Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, téma, ktorej sa dotýka predložená novela je, dá sa povedať, témou, kde by som mohol začať Baron Pierre de Coubertinom, ktorý hovoril o čestnom zápolení, v dnešnom modernom formulovaní možno o pojme fair play. Čestné zápolenie je niečo, čo by malo byť ideálom rovnako na športových kolbištiach ako v akejkoľvek inej činnosti človeka a nepochybne by sa pravidlami fair play na svojom ihrisku mali riadiť i...
Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, téma, ktorej sa dotýka predložená novela je, dá sa povedať, témou, kde by som mohol začať Baron Pierre de Coubertinom, ktorý hovoril o čestnom zápolení, v dnešnom modernom formulovaní možno o pojme fair play. Čestné zápolenie je niečo, čo by malo byť ideálom rovnako na športových kolbištiach ako v akejkoľvek inej činnosti človeka a nepochybne by sa pravidlami fair play na svojom ihrisku mali riadiť i budúce i existujúce akademické elity. Je teda celkom primerané, že sa u nás i v rámci rozvoja technických možností prikročilo k boju proti plagiátorstvu za využitia modernej výpočtovej techniky, pretože nemá zmysel klamať si v tom, že v našich šírkach, a každý si pamätáme na to, ako sa našepkávalo spolužiakom potiacim sa pred tabuľou, ako sa opisovalo na písomkách, ako sa tomu čelilo skupinami A a B, ako sa akýmkoľvek spôsobom, celkom štandardne už od ranného detstva, študiózovia snažia zľahčiť si život.
Samozrejme, detské nohavice sú detské nohavice, ale kultúra nepodvádzania, transparentnosti a čestnosti by mala byť tou vedúcou kultúrou. K tomu drobná spomienka môjho cteného kolegu profesora neurológie z univerzity v Lodži v Poľsku, ktorý mi hovoril pred pár týždňami, že na ich fakulte majú i zahraničných študentov. Majú napríklad okrem iného aj amerických študentov rodín poľského pôvodu, ale najnovšie majú aj tchajwanských študentov. Nechcem sa dopustiť neprípustnej generalizácie, ale je to jeho skúsenosť, že tak ako poľskí študenti sa snažia štandardne si pomôcť klasickými metódami, takže tchajwanskí v rámci high techu majú v okuliarových rámoch a vo výbave okuliarov možnosť prehrávania si faktov potrebných pri testovaní a naopak. A táto skúsenosť nie je zrejme len jeho. Americkí študenti nedávajú opisovať a neopisujú. Chápu proste ten skúšobný akt ako dôkaz svojich schopností a celkom prirodzene chápu, že ak dajú zo svojich schopností opísať súperovi, tak si môžu poškodiť. Otázka je, či to niekto nazve egoizmom, alebo nejak inak napadne tento prístup, ale myslím si, že to je správny prístup. A tak sa Univerzita Komenského, hádam ako prvá, ešte predtým ako začal reálne fungovať a plniť sa centrálny register na Slovensku, dohodla s blízkou veľkou závideniahodne dravou a štátom, VÚC-kou i mestom podporovanou Masarykovou univerzitou v Brne a začala čerpať pri boji proti plagiátom i z jej, pomerne na tie časy veľkého, portfólia. Tu chcem ešte uviesť, že vzhľadom na jazykovú blízkosť češtiny a slovenčiny je Česká republika pre opisovačov a plagiátorov vynikajúcim a veľmi pohodlným zdrojom textového materiálu, ktorý môžu celkom úspešne a nie s veľkou námahou využívať.
Chvalabohu, centrálny register vznikol. Vo vystúpení jedného z mojich predrečníkov vznikla otázka, že prečo v tejto novele neriešime od koľkých percent budeme dotyčného palicovať, dávať mu španielsku čižmu, alebo ho prípadne vešať. Nie, samozrejme, táto novela toto za úlohu nemá a nepochybne i to tu zaznelo. Otázka zhody je vždy na posúdení jednak školiteľa, jednak oponentov, to znamená nepochybne existujú veci, ktoré sa nedajú napísať inak, než ako sú. Teóriu relativity alebo jej rovnice neprepíšete do iných vzorcov, ale preto nie je vonkoncom úlohou, ani úmyslom predkladateľov, určovať nejaké hranice. Presne, ako to tu zaznelo v právnych vedeckých prácach, kde sa citujú uzavreté, celkom jasne definované celky zákonov, môže zhoda nastať. Problémom ale nie sú tieto, aj keď v istom prípade celkom nepochybne, oprávnené výhrady. Problémom je, že z pohodlnosti, lenivosti alebo z tuposti sa opisuje vonkoncom nie takto a vonkoncom tá zhoda nevzniká na princípe nevyhnutnej zhody, ale vzniká proste preto, lebo sa ľudovo rečeno opajcuje cudzie dielo.
Samozrejme, nie je problém citovať autority, citovať význačných odborníkov a pekne to uviesť. Ako námietka zaznelo v tomto pléne, že existujú rôzne citačné normy. No nepochybne, ale úlohou tohto zákona nie je riešiť rôznosť citačných noriem. Nepochybne, že ak Slovenská poľnohospodárska univerzita používa inú normu ako Univerzita Komenského a funguje to, je to jej sväté právo, nepochybne Harvard sa nestará ani o citačné spôsoby Univerzity Komenského, ani Poľnohospodárskej univerzity v Nitre, a tiež celkom dobre žije. V tomto teda problém rozhodne tých prác nie je.
Pravda je, že tento návrh ide ovšem ďalej ako za púhe porovnávanie zhody, lebo to sa, samozrejme, deje a tento návrh nakrajuje ešte aj ďalší problém. Ono to tu tak celkom presne nezaznelo, ale musíme si povedať otvorene, že zúžením našej pôvodnej Československej republiky na Slovensko sa zmenšil i vedeckovýskumný terén. Zmenšilo sa množstvo zväčša prizývaných možných oponentov, hlavne v oblastiach, kde je ten žáner vzácny a zriedkavý. Nepochybne je u nás veľa pedagogických fakúlt, veľa máme aj lekárske fakulty a fakulty zdravotníctva, ale máme i veľmi vzácne obory, kde je portfólio možných oponentov, možných odborníkov, dosť úzke. Samozrejme, a to som zažil na konkrétnom prípade, ktorý sa riešil na vedeckej rade našej univerzity, môže vzniknúť problém v tom, že ani sebe erudovanejší školiteľ v nejakej konkrétnej oblasti, nemôže poznať všetky doktorské dizertačné alebo iné práce v širokom, minimálne v stredoeurópskom okolí, a tak sa mu jednoducho môže stať, že nepozná zdroj, z ktorého klamúci a podvádzajúci autor čerpal. Samozrejme, ak sa takéto niečo prihodí, tak to vrhá zlé svetlo na školiteľa, akokeby teda ten bol lajdákom. Musím povedať, že tento spôsob kontroly i v tomto zmysle sníma prípadné alebo čiastočné riziká z bedier školiteľov a myslím si, že je to i pre nich vítaná pomôcka.
Ak som, ale nakrojil tú otázku množstva odborníkov na danú časť, to úzku a veľmi špeciálne zameranú oblasť, vzniká tu niekedy trošku riziko, že sa akýmsi spôsobom hrá na nás, na seba, keďže vieme, že univerzity sú hodnotené podľa počtu najvyššie graduovaných garantov štúdia a stoja, hlavne na Slovensku, po masovom náraste počtu univerzít, ktorý vonkoncom nemohol byť sprevádzaný adekvátne masovým nárastom profesorov pre všetky potrebné oblasti. Vznikala teda inštitúcia lietajúcich profesorov, a keď sa začali konať správne kroky, ktoré mali viesť k tomu, že človek má garantovať svoj obor na jednej jedinej škole a nie na piatich školách, tak vznikla potreba kreovania nových garantov a, samozrejme, v tomto zmysle i na nižších stupňoch - gradusoch, mohol vzniknúť problém, že univerzita urýchlene, tak trošku jarovizačne alebo v duchu Lepešinskej a podobných, snažila sa dotvoriť si zbor pedagogický. A tam, samozrejme, mohlo dôjsť k tomu, že sa uznali práce, ktoré by asi, možno, pri prísnejšom posudzovaní neprešli. Že sa za monografiu uznávajú publikácie, ktoré nie celkom znesú takéto kritériá pri štandardom posudzovaní, a tak vlastne vzniká jeden veľký problém.
Ak sa tá práca doma upečie a doma zje a v našej farnosti schváli, tak v podstate, a to by som rád povedal na tému verejná dostupnosť, resp. možnosť stiahnutia a poškodenia patentových zámerov, je na jednej strane pravdou, že tie výhrady, ktoré zaznievajú, nie sú celkom, by som povedal, nová hrozba, lebo ak niekto publikuje svoju prácu a musí ju odovzdať i v tej klasickej printovej, v kníhviazačstve zviazanej forme, tak tá nie je tajná, tá nie je v sejfe. Moja dizertačná práca je dostupná v univerzitnej knižnici. Kto si dá tú prácu, môže si ju vybrať, samozrejme, ona už je vekovitejšia, ale i nová sa deponuje, nie je v trezore, nie je nedostupná.
Ako tu zaznelo, habilitačné prezentácie i kandidátske, vtedy i v našich časoch, teda PhD. graduácie sú verejne prístupné. Zaznela tu obava z bulvárnych novinárov. Bulvárny novinár môže prísť na verejnú obhajobu. Neexistuje ho odtiaľ vykázať, aj keby bol sebebulvárnejší. Je možné nepochybne si tam zaznamenať čokoľvek, čo chcem. Ak tam prichádzam vykrádať molekulu farmaceutického produktu, môžem to urobiť. Nikto ma nemôže vyhnať z tej prezentácie. Takže, nie je to zatiaľ tak, že by dnes niekto sa mohol dostať k cenným informáciám, len tým, že my to teraz zle, škodlivo zverejníme. To len tak na okraj. Ak hovorím o tom, že tá prezentácia je verejná, tak, samozrejme, reálne vieme, že tam nesedia bulvárni novinári, a že tam nesedí stádo vykrádačov vzorcov, ideí a poznatkov, lenže tá možnosť tu stále je. A skôr je riziko, že to posudzujúce grémium, možno zo sebelepších "vlasteneckých" motívov, pre blaho svojej školy, tam teda odkýve niečo, o čom by sa dalo s úspechom pochybovať. To, samozrejme, tento spôsob, ktorý sa navrhuje, výrazne zmenšuje. Kolegovia archeológovia, kolegovia geológovia, kolegovia neurológovia alebo lingvisti budú môcť takto vidieť, za čo dostal ich kolega na inej škole docentúru v danej oblasti. Nemyslím si, ako to tu zaznelo, že sa na tieto práce vrhnú bulvárni novinári, lebo nemyslím si, že bulvárny novinár bude celkom v stave posudzovať molekulárnobiologickú analýzu Parkinsonovej choroby. Pochybujem, že sa na to dá, pochybujem, že táto obava bola na mieste.
Ale rozhodne kolegovia, možno i z bratskej Českej republiky, sa budú môcť pozrieť o čom ich kolega publikoval, pretože nie všetci sa zletia na jeho habilitačnú prednášku a zistia, ako to tam u susedov beží. A môžu, samozrejme, zistiť, že je to vynikajúca práca a celkom nadšene ponúknu svojmu kolegovi z Košíc spoluprácu, alebo si povedia, no, toto bolo dosť lacné, toto by asi u nás neprešlo. Všetky zakončenia sú možné. Ja si ale nemyslím, že toto je na škodu veci. Ja si myslím, že to dobrým prospeje a myslím si, že pre tých ostatných a dokonca nie zďaleka len pre autora, ale i pre posudzovateľov, a pre samotnú školu, by toto malo znamenať zdvihnutý prst, pretože jedným z problémov na Slovensku je, že sa titul získava a platí plošne. A to, že platí plošne je trochu háčik. Teraz sa odvolám na svoju skúsenosť z jedného stretnutia, ktoré som absolvoval pred pár rokmi. Zhodou okolností v Maďarsku za medzinárodnej účasti, a tam bola debata o tom ako porovnávať úroveň doktorandských štúdií, a keďže Maďarsko, napriek tomu, že je dvakrát väčšie ako Slovensko, tiež nie je veľká krajina, a tiež nemajú katedier histórie veľmi veľa. Tam vystúpil jeden sivovlasý, skúsený, žoviálny pán profesor a povedal: "Viete, ja dokonca takmer ani nepotrebujem čítať tú prácu, mne stačí, keď mi dotyčný povie, kto bol jeho školiteľ." Samozrejme, v malej komunite sa presne vie, kto je kto. A to môže mať za následok, že sa to buď zahrá do kúta, alebo naopak nezahrá do kúta. A tak, ako to povedal trošku cynicky, tento zaslúžilý pedagóg, profesor a vedec, tak to trošku funguje. Je dobré vedieť i pri regrutovaní pedagogického zboru na ktorúkoľvek univerzitu s čím ten človek získal gradus, čo publikoval, ako to zaznelo vo vystúpení kolegu Čaploviča. Aká bola jeho diplomová práca, aká bola jeho kandidátska alebo doktorandská práca, aká bola jeho habilitačná práca. Ak si ako dekan fakulty chcem kúpiť, tak sa to reálne aj deje, dobrého pedagóga a dobrého vedca, malo by ma to zaujímať. Nechám si to posúdiť svojím príslušným odborníkom, čo si myslí o kariére, publikáciách, vedeckej práci tohto človeka a musím povedať, že toto zverejňovanie uľahčuje, podľa mňa, selekciu kvality.
Nepochybne, zazneli isté varovania a výhrady vo veci patentových a iných licenčných práv. Pravda je, že keď sme zavádzali pravidlo povinného zverejnenia, aspoň zatiaľ v úzkom kruhu univerzitnom, lebo tak to pred rokmi bolo, tak namietli naši ctení kolegovia farmaceuti, a to je typický obor, kde skutočne inovácia často, povedzme si otvorene, pri všetkej úcte k archeológom alebo lingvistom, znamená veľké peniaze.
Ak napíšeš novú štúdiu o tureckých vpádoch, sotva ti to prinesie mamon. Ak ale nájdeš liek proti čo i len psoriáze alebo hoc rakovine, ktorý bude lepší ako tie doterajšie, celkom oprávnene je táto veda korunovaná i príslušným finančným naplnením. Je teda celkom jasné, že i vtedy zaznevšie námietky kolegov farmaceutov, že tí doktorandi často pracujú v tímoch, ktoré tímy sú začlenené do rozsiahleho komplexného výskumu a ktorého doktoranda parciálny podiel na tom, ktorý by publikoval vo svojej kvalitnej doktorandskej práci, by mohol znamenať prezradenie časti ešte nie publikovaných, nie patentom ochránených vecí. Je zrejmé, že v druhom čítaní o tomto zákone, o ktorom verím, že bude dôverou parlamentu posunutý do druhého čítania, sa nepochybne urobí krok k ošetreniu týchto konkrétnych rizík, ktoré môžu nastať.
Rád by som ale povedal, že z podstaty veci je percento, a teraz si vôbec netrúfam presne povedať aké veľké, ale to percento nebude tak vysoké, že by stálo, podotýkam, že je nepochybne vôľa predkladateľov prijať dobré riešenie tohto "háčika", že by stálo za potopenie toho hlavného o čo ide. Aby teda boli práce ľudí, ktorí za ne získavajú hodnosti, ktorí na jej základe postupujú v rebríčku, ktorí na základe postupu v rebríčku formujú budúce generácie akademických elít, aby tieto boli porovnateľné a posúditeľné. Pochopiteľne, že od zajtra nezačne každý občan tejto republiky študovať práce v oblasti nanotechnológií, iste nie, ale posúdenie obcou ďaleko širšou, ako je len tá obec posudzovateľov často predovšetkým z vlastnej fakulty plus jeden, dvaja prizvaní hodnotitelia alebo oponenti je dobrá vec. Týmto spôsobom sa obnaží a na slnku zaligoce to, čo je dobré, ale zároveň sa tiež v prudkom jase vystaví to, čo by, hádam, nemalo stačiť, čo by, hádam, bolo primálo na to, aby znamenalo postup v hodnostnom a tým pádom aj inom vedeckom rebríčku pre daného laureáta.
Takže, sumárne problémom Slovenska, myslím si, i v oblasti týchto prác nie je, že každá druhá z nich prináša patentom chránené prelomové vedecké poznatky, nechcem povedať, svetovej alebo aspoň stredoeurópskej úrovne, ale skôr je možno problémom, že sa autori nehodní, a nemyslím, že ich bude veľmi veľa, snažia zľahčiť si prácu, snažia za málo peňazí veľa zahrať a myslím si, že novela, ktorú predkladáme, je krokom dobrým smerom. Je krokom k niečomu, čo nie, ako povedal kolega predrečník, otvára trezor s pokladmi, ale niekedy možno otvára trezor, v ktorom sú len pavučiny a nie je v ňom nič zvláštneho, ale kým je zavretý, tak je nádej, že v ňom sú poklady. Myslím si, že v tomto zmysle je novela cestou k tomu, čím som začal, ku fair play súťaženiu, ku zaslúženému víťazstvu statočne zápoliaceho, ktorý stojí na stupni víťazov a k poučeniu tých, ktorí sa na stupeň víťazov nedostali, alebo ktorí cestou použili prostriedky, ktoré sa nezlučujú s fair play. Budem veľmi rád, ak tomuto návrhu, tejto novele, snemovňa svojou podporou umožní, aby bol v druhom čítaní vylepšený a stal sa istým základom toho, čo je v iných prísne vedeckú produkciu posudzujúcich krajinách je normou. To znamená, že sa dobrí zaligocú a podvodníci zahanbia. Ďakujem.
Skryt prepis
