Ďakujem, pán predseda. Vážení členovia vlády, vážená vzácna snemovňa, mám vždy to šťastie, že vystupujem pred nabitou sálou. A teraz je tá situácia ešte trošku tristnejšia, pretože to, o čom hovorím a o čom budem hovoriť, budem hovoriť nerád. Budem hovoriť ako smutný Slovák v neradostnej Európe. Bude to, povedané biblicky, možno plač Jeremiášov a ešte raz, nebude to nič radostné.
O pár hodín uplynie čas, teda uplynie presne...
Ďakujem, pán predseda. Vážení členovia vlády, vážená vzácna snemovňa, mám vždy to šťastie, že vystupujem pred nabitou sálou. A teraz je tá situácia ešte trošku tristnejšia, pretože to, o čom hovorím a o čom budem hovoriť, budem hovoriť nerád. Budem hovoriť ako smutný Slovák v neradostnej Európe. Bude to, povedané biblicky, možno plač Jeremiášov a ešte raz, nebude to nič radostné.
O pár hodín uplynie čas, teda uplynie presne päťdesiatosem rokov od chvíle, keď som sa narodil. A musím povedať, že tento údaj hovorí o tom, že som väčšiu časť svojho života strávil v zaopatrovacom lágri za ostnatým drôtom. Za ostnatým drôtom som mal zaistené elementárne zaopatrenie, ale napriek tomu som, ako mnoho iných spoluobčanov, pozeral za ten drôt a pravdupovediac takmer sa nenádejal, že ten drôt raz padne a nebude. Keď sa po rokoch "epísmentu" so zlom, ktorý sa prevádzkoval pomerne plošne vo vtedajšej "demokratickej Európe" vo vzťahu ku Kremľu, objavil americký prezident, ktorý začal hovoriť niečo iné a zlé veci pomenúval, naša pomerne malá nádej trochu rástla. Európska únia, ktorá vtedy existovala, bola okrem iného i Európskou úniou Margaret Thatcherovej, bola každopádne Európskou úniou štátov, ktoré mali byť vo svojej podstate zodpovedné. Keď vznikali zárodky Európskej únie, Európa bola po strašnej vojne. I vtedy ale ešte platil dobrý mrav, že sa dlhy a pôžičky splácajú. Ak sa nepletiem, donedávna splácalo Spojené kráľovstvo dlhy, ktoré vznikli v čase, keď platilo v zápase s fašizmom cash and carry. Keď teda impérium potrebovalo a dostávalo pomoc od Spojených štátov. Dlhy sa platili, i keď v impériu bol lístkový systém. Nemecko sa zdvíhalo z nuly, keď ho Konrad Adenauer začal smerovať do mierovej Európy. Nemci netušili, že ich čaká hospodársky zázrak, ale svet bol zdravý, pretože sa dalo zdvihnúť z nuly a svojou prácou k niečomu dopracovať. Neexistovala ešte nároková civilizácia. Nároková civilizácia, ktorej výstrelky sa prejavili na uliciach Londýna a iných britských miest v ostatných týždňoch. Civilizácia, keď je absolútne normálne mať nároky a súbežne absolútne neúnosné niesť zodpovednosť. Európska únia bola pre nás spoza plota nepochybne Európou ideí. Veľmi sa mi páčila Európa slobody pohybu osôb, tovarov, lások, proste Európa slobody, kde každá krajina mala demokratickú ústavu. Možno každá trochu inú, ale každá demokratickú.
Strana, ktorej som bol členom, oponovala prijatiu európskej ústavy bez referenda, pretože nám bolo jasné, že je to prvý, ale nie zanedbateľný krok k odovzdávaniu právomoci. Pamätám sa na to, ako zrejme z úplne protichodných dôvodov túto ústavu zamietlo Francúzsko a Nizozemsko. Pamätám sa, že ich nikto nevylúčil, i keď už vtedy sa toto dielo Giscarda d'Estainga považovalo za alfu a omegu žiarivej budúcnosti. Proste muselo sa niečo urobiť, aby sa veľké Francúzsko stotožnilo. Potom sa ale pamätáme, aký bol osud malého Írska. Osud malého Írska bol menej pekný. Ako malému šteňaťu, ktoré urobí mláčku v predsieni, sa Írom omočil ňufák do prvého nie.
Medzitým sme zažili výroky hegemónov Európy typu, že "sme prepásli možnosť držať hubu". A vtedy, s dovolením, som začal mať pocit, že to nie je celkom to, o čom som rozmýšľal a sníval spoza ostatného drôtu.
Slovensko bol uchádzač. Uchádzač, ktorý prešiel temným obdobím mečiarovskej éry. Uchádzač, ktorý sa z tej diery musel vyhrabať, a ktorý sa musel vylízať z toho, čo vzniklo ako demokratické rozhodnutie voličov tejto krajiny. Bolo mi radosťou a cťou, že som sa mohol v rokoch 1998 až 2002 zúčastniť tohto procesu. I vtedy, musím povedať, som sa viackrát presvedčil, že nie vždy je na strane väčšiny pravda. Nepochybne to bolo v období mečiarizmu, kedy vtedajšia opozícia hovorila, že nemôže byť demokraciou tyrania väčšiny. Boli momenty, keď - tie si spomínam už dnes, dá sa povedať, s radosťou, pretože to dobre dopadlo - keď sme ústami kolegu Tatára navrhli rovnú daň. Boli sme vtedy osočení ako ekonomickí voluntaristi, ako tí, ktorí chcú rozvrátiť štát. Neuplynulo ani jeden a pol roka a rovná daň, i vďaka zásluhe ministra financií Mikloša, tu bola. Vďakabohu zaňho a vďakabohu za ňu. Ale vtedy sme boli v absolútnej menšine a napriek tomu si nemyslím, že sme nemali pravdu. Človeka neteší, keď môže povedať o niečom čo nechcel, "že sme vám to hovorili".
Ak teda bola Európa založená ako Európa ideí a štátov, nie je celkom radostné to, že postupne dochádzalo k odbúraniu tejto idey. Nikto ma presvedčí, že Adenauer a de Gaulle snívali o odovzdávaní právomocí. To, že chceli Európu slobodného trhu, je absolútne v poriadku. To, že sa študentka v programe Erazmus v Clermont - Ferrand vydá bez veľkej byrokracie a bez veľkého dokazovania na všetkých možných úradoch, je pekné a radostné. To je, že tam mohla ísť študovať, je tiež fajn. Ale to, že sa postupne ukrajuje z rozhodovania o vážnych veciach, pričom, podotýkam, sa jedná o veci, kde je slobodné rozhodnutie parlamentov absolútne štandardné je zlé! My naším postojom nechceme žiadne nadpráva, my chceme hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia v bode, kde sa to predpokladá. My teda nie sme tí, ktoré chcú niečo porušiť. Je všeobecne známe, že OKS bolo to, čomu sa hovorí euroskeptická strana. Naša skepsa nevyplynula z nelásky k Európe, pretože nikto nemôže povedať, že v roku 1998 až 2002 sme neurobili všetko pre to, aby sme sa do tej Európy dostali. Ale mysleli sme, že keď sa tam prebijeme, splniac všetky podmienky, pri ktorých nám reálne málokto máločo uľahčil, ak nesťažil, že máme proste normálne práva v demokratickom spoločenstve. A keď sa prijala euroústava, ktorú sme nepovažovali za potrebnú, tak ako konzervatívci, ktorí ctíme pravidlo, ktoré tu už dnes zaznelo, "pacta sunt servanda", tak si myslíme, že ak v príslušnom paragrafe sa hovorí o nemožnosti bail-outu, tak by to malo platiť. A mrzí nás, že na tom stojíme my, ktorí sme ten dokument presne vzaté nechceli.
Európa bola nepochybne a je ešte stále demokratickým kontinentom. Ale predsa, Slovensko si svoje muselo zaslúžene odcvičiť, Slovensko muselo plniť a plnilo. To nám slúži ku cti, aj keď ma ťažko niekto môže podozrievať, že som čierno-čižmový hejslovák. V podstate sme sa dokázali z tej jamy vyhrabať. Dokázali sme to v zásade vlastnými silami. A ak tu kolega Beblavý hovoril o pomoci pri sanácii bánk, nemyslím si, že to celej Európe neprospelo. Že tí, ktorí dnes tie banky vlastnia, tým snáď utrpeli. A myslím si, že to je ten správny postoj. Minule, na medzinárodnom fóre, som pri večernej debate pri stole spomenul príklad Argentíny. Argentína si musela prežiť svoj štátny bankrot. Prežila si ho. Kolega pri stole mi povedal: ale s akými bolesťami! Nuž áno, Argentína nie je v žiadnej euro- ani v "sol" zóne. Ale jednoducho to bolo na Argentíncoch. A tak si myslím, že existujú veci, kde si krajina má niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Novšou ideou Európy, od Európy de Gaullea a Adenauera, bola Európa spájajúca sa do Spojených štátov európskych, aj keď to tak nie je pomenované. S dovolením sme boli ako konzervatívci skeptickí, pretože sme mali pevné presvedčenie, že ešte dlho bude v Európe platiť bližšia košeľa ako kabát, a že ak pôjde o bližšiu košeľu veľkého, tak mu bude oveľa bližšie ako košieľka malého.
Ukázalo sa to už v dnes zmienenom prípade, keď dva hnacie motory Európskej únie a jej ekonomiky, v čase najväčšej prosperity tohto kontinentu za posledných dvanásť, pätnásť rokov, dokázali vyprodukovať prekročenie deficitu a maastrichtských kritérií. To bol veľmi významný varovný signál. To sa nedialo v čase dramatickej situácie, to bola púha snaha kupovať si voličov a podporovať nárokovú spoločnosť. Míňať viac, ako produkujeme, pričom sa jedná o kontinent, kde je koncentrované bohatstvo sveta, kde ešte i tí priemerní a biednejší žijú podstatne lepšie ako drvivá väčšina zemegule. A v tomto zmysle to bol skutočne výrazne vážne zdvihnutý prst nad tým, kam spejeme. Keď som pred dvoma rokmi letel na univerzitné podujatie do Tokia, tak som vo fejtóne Frankfurter Allgemeine čítal okrem iného veľmi pozoruhodný text o dlhoch. Autor si dal tú prácu a po každom odseku tohto päťstĺpcového polstranového článku nás informoval, o koľko vzrástol dlh Spolkovej republiky Nemecka, kým sme sa dočítali do tohto bodu v jeho fejtóne. A keď sme došli na koniec, tak nám oznámil, o koľko za tie minúty, ktoré sme čítali ten článok, vzrástol dlh najprosperujúcejšej a najsilnejšej ekonomiky Európy. Podľa mňa je to desivé. Podľa mňa je to desivé pre budúcnosť sveta. A preto možno chcem, keď je reč o Grécku, ale teraz sa skôr vrátim do Grécka klasickej antickej drámy, proste mám pocit, že tento zlý príbeh potrebuje katarziu. Ten zlý príbeh potrebuje rozuzlenie, tento gordický uzol potrebuje rozťatie a neurobenie ďalšieho uzla na vrch toho, ktorý tam je.
Európa si zvykla byť svetadielom blahobytu. Ale zvykla si byť svetadielom blahobytu bez zodpovednosti. Politici si zvykli kupovať si hlasy voličov prejedaním budúcnosti ich detí. Stalo sa to normou od biednejších až k najbohatším. Existujú výnimky, ale sumárne je desivý pohľad na to, ako sa tento najbohatší kontinent nevedel vpratať do vlastného opasku.
A preto, s dovolením, mám akýsi problém v tom, že ideme robiť ďalší uzol na tento gordický uzol. Mám problém s tým, že tá väčšina, na ktorú sa odvolávame, a ktorá vraj na nás teraz hnevlivo pozerá, sa hnevlivo pozerá na to, že niekto chce využiť normálne svoje ústavné právo na hlasovanie podľa vedomia a svedomia. Je možné, a akceptujem nikoho neosočujúc, že videnie toho istého pohára môže byť u rôznych kolegov v tomto parlamente rôzne. A ja chápem i argumenty druhej strany. Ale domnievam sa, že ak sa má urobiť prietrž niečomu zlému, tak je takmer jedno kto zakričí, že kráľ je nahý. I keď je to malé dieťa. Pretože musíme povedať, že Európa je nahá a že urobila všetko pre to, aby taká bola. A domnievam sa, že ak to povie malé Slovensko, tak to neprestane byť kvôli tomu pravda.
A Európa taká je, žiaľbohu, v tomto zmysle nielen ekonomicky, v poslednom čísle Profilu, ktoré som včera čítal, je "krásny" graf zadlženosti. Európa proste stratila v istom smere súdnosť. A nevidím to inak, ako tak, že má prísť katarzia. Mrzí ma, že to hovorím ako ten, ktorý, ako som povedal, tridsaťšesť rokov svojho života pozeral na Európu ako na zasľúbenú krajinu. Ako na niečo, kde by som aj ja rád bol. Ale tá Európa, tá sa rozkysla. Tá Európa stratila to, čo umožnilo Nemecku povstať od roku nula do krajiny hospodárskeho zázraku. To stratila. To, čo tú Európu zničenú vojnou, obeťami pozdvihlo: schopnosť odriekať sa, schopnosť minúť toľko, koľko mám a schopnosť myslieť na blaho svojich detí. Som presvedčený, že tvorcovia hospodárskeho zázraku na tie deti mysleli. A potom sa to akosi zmenilo.
A musím teda povedať, že všetko to, čo hovorím, hovorím nerád. Ako som už povedal vo faktickej poznámke a vzbudilo to salvu úsmevov alebo smiechu, ťažko bude niekto OKS alebo mňa osobne obviňovať z toho, že z toho, čo hovorím, vytĺkam politický kapitál. Nevytĺkam politický kapitál, hovorím to z presvedčenia a uznávam presvedčenie všetkých ďalších, ktorí hovoria opak. Ale s dovolením, nech sa mi nesiaha na moje presvedčenie. A domnievam sa, že je jednoducho právom mať iný názor.
Zakončil by som to, priatelia, opäť vo vzťahu k cirkvi. Ak som začal plačom Jeremiášovým, tak to zakončím slovami Martina Luthera, ktorý povedal: "Tu stojím a nemôžem inak." Zhodou okolností týmto názvom nazval svoju biografiu môj obľúbený americký senátor Jesse Helms, názov biografie ktorého znie: Here´s Where I Stand.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
