Videokanál poslanca

Pán poslanec sa akýmsi spôsobom naviezol do Selyeho univerzity. Možno by sa dalo diskutovať o tom, čo všetko ešte musí urobiť Selyeho univerzita, aby sa stala plnohodnotnou univerzitnou školou. Sám nie som zástanca toho, aby názov univerzita niesli rodiace sa školy, ktoré, verme tomu, čaká rast a rozvoj. Ale je zaujímavé, že minister školstva predchádzajúcej vlády sa navezie do jednej univerzity a urobí z nej to, čomu v nemčine hovoria Sündenbock, ani keby nevedel, že polovička univerzít na Slovensku neznesie názov univerzita, že polovička toho, čo on ako minister viedol ako univerzity, nebola skutočne univerzitami. Ale dozvedám sa to len v súvislosti so zákonom o jazyku menšín, o Selyeho univerzite. Samozrejme, slovenské univerzity majú rásť a môžu rásť. Ale očakával by som, špeciálne od ministra školstva, férový a rovnaký meter pri posudzovaní univerzít, Fachhochschulen alebo všetkého na ceste k tomu.
A pokiaľ ide o tú predstavu, či chce maďarská politická reprezentácia v tomto parlamente svoju menšinu totálne zbaviť kontaktu s jazykom slovenským. No všetci maďarskí kolegovia poslanci v tomto parlamente, ako vidíme, veľmi dobre skloňujú, veľmi dobre časujú a poznajú predložkové pády. Musím povedať, že mnohí slovenskí politici majú s týmito vecami dosť zásadný problém. A všetci tí, ktorí majú voľbu, môžu poslať svoje dieťa na Selyeho univerzitu a môžu ho poslať na ktorúkoľvek inú univerzitu. Je to len ich voľba a ich slobodné rozhodnutie.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. To, čo tu predniesol Ondrej Dostál, je alarmujúca správa o stave krajiny. Alarmujúca správa o stave krajiny, kde stále platí, že "lepší drzé čelo, než poplužní dvůr", kde sa oplatí byť arogantný, kradnúť a veriť, že sa mi nič nestane. Od nežnej revolúcie predstavuje to, že tento spôsob fungovania nebol vykorenený, tú najväčšiu tragédiu, ktorá sa odohrala. Nežná revolúcia priniesla drvivú väčšinu pozitívnych trendov, ale so starým komunistickým "kto nekradne, okráda svoje deti" nezatočila. A je škoda, že je nás len tak malá hŕstka, ktorí sme si to vypočuli, ale keď sa dnes zamýšľame nad tým, že niektorí balkánski členovia Európskej únie sa v tejto kategórii korupcie a nepravosti vklamali do Únie, bolo by dobré pozrieť sa do zrkadla i doma. A bolo by dobré, aby sa takéto veci nedali zamiesť pod koberec, nedali preniesť mlčaním, aby sa tieto mŕtvoly, kostlivci v skriniach vyberali, vykopávali a prezentovali. Lebo len tak je nádej, že sa raz táto krajina posunie od toho, v čom sme boli, tam, kde by sme raz mali byť. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Aj ja by som chcel pána kolegu poprosiť, aby skúsil vo svojej odpovedi vysvetliť, ako dáva do súvisu rodenie detí a rasizmus, resp. hranicu etnického atakovania. Je predsa všeobecne známe, že rodenie detí nie je viazané ani na národnosť, ani na farbu pleti, ani na vierovyznanie. Je to, ako vieme, vec, ktorá nie je ničím z uvedeného podmienená. A najvážnejšie na súčasnom stave je to, že tá veta z dôvodovej správy nie je nepravdivá, pretože, žiaľ, tie prídavky alebo ten príspevok sa stávajú zdrojom, a teraz sa dostaneme k pravde, veľmi často nie potrebných pôžitkov dieťaťa, ale úplne nepotrebných pôžitkov rodičov, ktorí týmto spôsobom vlastne pestujú v spoločnosti pyramídovú hru, pretože vytvárajú ďalšie a ďalšie zdroje svojich príjmov, ktoré vlastne tie deti veľmi často, a nebudeme si klamať do vrecka, či sme koaliční alebo opoziční, nedostávajú. Tie polonahé, v snehu, v blate stojace deti, ktoré nemajú slušné ošatenie a ktoré nie sú slušne stravované, nie sú v takomto stave preto, lebo sa minuli všetky peniaze na ich potreby, skutočne na ich potreby, ale preto, lebo ony sa v skutočnosti na ich potreby vôbec neminuli.

Pán podpredseda, ďakujem za slovo. No keďže už istý čas pôsobím v samosprávnych štruktúrach Bratislavy-Starého Mesta, ktorá je veľmi bohatá na rôzne prevádzky, ktorých časť a takmer vždy recidivujúca časť neustále porušuje hladiny hluku v nočných hodinách, myslím si, že návrh, ktorý podal pán poslanec, je dobrý. A myslím si, že je v záujme mnohých samospráv, aby boli odbremenené od takto vznikajúcich nákladov na delikventov, od ktorých potom veľmi často veľmi ťažko vymôžu sankčné pokuty. Myslím si, že to stojí za podporu. Ďakujem.

Ja som poslanec a vicestarosta a napriek tomu za ten zákon hlasovať budem. (Smiech a potlesk v sále.)

Ďakujem, pán predsedajúci. No toto nepochybné osvieženie, ktoré vyvolalo u bývalého koaličného partnera pána poslanca Slotu celkom evidentné záchvaty veselosti, ako som to tak sprava videl, ukazuje zaujímavý rozvoj tradícií SNS. Teda okrem tradičných chlpatých koníkov hlavného hipológa strany sa stáva tradíciou i istý druh nástenkárstva. Samozrejme, toto je možno menej výnosná nástenka ako tie, ktorými zahájila SNS túto tradíciu rozkrádania. Ale bolo mi cťou, že som podfarboval tento prejav i tým, že tam bola na čestnom druhom mieste spomenutá OKS. Myslím si, že takáto nástenka, nech už je akokoľvek nepravdivá a blbá, každopádne aspoň stojí daňového poplatníka menej peňazí. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec Richter, snáď budem sa snažiť krátko a pokiaľ možno výstižne odpovedať. Je pravda, že keď sa objavila téma zmeny spôsobu hlasovania, vyzeralo to tak, že dôjde k zmene len v tom jednom konkrétnom hlasovaní pre jeden konkrétny prípad. To pre mňa prijateľné nebolo a už vtedy boli názory poslancov OKS rozdielne. Ja som v ďalšom, aj v tedy, keď som hovoril, že som proti zmene pravidiel hry uprostred zápasu, vychádzal z toho, že sa jedná o konkrétnu akciu v jednom danom prípade. Pravda je, že som hovoril následne napríklad s britským veľvyslancom, ktorý mi povedal to, čo viem, že v parlamente, tradičnom britskom parlamente sa o osobách hlasuje vždy verejne. Rovnako dobre viem, že v senáte Spojených štátov sa o sobách hlasuje vždy verejne. A problém v tom nemám preto, lebo je celkom primerané, aby občania, ktorí mi dali svoje hlasy, vedeli, ako hlasujem i v personálnych otázkach. Poslanec musí zniesť riziko pre niekoho nepríjemného rozhodnutia a preto nemám problém s osobným zverejnením toho hlasovania.
Chcem k tomu povedať len toľko, že na rozdiel od ľudí pri voľbách prostých občanov, ktorí majú právo na súkromie, ja kľudne môžem zverejniť to ako hlasujem o osobách. A pokiaľ ide o vaše celkom úctivé hodnotenie mojich postojov, ubezpečujem vás, že i vo viacerých hlasovaniach, ktoré možno ešte spolu zažijeme za tri a pol roka, uvidíte, že nemám problém hlasovať inak, ako hlasuje niekto, komu vy nadávate "nadústavný orgán". Mňa neriadi koaličná rada, mňa riadi vedomie a svedomie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Myslím si, že čokoľvek, čo prichádza z Európskej únie alebo odkiaľkoľvek, má byť podrobené kritickému posúdeniu. To, čo prichádza dobré, má byť prijímané, a to, čo prichádza nerozumné alebo absurdné, má byť kritizované a odmietnuté. To, čo plodia veľmi často aktívni sociálni inžinieri a byrokrati Európskej únie, tí, ktorí vedia, čo je lepšie pre každého občana Európy, nemusí byť posvätnou kravou. Tak ako nie sú posvätnou kravou ani oni sami, byrokrati, ani predstavitelia Európskej únie. Podliehajú rovnakému posúdeniu zdravým rozumom a na tomto mieste musím povedať, že občan Sulík má rovnaké právo používať zdravý rozum, či je toho času predsedom parlamentu alebo predsedom strany, ako každý iný občan Slovenskej republiky.
A k tej druhej téme, ktorá zaznela i vo vystúpení predsedu Sulíka. Ja nechodievam do Auparku, bol som tam snáď raz v živote a neviem, že také tričká existujú, ale musím povedať, že ja ako konzervatívec hlboko súhlasím s posolstvom toho trička a keby som o ňom vedel, tak si ho oblečiem. Takto vďaka tomu, že mi Fórum života poslalo túto bielu stužku, dal som si túto bielu stužku, pretože súhlasím s posolstvom Fóra života a myslím si, že tak ako tie vlaky z Popradu boli vlaky smrti, tak i rozhodnutia zabíjať nenarodené zdravé deti sú filozofiou smrti a vonkoncom nie tak jednoznačne slobodou jednotlivca. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Znova a znova tu zaznieva, že zavádzame niečo, čo tu nebolo takmer a čo neexistuje. Je zvláštne, že sa nehlásite ozaj všetci k tomu tí, ktorí ste teraz hovorili, pán kolega Mikolaj a pán kolega Čaplovič, že ste to boli vy, keď už nehovoríme, že ste priam dláždili cestu, tak to, čo ste vykonali, boli veľmi dobré terénne práce pre tento stav. A musím povedať, že ani by som vám to v zásade, v duchu toho, o čo som hovoril, nemal za zlé, len vy sa od toho teraz dištancujete. A v tom je kus pravdy kolegu Matoviča.
A pokiaľ ide o to riešenie tejto otázky, chcem povedať jedno, toto nie je riešenie tejto vlády. V tomto parlamente hovorím za seba. Programové vyhlásenie nič takéto nehovorí. Ja som o tom hovoril ako o vyriešení, ktoré je férové a spravodlivé pre všetkých.
A nebolo by to tak, že niekto by platil a niekto by neplatil, pretože tí, ktorí by študovali vynikajúcim spôsobom, by boli celkom oprávnene podporovaní ešte vo väčšej miere z peňazí daňových poplatníkov ako tí ostatní, lebo ani tí všetci ostatní by si neplatili kompletné náklady na štúdium, to som predoslal, tak mi nepodsúvajte opak.
Ešte raz, tí, ktorých vyštudovanie je vďaka ich kvalite výrazne záujmom tejto spoločnosti, by mali evidentnú podporu od tejto spoločnosti, tí ostatní, ktorých osobným záujmom je mať vzdelanie a mať lepšie spoločenské postavenie a lepšie ekonomické zabezpečenie, by sa na dosiahnutí tohto cieľa podieľali.
Ešte raz hovorím, je to názor poslanca Petra Osuského. Nehovorím za vládu, hovorím za seba a domnievam sa, že to, čo hovorím, je správne.

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, téma spoplatnenia vysokoškolského štúdia sa ako úvaha, ako polorealita, ako ilegálna realita, ako čiastočne riešená realita tiahne dejinami vysokoškolského vzdelávania od pádu totality. V predchádzajúcej debate zazneli rôzne obvinenia na adresu ministra, ktorý vraj púšťa šplechy a dláždi cestu k plošnému zavedeniu spoplatnenia. Znova zdôrazňujem, že si sotva viem predstaviť situáciu, že by uchádzač o titul stomatológa, teda doktora dentálnych vied, mal platiť skutočné náklady na štúdium, ktoré obnášajú zhruba 200 000 bývalých Sk ročne. Iste by sa v drvivej väčšine, ak nie v každom jednalo len o spríspevkovanie, ktoré by podľa mňa bolo spravodlivým vyjadrením faktu, že záujem na vzdelanej spoločnosti má spoločnosť ako taká, ale zároveň na tom má, verme tomu, tiež záujem ten, ktorý sa o takto spotrebované peniaze daňových poplatníkov uchádza. A tu sa dostávame k tomu, že snemovňa má tvoriť zákony, ktoré, pokiaľ ide o ekonomické fakty, majú byť zákonmi umožňujúcimi urobiť tak s pocitom dobrého hospodára.
A tu sa dostávame k jednému bodu, ktorý v tejto diskusii opakovane zaznel, potrebe zabezpečiť každému občanovi tejto republiky jedno bezplatné vysokoškolské štúdium za života. Možno je to nepopulárne, možno to nevzbudí sympatie a možno som staromilský a konzervatívny, také slovo je i v názve mojej strany. Ale domnievam sa, že vysokoškolské vzdelávanie nie je o pokuse, že to skúsim a uvidíme, ale je to vzdelávanie výberové. Tak ako nemôže existovať občianske právo hrať za národné mužstvo futbal u každého aspoň raz v živote aspoň jeden polčas, tak sa domnievam, nemôže existovať celkom zodpovednému hospodárovi ťažko pochopiteľné právo zaručiť každému bezplatne jedno štúdium. Chcem povedať, že dnes existuje príklad, keď sa neumožní každému uchádzačovi jedno štúdium. A, samozrejme, tých príkladov je viacej, pretože numerus clausus tu reálne je. Je možno veľmi veľa, vieme o tom štatisticky, uchádzačov o štúdium na policajnej akadémii. Tie čísla sú tam výrazne prevyšujúce možnosti a kapacity tejto inštitúcie. Ale tam s tými peniazmi nakladá štát. Je to jeho akadémia. A celkom briskne limituje počet tých, ktorým túto slobodu umožní. Domnievam sa, že keďže v každom podporovaní vysokoškolského vzdelávania sa jedná o peniaze daňových poplatníkov, majú byť tieto vynaložené, ešte raz hovorím, s pocitom dobrého hospodára. A my sme vo výbore nedávno dostali štatistické výsledky, ktoré sa venovali, myslím, dvom univerzitám na Slovensku a počtu ich nezamestnaných absolventov. Musím povedať, že je desivý pocit, že peniaze daňových poplatníkov odišli na využitie tohto práva, keď 20, 18 či 26 % absolventov je po roku nezamestnaných. Samozrejme, už vo faktickej poznámke som hovoril o slobode voľby. Som skutočne zástancom toho, že si mladý človek, alebo ktokoľvek, môže zvoliť, že chce študovať. Ale domnievam sa, že i míňanie peňazí daňových poplatníkov na túto slobodu by malo mať svoje limity. A vysoké školy, a hovoríme teraz o vrcholných vysokých školách, sú takými, to je Harvard, MIT, Oxford, Cambridge a Eidgenossische Technische Hochschule v Zürichu, ktoré nie sú vynikajúce len tým, že majú vynikajúci pedagogický zbor, že tam učia laureáti Nobelovej ceny. Sú vynikajúce, a to vždy musíme povedať, tiež tým, že majú vynikajúcich študentov. Veľký Harvard má možno niečo nad tretinu študentov ako Univerzita Komenského, ale tí študenti predstavujú absolútny výkvet mladých mozgov nielen v Spojených štátoch. To môže robiť univerzitu veľmi dobrou. A plošné bezplatné vzdelávanie, to som už kedysi, tobôž pri prepočte na hlavu platby z peňazí daňových poplatníkov na študenta, spomenul, je vlastne tou cestou toho rovnomerného sypania v hydinárni. A ja sa znova domnievam, že je síce sloboda voľby študenta, ale na druhej strane, a štát nemá zasahovať do jeho slobody voľby, ale on by mal i cestou príspevku svojho na svoje vlastné štúdium niesť akýmsi spôsobom spoluzodpovednosť, že peniaze daňových poplatníkov, ktoré budú zrejme tvoriť ďaleko väčšiu časť sumy potrebnej na jeho štúdium, budú využívané rozumne. A domnievam sa, že jednou z ciest k tomu je práve tu ako šplech označené podľa mňa i z hľadiska ústavnej rovnosti férové spríspevkovanie štúdia na vysokých školách ako takého. Viem, že sa okamžite vynoria hlasy, že géniovia ostanú na polceste. K tomu hovorím jedno. Tak ako štát limituje počet študujúcich na policajnej akadémii, na vojenských školách, proste, tam, kde má priamu ingerenciu, považujem za absolútne primerané, aby sa štát rozhodol, koľko potrebuje, s tým, že nieže im to prikazuje a nanúti, ale že sa rozhodne podporiť študentov v jednotlivých oblastiach. Samozrejme, musí zostať absolútna sloboda voľby, aby u nás japonistiku študovalo i viacej ľudí, ako vyráta múdry štát, že japonistov potrebuje. Ale je absolútne rozumné, aby sa štát rozhodol podporovať ďaleko lepšie než plošným sypaním práve tých, ktorí sú očividne najlepší a ktorí predstavujú jeho reálnu budúcnosť ďaleko viac ako tí, ktorí si na školách rôznej úrovne získavajú rôznymi spôsobmi rôzne tituly. Domnievam sa teda, že akokoľvek sa to označuje za šplech, že konečné férové riešenie je práve toto.
A pokiaľ ide o niektoré prvky v tom, čo je predložené, domnievam sa teda, že ak sa necháva aj študentom denného, aj študentom externého štúdia ako podpora ich motivácie – tým 10 % najlepším – finančná podpora z peňazí daňových poplatníkov, považujem za veľmi cenné, že v pozmeňujúcom návrhu je uvedené, že to závisí od rozhodnutia vysokej školy. Prečo to hovorím? Pretože existujú ako na stredných školách, tak i na vysokých študenti, ktorí sú vynikajúci, ktorí prechádzajú drvivo ťažkým štúdiom, a študenti, ktorí i vtedy, keď majú B-čka, predstavujú vážnu vrstvu budúcej elity vo svojom odbore. Existujú, samozrejme, nebudeme si klamať, i ľahšie školy, i také, kde sú takí, ktorí môžu mať, ak sa neflákajú, Á-čka od vrchu dole. I také sú. Ako promótor univerzity na 200 promóciách za 8 rokov som zažil promócie, kde celý vrchný rad diplomov bol v tej univerzitnej, mojej, fialovočervenej farbe. A pod ním boli "obyčajné" "modré" diplomy. Samozrejme, často na fakultách, ktoré sú pýchou Univerzity Komenského, na tých fakultách, ktoré nám môže závidieť Európa, bol počet tých "červených" diplomov oveľa menší. Prečo? Lebo je to veľmi ťažké štúdium. A považujem za absolútne férové a primerané, aby vysoká škola, a verme, že tak urobí, dobre uvažujúc ako dobrý hospodár o podpore a peniazoch daňového poplatníka, skutočne podporovala tých najlepších, ktorí študujú to najnáročnejšie a v rámci toho dosahujú veľmi dobré výsledky, pretože ak sa bude sypať po fakultách 10 %, tak je to opäť, žiaľbohu, skĺznutie do princípu hydinárne.
A ešte raz. Samozrejme, je svätým právom kohokoľvek chcieť študovať, ale povedzme si otvorene, kým náš trh zatiaľ, aj keď, chvalabohu, prvé lastovičky sú už tu, sa nie veľmi zaujíma o to, z akej univerzity, z akej fakulty pochádza diplom, verím tomu, že sa to zmení a že to bude tak, ako je to dnes v Amerike alebo v Japonsku, tak zatiaľ aspoň štát, ktorý má k dispozícii Akreditačnú komisiu, ktorý môže vyhodnocovať úroveň svojich verejných univerzít, bude bedliť na to, aby sa i tieto peniaze rozdeľovali nie hydinárskym princípom, ale aby ich dostávali tí, čo niečo obetujú, tí, ktorí do toho vkladajú viac ako povinné odchodenie si, lebo len tí budú soľou zeme. Ďakujem za pozornosť.