Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, vážení kolegovia, dovoľte, aby som sa v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany vyjadril k návrhu novelizovať tlačový zákon, pričom položil by som niekoľko zásadných otázok, prečo ísť len takouto malou alebo potemkinovskou novelou, prečo neisť do problematiky hlbšie a možno aj pýtať sa v mene občanov, ako je garantované vlastne ich právo na informácie, pretože mám...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, vážení kolegovia, dovoľte, aby som sa v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany vyjadril k návrhu novelizovať tlačový zákon, pričom položil by som niekoľko zásadných otázok, prečo ísť len takouto malou alebo potemkinovskou novelou, prečo neisť do problematiky hlbšie a možno aj pýtať sa v mene občanov, ako je garantované vlastne ich právo na informácie, pretože mám presvedčenie osobné, aj profesionálne, že právo na informácie patrí občanom tejto republiky a nie majiteľom alebo vydavateľom médií.
Podobne ako éter je národným bohatstvom, v ktorom sa šíria rozhlasové a televízne vlny a štát len na istý čas udeľuje licencie, tak podobne mám zato, že právo na informácie je v modernom vývine spoločnosti už v predstihu pred zastaraným právom na slobodu prejavu alebo ako sa to zovšeobecňuje, slobodu médií, pretože toto je skôr otázka v západnej Európe 17. storočie vyššie, na Slovensku niekedy od Slovenských národných novín 1845 a vyššie a možno otázka v totalitných systémoch, čo sme tiež zažili, ale nakoľko sme v demokratickej spoločnosti, myslím si, pán minister, že zámer vlády, ktorý sa objavil aj v programovom vyhlásení opäť urobiť populisticky škodnou len verejných funkcionárov a takto si odfajknúť ďalší zákon, nepovažujem za šťastné a nemyslím si, že takáto úprava prinesie zlepšenie mediálneho prostredia. Predovšetkým myslím, že nikto z kolegov nemá problém osobne ako ústavný činiteľ strpieť istú prirodzenú vyššiu mieru kritiky.
Rovnako tak som nezaznamenal, že by ústavní činitelia, či ide o poslancov, ministrov, ale podľa tohto zákona, na ktorý sa vzťahuje tá vaša úprava, ide podstatne hlbšie. Má sa týkať aj sudcov, prokurátorov a tak ďalej a tak ďalej nevyužívajú hromadne, povedal by som len v mizivom množstve. Ja si ani nepamätám, sledujem pozorne tlač, nejakú opravu. To je skôr ozaj ojedinelý jav asi ako, keď kométa raz za uhorský rok preletí planétou, aby naše médiá uverejnili opravu verejnému činiteľovi.
Napríklad, môžem hneď začať od seba. Mám tu jeden článok z nedávneho obdobia, ktorý znie: SNS: Za pretáčanie tachometrov chceme päť rokov basy. Takto asi vyzerá titulok, článok na internete, kde ako viete sa predovšetkým čítajú tie titulky alebo nadpisy. Môžeme polemizovať. Je tento údaj pravdivý? Nesporne je. Týka sa to našej legislatívnej iniciatívy, kde v septembri sme predložili novelu trestného zákona, kde sme chceli riešiť otázku nelegálneho pretáčania tachometrov, pričom ten rozsah trestného činu v miernejšej forme, prirodzene, je jeden až päť rokov. Záleží, samozrejme, na posúdení predovšetkým sudcu, aký trest vymeria, ale toto je jednoznačne strašenie. Päť rokov basy chcú niekomu dať. Dokonca iný titulok som čítal, že osem rokov basy za nejaké pretočenie tachometra. To sa, samozrejme, týkalo už časti dva tohto zákona, keď ide o organizovanú činnosť recidivistu alebo páchateľa, ktorý to opakovane páchal alebo spôsobil škodu v značnom rozsahu.
Ako vidíte, nemal som potrebu reagovať na takúto, síce pravdivú, ale skresľujúcu informáciu. A to jeden príklad za mnohé, akým spôsobom dokážu možno neseriózne médiá, možno neseriózni novinári manipulovať s verejnosťou.
Nám by malo ísť predovšetkým o to, aby verejnosť nebola manipulovaná, a aby ten, kto cíti a má právo dať verejnosti širší diapazón informácií, tzv. background, do vysvetlenie o čo išlo. Aj pokiaľ ide o ústavného činiteľa, ktorý má alebo mal by mať kvantum, isté penzum možno nad informácií, aby ich poskytol verejnosti. Neviem, prečo sa pozeráme na osobu, prečo zosobňujeme verejného funkcionára, že on sa prezentuje. Veď on informuje verejnosť predovšetkým.
Áno, ďalší takýto titulok presne k tej istej veci znel: Sláva, Slota s Rafajom pracujú! Zobudili sa po 10 týždňoch. To vyzerá akože sme tu spali. Mám tu harmonogram práce, kedy začal pracovať tento parlament. My sme to predložili na septembrovú schôdzu, pričom na augustovej schôdzi bola tzv. ustanovujúca schôdza. Je evidentné, že skôr sa v novom volebnom období ani nedal predložiť, v podstate. Ale opäť verejnosť je zavádzaná. Nemal som potrebu, ani pán Slota reagovať na takýchto pisálkov, ktorí v podstate si kompenzujú zrejme svoj nejaký názorový hendikep na isté politické spektrum alebo politickú stranu.
Takže vidíte, aj na tomto príklade a tých by sme mohli uviesť podstatne viac, že necítia potrebu páni poslanci ani iní verejní funkcionári reagovať, aj keď by reagovať mohli, pretože ústava zaručuje rovnosť práv a povinnosti všetkým.
Tu si myslím, pán minister, že vláda šliapla už mimo hranicu ústavy, pretože nikde v ústave nie je napísané, že verejný funkcionár má menej práv a povinností ako akýkoľvek iný občan. Má presne také isté práva a také isté povinnosti. Ak je teda nejaká judikatúra, či už Európskeho súdu alebo povedzme aj nález nášho Ústavného súdu, to už sa týka potom konkrétnych orgánov, ktoré riešia využitie tohto práva. A tam už pripúšťam, že sudca má právo posúdiť iným spôsobom žiadosť, ale my nemôžeme dať do zákona obmedzenie rovnosti práv a povinností len na základe vyčlenenia akéhosi statusu alebo príslušnosti, že časť ľudí zastupuje väčšiu časť ľudí na isté časové obdobie, povedzme v tomto volebnom období.
Takže mám za to, že v tomto ste šliapli vedľa a myslím, že už to aj povedal exminister Maďarič, že je to na hrane ústavnosti a je možné, že práve toto opatrenie skončí aj na Ústavnom súde, ak sa nájde dostatok podpisov.
To je asi jediné, čo sa má teda meniť, okrem toho, že sa redukujú možnosti, okrem toho, že sa prichádza s benevolenciou vo vzťahu k vydavateľom. Je tu teda zjavný nepomer, nepomer možností povedzme brániť sa v tých prípadoch, keď je to opodstatnené a náležité. Uvediem ďalší príklad možnej manipulácie aj s faktami alebo so skutkovými tvrdeniami, ktoré obsahuje aj náš návrh zákona, ktoré by sa mali vždy opierať o fakty.
Je taký príbeh. Myslím, že už som to spomínal niekde, keď redaktor New York Times videl ako pitbull zaútočil na ulici na malé dievčatko, správny okoloidúci ho zachránil, spacifikoval psa, dobehol za ním, cítil veľkú príležitosť. Chcem si vás odfotiť, len vaše meno, titulok bude Newyorčan zachránil na ulici americké dievčatko pred zúrivým psom. On mu povedal, ale ja nie som z New Yorku. Nevadí, napíšeme Američan zachránil americké dievčatko pred zúrivým psom. Ale je nie som ani Američan, ja som z Afganistanu. Na druhý deň vyšiel titulok: Moslimský terorista brutálne zavraždil amerického psa na ulici. Takže vidíme, aké sú možné posuny. Ono to nie je vtip, ono to bola totiž, bohužiaľ, pravda.
Takže, pokiaľ hovoríme o skutkových tvrdeniach je každému zrejmé, že sa musia opierať vždy o fakty. Ústavní činitelia už tak, či tak strpia skutočnosť, že nemajú nijakú výnimku od ostatných občanov. Práve naopak, že sú hendikepovaní v tom, že musia strpieť úsudok, čiže hodnotové tvrdenie, názor. Väčšinou v komentároch, glosách a iných žurnalistických žánroch, ktoré publicistika a najmä tá slovenská rada využíva a je to legitímne opodstatnené, vrátane napríklad karikatúry a podobne. Čiže už tu vidíme, že nevzťahuje sa na nás nijaká ochrana v rámci názorového úsudku. Takže mám za to, že v podstate ide o privilegovaný zákon, ale nie pre ústavných činiteľov, ale je to privilegovanie majiteľov a vydavateľov novín.
Ja som kritizoval už v minulosti našich koaličných partnerov, sme si to vydiskutovávali, keď právo na slobodu sme postavili alebo dali do rúk vydavateľom. Ak už chceme niečo meniť v tlačovom zákone, tak prijmime konečne veľký generálny mediálny zákon, ktorý právo na slobodu a právo na informácie dá do rúk tým, ktorým patria a ktorým ich aj ústava garantuje. V prvom prípade novinár, v druhom prípade verejnosť. Žiadny vydavateľ, častokrát skrytý anonymne za nejakou eseročkou alebo zahraničnou spoločnosťou, alebo akciovou spoločnosťou. Pretože tento návrh obsahuje okrem iného, neviem prečo, zas len je to zrejme nátlak lobingu vydavateľov, teda tých, ktorí keď zdvihnú telefón, tak zrejme nemajú problém povedať šéfredaktorovi, čo si želajú na prvej stránke alebo koho si tam neželajú. Tak som sa pozrel, prečo vlastne by verejnosť nemala vedieť, keď si kúpi nejakú tlač, či je to denník, týždenník, mesačník v podstate nerozhoduje, aká je štruktúra vlastníckych vzťahov. Iba pri prvom vydaní v roku sa dostalo v roku 2008 toto právo verejnosti a povinnosť vydavateľa.
Pán minister, v dôvodovej správe sa odkazuje, že na ministerstve kultúry je zoznam. Áno, asi po polhodine som sa k nemu dopracoval, tak som si náhodne vybral denník SME. Štruktúra vlastníckych vzťahov pod bodom jedenásť Rainiš, Bergiše a tak ďalej MBH. Nedopracujete sa, kto je za tým. Samozrejme, je to veľký vydavateľský dom, ale to je všetko. Neviete, kto je ďalej. Druhým je Prvá slovenská investičná skupina. A opäť, nič vám to nehovorí, pokiaľ nepôjdete ďalej pátrať na Obchodný register alebo si to nevygúglite cez iné vyhľadávače. Zistíte, že je to v podstate holding istého miliardára slovenského pôvodu s českým pasom, ktorý okrem iného vlastní holding Proxi finance, ktorý napríklad v roku 2007 vyrobil, teda zarobil, pardon, 808 mil. po zdanení, v ktorého portfóliu mimochodom bola aj dosť veľká kauza, ktorá bola spojená s investičným fondom Psips, kde mnoho slovenských občanov stratilo svoje peniaze. Ale to nie je všetko. To zasa sa dostanete len k jednému človeku a tam sú skrytí ďalší a ďalší ľudia, ktorí sú majitelia, vlastníci tohto média a majú obrovskú moc určovať charakter tohto média.
Neviem, prečo slovenskej verejnosti, slovenským občanom chceme zobrať právo priamo uvedenia vlastníckych vzťahov. A to ešte nehovoríme o ďalšej povinnosti, ktorú by sme mali rešpektovať, a to je zákaz krížového vlastníctva v médiách. Čo je jedno z európskych opatrení práve na to, aby sa zabránilo unifikovanému obsahu, čo vlastne, každý, kto si prečíta jedny, druhé alebo tretie noviny, v podstate nie je ich veľa. Ešte v roku 2000 vychádzalo myslím šestnásť denníkov. Dnes ich spočítate na jednej ruke, z toho tam máte už dva regionálne, nie tzv. celorepublikové. Takže tá unifikácia obsahových posolstiev je už väčšia, ako keď ste si pred 89 rokom kúpili Pravdu, Prácu alebo Smenu a v podstate ste zistili, že stále sa tam píše to isté, či to bolo na športovej strane alebo na tej prvej politickej. Stále to isté. Dnes máme to isté. Dnes nemáme odvahu riešiť ďalšie právo občana na pluralitné informácie.
V podstate sa potvrdzuje to, čo povedal Gore Vidal, ktorý nemá problém kritizovať aj americkú vládu, že sa tu uplatňuje, už nie zásada, ktorá sa vyučovala možno sto rokov, či sú informácie, články, komunikáty objektívne alebo neobjektívne. Čiže, pravdivé alebo nepravdivé. Vôbec to už nikoho nezaujíma. V podstate existuje tretí spôsob informovania a možno aj navigovania na takéto informácie. Verejnosti podľa Vidala treba podsúvať také informácie alebo robí sa to, koho majú nenávidieť respondenti.
Teda, pán kolega, môžem vás poprosiť, pán kolega Ondruš, ďakujem. Počujem až sem vás, takže, ďakujem pekne. Takže ide o tzv. tretí spôsob informovania, ktorý sa zrejme má uplatniť aj tu, pretože absolútna moc sa dá do rúk jednému subjektu, ktorým je vydavateľ.
Obráťme list ďalej, pán minister. Prečo, prečo neriešime novinárov, ktorí sú medzi dvomi mlynskými kameňmi. Buď chce byť podľa svojho svedomia a profesionálnej cti seriózny novinár, chce odhaľovať pravdu, písať vecne a tak, ako mu to povedzme svedomie a vedomie káže, ale z druhej strany má zasa nejakého zamestnávateľa, ktorý má úplne iné predstavy, možno o písaní. Nie je nijakým tajomstvom, potvrdia vám to hore. Teraz ich je tam trošku poredšie tých novinárov, že im redakcia, šéfredaktor, vedúci vydania si vyhradzuje právo, aby on im napísal titulok, nie on ako autor komunikátu. Prečo neriešime novinársku obec? Prečo negarantujeme novinárom slobodu? Prečo tam nedáme etickú samoreguláciu alebo ochranu cez tzv. redakčný štatút, aby redaktor nedostal odpoveď, no buď to tak napíšeš alebo vyletíš von. Nemyslíte si, že práve toto by mohlo prispieť k zlepšeniu mediálneho prostredia na Slovensku v tom marazme, v ktorom sa nachádzame, že ten bulvár a tá žumpa sa už dnes nedajú ani čítať. V podstate len na záchode, lebo hneď tú dosku aj použijete. No, nielen bulvárne.
Nemáme tam definíciu práva na informácie. Nemáme tam zadefinované, že verejnosť je naozaj ten nositeľ práva na informácie. Neriešime tu vôbec poslanie médií v spoločnosti, vzťah médií k verejnosti. Hovoril som o pluralite a vyváženosti médií. Poviete mi, že no buď si kúpiš tie noviny alebo si ich nekúp. A to z tých troch novín teraz čo si mám vybrať. Ktoré? Keď jedno vajce, ako by jedna mater mala. Verejnosť má právo na tieto informácie a nielen na akékoľvek informácie, ale predovšetkým na pravdivé, čiže overené, overené fakty.
Dnes, častokrát sa vám novinár vyhovorí, možno v dobrom. Nemám čas, jednoducho mám uzávierku, chcel som to dať zajtra, overiť si to z iného zdroja, ale bohužiaľ, prinútili ma, musel som to napísať, lebo môjmu zamestnávateľovi sa to zdalo bombastické, aby to nemala konkurencia, riskol som to, radšej som dal takýto plagiát alebo polovičný poloprodukt do éteru. A druhý deň už vás to nezaujíma. Informácia žije dvadsaťštyri hodín na Slovensku, pokiaľ sa nepoužíva manipulačná technika, tzv. pokazená platňa, čo tiež vieme dokázať množstvo príkladov, keď opakujete stále tú istú bez nejakej novej súvislosti, nového backgroundu, nových informácií alebo vstupov, stále to isté, lebo potrebujete niekoho poškodiť. Preto asi bolo treba obmedziť nielen ústavných činiteľov, ale pokiaľ som sa dočítal, dokonca aj predstaviteľov politických strán, predsedov a podpredsedov. Tam je presne uvedené, nielen teda štatutárov. Čo opäť nechápem, akým spôsobom môžme takto vydeľovať a rozdeľovať spoločnosť a občanov, ktorí majú rovnaké práva a rovnaké povinnosti.
Ja osobne by som si vedel predstaviť v tom, tzv. veľkom kvalitnom mediálnom zákone aj zriadenie tlačovej komory alebo registra novinárov, aby sme skvalitnili prácu žurnalistov, ich profesionalizáciu, veď máme tu predsa Komoru advokátov, dokonca živnostníci majú svoje kvázi malé komory, ešte aj kominári musia byť niekde organizovaní, aby dostali pečiatku na povolenie, a aby niekto garantoval, že sú naozaj schopní vykonávať svoju prácu.
Neviem, prečo keď hovoríme o informáciách, informácie, počuli ste ten príklad z New Yorku, ako sa dá posunúť informácia. Ak máme taký záujem, aby vám niekto neposunul komín o centimeter, prečo by sme my nemali mať rovnaký záujem, aby niekto informáciu posunul o kilometer ďalej, aby sa skvalitnila tá práca novinárov. Prečo neuvažujeme, to nie je novinka, hovorilo sa už v minulosti o tzv. mediálnom arbitrážnom súde. Prečo nechceme upraviť podmienky akreditácie?
Kolega, veď viete veľmi dobre, ako to funguje. Päť hodín, zazvoní vám telefón, dobrý deň, som z toho a toho médiá, potrebujem takúto odpoveď, už vás nahrávam, ďakujem. A poviete, ja si to pozriem, alebo, nie, nie to mi stačí, povedzte mi niečo, potrebujem to do skladačky. Takýmto spôsobom sa bežne pracuje.
A sme pri ďalšom probléme, a to sa netýka len akreditácie. To sa týka aj práva na ucelenú výpoveď. Mám za to, že ktokoľvek dáva verejnosti, a to vôbec nejde len o verejných funkcionárov, ktokoľvek dáva, poskytuje v interview odpoveď, má právo na ucelenú výpoveď, aby vás nesekol vpredu a vzadu a verejnosť dostane taký typ odpovede, že si urobí takto s čelom, že preboha, to čo je za debila, to čo povedal. No len preto, lebo vás niekto strihol buď vpredu alebo vzadu a nepovedal aj to B, čo vy ste chceli povedať. A prečo to urobil, alebo prečo to neurobil tak, ako to mal urobiť.
Ak sa nevieme dopracovať teda ku zvýšenej kvalite informácií, aby verejnosť mala kvalitné informácie, mám za to, že by to mal riešiť práve tlačový zákon veľmi jednoduchým opatrením práva na akreditáciu a ucelenú výpoveď respondenta. Pritom je úplne jedno, čo si ten novinár vyberie, či prvú, druhú alebo desiatu vašu vetu. Je to na ňom, len aby to malo zmysel, aby to nebolo strihnuté.
Čiže, ja osobne som očakával od nového pána ministra, že to, že som sledoval jeho snahy v oblasti reformy elektronických médií, tak predpokladal som, že s rovnakou hĺbkou, razanciou ministerstvo pristúpi aj k reforme tlačových médií, ale bohužiaľ, zrejme jediným motívom bolo podhodiť verejnosti, máte tú zlú cieľovú skupinu, je ich 150, sedia v tejto sále a jednoducho im zoberieme právo na odpoveď alebo právo na opravu bez ohľadu na to, či v ústave sú alebo nie sú si všetci rovní, bez ohľadu na to, ako som vám len v krátkosti ilustroval, ako je možné posunúť výpovede, ako je možné, dať aj síce pravdivé, ale tendenčne posunuté výpovede. Možno, že niekto má záujem, možno, že ten vydavateľ má záujem, aby niekto o nejakej konkrétnej strane, názorovej skupine, subjekte, alebo hoci aj situácii, alebo zahraničnej situácii, ja neviem, v Líbyi Kadáfiho alebo hocikoho iného vykreslil v takýchto farbách a udržiaval verejnosť v takomto rámci.
Len sa pýtam, že či ten vydavateľ, ktorý má, jeden má 800 mil., druhý má pol miliardy, tretí má neviem koľko, akú guču peňazí, či ten má zrovna na to právo, takýmto spôsobom rozhodovať. Ja si myslím, že nemá. Pri všetkej úcte k jeho pracovitosti a k jeho miliardám si myslím, že bohužiaľ, nemá to právo. Ak niekto má takéto právo, tak je to novinár a novinár by mal zasa mať právo garantovanej ochrany pred takýmito zásahmi a bohužiaľ to vôbec neriešime.
Takže ja som z tohto dôvodu dosť sklamaný len takýmto povrchným riešením tlačového zákona, pretože veľmi dlho sme čakali, kým sa vôbec zmenil pôvodný tlačový zákon ešte z roku 1966, v podstate sa tam vypustila len cenzúra a myslím, že ešte jeden paragraf, ktorý naozaj bol z čias dávno minulých a dávno obsoletný aj politicky, aj spoločensky neprijateľný a potom sa zaviedol európsky štandard v roku 2008, zavedenie inštitútu práva na odpoveď, práva na opravu a právo na dodatočné oznámenie, pretože mnohí naozaj aj kvôli liknavosti súdov nevedeli sa domôcť svojho práva. Priemerný čas na odpoveď v médiách je päť až osem rokov na Slovensku. Prosím vás, o päť alebo o osem rokov si verejnosť už ani na niektoré mená nespomenie, alebo na niektoré situácie, či to bolo tak, alebo to bolo onak a povedzme si úprimne, to už ani nikoho nezaujíma. Takže takto my narábame s informáciami. Takto niekomu vyhovuje manipulovanie verejnosti. Či nosíme také alebo onaké tričko, malo by nám záležať, aby boli tie informácie naozaj férové, pravdivé, vyvážené, pluralitné, nestranné a kvalitné a urobiť všetko pre to, aby tí, ktorí ich zisťujú a ktorí o nich píšu, mali rovnako garantovanú slobodu bez zásahu toho, kto má v šuplíku ich pracovnú zmluvu alebo kto ich platí. To ani verejnosť, ani nás by nemalo zaujímať.
Ďalšia oblasť je verejnosť súkromia alebo ochrana súkromia osôb. Naozaj je treba sa zamyslieť, či rôzni paparazovia, bulvárni novinári, a to sa netýka ani tak politikov, to sa skôr týka ľudí z tzv. šoubiznisu, nerád používam tento termín, ale šokovalo ma, keď som videl snímky istej herečky v obnaženej podobe, zdravotne ťažko zranenej po incidente v istom meste, kde teroristi spáchali teroristický útok a nebol som si istý, že či ja alebo mnoho iných slušných ľudí má záujem o takúto fotografiu v médiách.
Tak sa vás pýtam. Vy máte záujem na takomto priživovaní sa jednak na nešťastí druhých? Asi nie. No, tak to poďme riešiť. Prečo to neriešime v zákone? My sme predsa zákonodarcovia. Alebo sa dozviem, že vznikne nejaká pracovná skupina a povedzme do konca tohto volebného obdobia, ale aj, keď bude asi kratšie, to nestihneme, pripravíme takýto kvalitný návrh zákona alebo môžem prísť s ním ja. Môžete sa pridať, nech sa páči, ja v zásuvke mám nejaké podklady, len ako tak pozerám, keď tu nie je vôľa na presadenie takých jednoduchých vecí, nekonfliktných ako sú tachometre, tak si nemyslím, že tu bude politická vôľa na to, aby niekto schválil, ježišmaria, opozičný návrh tlačového zákona, ktorý by riešil možno cez tridsať paragrafov komplexne celú túto oblasť.
Takže z tohto dôvodu som naozaj sklamaný a môžem povedať, že budem veľmi pozorne sledovať, aké budú tendencie v druhom čítaní opravovať, dopĺňať, či predkladateľ bude mať vôbec záujem ísť tým smerom, aký som naznačil alebo či povie, že je to nad rámec zákona, možno aj programového vyhlásenia vlády, ale to pre mňa nie je záväzný zase dokument, to je len pre členov koalície, takže nedám teraz nijaký pozmeňujúci návrh, aby sa nerokovalo ďalej. To nechám na iných, ja som len potreboval venovať sa obsahovej, vecnej, argumentačnej stránke problematiky v prvom čítaní, ktorú sme otvorili tým, že ministerstvo kultúry cez vládu na základe programového vyhlásenia predložilo do parlamentu riešenie tejto problematiky.
Ja si myslím, že čas dozrel na to, aby sme sa nehrali na piesočku, že postavíme malý kýbliček s piesočkom, že je čas na to, aby sme upravili tak tlačový alebo mediálny zákon, aby keď zaprší alebo niekto fukne, aby sa nám ten piesoček toho hradu, ktorý nazývame tlačový zákon, nerozpadol pri prvom zakývaní.
Asi o to by nám malo všetkým ísť, pretože určite verím, že všetci si ctíme verejnosť, ktorej patrí právo na informácie a vám patrí právo na primeranú dĺžku rozprávania, takže myslím, že už rozprávam dlho a rešpektujem toto právo a preto končím a ďakujem za vašu trpezlivosť.
Skryt prepis