Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, milí kolegovia, ja som zhruba to, čo mienim povedať teraz, povedal už pri diskusii o programovom vyhlásení vlády vo svojom školskom výbore. To, čo tu dnes zaznieva, mi pripomína klasický historický spis našich dejín Ostré námietky alebo Obrana.
S dovolením, teda toho obrancu budem robiť ja. Lebo ostré námietky zazneli, mal som niekedy pocit, že sú tak trošku účelovo sformované, a teraz nebudem spomínať, ktorý predrečník, čo hovoril, ale napr. ak sa dozviem, že v niektorých krajinách tí ľudia i v akademických alebo politických funkciách nechcú hovoriť inak ako svojím jazykom, bola citovaná francúzština, taliančina, no ja si nemyslím, že je to ich cnosť. Nemyslím, že je to ich cnosť, pretože napr. politici, vedci, akademici z Nemecka, a to je krajina kultúry, vedy a pokroku, sa celkom jednoznačne prispôsobili tomu, že ak chcú komunikovať so svetom, musia si nájsť lingua franca. Spomenuté bolo, že latinčina odumrela a že je otázka budúcnosti angličtiny ako lingua franca. No spával by som veľmi spokojne v mene svojich detí a ich detí, že odúmrť angličtiny zrejme nehrozí.
Zažil som tu ako poslanec v predchádzajúcom svojom pôsobení návštevu desiatich členov francúzskeho senátu. Predseda parlamentu Migaš si ma zobral na toto rokovanie a musím povedať, že skutočnosť, že z desiatich, pripusťme, elitných predstaviteľov veľkého národa deväť neovládalo iný jazyk ako francúzsky, nebol dôvod na veľkú hrdosť. Naopak, cítil som sa trápne aj za nich. Jeden jediný vedel anglicky a nato, cez toho sa dial tento priateľský rozhovor.
To znamená, nevydávajme nečnosti, neschopnosť, aroganciu a zlyhania iných za hrozbu pre nás. Nemyslím si, že to tak je.
Keď som mal možnosť navštíviť výskumné laboratóriá a firmy Ciba-Geigy, ktorých vedúcim výskumu sa stal výzamný Slovák prof. Beluš, čestný doktor Univerzity Komenského, tak v tom laboratóriu bolo osem vedeckých pracovníkov, dvaja, zrejme Indovia, jeden Číňan a ďalší zo sveta. Samozrejme, že sa nehovorilo ani hindsky, ani čínsky, ale pracovali na pokroku ľudstva v oblasti farmácie v anglickom dorozumievacom jazyku.
Je, samozrejme, smiešne, ak sa z kontextu vytrhne opilec z kodanského nádražia. Pochopiteľne, nie o to nám ide a nepotrebujeme poučenie, aby sme tomu dali myšlienkovú hĺbku. Je to len ad ilustrandum, že tie krajiny, ako tu zaznelo, že budeme na smiech, keď to urobíme. Nemám pocit, že Švédsko je krajina, ktorá je na smiech i v tejto oblasti. A ten, kto sa smeje, nech sa zamyslí nad tým, či sa nemá smiať nad sebou.
Každopádne tá záležitosť jazykovej pripravenosti je existenčná. I mňa by ešte viac nadchlo, ak by sa tie deti v šiestich rokoch začali učiť anglicky. Som hlboko presvedčený, že čím je dieťa od istého základného veku mladšie, tým ľahšie a prirodzenejšie absorbuje cudzí jazyk. Áno, personálne vybavenie nám to umožňuje možno od tretieho, s odratými ušami. Ale poviem jedno, na počiatku bolo vždy slovo a tuná je na počiatku slovo zákona. Myslím si, že je veľmi dobré, že to považujeme za tak dôležité, že to zveríme zákonu, to slovo. Pretože ten argument, že až budeme mať kádre, mi pripomína trošku také odkladanie, lebo kým nebude zákonná povinnosť, nebude to s tými kádrami tak razantné, ako to bude musieť byť, ak to je v zákone.
Ja si nemyslím, že v čase, keď sa na našich školách zavádzala potrebná informatizácia, že sme mali hordy nachystaných pedagógov, ktorí boli nadupaní informatici. Často mladá, bystrá generácia mala pocit, že ten ich učiteľ ich predbieha len o jednu lekciu, čo si naštudoval vopred. Áno, tak to je. Pretože on sa musel zrodiť ako informatik s možnosťou rozšírenia svojej kvalifikácie. Ale tiež sme nepovedali, že to nezavedieme, kým nebudeme mať kohorty vynikajúcich, brilantných pedagógov v oblasti informatiky. Proste bolo to treba začať.
Zaznela tu takmer hrozba, nechcem povedať, ducha protiústavnosti, že sa berie rodičom možnosť výberu. Viete, ja sa domnievam a bol by som strašne rád, keby na Slovensku bolo 90 % angažovaných rodičov, ktorým existenčne záleží na kvalite vzdelávania ich detí. Mám obavu, že to tak nie je. A pokiaľ ide o tie preferencie, viem si živo predstaviť, že vzhľadom na dispozície svojho dieťaťa by boli možno rodičia, ktorí by čo najradšej už od piateho ročníka vyškrtli matematiku. A u niekoho dejepis. A u niekoho telocvik. Ale nie je celkom otázkou referenda, či sa bude učiť Tálesova veta, a nie je celkom otázkou referenda, či sa budeme učiť o alkénoch. Proste nie je podľa mňa témou, aby sa hlasovaním určovalo, čo áno a čo nie. A môžem povedať, že sa necítim ako despota, ak budem hlasovať za zákon, ktorý doslova možno vnúti angličtinu. Povedzme si, nakoniec to zaznelo aj vo vystúpení oponentov, že 80 % detí sa učí anglicky.
Veľmi správne povedal kolega Beblavý, že nie je vždy to, čo sa dieťa učí, otázkou srdcovej voľby, že zasadne rodinná rada a veľmi vážne zvažuje, či bude jeho budúcnosť vo veku tretej triedy ľudovej v Brazílii, že sa zíde portugalčina, alebo v Indii, že by sa zišlo hindsky. Nie, nemyslím si, že je to tak. A nemyslím si, že by takáto voľba mala existovať. Jednoducho je absolútne jasné, že ten, kto má vôľu, talent a tendenciu vzdelávať sa v cudzích jazykoch, sa tak bude a môže kľudne na bilingválnom gymnáziu rozšíriť a vysoko skvalitniť svoje vzdelávanie v španielčine či v taliančine. Ale vonkoncom mu nemôže vadiť, lebo bilingválne gymnázium nezačne v tretej ľudovej, a dúfam, že perspektívne v prvej, kde by sa mala tá angličtina začať, a pôjde si proste rozšíriť svoje vedomosti, tak ako si štúdiom na gymnáziu rozširuje oproti základnej deväťročnej škole alebo dnešnej teda základnej škole, v iných mnohých predmetoch rozsah svojich vedomostí.
Pokiaľ ide o to, že keď tretiakovi nútite nejaký jazyk, vyvolá to nevôľu. No poviem k tomu toľko. Nevôľu vyvoláva možno kde-čo alebo vôbec chodenie do školy a chystanie sa a učenie sa a obava z písomiek. Kvôli tomu ich ale nemôžme zrušiť.
Ja sám som bol generácia, ktorá s nevôľou sa generálne, ak sa pamätáme my starší, učila ruský jazyk. Priznávam sa, bol som výnimkou. Na gymnázium som nastúpil na všeobecnovzdelávaciu školu osem dní po tom, ako prišli tanky Varšavskej zmluvy. Napriek tomu sa netajím verejne tým, že milujem ruský jazyk. A že som sa ho učil a považujem ho za najkrajší jazyk, aký vôbec na svete je, ale vonkoncom to nie je otázka nejakej vôle alebo nevôle ako odporu voči vzdelaniu. Myslím si, že teda hovoriť u tretiaka o nevôli je trošku divné.
Pokiaľ ide o tie argumenty, ktoré tu zazneli, jeden z nich som tu počul od môjho cteného predsedu výboru pána poslanca Čaploviča, že na odborných školách hovoria, že tým trpí odborná výuka. Povedzme si otvorene. Nerobíme si hádam nikto ilúzie, že absolvent strednej školy alebo odbornej školy technického zamerania bude v Londýne, pracujúc vo firme montujúcej potrubia, možno ako kvalifikovaný pracovník a dobre platený, súbežne diskutovať o alžbetínskych divadelných hrách. Nebude a nemusí. A argumenty typu, že nebudú mať brilantnú angličtinu, sú výborné. Tisíce Slovákov chodia lyžovať, ale Jean-Claude Killy na Slovensku nevyrástol. To neznamená, že máme zaraziť lyžovanie alebo že ho nemáme podporovať. I u detí. To znamená, že tie argumenty o tom, že oni potom strácajú, treba vidieť v reálnych rozmeroch.
Zaznelo tu, že deti zo sociálne znevýhodnených rodín majú problém so slovenčinou. Ale povedzme si otvorene. Stojí budúcnosť vedomostnej spoločnosti zásadne a nosne na deťoch zo sociálne znevýhodnených rodín? Napriek tomu, že trvám na tom, že aby sa urobilo všetko pre to, aby dosiahli najlepšie možné vzdelanie. Ale povedzme si otvorene, ak tu bolo hovorené o tom, že sa nemá hovoriť o opilcoch, ale má sa hovoriť o vedomostnej spoločnosti - je toto parameter? Som ja parameter pre prípravku v ľadovom hokeji, keď som ledva korčuľoval? Inými slovami, je absolútne mimo uviesť ako argument niečo, čo reálnej nie je tým nosným cieľom. Samozrejme, nie všetci budú shakespearológovia na konci. Ale ide o to, aby sa každý v rámci svojich možností a svojej vôle mal možnosť naučiť niečo, o čom som hlboko presvedčený, že to on sám a jeho budúcnosť ocení.
Skutočne si myslím, že ak sa do témy diskusnej na tému vzdelávanie v angličtine zasunie povinná úlitba takmer ako "Allah the mar............. competition...............", čím začínajú všetci politickí reprezentanti moslimských krajín na tých fórach, kde som ich stretával, tak tu sa začína tým, že ale úlohou tohto ministra a tejto novely je klamať a prenášať ťarchy. Koho klamať? Na koho prenášať ťarchy? Učením sa anglicky klameme a prenášame ťarchy? Prečo vzdelaný človek, ktorý tu vystupuje, toto povie na adresu témy angličtina ako vyučovací jazyk? Však to je nedôstojné.
Ja teda uzavrem túto Ján Baltazár maginovskú obranu s tým, že - a nemám rád veľmi príliš silné slová - ale považujem takmer za akt vlastenectva, alebo minimálne rodičovskej a starorodičovskej zodpovednosti, lebo sme tu mladí i starší, za budúcnosť generácie našich detí a vnukov, že sa toto zavádza. Že sa toto zavádza po kostrbatom chodníku absencie kohort 100-percentne pripravených pedagógov. Ale že sa to zavádza.
Viete, u nás na univerzite, ktorá je najlepšia, najväčšia a najvýznamnejšia na Slovensku, máme problém so zavádzaním anglických programov. Máme problém. A prečo? Pretože pedagógovia, často veľmi dobrí pedagógovia a veľmi dobrí vedci, hovoria: A načo máme nachystať také programy, však sa k nám nikto hovoriaci anglicky nechváli? No to je, samozrejme, smiešny argument. Pretože ak nebude mať nachystaný anglický program, tak sa, samozrejme, ku mne nikto na ten anglický program nebude hlásiť. Teda ide o to, čo je prvotné a čo je druhotné.
Domnievam sa teda, že ak by na tomto sme vytrvali, tak to bude podobné ako na niektorých z týchto inštitúcií, ktoré do smrti budú hovoriť, že netreba nachystať anglický program v tej či v tej, či v tej oblasti, lebo však nám nikto zatiaľ neklope na dvere. Na mojej Lekárskej fakulte, ktorá nie je lingvistická fakulta z podstaty veci, sme v roku 1992 s vtedajším dekanom - a ja ako jeho prodekan pre štúdium - otvorili anglické štúdium. Ako sme ho otvorili? Poslali sme na 37 kliník a ústavov list, veľmi skromný a taký jemne otázny, či si vedia predstaviť, že by mohli v najbližšom študijnom ročníku začať s anglickou výukou. 37 kliník a ústavov Lekárskej fakulty v Bratislave poslalo do 14 dní 37 kladných odpovedí. Odvtedy sme vychovali stovky anglicky hovoriacich študentov celého sveta. Tiež teda sme to najprv museli zaviesť a potom začali tí študenti prichádzať. Nešlo to naopak. Nezačali sa o nás uchádzať, lebo sme krásna krajina, krásne mesto a z iných dôvodov.
Je niekedy až na žalosť, že dostanem ako prorektor pre vzdelávanie na Univerzite Komenského brožúru z Univerzity vo Viľňuse, ktorá obsahuje desiatky a desiatky anglicky ponúknutých programov. Myslím si a, chvalabohu, dorastá nová generácia pedagógov aj vedcov, ktorí už považujú angličtinu za chlieb každodenný. A myslím si, že je veľmi cenné, že toto podhubie nakoniec prerastie a umožní zinternacionalizovať vysoké školstvo a umožní urobiť nás rovnocennými s tými Švédmi, Dánmi a Fínmi, ktorým vraj by sa mali smiať, keďže majú angličtinu ako povinnú.
Ja sám, keď som bol onehda ako predseda, pred tými rokmi, severskej komisie priateľstva v Helsinkách, tak som sa pýtal postupne, hľadajúc jeden malý obchodík so známkami ako filatelista, človek trpí vo voľnom čase i touto vecou, a pýtal som sa, pravda, mladých ľudí. Všetci siedmi postupne ma cez zložité uličky nakoniec po anglicky dokázali odkázať na správnu adresu. Musím povedať, že som bol dojatý a fascinovaný - a presne ako povedal kolega Poliačik "I have a dream" -, vtedy som si povedal, bolo by vynikajúce, keby sa po Bratislave mohli vyskytovať ľudia od 20 do 30 rokov, ktorí absolútne zo siedmich siedmi vás dovedú do múzea hodín alebo kamkoľvek, pretože vedia zareagovať.
Preto sa domnievam, že je povinnosťou triezvo rozmýšľajúceho poslanca tejto Národnej rady podporiť vzdelávanie v anglickom jazyku.
A aby to predsa nevyzeralo ako nejaký paján na adresu pána kolegu ministra, poviem ako konzervatívec ešte k tej druhej veci niečo. Vysvedčenia. No, ako dôvod, prečo sa tak nemá diať, zaznela administratívna, nedajbože, polygrafická náročnosť. Viem si predstaviť, že triedny vypracovaný hárok papiera, ktorý obsahuje to isté čo vysvedčenie, je polygraficky nákladný na papier a čiernu farbu v tlačiarni, skoro to isté. Samozrejme, zažil som časy, a to je pravda, keď sme vysvedčenie po tých siedmich dňoch zimných prázdnin museli doniesť pani učiteľke, súdružke učiteľke nazad. Bolo na krajšom papieri, malo vodoznak a dávalo to tomu aktu, lebo to vysvedčenie nie je zdrap papiera, to je výsledok pol roka práce, konferencie učiteľov alebo profesorov na gymnáziu, ktorí sa zamýšľajú nad tým, ako ohodnotiť toho človeka. Ja mám taký pocit, že, žiaľbohu, sa u nás škola primerane nectí. A nectí sa dokonca ani rodičmi, u ktorých by to mal byť eminentný záujem, že sa musia o tu školu zaujímať.
Musím povedať, že akýkoľvek krok, ktorý vedie od papiera s priesvitkou, od istej dôstojnosti toho polročného aktu sa mi nezdá tým najlepším. My umožňujeme i tým, ktorí získajú bakalársky, titul promóciu, hoci vieme, že väčšina z nich chce študovať na magisterskom stupni štúdia. Ale jednoducho je to niečo, čo je akt budovania vážnosti toho štúdia. Zaviedli sme parádne a reprezentačné imatrikulácie pre zahraničných prichádzajúcich študentov na jeden či dva semestre, aby videli, že je to škola, ktorá ctí nejaké pravidlá a nejaké hodnoty.
Argument, že musí na veľkej škole podpísať pán riaditeľ koncom januára 900 vysvedčení, nie je veľmi silný. Môj rektor podpisuje zhruba 3 500 diplomov. A tiež sa nedá povedať, že nie je vyťažený človek alebo že by nemal nič iného na robote, ako podpisovať. Ja si myslím, že aj pre toho riaditeľa je to akési polcestné bilancovanie a nejaký pocit, podľa mňa - možno to vidím inak ako oni - ako niečo, čo tá škola dáva rodičom ako svedectvo o sebe, o ich dieťati. O jeho absenciách, o jeho neospravedlnených absenciách, o tom všetkom a že to má punc štandardného dokumentu, ktorý, samozrejme, niektorí rodičia ani nepozrú, iní svoje dieťa na základe toho papiera zmlátia a hádam nejakí k nemu pristupujú normálne a ľudsky.
Domnievam sa teda - a možno je to moje konzervatívne zaťaženie -, že by sa nemalo ustupovať od vážnosti dokumentu, ktorý bilancuje polročné úsilie školy a žiaka. Samozrejme, môžu na to existovať akékoľvek názory, ale argument o 900 podpisoch, o polygrafickej náročnosti a iných veciach, pritom sa zmrháva papierov, že naše lesy môžu plakať, tak si myslím, že by nemalo celkom obstáť. A že by tí zainteresovaní rodičia - a verme, že ich bude čím ďalej viac, lebo len v tom je budúcnosť tých ich detí - s radosťou zoberú do rúk normálny školský dokument a nie zápis na zadnej strane žiackej knižky.
Ďakujem za pozornosť.
