Videokanál poslanca

Pán poslanec Viskupič, sú veci, ktoré proste nevysvetlíte. Princíp a zmysel tajnej voľby v personálnych otázkach je rovnaký, či už ide o hlasovanie v poslaneckom klube, alebo v pléne parlamentu. Jednoducho má zmysel vtedy, keď majú tí hlasujúci sa cítiť slobodne, keď sú na jednej strane pod nátlakom nejakej osoby, ktorá im je vyššie postavená. A je zaujímavé, že ste to vedeli a chápali pokiaľ išlo o vaše hlasovanie v poslaneckom klube. A to, že tam bol nátlak predsedu Sulíka, to všetci vieme. Ale zrazu v pléne sa už taký slobodný cítiť nechcete, hoci možno by ste sa vy aj rád cítili, ja neviem, nevidím vám úplne do duše, ale jednoducho z hľadiska cieľa tejto koalície zhmotniť sa prokuratúry a spolitizovať ju, sa o tú slobodu sám dobrovoľne pripravujete a je smutné, že sa to snažíte ešte nejakým spôsobom vysvetliť a obhájiť.
Nie, dnes je to o slobodnom a demokratickom Slovensku a vaším rozhodnutím, vašou zrazu zmenou uprostred pravidiel hry posúvate Slovensko niekde inde, smerom k tej nedemokracii. Tak je to, pán poslanec Viskupič, a naozaj tú vec s tým tajným hlasovaním nevysvetlíte, neobhájite.

Ďakujem za slovo. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dnes nejde o zmenu rokovacieho poriadku, ale ide o Slovensko. Aj preto sme tu rozprestreli štátnu zástavu Slovenskej republiky, aby to bolo každému jasné. Nie preto, aby tento štátny symbol bol zdrojom posmeškov zo strany poslancov vládnej koalície. Dnes naozaj ide o Slovensko, slobodné a demokratické.
Už vo svojom vystúpení k prvému čítaniu som konštatoval, že koalícia chce zmeniť tajné hlasovanie na verejné z nedemokratických, čisto mocenských dôvodov. Verejná voľba je v tomto prípade len synonymom pre stopercentnú kontrolu koaličných poslancov, aby boli na posty, ktoré majú byť politicky nezávislé a nestranné, zvolení určení politickí nominanti. Kvôli tomuto nedemokratickému cieľu chce koalícia vziať poslancom slobodný výkon mandátu a z ľudí robí hlupákov táraním o transparentnosti. Predstiera, že jej záleží na tom, aby ľudia vedeli, ako poslanci hlasujú. Ak chcete byť k ľuďom skutočne otvorení, rovno im povedzte, rozhodli sme sa, že tento pán bude generálny prokurátor, a rovno si ho menujte. Nezdržiavajte nás hlasovaním. (Potlesk.)
Načo to divadlo s verejnou voľbou, ktorej výsledok je jasný? Princípom transparentnosti koalícia nemôže verejnú voľbu v žiadnom prípade zdôvodniť aj preto, že voľbu generálneho prokurátora začala tajnou voľbou a transparentnosť verejnej voľby objavila až potom, keď zistila, že tajná voľba je riziková.
Časom však prišli aj ďalšie dôkazy pokrytectva koalície. Ako na počkanie prišlo vyjadrenie pána poslanca Viskupiča o personálnom hlasovaní v poslaneckom klube SaS. Citujem: "Opäť hlasovali o našom zotrvaní v klube, tentoraz tajne. Hlasovanie dopadlo rovnako ako verejné, všetci boli za naše zotrvanie." Zvláštne. Z akých dôvodov sa klub SaS rozhodol hlasovať tajne? Normálnemu človeku je to zrejmé. Chceli, aby v citlivej personálnej otázke boli členovia klubu slobodní, aby neboli pod tlakom a kontrolou predsedu strany. A myslím si, že to bolo správne rozhodnutie.
Ale prečo potom chcú vziať túto slobodu poslancom pri voľbe prokurátora? Najmä ak tu existuje verejný nátlak a vyhrážka premiérky. Možno by odpovedali, že koaliční poslanci sa neboja verejného hlasovania a žiadneho nátlaku a budú hlasovať slobodne. Ale prečo sa potom koaličný poslanec Matovič medzičasom zveril médiám s nasledovnou osemmesačnou skúsenosťou? Citujem: "Potvrdili sa moje predpoklady, že politika je špinavá. Politici si dosadzujú na teplé miestečka svojich nominantov, tvária sa inak pred kamerami a inak mimo kamier. Veľa z nich nemá chrbticu. Poslanec nemôže hlasovať slobodne. Za slobodné hlasovanie sú poslanci trestaní, potvrdilo sa to aj na mojom prípade."
Zopakujem to podstatné, čo tvrdil jeden z koalície, "poslanec nemôže hlasovať slobodne, za slobodné hlasovanie sú poslanci trestaní".
To sú teda, vážení, dôvody, pre ktoré musíte zmeniť tajnú voľbu, ktorá dáva poslancom slobodu, na kontrolovanú voľbu verejnú. Nie kvôli verejnosti, kvôli cieľu politicky ovládnuť prokuratúru. To je krok proti verejnosti a proti demokracii. A všetci, ktorí za verejnú voľbu budete hlasovať, preukážete, že ste a chcete zostať neslobodní a že sa podriaďujete nedemokratickému diktátu Koaličnej rady. Áno, aj o tom je návrh na zmenu rokovacieho poriadku. Je to o zmene koaličných poslancov na neslobodných poslancov. Je to o nedemokratických spôsoboch tejto koalície.
Dnes sa už nebudem obšírnejšie vracať k zmyslu tajnej voľby z hľadiska histórie a filozofie. Zopakujem len argument klasika liberálnej demokracie Johna Stuarta Milla, ktorý tvrdí, že "najsilnejší dôvod pre tajné hlasovanie je tam, kde sa vzmáha zhubná nadvláda malého počtu nad väčšinou, kde môže byť hlasujúci zastrašený nátlakom alebo tým, ak je niekto dostatočne nadradený druhému a môže si privlastňovať právo predpisovať mu, ako má hlasovať". Akoby tento klasik poznal našu koalíciu a jej Koaličnú radu.
Ale tajná voľba nie je len ochranou proti nátlaku. V prípade určitých funkcií je aj predpokladom požadovanej politickej nezávislosti a nestranného výkonu funkcie zvoleného. Verejná personálna voľba totiž logicky vytvára jasne čitateľný vzťah medzi poslancom a zvolenou osobou, ktorý môže zvoleného pri výkone funkcie ovplyvňovať. Konkrétne povedané, ak sa chceme vyhnúť riziku politizácie prokuratúry, generálny prokurátor by nemal vedieť, ktorým poslancom je zaviazaný za svoje zvolenie a, naopak, ktorí ho nevolili. Je to normálne, aby generálny prokurátor vedel, kto ho nevolil? A bude rovnako prísnym metrom pristupovať aj k tým, ktorí ho volili?
Vážení, už v starom Grécku volili sudcov tajne. A od tých čias, zdá sa, sme na Slovensku veľmi nepokročili. Naopak, zdá sa, že upadneme. To, čo chcete urobiť, je nedemokratické, čisto mocenské. Spočiatku mali so zmenou tajnej voľby na verejnú problém aj niektorí koaliční poslanci. Predseda ústavnoprávneho výboru pán Procházka sa snažil z dilemy vykorčuľovať s nápadom, ak si to dobre pamätám, že v zákone by bola akási predispozícia na tajnú voľbu. Možno aj výsledkom takýchto úvah je v návrhu zachovanie iluzórnej možnosti tajného hlasovania, ak sa na takom návrhu uznesenie plénum parlamentu.
Ale povedzte mi, načo je verejné hlasovanie o tom, či sa má hlasovať tajne? Aj hlupákovi je jasné, že nikto, kto by chcel hlasovať za iného generálneho prokurátora, ako určila Koaličná rada, sa neodváži verejne podporiť tajnú voľbu. Veď by sa prezradil, že chce hlasovať inak.
Čiže navrhovaná možnosť tajného hlasovania je len prázdnym gestom, fintou, ako zachovať ilúziu. Ak má byť totiž tajné hlasovanie reálnou možnosťou a nie len trikom, musí sa o návrhu na tajné hlasovanie hlasovať tajne. Inak ho tam vôbec nemusíme mať.
A k tomu smeruje aj môj pozmeňujúci návrh týkajúci sa § 39 ods. 8, ktorý by sa doplnil o poslednú vetu, ja vám to potom dám, pani spravodajkyňa, o tomto návrhu sa hlasuje tajne.
Odsek by teda znel: "Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou, alebo ak sa na tom na návrh najmenej 15 poslancov bez rozpravy uznesie Národná rada. Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze Národnej rady. O tomto návrhu sa hlasuje tajne."
Bol by som rád, keby som si mohol po hlasovaní o zmene rokovacieho poriadku naďalej vážiť aspoň niektorých poslancov koalície ako slobodných poslancov, ktorí nechcú byť za každú cenu ponižovaní kontrolou svojich straníckych šéfov. Mám na mysli teraz v takom prípade, že by podporili tento môj pozmeňujúci návrh. Pretože v každom demokratickom a právnom štáte je dôležité, aby personálna voľba v parlamente najmä pri nepolitických funkciách mala takú formu, ktorá zabráni politickej moci, ak podľahne takému pokušeniu diktovať poslancom nátlakom, či už politickým, alebo mediálnym, koho majú voliť. A súčasná koalícia takému nedemokratickému pokušeniu podľahla a tými, ktorí predovšetkým poslancom diktujú, sú premiérka Radičová a predseda parlamentu Sulík. Títo dvaja tlačia koalíciu tam, kde sa začína nedemokracia.
Nenechajte sa vydierať a zachovajte tomuto demokraticky zvolenému parlamentu aspoň reálnu možnosť tajnej voľby. Na to, aby k nej naozaj mohlo dôjsť, sa musí o nej samotnej hlasovať tajne.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec, ja by som možno nepoužil pre zdôvodnenie tohto návrhu vyhlásenia niektoré tie emotívne argumenty, ale samotné vyhlásenie považujem za dôležité, ten obsah, ktorý je predložený, pre našu civilizáciu, pre našu kultúru v širšom slova zmysle, ktoré jedným z pilierov je aj kresťanstvo a, samozrejme, náboženská sloboda.
Neviem, ako budú o tomto hlasovať moji kolegovia v poslaneckom klube strany SMER, lebo sme sa o tom ešte nerozprávali, ale ja chcem vyjadriť svoju osobnú podporu k tomuto návrhu vyhlásenia.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Štefanec, keby ste hlasovali za Lisabonskú zmluvu, vtedy by som vašu starosť o jej implementáciu bral vážne, takže vyčítajte samému sebe niečo. Pán poslanec Poliačik, strážny pes, váš strážny pes rovná sa RTVS aj s príbuznými poslancov koaličných v Rade RTVS aj s človekom blízkym pánovi predsedovi parlamentu vo výkone STV pánom Ondrom, aj nakoniec takými príspevkami spravodajstva STV, kde opozícia nemá žiadny priestor a kde si vymieňajú komplimenty na svoju vynikajúcu prácu, pán minister kultúry s pani premiérkou.
A čo sa týka vášho názoru pani poslankyňa Kiššová, je to aj čiastočne vec názoru, ja sa staviam skôr k tým, dá sa povedať všetkým európskym štátom, ktoré nevylučujú žiadnu určitú skupinu fyzických osôb z práva na odpoveď a staviam sa na stranu tých, ako je Nemecko, Rakúsko, kde práve pri politikoch sa zdôrazňuje to právo a jeho význam v tom zmysle, že sú to kritizovanejšie osoby ako akékoľvek iné. A naozaj, je to, čo vy mienite obmedziť, ja vyslovujem podozrenie, že je to v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Ďakujem.

Ďakujem. Aby neprišlo k omylu, nemám tuná teraz na mysli žalobu podľa Občianskeho zákonníka, resp. nejaké pokuty alebo sankcie podľa žalôb na základe Občianskeho zákonníka. Hovorím o práve na primeranú a limitovanú peňažnú náhradu, ktorú ustanovuje tlačový zákon a je výlučne naviazaná na neuverejnenie opravy alebo odpovede.
Po jej zrušení vydavateľovi nebude nič hroziť za to, že opodstatnenú opravu neuverejní. Zo súdu, ktorý mu možno po rokoch prikáže príslušnú opravu uverejniť, nemôže mať žiadnu obavu. Ale hlavne, aký to bude mať význam pre človeka, ktorý sa nápravy domôže v čase, keď bude jeho problém dávno zabudnutý. Je zrejmé, že vypustenie primeranej náhrady za porušenie podmienok uverejňovania opravy odpovede a dodatočného oznámenia, zníži účinnosť zabezpečenia pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť uplatnenie týchto práv a špeciálne z aspektu, ku ktorému sa vyjadril mimochodom aj nemecký ústavný súd a síce, že uverejnenie odpovede musí byť rýchle, a to je predsa úplne logické, a to je racionálne, pán minister.
Takže, nie obmedzenie práva na odpoveď pre verejných funkcionárov, ale zrušenie práva na primeranú peňažnú náhradu za neuverejnenie opravy, či odpovede je kľúčovou zmenou v tlačovom zákone. Kvôli tomu vydavatelia výskajú od radosti a do neba chvália súčasnú vládu. A dnešní koaliční politici, tým vracajú vydavateľom svoj dlh z opozičných čias. A vydavateľom sa vracajú staré zlaté časy, ktoré im zabezpečoval ešte komunistický tlačový zákon. Zlaté časy preto, lebo sa opäť nebudú musieť trápiť s opravovaním nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácií, a už vôbec nie v aktuálnom čase, kedy je ešte nepravdivá informácia ako tak v pamäti čitateľov.
A musím teda tu povedať aj to, že dnes platný tlačový zákon významne prispel k posilneniu práva verejnosti na pravdivé informácie a na ochranu súkromia. Vydavatelia sú dnes totiž nútení zodpovednejšie posudzovať žiadosti o opravu a odpoveď a šanca na uverejnenie opravy do niekoľkých dní významne stúpla. Avšak po zmenách, ktoré navrhuje vláda, budú práva verejnosti oproti právam vydavateľom významne poškodené. A nejde tu samozrejme len o osoby, ktorých sa nepravdivé skutkové tvrdenie priamo dotýka. Ide o všetkých čitateľov, pretože všetci majú právo na pravdivé informácie a na opravu nepravdivých.
Súčasná vláda sa však postavila len na stranu vydavateľov, a aby bolo jej dielo v tom dokonalé, rozšírila aj okruh dôvodov, kedy vydavateľ vôbec nie je povinný uverejniť opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie, a aby túto najpodstatnejšiu zmenu a jej dopad prekryla, a aby sa populisticky zapáčila ľuďom, bude dokola tvrdiť, že tou zásadnou zmenou novely je obmedzenie práva na odpoveď pre verejných funkcionárov.
Zastavme sa teda aj pri tom. Nikde v Európe, pán minister, nie sú určité skupiny fyzických osôb znevýhodnené oproti iným pri práve na odpoveď. Nikde v Európe. Výslovným vylúčením právnických osôb, v ktorých pôsobia verejní funkcionári, tak isto dochádza k obmedzeniu základného práva, ktoré môže byť posúdené ako neprimerané. Účelom práva na odpoveď je podporovať verejnú diskusiu nielen k súkromným záležitostiam, ale práve k tým verejným. Výslovne zaručené právo na odpoveď majú orgány verejnej moci v Nemecku, Rakúsku a Portugalsku. Vylúčenie obvinených osôb je jednoznačne diskriminačné, pretože tu úplne absentuje dôvod takéhoto postupu a dôvodová správa ho ani nemá. Osoba si svoje postavenie totiž nevybrala sama a úplne je pozbavená práva na odpoveď. Dôjde tým k porušeniu čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach v spojitosti s čl. 14 tohto dohovoru, zákaz diskriminácie pri požívaní práv zaručených dohovorom. V mnohých európskych štátoch sa teda právo na odpoveď verejným činiteľom a verejným orgánom priznáva a odôvodňuje sa to tým, že sú kritizovanejší vo verejnom priestore ako iné osoby. A nehnevajte sa, dôvodiť tým alebo klásť ako argument, že veď máme tlačové konferencie a máme vystúpenia v parlamente, to ako neponižujte tak, alebo nepodceňujte tak poslancov Národnej rady, aby ste toto dávali ako náhradu práva na odpoveď a práva na opravu v médiách. Akým, akou zárukou je tlačová konferencia toho, že sa napraví nejaká nepravdivá informácia? Akou zárukou je vystúpenie v parlamente? To je, povedal by som, až trápny argument.
Bol by som možno ochotný aj prijať nejaké obmedzenia pre verejných činiteľov v takom prípade, ak by sa potvrdili tie obavy, že politici budú právo na odpoveď zneužívať. Prax však ukázala, že oni ho takmer ani nevyužívajú v porovnaní s inými osobami. Doložím to výsledkom zaujímavého publikovaného prieskumu, ktorý urobili študenti Paneurópskej vysokej školy v redakcii denníka Sme za prvých desať mesiacov platnosti tlačového zákona. Za toto obdobie prišlo do redakcie tohto denníka tridsať žiadostí o odpoveď. Z toho len jednu žiadosť adresoval politik. Takže jeden politik a dvadsaťdeväť iných osôb. Pred kým chce teda súčasná vláda chrániť našu tlač?
Ide tu len o fiktívne víťazstvo nad politikmi, lebo právo, ktoré sa im obmedzí, zatiaľ veľmi ani nevyužívajú. No pôjde o faktickú porážku širokej verejnosti, pretože jej právo na opravu a odpoveď bude touto zmenou tlačového zákona výrazne ponížené. A tu sa spoliehate na to, že ľudia nepochopia, že to čo sa mení v prospech vydavateľov je na úkor práv verejnosti, a že tlačový zákon, ktorý tak veľmi vyhovuje vydavateľom sa z hľadiska práva na opravu a odpoveď stane pre ľudí len prázdnym zdrapom papiera. A dôkazom je aj to, že napokon ste sa ani len nepokúsili o žiadne zmysluplné zmeny tlačového zákona, na ktoré by poukázala jeho aplikačná prax a určite také sú. Určite po takmer troch rokoch fungovania tlačového zákona je viacero vecí, ktoré by som pokojne na ňom menil alebo vylepšoval, ale o toto ste sa nepokúsili a takmer ste odignorovali aj požiadavky Syndikátu slovenských novinárov. To vás nezaujímalo.
Vy ste nikdy nemali záujem o dobrý tlačový zákon. Mali ste len starosť o záujmy vydavateľov, aby ste im vrátili dlh za ich politickú nadprácu a zaviazali ste si ich, aby ste si ich zaviazali k spolupráci aj v tomto období. To, že zmenený tlačový zákon budú unisono chváliť vydavatelia, či už naši alebo zahraniční ešte neznamená, že bude dobrý aj pre čitateľov a svoje by možno k tomu povedali aj novinári, ak by práve vydavatelia neboli ich zamestnávateľmi.
Takže na jednej strane, akože významné zmeny, ktoré možno sú aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. A verím, pán minister, že niektorí opatrní úradníci ministerstva kultúry vám to aspoň medzi štyrmi očami naznačili a na druhej strane zmeny, ktoré veľmi poškodia právo verejnosti na opravu nepravdivých, pravdu skresľujúcich informácií a samozrejme aj právo na odpoveď, ktoré je legitímnym právom vychádzajúcim z princípu, že v prípade zásahu do osobnostných práv má byť vypočutá aj druhá strana. Ale vám, veľkým zástancom demokratického dialógu a transparentnosti, také niečo zjavne nič nehovorí.
Takže v tej symbióze s vydavateľmi pokračujte a verím, že na obrazovkách Slovenskej televízie budem sledovať ešte viacero piár príspevkov, kde si budete navzájom s pani premiérkou vymieňať pochvalné uznanie za to, o koľko akože priečok v tom nejakom zahraničnom hodnotení vzrástla sloboda tlače na Slovensku. Sloboda tlače a najmä práva verejnosti týmto zákonom budú výrazne ponížené. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, pripadá mi priam až komické, ako sa v poslednom čase pán minister, ale aj pani premiérka, pretože k tejto téme sa vyjadruje, priam nadúvajú takým uspokojením, akoby predkladané zmeny v tlačovom zákone mali spasiť svet. Štafáž v tomto divadielku im veľmi vďačne robia slovenskí vydavatelia, pretože tie zmeny sú urobené pre nich a výlučne pre nich.
Návrh novely tlačového zákona nie je pre ľudí, je proti nim, pretože prakticky znemožňuje právo na odpoveď a opravu nepravdivých informácií všetkým, resp. rozhodnutie ponecháva na ľubovôli redakcii. Vláda zdôrazňuje a dôkazom toho je aj terajšie vystúpenie pána ministra, pretože tým začal, že tou zásadnou zmenou v návrhu je údajne obmedzenie práva na odpoveď pre verejných funkcionárov. Pán minister s obľubou používa aj také spojenie, že politici už nebudú chránenou zverou a túto zmenu podsúva ako víťazstvo ľudí nad neprimeranými právami politikov.
Pán minister, vy sa naozaj o svoju ochranu starať nemusíte, podriadené média vám ju vďačne zabezpečujú. Príklad nám poskytla Slovenská televízia v hlavnej spravodajskej relácii v sobotu, kedy vysielala príspevok na tému tlačového zákona. Účinkujúci v tomto príspevku boli pán minister Krajcer, pani premiérka Radičová a zástupca vydavateľov, samozrejme unisono velebiaci zmeny v tlačovom zákone. V tomto príspevku nebola ani sekunda priestoru pre nejaký iný názor, pre nejakú oponentúru, pre niekoho iného. Takže, v tomto zmysle naozaj vy žiadnu ochranu nepotrebujete. Vidíme tu súčasne aj ten akože ekonomický efekt zlúčenia Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. A naozaj máte pravdu potom, že táto vláda sa novinárov nebojí. Kto by sa aj bál, keď sa správy STV menia na piár vládnej politiky.
Vrátim sa pár slovami aj k platnému tlačového zákonu, ktorý bol prijatý v r. 2008 a vystriedal tak vyše štyridsať rokov platný tlačový zákon z čias bývalého režimu. Tento dnes platný tlačový zákon bol kritizovaný práve kvôli právu na odpoveď. Kritikom prekážalo, že pre právo človeka reagovať odpoveďou je podstatný zásah uverejneného skutkového tvrdenia do jeho osobnostných práv. A nie to, či je skutkové tvrdenie pravdivé alebo nepravdivé. Kvôli tomuto priam s hororovou rétorikou, najmä SDKÚ bolo ochotné blokovať ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, kvôli tomu vyšli v tom čase schvaľovania tohto zákona noviny s protestujúcimi titulnými stranami. A to napriek tomu, že čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach zaručuje právo na odpoveď aj voči názorom, osobitne vo veci literárnej a politickej diskusie, a to nielen pre účely opravy nepravdivých údajov.
Takmer po troch rokoch platnosti tohto hrôzostrašného tlačového zákona je myslím si, práve dnes na mieste otázka, ako teda tento zákon obmedzil slobodu slovenskej tlače. Každý pravidelný čitateľ slovenských novín si dokáže tu odpoveď dať aj sám. Ani vtedy, ani dnes netrápilo vydavateľov a už vôbec nie vtedajších opozičných politikov právo na odpoveď.
Opozícia si jednoducho v tejto veci veľmi rada kopla do vlády o to viac, že si tým ešte tuhšie zaväzovala tlač ako politického spojenca. To, čo v skutočnosti vydavateľom prekážalo, bolo niečo iné.
Nový tlačový zákon totiž dával verejnosti reálne vymožiteľné právo na uverejnenie opravy nepravdivých informácií alebo odpovede, a to nie po rokoch, keď už každý zabudne, čo sa opravuje, alebo na čo sa reaguje, ale v lehote niekoľkých dní a na rovnocennom mieste. Túto reálnu vymožiteľnosť zabezpečuje aj stále ešte v zákone platné ustanovenie o práve na primeranú peňažnú náhradu pre tú osobu, ktorej žiadosti o opravu, či odpoveď vydavateľ nevyhovel, hoci bola oprávnená a spĺňala všetky náležitosti, ktoré zákon predpisuje ... (prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Rado sa stalo, pán poslanec. Pozorne som vás počúval, ja vám chcem tiež poďakovať, pretože ste podali dôkaz nielen o silnom mandáte pani ministerky, ale aj o silnej podpore, akej sa teší ten návrh, ktorý predložila. A úplne kúzelné sa mi zdalo to, ak som to dobre pochopil, že keby ste mali záruku, že budete ešte pri moci nejaké tie ďalšie obdobia, tak iste v zásade ten zákon aj nejakým spôsobom schválili, ale keby tu hrozilo, že by teda SMER mal prísť naspäť k moci, tak už to nebude až taký dobrý zákon. Tak neviem, či žartujete, ale vážte slová, lebo tým vrháte veľmi zlé svetlo na vládnu koalíciu, na vládny návrh zákona a svojím spôsobom odhaľujete tie úmysly a potvrdzujete to, čo hovoríme. A uisťujem vás, že, aj sme to dnes povedali, my vrátime tie pravidlá do toho súčasného stavu a určite nebudeme zneužívať tie pravidlá, ktoré vy si teraz nastavujete práve na to, aby ste sa politicky zmocnili ako súdnictva, tak aj prokuratúry.
A silný mandát, pani ministerka, gratulujem vám. Vidíme, aký ho máte naozaj veľmi silný.

10ani ministerka, dvakrát ste povedali, že cítite veľmi silný mandát. Vy neviete čo je to silný mandát. Na také hlboké a závažné zmeny máte mandát veľmi slabý. Mandát koalície v polčase rozpadu.
Povedali ste tiež, že rozumiete tomu, čo povedal pán podpredseda parlamentu Fico. Neviem, či naozaj rozumiete, ale ja vám to teda inými slovami zopakujem. Tie škodlivé a nedemokratické zmeny budú veľmi rýchlo aj s osobami zmenené. A veľmi plamenne ste nám vyčítali zlo Mečiara. Predstaviteľka tej politickej strany, ktorá pred piatimi rokmi, po voľbách v roku 2006, veľmi, veľmi, veľmi chcela ísť do koalície s HZDS a s Mečiarom, aj s jeho krvavými paprčami. Asi máte v SDKÚ presvedčenie, keď tak hovoríte o zle a dobre, že vy viete aj tie krvavé paprče meniť na krištáľovo čisté. A vám je dovolené všetko. Takže nezabúdajte, kto chcel ísť do koalície s Mečiarom.

Pán poslanec Madej, pred pár týždňami sme boli svedkami divadla vládnej koalície na tému politických nominantov v štátnych podnikoch. A výsledky, samozrejme, boli sporné, ale, a líderkou v tom bola pani premiérka a politickí nominanti v štátnych podnikoch, to bol proste hrôzostrašný problém. Pod rúškom tejto témy a takýmito návrhmi zákonov je tu však zámer ďaleko obludnejší - politizácia súdnictva. Donedávna sme počúvali, že princípom a pilierom demokracie je nezávislosť súdnictva. Najnovšie počúvame, že problémom slovenského súdnictva je až prílišná nezávislosť. A takéto návrhy zákonov, aké predkladá vládna koalícia, politizujú súdnictvo, odstraňujú, demontujú demokraciu.
A poznámka na okraj. Rodinkárstvo z úst pána poslanca Poliačika, to znie vtipne.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, pán Galbavý, pán Dostál, ak teda ste za zrušenie verejnoprávnych médií, sme členským štátom Európskej únie, možno vám je známe alebo nie, ale Európska únia a my ako jej člen sme sa v rôznych dokumentoch zaviazali podporovať a rozvíjať verejnoprávne médiá. Môžem to teda chápať tak, pán Galbavý, že vo svojom kritickom vzťahu SDKÚ k Európskej únii a môžeme od vás očakávať aj to, že nás vymaníte z tohto spoločenstva, ale to len tak naozaj na okraj, lebo uvedomujem si, že vy si naozaj neuvedomujete súvislosti a postavenie verejnoprávnych médií v Európe, v Európskej únii. Už o ich obsahovej dôležitosti ani nehovorím.
Cestu k dnešnej verejnej, akože slobodnej voľbe generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska otvoril zákon o zlúčení Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, ktorý sa tuná nám predložil z dôvodu, akože riešenia ekonomických problémov Slovenskej televízie. Zaujímavé je, že jedno z prvých rozhodnutí bolo odvolanie šéfredaktora spravodajstva Slovenskej televízie. Zrejme za ekonomickými problémami Slovenskej televízie väzí spravodajstvo Slovenskej televízie s jeho bývalým šéfredaktorom. Tým chcem povedať, že bolo nám od začiatku jasné, že predovšetkým to zlúčenie sleduje cieľ obsadiť, privlastniť si verejnoprávne média, resp. dnes už len jedno verejnoprávne médium, a to aj za cenu takéhoto riskantného kroku, ktorý sa tu stále snažíte prezentovať ako nejakú reformu, ale je to len mechanické zlúčenie a veľmi dobre vedia tí, ktorí sa v tom vyznajú, že je to obrovské, obrovské riziko. A vedia to aj mnohí z tých kandidátov, ktorí sa prezentovali svojimi projektmi, mnohí to nakoniec aj zmienili vo vzťahu k Slovenskému rozhlasu a tak ďalej.
Za cenu tohto cieľa ste neváhali ani zmeniť pravidlá. Pravidlá obsadzovania orgánov verejnoprávnych médií, ktoré tu prežili prakticky dve volebné obdobia. Pravidlá, ktoré ste vytvorili vy, dominantná časť súčasnej koalície a ktoré sme my rešpektovali. No, ale vy v tej nedočkavosti zmocniť sa verejnoprávnych médií, nedokážete ctiť ani vlastné pravidlá. Takže prišla táto zmena, a teda dnes si zvolíme generálnu riaditeľku alebo zvolíte, tento parlament, generálnu riaditeľku Rozhlasu a televízie Slovenska. Že je to tak, a že je tá voľba politická a výsledok je predom jasný, to potvrdil aj tu za mnou sediaci predseda tohto parlamentu a predseda jednej z koaličných strán, keď pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky ešte koncom minulého roka, veľmi jasne vo svojej prostorekosti a bohorovnosti povedal, že vznikne nejaká pracovná skupina pri koalícii, ktorá koaličnej rade povie, ktorý ten kandidát by mal byť koaličným kandidátom a koaličná rada rozhodne. To samozrejme by nestačilo, veď nakoniec, tá jednota koalície je naozaj len pri verejnom hlasovaní, takže aby sa ten cieľ naplnil, bolo potrebné túto voľbu, ako aj voľbu rady urobiť verejne. To ten výsledok zaručí a nič na tom nezmení. Pre mňa je tak trochu aj komické, ako som to pozoroval, zahmlievanie a predhadzovanie rôznych takých scenárov, špecialista na to je pán Galbavý, ako tu vzniká nejaký, nejaká možná spolupráca koalície a opozície a tak ďalej. No proste výsledok je jasný.
Tento cieľ sa nakoniec preukázal aj pri tom, ako sa choval gestorský výbor pre kultúru a média v tejto otázke. Už som viackrát zmienil a zopakujem to znovu, pretože sa mi zdá, že sa málo doceňuje precedens, o ktorý sa pokúsil práve pán poslanec Galbavý, ale bola za tým celá koalícia v našom výbore v súvislosti s tými rokovaniami, ktoré sa týkajú voľby generálneho riaditeľa a rady, tam bol návrh odobrať kompetencie opozičnému predsedovi výboru pre kultúru a média. Také niečo som tu ešte nezažil, ani som o tom nepočul, že by sa niekto pokúsil, že by sa koalícia pokúsila v tajnej voľbe zvolenému predsedovi výboru odobrať kompetencie. Zľakli sa toho, keď prišiel pán z legislatívneho odboru Národnej rady a prečítal im to, čo sme im my hovorili na výbore, že to je naozaj porušenie zákona, porušenie tej elementárnej parlamentnej demokratickej kultúry. Ale ten pokus tu bol. No, naozaj by som rád videl, či by bolo také mlčanie médií v minulom období, keby sme sa my pokúsili siahnuť na kompetencie nejakému vtedajšiemu opozičnému predsedovi výboru. Boli by sme riešení, nie v Bruseli, ale vo Washingtone a neviem, kde všade, že ako takí nedemokrati.
No, ale v tom výbore sa diali aj ďalšie čudné veci, ktoré majú priamy dopad na dnešnú voľbu. S ľútosťou musím plénu oznámiť, že gestorský výbor opäť koaličnou väčšinou, niekedy pôsobiacou chaoticky, ale nakoniec aj spoľahlivo, keď si zopakujú aj v noci výbory, aby teda nakoniec sa dohodli, že čo je teda ten správny názor, tak sem do pléna posunuli v zozname tých kandidátov na generálneho riaditeľa, ale aj na členov rady aj takých ľudí, ktorí podali svoje prihlášky po termíne alebo v prípade tých, čo kandidujú do rady, ktorí nespĺňajú ani zákonom predpokladané kritéria na 5-ročnú odbornú prax alebo 3-ročnú riadiacu prax v príslušnej oblasti, na ktorú kandidujú v Rade rozhlasu a televízie Slovenska. Preto plénum upozorňujem na to, a nie je to zase len môj názor, je k tomu aj stavisko legislatívneho odboru Národnej rady.
Táto voľba dnes bude spochybniteľná a bude aj spochybňovaná. A koalícia dobre vie, že už prišiel na mediálny výbor, už prišla takáto sťažnosť, no ale väčšina v tomto prípade nedokázala prejaviť svoju jednotu a demokratičnosť, čiže nedokázala si ani len schváliť taký návrh, aby sa tým zaoberal ústavnoprávny výbor alebo nejaký iný orgán. Čiže tá voľba bude spochybniteľná a spochybňovaná.
Výsledkom tej voľby bude teda fakticky to, že na čele Rozhlasu a televízie Slovenska bude kandidát a bude človek politický, zvolený koalíciou, zvolený tak, aby to bol práve on a my, žiaľ, sa na neho takýmto spôsobom aj budeme musieť pozerať. A naozaj korunu tomuto faktu nasadil člen vlády Slovenskej republiky, minister kultúry Slovenskej republiky, ktorý, ja naozaj nechápem prečo, či teda až tam musí zájsť tá drzosť, a to nerešpektovanie pravidiel, povedal z pohľadu exekutívy, kto by mal byť tým riaditeľom verejnoprávneho média. Nemohol sa opanovať, naozaj musel ešte on pani Zemkovej tú pečiatku koaličnú buchnúť na čelo? Nemáme na výber, musíme sa a budeme sa na ňu pozerať cez prizmu vášho rozhodnutia, vašich výrokov. A takisto, samozrejme aj na tú 9-člennú radu, ktorú ste si takisto pekne podelili, veď predsa, neurobíte už takú chybu ako pri dovolovaní dvoch členov do Rady pre vysielanie a retransmisiu, keďže tam ste ešte nestihli alebo ste sa nedohodli, tú voľbu ste nezmenili na verejnú, tak tam jednoznačný kandidát MOST - HÍD neprešiel, no tak samozrejme, také niečo sa už nemôže opakovať, takže budeme tu mať deväť politických, jasných nominantov koalície.
Takže na záver, dámy a páni, aj pri tejto voľbe sa ukazuje, že táto vládna koalícia je charakteristická aj tým, že nad zákon, nad zákon, nad pravidlá stavia svoju koaličnú väčšinu. Ďakujem. (Potlesk.)