Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

22.10.2010 o 9:51 hod.

MUDr. CSc.

Peter Osuský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.12.2010 16:24 - 16:26 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem kolegom. Chcem povedať toľko, že existujú nepochybne veci, kde by mala mať menšina, možno na viac maďarskými spoluobčanmi osídlenom území slovenská menšina, prístup k zákonným informáciám. To znamená, ak bude v obci slintačka, viem si predstaviť, že neinformovanie v jazyku menšiny, v tomto prípade slovenskej, je vážnym porušením povinnosti voleného zástupcu, ktorý ako to tu zaznelo, používa peniaze občanov z lokálnych alebo iných daní. Tam je to samozrejme bez diskusie, ale aj tam sa musia a majú uplatniť iné kárne metódy.
Pokiaľ niekto poriada diskotéku a nestojí o to, aby tam bolo napísané to isté i v inom jazyku, je to jeho vec. Pokiaľ by sa napríklad SMER rozhodol robiť volebnú kampaň na južnom Slovensku maďarskými billboardmi, nevidel by som v tom nič zvláštneho, ak sa tak rozhodne. Lebo to, verme tomu, nemali platiť daňoví poplatníci, i keď sa o tom dá niekedy pochybovať. A každopádne, ak sestrička, lebo to tu dnes zaznelo, vyjde z ambulancie, napríklad stomatologickej a má tam pacientov, tak je škodca svojho lekára, ak neosloví i v reči slovenskej prítomných, možno slovenských pacientov, pretože je možné, že tí potom odídu inam a ona poškodí i svoju existenciu.
Domnievam sa teda, že máme reglementovať a prípadne trestať, ale nie na základe jazykového zákona, ale na základe zanedbania povinnosti to, čo sa deje za peniaze vybraté od daňových poplatníkov, Slovákov, Goralov a iných a nechať slobodu tomu, na čo neprispievame, nech rozhodne v tomto prípade zdravý rozum.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 9.12.2010 16:04 - 16:17 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctená snemovňa, nejdem predkladať pozmeňujúce návrhy k predloženému návrhu zákona. Chcel by som, tak skôr predložiť hádam isté zamyslenie na tým, ako to bolo, ako to je, a ako by to mohlo byť. A začal by som tým, že som veľmi rád a vážim si, že je tu prítomný, povzbudil ma faktickou poznámkou, pán kolega poslanec Rafaj s výkladom o Osuských v slovenských dejinách a politike.
Tak, aby som uviedol na pravú mieru, hrdo sa hlásim k svojmu prastrýcovi Štefanovi Osuskému, ktorý bol spolu s Edvardom Benešom signatárom Trianonskej dohody. Bol to múdry človek, ktorý mal svoje skúsenosti s tým v čom žil, a ako ukázal jeho ďalší osud, i s tým, čo tušil, a čo potom prišlo.
Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože vo veku necelých šestnásť rokov odpovedal na otázku školského inšpektora odkiaľ je, odpoveďou, že je Slovák z Brezovej pod Bradlom. Na opakovanú výzvu, v ktorej ho inšpektor žiadal potvrdiť, že je teda Maďar, svoju odpoveď zopakoval. A keď mu tento na to dal facku, tak on mu, pomerne nekonvenčne, tú facku vrátil. To malo preňho následok, ktorý som uviedol.
Odišiel do Ameriky. Vyštudoval vysokú školu, stal sa právnikom. Keď v Trianone podpisoval s Benešom Trianonskú dohodu gróf Aponyi v čase, ktorého sa táto epizóda jeho života odohrala, to celkom zrejme z pochopiteľných príčin nevydržal a krátko pred podpisom Trianonskej zmluvy sa vzdal vedenia delegácie a nakoniec ju za stranu Maďarska podpísali subalternejší predstavitelia ako bol sám veľký Aponyi.
Štefan Osuský vo svojom známom prejave alebo v tom, čo povedal na margo Trianonu, hovoril o tom, že to bolo vlastne také vyúčtovanie. Tak ako povedal Andrej Hlinka, že "tisícročné manželstvo sa nevydarilo". Áno. Nevydarilo sa. I kvôli ére, ktorá nastala koncom 19. a začiatkom 20. storočia a v ktorej bolo nie celkom prijateľné povedať, že si Slovák z Brezovej pod Bradlom.
Štefan Osuský však sa stal následne predstaviteľom Československej republiky, široko ďaleko najdemokratickejšieho štátu vo vtedajšom srdci Európy. Štátu, ktorý i keď vlastne štrukturálne prevzal niečo z toho, čomu sa hovorilo, žalár národov, pretože nebol etnicky čistý, ani jedna jeho časť, ani česká a moravsko-sliezska, ani slovenská, každopádne sa snažil byť vlasťou svojich obyvateľov.
Snažil sa byť demokratickou vlasťou a som hlboko presvedčený, že bol možno i pre demokraticky zmýšľajúcich sudetských Nemcov lepšou vlasťou, ako Hitlerova ríša.
Pravda je taká, že keď republika končila, tak Štefan Osuský bol ten, ktorý nevydal vyslanectvo Československej republiky v Paríži nemeckým diplomatom, ale pohroziac políciou, ich vyhnal z budovy veľvyslanectva. Iná vec je, že Francúzsko zakrátko nato prehralo svoju vojnu s Nemeckom a Osuský odišiel do Ameriky. Nikdy počas tých dvadsiatich rokov však nevidel Maďarsko ako suseda a iste ani nie spoluobčanov v Československej republike maďarskej národnosti ako svojich budúcich nepriateľov. Nemal teda krvavé oči, i keď mohol mať nepochybne isté zážitky zo svojej mladosti. Nebol nepriateľom Maďarov.
A preto je dobré, že si pripomíname jeho podpis pod Trianonskou zmluvou, ale nie je primerané zneužívať ho ako človeka, ktorého používame proti spolužitiu s maďarskými spoluobčanmi. Taký nebol. Nemal rád ešte viaceré veci. Veľmi nemal rád fašizmus. Nikdy by sa nestotožnil s totalitným slovenským štátom a vládou jednej strany. A ako mor nenávidel komunizmus.
Nevrátil sa nikdy do Československa, pretože vedel, čo príde a ono to prišlo. Nikto mu nemôže podsúvať, že bol nacionálne nenávistný šovinista, napriek tomu, že podpísal Trianonskú zmluvu ako výsledok mierových rokovaní vo Versailles.
Toľko to teda k Štefanovi Osuskému a už len pre kolegu Rafaja, službu národu napísal jeho bratranec a môj starý otec biskup Samuel Štefan Osuský. Vyšiel aj druhý zväzok, ktorý ale už bol potom rozmetaný v sadzbe. A hovoril o úlohe evanjelikov v zápase o národ. Toľkoto teda k historickej pozícii Osuských.
Nikto z nich nebol, ešte raz hovorím, ani nacionalista, ani šovinista, a preto sa s hrdosťou na nich môžem pozrieť. A neprijímam obvinenia, že sa mám červenať a oni, že by sa mali pohoršovať nad tým, na akej pozícii stojím.
Tak ako Štefan Osuský pochopil, potom čo tu vládla jedna strana počas slovenského štátu, a potom dlho jedna strana, tá pravá marxisticko-leninská, že toto ťažko môže byť vlasť demokraticky cítiaceho človeka a zrejme v jeho chápaní sa Amerika stala jeho vlasťou, Spojené štáty: ubi bene ibi patria.
Ja sa domnievam, že jeho odkaz je dobrým odkazom, je odkazom človeka, ktorý i v zápase s Benešom chcel autentické spolužitie Čechov, Slovákov a ostatných v jednom štáte, bez poručníkovania najväčších a bez poručníkovania najmenším.
Myslím si, že tá vízia platí dodnes a doteraz. Našou povinnosťou nie je vracať aponyiovské hriechy a chyby dnes a v budúcnosti. Našou povinnosťou by malo byť snažiť sa žiť v civilizovanom demokratickom štáte so všetkými menšinami tak, aby mali pocit, ibi bene urbi patria, kde je dobre, tam je vlasť, aby naši Rusíni, Gorali, či Maďari nemuseli mať pocit, že sú v žalári národov, aby mali pocit, že sú tu s nami, tak ako som vo faktickej poznámke hovoril o mojej manželke, Viliamovi Schrojfovi alebo Václavovi Nedomanskom. Proste, oni všetci sme my. Nie sú o nič menej my ako my, ktorí sme Slováci.
Myslím si teda, že ak tu zaznieva meno Osuského, tak tu má zaznieť meno Osuského ako demokrata a nie ako nacionalistu alebo šovinistu. A bolo by dobré, aby sa i tí, ktorí na obidvoch brehoch vidia krvavými očami, snažili pozerať do budúcnosti tak, aby tento štát fungoval dobre pre všetkých občanov.
Možno, ako správne povedal kolega Blanár, možno nielen na úrovni konzumu, peňazí a podobných vecí, ale i v rovine dobrého pocitu. A keď hovoríme o tom, že navrhovaný zákon vraj bráni našim maďarským spoluobčanom zdokonaľovať sa v štátnej reči, tak na to hovorím jedno. Rodič, ktorý je súčasťou menšiny, nie je dobrým rodičom vtedy, ak sa nestará o to, aby jeho dietky vedeli jazyk, ktorý im otvorí možnosti.
Ja som tu pred časom bojoval za zavedenie angličtiny. Tá nie je u nás menšinovým jazykom, ale je rovnako dobré, aby zodpovedný rodič podporoval túto alternatívu. A príklad elegantnej slovenčiny Edit Pfundtner to ukazuje, že zodpovední rodičia naučili svoju Edit oboje a trvali na tom, aby bola dobrá v slovenčine. Dnes je v laviciach parlamentu a nemá problém.
Môj ctený kolega, profesor László Kováč, doktor medicíny, bývalý prodekan našej fakulty, by nikdy nemohol zastávať významnú rolu v slovenskej pediatrii alebo v akademických funkciách, ak by bol jazykovo obmedzený. Jeho rodičia i on sám to pochopili.
Rodič, ktorý svojmu dieťaťu neumožní vzdelať sa v potrebných veciach, je zlý rodič rovnako ako opilec, ktorý mu nedáva jedlo a nedáva mu odev. To znamená, že to nie je otázka štátu. To je otázka zodpovedného rodiča.
I v Amerike, slobodnej krajine, ak sa rozhodneš, že tvoje deti majú do smrti krájať cibuľu v čínskej reštaurácii v Chinatowne v San Franciscu, kľudne sa môžeš vyhnúť škole, ktorá ich naučí anglicky. Ich kariéra limitovaná na drevenú ťapšu a na nôž krájajúci cibuľu, nebude vyžadovať vzdelanie a znalosť angličtiny. Ale zažil som nasledovnú situáciu na otvorení veľkej svetovej výstavy poštových známok, o mne je známe, že trpím touto zberateľskou mániou. V roku 1997 tú výstavu otvárali dvaja najvýznamnejší predstavitelia americkej pošty. Prvý bol U.S. Post Master General. Človek veľkosti Shaquille O´Neilla, i jeho farby kože. Mal bratru 2,10 a bratru 130 kíl. Vedľa neho stál generálny pošt majster z Kalifornie, veľkého štátu. Ten mal na rozdiel od prvého, asi 156 centimetrov, bol malý, šikmooký, žltý Číňan. Hovoril bezchybne po anglicky. Je to ukážka ako slobodne sa rozvíjajúci človek si zvolí svoju cestu. Tento Číňan, ktorý samozrejme, zrejme netrpel tým, že by mu neumožnil niekto vzdelanie v angličtine, to dotiahol na vysokú funkciu a je možné, že bol pritom prvo generačný.
Chcem teda povedať, že nie štát, ale rodičia majú predovšetkým ručiť za to, že sa dietky naučia to, čo je im potrebné. Tak, ako sme tu hovorili o význame vysvedčení a nie o nejakom papieri, ale o parádnom dokumente, ktoré si v polroku pozrú starostliví rodičia a pozrú sa na známky a pozrú sa na dochádzku svojho dieťaťa a nie, že dostanú nejaké výpisy. Tak takisto sa starostlivý rodič stará, aby to dieťa bolo do života pripravené. A ešte raz hovorím, sloboda a zodpovednosť. Zodpovednosť za svoje deti, to je cesta a nie zákonná reglementácia. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.12.2010 9:58 - 10:00 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Rafaj, nejdem samozrejme polemizovať za dve minúty so štyridsiatimi štyrmi, ale chcel by som vás, tak naviesť k úvahe alebo k zváženiu zmyslu slova štátotvorný. Štátotvorný je ten, kto tvorí štát. Možno preto, že moji predkovia boli národov rôznych, domnievam sa, napriek tomu, že tvorili veľmi svedomito štát, v ktorom žili.
Moja prastará matka prišla zo Stuttgartu ako 17-ročná vydať sa pod Tatry do Liptovského Mikuláša a mala deväť slovenských detí. Vychovávala vnúčatá, okrem iného moju matku, Slovákov. Moja manželka prišla po štúdiách na našej fakulte pracovať ako kožná lekárka pre Slovákov. Pracuje tak celý život, napriek tomu, že je Bulharka. Domnievam sa, že moja prastará matka bola štátotvorná v Československej republike ako čistá Nemka zo Stuttgartu a som hlboko presvedčený, že moja manželka je takisto štátotvorná ako vy, ako čistá Bulharka z historickej oblasti Veľkého Tarnova.
Domnievam sa teda, že pojem štátotvornosti, by sa mal chápať takmer doslovne a štát tvoria občania. Štát Československý tvorili i profesori Univerzity Komenského, ktorí prišli z Karlovej univerzity. Slovenský futbal tvoril i Viliam Schrojf, rodák z Moravy, ktorý celý svoj slávny futbalový a potom ďalší život až do smrti prežil na Slovensku. A keby nebol dnes významným skautom a rozhodol by sa žiť na Slovensku, tak slovenský hokej tvoril Václav Nedomanský, rodák z Hodonína, a preto chápem ja takto slovo štátotvorný, tvoril štát. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2010 9:54 - 9:56 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Kolegovi Burianovi len toľko. Úplne najprv sa treba pozrieť, prečo sme v svrabe, na základe ktorého musíme sekať ešte aj školstvo. A na to by iste kolega Burian pri spytovaní svedomia mohol odpovedať.
A pokiaľ ide o moje vystúpenie, to vystúpenie bolo apelom na i zákonodarný zbor, i ministra financií, i nakoniec perspektívne rezort školstva, aby zvážil a doviedol do konca existujúce, a nie tajné, a nie nejaké na vymýšľanie veľmi náročné zámery, ako diferencovať pri nedostatočnom množstve peňazí, lebo je malé hrdinstvo povedať, že pridáme tam a pridáme tam. OKS je zdržanlivá pri zatínaní sekier. To, samozrejme, kolega Burian celkom nebol váš prípad. A domnievame sa, že tie peniaze treba vzhľadom na ich obmedzenosť alokovať cielene tak, aby priniesli čo najlepší výnos. A domnievam sa, že o tom som hovoril. A preto pripustím, že bol ten prejav orientovaný skôr na budúcnosť, pretože momentálne hasíme a plátame diery. Ale verím, že ak budeme úspešní, príde konečne i čas, keď budeme môcť rozumne a trebárs pokiaľ možno štedrejšie alokovať peniaze do toho, o čom všetci, vaša i naša, i všetky bývalé vlády deklarovali, že to je absolútna priorita. A ja raz teda sa nádejam, že sa dožijem, že tu budeme schvaľovať rozpočet, ktorý bude podporovať to, čo je dobré.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.12.2010 9:30 - 9:36 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážená snemovňa, dovolil som si vybrať za tému svojho vystúpenia k rozpočtu oblasť vysokého školstva.
Ako poslanec v rokoch 1998 až 2002 som mal vždy to malé potešenie byť konfrontovaný na jednej strane s celkom logickými a správnymi prísľubmi a deklaráciami o tom, že vzdelávanie, veda a výskum sú hnacím motorom pokroku malej, na suroviny nebohatej krajiny a zároveň drsnou realitou, ktorá znamenala napr. potrebu sanácie vytunelovaných bánk Mečiarovej éry, do ktorej štát nalial cez 110 mld. korún, neskôr potreby splnenia podmienok pre vstup do NATO, ktoré zvyšovalo nároky na rezort obrany, v zásade všetko veci, ktoré boli odôvodnené a správne. Teraz som sa vrátil po rokoch do parlamentu a opäť je tu situácia, keď treba sanovať to, čo bolo predtým rozvrátené. A opäť sme teda v oblasti vysokých škôl v situácii, keď ich financovanie nepochybne nenapĺňa ani záväzky, minimálne morálne, Slovenska vo vzťahu k financovaniu v porovnaní so záväzkami Európskej únie a ani, dá sa povedať, očakávateľnými pri náraste počtu študentov.
Zároveň sa však k tým veciam vyjadrím, chcem len teda povedať, že hlasy, ktoré hovoria, že vysoké školy najprv musia zlepšiť kvalitu a potom budú financované, sú oprávnené v tom, že vysoké školy musia zlepšiť kvalitu svojej práce, ale celkom bez súťažného zlepšeného financovania to nepôjde.
Hlavne v médiách, ale i v akademickej obci zaznievajú úvahy o tom, prečo nie je nijaká slovenská univerzita v prvej päťstovke tzv. šanghaiského rebríčka a prečo sa neumiestňujeme ani v rebríčku Times Higher Education Supplement. Odpoveď je pomerne jednoduchá, o. i. je to i preto, že všetky tie univerzity západnej Európy a tobôž Spojených štátov dostávajú na výkonovú jednotku dlhodobo zhruba štyrikrát vyšší obnos. Inými slovami, nech robíte akúkoľvek činnosť na svete a váš konkurent má na výkonovú jednotku štyrikrát viac, nemôžete podávať rovnaké výkony. Ak kupujete hráčov do útoku od ľavého krídla po pravé a máte na nákup sumu x („iks“), sotva kúpite toľko, ako kúpia tí, ktorí majú sumu 4 „iksy“. Jednoduché zdôvodnenie z praxe je to, že Zdeno Chára nehrá za Zvolen ani za Košice. Preto úvahy o tom, prečo k nám nechodia prednášať profesori z Harvardu, sú touto vecou vybavené. Napriek zdanlivo smutnému nádychu toho, čo som hovoril, musím povedať, a hovorím to i pre informáciu kolegov, že vo veľmi uznávanom rebríčku, nedávno publikovanom, leidenskej univerzity sa Univerzita Komenského umiestnila v prvej päťstovke svetových univerzít. I v rebríčku Webometrics je na 540. mieste. A chcem teda povedať, že Univerzite Komenského sa podarilo prebiť sa do leidenského rebríčka a vo viacerých parametroch je napr. pred vynikajúcou a dravo rastúcou Masarykovou univerzitou, ktorej podpora zo strany štátu, ale predovšetkým i zo strany hajtmanstva a celého mesta Brna je neporovnateľná s tým, čo dostáva Univerzita Komenského. Ale toto nie je téma dnešného vystúpenia.
Chcem len teda povedať, že pokiaľ ide o potrebu financovania vedy, vzdelávania na Slovensku, boli urobené v minulosti kroky správnym smerom. V jednej z noviel vysokoškolského zákona prijatej v čase, keď bol ministrom kolega poslanec Fronc, sa aspoň v textovej verzii objavil pojem výskumná univerzita. Malo teda ísť a bolo to nasmerované k tomu, že sa univerzity budú kategorizovať tak, ako sú kategorizované v civilizovanom svete. A istým prísľubom bola v ďalšom období prebiehajúca akreditácia univerzít. Samozrejme, následkom akreditovania univerzít mal vlastne byť reálne ich výkonnostný ranking. A následkom tohto rankingu malo byť diferencované financovanie. Treba povedať, že to dopadlo tak našsky. Pásmo akreditovania sme posúvali, posúvali a posúvali, až tam vošiel každý pomaly, kde kto stál, pričom fakticky treba konštatovať jedno: Na Slovensku je plus-mínus 30 univerzít. Z nich dve dosahujú 60 % citácií vo svetovo uznávaných citačných indexoch vo svojej produkcii a zvyšných 28 sa delí o tých zvyšných 40 % pochádzajúcich zo Slovenska. Je tým zhruba jasne povedané, ako by malo a mohlo prebiehať diferencovanie podpory vedy a výskumu. To, samozrejme, nenastalo. Na stole školského výboru pristáli žiadosti Slovenskej akadémie vied o navýšenie rozpočtu zhruba o 5,7 mil. eur a žiadosti konferencie rektorov zhruba vo výške 9 mil. K tomuto chcem povedať asi toľko: Navyšovanie financovania vysokého školstva je odôvodnené, ale nie vždy je odôvodnené plošne. To znamená, že sypať sa nemôže presne ako v hydinárni, že dostane každý rovnako, ak potom majú existovať tí, ktorí podávajú vrcholné výkony. Iste má Anastasia Kuzminová lepšiu starostlivosť o svoju športovú výkonnosť ako nadšený amatér, ktorý behá na tatranskolomnických lúkach. A je to je celkom normálne a prirodzené. V tomto zmysle treba povedať, že trend masifikácie vzdelania, masového odchovu psedouniverzitne vzdelaných ľudí je chorou cestou, ktorou vykročilo nielen Slovensko, ale, v tomto prípade môžeme smelo povedať, i celá Európa.
Každý má možno nejakú predstavu o univerzitnom vzdelaní. Mnohí z vás vysokoškolským vzdelávaním prešli. V čase, keď som študoval, študovalo na vysokých školách vtedajšieho Slovenska, predpokladám, 10 až 11 % populačného ročníka. A tak sa i vy možno pamätáte, že medzi vami boli kolegovia, a teraz nebudem hovoriť o povinných kvótach ÚV KSS a iných veciach, ktorí boli možno snaživí. A akosi sa tam dostali, ale nemali na univerzitné štúdium. Jednoducho nemali na to a nie je to žiadna hanba, nie každý má na univerzitné štúdium. Dnes sa Európa a Slovensko s ňou zamerali na to, že 40 až 50 % populačného ročníka má mať nejakú formu vysokoškolského vzdelávania, čo je vo svojej podstate rozhodnutie buď proti prírode človeka, alebo proti univerzitnému vzdelávaniu. Ak sa totižto odrazu domnievame, že sa kapacita ľudských mozgov rozhodnutím ideových inžinierov svetlých zajtrajškov Európskej únie a následne papagájujúcich domácich zvýšila natoľko, že to, čo kedysi dokázalo zvládnuť 10 – 12, možno aj 15 % populácie, má dnes zvládnuť 50, je rovnaká hlúposť, ani keby sme ako podmienku akejsi maturitnej skúšky povedali, že každý mladý muž maturant musí skočiť 226 cm do výšky, nie teda ako Sotomayor 242, ale 226. No, pochopiteľne, že každý toľko neskočí. A ak sa teda rozhodneme, že potom uznáme aj 145, tak sme síce vyhoveli percentu, ale znížili sme latku. A toto nastáva pri masovom vzdelávaní. Ale zároveň, a to je zvlášť smutné, nastáva rozptyl peňazí, ktoré sú vždy limitované, na obrovskú masu, v ktorej pravdepodobne nastane to, že tí, ktorí by si zaslúžili podporu, a tých nie je nikdy veľa, jedná sa možno o 5 % a menej študentov, nedostávajú to, čo by vo svojom vlastnom záujme, nielen v ich záujme, mal štát do ich vzdelávania investovať.
Nepochybne existujú v každej oblasti študenti, ktorých hlavným cieľom, a podotýkam, je ich menšina, nie je púhe potvrdenie – s pečaťou a slávnostným odovzdaním – o vzdelaní, ale ktorých životným zmyslom je to, čo chcú robiť. Títo študenti, o ktorých dobrý pedagóg vie, ktorý ich pozná, ktorých môže prstom označiť, a ukázať na nich, by mali a mohli dostávať pri rozumnom vynakladaní peňazí na financovanie vysokého školstva viac ako tí, ktorí celkom jednoznačne smerujú k diplomu ako k hlavnému a jedinému cieľu. Samozrejme, na toto celkom prostriedky nie sú, pretože pokiaľ bude ešte stále významným kritériom počet prijímaných študentov, tak pri poklesávajúcej demografickej krivke a štandardnej krivke schopností, ktoré nám dáva využívanie 10 % mozgových buniek, ktoré každý z nás v priemere využíva, je celkom jasné, že ak bude rásť počet prijímaných študentov, nebude tým rásť kvalita. Bolo by teda primerané, aby sa v budúcom roku a v ďalších rokoch vyvodili dôsledky z kvality vedy, výskumu a vzdelávania na jednotlivých slovenských vysokých školách a úmerne k nim prikročilo k diferencovanému financovaniu tých škôl. Tým nechcem povedať, že to financovanie má opäť prebiehať plošne, teda ak je na dobrej univerzite 6 vynikajúcich a 5 slabších fakúlt, má to prebiehať diferencovane. Dokonca i na univerzite, ktorá ako celok v priemere nepodáva vynikajúce výkony, môže existovať fakulta, ktorá sama vynikajúce výkony podáva. Ide teda o to, aby sme pri budúcom financovaní zohľadňovali kvalitu a výsledky a nesypali systémom hydinárne každému a všeobecne a plošne rovnako, pretože tie zdroje budú limitované i po sanovaní rozpočtu, ktoré chvíľku potrvá. Ale cesta nevedie plošným nasýpaním, ale podporou toho, čo je dobré. Nemá teda zmysel postaviť v každom okresnom meste mostík pre lety na lyžiach. Márne by sme ho stavali v Komárne, nemyslím si, že by z Komárna mali priletieť naši noví tatranskí sokoli, ktorí budú na olympiáde získavať zlaté medaily.
A domnievam sa, že by sme mali celkom jasne na základe merateľných a existujúcich výsledkov cielene financovať a lepšie financovať to, čo je spojené s pokrokom tejto krajiny, spravodlivo financovať ten typ školstva, ktorý je potrebný pre zachovanie chodu krajiny, a prestať nasýpať trvale do tých oblastí, ktoré sú umelo vytvorené, umelo živené a bez ktorých by budúcnosť vzdelávania, vedy a pokroku na Slovensku bola celkom dobre možná. Myslím si, že toto by mal byť plán, ako sa starať o slovenské vysoké školy, akadémiu vied a podobné inštitúcie, tak, aby sme sa k nim správali spravodlivo, aby sme umožnili dobrým, aby rástli, snaživým, aby fungovali, a tým, čo za veľa nestoja, aby odišli. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 3.12.2010 15:48 - 15:50 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, kolega Ondruš hovoril, ako to už u neho býva zvykom, pekne, súvislo, a keďže ho poznáme, ani nám to nebolo divnô, lebo hovorí peknou slovenčinou a vety má učesané. Iná vec je trochu ten obsah. Samozrejme, vidím, že aj u môjho predrečníka, a nemám sa k tomu vyjadrovať, poznačili podhľady. No poznačili aj mňa. Neviem presne, či je to 200-tisíc eur na podhľady, a ako šetrný človek, samozrejme, rozmýšľam nad každou korunou. Na druhej strane púhe porovnanie dvoch čísiel ešte nemusí povedať veľa, pretože neviem, aké máte informácie o stave detských domovov rodinného typu, či do nich tečie, alebo sa v nich nekúri. Mali by byť tieto údaje zrejme nejakým iným spôsobom vyargumentované ako trošku demagogickým porovnávaním sumy.
Ubezpečujem vás, že najväčšia univerzita na Slovensku má veľa budov, z ktorých mnohé boli v havarijnom stave, z toho i mnohé historicky veľmi cenné, ako napríklad bývalá vládna budova pri Dunaji, v ktorej sídli Filozofická fakulta. Mnohé roky nedostala Univerzita Komenského na množstvo svojich budov ani toľkoto peňazí na údržbu a renováciu.
A keď hovoríme teda o míňaní v sociálnom sektore a v tejto oblasti, tak musím zase povedať, že ma napadajú veľmi dobre investované peniaze do sociálnych podnikov, ktoré boli možno väčšie, ako boli podhľady a stropy, a takisto ma napadá v rámci stavebných aktivít vila na Mudroňovej, ku ktorej sa odrazu nikto nehlási, ale ktorú asi sotva zadala nejaká iná vláda ako vaša. A k jej cti treba povedať, že sa v nej kedysi úspešne liečili detskí kožní pacienti a ja som tam absolvoval testačnú prípravu. A tie milióny, ktoré sa do nej investovali, sú značne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.10.2010 9:51 - 9:53 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem všetkým, ktorým stálo moje vystúpenie za reakciu. Samozrejme, na prípade cteného kolegu Kolesíka, ešte aj môjho kolegu z univerzity, sa prejavuje taká akási zvláštna rozdvojenosť, pretože na jednej strane hovorí, že vlastne je to všetko dostupné, je to všetko tam, sú na to semináre a tak ďalej, a potom hovorí, že je to otvorenie dverí pre súkromný sektor, ktorý bude vykrádať tie myšlienky, tak, hergot, nech ten súkromný sektor zájde do knižnice a nech ich tam vykradne, keď to nebude na internete. To znamená predsa, hádam, že to tak ozaj nemôžme myslieť, lebo to je protirečenie v podstate veci samej. Buď to je dostupné, a potom si to ten súkromný vykrádač nájde, alebo to nie je dostupné. A k tomu chcem len povedať, že ak ste si všimli, hovoril som hlavne o širšom porovnávaní a posudzovaní vo vedeckej obci, ktorá ani nie že by mala potom právo ingerovať do toho a povedať: tomu zoberte diplom alebo titul alebo čokoľvek. Ale aby sa videlo ako, kde čo beží, za čo sa kde čo dáva. Znova hovoriť v tomto zmysle o vykrádaní a zároveň hovoriť o aj tak existujúcej dostupnosti, že my to ešte zhoršujeme, je trošku protirečivé. Lebo, buď je to tak alebo tak, ale nemôže to byť naraz aj tak, aj tak. A nepochybne je zrejmé, a znova to podčiarkujem, že to škodenie tým mladým talentovaným je našou úlohou odstrániť doplnkom tejto úpravy. Povedzme si otvorene, že tu existujú experti na politológiu, ktorí vykrádajú spisy svojich študentov. Ani v jednom, ani v druhom možno neboli perly, ale je to neuveriteľné vysvedčenie s čím sa dá siahať k vyšším métam. A práve proti tomu je tento typ transparentnosti.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 22.10.2010 9:22 - 9:45 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, téma, ktorej sa dotýka predložená novela je, dá sa povedať, témou, kde by som mohol začať Baron Pierre de Coubertinom, ktorý hovoril o čestnom zápolení, v dnešnom modernom formulovaní možno o pojme fair play. Čestné zápolenie je niečo, čo by malo byť ideálom rovnako na športových kolbištiach ako v akejkoľvek inej činnosti človeka a nepochybne by sa pravidlami fair play na svojom ihrisku mali riadiť i budúce i existujúce akademické elity. Je teda celkom primerané, že sa u nás i v rámci rozvoja technických možností prikročilo k boju proti plagiátorstvu za využitia modernej výpočtovej techniky, pretože nemá zmysel klamať si v tom, že v našich šírkach, a každý si pamätáme na to, ako sa našepkávalo spolužiakom potiacim sa pred tabuľou, ako sa opisovalo na písomkách, ako sa tomu čelilo skupinami A a B, ako sa akýmkoľvek spôsobom, celkom štandardne už od ranného detstva, študiózovia snažia zľahčiť si život.
Samozrejme, detské nohavice sú detské nohavice, ale kultúra nepodvádzania, transparentnosti a čestnosti by mala byť tou vedúcou kultúrou. K tomu drobná spomienka môjho cteného kolegu profesora neurológie z univerzity v Lodži v Poľsku, ktorý mi hovoril pred pár týždňami, že na ich fakulte majú i zahraničných študentov. Majú napríklad okrem iného aj amerických študentov rodín poľského pôvodu, ale najnovšie majú aj tchajwanských študentov. Nechcem sa dopustiť neprípustnej generalizácie, ale je to jeho skúsenosť, že tak ako poľskí študenti sa snažia štandardne si pomôcť klasickými metódami, takže tchajwanskí v rámci high techu majú v okuliarových rámoch a vo výbave okuliarov možnosť prehrávania si faktov potrebných pri testovaní a naopak. A táto skúsenosť nie je zrejme len jeho. Americkí študenti nedávajú opisovať a neopisujú. Chápu proste ten skúšobný akt ako dôkaz svojich schopností a celkom prirodzene chápu, že ak dajú zo svojich schopností opísať súperovi, tak si môžu poškodiť. Otázka je, či to niekto nazve egoizmom, alebo nejak inak napadne tento prístup, ale myslím si, že to je správny prístup. A tak sa Univerzita Komenského, hádam ako prvá, ešte predtým ako začal reálne fungovať a plniť sa centrálny register na Slovensku, dohodla s blízkou veľkou závideniahodne dravou a štátom, VÚC-kou i mestom podporovanou Masarykovou univerzitou v Brne a začala čerpať pri boji proti plagiátom i z jej, pomerne na tie časy veľkého, portfólia. Tu chcem ešte uviesť, že vzhľadom na jazykovú blízkosť češtiny a slovenčiny je Česká republika pre opisovačov a plagiátorov vynikajúcim a veľmi pohodlným zdrojom textového materiálu, ktorý môžu celkom úspešne a nie s veľkou námahou využívať.
Chvalabohu, centrálny register vznikol. Vo vystúpení jedného z mojich predrečníkov vznikla otázka, že prečo v tejto novele neriešime od koľkých percent budeme dotyčného palicovať, dávať mu španielsku čižmu, alebo ho prípadne vešať. Nie, samozrejme, táto novela toto za úlohu nemá a nepochybne i to tu zaznelo. Otázka zhody je vždy na posúdení jednak školiteľa, jednak oponentov, to znamená nepochybne existujú veci, ktoré sa nedajú napísať inak, než ako sú. Teóriu relativity alebo jej rovnice neprepíšete do iných vzorcov, ale preto nie je vonkoncom úlohou, ani úmyslom predkladateľov, určovať nejaké hranice. Presne, ako to tu zaznelo v právnych vedeckých prácach, kde sa citujú uzavreté, celkom jasne definované celky zákonov, môže zhoda nastať. Problémom ale nie sú tieto, aj keď v istom prípade celkom nepochybne, oprávnené výhrady. Problémom je, že z pohodlnosti, lenivosti alebo z tuposti sa opisuje vonkoncom nie takto a vonkoncom tá zhoda nevzniká na princípe nevyhnutnej zhody, ale vzniká proste preto, lebo sa ľudovo rečeno opajcuje cudzie dielo.
Samozrejme, nie je problém citovať autority, citovať význačných odborníkov a pekne to uviesť. Ako námietka zaznelo v tomto pléne, že existujú rôzne citačné normy. No nepochybne, ale úlohou tohto zákona nie je riešiť rôznosť citačných noriem. Nepochybne, že ak Slovenská poľnohospodárska univerzita používa inú normu ako Univerzita Komenského a funguje to, je to jej sväté právo, nepochybne Harvard sa nestará ani o citačné spôsoby Univerzity Komenského, ani Poľnohospodárskej univerzity v Nitre, a tiež celkom dobre žije. V tomto teda problém rozhodne tých prác nie je.
Pravda je, že tento návrh ide ovšem ďalej ako za púhe porovnávanie zhody, lebo to sa, samozrejme, deje a tento návrh nakrajuje ešte aj ďalší problém. Ono to tu tak celkom presne nezaznelo, ale musíme si povedať otvorene, že zúžením našej pôvodnej Československej republiky na Slovensko sa zmenšil i vedeckovýskumný terén. Zmenšilo sa množstvo zväčša prizývaných možných oponentov, hlavne v oblastiach, kde je ten žáner vzácny a zriedkavý. Nepochybne je u nás veľa pedagogických fakúlt, veľa máme aj lekárske fakulty a fakulty zdravotníctva, ale máme i veľmi vzácne obory, kde je portfólio možných oponentov, možných odborníkov, dosť úzke. Samozrejme, a to som zažil na konkrétnom prípade, ktorý sa riešil na vedeckej rade našej univerzity, môže vzniknúť problém v tom, že ani sebe erudovanejší školiteľ v nejakej konkrétnej oblasti, nemôže poznať všetky doktorské dizertačné alebo iné práce v širokom, minimálne v stredoeurópskom okolí, a tak sa mu jednoducho môže stať, že nepozná zdroj, z ktorého klamúci a podvádzajúci autor čerpal. Samozrejme, ak sa takéto niečo prihodí, tak to vrhá zlé svetlo na školiteľa, akokeby teda ten bol lajdákom. Musím povedať, že tento spôsob kontroly i v tomto zmysle sníma prípadné alebo čiastočné riziká z bedier školiteľov a myslím si, že je to i pre nich vítaná pomôcka.
Ak som, ale nakrojil tú otázku množstva odborníkov na danú časť, to úzku a veľmi špeciálne zameranú oblasť, vzniká tu niekedy trošku riziko, že sa akýmsi spôsobom hrá na nás, na seba, keďže vieme, že univerzity sú hodnotené podľa počtu najvyššie graduovaných garantov štúdia a stoja, hlavne na Slovensku, po masovom náraste počtu univerzít, ktorý vonkoncom nemohol byť sprevádzaný adekvátne masovým nárastom profesorov pre všetky potrebné oblasti. Vznikala teda inštitúcia lietajúcich profesorov, a keď sa začali konať správne kroky, ktoré mali viesť k tomu, že človek má garantovať svoj obor na jednej jedinej škole a nie na piatich školách, tak vznikla potreba kreovania nových garantov a, samozrejme, v tomto zmysle i na nižších stupňoch - gradusoch, mohol vzniknúť problém, že univerzita urýchlene, tak trošku jarovizačne alebo v duchu Lepešinskej a podobných, snažila sa dotvoriť si zbor pedagogický. A tam, samozrejme, mohlo dôjsť k tomu, že sa uznali práce, ktoré by asi, možno, pri prísnejšom posudzovaní neprešli. Že sa za monografiu uznávajú publikácie, ktoré nie celkom znesú takéto kritériá pri štandardom posudzovaní, a tak vlastne vzniká jeden veľký problém.
Ak sa tá práca doma upečie a doma zje a v našej farnosti schváli, tak v podstate, a to by som rád povedal na tému verejná dostupnosť, resp. možnosť stiahnutia a poškodenia patentových zámerov, je na jednej strane pravdou, že tie výhrady, ktoré zaznievajú, nie sú celkom, by som povedal, nová hrozba, lebo ak niekto publikuje svoju prácu a musí ju odovzdať i v tej klasickej printovej, v kníhviazačstve zviazanej forme, tak tá nie je tajná, tá nie je v sejfe. Moja dizertačná práca je dostupná v univerzitnej knižnici. Kto si dá tú prácu, môže si ju vybrať, samozrejme, ona už je vekovitejšia, ale i nová sa deponuje, nie je v trezore, nie je nedostupná.
Ako tu zaznelo, habilitačné prezentácie i kandidátske, vtedy i v našich časoch, teda PhD. graduácie sú verejne prístupné. Zaznela tu obava z bulvárnych novinárov. Bulvárny novinár môže prísť na verejnú obhajobu. Neexistuje ho odtiaľ vykázať, aj keby bol sebebulvárnejší. Je možné nepochybne si tam zaznamenať čokoľvek, čo chcem. Ak tam prichádzam vykrádať molekulu farmaceutického produktu, môžem to urobiť. Nikto ma nemôže vyhnať z tej prezentácie. Takže, nie je to zatiaľ tak, že by dnes niekto sa mohol dostať k cenným informáciám, len tým, že my to teraz zle, škodlivo zverejníme. To len tak na okraj. Ak hovorím o tom, že tá prezentácia je verejná, tak, samozrejme, reálne vieme, že tam nesedia bulvárni novinári, a že tam nesedí stádo vykrádačov vzorcov, ideí a poznatkov, lenže tá možnosť tu stále je. A skôr je riziko, že to posudzujúce grémium, možno zo sebelepších "vlasteneckých" motívov, pre blaho svojej školy, tam teda odkýve niečo, o čom by sa dalo s úspechom pochybovať. To, samozrejme, tento spôsob, ktorý sa navrhuje, výrazne zmenšuje. Kolegovia archeológovia, kolegovia geológovia, kolegovia neurológovia alebo lingvisti budú môcť takto vidieť, za čo dostal ich kolega na inej škole docentúru v danej oblasti. Nemyslím si, ako to tu zaznelo, že sa na tieto práce vrhnú bulvárni novinári, lebo nemyslím si, že bulvárny novinár bude celkom v stave posudzovať molekulárnobiologickú analýzu Parkinsonovej choroby. Pochybujem, že sa na to dá, pochybujem, že táto obava bola na mieste.
Ale rozhodne kolegovia, možno i z bratskej Českej republiky, sa budú môcť pozrieť o čom ich kolega publikoval, pretože nie všetci sa zletia na jeho habilitačnú prednášku a zistia, ako to tam u susedov beží. A môžu, samozrejme, zistiť, že je to vynikajúca práca a celkom nadšene ponúknu svojmu kolegovi z Košíc spoluprácu, alebo si povedia, no, toto bolo dosť lacné, toto by asi u nás neprešlo. Všetky zakončenia sú možné. Ja si ale nemyslím, že toto je na škodu veci. Ja si myslím, že to dobrým prospeje a myslím si, že pre tých ostatných a dokonca nie zďaleka len pre autora, ale i pre posudzovateľov, a pre samotnú školu, by toto malo znamenať zdvihnutý prst, pretože jedným z problémov na Slovensku je, že sa titul získava a platí plošne. A to, že platí plošne je trochu háčik.  Teraz sa odvolám na svoju skúsenosť z jedného stretnutia, ktoré som absolvoval pred pár rokmi. Zhodou okolností v Maďarsku za medzinárodnej účasti, a tam bola debata o tom ako porovnávať úroveň doktorandských štúdií, a keďže Maďarsko, napriek tomu, že je dvakrát väčšie ako Slovensko, tiež nie je veľká krajina, a tiež nemajú katedier histórie veľmi veľa. Tam vystúpil jeden sivovlasý, skúsený, žoviálny pán profesor a povedal: "Viete, ja dokonca takmer ani nepotrebujem čítať tú prácu, mne stačí, keď mi dotyčný povie, kto bol jeho školiteľ." Samozrejme, v malej komunite sa presne vie, kto je kto. A to môže mať za následok, že sa to buď zahrá do kúta, alebo naopak nezahrá do kúta. A tak, ako to povedal trošku cynicky, tento zaslúžilý pedagóg, profesor a vedec, tak to trošku funguje. Je dobré vedieť i pri regrutovaní pedagogického zboru na ktorúkoľvek univerzitu s čím ten človek získal gradus, čo publikoval, ako to zaznelo vo vystúpení kolegu Čaploviča. Aká bola jeho diplomová práca, aká bola jeho kandidátska alebo doktorandská práca, aká bola jeho habilitačná práca. Ak si ako dekan fakulty chcem kúpiť, tak sa to reálne aj deje, dobrého pedagóga a dobrého vedca, malo by ma to zaujímať. Nechám si to posúdiť svojím príslušným odborníkom, čo si myslí o kariére, publikáciách, vedeckej práci tohto človeka a musím povedať, že toto zverejňovanie uľahčuje, podľa mňa, selekciu kvality.
Nepochybne, zazneli isté varovania a výhrady vo veci patentových a iných licenčných práv. Pravda je, že keď sme zavádzali pravidlo povinného zverejnenia, aspoň zatiaľ v úzkom kruhu univerzitnom, lebo tak to pred rokmi bolo, tak namietli naši ctení kolegovia farmaceuti, a to je typický obor, kde skutočne inovácia často, povedzme si otvorene, pri všetkej úcte k archeológom alebo lingvistom, znamená veľké peniaze.
Ak napíšeš novú štúdiu o tureckých vpádoch, sotva ti to prinesie mamon. Ak ale nájdeš liek proti čo i len psoriáze alebo hoc rakovine, ktorý bude lepší ako tie doterajšie, celkom oprávnene je táto veda korunovaná i príslušným finančným naplnením. Je teda celkom jasné, že i vtedy zaznevšie námietky kolegov farmaceutov, že tí doktorandi často pracujú v tímoch, ktoré tímy sú začlenené do rozsiahleho komplexného výskumu a ktorého doktoranda parciálny podiel na tom, ktorý by publikoval vo svojej kvalitnej doktorandskej práci, by mohol znamenať prezradenie časti ešte nie publikovaných, nie patentom ochránených vecí. Je zrejmé, že v druhom čítaní o tomto zákone, o ktorom verím, že bude dôverou parlamentu posunutý do druhého čítania, sa nepochybne urobí krok k ošetreniu týchto konkrétnych rizík, ktoré môžu nastať.
Rád by som ale povedal, že z podstaty veci je percento, a teraz si vôbec netrúfam presne povedať aké veľké, ale to percento nebude tak vysoké, že by stálo, podotýkam, že je nepochybne vôľa predkladateľov prijať dobré riešenie tohto "háčika",   že by stálo za potopenie toho hlavného o čo ide. Aby teda boli práce ľudí, ktorí za ne získavajú hodnosti, ktorí na jej základe postupujú v rebríčku, ktorí na základe postupu v rebríčku formujú budúce generácie akademických elít, aby tieto boli porovnateľné a posúditeľné. Pochopiteľne, že od zajtra nezačne každý občan tejto republiky študovať práce v oblasti nanotechnológií, iste nie, ale posúdenie obcou ďaleko širšou, ako je len tá obec posudzovateľov často predovšetkým z vlastnej fakulty plus jeden, dvaja prizvaní hodnotitelia alebo oponenti je dobrá vec. Týmto spôsobom sa obnaží a na slnku zaligoce to, čo je dobré, ale zároveň sa tiež v prudkom jase vystaví to, čo by, hádam, nemalo stačiť, čo by, hádam, bolo primálo na to, aby znamenalo postup v hodnostnom a tým pádom aj inom vedeckom rebríčku pre daného laureáta.
Takže, sumárne problémom Slovenska, myslím si, i v oblasti týchto prác nie je, že každá druhá z nich prináša patentom chránené prelomové vedecké poznatky, nechcem povedať, svetovej alebo aspoň stredoeurópskej úrovne, ale skôr je možno problémom, že sa autori nehodní,  a nemyslím, že ich bude veľmi veľa, snažia zľahčiť si prácu, snažia za málo peňazí veľa zahrať a myslím si, že novela, ktorú predkladáme, je krokom dobrým smerom. Je krokom k niečomu, čo nie, ako povedal kolega predrečník, otvára trezor s pokladmi, ale niekedy možno otvára trezor, v ktorom sú len pavučiny a nie je v ňom nič zvláštneho, ale kým je zavretý, tak je nádej, že v ňom sú poklady. Myslím si, že v tomto zmysle je novela cestou k tomu, čím som začal, ku fair play súťaženiu, ku zaslúženému víťazstvu statočne zápoliaceho, ktorý stojí na stupni víťazov a k poučeniu tých, ktorí sa na stupeň víťazov nedostali, alebo ktorí cestou použili prostriedky, ktoré sa nezlučujú s fair play. Budem veľmi rád, ak tomuto návrhu, tejto novele, snemovňa svojou podporou umožní, aby bol v druhom čítaní vylepšený a stal sa istým základom toho, čo je v iných prísne vedeckú produkciu posudzujúcich krajinách je normou. To znamená, že sa dobrí zaligocú a podvodníci zahanbia. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.10.2010 18:49 - 18:51 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcel by som vám poďakovať, pán poslanec Čaplovič, za nepochybne konštruktívny tón a chápem, že ste artikulovali celkom jasne to, čo ste za čas, keď viete o tomto návrhu zozbierali, pretože podobné a iné hlasy sa vyskytujú vždy a je dobré ich vypočuť a zvážiť, čo z nich je opodstatnené a čo z nich je neopodstatnené.
Samozrejme, že by bolo veľmi dobré, keby sa firemný výskum na Slovensku výrazne orientoval na podporu výskumu na vysokých školách et vice versa, ale žiaľ, toto "riziko", tak masové nebude. A všeobecne platí, že je veľmi často taký ten pohľad, že to nemôžeme alebo tak, možno nepochybne odôvodnený, ak z toho pozerajú veľké peniaze.
Ale, jednoducho je cťou vedcov, aby na poli akejkoľvek vedy pomohli "pokladníci poznatkov ľudstva". A v tomto zmysle sa napríklad robia obrovské štúdie za veľkých nákladov a zďaleka nielen vždy za verejné peniaze, keď sa napríklad porovnávajú účinnosti liekov, často pri vážnych chorobách a tieto poznatky sa dávajú pochopiteľne, "v šancu" lekárskej verejnosti, ktorá potom na základe týchto skúsenosti vyberie tú najlepšiu liečbu pre konkrétneho pacienta a nikto neuvažuje tak, že si to nechá pre seba a nechá tisíce iných pacientov v iných nemocniciach sveta liečiť metódou, ktorá nie je tá najlepšia ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 20.10.2010 9:47 - 9:49 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Čaplovič sa toho dotkol a nedá mi nezareagovať vo vyratúvaní diplomatov, ktorí mali skúsenosti s budapeštianskou diplomaciou, a nespomenúť i Štefana Osuského, môjho prastrýca. Áno, Štefan Osuský podpisom Trianonskej zmluvy zavŕšil vzťah Slovákov a Maďarov v Uhorsku, povedzme, od meruôsmych rokov do konca prvej svetovej vojny. Bol i ďalej diplomatom a pôsobil v Lige národov, tak sa to vtedy volalo, i 20 rokov ako veľvyslanec v Paríži. Bol nepochybne jeho podpis preňho uzavretím i jeho osobného vzťahu ku grófovi Apponyimu, ktorý, ako je to známe, nevydržal s nervami a odišiel z Paríža pred podpisom Trianonskej zmluvy, ktorú potom podpísali pomerne bezvýznamní predstavitelia Maďarska. Ale nepochybne to bola bilancia toho, čo objektívne bolo. Zákon o štátnom jazyku nie je žiadnou bilanciou Trianonu. Zákon o štátnom jazyku má slúžiť náprave zlej veci v tejto krajine. Vôbec nie je predklonom voči Budapešti. Keď hovoríme o predklone, tak si spomínam na pomerne trápny predklon pred medzinárodným zločincom Mu´ammarom Kaddáfím, ktorý nepredvádzala táto vláda ani táto premiérka.
A pokiaľ ide o tento jazykový zákon, napráva i to, aby sa nediali nehoráznosti, ako bola "aféra" okolo nepreložených pár anglických slov v televíznom programe môjho cteného priateľa Štefana Hríba. Proste zákon o štátnom jazyku má byť aj zákonom o zdravom rozume.
Skryt prepis