Ďakujem pekne, pán predsedajúci, vážená snemovňa. Celkom pochopiteľne, keď sa jedná o veľmi blízke návrhy, tak odznie mnoho z toho, čo by človek povedal priamo k predrečníkom. Je teda iste nie namieste opakovať celú tú históriu. Ale musím povedať, že ak by sme začali s dátumovaním a s tým, kde bol Štefánik a kde bol Masaryk 28. októbra a kde bol Hodža a kde bol Hlinka, tak nedôjdeme nikam. Je veľmi cenné, že sa 30. októbra slovenskí národovci prihlásili k spoločnému štátu. Je zvlášť cenné, že sa bolo k čomu prihlásiť. Hovorím to s plnou úctou k ľuďom, ktorí sa zhromaždili v dvorane Tatra banky a podpísali Martinskú deklaráciu. Keď si pozrieme ten text, tak pod ním je podpísaný Ján Krivoš. To je môj prastarý otec. Prišiel z Liptovského Mikuláša do Martina ako slovenský vlastenec, ako sa vtedy vravelo - pansláv, podpísať to, že chceme byť spolu a že sa k tomu hlási. Prišiel tam Hlinka a povedal svoju pamätnú vetu o tisícročnom manželstve. Neskôr prišiel Hodža, v tom čase hádam najschopnejší skutočný slovenský politik a dodal deklarácii trošku upravenú tvár.
Ale je úbohým sofizmom, na základe dátumových debát a otázok úrovne - bol Štefánik, či ktokoľvek v Prahe - akýmsi spôsobom spochybňovať udalosť, ktorá sa stala. Chcel by som povedať, že ak sme hovorili viacerí z nás o míľnikoch na našej ceste, tak záležalo na našich predkoch a od istého momentu aj na nás, čo sme potom minúc tie míľniky, s tým, čo sme mali v rukách, urobili. Samozrejme, dajú sa napísať bachanty spisov o prvej česko-slovenskej republike. O tom, čo v nej mohlo byť inak a lepšie. Dajú sa napísať vedecké štúdie o tom, kde sa v Slovenskom národnom povstaní odohrali veci, ktoré ho nepochybne nectili. Dá sa nepochybne napísať hrubá kniha o tom, čo sa dialo po 17. novembri z našej demokratickej vôle. To ale nič nemení na tom, že tie míľniky tým potriesnené nie sú. Legionári, ktorí cedili krv za vznik Česko-slovenskej republiky, nie sú zodpovední za liehové aféry, za korupciu, ktorá i vtedy bola, za všetko možné, čo sa za 20 rokov v živote krajiny s 15 miliónmi obyvateľmi odohrá. Tí, ktorí sa vybrali do hôr bojovať za demokratický štát, a tí, ktorí ich podporovali pri všetkej chudobe a biede chlebom či slaninou a potom končili vo vápenke v Nemeckej, nie sú zodpovední za sfalšovanie dejín, ktoré sa odohralo v rámci neskoršieho prepisovania histórie Slovenského národného povstania. Tí tam nešli preto, aby z toho niečo mali. Tak ako tí legionári. A tým, že znevažujeme udalosť, znevažujeme ich, pretože z pozície generála po bitke hodnotíme to, čo sa stalo potom, a pripisujeme to legionárom, obetiam z vápenky v Nemeckej alebo študentom v Bratislave pred univerzitou, či pred úradmi a na Národní tříde. Lebo len to robíme, ak znevažujeme tie dátumy. Seba znevažujeme od toho posledného dátumu, ale nemáme znevažovať tých študentov.
To znamená, považujem tie míľniky, nie za míľniky toho, čo sme potom veľmi často, viackrát s plným našim kvázi demokratickým súhlasom absolvovali. Pretože tak ako po 17. novembri, tak aj po iných dátumoch musíme povedať, že sme vykročili preto, aby sme rozhodovali o svojich veciach. A ako sme o nich rozhodovali a k čomu to viedlo, nech hádže ani maličký tieň na tých, ktorí ten zápas vybojúvali a ktorých odkaz, keď tak chceme, sme možno kazili. Domnievam sa preto, že hovoriť napríklad v súvislosti s týmto zákonom o volebnej kampani - najlepšia odpoveď na to, či je to volebná kampaň, je to, keď všetci poslanci tohto parlamentu podobne ako pri zrušení priestupkovej imunity zahlasujú za tento zákon a urobia si volebnú kampaň. Ja nežiarlim na kolegu Harmana, Štefanca a Kaníka. Je mi úplne jedno, ktorý prejde. Nie je to moja volebná kampaň. Som za to, aby to bola volebná kampaň celej snemovne, pretože dejiny si nebudú pamätať prvého, druhého ani tretieho predkladateľa. Dejiny si budú pamätať, že táto snemovňa to prijala a tým to uznala. A ak toto nie je dostatočná motivácia na to, aby sme si uctili pamiatku tých, ktorí na Transsibírskej magistrále a v bitkách u Doss' Alto, Vouziéres, či Bachmači bojovali a cedili krv za to, aby sme mali slobodnú republiku, v prvej svetovej vojne. Ak toto nie je dôvod na to, aby sme stlačili tlačítko, tak nám dopomáhaj Pán Boh. Ďakujem.
