... Ďakujem, pán podpredseda Hrušovský, za nastolenie istej štábnej kultúry, ktorá by nás mala sprevádzať a vlastne tým by som aj začal, že samotné programové vyhlásenie vlády, ale aj vyhlásenia členov vládnej koalície smerovali k akejsi, akémusi neformálnemu záväzku novej politickej kultúry, ale musíme si všetci úprimne priznať, že zatiaľ to v tejto sále nepredvádzame. Práve hore kolegyne riešia, ako je to vlastne so statusom poslankýň žien, keďže došlo alebo dochádza k narážkam, ktoré by sa inde nazývali možno sexistické alebo nepatričné. Takže, chcel by som poprosiť, keby sme, napriek možno emotívnemu vypätiu, normálne diskutovali. My, ako opozícia máme prirodzene kritickejší pohľad na všetko, čo je napísané v programovom vyhlásení vlády. Vy zas máte legitímne právo to obhajovať, ale držme sa, poprosím, naozaj, vecných argumentov a tie osobné narážky si radšej odpustime. Aj keď možno že tie hodnotenia sa nám nemusia prirodzene páčiť. Ja aby som práve takýmto hodnotením, ktoré sa vám určite nebude páčiť a je to sumarizujúce hodnotenie tohto dokumentu, nazval nie programové, ale pogromové vyhlásenie vlády. Pretože tento program je podľa mňa pogromom všetkého, čo je slovenské, národné a sociálne. Tie ďalšie otázky vynechám, tie sú skôr vecno-odborného charakteru. Ale minimálne v týchto troch oblastiach to naozaj považujem za priam pogrom a možno že sa dostaneme neskôr k tomu, aj ku konkrétnym bodom programu, pretože toto programové vyhlásenie mi pripomína cintorín, kde ste pochovali takmer všetky slovenské národné a štátne záujmy v oblasti školstva, kultúry, zahraničnej politiky. Ja chápem, kvôli komu to bolo, ale nemôžem s tým súhlasiť. Preskočím ďalšie tie nepríjemné hodnotenia, pretože myslím, že toto by hádam aj stačilo. Ale pokiaľ sa v tomto dokumente, a to je zatiaľ taká obsahová analýza textu, najviac vyskytuje pojem zodpovednosť, pýtam sa, či je ten pomer sľubov predvolebných s tým, čo je kvantifikované alebo ako tak aspoň precizované mimo toho rámca, pretože toho je tam strašne veľa, či toto je a považuje vládna koalícia za zodpovedné voči, povedzme, svojim občanom, voličom a občanom Slovenskej republiky. Ja si myslím, že nie. Nemôžem tiež súhlasiť so zásadným búraním tradičných inštitúcií alebo inštitútov, vrátane ústavných, pretože to má dlhodobú tradíciu v našom ústavnom alebo spoločenskom systéme a myslím si aj vzhľadom na ten tesný výsledok medzi koalíciou a opozíciou a vôbec na, povedzme, isté nové prvky, ktoré vstúpili do vládnej koalície, že to nie je na to spoločenská zhoda zatiaľ, aby došlo k takýmto experimentom a možno pokusom na občanoch štátu. Napríklad, môžem uviesť obmedzenie pasívneho volebného práva občanov byť volený. Je to v našej tradícii, je to v tradícii takisto v Českej republike, kde sme mali istú spoločnú históriu, takže paradoxne tento prístup nie je tým liberalistickým alebo liberálnym riešením, hoci tých je tam podstatne viac. A to je jeden z takých tých logických paradoxov.
Hneď na úvod sa dotknem aj ďalšieho takéhoto tradičného inštitútu, ktorým je zásadné obmedzenie imunity poslancov, resp. aj ďalších ústavných činiteľov. Treba si uvedomiť, že imunita sa chápe ako ochrana parlamentu, a pokiaľ som včera pozeral istý štýl diskusie medzi ministrom a poslancom, mal som pocit, že minister chce diktovať poslancovi, vieme, že je to naopak. Pri všetkej úcte, páni ministri, my kontrolujeme vás a nie vy nás. A ako predstaviteľ opozície, vzhľadom aj na kontextové časti, ktoré sa týkajú obmedzenia imunity poslancov, mám vážnu obavu, že to má byť predovšetkým politický bič na opozíciu, a preto s tým nemôžem, ani poslanci Slovenskej národnej strany, súhlasiť. Samozrejme, nie je tam špecifikované, či ide o občiansko-právnu, či ide o trestno-právnu, či ide o priestupkovú alebo či ide o ten typ výrokovej imunity, čiže vlastne po správnosti indemnity. Je to paradoxné, pretože včera som si prečítal pomerne obsiahly rozhovor ministra vnútra pána Lipšica, kde v jednej časti sa vyjadruje k zavedeniu nového inštitútu na potieranie organizovaného zločinu. Ten princíp je v podstate založený, že tu môže ísť aj o tzv. politicky organizovanú skupinu, ekonomickú, finančnú skupinu, čiže nielen o tradičný systém chápania mafie, že niekto zvnútra tejto skupiny bonzne vyššieho šéfa alebo najvyššieho šéfa a za to, som sa dočítal, dostane úľavu v trestno-právnej sadzbe alebo trestno-právnu imunitu. Takže, o čom to je? Mafián dostane trestno-právnu imunitu a vy sa tu idete vyvršovať na poslancoch, zvolených zástupcov ľudu, že im chcete zobrať imunitu? To je ďalší z tých rozporov, ktoré sú naozaj priam nepochopiteľné a rovnako tak nestráviteľné. Len vám pripomeniem, že v Španielsku dokonca nemôže polícia zastaviť poslanca počas jazdy. Neviem, ako to dokážu identifikovať, že či auto je nejako špeciálne označené, ale majú úpravu, že nesmie ho ani zastaviť počas jazdy. Asi majú na to nejaký dôvod a je tu tradícia parlamentnej demokracie a, bohužiaľ, podľa tých výrokov a sčasti už aj nariadení, o ktorých dnes nebudem hovoriť, ak dovolíte, lebo sa netýkajú programového vyhlásenia vlády, ale už sa stali na úrovni vlády. Opozícia má naozaj vážnu obavu, že toto opatrenie v skutočnosti, okrem toho že plní tú svoju populistickú časť vo vzťahu k občanom, že sleduje ešte aj iný zámer, a to je jednoducho umlčanie opozície. Pretože poslanec nie je poslancom len v tejto rokovacej sále, on si plní svoje povinnosti aj v teréne vo vzťahu k občanom, samozrejme, v podstate tá činnosť, aj podľa zákonov a úprav, je vlastne trvalá a nie sústredená len na to, aby ja som požíval indemnitu za výroky v tomto parlamente. Už dnes možno, keby toto neplatilo, tak veľa kolegov vzájomne končí na nejakých tých vzájomných podaniach. Čo myslím si, že nie je dobré, pretože toto je priestor na to, aby sme si tu mohli vyjadrovať slobodné názory, aj keď s nimi nemusíme súhlasiť, samozrejme, pretože sme rozdelení na koalíciu a opozíciu asi aj preto, že máme podstatne odlišné názory aj na riešenia, ktoré vy ponúkate. Ten inštitút, ktorý navrhujete zaviesť, alebo pán minister, sa volá inštitút spolupracujúceho obvineného. Aby som bol aj konkrétny a aby niektorý pán poslanec potom ma nechytal za slovíčko, že som nebol príliš konkrétny. Takže, myslím, že toto sú dostatočné dôvody aj na vysvetlenie toho, čo nás vlastne čaká už v ďalšej pokračujúcej schôdzi.
Rád by som sa vyjadril, keďže pracujem aj v samospráve, k tej časti, kde vláda chce preniesť zodpovednosť za verejnú politiku v ostatných ústredných orgánoch štátnej správy a iných orgánoch verejnej moci na ministerstvá. Toto mi pripadá opäť trochu schizofrenické a rozpoltené, pretože to nie je decentralizácia, ale chápem to ako centralizáciu moci. Z iných orgánov, ktoré boli decentralizované, to idete zasa sťahovať späť na ministerstvá. Je to tak napísané, opravte ma, ak sa náhodou mýlim a zle som to pochopil, ale, samozrejme, ten text je prirodzene jednoduchší, stručný, takže, ak je tam nejaký iný zámer, tak samozrejme budem to kvitovať, ale zatiaľ s ním nemôžem súhlasiť. Rovnako, tak ako nemôžem súhlasiť, vôbec porozumieť ďalšej šalamúnskej vete, citujem: "Vláda má záujem vytvoriť podmienky na posilnenie nezávislosti kontroly územnej samosprávy." Máme predsa istú decentralizáciu moci, samospráva má tie svoje prenesené kompetencie, ktoré má, a pritom už dnes je zrejmé, že kontrola v územnej samospráve je upravená, a to prirodzene dvojakým spôsobom. Je to vonkajšia kontrola cez možnosť kontroly Najvyššieho kontrolného úradu a cez vnútorný inštitút kontrolóra na zastupiteľstve. Pričom len zacitujem z čl. 60 ods. 1 písm. c): "NKÚ je nezávislý orgán kontroly hospodárenia s majetkom, finančnými prostriedkami, majetkovými právami obcí a vyšších územných celkov." Takže, neviem o akom inom posilnení nezávislosti kontroly územnej samosprávy ešte môžeme hovoriť. Tiež by som očakával väčšiu precizáciu. Teda, či sa tie kompetencie posilnia, alebo sa bude meniť inštitút hlavného kontrolóra vo vzťahu, povedzme, k samospráve, primátorovi alebo starostovi, ale veď aj tam už došlo k posunom v zákone tak, aby jeho plat napríklad sa odvíjal konkrétne od, tak ako plat poslanca, od priemernej mzdy v hospodárstve. Takže, neviem ešte aký iný mechanizmus by mohol byť vytvorený na hlavného kontrolóra.
Chcem sa dotknúť toho, a teda vítam, že je tu pán minister. Jednej oblasti, ktorá je, myslím, kľúčová a ktorú musela by riešiť akákoľvek vláda, ktorá by bola momentálne pri moci, a to je naozaj zásadná strategická zmena alebo vízia medzi generačného vyrovnania sa v prípade sociálneho systému dôchodkového zabezpečenia. V podstate, aj z prognóz a odhadov OSN vyplýva, že jediný kontinent, ktorý starne, teda má prestarnuté obyvateľstvo, je európsky kontinent. Tam je znižovanie mínus 0,28 % a predlžovanie veku do dôchodku, teda to vonkajšie negatívne pôsobenie, že nám teda starne obyvateľstvo, čo je ale, myslím si, že dobré, pokiaľ priemerný vek dožitia je 73,2 roka, ako sa to predpokladá, teda zvýšenie až na 80 a pol, aby som sa opravil, v roku 2045, čiže to už budeme, viac menej väčšina z nás, v tom dôchodkovom veku, takže nás sa to bude rovnako týkať. No, a druhá je zasa znížená natalita, kde Slovensko sa dostalo, myslím, je na predposlednej priečke. A preto mi chýbajú v programovom vyhlásení vlády, pokiaľ sa hovorí aj o dôchodkovom systéme, ale aj o rodine, ten spojený multiplikačný prístup efektu a chýba mi tam, napriek tomu, že je tam teda kresťanskodemokratické hnutie, priame nástroje podpory pôrodnosti, pretože to je jeden z nástrojov, akým môžeme znižovať tie stále sa rozširujúce nožnice medzi starnutím obyvateľstva a nízkou pôrodnosťou.
Navyše, vítam, že pani premiérka dala istú garanciu v rozhovore, keď potvrdila, že vždy sa dodržiava pravidlo medzi vekom odchodu do dôchodku a mierou dožitia na minimum pätnástich rokov. Pokiaľ ale vládna koalícia uvažuje o zvyšovaní veku odchodu do dôchodku, ak teda uvažuje alebo bude nútená, tak naozaj je tam treba prihliadať na to, aby občania Slovenskej republiky, vzhľadom na to, na akom mieste sa nachádzame, mám tu prehľadnú tabuľku aj s tými rozdielmi veku dožitia, a teda, inak povedané, užitia si dôstojnej staroby, tak na Slovensku sa pohybujeme niekde plus 12,7 až plus 15,4 roka, ale napríklad Francúzsko má plus 22. Čiže, rešpektovať priemerný vek a kvalitu života občanov Slovenska a neurobiť z nich ľudí, ktorí odchádzajú z práce rovno do truhly. To by asi bolo nesociálne a s tým by sme určite rovnako nesúhlasili.
Druhá časť je výška dôchodkov, o ktorej sa tu tiež hovorí a má sa zaviesť nový mechanizmus a hľadá sa akási optimálna hranica medzi zásluhovosťou a (Reakcia z pléna.) solidárnosťou, áno, to čarovné slovíčko a medzi zasa prvým a druhým pilierom. Pamätám si, keď som pred rokom a pol rokoval s pani Radičovou v súvislosti s vtedy prebiehajúcimi zmenami, ktoré sa dotýkali druhého dôchodkového piliera a na otázku, či by sme my boli ochotní podporiť vtedy isté zmeny, tak som jej povedal jednu vetu, za jedinej podmienky, a to je ústavná garancia prvého dôchodkového piliera.
Som prekvapený, že dnes v programovom vyhlásení vlády je len záväzok garantovať druhý dôchodkový pilier, a dokonca nielen systém ako taký, ale samotnú výšku stanovenú vtedy, v tom konkrétnom čase, ku 9 percentám, čo sa ukazuje, že nebolo, naozaj, optimálne nastavené a ja by som poprosil prehodnotiť tento záväzok a ísť hlbšou analýzou do jednotlivých generačných modelov, tak ako nám budú jednotlivé generácie a početnosť odchádzať do dôchodku, aby sa menil a bol pružný flexibilný tento podiel, povedzme, od tých štyroch alebo troch, až do tých deviatich percent. Čiže, ja nespochybňujem druhý pilier ako taký, ale to nastavenie, aké bolo pre všetkých rovnako v jednom čase, dobre viete, že je nevýhodné. Že bolo možno nastavené na istú konkrétnu skupinu, možno dvadsiatnikov, ale s postupným generačným odstupom tridsiatnikov, štyridsiatnikov, a už nehovorím päťdesiatnikov, tak je, samozrejme, nevýhodné. Prečo nepostupovať v tejto veci rozumne a nejsť adresne na jednotlivé generačné vlny s konkrétnym percentom povinného odvádzania do druhého piliera s tým, že by sa to, samozrejme, zrkadlovo potom prelievalo do toho prvého. Toto považujem za, ja osobne, optimálne riešenie.
Chcete zásadnú reformu a zjednodušenie odvodového systému. O tom sa veľmi veľa hovorilo v predvolebnej diskusii, ale ja sa pozerám na to z pohľadu občana, ktorý považuje úradníkov za svoj vlastný servis. Nechápem, prečo by bežný občan mal byť obťažovaný alebo zavaľovaný ďalšími povinnosťami, ako zamestnanec, aby si on sám riešil odvodové povinnosti, teda celú tú agendu, pomaly ako živnostník. Ako v praxi to veľa ľudí analyzuje, aj keď vidím, že pán minister nesúhlasí, ale obávam sa, že v praxi to takto skončí. Alebo môže skončiť. Pokiaľ nie, tak dám si to, samozrejme, vysvetliť, pán minister, a budem rád, keď tomu tak nebude.
V tejto súvislosti, aj keď mojou oblasťou je predovšetkým kultúra, ku ktorej sa chcem venovať neskôr a hlbšie, ale musím to spomenúť v kontextovej časti. Vláda sa odvoláva v oblasti sociálneho systému, a myslím, že to bolo aj pánom poslancom Beblavým niekde spomenuté opakovane, na tzv. švédsky sociálny model, že v programovom vyhlásení vlády sa objavujú prvky švédskeho sociálneho modelu. No, ale, to sa určite nebude týkať, vážená vládna koalícia, tzv. koncesionárskych poplatkov. Dohodnime sa, keďže ja mám osobne výhrady k používaniu zastaraného termínu koncesionársky poplatok, je to úhrada za platby, za služby verejnosti, ale kvôli zjednodušeniu budeme používať tento nepresný terminus technicus, že ho považuje za proti sociálnu daň, pretože, píšete, že ich výška vôbec nie je závislá od príjmu, ani od sociálnej situácie občanov. No, ale paradoxom práve je, že práve škandinávske krajiny sú typické najväčším podielom koncesionárskych poplatkov v tom balíku váhy ich rozpočtu. Je to od 85 až do 95 %. Pre vašu informovanosť, na Slovensku sa to pohybuje, aj podľa výberu, od 60 do približne 70 %. Asi toto je to rozmedzie, takže vidíte, že my sme veľmi ďaleko od nejakého švédskeho modelu koncesionárskych poplatkov, keďže náš systém fungovania alebo financovania verejnoprávnych médií je až štvorzdrojový a koncesie tvoria, ako som vám povedal, len tých 60 až 70 %. Ale, opäť tu vzniká šalamúnska otázka, ak toto je teda proti sociálna daň, mimochodom, ďalšou chybičkou krásy je, že nie je to podľa občana, ale podľa domácnosti. Čiže, nie je rozhodujúci počet občanov domácnosti, ktorí tam žijú, ale je to výber na domácnosť. Bez rozdielu na to, koľko, koľko občanov tvorí konkrétna rodina alebo kde má zaregistrované trvalé bydlisko.
K tej kultúre sa samostatne ešte vrátim, ak dovolíte, ale možno by bolo férovejšie, keďže nemáte problém s otvorenosťou, transparentnosťou a jasným definovaním svojich zámerov a cieľov, možno aj v textových a výrokových častiach, hovoriť otvorene, pretože privatizácia, ktorá tam, myslím, nie je spomenutá v texte, sa nazýva eufemicky "vstup strategického partnera". To je vlastne nepriama privatizácia, je to v prípade Carga, letiska alebo tzv. citujem: "zámer prehodnotenia účasti štátu v akciových spoločnostiach s majetkovou účasťou štátu". Tak, pokiaľ teda je tu takýto zámer, tak to nazvime tak, ako tomu bežní ľudia rozumejú, ako je to napríklad v prípade tých koncesionárskych poplatkov, pretože, keď sme hovorili o úhrade alebo platbách za služby verejnosti v oblasti elektronických médií, asi by tomu väčšina obyčajných ľudí nerozumela.
Kvitujem, že správne konštatuje programové vyhlásenie vlády, že zdroje pitnej vody sú najväčším prírodným bohatstvom Slovenskej republiky. Bohužiaľ, materiál samotný mu po tejto konštatácii venuje už len štyri riadky. Ja si myslím, že pokiaľ sa zhodneme na tom, že zdroje pitnej vody, najväčšie v strednej Európe, a voda bude strategickou surovinou budúcnosti, sú naším najväčším prírodným bohatstvom, asi by bolo dôležité venovať tejto problematike viac ako štyri riadky, bez toho, že by tam bol konkrétny nástroj politiky. Ako teda chceme konkrétne pitnú vodu chrániť, zadržať na území Slovenska a tak ďalej a tak ďalej. Čiže, buď prijať generálny tzv. vodný zákon a čo urobiť s nadväznosťami, povedzme, na vodárenské spoločnosti a tak ďalej. Alebo, pripadá mi, viete, v mene občanov, za trošku paradoxné, ak Slovensko je takýmto Kuvajtom na pitnú vodu a platíme za kubík nadštandardne aj v kontexte s okolitými štátmi alebo štátmi Európskej únie, ktorí možno majú väčšie problémy s týmto zdrojom, pretože platí istá zásada, že pokiaľ teda nerastná surovina je na danom území, tak je lacnejšia. Tak, ako v Kuvajte máte nepomerne lacnejší benzín alebo naftu. Takže, niektoré opatrenia, obávam sa, budú smerovať k ďalšiemu zdraženiu aj tejto strategickej a pre život nevyhnutnej komodity ako je pitná voda.
Dotknem sa, veľa tu bolo hovorené o sociálnych podnikoch, a to už nechám na diskusiu, vlastne, skôr vás a kolegov zo strany SMER, ale vy to chcete v podstate len nahradiť, myslím, ten inštitút sociálnych podnikov za citujem: "agentúry podporovaného zamestnávania". O čo vlastne ide? Veď zo zákona 5/2004 o službách zamestnanosti je tento inštitút alebo nástroj na podporu a pomoc účastníkom trhu práce už dávno zavedený. On môže fungovať, aj v istých prípadoch funguje. V podstate je to privátna súkromná aktivita na pomoc, na umiestňovanie na trhu práce. Chápem to tak, že možno pán minister sociálnych vecí by toto mohol bližšie vysvetliť, či nejde možno k nejakej "privatizácii úradov práce" alebo postupnému nahradeniu tohto štátneho servisu občanom privátnymi spoločnosťami, neštátnymi, pretože jedna agentúra sa, samozrejme, posťažovala, že financujú len krátkodobé regionálne projekty, pretože financovanie samotných agentúr podpory zamestnávania na Slovensku zatiaľ neexistuje. Takže, chápem to tak, že vy to chcete, jednoducho, zdynamizovať v prospech súkromných aktivít takýchto agentúr a je logické, že v rámci konkurencie na trhu budete potom uberať, pravdepodobne, kompetencie alebo redukovať úrady práce, kde sú cvičení, zaškolení, profesionálni ľudia, väčšinou, myslím, že na 95 % už pomaly každý s vysokoškolským vzdelaním a kde je priamy prenos štátnej politiky na konkrétny výkon v teréne. Takže, toto mi pripadá možno ako liberálne riešenie, ale určite nie s prívlastkom optimálne, dobré alebo vhodné.
No, a sme pri ochrane a podpore ľudských práv. Skutočne som si to musel niekoľkokrát prečítať, túto definíciu, že vláda má ambíciu napraviť reštrikčné legislatívne a politické opatrenia z predchádzajúceho obdobia, ktoré neboli v súlade s ľudsko-právnymi princípmi. Chvíľka úvahy, o čo by asi tak mohlo ísť, kde asi boli porušené nejaké ľudské práva alebo aké normy to mohli byť a hneď sa dozvieme, že ide o tlačový zákon, zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky a zákon o občianstve. Môžme si to preložiť. Tlačový zákon kvôli tomu, že bol zavedený štandardný európsky mechanizmus odpovede. Zákon o štátnom jazyku, teda, a to je ako daň za tú nadprácu médií, ktoré pre súčasnú vládnu koalíciu médiá za tie štyri roky, a najmä vo finále v predvolebnej kampani odviedli. Stojím si za svojím. Pokiaľ niekto z kolegov zhora nebude súhlasiť, nech sa páči, môžme si sadnúť do kancelárie, mám tam obsahové analýzy aj konkrétnych médií, tzv. pozitívne, negatívne, neutrálne stanoviská, veľmi vieme pekne vygenerovať, ktorý subjekt, v ktorom médiu bol nadštandardne preferovaný, na ktorý naopak boli použité tzv. manipulačné techniky, teda manipulácie s verejnou mienkou, predovšetkým v tej negatívnej časti. Takže, toto by som chápal ako istú vašu daň. No, ale prečo meniť zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky, tak to mi vychádza jedine zasa MOST - HÍD. Čiže, vstupujeme do zákona, ktorý je integrujúcim prvkom spoločnosti.
Toto programové vyhlásenie vlády sa odvoláva neustále na občiansku spoločnosť a my, teda vy, ale beriem to ako, že sme tu istá spoločná komunita, teda tento parlament ide meniť zákon, ktorý je nástrojom práve na občiansku spoločnosť, v tej základnej rovine komunikácie. Ľudia najskôr musia komunikovať. Každý, nielen ľudia, každý živočích alebo dokonca veda už dnes dokázala, že aj hmota komunikuje navzájom, a my ideme nabúrať základy našej občianskej spoločnosti v prospech, povedzme, menšín, ale hovorme otvorene, že ide o len jednu konkrétnu menšinu, hoci v Ústave Slovenskej republiky, neviem ako to chcete urobiť, ale v Ústave Slovenskej republiky, treba si to asi dobre prečítať, je zavedená priorita, priorita alebo prioritné postavenie štátneho jazyka pred ostatnými jazykmi a konštatuje samotný druhý paragraf zákona o štátnom jazyku, pritom nevstupuje do používania iných jazykov, iných menšín alebo akýchkoľvek iných jazykov, myslím v komunikácii v praxi a na úradoch, tam sú samostatné právne normy, takže by som skôr očakával, že keď už chcete platiť ten danajský dar účasti Most - Híd v tejto vládnej koalícii, že to budete robiť nie na úkor občanov Slovenskej republiky, väčšinového majoritného autochtónneho obyvateľstva, čiže Slovákov, slovenského národa, ale že sa pokúsite, povedzme, vyhovieť nejakým tým požiadavkám v rámci salámovej metódy ich predstáv o komunikácii na juhu, že sa tam zavedie nejaké to jazykové geto po vzore Kosova, no a potom, o tom, potom, dobre, keď to príde.
Mimochodom, aj preambula Európskej charty hovorí, že právo menšín, resp. hovorme o individuálnom práve, to je opäť ten správny termín, pretože kolektívne práva sa neuznávajú ani v prípade menšín, čiže o výkon príslušníka hlásiaceho sa k nejakej menšine sa nesmie diať na úkor povinnosti ovládať a komunikovať v danom štátnom jazyku. Je to v preambule Európskej charty menšinových jazykov. Ďalší dôležitý bod je, prečo sa to aj konštatuje a prečo vôbec táto charta bola prijatá, zavedená, implementovaná a ratifikovaná, no prečo asi? Pretože sa tam spomínajú tzv. ohrozené alebo vymierajúce jazyky. Povedzte mi, prosím vás, vy ste naozaj presvedčení, že maďarčina je vymierajúcim jazykom na Slovensku a že si vyžaduje takúto nadštandardnú ochranu, dokonca na úkor integrujúceho, a poviem, občianskeho štátneho jazyka v Slovenskej republike? Vy ste naozaj o tom presvedčení? Dobre vieme, že nie, že to je len opäť tá politická daň, ktorou ste museli vyhovieť strane Most - Híd.
Viaceré nepresnosti sú aj v oblasti predstáv, pokiaľ hovoríte o štáte, pretože hovoríte o rozmanitosti štátu. Štát nie je rozmanitý, podľa ústavy je územie jednotné, nedeliteľné, štát je demokratický a založený na pluralitnom systéme. Nikde nie je uvedené v ústave, že štát je rozmanitý. Pokiaľ chcete už používať tento termín, tak ten sa skôr vzťahuje na rozmanitosť kultúr, ale vy tu uvádzate v programovom vyhlásení, hovoríte o rozmanitosti štátu a chcete definovať teda v tej súvislosti aj pravidlá financovania menšín. Takže, menšiny budeme, okrem tých zdrojov, ktoré dnes sú, a sú vyčlenené na kultúrne potreby príslušníkov jednotlivých menšín, ešte aj nadštandardne financovať novým, akýmsi generálnym zákonom o financovaní menšín. Hoci hovoríte, že štát má problémy finančné a že musíme všade šetriť. Tuná sa, zdá sa, v prípade maďarskej menšiny šetriť nebude. Chcete zmeniť aj štatút Rady vlády pre národnostné menšiny, ale prečo? Veď práve došlo k spravodlivému prerozdeleniu alebo zastúpeniu jednotlivých 11 menšín na Slovensku. Myslím, že teraz už bola schválená aj menšina Srbov, pokiaľ sa nemýlim, alebo je to na ceste, a teda každá menšina, a pokiaľ hovoríme o menšinách, tak tam sa opäť prejavuje princíp, povedzme, pozitívnej diskriminácie, ktorú ja osobne teda neuznávam, ale pripúšťam, že keď je niekto teda menší, než ten druhý, tretí, štvrtý, piaty, tak nemôže sa pozerať naňho rovnakým metrom a práve toto za našej vlády bolo zrovnoprávnené, že aj príslušníci bulharskej, českej, chorvátskej, rusínskej, rómskej alebo cigánskej menšiny, ako chcete, dostali v tejto rade rovnaké možnosti a práva aj vo vzťahu, povedzme, k financovaniu, dostať sa ku grantom a tak ďalej a tak ďalej. Z tohto jednoznačne vyplýva, že opäť si presadili predstavitelia, politickí predstavitelia maďarskej menšiny akési nadštandardné, dominantné postavenie jednej menšiny aj v takýchto inštitúciách, ako je vlastne Rada vlády pre národnostné menšiny.
Cigánska otázka alebo problematika, predovšetkým tej časti, neasociovanej časti alebo sociálne neadaptovanej časti, ktorá žije v cigánskych osadách je nám všeobecne známa a bola samozrejme aj dosť pertraktovaná pred voľbami v jednotlivých programoch politických strán. Vy chcete pripraviť zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách. Treba si ale ujasniť tú podstatu, kto koho alebo sa vylúčil alebo sa vylučuje, pretože dá sa to chápať aj tak, že majorita, nedajbože, niekoho vylučuje alebo že samotná komunita nemá schopnosť ani záujem, energiu, vôľu koexistovať, a teda sa prirodzene niekde marginalizuje na okraj spoločnosti, povedzme, aj do tých cigánskych osád, lebo toto je veľmi dôležité, bude s tým súvisieť aj obraz Slovenska v zahraničí a v podstate, dotknem sa toho, čo som už naznačil, chcete tam opäť zaviesť pozitívnu diskrimináciu, ale pozitívna diskriminácia predsa je neprípustná.
Čiže, neviem, pán minister, ako to chcete vôbec urobiť, aby, áno, máte tam istý nástroj, ktorý sa však skôr používa v iných súvislostiach. Je to tzv., vy tomu hovoríte inkluzívne chápanie a praktizovanie občianstva, ale tento pojem sa skôr používa vo výchovno-vzdelávacích procesoch a v podstate tam ide o inkluzívne vzdelávanie, čiže to, čo zažilo aj Slovensko alebo zažíva, že máme školy rôzneho typu, podľa nadanosti žiakov a povedzme si, že podľa istej predstavy konkrétnych psychológov nie je dobré segregovať tých nadanejších, nadštandardne nadaných žiakov od tých priemerných alebo normálnych a vy to zrejme chcete aplikovať aj na sociálnu oblasť, že takto by sa mala chápať zrejme naša spoločnosť. Neviem, ako to pochopí druhá strana, či teda pochopí, že spoločnosť alebo vláda chce pomôcť a či to opäť nezostane tak ako v čiernom meste, v Rimavskej Sobote alebo v iných častiach, kde sa postavia sociálne byty pre týchto neasociovaných alebo sociálne neadaptovaných príslušníkov rómskej menšiny a potom príde k zdevastovaniu a vlastne ten kolotoč sa nám bude vlastne točiť ďalej a problém posúvať do budúcnosti.
Hovoríte, že chcete presadzovať triezve vlastenectvo a vedomie európskej spolupatričnosti. Neviem, vlastenectvo nepozná nejaké prívlastky alebo zhodné, či nezhodné. Možno sú rôzne formy prejavov, pamätám si, že Michael Billig napísal knihu Banálny nacionalizmus, ale to v súvislosti s nacionalizmom v západnej Európe, kde postkomunistické štáty vydelil z tohto chápania tak, že u nás je tento problém chápaný ako horúca téma, hoci u nich už zdomácnel. Inak povedané, to, čo je dovolené Bohovi na západe v oblasti vlastenectva, národniarstva, nacionalizmu, nazvite si tie stupne ako chcete, to nie je dovolené volovi vo východnej Európe. Takže, tiež by ma, bude ma zaujímať, budú ma zaujímať implementácie triezveho vlastenca. Kvitujem, že vôbec tento pojem sa objavil v programovom vyhlásení vlády, pretože nebudem súhlasiť s pánom poslancom, ktorý svojho času reagoval už vo faktickej poznámke, pojem národ sa nenachádza v tomto programovom vyhlásení, ale na druhej strane tu máme naozaj nadštandardne zastúpené termíny, ako je menšina, menšinové práva, marginalizované skupiny, národnostné menšiny, dokonca tu používate aj nesprávny pojem národnostné školstvo, takýto pojem právny poriadok Slovenskej republiky vôbec nepozná. Ja som si podčiarkol tie jednotlivé pasáže červenou fixkou, takže, že vidíte, že je to naozaj priam červené more pozornosti, ktorú venujeme našim menšinám a v súvislosti s tým národom je tu jedna jediná zmienka, a to je vo vete na konci, samozrejme, tej celej kapitoly 3, že to všetko vlastne slúži k súdržnosti väčšinového slovenského národa a všetkými menšinami. Takže, pojem slovenský národ ste si dovolili použiť jediný krát, aj to len v kontextovej časti, vo vzťahu tých opatrení, ktoré sú tu uvedené a podčiarknuté tou červenou farbou, vo vzťahu k príslušníkom národnostných menšín.
Myslím si, že pokiaľ sme tu mali taký problém, táto krajina a krajinkári a vláda, tak ja považujem vládu, aj keď som opozičný poslanec, a vládu Slovenskej republiky, a očakával by som, že vláda Slovenskej republiky bude predovšetkým v tom hlavnom programovom dokumente sa venovať aj, a prioritne asi tej väčšine, čiže slovenskému národu. Bohužiaľ, to tu nikde nie je, všade je tam zmienka o občianskej spoločnosti, ale rovnako ma zaujímajú ako národniara, kde sú a keďže máme povinnosť, našťastie aj z ústavy, budovať pluralitný systém demokracie, čiže preferovať a presadzovať rôzne názorové prúdy, kde je vôbec garancia práv slovenského národa? Ako to chcete realizovať? Kde, akými nástrojmi? Má to byť len to triezve vlastenectvo? To je asi trošku málo oproti tomu červenému moru, ktoré chcete venovať konkrétne menšinám. Ja si myslím, že na poli národnej kultúry, predovšetkým budovania identity, ochrany a budovania národnoštátnych záujmov, je toho naozaj podstatne viac, no a prejdem rovno k problematike, ktorá súvisí s kultúrou, ak dovolíte, pretože v tomto kontexte je ďalšia nevyváženosť a pozorne som počúval aj dôvody, prečo vraj strana, ktorá zastupuje menšiny, je vraj výhodou pre slovenskú vládu ako takú. A je to vraj kvôli tomu, lebo má nadštandardné vzťahy s Maďarskou republikou, ktoré boli v minulosti ochladené alebo naštrbené. Takže, bude zrejme akýmsi mediátorom na zmierňovanie tohto napätia, teda chcem to využiť a požiadať vládu, aby, či už v rámci rezortu zahraničných vecí, alebo v rámci rezortu kultúry, alebo zmiešanej slovensko-maďarskej komisie, tých priestorov je neúmerne veľa, záleží ako sa vláda na tom dohodne, riešila dlhodobú problematiku navrátenia kultúrnych pamiatok vyvezených alebo odcudzených zo Slovenskej republiky v minulosti, hoci, kde sa to začalo už v 18. storočí, keď cisár Jozef II. zrušil rehole a rády a vtedy sa stiahli prvé významné artefakty, predovšetkým do Viedne a potom si Budapešť zase vymohla, že po roku 1775 sa zasa stiahli do Budapešti, hoci pochádzali a evidentne sú duchovným a kultúrnym majetkom slovenského národa, nikto nepochybuje, že kláštor v Beňadiku, kde vôbec v strednej Európe vznikli prvé písomné pamiatky, patria slovenskému národu a turisti, ktorých by sme chceli asi dostať na Slovensko a zvýšiť podiel turistického ruchu, by si asi radšej mali pozerať tieto artefakty v Slovenskej národnej galérii, a nie v Národnej galérii v Budapešti. Čiže, chcem, no ja vám odpoviem prečo, pán poslanec, pretože existuje, a to čo, o čom teraz hovorím, tento stav je v rozpore s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov číslo 52/54 z 25. novembra 1997 o navrátení kultúrneho majetku krajinám pôvodu. Z tohto dôvodu. Z toho istého dôvodu, keď prebieha dialóg v podobnej veci a problematike medzi Ruskom a Nemeckom. Tam je to problematika po druhej svetovej vojne. Ukradnutých alebo vyvezených, skonfiškovaných predmetov kultúrnej hodnoty, môžme hovoriť o problematike Veľkej Británie a Egypta a ďalších a ďalších takýchto problematických vzťahov. Čiže, Slovensko a Maďarsko nie sú v tomto smere ojedinelé, ale bohužiaľ je to jednostranné.
Nie sú, naozaj, na Slovensku nijaké takého predmety, ktoré by opačným spôsobom prúdili z Maďarska na Slovensko.
Takže, chcel by som poprosiť aj ministra kultúry, aj ministra zahraničných vecí, aby zapracovali implementáciu konkrétnej rezolúcie OSN, ktorú som citoval, do rozhovorov aj s maďarskými predstaviteľmi a aby to riešila aj tzv. zmiešaná slovensko-maďarská komisia, ktorá pôsobí na základe existencie základnej medzištátnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom, o ktorej tvrdíte v programovom vyhlásení, že je to veľmi dobrý nástroj a mechanizmus na budovanie spolupráce a tak ďalej a tak ďalej, takže, ja budem veľmi pozorne sledovať, ako sa vám to bude dariť uskutočniť, aj keď časť týchto predmetov je už na Slovensku, ale veľmi veľká časť je stále ešte v maďarských rukách a tvrdím, že neoprávnene.
Pokiaľ sa týka kultúry, tak skôr by som sa dotkol problematiky, ktorej asi najlepšie rozumiem, a to sú médiá alebo mediálna politika a mediálna kultúra. Už som hovoril, že nesedel mi tam ten škandinávsky model v sociálnej oblasti vo vzťahu ku koncesionárskym poplatkom. Ja sa chcem len opýtať, z akých zdrojov alebo z akej časti teda vykryjeme tie tri až štyri miliardy korún, ktoré sú potrebné na chod verejnoprávnych médií, keď odstránite tie, v úvodzovkách slová zdôrazňujem, "koncesionárske poplatky". Pretože, občania budú radi, že nebudú musieť zaplatiť každý mesiac 4,62 centov, pardon eura, ako poplatok úhrady za služby verejnosti týchto médií, ale jednoducho, ak tvrdíte, že to bude pevne vyčlenená čiastka, tak zasa len z daní, ktoré sa vyzbierajú od fyzických alebo právnických osôb. Takže, v podstate len z priameho lievika sa to preleje do nepriameho lievika, tak či tak to zaplatia daňoví poplatníci a občania Slovenskej republiky.
Myslím si, že je potrebné v oblasti verejnoprávnych médií ujasniť si konečne generálnu koncepciu a stratégiu ich rozvoja. Ja verím, že minister kultúry, aj pokiaľ som mal možnosť sa s ním rozprávať, má takúto ambíciu. Ja pevne verím, že nedôjde k redukcii toho, čo už bolo dosiahnuté v prípade jednotlivých vysielacích okruhov, napríklad Slovenského rozhlasu, ktoré sú tematicky veľmi podrobne špecifikované a našli si jednotlivý okruh svojich poslucháčov, a to isté sa týka aj verejnoprávnej Slovenskej televízie. Len chcem upozorniť na tú ambíciu alebo to spochybnenie tých štyroch kanálov, ku ktorým, ktoré obsahuje napríklad zákon o digitalizácii a táto, tento náš záväzok tam bol implementovaný práve preto, že existuje na to odporúčanie európskych inštitúcií, takže, asi by bolo najskôr potrebné hovoriť v kontexte aj so zahraničnými alebo európskymi záväzkami a povedať, čo s tým a asi by nebol dobrým výsledkom privatizovať niektorý kanál, pretože o privatizácii dvojky, keď ešte bola len jednotka a dvojka, sa v kuloároch rozpráva už minimálne 10 až 12 rokov.
Takže, ja by som chcel požiadať, keby sme sa, keby sa vláda naozaj prioritne venovala tejto problematike, ale za rešpektovania súčasného legislatívneho stavu, pretože vláda, resp. parlament správnejšie povedané, pretože my sme tí, ktorí schvaľujeme konkrétne legislatívne úpravy, my budeme zodpovední len za tú legislatívnu časť nastavenia, tak aby nedochádzalo k ovplyvňovaniu alebo k nejakým predstavám, čo by malo, čo by mal jednotlivý okruh vysielací vysielať, na to je predsa, na to sú zvolené konkrétne rady a je tam aj, samozrejme, ešte licenčná rada alebo Rada pre vysielanie a retransmisiu, ktorá kontroluje porušenie zákona v tých oblastiach, ktoré sú jej dané a prisúdené a dúfam, že nepôjdeme alebo že táto vláda si nezoberie príklad z Maďarska, kde v podstate Orbán totálne sprivatizoval politicky celý komplex verejnoprávnych médií pod svoju jednu jedinú stranu a našiel si na to aj riešenie.
Samozrejme, že vítam podporu pôvodnej tvorby a túto pôvodnú tvorbu by som teda si dovolil chápať skôr ako tvorbu s prívlastkom slovenská, možno niektorí budete hovoriť, že aj nezávislá, prosím, ale kolega sa smeje, ale základné definície kultúry sú vždy len národné, viete. Tolstoj vždy bude považovaný ako zdroj klasickej ruskej kultúry a tak ďalej a tak ďalej. Warhol niečo medzi Amerikou a východným Slovenskom.
Najväčšie riziká však pre ohrozenie Slovenska, národných a štátnych záujmov sú naozaj v tej ambícii zasahovať do zákona o štátnom jazyku a, naozaj, čudujem sa, že sa tu objavila zmienka zabezpečiť práva príslušníkov národnostných menšín na úrovni 2006. Dobre viete, že skupina poslancov podala na Ústavný súd v júni tohto roka podanie pre rozpor, pre možný rozpor v školskom zákone, ktorý sa týkal používania zemepisných názvov. Takže, určite bude vytýčené konanie, a bude, ja verím, že tie naše argumenty sú dostatočne zrejmé. Vy paradoxne ani nechcete čakať na meritórne rozhodnutie Ústavného súdu a chcete ďalej vstupovať a rozširovať ten okruh namietaných diskrepancií, na ktoré skupina 30 poslancov už poukázala, pretože tam je rovnako nevykonateľná zmienka vrátiť sa na akýsi stav v konkrétnom časovom období, čo naozaj legislatívna prax nepozná alebo minimálne je to ojedinelé.
Takže, ak dovolíte, zhrniem to. Toto programové vyhlásenie je podľa mňa rozpoltené. Slovensku skôr dáva hlavu dole, ako ju dvíha hore. Je dosť fádne, skôr rámcové, ako konkrétne, negarantuje rozvoj slovenských národno-štátnych záujmov, a preto, ja osobne a aj moji kolegovia z klubu poslancov za Slovenskú národnú stranu, toto programové vyhlásenie podporiť nemôžeme a ho odmietneme. Ďakujem za vašu pozornosť.
