jadrom dôchodkovej reformy a ktorý stále je jej kľúčovou súčasťou a zabezpečí v budúcnosti to gro príjmov a gro istoty pre dôchodcov. Ale, samozrejme, nemohli sme zabúdať ani sme nezabudli ani na ľudí, ktorí boli 5, 10 rokov pred dôchodkom. A preto bol zavedený systém, ktorý je relatívne veľkorysý. A priznával a priznáva stále vysoké dôchodky alebo podstatne vyššie, ako to bolo predtým, čo je určite lepšie, ako keby sme zostali pri tých mizerných dôchodkoch, ktoré sa rovnali takmer žobračenkám.
Takisto valorizácia. Pretože týmto spôsobom keby sme len zaviedli systém, ktorý je štedrejší, nijakým spôsobom by sme opäť neovplyvnili tých, ktorí už majú priznané nízke dôchodky z minulosti na základe zlého systému, preto bola zavedená valorizácia tzv. švajčiarskym koeficientom. S plným vedomím sme vedeli, že tento spôsob valorizácie zvyšuje hodnotu dôchodku rýchlejšie. To znamená, že nielen zachováva jeho reálnu hodnotu, ale zvyšuje reálnu kúpnu silu daného dôchodku s tým cieľom, aby aj staré dôchodky sa dostali v istom časovom horizonte na vyššiu úroveň. Nikdy to nebude ideálne. Ja som si toho vedomý. Ja som si vedomý toho, že dôchodcovia budú oprávnene mať množstvo výhrad, že chceli by mať vyššie príjmy. Áno, kto z nás by im ich nedoprial. Ale je to vec ekonomických možností.
Vďaka tejto zmene, vďaka zavedeniu tohto spôsobu valorizácie, ktoré zaviedla reforma, ktorú schválila ostatná Dzurindova vláda, do dnešného dňa vzrástli dôchodky takmer o 40 %. Pani poslankyňa Tomanová ma minule opravila, že to bolo 38 %, až sa nemýlim, môže ma príp. doplniť. Takže sami musíte uznať, že ide o veľmi vysokú sumu. Taký nárast z hľadiska percent si dôchodkový systém nepamätá, ako tu bol. Ale zároveň to znamená, že takýto systém, a to sme takisto vedeli hneď na začiatku, nie je trvalo udržateľný. Sociálna poisťovňa nie je tak nastavená, aby dokázala utiahnuť tento systém a aby ho dokázala odfinancovať. Toto zavedenie malo sociálny aspekt, ktorý bol, samozrejme, popieraný vtedajšou opozíciou a nedávnou koalíciou, ale bol to silný sociálny aspekt, na ktorý sme mysleli pri zavádzaní dôchodkovej reformy. Vedeli sme však, že príde čas, kedy bude treba zreálniť to, čo si môže Sociálna poisťovňa dovoliť, to, čo si môže dovoliť táto krajina bez toho, aby sa zvýšili odvody, pretože zvýšiť príjmy Sociálnej poisťovne sa radikálne dá zvýšiť len zvýšením odvodov, a to isto nikto nechce, radikálnym predlžovaním dôchodkového veku, príp. znižovaním dôchodkov. Nič z toho nie je v pláne súčasnej koalície a nič z toho sme nechceli plánovať ani predtým.
Preto prechod na valorizáciu podľa inflácie je z hľadiska filozofie systému logický, pretože pokiaľ pripustíme alebo pokiaľ akceptujeme predpoklad, že systém prizná relatívne spravodlivo výšku dôchodku na základe odpracovaných rokov, na základe odvedenia odvodov do sociálneho systému, že to je v rámci daného mechanizmu spravodlivo vyrátaný dôchodok, v takom prípade neexistuje filozofické odôvodnenie, prečo by pri tomto dôchodku, keď už človek prestane pracovať, prestane do systému prispievať, mala jeho kúpna sila naďalej reálne rásť. Čo je oprávnené, je, že tento dôchodok nesmie klesnúť pod jeho reálnu kúpnu silu. A to sa zabezpečuje tým, že sa aplikuje valorizácia podľa inflácie. To znamená, že raz keď je priznaný dôchodok 500 eur, tak kúpna sila 500 eur bude aj o 20 rokov, aj keď, samozrejme, nominálne tá suma bude úplne iná. Keď bude priznaný dôchodok 700 eur, tak jeho kúpna sila sa nebude rokmi meniť, nebude ani rásť, ale nebude ani klesať. Tak to platí v obidvoch prípadoch. To je logické. To, myslím, nikto nespochybní. Určite to znamená, že je to menej štedrý systém ako súčasná valorizácia. Áno, je to tak. Ale to je vo väzbe na to, čo sa dá odfinancovať.
To som popísal, lebo som musel vysvetliť, ako vlastne tento systém funguje, lebo niekedy mám pocit, že tá väzba a tá logika systému sa z vedomia ľudí stráca. A keď máme systém a nedržíme sa filozofie, keď máme základy, na ktorých je postavený celý dom, a z tých základov polovičku vyhodíme do povetria, o chvíľu sa nám zrúti celá stavba.
A preto nemyslím si, že je šťastné riešenie zaviesť valorizáciu jednotnou sumou, pevnou sumou pre všetkých, pretože to poprie to, čo som pred chvíľou vysvetľoval. Nebude platiť po zavedení jednotnej valorizácie jednotnou sumou, že výška dôchodku, jeho reálna kúpna sila, ktorá bola priznaná pri priznaní dôchodku, bude taká aj o rok, o dva-tri roky, o desať rokov. Pri všetkých dôchodkoch, ktoré sú vyššie, ako je priemerný dôchodok, ku dnešku je to zhruba 400 000 dôchodkov, reálna kúpna sila bude po každej ich valorizácii klesať. Za ten dôchodok po ďalšej valorizácii si kúpi človek menej, jednoducho povedané, ako si kúpi v čase priznania dôchodku. A každým rokom sa tento aspekt bude prehlbovať. Takisto sa to, ako to pani Gibalová ukázala v grafoch v nomináli, dá ukázať na reálnej sile, že reálna kúpna sila do tohto dôchodku bude klesať, a to relatívne dynamicky. Takisto platí, že reálna kúpna sila dôchodkov, ktoré sú pod hladinou priemerných dôchodkov, a tu treba pravdivo povedať, že tých je väčšina, bude rásť. To znamená, že tam bude pokračovať ako keby ten mechanizmus, ktorý je zavedený dnes, že reálna kúpna sila dôchodkov rastie. Filozoficky sa to vymyká zo systému ktorý je dnes zavedený. Hovorím to preto, lebo budem o tom diskutovať a je to diskutabilná otázka, či toto je správny prístup.
Z môjho osobného pohľadu si viem predstaviť akceptáciu takto riešenej valorizácie alebo takto navrhnutej zmeny v tom prípade, keď povieme, že toto je opatrenie, ktoré má dočasný charakter s cieľom ešte viacej zjednotiť alebo napraviť tie nerovnováhy spôsobené historicky. To znamená, že sme tu mali starý, zlý dôchodkový systém, ktorý bol rovnostársky a ktorý priznával všetkým takmer rovnaké dôchodky na veľmi nízkej úrovni. A potom tu máme nový systém, ktorý sa snaží odmeňovať ľudí skutočne podľa ich aktivity a podľa ich snahy celoživotnej. To som dnes schopný akceptovať, keď povieme, že toto je len dočasné sociálne opatrenie, ktoré opäť nejakým spôsobom tých ľudí dáva na jednu úroveň. Ale s tým ako s trvalým riešením mám veľký problém, pretože začneme znižovať reálnu kúpnu silu dôchodcom, všetkým, ktorí sú nad priemerným dôchodkom. A budú pribúdať a tých je dnes už niekoľko stotisíc. A nielenže ich je toľko, ale navyše nevidím na tom ani kvapku spravodlivosti z hľadiska jednoduchého ľudského vnímania "všetkým rovnako", čo je teória rovnakých žalúdkov. Je to teória, ktorá má pevné korene v ľavicom videní sveta. Ale ja som sa k ľavicovému videniu sveta nikdy nehlásil. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
