Videokanál poslanca

Zvolávam zasadnutie výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny na 13.15 hod. na, do zasadacej miestnosti na čísle 50.

Ďakujem. Chcem oznámiť členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že zasadnutie klubu bude hneď teraz na č. 50.

Takže ja som chcela pôvodne teraz ešte do hlasovania poprosiť o rokovanie výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, ale keďže je porada klubov, tak oznamujem členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že po skončení hlasovania tohto, ktoré bude o 12.15 hodine, sa stretneme na čísle 33 a budeme mať veľmi krátke zasadnutie nášho klubu, asi 20 minút.

(Pätnásťminútová prestávka.)

(Po prestávke.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, ešte niekoľko slov k prerokovanému zákonu. Podľa mňa je vyslovene nedemokratické, ak vláda tuná v Bratislave chce rozhodovať o osude teplární tých, teplární, ktoré sú nielen v Bratislave, v Trnave, v Martine, vo Zvolene, v Žiline a v Košiciach. Osobujete si právo takto rozhodovať o zabezpečovaní jednej zo základných životných potrieb pre obyvateľov týchto miest. Myslím si, že v otázkach takéhoto významu by mali rozhodovať obyvatelia, ktorých sa to týka, v miestnych referendách. A chcem zdôrazniť význam miestneho referenda a v tejto súvislosti sa obrátiť napríklad aj na koaličnú stranu SaS, pretože vy ste tiež vo volebnej kampani, vtedy, keď ste boli ešte pred bránami parlamentu, využívali referendum alebo chceli ste ľudí, ako sa hovorí, vtiahnuť do hry, aby mohli rozhodovať. Teraz vlastne, keď ste vo vláde, máte možnosť naplniť to, čo ste sľubovali. A tým skôr, že nejde o nejaké otázky celoštátneho významu, ale ide, znovu opakujem, o zabezpečenie základných životných potrieb ľudí, ktorých sa to týka. Pýtam sa preto pozostatkov vládnej koalície tuná v sále, prečo sa bojíte miestneho referenda? To znamená, že by si ľudia rozhodli o tom, aký bude osud vlastne týchto teplární, pretože na ne je priamo naviazaný ich život.
A ešte raz k politickým rozhodnutiam podobným tomuto rozhodnutiu, myslím k privatizácii teplární tejto vlády. Snahou je privatizovať už posledné objekty, nielen teplárne, ale vôbec posledné objekty štátneho vlastníctva a zrieknuť sa tak akejkoľvek priamej kontroly ekonomiky štátu. Štátu potom ostanú len nepriame nástroje, ako je dane alebo nejaké iné mechanizmy regulácie. Vašou snahou je - a z programového vyhlásenia vlády sa to dá jasne aj vyčítať, lebo je to tam uvedené doslovne - budovať a mať štíhly štát. Vy to, vážená vládna koalícia, aj nazývate zaujímavým termínom štíhly štát. Obávam sa však, že ste takýmito a podobnými rozhodnutiami tak zoštíhlili a zoštíhľujete tento štát a oslabujete, že budeme pomaly hovoriť nie o štíhlom štáte, ale o anorektickom štáte. A takýto anorektický štát nebude schopný ani základných životných prejavov a potrieb pre svojich občanov, ani dovnútra, ani navonok. Neúmerne a nemúdro oslabujete funkciu štátu, kde sa len dá, nie je to len ten spomínaný zákon o jazyku menšín, ale aj tento v oblasti ekonomiky. A mne sa už zdá, že to priamo speje k deštrukcii štátu. Áno, dá sa aj tak v ekonomike. Aj tak, že štát rozpredá všetko svoje vlastníctvo. Príkladom sú napr. Spojené štáty americké. No tie majú inú tradíciu a iný vývoj. My žijeme v Európe, civilizačne, historicky je Slovensko ukotvené. A v Európe, vás uisťujem, že tak, ako to vy pripravujete, nežije ani jeden národ. Ani jeden národ takto nefunguje, ani štát. Ak si slovenská vláda, táto, vážne myslí, že Slovensko je alebo bude v tomto smere v Európe výnimkou, treba povedať, že sa vláda mýli a zhodnúť sa s klasikom, ktorý povedal, že "omyly vlády sú horšie ako zločiny". V tomto prípade je to skoro zločin.
Vôbec na Slovensku každé roky, každé štyri roky dochádza väčšinou k takým politickým aj celospoločenským zemetraseniam. Od sociálneho štátu, ktorý sme mali v období minulej vlády s tvrdou ochranou národných záujmov, ku zasa tvrdému kapitalizmu, kde človek človeku je pomaly vlkom a každý by mal byť odkázaný podľa niektorých liberálov sám na seba. Myslím si, že sú to ohromné politické aj spoločenské otrasy a je pre mňa a ostáva záhadou, že ešte to Slovensko ako-tak vždy rozdycháva a zvláda. Myslím si, že je načase začať sa zamýšľať a určovať základné súradnice tohto štátu, obsah tohto štátu, a nie zametať s ním každé štyri roky tak, ako sa práve niekomu politicky, ktorý je pri moci, pri kormidle, uzmyslí. Aj zákon, o ktorom teraz diskutujeme, presne do tohto scenáru zapadá a pre mňa je neprijateľný, pretože ide v línii upevňovania... Pardon, tento zákon, o ktorom hovoríme, tá poslanecká novela, je prijateľný, pretože ide v línii upevňovania a posilňovania štátu, ktorý je prostriedkom na to, aby štát mohol plniť základnú funkciu, a tá funkcia je - ochranu svojich občanov. Zato je základná a mala by byť základná vlastne služba štátu voči občanom. Chrániť ho, ich a uľahčovať im život. Preto tento zákon bude mať moju podporu.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ja ho veľmi rada dokončím po hlasovaní.

Mám toho málo, pán podpredseda.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pri argumentácii predstaviteľov vládnej koalície za privatizáciu, predaj alebo pre citlivé duše odštátnenie, tento výraz sa špeciálne uvádza v programovom vyhlásení vlády, som zažívala akýsi pocit, ktorý by sa dal nazvať déja vu, akoby sa opakovala už raz prežitá situácia, a neskôr som pochopila prečo. Keď som si spomenula na privatizáciu, rovná sa znovu predaj, rovná sa odštátnenie slovenskej energetiky. Tie isté argumenty, tí istí hlavní aktéri. Dalo by sa skoro povedať, tá istá rozprávka. Rozprávka však toto nie je, pretože rozprávky majú šťastné konce. Dobro zvíťazí nad zlom. Rozprávka o privatizácii slovenskej energetiky, ktorú vám za chvíľočku porozprávam, však šťastný koniec nemala. A v tom mi dá za pravdu určite väčšia časť obyvateľov Slovenska.
Takže, vážení kolegovia, vráťme sa trošku do minulosti a podrobne k privatizácii slovenskej energetiky a budem sa snažiť oživiť vaše spomienky preto, lebo táto má priamy súvis so snahou alebo už vlastne s rozhodnutím vlády a politickým rozhodnutím vládnej koalície predať šesť slovenských teplární. Tak teda.
Dúfam, že vás neruším v diskusii. Vy ma trochu rušíte, páni kolegovia.
Na prelome rokov 2002 - 2003 vláda Slovenskej republiky v podobnom ideologickom zložení ako dnes, to bolo SDKÚ, KDH, SMK a ÁNO, predala, uvediem teraz len dva príklady, ale veľmi konkrétne - Stredoslovenskú energetiku a Východoslovenskú energetiku. To prvé získal francúzsky majiteľ, to druhé získal nemecký majiteľ. Za 49 % akcií plus získanie aj manažérskej kontroly, to znamená, že v orgánoch spoločnosti vlastne troch ľudí z piatich, títo noví majitelia ovládli tieto spoločnosti. Získali noví majitelia približne -  a, a tie informácie o cenách a vôbec číslach mám z verejne dostupných zdrojov, takže si ich môžete odkontrolovať -  získali teda 49 % plus celú kontrolu nad spoločnosťami po približne 150 mil. eur. Čiže spolu Slovenská republika predajom týchto dvoch podnikov získala 30 mil. eur z obidvoch spoločností. A teraz ďalšie konkrétne čísla. Dividendy, ktoré boli vyplatené za roky 2004 a 2008 z obidvoch spoločností, boli spolu 305 mil. eur. Dobre počujete. Zo Slovenska takto po piatich rokoch odišlo na dividendách viac, ako Slovenská republika dostala pri predaji. Čiže taký je koniec rozprávky o výhodnosti predaja.
Viete, keď hodnotíte aj z pohľadu, už ste sa tu viacerí prekárali, kto je aký biznismen, tak mi povedzte, urobiť za päť rokov, že sa vám splatí vlastne to, čo ste zaplatili a už vám to ďalej prináša len peniaze, je podľa hodnotenia zdravého rozumu asi super biznis. Pán Mikloš a ďalší nás vtedy tiež upokojovali, že to nebude tak bolieť, lebo bolo sľúbené, že po privatizácii cena elektrickej energie výrazne neporastie. Teraz znovu tu mám vyjadrenie z týchto dní, kde pán Mikloš hovorí o tom, podpredseda vlády, tá istá rozprávka, predajom šiestich teplárenských spoločností cena tepla nestúpne. Aká bola ale skutočnosť? V roku 2001, znovu pri týchto konkrétnych príkladoch ostaňme, to znamená pred privatizáciou, cena elektrickej energie koncovým zákazníkom bola okolo dvoch korún za kilowat hodinu. V tom bola, samozrejme, cena elektrickej energie, poplatky a všetko, čo sa do ceny započítava. A zase, dobre počúvajte. Cena za osem rokov, teda v roku 2009, po privatizácii, bola na úrovni 4,8 Sk. To znamená, že cena za osem rokov na kilowat hodine po tejto privatizácii, geniálnej, vzrástla 2,4-násobne. To znamená, že vlastne, odkiaľ zobral peniaze na zaplatenie, teda toho, čo sprivatizoval, čo kúpil nový majiteľ? Päť rokov. A zaplatili to ľudia zo svojich peňaženiek, pretože skoro 2,5-násobne vzrástla cena elektrickej energie. A za to zahraničný, v úvodzovkách, investor dostal 49 %, ale to je rovnako, keďže má manažérsku kontrolu, ako keby mal 100 % v týchto spoločnostiach. A pýtam sa, vtedy, čo bolo vtedy zo strany vtedajšej vlády a čo je to teraz zo strany súčasnej vlády, ktorá nám tu opäť rozpráva podobnú rozprávku o potrebe predaja teplární? Tak sa pýtam znovu vás, aj vládnych poslancov, keď to máte ideologicky vysvetlené v kluboch, čo to bolo vtedy, čo je to teraz? Za čo vlastne vy budete niesť zodpovednosť? Lebo ju niesť určite budete, ale to ešte do konca tohto vládneho obdobia. Mne vychádzajú len dve alternatívy. Aj vtedy, aj teraz  je to buď hlúposť a nekompetentnosť vašej vlády pri správe štátneho majetku, alebo zrada. Zrada záujmov štátu, ktorá zaváňa potom, nehnevajte sa, korupciou. Iné vysvetlenie nie je. Buď to neviete, alebo to robíte naschvál a niečo z toho musíte mať.
Čo si máme myslieť napr. o toľko spomínaných zmenách stanoviska pani premiérky Radičovej? Ona nie už že o 180 stupňov mení svoje vyjadrenia, raz áno, raz nie, videli ste to tu, dokonca na obraze, ona pri tých vyjadreniach už sa krúti ako vrtuľa, dokola. Pretože nevie, na čom sa jej za chrbtom koaliční partneri dohodli a čo má prezentovať.
A ešte niekoľko podobností s vtedajším predajom energie a s terajším pripravovaným teplární. Osoby a obsadenia sú tie isté. Hlavným nejakým strážcom pokladu je v tomto prípade tiež osvedčený pán Mikloš. Aj teraz sa hovorí o výhodnosti predaja, o tom, že nebude mať privatizácia negatívne dopady na zvýšenie tepla, a ešte to, čo sa tu veľmi dlho diskutovalo, že teplárne potrebujú investora. A chcem teraz sa znovu vrátiť k tej energetike, o ktorej som hovorila.
Pre vašu informovanosť, vážení poslanci vládnej koalície, po privatizácii energetiky ani do jednej spoločnosti nový vlastník nepriniesol ani jednu "Sk" alebo cent neskôr, ak chcete, investícií. Na rozvoj spoločnosti boli buď použité vlastné finančné zdroje spoločnosti, alebo úverové zdroje. Ale tieto úverové zdroje, mi vysvetlite niekto, kto ste takí super experti, prečo by nemohol priniesť manažment, ktorý tam dosadí štát? Prečo by si tá spoločnosť, aj keď bude štátna, nemohla zobrať úverové zdroje? Prečo by nemohla požiadať o európske fondové zdroje? Prečo by to nemohla robiť? Tu sa snažil pán Janiš hovoriť o tom, že len investor, investor je ten, ktorý prinesie nejaké investície. Podľa mňa, už sme sa mohli presvedčiť od tých prelomových deväťdesiatych rokoch, že žiadny zahraničný investor, a táto téza platí a je osvedčená životom, nie je dedo mráz. Mikuláši nám tu chodili síce do privatizácie zo zahraničia, ale nakoniec sme zistili, že im išlo len o biznis. Oni neprídu tu ako páchatelia nejakej dobročinnosti na našom národnom hospodárstve a na osudoch našich ľudí. Tuná pán Janiš hovoril o tom, že štátne firmy hospodária zle. Ja som si to zapísala, keď ste to hovorili. Ale ja hovorím iné na to, pán Janiš. Neschopná vláda dáva neschopný manažment do štátnych firiem, aby zle hospodáril. Buď to robí preto, že je sama neschopná (Potlesk.), alebo logicky to robí preto, lebo chce, aby ten podnik bol v červených číslach, aby sa potom mohlo argumentovať tým, že my to musíme predať. Inak sa nedá. Keď sme už hovorili, že neboli použité ani v tých energetických konkrétnych príkladoch, tak rozsah opráv údržby aj investícií vrátane nových investícií nie je väčší, ako keď bol štát 100-percentný vlastník. Ani vtedy, ani teraz zahraničný investor nepriniesol a neprinesie vlastné zdroje. Znovu opakujem, buď to budú úverové bankové zdroje, alebo fondové. To znamená, keď by som mala reagovať aj na pána Kaníka, lebo tiež ste hovorili o tom, že proste čo, kedy, kde, ako vy ste privatizovali, ale teraz už ste vy na tých vládnych stoličkách. Nemyslím, chvalabohu, konkrétne, vy, nie ste na žiadnej, ale vaša koalícia vládne. Tak sa prestaňte vyhovárať, že kto - čo - kedy ukradol, kto ako zle spravoval. Robte! Dajte tam dobrý manažment! Čo si myslíte, že ten dobrý manažment nenájdete?
Vždy sa argumentovalo tým, že to musí mať zahraničný vlastník, dokonca sa predávalo aj cudzím štátom. Tak cudzí štát bol dobrý vlastník, a náš nie je, že si donesie dobrý manažment. Ale ak sa pozriete bližšie do tých sprivatizovaných podnikov, zistíte jednu zaujímavú vec. Na manažérskych vysokých pozíciách sú Slováci, občania Slovenska. A ten nový zahraničný investor, ten si tam dal len na kontrolu finančných tokoch svojich kontrolórov. To znamená, že sú na Slovensku dobré manažmenty. To, že ich vy neviete nájsť ako vláda, na to ešte nemôžu doplácať všetci občania republiky. Ale aspoň tí, ktorí sú zásobovaní teplárňami. Už som hovorila o tom, že naozaj to robíte buď naschvál, alebo jednoducho je to neschopnosť.
Ešte niekoľko poznámok k privatizácii teplárni a aj ďalších. Znova opakujem, to, čo som povedala pri diskusií o zmene zákona o používaní jazyka menšín. Vtedy som hovorila, že je to výlučne politické rozhodnutie súčasnej vládnej koalície. A myslím si, že toto je tiež výlučne politické rozhodnutie vašej vládnej koalície, ktorá má trvanie však ohraničené na štyri roky. Ale rozhodnutia, ktoré robíte, ktoré prijímate, ich následky siahajú za horizont štyroch rokov a zasiahnu, ak si spočítate, aké je spádové územie týchto teplárni, niekoľko stotisíc ľudí. Mali by ste si uvedomiť, ak rozmýšľate politicky, pri tomto politickom rozhodnutí, ako to môže dopadnúť. Keď som sa pripravovala na toto vystúpenie a premietala som si za tých pár mesiacov necelý rok vašu súčasnú vládnu politiku, ja naozaj už neviem, pomôžte mi, ak viete, ktorú sociálnu skupinu ste vy ešte nenaštvali, poviem mierne. Existuje na Slovensku taká sociálna skupina, ktorú ste nepostavili proti sebe? Od lekárov, poľnohospodárov a tak ďalej. Veď to, že zdražie cena tepla, bude mať obrovské následky. Vy sa nebojíte toho, že tí ľudia pod tlakom ešte dôsledkov ekonomickej krízy pôjdu do ulíc? Ale potom naozaj tá vláda nebude mať trvanie, chvalabohu, ani štyri roky.
A ešte jedna veľmi dôležitá vec v súvislosti s teplárňami. Podľa mňa je toto rozhodnutie veľmi nedemokratické. Pretože, nehnevajte sa, čo vás je vo vláde v Bratislave do toho, akým spôsobom bude riešené teplo v Žiline, v Košiciach, vo Zvolene a tak ďalej? Každý máte v názve svojej strany slovo demokratické alebo to máte vo svojich programoch. Pán Janiš, vy ste spomínali príklad, že ako to skvelo funguje s vlastníctvom bytov. Že ľudia proste si vytvorili spoločenstvo. Ale najprv ten byt získali. Ten kúsok, ktorým prispeli do toho spoločenstva. Prečo sa bojíte dať im podiel na moci, alebo na majetku? Prečo sa bojíte toho, že by vlastne bolo rozhodnuté o osude týchto teplární v miestnom referende, opakujem, v miestnom referende, to je najvyšší nástroj demokracie. Nech rozhodnú ľudia, ktorých sa týka zásobovanie, napr. v Žiline, zo žilinskej teplárne, či chcú predať, alebo nepredať, aký osud vlastne si oni predstavujú. Čo je Mikloša do toho, aby rozhodoval o tom, kto bude dodávateľom tepla v Žiline?! Nech sa stará do toho, kto dodáva do jeho bytu, ktorý získal veľmi výhodne. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem. Tak v prvom rade by som chcela reagovať v jednom balíku na pána podpredsedu Bugára a pána Dostála. Vy ste neuviedli argumenty, na rozdiel odo mňa, a postupujete tak, ako niekto, koho kritizujete, že keď je nedostatok argumentov, tak pracujú nervy a urážate. Hovoriť o tom, či ovládam slovenčinu, či rozumiem a podobne. Neučte ma slovenčine, dajte prečítať právnikom ten článok o miestnom referende, ktoré sa dá vysvetliť aj tak, ako som povedala. Ja si za tým stojím.
Vy ste hovorili, pán Bugár, aj o tej, aj o dôvere, ešte vo svojom vystúpení. Viete, ale platí: Dôveruj, ale preveruj. Maďara tri razy! Skúsenosti historické na Slovensku. Takže ... (Potlesk.)
A ďakujem pánovi Senkovi, že pripomenul geografické názvy, lebo skutočne v tých učebniciach, však vám ich donesiem, bolo Felvidék, a učili sa to deti slovenských občanov, budúci slovenskí občania. To nechcete vidieť? A povedali, že pre nich je vžité a zaužívané, že Slovensko je Felvidék. Ale to znamená Horná zem. A ja nežijem na žiadnej Hornej zemi, ja žijem na Slovensku. Ak niekoho straší, ako Maďarov, fantómové bolesti za nejakým odrezaným Horným Uhorskom, tak nech si dajú lieky na hlavu, aby ich to prestalo bolieť, pretože nikdy Horné Uhorsko nemali, nikdy to nebolo ich.
A politika Budapešti, na ktorú poukázal pán Zelník, aj na to, na čo je zákon potrebný. No presne na to, aby v koalícii dokázalo politické víťazstvo, dokázala strana HÍD. Ten zákon nie je potrebný na nič iné. Choďte sa opýtať tých vašich Maďarov, pán Bugár, že či ten zákon potrebujú. Viete, čo potrebujú? Prácu, vám povedia. Dones nám, Bugár, prácu, lebo tu je nezamestnanosť. A to podľa toho vás budú hodnotiť, vaše výsledky vo vládnej koalícii. Nie podľa tých šovinistických všelijakých rečí.

Ďakujem, pán predseda. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem vás uistiť, že moje vystúpenie nebude o útokoch, urážkach kolegov ani o výkrikoch, budem sa snažiť vás osloviť silou svojich argumentov. Myslím si, že tento zákon je taký dôležitý, možno si jeho dôležitosť niektorí ani neuvedomujeme, že by sme mali rokovať vo veľmi pokojnej atmosfére a že skutočne by sme mali chcieť počúvať argumenty, ktoré tu zaznejú a ktoré sú vlastne proti tomuto zákonu. A existujú veľmi pádne. Ja budem hovoriť hlavne o týchto argumentoch. Vládny návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín je nielen zlý, ale hlavne, a to chcem zdôrazniť, je veľmi nebezpečný. V prvom rade chcem, aby jednoznačne zaznelo, že je to návrh čisto politický a jeho prijatie, prijatie tohto zákona bude tiež čisto politické rozhodnutie. Chcem sa preto vo svojom vystúpení sústrediť práve na tieto, nazvime ich, politické súradnice zákona o používaní jazyka národnostných menšín. Možno sa tu potom otvoria oči aspoň niektorým poslancom vládnej koalície, chcela by som tomu veriť, a zabrániť jej prijatie tohto nebezpečného zákona. Nuž teda, aká je pravda? Pravda je taká, že dnes na Slovensku neexistujú reálne, objektívne dôvody na zmenu zákona o používaní jazyka národnostných menšín. Občania Slovenskej republiky i tí, ktorí sú príslušníkmi národnostných menšín, majú podstatne iné, skutočné starosti. Obyvatelia Slovenskej republiky, obyvateľa - či už je to Slovák, Maďar, Rusín alebo príslušník hociktorej národnostnej menšiny - rovnako trápi zúfalá ekonomická situácia s obrovskými sociálnymi dopadmi, nezamestnanosť, často bezvýchodiskovosť života a doslova existenčné problémy.
Mnohých trápi to, že súčasná vláda nielenže nevie riešiť tieto problémy, ale nevie dať ani žiadnu perspektívu. A to si myslím, že je horšie. Táto vláda nevie ukázať nádej, nevie ukázať svetielko v tuneli. Východiskom určite nie je rozpredaj posledného majetku tohto štátu - pripravovaná privatizácia teplární, o ktorej verím, že ešte budeme na tejto schôdzi hovoriť, privatizácia Slovenskej autobusovej dopravy, 49 % SPP atď. Proste vyzametanie posledných "šuflíkov" a zbavenie sa všetkého štátneho majetku. Spomínam to tu aj preto, lebo spoločným menovateľom s týmto zákonom je, viete čo? Je oslabovanie funkcií štátu, vytváranie štátu, ktorý bude veľmi slabý. Dôvodom na zmenu zákona je účasť strany HÍD vo vládnej koalícii a potreba v súťaží s SMK dosiahnuť víťazstvo za každú cenu. Dôvodom nie je, tak ako to predkladatelia argumentujú v dôvodovej správe, nejaká dojemná starostlivosť o iné národnostné menšiny. Tieto menšiny si HÍD, predtým to bol Egytteles, predtým to bolo SMK, vždy berie len ako štít svojej politiky. Vládna koalícia je krehká, programovo nesúrodá, partneri sa presto doslova držia pod krkom. V prípade ústupkov MOST-u - HÍD pri zákone o používaní jazyka národnostných menšín je však, vážení, cena príliš veľká. To je po prvé. A po druhé, si musíte uvedomiť, že cenu, ktorú platíte za udržanie koalície v tomto prípade, neplatíte zo svojho. Platíte deštrukciou slovenskej štátnosti a tá vám nepatrí, tá nie je ničím majetkom. Toto tvrdenie nie je prehnané a dá sa dokázať. Predkladaná novela totiž ide nad rámec Ústavy Slovenskej republiky a prakticky ruší slovenčinu ako štátny jazyk. A za tým si stojím.
Predkladatelia argumentujú ústavným právom príslušníkov národnostných menšín v čl. 34. Článok ústavy 34 o. i. hovorí, a to som našla aj v dôvodovej správe, že príslušníci národnostných menšín majú právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku. Nikto toto právo nesporí. Toto ustanovenie ústavy však ešte neznamená, že všetky informácie, podčiarkujem, všetky informácie pre národnostné menšiny sa budú rozširovať a prijímať v materinskom jazyku. A novela zákona je práve o tom, že sa ide nad rámec ústavy. Pretože ústava hovorí, že môžu prijímať, a tu sa prakticky zavádza, že všetky informácie na všetkých úrovniach rovnako rovnocenne so štátnym jazykom budú šírené a prijímané v jazyku národnostnej menšiny. Prosím vás, o akom štátnom jazyku, slovenčine, potom ešte budeme v tomto štáte hovoriť? Veď bude na úrovni vlastne jazyka hociktorej národnostnej menšiny. Slovenčina bude štátnym jazykom len na papieri, ak tento zákon Národná rada prijme. A chcete ďalší dôkaz? Zoberme z tohto zákona paragraf 2 a paragraf 4. Paragraf 2, ja to nebudem celé čítať, hovorí o. i., že majú právo príslušníci národnostných menšín komunikovať v písomnom a ústnom styku pred orgánom štátnej správy, územnej samosprávy, proste pred každým orgánom verejnej správy, predkladať listiny, prijímať rozhodnutie týchto orgánov vo svojom jazyku. Rodné listy, sobášne listy, úmrtné listy, označenie orgánov verejnej správy, úradné formuláre budú vydávané v jazyku národnostných menšín. Ďalej označenia v obci sa budú uvádzať, dopravné značky, označenie železničnej stanice, autobusovej stanice, letiska, prístavov, ulice, miestne geografické názvy. A teraz by som vás chcela upozorniť, možno ste si to ani nevšimli, na jedno zvlášť, doslova zákerné ustanovenie, je to paragraf 4 odsek 5. Pozorne počúvajte: V odborných publikáciách, v tlači a v iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy sa popri štandardizovaných geografických názvoch môžu používať aj označenia geografických objektov, ktoré sú vžité a zaužívané v jazyku menšiny. Aj v jazyku menšiny. Tu sa nehovorí o tom, že to platí v obciach podľa § 2, čiže do pätnásť percent príslušníkov národnostných menšín. Tu sa hovorí o všetkých odborných publikáciách, tlači a hlavne úradnej činnosti orgánov verejnej správy. Úradný orgán verejnej správy je aj ministerstvo. Viete si predstaviť, ako budú vyzerať ministerstvá, na ktorých sú nominanti HÍD? Dvojjazyčne. V lepšom prípade, ak sa nebude úradovať po maďarsky. Ďalej ešte, označované budú, ja som dala, pamätníky, pomníky, pamätné tabule a všetko, proste všetko. Dokonca, ak je v takej obci aj reštauračné zariadenie, obchod, predajne, športoviská, proste všetko musí byť na rovnosť postavený jazyk menšiny a štátny jazyk.
Nielen to, zákon myslí ďalej, aj na budúcnosť. Presne v zmysle známeho: Podaj prst a odtrhnú ti celú ruku. Paragraf 4 odsek "a", ktorý hovorí o miestnom referende, o zmene označenia obce. Teraz to prečítam: Obec podľa § 2 odsek 1, to znamená taká obec, kde je do pätnásť percent príslušníkov národnostnej menšiny, môže formou hlasovania svojich obyvateľov rozhodnúť o zmene označenia obce v jazyku menšiny uvedenej v nariadení vlády Slovenskej republiky. Viete čo to znamená? V nariadení vlády Slovenskej republiky sú uvedené obce tak, ako sú uvedené v slovenčine. Čiže môžu miestnym referendom, tu sa im dáva možnosť, rozhodnúť o zmene obce alebo mesta. Aby sme nechodili ďaleko. Ja ten príklad ešte raz spomeniem. Čo si myslíte, že ako bude sa volať Komárno po prijatí tohto zákona? Šesť celé nula jedna je príslušníkov národnostnej menšiny maďarskej. Miestne referendum sa uskutoční a z Komárna bude Komárom. Myslime na praktické veci, ktoré sa stanú na základe tohto zákona. Zákon dôsledne rieši úplne detaily. Aj otázky bežného života. Napr. v tom paragrafe 4 v odseku 11 hovorí aj o zariadeniach sociálnej, zdravotnej starostlivosti, pri ochrane detí a tak ďalej, kde sa hovorí, že zariadenie na tieto účely umožní používanie jazyka menšiny podľa tohto zákona a osobitných zákonov a to aj prostredníctvom zamestnancov ovládajúcich jazyk menšiny.
Nepovažujete, vážení kolegovia, toto za obrovskú nehoráznosť a diskrimináciu? Kde sa detailne dáva zamestnávateľovi návod alebo príkaz, lebo tam sa nehovorí, že môže, tam je povedané umožní, to znamená, že musí zamestnať proste niekoho, kto vie, hovorme otvorene, maďarčinu. Však o ostatné národnostné menšiny ani nejde. Čiže je to diskriminácia a diktát, ako majú postupovať. Myslím, že sú tu porušené aj ústavné práva.
A čo je nehoráznosť, čo ja považujem zvlášť za nehoráznosť, je § 5b odsek 18, kde sa hovorí o ozbrojených zložkách. Za nehoráznosť považujem dôsledné vymetanie štátneho jazyka aj zo silových zložiek, ktoré slúžia, mimochodom, vážení parlamentní kolegovia, na ochranu vnútornej bezpečnosti a vonkajšej suverenity štátu. Predstavte si, chlapi, ktorí ste boli na vojne, ako bude fungovať armáda, ako bude fungovať polícia, keď vlastne maďarčina bude rovnocenným jazykom. Keď sa tam hovorí priamo, že môže nadriadený komunikovať s vojakom po maďarsky. A čo tí ostatní? Ako môže mať armáda takéto velenie, keď bude vyzerať ako Babylon, pomätenie jazykov?! Myslíte si, že je to funkčné? Alebo myslíte si, že je to náhoda? V ktorom štáte by vôbec dopustil parlament, v časoch, keď svet prijíma a musí prijímať mnohé bezpečnostné výzvy, hovorím o terorizme, extrémizme a tak ďalej, a sú tieto reálne bezpečnostné riziká, ktorý štát by si dovolil takýto hazard a oslabil bezpečnosť štátu, do vnútra aj navonok? Myslím si, že z toho, čo som povedala, ten, kto chcel, pochopil už základné nebezpečenstvá prijatia tohto zákona.
Všetky javy je potrebné chápať vo svete, v súvislostiach. Ďalšie preto objavíme, ďalšie nebezpečenstvá, ak si diskutovanú novelu dáme do súvislosti s politikou a konkrétnym postupom nášho južného suseda Maďarskej republiky. Nikto sa nemôže na to urážať a obviňovať ma, že vyťahujem Maďarov, pretože celá Európska únia dosť so znepokojením pozerá na nárast extrémizmu v Maďarsku. To je fakt. Uvediem len dva, v tomto kontexte veľmi nebezpečné kroky, ktoré Maďarská republika urobila. Prvý krok je založenie Združenia poslancov Karpatskej kotliny. Druhý krok je zákon o dvojitom občianstve. Vidíte už ten obraz, ktorý nám z toho všetkého sa skladá? Ak nie, dovolím si uviesť konkrétny príklad. Zapojme fantáziu. Predstavme si ten najhorší scenár, že zákon o používaní jazykov národnostných menšín bude prijatý tak, ako je predložený. Teda tú najhoršiu variantu maximum. Ako bude vyzerať obraz, dnes povedané, Slovensko deň "po". Ja nemyslím presne deň "po", ale nejaký čas "po". Možno si pamätáte ten film, hoci to bol ďaleko katastrofickejší scenár, Deň po. Obraz bude nasledovný. Predstavme si Slovensko, napr., aby sme boli konkrétni, poďme sa pozrieť po prijatí tohto zákona do Komárna. Takých miest a obcí bude ale veľa na Slovensku. Šesťdesiat percent obyvateľov Komárna je maďarskej národnosti. V prvom rade s veľkou pravdepodobnosťou už neprídeme do Komárna, ale prídeme do mesta, ktoré sa bude volať Komárom, pretože obyvatelia využijú miestne referendum a zmenu označenia obce na zmenu označenia obce, pretože tento zákon, ako som pred chvíľočkou vám dokázala, im túto možnosť dáva, čiže prídeme do mesta, ktoré sa volá Komárom. Pretože, ak 60 % je Maďarov, čo si myslíte, ako dopadne miestne referendum? V meste, kde sú také nálady, že Cyril a Metod nenájdu normálnych na slovenskej zemi pár metrov štvorcových, aby nemuseli stáť na hanbu na streche matičného domu. Ale kráľovi Štefanovi sa s veľkými fanfárami na čestnom mieste postaví, a samospráva nájde teda miesto. Čo si myslíte, ako vlastne sa zachovajú pri miestnom referende? Veď nebuďme naivní, ani hlúpi! Čiže mesto sa bude volať Komárom. Všetky názvy, tak ako som citovala, tie označenia budú po maďarsky. Budú aj po slovensky, ale budú po maďarsky. To znamená obchody, kiná, proste všetko bude po maďarsky. Maďarská menšina v tomto prípade bude tak, ako im to zákon dovoľuje, šíriť a prijímať všetky informácie v maďarčine. To znamená, ten paragraf 2 až 4. Ak sa budeme vracať napr. z maďarského Komárom, t. j. z toho Komárom, ktoré leží na území Maďarska, do Komárom, ktoré leží na území Slovenka, po prvé žiadny rozdiel ani nezbadáme. Ani ten rozdiel na hraniciach, pretože vlastne hranice, sme v Európskej únii, sme v Schengene, už neexistujú. Čiže možno zbadáme len jeden rozdiel, a to bude označenie na štátnej hranici. Viete, kde v Komárne je? Že tam má byť označenie Slovensko? Len podľa tohoto zákona to bude vyzerať, viete ako? Presne tak, že hore bude napísané Slovensko a pod tým bude napísané, hádajte čo? Felvidék.
Možno sa pán podpredseda Národnej rady usmieva, ale ja som povedala, že ja mám rada dôkazy a konkrétnu diskusiu. Pán podpredseda, zbytočne sa usmievate, trochu nervózne, keď vás niekto odhalí.
Paragraf 4 odsek 5, ktorý hovorí, že v úradnej činnosti orgánov verejnej správy, tam sa nehovorí o tých obciach, ktoré budú mať do 15 %, môžu používať označenia geografických objektov, ktoré sú vžité. A vžitý je aj názov pre Maďarov Slovenska Felvidék. V preklade to znamená Horná zem. Čiže takto bude vyzerať. To, že tento názov je vžitý, dokazuje, nie je tu minulý minister školstva, pán Mikolaj, ktorý poukazoval, že v čase, keď mala priestor Strana maďarskej koalície, na ministerstve školstva sa vydávali učebné texty, kde nebolo pre žiakov, teda občanov Slovenskej republiky budúcich maďarskej národnosti, maďarské deti žijúce na území Slovenska v štátnych školách, kde nebolo označenie Slovensko, ale kde bolo označenie Felvidék. Argumentovali tým, že pre nich je toto označenie vžité a zaužívané. Čiže takto to naozaj bude vyzerať. Komárom - jeden aj druhý.
Ale ideme ďalej. Väčšina obyvateľov tohto mesta bude mať maďarské občianstvo, pretože možnosť im dáva Orbánov zákon o dvojitom občianstve. Čiže bude to vlastne väčšinové mesto občanov maďarského štátu. Poslanci mestského zastupiteľstva, poslanci VÚC sa budú podriaďovať maďarskému parlamentu v Budapešti. Áno, bude to tak, lebo o tom je Fórum poslancov maďarskej kotliny, ktoré je financované z peňazí maďarského parlamentu. Je, ako sa píše, jeho inštitucionálnou zložkou a je, to je pravda, podriadené predsedovi maďarského parlamentu. Čiže vlastne, čo tu budeme mať? Uvedomte si, skutočne budeme mať akoby dve mestá - jedno bude Komárom, druhé bude Komárom. Tam budú občania maďarskej národnosti vo väčšine, tu budú občania, pardon, s maďarským občianstvom vo väčšine. Bude to len nejaká pomyselná hranica, ktorú nikto rešpektovať nebude. Chápete, o čo ide? A títo občania budú cez svojich volených zástupcov sa podriaďovať maďarskému parlamentu v Budapešti.
Otvorte, konečne, oči! O akom, o akej suverenite, o akej vnútornej integrite Slovenska ešte v tomto prípade môžeme hovoriť? Toto nebude len jedno Komárno. Pozdĺž južnej hranice to bude tak. Chápete, aký nebezpečný návrh vlastne táto vládna koalícia do parlamentu predložila?! Chápete, o čo tu vlastne ide?! Alebo to nechcete vidieť? Právom je označovaný tento zákon ako deštrukčný voči slovenskej štátnosti, deštrukčný, proti vnútornej integrite štátu a proti územnej celistvosti nášho štátu. Naviac, tento zákon nielenže Slovensko ohrozuje, ale najviac i v chápaní menšinovej politiky ho posúva do obdobia a stavu, ktorý vyspelé štáty západnej Európy dávno opúšťajú a odmietajú. Dovoľte mi, aby som v tejto súvislosti citovala slová britského premiéra Davida Camerona, ktorý povedal v tomto roku na bezpečnostnej konferencii v Mníchove. Premiér Veľkej Británie hovorí, že multikulturalizmus v štátoch, on hovorí západnej Európy, zlyhal. Hovorí doslova: "Európa, zobuď sa! Pod záštitou doktríny štátneho multikulturalizmu sme povzbudzovali jednotlivé kultúry, aby žili svoj vlastný život, oddeľované, separované od ostatných." Hovorí o tom, aby sa Európa zobudila. A hovorí o cieľoch novej politiky, ktorú navrhuje, citujem, "pomôže táto nová politika vybudovať silnejšiu hrdosť na miestnu príslušnosť, aby ľudia hovorili: Áno, som moslim, hinduista, kresťan, ale som aj Londýnčan alebo Berlínčan. Tento pocit spolupatričnosti je kľúčom k dosiahnutiu skutočnej súdržnosti". Aj ja si myslím, že je to tak, že ľudia majú byť hrdí na korene, ktoré majú. Nikomu nebránime, pretože Veľká Británia má iný problém, oni majú národnostné menšiny, ktoré sú vytvorené z prisťahovalcov. Ale každý štát v oblasti národnostných menšín má svoje špecifiká. Ale niečo je podobné. Teda nebráňme národnostným menšinám, nech sú hocijaké a majú hocijaké historické korene, aby mali to svoje, tú svoju identitu, ale naozaj cieľom štátov a politikov, ktorí rozmýšľajú štátnicky, je vytvárať pocit spolupatričnosti medzi občanmi a dosiahnuť súdržnosť v tomto štáte. O akej súdržnosti však môžme hovoriť a spolupatričnosti občanov Slovenskej republiky, ak týmto zákonom doslova proti tomu ideme?
Ďalej by som ešte chcela, pretože sme veľmi poplatní a dáme sa poúčať vyspelým západom Európy, ak nám to vyhovuje, dať vám ešte na zváženie ďalšie slová britského premiéra Davida Camerona, ktorý povedal, že "Veľká Británia potrebuje silnejšiu národnú identitu, aby zabránila šíreniu rôznych druhov extrémizmu". Ja sa podpisujem pod tieto slová. Určite. A vymenila by som namiesto Veľkej Británie len Slovensko. Kto z nás by sa pod tieto slová nepodpísal? Pýtam sa, Veľká Británia potrebuje silnejšiu národnú identitu? Starý štát, ktorého korene siahajú niekoľko stoviek rokov dozadu, a slovenská mladá republika, ktorej štátnosť musíme chrániť a utvrdzovať, národnú identitu a súdržnosť nepotrebuje? Alebo o čo vlastne ide? Takisto by som chcela dať na zváženie slová, ktoré síce sú o rok staršie ako slová britského premiéra. Povedala ich Angela Merkelová, britská, pardon, nemecká kancelárka, ktorá hovorí o tom tiež, že "multikulturalizmus absolútne zlyhal" a rezolútne vyhlásila, že všetci prisťahovalci sa musia naučiť plynne nemecky. Už som povedala, že my nedávame národnostné menšiny na úroveň prisťahovalcov. Ale chcem len povedať, že Nemci majú, prakticky nemajú iné národnostné menšiny, pretože oni majú najväčšie menšiny, početne najväčšie, práve z prisťahovalcov. Ale je to jedno. Prakticky ide o postavenie menšiny a jeho vnímanie v majoritnej spoločnosti. Ak nemecká kancelárka hovorí o tom, že sa musia naučiť nemecky, tak prečo občania, u nás im politici vytvárajú, pre občanov národnostných menšín vlastne prekážky, aby sa nemuseli učiť slovenčinu? Aby tá slovenčina nebola pre občanov tohto štátu tým zjednocujúcim pojivkom. Ďalej ešte hovorí pani Merkelová, že "bez schopnosti hovoriť nemecky, nemôže integrácia v Nemecku fungovať". Ja si myslím, že stačí len obrátiť to, aby sme hovorili o Slovensku, a tiež sa podpíšeme pod tieto slová, nie? Bez schopnosti hovoriť slovensky nemôže integrácia na Slovensku fungovať. Mimochodom, hovorí to kancelárka štátu, to je Nemecko, ktorí majú históriu, históriu takisto svojej štátnosti. A keď to nemôže fungovať v Nemecku pri tradíciách štátnosti a jeho vývoji, ako to môže fungovať práve v slovenskom mladom štáte, kde je prvoradé posilňovanie štátnosti? Mimochodom, sú tu nejaké pozostatky kresťanských demokratov, dávam vám na zváženie, že to povedala pani Merkelová, ktorá stojí v čele kresťanských demokratov, ktorí robia úplne inú politiku, pretože si už uvedomili, že najdôležitejšie je ochrana práve toho národného. To je trend západnej Európy.
Každý štát má právo aj povinnosť starať sa o menšiny. Ja túto vetu nikdy nebudem sporiť. Myslím si, že súčasný stav práv národnostných menšín na Slovensku je taký, že môžeme ísť všetkým štátom Európy príkladom a mnohé majú čo robiť, aby nás dobehli. Nechcem byť, teda ukazovať, o kom všetci vieme, napríklad nášho južného suseda, kde práva národnostných menšín nie sú žiadne, lebo pomaly po tých rokoch doslova genocídy národnostných menšín Maďari ani nemajú komu tie práva dať, pretože asimilovali národnostné menšiny. Práva národnostných menšín však nemôžu byť politickým kapitálom, politickým vlastníctvom strán, nemôžu byť objektom politického kupčenia či vydierania. Súhlasím s tvrdením, a určite každý z nás, s tvrdením, že moje práva končia tam, kde sa začínajú práva druhého človeka. Rovnako potom ale musíme prijať platnosť axiómy, že práva národnostných menšín končia tam, kde sa začínajú práva štátotvorného národa. A základným životným, existenčným právom Slovákov ako národa je mať vlastný štát. Tam, kde začína ohrozenie alebo obmedzenie tohto práva, sa končia všetky práva všetkých národnostných menšín. Ešte raz, to znamená, že tam, kde sa začne ohrozovať právo štátotvorného národa, základné existenčné právo na vlastnú štátnosť, je stop pre ďalšie práva národnostných menšín.
Tento zákon je práve týmto príkladom. Návrh tohto zákona z dielne súčasnej vládnej koalície ohrozuje slovenskú štátnosť, vnútornú integritu Slovenska, oslabuje štát, ohrozuje jeho územnú celistvosť, t. j. ide proti štátu a tým ohrozuje a obmedzuje práva štátotvorného národa. Logicky z tohto pohľadu je tento zákon neprijateľný a je doslova politickým hazardom. Ja preto určite nepodporím tento zákon a myslím si, že sa nedá ani vylepšiť, ani zmeniť žiadnymi pozmeňovacími návrhmi.
Vážení kolegovia, snažila som sa uviesť argumenty, ktoré to, podľa mňa, jasne dokumentujú. Chcem apelovať na poslancov vládnej koalície, zvlášť na poslancov KDH a Obyčajných ľudí, buďte štátnikmi v tomto prípade. Nepodporte tento zákon, pretože táto koalícia a vaša účasť v nej nie je hodná takej ceny. Cena je totiž príliš veľká, cena, ktorou by ste platili, je osud Slovenska, slovenská štátnosť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán podpredseda parlamentu, chcem povedať, že sa nehnevám za to, že ste ma neoslovili menom, pretože určite situácia v koalícii nie je jednoduchá a vaša myseľ je teraz zaneprázdnená tými dohodami, nedohodami. (Potlesk.) Všetci sme len ľudia, takže vám to na prvý raz odpúšťam. (Smiech.)
A chcem poprosiť, kolegov z výboru pre ľudské práva a národnosti, aby sme sa po skončení tohto, čo tu sledujeme, stretli hneď, teda na č. dv. 33. Potrebujeme dohodnúť niektoré organizačné veci. Ďakujem. Bude to len tak desať, pätnásť minút. Ďakujem.