Pán podpredseda, dámy a páni, pán podpredseda Národnej rady, dovoľte, aby som ako jeden z navrhovateľov zaujal svoje stanovisko k návrhu na odvolanie pána predsedu Národnej rady Richarda Sulíka a aby som sa pokúsil veľmi vecne zargumentovať jednu z rovín, ktorú sme v návrhu interpretovali. Pokúsim sa, aj keď možno sem-tam odbehnem, lebo už to tak je, hovoriť najmä o poškodzovaní dobrého mena nielen Národnej rady, slovenského parlamentu, ale...
Pán podpredseda, dámy a páni, pán podpredseda Národnej rady, dovoľte, aby som ako jeden z navrhovateľov zaujal svoje stanovisko k návrhu na odvolanie pána predsedu Národnej rady Richarda Sulíka a aby som sa pokúsil veľmi vecne zargumentovať jednu z rovín, ktorú sme v návrhu interpretovali. Pokúsim sa, aj keď možno sem-tam odbehnem, lebo už to tak je, hovoriť najmä o poškodzovaní dobrého mena nielen Národnej rady, slovenského parlamentu, ale aj celej Slovenskej republiky z pohľadu nášho spoločného európskeho domu.
Aby to bolo zrozumiteľné, čo chcem povedať, začnem príbehom. Príbehom, ktorý začali snívať milióny Slovákov po zmenách v roku ´89, kedy, chválapánabohu, generácia politických lídrov pochopila, kde je esencia našej budúcnosti, nášho bytia a kedy sa začal formovať veľmi úspešný príbeh našej európskej integrácie a nášho súčasného európskeho bytia.
Taký obraz, ktorý je možno dnes veľmi symbolický, pretože tiež súvisí s referendom, a už o tom bola dnes reč, je pohľad na korzo pod Michalskou bránou, kde pri jednom stole v kaviarni, ktorú nebudem menovať, aby som neporušil zákon, sedia všetci, ešte raz zdôrazňujem, všetci lídri politických strán na Slovensku a zanechávajú odkaz ľuďom, že niet inej cesty, len cesta integrácie ako budúcnosť Slovenska ako samostatnej krajiny a cesta Slovákov ako svojprávneho, emancipovaného národa.
Prečo o tom hovorím? Aj dnes máme pred sebou referendum, ale na rozdiel od tohto obdobia spojeného s pozitívom, s perspektívou a s budúcnosťou Slovenska je referendum, ktoré nás čaká 18. septembra, žiaľ, spojené s manipuláciou, nezodpovednosťou, zneužívaním, porušovaním ústavnosti, jednoducho všetkým tým, čo sme si kedysi dávno všetci tí, čo sme pri tom boli, ani vo sne nemysleli, že nás ešte môže postretnúť.
Teraz trošku odbočím. Tomáš sa smial, lebo ma pozná za tie roky. Sledoval som minule zábery z odchodu amerických jednotiek z Iraku. Bol tam prestrih na amerického vojaka, ktorý sa tešil a hovoril: "Is been done", všetko hotovo. Keď o takýto, o takýto, takýto, nechcem použiť, pejoratívny výraz, prešlo prvé referendum o našej európskej integrácii a všetci sme sa, chválabohu, tešili, ani som si nemyslel, že môže nastať situácia, v ktorej sme sa ocitli aj dnes, že niekto, a niekto na najvyššej ústavnej funkcii, povie: "Is been done", je hotovo, Európa ma nezaujíma a bude si hľadať tisíc tzv. racionálnych, ekonomických a iných dôvodov, ktorými bude odôvodňovať svoju antieurópsku aroganciu a ktorými bude potierať všetky tie roky od polovice 90. rokov, kedy tento úspešný slovenský integračný, európsky príbeh začal. A všetkým tým, ktorí náhodou pri tom neboli, lebo ja som mal tú česť a šťastie pri tom byť, chcem pripomenúť, o čo všetko išlo. Aj tu v tejto Národnej rade. A nehovorím to len tak, pretože nakoniec poviem, kde je zvrátenosť myslenia pána predsedu Národnej rady Sulíka a kde je zvrátenosť jeho argumentov, tzv. čistých riešení, poznáme to z odvodového bonusu, ekonomický utilitarizmus a neviem čo všetko možné a kde je nebezpečie takýchto postojov ústavných činiteľov členských krajín Európskej únie. A ako by to náhodou bolo, keby nedajbože, nedajbože sa náhodou, ako sa pán Sulík stal predsedom Národnej rady, sa boli stali európskymi lídrami ľudia jeho typu, a teraz môžme začať od 50 rokov alebo povojnových rokov, o zmluvách o uhlí a oceli a o atóme až po Rímske zmluvy, v ktorých by boli tento svoj nezmyselný, individuálny, subjektívny prístup a predstavu o tom, že on je ten, ktorý bude vštepovať svoju predstavu, a ako by to bolo dopadlo.
Chválapánubohu, na čele Európskej únie a štátov, ktoré v povojnovej Európe začali kreovať, napriek neuveriteľnej tenzii národnej, ekonomickej, napriek neuveriteľným záujmom ekonomickým a národným, Francúzi, Nemci, Angličania, veľké národy, ktoré Európu tisícročie kreovali, v živote, chválapánubohu, nepoužívali tento nezmyselný ekonomický subjektívny utilitarizmus alebo upätosť na presvedčenie, že ja som ten, ktorý budem lídrom a ja budem diktovať.
Viete, tu mi nedá, a nechcem, aby som pri každom vystúpení používal vtip, ale teraz mi to opäť napadlo. Poznáte to, keď sa po diaľnici z Trnavy do Bratislavy rúti v protismere auto a v rozhlase na Zelenej vlne alebo čo to je, alebo v Dopravnom servise hlásia, že:"Upozorňujeme všetkých vodičov na diaľnici z Trnavy do Bratislavy, že tam ide šialenec v protismere, jeden." No a ten to počúva, ktorý šoféruje, a hovorí: "Akože jeden, všetci."
Musím sa vrátiť k podstate kreovania našej európskej súčasnosti aj preto, aby som dokumentoval logiku nášho odmietania postoja a stanovísk pána predsedu Národnej rady. Sú tu ľudia a tváre, ktorý ten proces veľmi dobre poznajú, od konventu cez integračný výbor, potom výbor pre európske záležitosti, zahraničný výbor. Sám som mal tú česť byť nielen predsedom zahraničného výboru v období rokov 2002 až 2006, ale najmä som mal tú česť po tom, ako si kolegyne a kolegovia zvolili mňa, ako predseda Národnej rady v minulom období predsedať konferencii predsedov národných parlamentov členských krajín Európskej únie.
Musím vám povedať, že som sa nestretol, a teraz pátram v pamäti, či existuje európsky parlament, ktorý som nenavštívil, a či existuje líder národného parlamentu, s ktorým by som si nebol podal ruku a s ktorým by som nebol viedol či už všeobecný, alebo veľmi intímny dialóg na tému Európa, inštitúcie. Veď nakoniec Lisabonská zmluva, dnešná aplikovateľnosť a snaha, a to je tá podstata, o ktorej budem o chvíľu hovoriť, je výsledkom dlhoročných diskusií lídrov.
Mal som tú možnosť pri príležitosti 50. výročia Rímskych zmlúv mať veľmi osobnú večeru asi so šiestimi najvyššími predstaviteľmi Európskej únie, bol tam vtedajší pán premiér Prodi, bol tam taliansky prezident, bol tam pán predseda Európskej komisie Barroso, bol tam môj priateľ, ktorý, mimochodom, pred voľbami nás navštívil, pán prezident Bundestagu Lammert a hovorili sme tak veľmi frivolne a laškujúc o všetkých nedostatkoch Európskej únie, o rozbujnenosti administratívy, o obrovských nákladoch, ktoré stojí európska demokracia. Ani jeden z nich, dámy a páni, ale nepovedal to alebo neurobil nikdy to, čo si dovolil pán predseda Sulík, a to napriek relatívnej racionalite a podstate toho, o čom sa môžme prieť, a to je, čo stojí demokracia, a teraz môžme ísť od Churchilla až po všetky osobnosti, ktoré k tomu zaujímali stanovisko, si ale v praktickej rovine nedovolil to a nerealizoval to, čo si dovolil po pár týždňoch svojej existencie na poste predsedu Národnej rady ako reprezentant národného parlamentu pán predseda Sulík.
A viete, kde je dôvod? Jednoducho pocit, že ste niekým na tom najvyššom, a teraz použijem vyjadrenie jedného veľmi významného človeka, ktorého nebudem ale menovať, že ste aj na tom najvyššom kresle, kde sedíte, stále sedíte len na svojom zadku, ale niekto vás tam dostal. A vy musíte rešpektovať názory, väčšinové názory tých, ktorí vás tam dostali. Toto je, žiaľ, vlastnosť, ktorá dnešnému predsedovi parlamentu nie je vlastná.
Keď sa vrátim opäť do toho obrazu, o ktorom som hovoril o tom, ako tí americkí vojaci odchádzali, nedá mi, a nechcem iritovať, nedá sa zmieniť o tom, čiu hru a akú hru v dnešnom komplikovanom globálnom finančno-ekonomickom svete pán predseda Sulík a niektorí predstavitelia sediaci v tomto parlamente hrajú? Komu prospieva po rokoch ambície, ktorá bola naplnená našou integráciou, dehonestácia Slovenska ako plnoprávneho a váženého člena Európskeho spoločenstva?
Dámy a páni, otvorte si webové stránky a pozrite sa na názory či predstaviteľov Európskej banky centrálnej, alebo komisariátov, alebo Olliho Rehna, alebo ostatných predstaviteľov Európskej komisie, kam sme to dopracovali. To na to tie milióny Slovákov mali ten svoj sen o európskej integrácii, aby prišla generácia nezodpovedných politikov, ktorí hovoria, je hotovo, už nikoho nepotrebujeme, už sme v Schengene, už sme v Európskej únii, už to môžme mať na háku, už sa máme dobre?
Dámy a páni, odmietam to a budem to odmietať, keď, a vrátim sa do minulosti, sedelo tu 43, tak ako vy teraz, 43 predsedov európskych parlamentov, ktorým som predsedal, a tu v tejto miestnosti som presadil niečo, čo sa nazýva bratislavský mechanizmus, mechanizmus, ktorým sa dodnes riadi Európska únia a európsky parlamentarizmus.
A môže tu tárať Sulík o mne, čo chce, či som zaplatil nejakej svojej kamarátke za účasť alebo za reprezentáciu v Európskej únii v našom stálom zastúpení toľko alebo hentoľko, zajtra sa stretnem s prezidentom Bundestagu, v Lisabone so šéfom parlamentu, v Taliansku, vo Francúzsku, s každým, a keď prídete aj vy, ak vás pustí, pán Sulík, pretože pravdepodobne nebude škrtať len náklady na našu európsku parlamentnú reprezentáciu, ale tak možno vás pustí do Čane na východ, keď tam postavíte diaľnicu, alebo možno niekde inde, tak sa dozviete, čo je to bratislavský mechanizmus a že je to mechanizmus, ktorý presadil slovenský národný parlament a všetci lídri európskeho parlamentarizmu dodnes o tom vedia. A nikto sa nepýtal, či to stálo dve koruny alebo 20 korún, alebo 20 miliónov.
Nikto sa nepýtal v 50. rokoch, keď sa začali formovať jasné kontexty našej európskej budúcnosti, čo to bude stáť. Lebo to sa môže pýtať len - no, nechcem použiť výraz.
Jednoducho aj preto si myslím, že je tragédiou pre postavenie slovenského národného parlamentu v Európskej únii, že na jeho čele stojí človek, ktorý nepochopil, o čom sú vzťahy. Nepochopil, o čom je celý ten komplikovaný mechanizmus, o čom je vízia budúcnosti, a nepochopil, že pravdepodobne aj tá demokracia niečo stojí.
Chválapánubohu, keď naši atlantickí partneri, Spojené štáty a bývalý prezident Franklin Delano Roosevelt rozhodoval o vstupe Spojených štátov do vojny, aby oslobodil Európu, nerozmýšľal ako Sulík. Chválapánubohu, že lídri ako Mitterrand, Schroeder, Blair a dnešní lídri nerozmýšľajú ako Sulík. Neviem si predstaviť, čo by sme robili a ako by sme žili. Neviem si predstaviť, ako vo veku nárastu radikalizmu, terorizmu, všetkých tých najväčších nerestí, ktoré postihujú demokratický svet, by sa nielen európska, ale aj svetová demokratická civilizácia vyrovnávala s nástrahami, keby na čele a lídrami krajín, ktorí sa k tomu otvorene hlásia a postavili, stáli ľudia ako Sulík. No Boh nás ochraňuj, dámy a páni!
Ak má byť dôvodom dehonestácie nášho postavenia len to, či to stojí 7-tisíc euro, alebo 5-tisíc euro, alebo 10-tisíc euro, ak rozmýšľame v týchto intenciách, tak to zabaľme, a ak naozaj povieme Grékom, nie, kašleme na vás, nám je dobre, ak povieme eurovalu, nám je dobre, kašleme na vás, fajn.
Ja vám chcem povedať, že každý, kto má pozná, či už z pôsobenia tu ako poslanca, či už z pôsobenia ako predsedu zahraničného výboru, a nielen tu, ale aj v Európe, alebo z pôsobenia ako predsedu Konferencie predsedov parlamentov Európskej únie, vie, že ja tomuto áno nikdy nepoviem. A budem činiť každý možný okamih všetko preto, aby som vás zobudil z tej letargie. Aby ste si uvedomili, že esencia parlamentarizmu, esencia ústavnosti a demokracie je niekde inde ako v náhodilých, postnočných prebudeniach človeka, ako je Sulík. (Potlesk.)
Chcem vás o to dôrazne požiadať. To všetko prejde, demokracia je o tom, aj moc. Raz je to tak, raz ste hore, raz ste dole, hovoríte s ľuďmi, ponúkate riešenia a hľadáte podporu, tak to funguje a dúfam, že to tak aj bude fungovať naďalej. Len nepodľahnime, prosím vás, samoľúbosti a tomu, čo vy tak veľmi vďačne používate a čomu sa hovorí populizmus.
Mimochodom, pre tých, ktorí neviete, populisti bola americká strana niekde v konci 19. storočia a na rozdiel od tej všeobecnej predstavy, ktorá sa ponúka, bola to strana, ktorá mala veľmi konkrétne riešenia, stavala, alebo programové ciele boli výstavba železníc v Spojených štátoch amerických a razba strieborných mincí, takže, ale to len naozaj tak na okraj pre tých hlavne, a teraz v dobrom to myslím, kolegyne, kolegovia, ktorí ste tu po prvýkrát a niekedy mám pocit z vašich vyjadrení, že ste veľmi rýchlo skĺzli do takého plytkého politického populizmu, ktorý, bohužiaľ, s konštruktivizmom amerických populistov, ktorí postavili na rozdiel od vás, ktorí diaľnice ste zastavili, aj tie železnice, a ktorí razili tie mince na rozdiel od vás, ktorí poškodzujete euro, používate veľmi lacné a veľmi plytké argumenty preto, aby ste si vybavili svoje častokrát aj osobné účty.
Ale dostávam sa teraz k podstate, po tom príbehu, po tom európskom príbehu musím skonštatovať, že dúfam, že je zrozumiteľné, prečo si myslím, že zrušením stáleho zastúpenia Národnej rady Slovenskej republiky, a teraz sa vôbec nejdem prieť, ja nakoniec som sa bavil o tom s pánom predsedom Národnej rady, koľko to stojí, ako to stojí, a musím vám povedať, že nepovažujem celkom za korektné, ako to povedal, že to som si teda ja nejakej kamarátke tam dal. Toto zastúpenie fungovalo stále a dúfam, že bude fungovať ďalej. A kľudne sa môžeme baviť o úpravách tarifných platov ministerstva zahraničných vecí, pretože to nie je výmysel ani predsedu Národnej rady a nie je to žiadny individuálny akt.
Ale ešte raz. Ak ten úspešný príbeh našej európskej integrácie aj dnes má, a aspoň tento argument prijmite, jeden nespochybniteľný parameter a to je najvyššia podpora občanov na Slovensku a najvyššia dôvera v Európsku úniu občanov Slovenska, tak vás chcem poprosiť, nekazte ten obraz. Nedehonestujte, a obraciam sa aj na pána predsedu parlamentu Sulíka, nedehonestujte úsilie generácií slovenských politikov od deväťdesiatych rokov, ktorí keď začali kresliť a maľovať tú víziu tohto úspešného príbehu, išli s kožou na trh a vôbec nerozmýšľali, že či tá ich cesta do toho Bruselu alebo kdekoľvek, kde bolo treba lobovať za slovenské záujmy, bude stáť sto euro alebo päťsto euro, ale jednoducho sledovali svoj cieľ.
Ak dovolíte, ja vám prečítam teraz aj racionálne dôvody, prečo si myslím, že krok, ktorý urobil pán predseda Sulík, je aj v rámci celého lisabonského kontextu absolútne nezrozumiteľný a v sérii od neprijatia, nepodporenia Lisabonskej zmluvy niektorými z vás, ktorí tu dnes sedíte vo vládnej koalícii, cez odmietanie eurovalu, cez napádanie európskych inštitúcií, cez spochybňovanie legitimity 27 lídrov, hovorím o 27, aj o Robertovi Ficovi, ktorý v danom momente bol tým lídrom, ktorý, či sa vám to páči, alebo nie, stále zostane tým európskym lídrom, ktorého budú všetci považovať za človeka, ktorý si osvojil európsku solidaritu ako princíp, na základe ktorého fungujeme v rámci našej domácej prosperity.
Pán Sulík, ja vás opätovne žiadam, vykašlite sa na svoje ekonomické vízie, prestaňte hodnotu demokracie a našej národnej reprezentácie prepočítavať cez svoju prizmu letov do Salzburgu a vašich parametrov, či ste zarobili na pozemkoch toľko alebo hento a či to je drahé, alebo to je lacné. Skúste, ak máte túto schopnosť, čo ja tak trošku pochybujem, sa nad tým zamyslieť a emóciami a očami tých ľudí, ktorí vás dostali nielen na toto miesto, ale ktorí svojím úsilím, a nebolo to ľahké v deväťdesiatych rokoch, sedí tu pán minister zahraničných vecí, ktorí nás všetkých dostali, lebo to bol kontinuálny proces, dostali tam, kde, dúfam, sme všetci chceli byť a kde, dúfam, všetci chceme zostať.
A teraz dovoľte len niekoľko argumentov, ktorými chcem odôvodniť nezmyselný krok pána predsedu.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Richard Sulík zrušil svojím rozhodnutím post stáleho zástupcu Národnej rady v Európskom parlamente. Tu ešte predsa len dovolím si ešte jedno odbočenie, sedia tu ľudia aj z SDKÚ a ľudia z KDH, ktorí boli účastníkmi aj toho veľmi komplikovaného procesu hľadania optimálneho vzťahu vlády, bolo to za vlády pána premiéra Dzurindu, a postavenia Národnej rady a záväznosti aktov vlády a postojov Národnej rady.
Teraz poviem niečo, čo možno si ako osoba veľmi neprispejem, ale ja napríklad som nehlasoval vtedy za ústavný zákon, pretože, a mám ten pocit dodnes, že ak získa vláda legitimitu a ak získa príslušný minister legitimitu, je legitímny vo svojom konaní vo všetkých aktoch. A to postavenie národného parlamentu a otázka kontroly je otázka vnútorných mechanizmov. Napriek tomu sa vtedy presadil určitý mechanizmus, ktorý povýšil Národnú radu do polohy, kedy má byť akýmsi lídrom. Je to tak trošku paradox, ale Európa žije v tom paradoxe, otázka demokratického deficitu, postavenie Európskeho parlamentu a všetky tie veci, ktoré dodnes, mimochodom, nie sú vyriešené, sú dobrým príkladom na to, o čom stále hovorím, že akékoľvek skĺznutie do subjektívnej roviny a snaha interpretovať svoje osobné postoje, ktoré budú absolútne separované od tendencie, ktorá je nespochybniteľná, a to je konsenzus a snaha o konsenzus a snaha o zladenie záujmov 27 členských krajín, je cesta do pekla.
A preto opakujem a budem to opakovať, buď pán Sulík ako predseda Národnej rady, ktorý dnes v zmysle Lisabonskej zmluvy reprezentuje národný parlament, ktorý získal neuveriteľné právomoci a ktorý môže prostredníctvom mechanizmov v Európskej únii ovplyvňovať veľa vecí, pochopí, že sme súčasťou európskej rodiny, alebo nech ide preč. Pretože je to dehonestujúce, aby celé to úsilie od deväťdesiatych rokov dnes zvalil niekde do kúta človek, ktorý o tom nemá ani dunstu! Pri všetkej úcte. (Potlesk.)
A preto budem hovoriť stále, že nech to stojí koľkokoľvek, nech sa baví s pánom ministrom zahraničných vecí, urobte zmenu tarifných platov, pretože to postavenie zástupcu je otázka tarify, ktorý je stanovený zákonom alebo vyhláškou. Ale dôrazne protestujem proti tomu, aby sme zrušili stále zastúpenie Národnej rady. Aj preto, že je to poškodzovanie slovenského parlamentu v inštitúciách v Európskej únii, ináč okrem Malty všetky krajiny majú toto zastúpenie, okrem Malty všetci majú. Je to nesúlad s dynamikou medziparlamentných vzťahov, rozšírenie kompetencií národných parlamentov je od 1. 12. stanovené Lisabonskou zmluvou.
Pre mňa, a to by som možno, aj keď to nie je tu priestor, ale vznikne, pán minister zahraničných vecí, prepáčte, využívam, že ste tu, pán predseda parlamentu argumentuje tým, že vieme alternovať zastúpenie Národnej rady cez výkon nášho stáleho zastúpenia v Bruseli. Nuž, dámy a páni, ale toto je klasická ukážka nepochopenia princípov demokracie. To včera sme tu zažili, keď sme videli, akým arogantným spôsobom exekutíva vstupuje do súdnej moci, ale to je takisto ako, prepáčte, tá nezávislosť pilierov demokracie parlamentného, a teda zákonodarného zboru a exekutívneho zboru, nemôže mať žiadne výnimky. To jednoducho tak nejde. To si to skúste premyslieť v hlave. Ja by som bol veľmi rád, keby aj na úrovni ministerstva zahraničných vecí sa k tomu zaujalo stanovisko, pretože je to principiálny nezmysel. Zrušme parlament a potom nechajme vládu, nech prijíma zákony, nech robí, nech nás zastupuje a veľvyslanci budú robiť hento a tamto a môžu robiť čokoľvek.
Tých argumentov by som, dámy a páni, naozaj mohol používať veľmi veľa, ale dovoľte, aby som na záver skonštatoval, že to sú tie racionálne dôvody, pre ktoré sme aj do návrhu, do vecného návrhu na odvolanie pána predsedu Národnej rady uviedli tento európsky rozmer a poškodzovanie národných, štátnych záujmov a poškodzovanie dobrého mena národného parlamentu v rámci európskeho kontextu.
Ja dúfam, že keď nič iné, samozrejme, od predstaviteľov vládnej koalície nič iné neočakávam ako podporu, a skúste nad tým rozmýšľať. Skúste nad tým aspoň rozmýšľať a pozrite si niektoré tie veci, pozrite si ten kontext, pozrite sa, ako nás poškodzujú niektoré rozhodnutia aj vlády, aj vedenia parlamentu z hľadiska našej európskej ambície a nášho fungovania vo veľkej európskej rodine.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
