Páni poslanci, ja som tu trpezlivo sedel a počúval som aj to, s čím som vrcholne nesúhlasil. Skúste sa vy ovládať, pretože inak môžeme ísť rovnako na trh a nemusíme chodiť do parlamentu, keď chceme takto rozprávať.
Stačí na to jednoduchá, zdravým sedliackym rozumom podopretá logika. Keď dáte ľuďom, ktorí neskončili tri vysoké školy, sú to obyčajní bežní ľudia spravidla s nízkou alebo žiadnou kvalifikáciou, dve možnosti, jedna možnosť je, nerob nič, len založ si čo najväčšiu rodinu a štát ti dá toľko peňazí, koľko získaš, keď budeš každý deň vstávať o šiestej alebo o piatej ráno, pôjdeš na autobus a odvezieš sa najmenej povedzme 20 km do práce a celý deň budeš hádzať lopatou alebo robiť inú manuálnu činnosť a tvoj príjem po takomto pracovnom mesiaci bude len o veľmi málo nižší, a to už po tých zmenách, ktoré sme zaviedli v minulom období, ako od toho človeka, ktorý to tak nebude robiť, ktorý keď sa ty budeš unavený vracať z práce, sa ti bude smiať a bude ti hovoriť aký si hlúpy, že veď on má toľko isto peňazí ako ty, no čo si ten človek vyberie. Ten človek si vyberie to, že povie si, že naozaj nie som hlúpy, však zostanem doma, však štát mi to dá a nemusím nič robiť a príp. si niečo ešte niekde bokom privyrobím na nejakej fuške. A toto je zlý systém, ktorý deformuje a vytvára tie ostrovy chudoby, ktoré sa stále rozrastajú, pretože my reprodukujeme chudobu takýmto podporovaním, takéhoto správania, pretože tak podporujeme, aby tá rodina bola čo najväčšia, a podporujeme týmto systémom, že je nemúdre chodiť do práce, je nemúdre tú prácu hľadať. A v tom je veľmi veľký rozdielny pohľad môj a náš a váš na túto problematiku. Tu vôbec nejde o šetrenie, ako sa to mnohokrát tu snažil niekto hovoriť. Ja by som bol najradšej, keby verejné financie neušetrili ani korunu, po zavedení tohto zákona, pretože to by znamenalo, že naozaj aspoň jeden z rodičov sa snaží, našiel si príležitostnú prácu a vykonáva usilovne aktivitu, aby spel k tomu správaniu, ktoré podľa mňa pre spoločnosť je dobré a užitočné. A rozumná spoločnosť sa snaží motivovať k tomu, aby ľudia sa správali, tak ako chce, aby sa správali, nie aby sa správali presne naopak.
Musím upútať nejako pani Tomanovú, lebo je strašne zahĺbená do rozhovoru so svojimi kolegami, takže znova taký citátik. Spomenuli ste, že všetko tu nejako fungovalo, kým som ja nezačal rozbíjať systém pomoci v hmotnej núdzi. Nuž, pani poslankyňa, vy ste boli štyri roky ministerka. Tak keď som ho rozbíjal a rozbil, prečo ste ho za tie štyri roky zasa neprestavili zasa na iný systém, ale nechali ste ho presne v tom istom systéme, ani dávky v hmotnej núdzi sa nezmenili, ani spôsob vyplácania, ani horná hranica, po koľkých deťoch už nerastie? Použili ste na to okľuku. Začali ste dávať rôzne príspevky, ktorými sa deštruoval ten logický vystavaný systém, ktorý znamenal, že pracovať sa má oplatiť, že ľudia, ktorí pracujú, musia mať svoj čistý príjem vyšší a podľa možnosti čo najciteľnejšie vyšší oproti tým, ktorí poberajú dávku v hmotnej núdzi a rôzne príspevky k tejto dávke. Tými novo zavádzanými príspevkami sa stále ťahal hore ten príjem ľudí, ktorí ho nemajú z práce, až sa stal temer identickým. A to pokiaľ nezmeníme, tak to bude katastrofa.
Zaznelo tu tiež od pána poslanca Ondruša, že tie dopady aké budú, že sa nám tu zvýši drobná kriminalita. No najprv jednak toto som počúval mnohokrát, keď sme pristupovali k zásadnej reforme sociálneho systému. A dostávam aj otázky, či znova nebudú rabovačky. Boli, áno. Úžerníci vyprovokovali tie rabovačky, pretože oni prví prišli o peniaze a vedeli, že to je pre nich obrovská strata. A, samozrejme, ľudí, ktorí nie sú až tak vzdelaní, je ľahšie manipulovať. A ich zmanipulovali. Ale aj sa rýchlo nastolil poriadok. A čo je to za spoločnosť, ktorá sa bude báť, aby nastolila poriadok, aby nastolila spravodlivosť pre ľudí práce? To sú vaše slová. Vy hájite ľudí práce, tak hájme tých, ktorí naozaj pracujú, a chráňme tých, ktorí pracujú, a nevytvárajme systém, aby sa tí, ktorí pracujú, mali rovnako zle ako tí, ktorí nepracujú.
Mnohokrát sa objavovali vo vašich slovách slová rasizmus a rómska menšina. Nájdite mi v tom návrhu zákona jediné slovo, ktoré hovorí o nejakom etniku, o nejakej národnosti, o nejakej rase. Nájdite mi jedno slovo. A ja sa zásadným spôsobom chcem ohradiť proti tomu, aby niekto vo vzťahu k mojej osobe ma obviňoval akýmkoľvek priamym či nepriamym spôsobom z rasizmu. Ja tak nekonám, nekonal som a môj život je toho dôkazom. Keď neveríte, ja vám to viem dokázať na praktických príkladoch. Tí, ktorí hovoria o rasizme, sami sú rasisti, pretože ináč by na to neprišli. Podľa seba súdim teba, je staré slovenské porekadlo. A to platí. Takže keď hovoríte o rasizme, tak vy si predovšetkým dávajte pozor, lebo už vaše slová mnohokrát hraničili minimálne s napĺňaním toho, ako sa rasizmus popisuje. Toto nie je zamerané proti žiadnej etnickej skupine. Platí to pre všetkých rovnako. A zákon, ktorý platí pre všetkých rovnako, bez výnimky, nemôže byť rasistický, nemôže byť diskriminačný, nemôže mať nijaké znaky, ktoré niekoho zvýhodňujú a niekoho znevýhodňujú.
Pán starosta Bublavý, spomenuli ste aktivačné práce. Len vám pripomeniem, že aktivačné práce boli jeden z nástrojov, ktorý sme zavádzali a ktorý sme zaviedli, ktoré práve na toto slúžia, aby sme vťahovali tých, ktorí dlhé roky boli bez práce a stratili pracovné návyky, opäť do pracovného procesu. Klobúk dole, až sa vám to darí a patríte potom k tým schopným a šikovným starostom, bodaj by všetci takí boli, ale to je práve dôkaz toho, že to nie je vytrhnuté z kontextu, čo je tu navrhnuté. To patrí do istého systému, ktorý sa tu budoval a ktorý začal fungovať, ktorý reálne začal prinášať efekty. Veď my sme mali štatistiky, a určite sú aj dnes, koľko tisíc ľudí sa cez aktivačné práce dostalo k riadnej práci.
A keď chceme hovoriť o tom, čo sa urobilo v prospech toho, aby ľudí z vylúčených sociálnych skupín sme proste vytiahli z toho prostredia, tak len pripomeniem, že za môjho pôsobenia sme zaviedli obedy v škole za jednu korunu vtedajšiu, za môjho pôsobenia sa zaviedli školské pomôcky zadarmo. Aký to malo účel, zarobiť, ušetriť štátnemu rozpočtu alebo pomôcť týmto ľuďom, aby naozaj sme vsadili na tú budúcu generáciu, aby sme ich vytrhli z toho prostredia, do ktorého sa, rovno to poviem, vinou štátu dostali tak, že ich zotročoval sociálnymi dávkami, že ich naučil tomu, že netreba vôbec sa snažiť, netreba pracovať, pretože je to rovnako výnosné, ako keď nepracujú? A v tomto treba pokračovať. A pre všetkých tých, všelijako mi kladú otázky ľudia nielen z opozičných lavíc, pripomeniem, že už tu máme jeden dobrý a fungujúci mechanizmus a nástroj, ktorý je postavený na obdobnom princípe, že pracovať sa oplatí.
Máme tu daňový bonus. Veď daňový bonus je iná časť rodinného prídavku, ktorý patrí všetkým deťom, samozrejme. Že? A predsa občania alebo ľudia, ktorí pracujú, dostávajú daňový bonus a tým pádom majú vyšší čistý príjem na dieťa. A tí, ktorí nepracujú, ho nedostávajú. Veď toto je úplne to isté, len sa rozširuje pôsobnosť osvedčeného a účinného nástroja, ktorý vedie ľudí k tomu a odmeňuje ich za aktivitu a snahu. To je nie trest, to je odmena a motivácia. A tak by to malo byť.
Pán Ondruš, ja to musím teraz otočiť, sa čudoval, že ako sa zmenila tu rétorika, keď sa zjednocoval rodičovský príspevok. No ja sa čudujem, ako sa vaša rétorika zmenila. Veď tu opäť inou cestou, a určite nie rovnakým spôsobom ani s rovnakým cieľom, chceme vytvoriť dve úrovne rodičovského príspevku, ktorý ste zaviedli vy, v prvom rade. Dnes na tom nevidíte nič pozitívneho. Môžeme sa baviť a určite sa nedohodneme na cestách. A pretože ste opozícia, tak sa nedohodneme vôbec. Ale nepriznáte to, že to je len iný spôsob hľadania niečoho, čo má fungovať motivačne, aby tí, ktorí pracujú, mali vyššiu podporu od štátu ako tí, čo nepracujú. A pripomeniem, ako to teda bolo. Vtedy sa to podmieňovalo tým, že matka, nie jeden z rodičov, ako je to v tomto návrhu, len matka musela pracovať 270 dní, ale nie za štyri roky, ako je to v tomto návrhu, ale len za tri roky. To znamená, bolo to omnoho, omnoho prísnejšie, ako je to navrhnuté teraz. Tu sa to rozširuje na aspoň jedného z rodičov, pretože my sa dívame na rodinu, nie na jedinca, ale snažíme sa podporovať rodinu a rozšírili sme to na štyri roky. Rovno poviem, skutočne to nie je cieľ tu niekoho trestať, ale cieľ vytvoriť nástroj, aby sme ľudí odmenili za ich aktivitu. Tak keď povie niekto, že štyri roky je málo, dajme tam päť rokov a nezmeňme počet dní a zmäkčime tie pravidlá. A ja sám som navrhol, určite sa to objaví v pozmeňujúcich návrhoch, pánovi ministrovi, keď sme o tom diskutovali, že ešte si to viem predstaviť zviazanejšie s rodinou, tak nech to nie je len aspoň jeden z rodičov, dajme tam „alebo obaja v súčte, tie isté dni“, pretože tu naozaj nejde ani o šetrenie, ani o trestanie, ale o to, aby sme tých ľudí motiváciou a tým, že vytvoríme čo najväčší rozdiel v príjme medzi pracujúcimi a tými, ktorí nepracujú, aspoň príležitostne motivovali k tomu, aby zmenili svoj prístup k danej problematike.
A keď sa tu narába okresmi alebo regiónmi s vysokou mierou nezamestnanosti. Áno sú také, žiaľbohu. A nikto z toho nie je nadšený, nikto sa tomu neteší. A nechceme, aby boli. Ale čo tí ostatní v tých okresoch? Je tam 100-percentná miera nezamestnanosti? Čo tí ľudia, ktorí naozaj každý deň kvôli tomu, aby zabezpečili svoju rodinu príjmom z práce, vstávajú o 5.00 hodine ráno a idú na autobus? Na tých nemyslíte, že tí si nezaslúžia väčšiu podporu ako tí, ktorí tak nerobia? A som stopercentne presvedčený, že keď sa toto presadí do života, tak tu dôjde k pozitívnym zmenám.
A keď sa tu hovorí o drobnej kriminalite, opäť poviem, choďte sa tam pozrieť. Myslíte, že môže byť ešte väčšia? Choďte sa pozrieť do oblastí, kde sa ocitli ľudia, ktorí nežijú na sociálnych dávkach v menšine alebo kde sa tie pomery vyrovnávajú, aké sú pre nich životné podmienky vytvárané. A je to správne, aby sme to podporovali, a to vytvoril tento systém, ktorý tu dnes máme, je správne to, aby to pokračovalo ďalej? Nie je to správne. Takže tento návrh zákona prispeje významným spôsobom k tomu, aby sa menilo správanie ľudí, aby sa menili motivácie a aby sa ľudia začali správať ináč.
A ja som to nechcel hovoriť, ale keď tak emotívne na mňa sa snaží hypnotických pohľadom pán Ondruš pôsobiť z lavice, tak ja vám to poviem, jednu konkrétnu príhodu zo života môjho. V časoch keď som bol minister a keď sme zaviedli pre mnohých veľmi radikálne zmeny v sociálnych dávkach, jedného dňa bez ohlásenia prišiel do Banskej Štiavnice, kde žijem, za mnou Róm. Čakal som od neho všeličo, nebolo to príliš veľa mesiacov po tom, kedy naozaj to bolo aj vypäté. A doniesol mi upletený košík. A povedal mi, že ďakuje. Ja som stále si myslel, že ironizuje alebo si chce robiť zo mňa srandu, alebo nerozumel som tomu. On povedal, že naozaj úprimne to myslí, že mi ďakuje, že on celé roky žil na sociálnych dávkach, nemal záujem o prácu a ani nepracoval. Až po zmene sociálneho systému, ktorý sa presadil, a tým, že sa zastavil ten prúd peňazí, ktorý zabezpečoval taký príjem, že sa z neho dalo ako-tak žiť, tento človek si spomenul, ako ho jeho otec naučil pliesť košíky. (Hlas v sále.) Braňo, počúvaš? (Reakcia poslanca.) Z toho aj vyplýva, prečo sa takto správate k riešeniu problému. Nepočúvate. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
