Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán podpredseda vlády, pán Počiatek, poslanec, mi zobral obrovský kus z môjho diskusného príspevku, s ktorým ak som, neviem, ktorý poslanec ma tu menoval, že prečo som ja v roku 2008 vystúpil a povedal som, že prepad na kapitálovom trhu bude, a ja sa potom vrátim aj k ďalším desiatim rokom, ako bude kapitálový trh vyzerať.
To, čo tu povedal pán poslanec Počiatek, že Národná banka iniciovala, aby prakticky tieto garancie boli zabezpečené voči správcovským spoločnostiam, pretože mala poznatky, čo má portfólium, či to mali banku Lehman, alebo to mali maďarské dlhopisy, ale mali aj iné veci. Čiže aby sme povedali, to bol prvý zákon.
Druhý zákon, ktorý prijala Ficova vláda, keby ho nebola prijala a neboli by sme do toho búšili, tak dneska by správcovské spoločnosti prepadli ešte viacej.
Pán Chren tu povedal jednu vec, že my sme chceli zrušiť druhý pilier. Vôbec nie. My vieme dneska, že druhý pilier existuje, že z prvého piliera je zhruba vyplácané vo všetkých európskych krajinách zhruba od 88 do 92 %. Druhý pilier je doplnkový. Samozrejmá vec, kedy sa druhý pilier na Slovensku zavádzal, bola úplne iná situácia, bola iná situácia na kapitálovom trhu. Tí ale, ktorí robili na kapitálovom trhu a ktorí pozorne sledovali dopady správcovských spoločností, trebárs severoamerických, ako dopadli a stanoviská napríklad správcovských spoločností severoamerických, či, kedy sa môže investovať na kapitálovom trhu, že je 4 %, kedy môžte získať záležitosti, pričom správcovské spoločnosti mali byť vylúčené, aby neinvestovali do podielových listov, do akcií vecí.
A ja poviem ešte ďalšiu vec, pretože vychádzam z odborníkov, ktorí sa venujú kapitálu na kapitálovom trhu, a tvrdím a to poviem tu pánovi podpredsedovi, ktorý si myslí, že kapitálový trh raz bude. Ja tvrdím, že tak ako kapitálový trh, ktorý padol v roku ´29. pri svetovej kríze a potom sa dostal v ´62. roku na tú úroveň, tak dneska pritom, že obeživa je ďaleko viacej, a pričom kapitálový trh vyvolal hospodársku krízu, pretože žil vo virtuálnom svete, tak si dovolím tvrdiť, že minimálne 10 - 12 rokov kapitálový trh nebude rásť. A takisto to vedia naše správcovské spoločnosti, pretože sa zaoberajú kapitálovým trhom, ale zaoberá sa s ním jedna, ktorá má konkrétne poznatky za viac ako 20 rokov a to je Allianz, správcovská spoločnosť. Takže by som dával do pozornosti túto najväčšiu správcovskú spoločnosť, keby si pán minister a s Národnou bankou a s dohľadom finančným na ministerstve financií pozrel, koľko zarobila najväčšia správcovská spoločnosť za obdobie podnikania ako správcovská spoločnosť. Nebudem sa venovať ďalším, pretože sa mi dostal do ruky jeden materiál, a pokiaľ bude to zaujímavé v krátkej dobe, keď vyjde Biela kniha a vyjde aj stanovisko Európskej únie, pokiaľ sa týka dôchodkovej reformy.
Pokiaľ sa týka ešte to, čo som tu nazval, že prečo je to paškvil, ten zákon. Česká ekonomika je trojnásobne silnejšia tým, že sa neponáhľali zaviesť druhý pilier, tým nerozvracali verejné financie, tak ako ich rozvraciame my. My nielenže dneska rozvraciame verejné financie, ale ešte proste s ktorými má vláda problémy, aj keď druhý pilier nejde do verejných financií, ale prakticky neriešime budúcnosť. K dnešnému dňu asi zhruba, resp. aby som bol presný, k 31. 12. 2010 zhruba do druhého piliera bolo naliatych okolo 4 mld. eur, čiže 120 mld. korún. Reklama správcovských spoločností, pretože už potom to nedávali do svojich súvah, rozpísali na 10 rokov, stála zhruba 5 až 5,8 mld. korún, pretože nedá sa len povedať to, čo bol nábor pracovníkov ľudí, ktorí mali byť a boli z tých 1 300-tisíc ľudí v druhom pilieri. Ďalšie náklady, ktoré s tým vznikali, a potom, samozrejmá vec, musíme si povedať, keď nastal v roku 2008 nie zásluhou Ficovej vlády, ale zásluhou Národnej banky výpredaj akcií a výpredaj aj iných vecí, ktoré správcovské spoločnosti mali. Za tých päť rokov, treba sa ich spýtať, koľko zarobili. Pokiaľ boli prostriedky, ktoré boli určené na druhý pilier z privatizácie plynární a energetiky, ktoré sme minuli, zhruba tých 80 mld. A potom akú to má logiku, že minister financií, aby nalial do Sociálnej poisťovne, berme zase minulý rok, 1 400 mil. eur, predá štátne dlhopisy slovenské, predá ich povedzme za 4 %, odvedie ich do Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa ich odvedie správcovským spoločnostiam a správcovské spoločnosti ich dajú na konzervatívny účet. Zamyslite sa, makroekonómovia, koľko prerobilo ministerstvo financií pri predaji, to je jedna vec.
Pokiaľ by kapitálový trh bol tak výnosný, ako bol v období rokov 1976 - 1990, potom by bola situácia iná.
Ale reálne dneska na kapitálovom trhu sa nedá zarobiť. A ešte musíte byť aj opatrní, ktoré dlhopisy by ste chceli štátne kúpiť, či kúpite Slovenskej republiky. Bral by som aj tú situáciu, pokiaľ sa týka novely zákona, keby tieto prostriedky, ktoré sa odvedú do druhého piliera, správcovské spoločnosti kúpili štátne dlhopisy Slovenskej republiky a tie prostriedky by znova dostal štát naspäť a mohol by ich použiť na budovanie infraštruktúry, či to je železníc, alebo je to diaľnic, alebo je to to, čo kde Slovenská republika potrebuje.
Samozrejmá vec, situácia je iná. Pán Brocka sa tu vrátil k jednej veci, pretože maďarská vláda socialistická zaviedla druhý pilier. Maďarská vláda, pravicová, Orbána znárodnila druhý pilier. Rád by som bol, keby ste, pán podpredseda vlády, znova si vytiahli materiál a pokúsili sa od maďarských kolegov alebo partnerov dostať, koľko správcovské spoločnosti v Maďarsku prerobili. Netreba sa vracať ďaleko, pozrite si stanoviská OECD, a to ešte hospodárska kríza v roku 2008 nebola, ako dopadli správcovské spoločnosti v Anglii, pretože my sme zobrali chilský model, keby sme boli zobrali kanadský model, boli by sme možno ináč dopadli. Ale ako prepadli jednotlivé správcovské spoločnosti, OECD a Svetová banka, ale aj Európska banka má jednotlivé čísla, jak sa to celé vyvíjalo, jak sa vyvíjalo trebárs v Poľsku, Litovsku alebo kdekoľvek v iných krajinách vo východnej Európe.
Ale teraz poďme k Slovensku, pretože nemôžte mi poprieť, že slovenská penzijná reforma je zlá, že ju treba reparovať a treba s ňou niečo robiť. Ja len poukážem na niektoré veci. Priemerný dôchodok Slováka je 359 euro, 360, v Česku 380, v Poľsku 437, v Nemecku 791, Rakúsko 1 026, vo Švajčiarsku 1 300 eur, vo Francúzsku 1 100. Horšie ako Slováci sú na tom iba obyvatelia pobaltských štátov. Samozrejme, obviňovať z toho správcovské spoločnosti nemôžeme, treba to tak však vnímať, že na trhu fungujú siedmy rok a svojim sporiteľom nedali ani len nádej na zmenu k lepšiemu. Len samé otázniky a neistotu. Je tu aj ďalší fakt, demografické ukazovatele Slovenska sa postupne zhoršujú a vláda ani po roku nemá ani náznak riešenia, ako eliminovať prichádzajúce riziká. Slovenský dôchodkový systém potrebuje zmenu, na tom sa zhodneme všetci, ale nie takú hurásystém, ako to robíme teraz. Navrhovaným zmenám, o ktorých hovoríme, nepredchádzala seriózna ekonomická analýza ani verejná odborná diskusia. Hovorím to preto, že pozrite sa, Česi, silná ekonomika, koľko sa bavia a ako sa bavia z hľadiska penzijnej reformy v Českej republike. Ani jeden štát v Európskej únii sa nebavil tak dlho a nemal toľko dôvodových analýz, a prepracovaných, ako majú Česi.
Naopak, vo verejnosti sa objavovali len vyhlásenia, ktoré koaličná strana čo presadzuje, kam neustúpi. Niektorí i kolegovia jednostranne propagujú silnejšie postavenie správcovských spoločností, naháňať im klientov, aby získali čo najviac peňazí. Táto atmosféra neprispeje k stabilizácii zákonov o dôchodkovom sporení ani k ich kvalite. Naopak, vytvára len predpoklad pre ďalšie zmeny už v blízkej budúcnosti, čo môže dôchodkové sporenie aj pochovať.
Ak som spomenul, že chýba analýza niektorých zásadných faktov potrebných pre také vážne rozhodnutie, ako chceme dnes prijať, treba v zákone urobiť zmeny. Predovšetkým ide o vstup na akciové trhy. Nepoznáme detaily možného investovania do akciových fondov, nepoznáme portfólio jednotlivých správcovských spoločností, nevieme, ako rozmýšľajú účastníci druhého piliera, pokiaľ ide o riziká a možnosti investovania. Nie sú vyhodnotené ani výnosy, s ktorými sme v istých časových intervaloch iba povrchne oboznámení iba médiami. S nimi sa automaticky spájala aj kritika predchádzajúcej vlády pri zavedení garancií. Namiesto takéhoto mediálneho cirkusu by sme mali poznať pozadie nízkych výnosov jednotlivých fondov, no nič sa z toho nedeje.
Samozrejmá vec, pán Počiatek tu, pán poslanec tu veľmi podrobne povedal, že 50 % ľudí vôbec nevie, kde má finančné prostriedky, či má na rastovom, vyváženom alebo konzervatívnom fonde. Nevie, ani v akom portfóliu je. Čiže nemá ani dunstu, ako by mal investovať, či zriadime ďalší fond, alebo zriadime ďalšie dva. Podľa môjho názoru by sme s navrhovanými zmenami mali počkať. Po prvé na to, aby sme si určili smer, ktorým pôjdeme, a potrebujeme analýzu Národnej banky Slovenska. Okrem toho v septembri má Európska komisia pripraviť a vydať Bielu knihu, kde sa povedia zásadné veci k druhému pilieru a k dôchodkovým systémom v Európe. Budú tam najmä skúsenosti z dôchodkových systémov Európy, z ktorých sa môžeme poučiť, pretože všetky dôchodkové systémy v rozvinutých krajinách prepadli, či už ide o Nemecko, Anglicko, kde vláda dorovnávala straty, nehovorím o poľskom modeli a tiež nehovorím o Chile.
Veľké finančné problémy prekonávajú súkromné dôchodkové systémy aj v iných štátoch. Ukazuje sa, že dnes vôbec nezáleží na tom, či príslušná krajina patrí medzi najvyspelejšie krajiny sveta alebo či jej súkromný dôchodkový systém bol, alebo nebol povinný dobrovoľne, prípadne či je definovaný dávkovo alebo príspevkovo. Prepady akcií vo viacerých dôchodkových fondoch vymazali ich dlhoročné ekonomické výsledky. Roky a roky nás Svetová banka, ako aj Medzinárodný menový fond a ďalšie národné finančné inštitúcie presviedčali, že jedinou cestou, ktorá vyrieši problém starnutia obyvateľstva a ktorá zabezpečí dostatočne udržateľné dôchodky na dlhú dobu, sú súkromné dôchodkové systémy. Za moderné označovali predovšetkým sporiace penzijné produkty - dôchodkové individuálne účty, ktoré mali zabezpečiť svojim účastníkom omnoho vyššie výnosy a, samozrejme, vyššie zisky. A čo z nich zostalo? Prečo v 90 % v európskych krajinách sa vyplácajú dôchodky z prvého priebežného systému a nie z druhého? Nie jednoducho preto, lebo tento systém neuspel? Povedzme si otvorene, druhý pilier ekonomiku ani dôchodky nezachráni. Nemôže byť nosný, ale iba doplnkovým zdrojom príjmov seniorov. Takto k dôchodkovému systému treba aj pristupovať a nastaviť jeho parametre.
Takže čo vyplýva zo skúseností v zahraničí, ale aj z doterajšieho pôsobenia správcovských spoločností na Slovensku? Treba zmeniť viacero vecí. V prvom rade motiváciu správcovských spoločností tak, aby boli nútené získať zisk a nielen nazbierať čo najviac sporiteľov. Treba nastaviť pravidlá tak, aby ich zárobok sa odvíjal od toho, koľko sporiteľovi zarobili peňazí. Aby bola postavená zmluva medzi správcovskou spoločnosťou na princípe jeho odmeny z výnosu, ktorý klientovi zabezpečila, a nie tak, ako je to dnes, keď DSS-ky strhávajú si poplatky na svoju réžiu, poplatky na investovanie a svoje odmeny ešte skôr, ako idú na trh. Tým sa ale vládne návrhy vôbec nezaoberajú.
Slabým miestom navrhovaných zmien je vstup na akciový trh a prenášanie rozhodnutia na sporiteľa. On je laik, nevie, ako tento trh funguje, nevie vyhodnotiť svoje šance zarobiť. Nevie, že inak táto hodnota klesá a dostáva sa do straty. Nevie, že iba ten, kto má naozaj šťastie a dlhoročné skúsenosti, môže na tomto trhu zarobiť. A práve prvok šťastia, ktorý do celého procesu vstupuje, je tak silný, že ani severoamerické správcovské spoločnosti, ktoré majú niekoľkoročné skúsenosti, niekoľko desaťročné skúsenosti s akciovými trhmi, neodporučili vstup dôchodkového kapitálu na ne.
Paradoxom pritom je, že pri vstupe na rizikový akciový trh má byť náš sporiteľ zbavený ešte aj garancií zo strany správcovských spoločností. Zachovanie či zrušenie garancií má aj silný politický rozmer, ktorý nemožno obísť. V tom smere zohrala koalícia jednu veľkú komédiu, keď si spomeniem na ich reakcie, keď sme zaviedli garancie. Médiá kŕmené miliónmi eur z reklám správcovských spoločností bezo sporu pustili náboj najhrubšieho kalibru a koalícia nám nevedela prísť na meno. A dnes jeden, druhý koaličný partner, ale aj premiérka sú zrazu za zachovanie garancií, ak sa vytvoria aj možnosti investovať bez garancií. Zrazu im neprekážajú a už ani nedeformujú trh. Ak to zhrniem, jednoducho musím povedať, že je zlé, ak sa také veci, ako je dôchodkové sporenie, stávajú nástrojom politického boja.
Treba zmeny nastavenia dôchodkového sporenia. V našej ekonomike nie je miesto pre 1,4 mil. účastníkov druhého piliera. Súčasný stav je zlý pre systém, pre štát, ktorý na to nemá, ale najmä pre sporiteľov, ľudí, ktorí boli nalákaní do druhého piliera, ale nemajú šancu získať dôstojnú penziu. Dkonca väčšina z týchto ľudí nebude mať ani na sociálne životné minimum. Plnia len jednu úlohu v prospech správcovských spoločností, sú pre ne zdrojom finančných príjmov. Uvedený vysoký počet sporiteľov nie je výsledkom reálnej sily dôchodkového systému a viery v jeho možností, je to iba výsledok silnej reklamy, ktorá uviedla ľudí do omylu, a je to výsledok snahy našich občanov oslobodiť sa od všetkého štátneho a vyjadrením nedôvery, že všetko štátne je zlé. Treba priznať, že je to chyba najmä nás politikov, v tomto smere sme mali pri nábore správcovských spoločností uľahčenú úlohu, ale môže sa to obrátiť aj proti nám a v čase, keď nastane obdobie vyplácania dôchodkov.
Myslím si, že na slovenskom trhu, pretože slovenský trh je malý, stačilo možno dve správcovské spoločnosti, nie tak, ako je šesť správcovských spoločností. Na základe toho, čo som povedal, automaticky vzniká otázka, kto by mal zo systému vypadnúť. Ľudia starší ako 35 rokov a ľudia s príjmom nižším ako 600 až 700 eur, ani jedni, ani druhí si na lepší dôchodok nenašetria, ich vklady sú nízke a obdobie sporenia veľmi krátke. Podľa našich analýz by na Slovensku malo byť v dôchodkovom sporení 200- až 250-tisíc mladých ľudí.
Ďalším vážnym problémom, o ktorom treba diskutovať, je prerozdelenie odvodu 9 % do Sociálnej poisťovne a 9 % správcovským spoločnostiam. Takto nastavený mechanizmus verejné financie dlhodobo nemôžu uniesť, kde zvlášť, ako sme sa k takémuto kľúču dopracovali, keď v auguste 2002 vláda pána Mikuláša Dzurindu schválila legislatívny zámer zákona, ktorý mal upravovať nový dôchodkový systém, uložila vypracovať návrh zákona v dvoch alternatívach. Jedna alternatíva bola odvody 12 : 6; 12 % do Sociálnej poisťovne, 6 % do druhého piliera. Druhá alternatíva bola odvody do druhého súkromného dôchodkového piliera 3,7 %. Súčasne bolo v tomto materiáli napísané, že vraj prvá alternatíva tejto 12 : 6 je nevyfinancovateľná z verejných zdrojov. To bol záver vlády, ktorý prijala vláda Mikuláša Dzurindu v roku 2002. Napriek tomu, že sa konštatovalo, že pomer odvodov je 12 : 6 nevyfinancovateľný z verejných zdrojov, zrazu sa objavil 9 a 9. Pýtam sa, čo zapríčinilo, že navrhovatelia zákona od návrhu 12 : 6, resp. to, čo bolo ešte prijateľné, 3,7 %, sa dostalo k 9 : 9? Prakticky z nášho, museli sme vyplácať zo Sociálnej poisťovne ročne 26 mld. korún, aby sme vyrovnali deficit, ktorý tam vznikol. Sociálna poisťovňa, resp. štát na toto rozdelenie odvodu dopláca, pritom dochádza k tomu, že štát, aby naplnil literu zákona, odviedol za 1,4 mil. účastníkov správcovským spoločnostiam každý mesiac 9 %, musí sa prostredníctvom dlhopisov zadlžovať. Na získanie týchto peňazí zaplatí viac ako už niekoľko rokov za sebou výnos v dôchodkovom pilieri, inými slovami, nech to znie akokoľvek nenormálne, je to tak, že štát sa zadlžuje a peniaze, ktoré odvedie do správcovských spoločností, sa v priebehu ich niekoľkých mesiacov znehodnotia.
Pre porovnanie uvediem výšku odvodov v krajinách v strednej a východnej Európe. V Rumunsku sa odvádza do druhého piliera 2,5 % z 29 %, v Bulharsku 4 z 23 %, v Chorvátsku 5 %, v Poľsku 7,3. Na margo tohto v roku 2007 Medzinárodná organizácia práce potvrdila, že na Slovensku sa uskutočňuje najradikálnejšia dôchodková reforma v Európe a vytvára systematický deficit zdrojov v prvom pilieri, čo nakoniec sa preukázalo ako absolútna pravda. Tento problém navrhovanej zmeny znovu dochádzajú. Pýtam sa - prečo? Pretože to nevyhovuje správcovským spoločnostiam, ktorým ide iba o zisk. V tejto súvislosti budem navrhovať zníženie odvodu do druhého piliera na 3 %.
V poslednom rade sa treba pozrieť aj na samotné správcovské spoločnosti. Spomeniem ďalšiu anomáliu, ktorá znevýhodňuje Sociálnu poisťovňu oproti správcovským spoločnostiam. Sociálna poisťovňa je povinná správcovským spoločnostiam odvádzať príspevky za sporiteľov v druhom pilieri, aj keď zamestnávateľ poistné odvody nedostane. Do 60 dní musí zaplatiť správcovskej spoločnosti a potom sa sama musí postarať o vymáhanie tej časti, ktoré Sociálna poisťovňa pripísala na účet DSS-iek. Správcovským spoločnostiam tak plynú na účty peniaze bez ich akejkoľvek aktivity.
Prečo si svoje pohľadávky od klientov nevymáhajú sami? Niektoré DSS-ky ešte neváhali penalizovať Sociálnu poisťovňu, ak s touto neuhradenou platbou mešká. Pritom štát robí za DSS-ky všetky úkony, vypočítava za nich odvody do druhého piliera, vyberá ich, vymáha a pripíše ich na ich účet. Potom stačí už len niekoľko počítačov a zopár správnych ľudí, ktorí rozpútajú mediálnu kampaň, a výhodný biznis pre správcovskú spoločnosť je na svete. Ak hovoríme o potrebe zmeny, mala by sa udiať aj v tejto oblasti, no vo vládnom návrhu som sa o tom nič nedočítal.
Ďalej sa pýtam, prečo sa návrh novely zákona nezaoberá kontrolou správcovských spoločností pri ich nakladaní s peniazmi občanov? Sú to súkromné firmy, ale narábajú s verejnými zdrojmi vybranými od občanov, a to je dôvod na ich kontrolu, tak ako je to napríklad v zdravotných poisťovniach. Prečo by mali mať správcovské spoločnosti v tomto smere výnimku? Dnes nikto nevie ani to, kde investovali správcovské spoločnosti vyše 4 mld. eur.
Problém je aj navrhovaný povinný vstup mladých ľudí nielen z hľadiska ústavnosti, ale najmä z hľadiska zvyšovania počtu sporiteľov. Mal to byť elitný klub mladých a prosperujúcich ľudí. Veď čo si už len našetrí niekto s priemernou mzdou? Slovensko je zrelé, ako som už povedal, maximálne na 200- až 250-tisíc sporiteľov v druhom pilieri, pretože ostatní aj tak padnú do prvého piliera a na dôchodok si nenašetria. Ak majú vo Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku podstatne vyššie, až niekoľkonásobné dôchodky ako u nás, nie je to zásluha druhého piliera, ako sa nám to snažia nahovoriť nekritickí zástancovia dôchodkov sporenia, ale podstatne vyššej životnej úrovne v dôsledku silnej ekonomiky. Zamieňanie týchto dvoch veličín účelovým ťahom tých, ktorí chcú získať čo najviac sporiteľov. Pokiaľ by sa páni z koalície pozerali na veci reálne, nemohli by akceptovať návrh povinný vstup mladých ľudí. Podľa môjho názoru je táto povinnosť z právneho hľadiska na hrane ústavnosti a mali by sa k nej vyjadriť právnici.
Problém vidím i v tom, že prvý dôchodkový pilier je legitímny a nedá sa spochybňovať jednostranným povinným vstupom do druhého piliera. Alebo druhý možno konflikt s ústavou, dovoľuje ústava vnucovať členstvo, predpisovať vklady či odvody do nejakých systémov? Nie som o tom presvedčený a poviem pravdu, že ak človeku by vadilo, keby mi štát niečo ordinoval, čo musím robiť, kam mám vstúpiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
