Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, otázka verejnoprávnych médií a zmien, ku ktorým pristupujeme v tejto snemovni, by mala byť podľa môjho názoru presahujúca nejaké stranícke delenia, pretože otázka verejnoprávnych médií je nielen veľmi citlivou, ale aj kľúčovou témou k integrácii spoločnosti, a to najmä v čase, ktorý aj v súčasnosti prežívame. A vidíme aj nové civilizačné výzvy, hrozby, ohrozenia, ale...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, otázka verejnoprávnych médií a zmien, ku ktorým pristupujeme v tejto snemovni, by mala byť podľa môjho názoru presahujúca nejaké stranícke delenia, pretože otázka verejnoprávnych médií je nielen veľmi citlivou, ale aj kľúčovou témou k integrácii spoločnosti, a to najmä v čase, ktorý aj v súčasnosti prežívame. A vidíme aj nové civilizačné výzvy, hrozby, ohrozenia, ale aj atomizáciu spoločnosti a množstvo negatívnych javov. A práve od verejnoprávnych médií sa očakáva o. i. aj kultivovanie spoločnosti cez náročnejšie programy. Takže pokiaľ niektorá garnitúra otvára úpravu verejnoprávnych médií a pokiaľ napr. dochádza, tak ako je to v súčasnosti, k veľmi zásadnej zmene, pokiaľ sa to týka financovania, myslím si, že by mala tomu predchádzať predovšetkým široká celospoločenská diskusia, pretože aj keď ten systém a nový model vo financovaní ako je jeden z dôvodov a príčin na zmenu v tomto zákone, predsa len verejnosť naďalej zostáva nielen cieľovou skupinou, lebo som presvedčený, že verejnosť divák poslucháč zostáva naďalej v priamom vzťahu s verejnoprávnym médiom. A napriek tomu, že presúvame financovanie verejnoprávnych médií sčasti z domácností cez nepriamy výber daní, cez štátny rozpočet, naďalej je tým najpodstatnejším verejnosť a divák poslucháč, ku ktorému tieto zmeny majú smerovať. A mal by byť aj v priamom vzťahu a vyžadovať príslušné zmeny smerom, samozrejme, ku kvalite a náročnosti. My väčšinou tomu hovoríme posilnenie verejnoprávneho charakteru médií. Otázka teda znie, keďže sme v prvom čítaní, čo vlastne potrebujú predovšetkým verejnoprávne médiá. No vymyslel to niekto iný. Ale vedia aj tí, ktorí tomu rozumejú, z výboru pre kultúru a médiá, predpokladám, predovšetkým tí, čo tam sme, tak vieme, aj odborná verejnosť to vie, že je to dlhodobá podfinancovanosť verejnej služby. A z toho sa potom odvíjajú ďalšie negatívne javy, o ktorých hovoril aj pán minister v odôvodnení. A to je napr. generovanie straty alebo dlhu a potom aj istá odkázanosť na spriaznenosť alebo nespriaznenosť záchrany štátu. Lenže ak hovoríme o tej prvej transformácii, ktorá nastala vo verejnoprávnych médiách alebo kým sme vôbec začali hovoriť o verejnoprávnych médiách alebo o médiách elektronických, určených pre verejnú službu alebo public service (v angličtine), (Ten prvý výraz je z nemčiny.) tak došlo k transformácii zo štátnych médií na verejnoprávne médiá. Dnes ale ako keby sme sa oblúkom vracali sčasti späť v oblasti najdôležitejšej. A to je financovanie verejnoprávnych médií, ktoré idú priamo zo štátneho rozpočtu.
Existuje, urobil som si takú tabuľku, asi šesť základných modelov financovania verejnoprávnych médií v Európe, k tým americkým sa nebudem vyjadrovať, lebo to je špecifická problematika, pričom, samozrejme najideálnejší model je tzv. viaczdrojový. A sú rôzne tendencie posilňovať niektorú zložku. Ale gro z väčšiny štátov, ktoré sú združené v EBU, čiže v Európskej únii vysielateľov verejnoprávnych médií, sú to tzv. koncesie. Viaczdrojovosť zabezpečuje aj to, čo je kľúčové. A to je nezávislosť verejnoprávnych médií. Chcel by som teda vedieť, akým spôsobom dôjde k posilneniu verejnoprávneho charakteru a predovšetkým k nezávislosti verejnoprávnych médií, aj keď minimum zdrojov v objeme 90 mil. eur alebo v tej premennej položke 0,142 % hrubého domáceho produktu môže byť o niečo vyššie, všetci dobre vieme, že je to nedostatočné. Ja viem, že v čase šetrenia hovoriť o posilňovaní nezávislosti verejnoprávnych médií aj cez nezávislosť a dostatok finančných zdrojov je zrejme nepopulárne. Ale potom som mohol počkať na otvorenie tohto problému, keďže hlavná zmena je práve v spôsobe financovania verejnoprávnych médií. Takže z tých šiestich modelov najviac zastúpených, 17 krajín má trojkombináciu príjmov z koncesií, z reklamy a zo sponzoringu, pričom priamo zo štátneho rozpočtu sú financované len štáty, ako je Vatikán, čo je prirodzené, San Maríno, no a potom také štáty, ako je Bielorusko, Ukrajina alebo Turecko. Výhradne napr. druhý extrém je len z reklamy (Monako, Lichtenštajnsko, Luxembursko), veľmi malý a obmedzený trh. A, samozrejme, sú aj na inej strane spektra zúžené krajiny, kde sú modely výhradne prostredníctvom koncesií. Francúzsko už prešlo vlastne na model bez reklamy. Myslím, že Sarkozy to nazval civilizačnou výzvou. Ja osobne to vítam. Aj slovenský divák by si zaslúžil, aby nemusel programy sledovať s reklamným brejkom. Takže to je len na margo rôznych možností, o ktorých máme možnosť uvažovať, kde asi je optimálne zaradenie slovenského verejnoprávneho sektora možno aj vzhľadom na tradíciu, ktorú sme mali cez bývalé Česko-Slovensko, keď už Česká republika je v tej najväčšej skupine sedemnástich štátov. Samozrejme, robili sa v minulosti opatrenia, ktoré si tiež dávali do vienka prívlastok reforma, transformácia. Musíme byť všetci kritickí aj sebakritickí, lebo neboli to vždy správne riešenia. Za jedno z mnohých spomeňme tzv. transformáciu Rádiotelekomunikácií v roku 2000. A viete, pán minister, že verejnoprávne médiá sa dodnes „potýkajú“ s hlavným problémom, ktorý dosť z veľkej čiastky odčerpáva z objemu financií, či už to ide cez koncesie alebo to ide cez štátny rozpočet alebo iný zdroj financovania. A ešte nám stále beží reklama. A to je platenie za šírenie signálu v čiastke, poviem to v korunách, medzi 300 mil. až 400 mil. korún. A jednoducho tu sa sprivatizoval národný éter podľa švajčiarskych konvencií. A je úplne smiešne, ak je „verejnoprávny sektor“, a tí, viem, rozumní budú tomu rozumieť, aby štátna alebo verejnoprávna inštitúcia platila za šírenie toho, čo patrí všetkým, peniaze súkromnej firme, tak to sa mi tiež nezdá správne. Ale, bohužiaľ, stalo sa, postihlo to aj verejnoprávne médiá. A myslím si, že tých 300 mil. až 400 mil. korún tak sa mohlo použiť účelnejšie na novú obsahovú službu. Ale to sa už teraz vyriešiť, samozrejme, nedá. Ja len, pán minister, sa snažím generovať niektoré kroky, ktoré sa urobili, boli chybné v rôznych tých vývojových obdobiach od roku 1993. Hovorím to len preto, aby sme sa poučili a robili len tie lepšie riešenia. Ja viem, že toto riešenie je pre širokú verejnosť populárne. To nepochybne tým je, ale na druhej strane tieto zmeny ktoré sú tu, povedzme si to otvorene, nič nepokazia, ale ani nič nevyriešia. Je to také preliatie vody z kastróla do kýblika s tým istým obsahom. Myslím, že by nám malo ísť o to, aby tá voda bola čistejšia a aby jej vo verejnoprávnych médiách bolo viac.
Čo mňa osobne ako momentálne opozičného poslanca a politika zaujíma, je aj to, akým spôsobom, keď hovoríme o posilnení verejnoprávnych médií, chceme zabezpečiť šírenie názorového pluralizmu ako jednu z podmienok, ktorá je napr. aj v Deklarácii o verejnoprávnom vysielaní, pretože mám tu aj štatistiky účasti v diskusiách, konkrétne v jednom verejnoprávnom médiu. A môžem vám povedať, že sú tam príliš veľké rozdiely účasti podľa zastúpenia politických strán. A myslím si, že verejnosť má právo na pluralitu obsahov, názorovú pluralitu, ktorú reprezentujú aj politici, ale aj iné zoskupenia našej spoločnosti. Povedzme si otvorene, že momentálne to tak nie je.
A čo mi prekáža, pán minister, je to, že ste podľahli tlaku strany Most – Híd, a to v tom novelizovanom bode 6, ktorým sa otvára § 15 a ktorým sa otvára aj programový koncept RTVS tak, že sa tam legislatívne dáva povinnosť percentuálneho zastúpenia vysielania pre národnostné menšiny. Viaceré dokumenty či už európskych konferencií v jednotlivej sérii o budúcnosti verejnoprávneho vysielania jednoznačne bazírujú predovšetkým na sociálnu a spoločenskú inklúziu, nie atomizáciu a už vôbec nie nejakú mediálnu segregáciu podľa jazyka vysielania, podľa šírenia signálu v niektorom z jazykov národnostných menšín. Som presvedčený, že tu ideme výrazne krokom späť, že sa aj v tomto zákone, ako to hovoril kolega Jarjabek podobne pri inom zákone, opäť menšinizuje problematika, ktorá vôbec nemá nič spoločné s menšinami, pretože jednak každý má príjem zabezpečený v štátnom jazyku, jednak Slovenská republika umožňuje cez verejnoprávne médiá aj šírenie vysielania aj v jazyku národnostných menšín, dokonca v prípade rozhlasu môžeme hovoriť o samostatnom vysielacom kanáli pre národnostné menšiny. Takže toto z môjho pohľadu narušilo ako-tak stráviteľný obsah zmien, o ktorých by som, povedzme, bol ochotný rozumne rokovať a pri ktorých by som bol ochotný pristupovať k nejakým zmenám ja osobne, ale aj SNS by bola ochotná tak konať. Čiže Slovenská národná strana bude trvať, pán minister, na tom, aby tento novelizačný bod bol odtiaľ vypustený, pretože naozaj nie je nijaké opodstatnenie na takéto legislatívne špecifické ukotvenie a zmenu.
Skôr by som videl iné možnosti, všimol som si aj, myslím si, je to § 3, kde, to mne je zasa sympatické, poviem to tak, aby som bol objektívny, ste dali aj podmienku venovať sa aj národnému povedomiu, ono v podstate už v zákone to máme, je to isté zdupľovanie, ale zároveň aj občianskej spoločnosti. Tu by som videl opäť skôr možnosť bazírovať na spoločenskú integráciu spoločnosti, pretože s týmto je naozaj problém. Malé Slovensko je tak atomizované, že deliť ho na rôzne sekcie, národnosti a neviem ešte na čo možné a nepomenovať konkrétny prostriedok na budovanie integrity a aj sociálnej a národnej súdržnosti, to je chybou. Možno máte niektoré limity, ktoré koaliční partneri nevedia prekročiť. Ale pokiaľ by ste sa na to chceli pozerať objektívne, a stále mám presvedčenie, že aj vy ste zástanca, aj ste to viackrát deklarovali, myslím, obrazne, fanúšikov verejnoprávnych médií, ak by som to tak mohol povedať, myslím, že by nám malo predovšetkým záležať na tom, aby sa neurobili také zmeny, nazval by som to PP projekt (pripravovaná privatizácia verejnoprávneho sektora), aby sa nič takéto neudialo.
Takže myslím, že z toho všeobecného hľadiska som povedal to, čo som považoval za potrebné povedať.
Bohužiaľ, nevieme momentálne riešiť to podstatné. A to je garantovanie posilnenia verejnoprávneho charakteru cez legislatívne opatrenia. A, bohužiaľ, ani touto zmenou nevieme dostatočne garantovať nezávislosť cez finančné zabezpečenie verejnoprávnej služby, pretože odborníci a priamo aj ľudia z vedenia RTVS vám všetkým otvorene do očí povedia, že toto je len na vysielanie, toto nie je na výrobu pôvodnej slovenskej tvorby, ku ktorej, mimochodom, tiež podľa zákona by táto inštitúcia by mala smerovať. A keďže som bol jeden z tých, ktorí podporili možno tú prvú a asi najväčšiu zmenu v histórii nielen verejnoprávneho vysielania, pretože našťastie médiá sú staršieho dátumu, možno od vzniku rozhlasu v roku 1923 alebo 1926 na Slovensku a potom Slovenskej televízie, a to je zlúčenie týchto dvoch samostatných a typovo už vyhranených nosičov, ktoré si vytvorili svoju vlastnú identitu, pokiaľ nedôjde k nejakým zásadnejším pohybom napr. na výbore pre kultúru a médiá a pokiaľ teda by nebola nejaká ochota rokovať o racionálnom prístupe tak, aby sme naozaj hovorili o posilnení verejnoprávnosti a nielen aby sme si splnili nejaký koaličný záväzok z programového vyhlásenia vlády a potom ďalej už problematiku nesledovali, tak neviem povedať teraz dopredu, aký bude postoj k tomu či už môj alebo mojich kolegov, ale to je všetko. V zásade nedávam nijaký procedurálny návrh, a tým je asi povedané už aj niečo viac. Takže ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
