Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

23.3.2011 o 14:48 hod.

Mgr.

Rafael Rafaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.3.2011 14:48 - 14:50 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Ďakujem. Takže, aby bolo zrejmé, ide mi o slobodu novinára. Ide mi o pravdu žurnalistického komunikátu a ide mi o právo verejnosti a akým spôsobom zákonodarný zbor upravuje šírenie tohto práva na informácie, pretože mám za to, že nie majiteľ médií, ale ak, tak verejnosť, a ak, tak novinár majú právo slobodne šíriť a slobodne prijímať takéto informácie. Vôbec nemám pocit, že by som bol ja alebo niektorý z nás, nejaký chránený živočích, pretože som povedal, že musíme strpieť tzv. úsudky, ktoré sú častokrát, povedzme, za hranicou nečitateľnosti, ale dobre, išli sme do boja, musíme si na to zvyknúť.
Čudujem sa KDH, takejto liberálnej interpretácii, pretože ľudia chcú aj porno, pani kolegyňa, pozrite sa tam. Veď máte to tam plné. Choďte na benzínku a tam toho máte na mraky, takže som dosť sklamaný aj z postoja KDH, že o mravnosti asi kážete iba niekde v uzatvorených priestoroch a bojíte sa poukázať tam, kde rôzne nemravnosti sú páchané v žurnalistických komunikátoch, pretože je treba vytvoriť iba podmienky.
Ak my tieto podmienky nevytvárame a tvrdíme, že vraj trh vyrieši také hodnoty ako je sloboda, ako je pravda, ako je posun spoločnosti k nejakým víziám, motivovanie spoločnosti alebo tzv. spoločné alebo spoločenské dobro, no tak potom sme asi z rozprávky alebo z minulého storočia, pretože ja som toto vedomie stratil asi tak v desiatich rokoch.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.3.2011 14:04 - 14:36 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, vážení kolegovia, dovoľte, aby som sa v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany vyjadril k návrhu novelizovať tlačový zákon, pričom položil by som niekoľko zásadných otázok, prečo ísť len takouto malou alebo potemkinovskou novelou, prečo neisť do problematiky hlbšie a možno aj pýtať sa v mene občanov, ako je garantované vlastne ich právo na informácie, pretože mám presvedčenie osobné, aj profesionálne, že právo na informácie patrí občanom tejto republiky a nie majiteľom alebo vydavateľom médií.
Podobne ako éter je národným bohatstvom, v ktorom sa šíria rozhlasové a televízne vlny a štát len na istý čas udeľuje licencie, tak podobne mám zato, že právo na informácie je v modernom vývine spoločnosti už v predstihu pred zastaraným právom na slobodu prejavu alebo ako sa to zovšeobecňuje, slobodu médií, pretože toto je skôr otázka v západnej Európe 17. storočie vyššie, na Slovensku niekedy od Slovenských národných novín 1845 a vyššie a možno otázka v totalitných systémoch, čo sme tiež zažili, ale nakoľko sme v demokratickej spoločnosti, myslím si, pán minister, že zámer vlády, ktorý sa objavil aj v programovom vyhlásení opäť urobiť populisticky škodnou len verejných funkcionárov a takto si odfajknúť ďalší zákon, nepovažujem za šťastné a nemyslím si, že takáto úprava prinesie zlepšenie mediálneho prostredia. Predovšetkým myslím, že nikto z kolegov nemá problém osobne ako ústavný činiteľ strpieť istú prirodzenú vyššiu mieru kritiky.
Rovnako tak som nezaznamenal, že by ústavní činitelia, či ide o poslancov, ministrov, ale podľa tohto zákona, na ktorý sa vzťahuje tá vaša úprava, ide podstatne hlbšie. Má sa týkať aj sudcov, prokurátorov a tak ďalej a tak ďalej nevyužívajú hromadne, povedal by som len v mizivom množstve. Ja si ani nepamätám, sledujem pozorne tlač, nejakú opravu. To je skôr ozaj ojedinelý jav asi ako, keď kométa raz za uhorský rok preletí planétou, aby naše médiá uverejnili opravu verejnému činiteľovi.
Napríklad, môžem hneď začať od seba. Mám tu jeden článok z nedávneho obdobia, ktorý znie: SNS: Za pretáčanie tachometrov chceme päť rokov basy. Takto asi vyzerá titulok, článok na internete, kde ako viete sa predovšetkým čítajú tie titulky alebo nadpisy. Môžeme polemizovať. Je tento údaj pravdivý? Nesporne je. Týka sa to našej legislatívnej iniciatívy, kde v septembri sme predložili novelu trestného zákona, kde sme chceli riešiť otázku nelegálneho pretáčania tachometrov, pričom ten rozsah trestného činu v miernejšej forme, prirodzene, je jeden až päť rokov. Záleží, samozrejme, na posúdení predovšetkým sudcu, aký trest vymeria, ale toto je jednoznačne strašenie. Päť rokov basy chcú niekomu dať. Dokonca iný titulok som čítal, že osem rokov basy za nejaké pretočenie tachometra. To sa, samozrejme, týkalo už časti dva tohto zákona, keď ide o organizovanú činnosť recidivistu alebo páchateľa, ktorý to opakovane páchal alebo spôsobil škodu v značnom rozsahu.
Ako vidíte, nemal som potrebu reagovať na takúto, síce pravdivú, ale skresľujúcu informáciu. A to jeden príklad za mnohé, akým spôsobom dokážu možno neseriózne médiá, možno neseriózni novinári manipulovať s verejnosťou.
Nám by malo ísť predovšetkým o to, aby verejnosť nebola manipulovaná, a aby ten, kto cíti a má právo dať verejnosti širší diapazón informácií, tzv. background, do vysvetlenie o čo išlo. Aj pokiaľ ide o ústavného činiteľa, ktorý má alebo mal by mať kvantum, isté penzum možno nad informácií, aby ich poskytol verejnosti. Neviem, prečo sa pozeráme na osobu, prečo zosobňujeme verejného funkcionára, že on sa prezentuje. Veď on informuje verejnosť predovšetkým.
Áno, ďalší takýto titulok presne k tej istej veci znel: Sláva, Slota s Rafajom pracujú! Zobudili sa po 10 týždňoch. To vyzerá akože sme tu spali. Mám tu harmonogram práce, kedy začal pracovať tento parlament. My sme to predložili na septembrovú schôdzu, pričom na augustovej schôdzi bola tzv. ustanovujúca schôdza. Je evidentné, že skôr sa v novom volebnom období ani nedal predložiť, v podstate. Ale opäť verejnosť je zavádzaná. Nemal som potrebu, ani pán Slota reagovať na takýchto pisálkov, ktorí v podstate si kompenzujú zrejme svoj nejaký názorový hendikep na isté politické spektrum alebo politickú stranu.
Takže vidíte, aj na tomto príklade a tých by sme mohli uviesť podstatne viac, že necítia potrebu páni poslanci ani iní verejní funkcionári reagovať, aj keď by reagovať mohli, pretože ústava zaručuje rovnosť práv a povinnosti všetkým.
Tu si myslím, pán minister, že vláda šliapla už mimo hranicu ústavy, pretože nikde v ústave nie je napísané, že verejný funkcionár má menej práv a povinností ako akýkoľvek iný občan. Má presne také isté práva a také isté povinnosti. Ak je teda nejaká judikatúra, či už Európskeho súdu alebo povedzme aj nález nášho Ústavného súdu, to už sa týka potom konkrétnych orgánov, ktoré riešia využitie tohto práva. A tam už pripúšťam, že sudca má právo posúdiť iným spôsobom žiadosť, ale my nemôžeme dať do zákona obmedzenie rovnosti práv a povinností len na základe vyčlenenia akéhosi statusu alebo príslušnosti, že časť ľudí zastupuje väčšiu časť ľudí na isté časové obdobie, povedzme v tomto volebnom období.
Takže mám za to, že v tomto ste šliapli vedľa a myslím, že už to aj povedal exminister Maďarič, že je to na hrane ústavnosti a je možné, že práve toto opatrenie skončí aj na Ústavnom súde, ak sa nájde dostatok podpisov.
To je asi jediné, čo sa má teda meniť, okrem toho, že sa redukujú možnosti, okrem toho, že sa prichádza s benevolenciou vo vzťahu k vydavateľom. Je tu teda zjavný nepomer, nepomer možností povedzme brániť sa v tých prípadoch, keď je to opodstatnené a náležité. Uvediem ďalší príklad možnej manipulácie aj s faktami alebo so skutkovými tvrdeniami, ktoré obsahuje aj náš návrh zákona, ktoré by sa mali vždy opierať o fakty.
Je taký príbeh. Myslím, že už som to spomínal niekde, keď redaktor New York Times videl ako pitbull zaútočil na ulici na malé dievčatko, správny okoloidúci ho zachránil, spacifikoval psa, dobehol za ním, cítil veľkú príležitosť. Chcem si vás odfotiť, len vaše meno, titulok bude Newyorčan zachránil na ulici americké dievčatko pred zúrivým psom. On mu povedal, ale ja nie som z New Yorku. Nevadí, napíšeme Američan zachránil americké dievčatko pred zúrivým psom. Ale je nie som ani Američan, ja som z Afganistanu. Na druhý deň vyšiel titulok: Moslimský terorista brutálne zavraždil amerického psa na ulici. Takže vidíme, aké sú možné posuny. Ono to nie je vtip, ono to bola totiž, bohužiaľ, pravda.
Takže, pokiaľ hovoríme o skutkových tvrdeniach je každému zrejmé, že sa musia opierať vždy o fakty. Ústavní činitelia už tak, či tak strpia skutočnosť, že nemajú nijakú výnimku od ostatných občanov. Práve naopak, že sú hendikepovaní v tom, že musia strpieť úsudok, čiže hodnotové tvrdenie, názor. Väčšinou v komentároch, glosách a iných žurnalistických žánroch, ktoré publicistika a najmä tá slovenská rada využíva a je to legitímne opodstatnené, vrátane napríklad karikatúry a podobne. Čiže už tu vidíme, že nevzťahuje sa na nás nijaká ochrana v rámci názorového úsudku. Takže mám za to, že v podstate ide o privilegovaný zákon, ale nie pre ústavných činiteľov, ale je to privilegovanie majiteľov a vydavateľov novín.
Ja som kritizoval už v minulosti našich koaličných partnerov, sme si to vydiskutovávali, keď právo na slobodu sme postavili alebo dali do rúk vydavateľom. Ak už chceme niečo meniť v tlačovom zákone, tak prijmime konečne veľký generálny mediálny zákon, ktorý právo na slobodu a právo na informácie dá do rúk tým, ktorým patria a ktorým ich aj ústava garantuje. V prvom prípade novinár, v druhom prípade verejnosť. Žiadny vydavateľ, častokrát skrytý anonymne za nejakou eseročkou alebo zahraničnou spoločnosťou, alebo akciovou spoločnosťou. Pretože tento návrh obsahuje okrem iného, neviem prečo, zas len je to zrejme nátlak lobingu vydavateľov, teda tých, ktorí keď zdvihnú telefón, tak zrejme nemajú problém povedať šéfredaktorovi, čo si želajú na prvej stránke alebo koho si tam neželajú. Tak som sa pozrel, prečo vlastne by verejnosť nemala vedieť, keď si kúpi nejakú tlač, či je to denník, týždenník, mesačník v podstate nerozhoduje, aká je štruktúra vlastníckych vzťahov. Iba pri prvom vydaní v roku sa dostalo v roku 2008 toto právo verejnosti a povinnosť vydavateľa.
Pán minister, v dôvodovej správe sa odkazuje, že na ministerstve kultúry je zoznam. Áno, asi po polhodine som sa k nemu dopracoval, tak som si náhodne vybral denník SME. Štruktúra vlastníckych vzťahov pod bodom jedenásť Rainiš, Bergiše a tak ďalej MBH. Nedopracujete sa, kto je za tým. Samozrejme, je to veľký vydavateľský dom, ale to je všetko. Neviete, kto je ďalej. Druhým je Prvá slovenská investičná skupina. A opäť, nič vám to nehovorí, pokiaľ nepôjdete ďalej pátrať na Obchodný register alebo si to nevygúglite cez iné vyhľadávače. Zistíte, že je to v podstate holding istého miliardára slovenského pôvodu s českým pasom, ktorý okrem iného vlastní holding Proxi finance, ktorý napríklad v roku 2007 vyrobil, teda zarobil, pardon, 808 mil. po zdanení, v ktorého portfóliu mimochodom bola aj dosť veľká kauza, ktorá bola spojená s investičným fondom Psips, kde mnoho slovenských občanov stratilo svoje peniaze. Ale to nie je všetko. To zasa sa dostanete len k jednému človeku a tam sú skrytí ďalší a ďalší ľudia, ktorí sú majitelia, vlastníci tohto média a majú obrovskú moc určovať charakter tohto média.
Neviem, prečo slovenskej verejnosti, slovenským občanom chceme zobrať právo priamo uvedenia vlastníckych vzťahov. A to ešte nehovoríme o ďalšej povinnosti, ktorú by sme mali rešpektovať, a to je zákaz krížového vlastníctva v médiách. Čo je jedno z európskych opatrení práve na to, aby sa zabránilo unifikovanému obsahu, čo vlastne, každý, kto si prečíta jedny, druhé alebo tretie noviny, v podstate nie je ich veľa. Ešte v roku 2000 vychádzalo myslím šestnásť denníkov. Dnes ich spočítate na jednej ruke, z toho tam máte už dva regionálne, nie tzv. celorepublikové. Takže tá unifikácia obsahových posolstiev je už väčšia, ako keď ste si pred 89 rokom kúpili Pravdu, Prácu alebo Smenu a v podstate ste zistili, že stále sa tam píše to isté, či to bolo na športovej strane alebo na tej prvej politickej. Stále to isté. Dnes máme to isté. Dnes nemáme odvahu riešiť ďalšie právo občana na pluralitné informácie.
V podstate sa potvrdzuje to, čo povedal Gore Vidal, ktorý nemá problém kritizovať aj americkú vládu, že sa tu uplatňuje, už nie zásada, ktorá sa vyučovala možno sto rokov, či sú informácie, články, komunikáty objektívne alebo neobjektívne. Čiže, pravdivé alebo nepravdivé. Vôbec to už nikoho nezaujíma. V podstate existuje tretí spôsob informovania a možno aj navigovania na takéto informácie. Verejnosti podľa Vidala treba podsúvať také informácie alebo robí sa to, koho majú nenávidieť respondenti.
Teda, pán kolega, môžem vás poprosiť, pán kolega Ondruš, ďakujem. Počujem až sem vás, takže, ďakujem pekne. Takže ide o tzv. tretí spôsob informovania, ktorý sa zrejme má uplatniť aj tu, pretože absolútna moc sa dá do rúk jednému subjektu, ktorým je vydavateľ.
Obráťme list ďalej, pán minister. Prečo, prečo neriešime novinárov, ktorí sú medzi dvomi mlynskými kameňmi. Buď chce byť podľa svojho svedomia a profesionálnej cti seriózny novinár, chce odhaľovať pravdu, písať vecne a tak, ako mu to povedzme svedomie a vedomie káže, ale z druhej strany má zasa nejakého zamestnávateľa, ktorý má úplne iné predstavy, možno o písaní. Nie je nijakým tajomstvom, potvrdia vám to hore. Teraz ich je tam trošku poredšie tých novinárov, že im redakcia, šéfredaktor, vedúci vydania si vyhradzuje právo, aby on im napísal titulok, nie on ako autor komunikátu. Prečo neriešime novinársku obec? Prečo negarantujeme novinárom slobodu? Prečo tam nedáme etickú samoreguláciu alebo ochranu cez tzv. redakčný štatút, aby redaktor nedostal odpoveď, no buď to tak napíšeš alebo vyletíš von. Nemyslíte si, že práve toto by mohlo prispieť k zlepšeniu mediálneho prostredia na Slovensku v tom marazme, v ktorom sa nachádzame, že ten bulvár a tá žumpa sa už dnes nedajú ani čítať. V podstate len na záchode, lebo hneď tú dosku aj použijete. No, nielen bulvárne.
Nemáme tam definíciu práva na informácie. Nemáme tam zadefinované, že verejnosť je naozaj ten nositeľ práva na informácie. Neriešime tu vôbec poslanie médií v spoločnosti, vzťah médií k verejnosti. Hovoril som o pluralite a vyváženosti médií. Poviete mi, že no buď si kúpiš tie noviny alebo si ich nekúp. A to z tých troch novín teraz čo si mám vybrať. Ktoré? Keď jedno vajce, ako by jedna mater mala. Verejnosť má právo na tieto informácie a nielen na akékoľvek informácie, ale predovšetkým na pravdivé, čiže overené, overené fakty.
Dnes, častokrát sa vám novinár vyhovorí, možno v dobrom. Nemám čas, jednoducho mám uzávierku, chcel som to dať zajtra, overiť si to z iného zdroja, ale bohužiaľ, prinútili ma, musel som to napísať, lebo môjmu zamestnávateľovi sa to zdalo bombastické, aby to nemala konkurencia, riskol som to, radšej som dal takýto plagiát alebo polovičný poloprodukt do éteru. A druhý deň už vás to nezaujíma. Informácia žije dvadsaťštyri hodín na Slovensku, pokiaľ sa nepoužíva manipulačná technika, tzv. pokazená platňa, čo tiež vieme dokázať množstvo príkladov, keď opakujete stále tú istú bez nejakej novej súvislosti, nového backgroundu, nových informácií alebo vstupov, stále to isté, lebo potrebujete niekoho poškodiť. Preto asi bolo treba obmedziť nielen ústavných činiteľov, ale pokiaľ som sa dočítal, dokonca aj predstaviteľov politických strán, predsedov a podpredsedov. Tam je presne uvedené, nielen teda štatutárov. Čo opäť nechápem, akým spôsobom môžme takto vydeľovať a rozdeľovať spoločnosť a občanov, ktorí majú rovnaké práva a rovnaké povinnosti.
Ja osobne by som si vedel predstaviť v tom, tzv. veľkom kvalitnom mediálnom zákone aj zriadenie tlačovej komory alebo registra novinárov, aby sme skvalitnili prácu žurnalistov, ich profesionalizáciu, veď máme tu predsa Komoru advokátov, dokonca živnostníci majú svoje kvázi malé komory, ešte aj kominári musia byť niekde organizovaní, aby dostali pečiatku na povolenie, a aby niekto garantoval, že sú naozaj schopní vykonávať svoju prácu.
Neviem, prečo keď hovoríme o informáciách, informácie, počuli ste ten príklad z New Yorku, ako sa dá posunúť informácia. Ak máme taký záujem, aby vám niekto neposunul komín o centimeter, prečo by sme my nemali mať rovnaký záujem, aby niekto informáciu posunul o kilometer ďalej, aby sa skvalitnila tá práca novinárov. Prečo neuvažujeme, to nie je novinka, hovorilo sa už v minulosti o tzv. mediálnom arbitrážnom súde. Prečo nechceme upraviť podmienky akreditácie?
Kolega, veď viete veľmi dobre, ako to funguje. Päť hodín, zazvoní vám telefón, dobrý deň, som z toho a toho médiá, potrebujem takúto odpoveď, už vás nahrávam, ďakujem. A poviete, ja si to pozriem, alebo, nie, nie to mi stačí, povedzte mi niečo, potrebujem to do skladačky. Takýmto spôsobom sa bežne pracuje.
A sme pri ďalšom probléme, a to sa netýka len akreditácie. To sa týka aj práva na ucelenú výpoveď. Mám za to, že ktokoľvek dáva verejnosti, a to vôbec nejde len o verejných funkcionárov, ktokoľvek dáva, poskytuje v interview odpoveď, má právo na ucelenú výpoveď, aby vás nesekol vpredu a vzadu a verejnosť dostane taký typ odpovede, že si urobí takto s čelom, že preboha, to čo je za debila, to čo povedal. No len preto, lebo vás niekto strihol buď vpredu alebo vzadu a nepovedal aj to B, čo vy ste chceli povedať. A prečo to urobil, alebo prečo to neurobil tak, ako to mal urobiť.
Ak sa nevieme dopracovať teda ku zvýšenej kvalite informácií, aby verejnosť mala kvalitné informácie, mám za to, že by to mal riešiť práve tlačový zákon veľmi jednoduchým opatrením práva na akreditáciu a ucelenú výpoveď respondenta. Pritom je úplne jedno, čo si ten novinár vyberie, či prvú, druhú alebo desiatu vašu vetu. Je to na ňom, len aby to malo zmysel, aby to nebolo strihnuté.
Čiže, ja osobne som očakával od nového pána ministra, že to, že som sledoval jeho snahy v oblasti reformy elektronických médií, tak predpokladal som, že s rovnakou hĺbkou, razanciou ministerstvo pristúpi aj k reforme tlačových médií, ale bohužiaľ, zrejme jediným motívom bolo podhodiť verejnosti, máte tú zlú cieľovú skupinu, je ich 150, sedia v tejto sále a jednoducho im zoberieme právo na odpoveď alebo právo na opravu bez ohľadu na to, či v ústave sú alebo nie sú si všetci rovní, bez ohľadu na to, ako som vám len v krátkosti ilustroval, ako je možné posunúť výpovede, ako je možné, dať aj síce pravdivé, ale tendenčne posunuté výpovede. Možno, že niekto má záujem, možno, že ten vydavateľ má záujem, aby niekto o nejakej konkrétnej strane, názorovej skupine, subjekte, alebo hoci aj situácii, alebo zahraničnej situácii, ja neviem, v Líbyi Kadáfiho alebo hocikoho iného vykreslil v takýchto farbách a udržiaval verejnosť v takomto rámci.
Len sa pýtam, že či ten vydavateľ, ktorý má, jeden má 800 mil., druhý má pol miliardy, tretí má neviem koľko, akú guču peňazí, či ten má zrovna na to právo, takýmto spôsobom rozhodovať. Ja si myslím, že nemá. Pri všetkej úcte k jeho pracovitosti a k jeho miliardám si myslím, že bohužiaľ, nemá to právo. Ak niekto má takéto právo, tak je to novinár a novinár by mal zasa mať právo garantovanej ochrany pred takýmito zásahmi a bohužiaľ to vôbec neriešime.
Takže ja som z tohto dôvodu dosť sklamaný len takýmto povrchným riešením tlačového zákona, pretože veľmi dlho sme čakali, kým sa vôbec zmenil pôvodný tlačový zákon ešte z roku 1966, v podstate sa tam vypustila len cenzúra a myslím, že ešte jeden paragraf, ktorý naozaj bol z čias dávno minulých a dávno obsoletný aj politicky, aj spoločensky neprijateľný a potom sa zaviedol európsky štandard v roku 2008, zavedenie inštitútu práva na odpoveď, práva na opravu a právo na dodatočné oznámenie, pretože mnohí naozaj aj kvôli liknavosti súdov nevedeli sa domôcť svojho práva. Priemerný čas na odpoveď v médiách je päť až osem rokov na Slovensku. Prosím vás, o päť alebo o osem rokov si verejnosť už ani na niektoré mená nespomenie, alebo na niektoré situácie, či to bolo tak, alebo to bolo onak a povedzme si úprimne, to už ani nikoho nezaujíma. Takže takto my narábame s informáciami. Takto niekomu vyhovuje manipulovanie verejnosti. Či nosíme také alebo onaké tričko, malo by nám záležať, aby boli tie informácie naozaj férové, pravdivé, vyvážené, pluralitné, nestranné a kvalitné a urobiť všetko pre to, aby tí, ktorí ich zisťujú a ktorí o nich píšu, mali rovnako garantovanú slobodu bez zásahu toho, kto má v šuplíku ich pracovnú zmluvu alebo kto ich platí. To ani verejnosť, ani nás by nemalo zaujímať.
Ďalšia oblasť je verejnosť súkromia alebo ochrana súkromia osôb. Naozaj je treba sa zamyslieť, či rôzni paparazovia, bulvárni novinári, a to sa netýka ani tak politikov, to sa skôr týka ľudí z tzv. šoubiznisu, nerád používam tento termín, ale šokovalo ma, keď som videl snímky istej herečky v obnaženej podobe, zdravotne ťažko zranenej po incidente v istom meste, kde teroristi spáchali teroristický útok a nebol som si istý, že či ja alebo mnoho iných slušných ľudí má záujem o takúto fotografiu v médiách.
Tak sa vás pýtam. Vy máte záujem na takomto priživovaní sa jednak na nešťastí druhých? Asi nie. No, tak to poďme riešiť. Prečo to neriešime v zákone? My sme predsa zákonodarcovia. Alebo sa dozviem, že vznikne nejaká pracovná skupina a povedzme do konca tohto volebného obdobia, ale aj, keď bude asi kratšie, to nestihneme, pripravíme takýto kvalitný návrh zákona alebo môžem prísť s ním ja. Môžete sa pridať, nech sa páči, ja v zásuvke mám nejaké podklady, len ako tak pozerám, keď tu nie je vôľa na presadenie takých jednoduchých vecí, nekonfliktných ako sú tachometre, tak si nemyslím, že tu bude politická vôľa na to, aby niekto schválil, ježišmaria, opozičný návrh tlačového zákona, ktorý by riešil možno cez tridsať paragrafov komplexne celú túto oblasť.
Takže z tohto dôvodu som naozaj sklamaný a môžem povedať, že budem veľmi pozorne sledovať, aké budú tendencie v druhom čítaní opravovať, dopĺňať, či predkladateľ bude mať vôbec záujem ísť tým smerom, aký som naznačil alebo či povie, že je to nad rámec zákona, možno aj programového vyhlásenia vlády, ale to pre mňa nie je záväzný zase dokument, to je len pre členov koalície, takže nedám teraz nijaký pozmeňujúci návrh, aby sa nerokovalo ďalej. To nechám na iných, ja som len potreboval venovať sa obsahovej, vecnej, argumentačnej stránke problematiky v prvom čítaní, ktorú sme otvorili tým, že ministerstvo kultúry cez vládu na základe programového vyhlásenia predložilo do parlamentu riešenie tejto problematiky.
Ja si myslím, že čas dozrel na to, aby sme sa nehrali na piesočku, že postavíme malý kýbliček s piesočkom, že je čas na to, aby sme upravili tak tlačový alebo mediálny zákon, aby keď zaprší alebo niekto fukne, aby sa nám ten piesoček toho hradu, ktorý nazývame tlačový zákon, nerozpadol pri prvom zakývaní.
Asi o to by nám malo všetkým ísť, pretože určite verím, že všetci si ctíme verejnosť, ktorej patrí právo na informácie a vám patrí právo na primeranú dĺžku rozprávania, takže myslím, že už rozprávam dlho a rešpektujem toto právo a preto končím a ďakujem za vašu trpezlivosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 22.3.2011 13:12 - 13:13 hod.

Rafael Rafaj
Uznesenie k ochrane demokratických zásad a uplatňovaniu suverenity pri osadzovaní kultúrnych artefaktov na území Slovenskej republiky, to by bolo po a) a po b) k oslavám cudzích štátnych sviatkov na území Slovenskej republiky bez zásad štátneho diplomatického protokolu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 22.3.2011 13:08 - 13:09 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Ďakujem pán predseda, mám návrh na doplnenie programu o návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k ochrane demokratických zásad a uplatňovania suverenity pri osadzovaní kultúrnych artefaktov na území Slovenskej republiky a pri oslavách cudzích štátnych sviatkov na území Slovenskej republiky. Mala by to byť reakcia na nedávno odhalenú sochu Jánosa Esterházyho a ďalších kontroverzných osobností a navrhujem, aby gestorským výborom v tomto prípade bol výbor pre kultúru a médiá.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.2.2011 14:47 - 14:49 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
No, pán poslanec vyvolal rôzne búrlivé reakcie, ale tá jedna z nich zo strany maďarských kolegov, hovorí za všetko, a to je aj odpoveď im, že SNS sa nebojí robiť kompromisy, ak ide o slovenské záujmy. Niekoľkokrát sme to zdôraznili, že v tejto sále to prísne delenie na ľavú, pravú alebo neviem ešte akú časť je pre Slovensko v dôležitých zákonoch zbytočné delenie a možnože tu by sme si mohli brať príklad z tzv. cezhraničného spájania slovenskej koalície aj opozície, pretože v schengenskom priestore bez hraníc, kde v podstate hranice neexistujú a kde južné územie Slovenska priamo susedia s Maďarskou republikou, navyše za existencie neformálneho aj druhého európskeho občianstva, vyznieva naozaj bizarne orbánovský návrh zákona o dvojakom občianstve. Ale zas na druhej strane, povedzme si úprimne, že istej skupine alebo podmnožine ľudí z maďarského spoločenstva, aj keby sa uplatnila celá škála tej Maslowovej pyramídy, ktorú poznajú sociológovia a ktorá vlastne odráža jednotlivé tie uspokojovacie priečky, chýbať im bude vždy tá šiesta, tá maďarská, iredentistická, ako je napríklad pán Berényi, ako je pán Cséfalvay, ktorí už požiadali o dvojaké občianstvo.
Takže môžeme rozprávať o tom, že aké hmotné benefity poskytneme všetkým občanom Slovenskej republiky, aby sa cítili doma komfortne, ale zároveň si povedzme pravdu, že keby sme aj zlatom vydláždili niektoré hlavy, tak nevydláždime z nich von ich iredentistickú ... (Vystúpenie prerušené časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.2.2011 11:31 - 11:33 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo a musím hneď na úvod vyjadriť súhlas s tým, čo hovoril pán poslanec, a to v skratke, že Slovensko je v práve. Opäť poslanec Národnej rady trafil klinec po hlavičke, ktorým je permanentný revizionistický atak Maďarska, ktoré demonštratívne neuznáva podmienky mierového usporiadania po prvej a druhej svetovej vojne, ale na rozdiel od deväťdesiatych rokov počnúc rokom 2001, keď prijalo prvú exteritoriálnu normu v podobe zákona o preukaze zahraničného Maďara, útočí a spochybňuje aj priamo suverenitu Slovenskej republiky a súčasne aj princípy medzinárodného práva, čoho dôsledkom je zákon o dvojakom občianstve, a čoho následným dôsledkom je naša reakcia a naše diskusie.
Možno by nás mal priviesť k nejakej pravde Istvan Simicko, ktorý sa pri cieľoch zákona v Maďarskom parlamente priamo odvolával na údajnú nespravodlivosť Trianonskej mierovej zmluvy. Teda to, čo ste hovorili, pán poslanec, nie je len deklaratívne, ale je aj politický postoj významných politikov Maďarskej republiky.
A aké je z toho poučenie a záver? Mám pocit, že stále plačeme na nesprávnom hrobe, pretože nie my, ale Maďari musia meniť zákon. Maďarsko nepočúva naše plamenné diskusie. Verím, že teraz sa Fides rehoce, ako my sa tu vlastne hádame o podstate, pretože jeho podstata zostane stále v platnosti a nemáme účinný nástroj zabrániť tomu podstatnému, ktorým je vlastne žiadanie a vydávanie pasov aj štatútu občana v zahraničí. A poprosil by som kolegov, aj pána Hrušovského, keby boli teraz tí slušní politici. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.2.2011 9:40 - 9:41 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Áno, ja oceňujem, že opäť v sále zaznieva to podstatné, a to je meritum, či vôbec Slovenská republika môže alebo nemôže, či má alebo nemá nástroje na neuznanie tohto cezhraničného legislatívneho aktu. Podľa mňa nemá, pretože to neumožňuje Rámcový dohovor o občianstve a vyplýva to aj z toho, že Slovensko na rozdiel od Maďarska pravdepodobne bude naďalej rešpektovať medzinárodné normy a podľa toho sa aj správať. Ale, aby sme pochopili, o čo tu ide, mám taký príklad. Maďari hodili udicu do slovenského rybníka, my vyhlásime, že lovenie na iredentistický blyskáčik neuznávame, ale nezabránime tomu, aby po prvé, tie ryby na ten blyskáčik reagovali. Nie sme schopní zabrániť ani týmto pytliakom, aby tieto ryby lovili, no a po tretie, nie sme schopní ani zabrániť im, aby ich vylovili.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.2.2011 19:02 - 19:04 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Čudujem sa, že nechápete základné veci, ktoré už vedia deti niekde v škôlke, ktoré si povedia, včera je včera, dnes je dnes, mačka nie je pes. Predtým nebol zákon účinný a neboli sme vystavení ataku cudzieho zákona. A ja som povedal a zdôraznil a opäť to zopakujem a nebojím sa to zopakovať, že áno, uznávame dva pasy Slovákov, ktoré získali tým, že buď emigrovali alebo pred 17. júlom 2010. To je všetko akceptovateľné. S tým nemáme problém, len nastala zmena situácie. Nastala exteritoriálna účinnosť zákona Maďarskej republiky na zvrchovaných občanov Slovenskej republiky. A to je problém a ten sme my vyriešili. Lenže vy si chcete zakrývať oči.
Čo sa týka dvojitých občianstiev. Pozrime sa napr. na Španielsko. V Španielsku môže byť občianstvo zamietnuté z dôvodov verejného alebo národného záujmu. Nikde nie je definované, čo je to verejný alebo národný záujem. Ďalšou podmienkou je zrieknutie sa pôvodnej národnosti. Na čo sa tu tvárime, že ako keby sme objavovali niečo nové. Je to úplne štandardné a legitímne určiť si podmienky, za akých štát udeľuje, alebo naopak berie štátne občianstvo v rámci, samozrejme, tých pravidiel, ktoré platia. Ja som hovoril predovšetkým k § 1a ods. 2, aj pán poslanec Kubovič, aj pán poslanec Somogyi a týmto opatrením vy riešite a reagujete predsa na situáciu platnosti maďarského zákona. Ja nemám problém s § 7 rozprávať sa, čo sa stane s tými občanmi, ktorí po 17. júli požiadali, ale primárny je § 1... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.2.2011 18:13 - 18:56 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci. A ďalšími, ďalšími tzv. susednými, susednými a zároveň aj dotknutými štátmi. Neuznanie účinku je možné len konkrétnym občanom, ktorý môže požiadať o rozklad, v tomto prípade možno medzinárodné inštitúcie, ale mám za to, že nie je možné neuznanie účinku a priori samotným štátom. Opäť, znemožňuje to Európsky dohovor o štátnom občianstve. Teda Slovensko sa stalo, v podstate, objektom okamžitej uplatniteľnosti maďarskej právnej normy s exteritoriálnymi účinkami na štátnych občanov Slovenskej republiky. A teraz sa Slovensko snaží len deklaratívne znemožniť priamu uplatniteľnosť, čiže uplatniteľnosť účinkov, ale tento prístup sa uplatňuje, ako som už povedal, zväčša len v medzinárodnom práve vo vzťahu domáceho k domácemu právu v práve komunitárnom. Priamy účinok v medzinárodnom práve nevylučuje možnosť, aby niektoré ustanovenia medzinárodných dohovorov boli priamo účinné, ale toto nie je predsa súčasť nejakého medzinárodného dohovoru. Viem, že vláda ohlásila, že sa snaží o nejakú podobnú, dodatočnú formu medzinárodnej zmluvy, ale bolo by naozaj smiešne prijať najskôr na Slovensku normu, ak predkladatelia uvažujú, že by to priamo súviselo s prijatím nejakej medzištátnej zmluvy a nadobudol by účinnosť tento zákon bez toho, že by, no, veď viete si domyslieť.
Čiže tento zákon mi pripadá, resp. táto úprava mi pripadá len ako právna laterna magica. Tvárime sa, že niečo upravujeme, vidíme len akési tiene, ale nemáme dosah na toho, kto stojí za tým plátnom a kto vlastne určuje účinnosť tejto normy aj na štátnych občanov Slovenskej republiky. Pýtam sa ďalej predkladateľov, ako chcú normou dosiahnuť právoplatnosť aktu aplikácie práva? Aká je potom samotná vykonateľnosť tohto aktu aplikácie ich právnej úpravy? Tzv. neuznanie zákona cudzieho štátu je, podľa môjho názoru, len vylamovaním otvorených dverí a oslabujeme si navyše primárnu výhodu, ktorú máme, pretože Slovenská republika je v tomto zmysle v práve.
Tu došlo od člena Európskeho spoločenstva k nenaplneniu základnej línie Európskeho dohovoru o občianstve a k vydaniu alebo k hromadnému vydávaniu štátneho občianstva na etnickom princípe, čo je neprípustné. Navyše, ak predkladateľ, myslím tým tej primárnej normy v Maďarskej republike, sa v dôvodovej správe odvoláva aj na akési cezhraničné spájanie národa. Pýtam sa, nejde náhodou o oživovanie revizionizmu, ktorý je priamo v Maďarskej republike v kontexte napr. Parížskych mierových dohôd explicitne zakázaný? Nejde istým spôsobom o porušenie aj Trianonskej mierovej zmluvy? Takže pýtam sa, prečo neriešime primárne problém? Prečo sa snažíme riešiť sekundárne riešenia, alebo hľadáme len v podstate deklaratívne opatrenia?
Teraz sa trošku pozrieme bližšie na právny aspekt a dopady, ciele maďarského zákona o dvojakom občianstve, ktoré v podstate je inter alia umožniť osobám s maďarským pôvodom alebo pravdepodobnosťou takéhoto pôvodu, čiže podľa etnického kľúča, štátne občianstvo Maďarskej republiky mimo tie spomínané všeobecné princípy Európskeho dohovoru o štátnom občianstve. Jednoznačne teda išlo, pri vedomosti, o nemožnosti takéhoto aktu, o provokatívny akt voči Slovenskej republike, jej zvrchovanosti a štátnej suverenite a súčasne aj ďalších štátov, okolitých, susediacich s Maďarskou republikou. Z našej strany nasledoval výstražný diplomatický signál vo forme povolania slovenského veľvyslanca Maďarskej republiky na konzultácie.
Spomeňme si, mnohí sme tu vtedy boli a mnohí ste hlasovali, pretože Národná rada prijala počtom stotrinásť, z prítomných stotrinásť poslancov v minulom volebnom období, uznesenie k návrhu novelizácie zákona o štátnom občianstve, o ktorom vtedy rokovalo maďarské Národné zhromaždenie Maďarskej republiky. Takže v podstate navrhovatelia akoby súčasne spochybňovali ešte stále platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z, myslím, leta 2010. V tomto texte, ktorý bol schválený sto trinástimi poslancami, čiže aj poslancami vtedajšej opozície a súčasnej koalície, myslím, že tam boli zástupcovia aj KDH, dokonca myslím, že aj SDKÚ, určite, sme vyjadrili predsa hlboké znepokojenie, upozornili sme, aby sa takýto akt nekonal. Tam sme uviedli všetky tie dôvody, počnúc Trianonskou mierovou zmluvou, Zmluvou o dobrom susedstve medzi Maďarskom a Slovenskom a ďalšie medzinárodné alebo bilaterálne zmluvy vrátane dohovoru medzi, ešte vtedajšou Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o úprave otázok štátneho občianstva z roku 1961. Ale napr. aj spomínali sme Bolzanské odporúčania vysokého komisára OBSE, správu Benátskej komisie o preferenčnom zaobchádzaní z roku 2001, Parížsku mierovú zmluvu z roku 1947 a množstvo ďalších relevantných zmlúv, ktorými malo byť Maďarsko viazané. Napriek tomu nášmu apelu a vážnosti uznesenia slovenského parlamentu náš južný sused a člen Európskej únie nereflektoval na tieto politické a diplomatické aktivity a naďalej pokračoval v schvaľovaní a aj schválil normu, voči ktorej sme sa my ohradili.
Podľa nového ustanovenia § 4 ods. 3 maďarského zákona, sú tam stanovené podmienky bezúhonnosti atď., možno zvýhodnene naturalizovať osobu, ktorá nie je maďarským občanom, ale jej predok bol maďarský občan, alebo ak dokáže pravdepodobnosť svojho pôvodu z Maďarska, resp. tretiu podmienku, znalosť maďarského jazyka. To čo je kľúčové, je jedno slovíčko - zvýhodnenie. Zvýhodnenie ako právny akt nepripúšťa ani Európsky dohovor o občianstve, ani ďalšie relevantné dokumenty. Nie je možné priznávať občianstvo na rozdielnych princípoch, ktoré sú, samozrejme, všeobecné. Nie je vám zvláštne, že v Maďarskej republike platí rovnaký zákon o štátnom občianstve a podobne je tam implementovaná podmienka osem rokov trvalého pobytu na to, aby bolo udelené, v zmysle Európskeho dohovoru o občianstve? A zrazu, pre istú skupinu sa zavedie zvýhodnenie, zvýhodnená podmienka na etnickom princípe. Stačí dokázať dokonca len pravdepodobnosť pôvodu. Takže myslím, že toto sú dostatočne vážne otázky, na ktoré by sme si mali odpovedať skôr, než vlastne možno z nejakých straníckych centrál vám príde príkaz alebo odporúčanie ako máte hlasovať.
Podľa nového ustanovenia § 9 ods. 1 zákona sa občianstvo, okrem prepusteného zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť, môže stratiť aj nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. Toto bolo, myslím, zo strany vás, koaliční páni poslanci a poslankyne, kritizované, ale strata nastala podľa ods. 16 priamo na základe zákona ipso facto práve dňom dobrovoľného nadobudnutia cudzieho občianstva najmä na základe žiadosti, vyhlásenia alebo iného úkonu s týmto cieľom. Čiže už potom ako bolo zrejmé, že Slovenská republika prijala výlučnosť udeľovania štátneho občianstva, tak ako Česká republika, tak ako Nemecká spolková republika, ako Dánsko alebo iné štáty. Presne v tom istom duchu ako to umožňuje aj Európsky dohovor o štátnom občianstve, pretože dôjdeme k tomu, neskôr, keď poukážem na to, že medzinárodné spoločenstvo síce priznáva možnosť dvojakého občianstva, ale považuje to za výnimočný akt najmä v tých prípadoch, aby napr. nedošlo k tzv. bezdomovectvu, pretože to je jeden, povedzme si extrém, keď je občan bez občianstva, keď môže stratiť občianstvo, alebo je vylúčený a medzi tým, ak by možno nadobudol, alebo nenadobudol iné, tak sa vlastne, nie je občanom nijakého iného štátu. A druhý extrém, podľa môjho názoru, je práve toto dvojaké občianstvo a práve na tomto etnickom princípe.
My nespochybňujeme možnosť udeľovať dvojaké občianstvo alebo dvojité občianstvo alebo aby naši občania mali aj takýto druh občianstva, veď stále je platné, že či prvá, či druhá emigračná vlna, stále zostáva pri občianstve, ktoré nadobudli títo ľudia v zahraničí, či v Spojených štátoch, či v Kanade alebo v destinácii alebo v štáte, kde našli svoj druhý domov. My tu riešime situáciu od 17. júla 2010, teda od účinnosti maďarského zákona s exteritoriálnymi účinkami na štátnych občanov Slovenskej republiky a máme zato, že táto úprava je komfortnejšia a precíznejšia, zrozumiteľnejšia. Je právne čistejšia a je v súlade s medzinárodými trendmi, dohovormi a úzusmi a nie je akýmsi donkichotským pokusom naháňať niekde na stepi neuznávanie niečoho, na čo nemáme vlastne priamy dosah.
Štáne občianstvo býva definované ako relatívne trvalý právny vzťah jednotlivca a štátu. Pýtam sa, akým spôsobom môže byť vytvorený trvalý vzťah medzi tými, ktorí by požiadali o dvojaké občianstvo, napr. pánom Berényim alebo predsedom občianskeho združenia Harmónia, ktorý myslím včera oznámil, že už požiadal, 10 dní po účinnosti zákona, o vydanie maďarského občianstva. Pýtam sa, aký je tam vlastne trvalý právny vzťah? No nijaký tam nie je. Navyše z právneho hľadiska ide o vzájomnú väzbu vyplývajúcu z vernostného zväzku občanov a štátu.
Vernostný zväzok, ďalší problémový okruh. Akým spôsobom môže to, čo navrhujete, pán predkladateľ, zamedziť občanovi, ktorý sa stane dvojakým občanom, aby necítil svoj subjektívny pocit vernostného zväzku k cudzieme štátu? To, že my povieme, že my to neuznávame, my mu môžeme vstúpiť aj do jeho subjektívneho pocitu? Keď on sa bude cítiť zodpovedným, lojálnym občanom aj druhého štátu? No zjavne nie. Ak toto nevieme zabezpečiť, načo to potom prijímame. Deklaratívne, že chceme, možno, vyslať nejaký signál potenciálnym žiadateľom iba? Že neprijmite, nepožiadajte, lebo my to aj tak neuznávame a nič z toho nebudete mať. To je veľmi slabé a veľmi chabé. A preto je priorizované v medzinárodnom spoločenstve štátne občianstvo jedno a nie dvojité, dvojaké. To je skôr výnimkou, akceptovateľnou výnimkou v konkrétnych prípadoch, keď, povedzme, ide o emigrantov alebo politických utečencov, azylantov a tak ďalej a tak ďalej.
Čiže máme tu ďalší rizikový faktor. A to je riziko vzniku bipolarizmu dvoch právnych noriem na jedného občana, ktorý je ale súčasne štátnym občanom dvoch rôznych štátov. Nie je nám čudné, že práve nová maďarská úprava tento bipolarizmus kladie priamo za svoj cieľ? Čo okrem iného tento bipolarizmus prinesie? Okrem iného problémy v uplatňovaní diplomatickej ochrany takejto osoby. Stane sa situácia v zahraničí, alebo môže ísť aj o vyvolaný kvázi konflikt alebo nejakú kauzu a zrazu si na daného občana bude uplatňovať diplomatickú alebo inú právnu ochranu Slovenská republika aj Maďarská republika. Alebo čo my povieme? Veď my to vlastne neuznávame. Tak my toho občana necháme vlastne bez diplomatickej alebo inej právnej ochrany, pretože nevieme momentálne posúdiť, či on vlastne vystupuje ako štátny občan Slovenskej republiky alebo ako štátny občan Maďarskej republiky. Ďalší prípadný konflikt a nejasnosť je v prípade postavenia vojny, nekompatibilite daňových predpisov, uplatňovaných kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného a pod. My tu otvárame Pandorinu skrinku.
Lepšie, pochopte, lepšia, konfortnejšia a pre národné štátne záujmy aj pre občanov, konkrétnych občanov Slovenskej republiky, aj keby požiadali, alebo chceli požiadať o dvojaké občianstvo, je tá právna úprava, ktorú sme prijali a ktorá nadobudla účinnosť 17. júla 2010. Veď okrem iného na tomto východisku, ktoré tu zdôrazňujem, bola založená aj dohoda o znižovaní počtu prípadov viacnásobnej štátnej príslušnosti a vojenskej povinnosti v prípade viacnásobnej štátnej príslušnosti. Tento medzinárodný dokument bol prijatý na pôde Rady Európy 6. mája 1963. Paradoxne, ešte v ére socializmu a "bratstva" Maďarská republika ani vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, k tejto dohode nepristúpila. Je to zvláštne, lebo už bola v platnosti dohoda medzi Československom a Maďarskom z roku 1961, kde sa vzájomne vysporiadali problematické otázky uznania alebo priznania si občanov pre jedno štátne občianstvo. Či už Maďarskej republiky alebo bývalého Československa.
Stále je ešte platný Haagsky dohovor o niektorých otázkach vzťahujúcich sa na konflikt zákonov o občianstve z roku 1930 a tu máme priam očividný príklad konfliktu dvoch rôznych zákonov vzťahujúcich sa na občianstvo slovenského a toho maďarského s exteritoriálnymi účinkami. V preambule tohto Haagskeho dohovoru sa vyslovuje presvedčenie zúčastnených štátov, že všetci členovia medzinárodného spoločenstva, citujem: "by mali uznať, že každá osoba by mala mať štátnu príslušnosť a mala by mať príslušnosť len jednu." Koniec citátu. Uznávajúc, že cieľom ich úsilia je odstránenie všetkých prípadov bezdomovectva, ako aj dvojitého občianstva. Čiže opäť sme pri tom čo som pred chvíľou hovoril, dva extrémy, bezdomovectvo, dvojité občianstvo. A my niekde beháme tam medzi tým a tvárime sa, že ani nahý, ani oblečený a neprídu sem ani na voze, ani peši a budú, aj nebudú a uznáme, alebo neuznáme to, aj keď nám vytiahnu pas cudzieho štátu.
Je to zvláštna situácia, pretože ide o dva štáty Európskej únie, kde medzi tretími zmluvnými štátmi je aj vzájomná diplomatická ochrana alebo podpora. Takže to sú naozaj paradoxy, na ktoré myslím si, my vôbec nevieme adekvátne odpovedať, hoci sme už odpovedali. Neviem prečo my vylamujeme tie otvorené dvere, ktoré sú. Svetlo svieti na slovenskú stranu. V tme je náš sused. A v hlbokej tme. A my mu ideme ešte pomáhať tým, že hráme sa tu na piesočku s nejakými termínmi ako je neuznanie, oddialenie účinku. No, ja jednoducho žasnem. Podľa môjho názoru, táto právna úprava hoci bola o mesiac, myslím, posunutá, resp. z jednej schôdze predchádzajúcej z novembrovej na terajšiu. Ja som myslel, že v dobrej viere ste si uvedomili, vládna koalícia, aké legislatívne diery a nedostatky má ten návrh a že v podstate prídete, možno prídete, neviem, možno máte pripravený nejaký zásadný návrh zmeny v druhom čítaní cez inštitút pätnástich poslancov, pretože, tak to je dosť málo, pán predkladateľ, zmena účinnosti, čo je logické, pretože ste nerátali, že sa posunie, ale nie, je to naozaj vážna vec. Veď, právna veda i prax, dokonca i isté historické reálie sa zhodujú v tom, že určenie kto je občanom štátu a teda i podmienky na nadobudnutie a stratu občianstva sú vecou vnútroštátnych úprav. Je mi to ľúto konštatovať, ale musím. V tomto prípade je to záležitosť Maďarskej republiky. Do tej miery, že sa rozhodla nerešpektovať medzinárodné princípy a štandardy pri udeľovaní občianstva.
Ale my naozaj nemáme nijakú právomoc. Legitimitu máme. Môžme si tu schváliť čokoľvek. Ale, že by nejaké účinky, povedzme si úprimne, nula bodov. Dokonca si myslím, že sa nám budú smiať. Skúsme rozvíjať ďalej, čo teda by nám teoreticky medzinárodné právo mohlo ponúkať v tejto oblasti. Pretože vieme, že právna úprava musí v plnom rozsahu rešpektovať identické právo iných štátov a nemôže sa dotýkať ich občanov. Čiže, Maďarská republika, teda norma na ktorú my reagujeme, by mala rešpektovať slovenskú právnu normu a nemala by sa dotýkať našich občanov. Ale my, naopak, odvíjame to smerom dozadu, my sa tvárime, že tých občanov vlastne, už ani ako keby nemali vôľu, nemali vôľu, že budú dvojakí občania. Áno, pán kolega, ja som to povedal a poviem to ešte raz, lepšie je nie zobrať, nie zobrať, veď keď nemáte desať eur a idete si kúpiť niečo čo stojí 20 eur, tak si to nemôžte zobrať. To by ste ukradli potom. To je logické. Čiže, ak nemáte možnosť na získanie dvojitého občianstva alebo druhého občianstva, no tak vám musí stačiť to jedno, keď na to nemáte. To je predsa úplne jednoduché.
Podmienku súladu s medzinárodným právom, dámy a páni, obsahuje aj návrh článku o diplomatickej ochrane pripravených komisiou pre medzinárodné právo v r. 2006, takže je to relatívne nová norma a o týchto dôsledkoch, aspektoch som už hovoril a navyše, priamo je tam odkaz na čl. 3 Európskeho dohovoru o štátnom občianstve z roku 2007 a to ten, že, citujem, je to ods. 2: "Túto právnu normu ostatné štáty akceptujú za podmienky, že je v súlade s platnými medzinárodnými dohovormi." Spomínal som už v minulosti tie podmienky a tzv. princíp genuine link, ani jeden z týchto princípov tu nie je uplatnený. Navyše Európsky dohovor, čo je zrejme kľúčová norma v tomto prípade, takže podľa tejto normy, týkajúcej sa občianstva, nebudú obsahovať rozdiely ani zahŕňať prax, ktoré predstavujú diskrimináciu a to na základe národného alebo etického pôvodu. Článok 5 ods. 1 Dohovoru. Jasné porušenie maďarskej právnej normy. Táto norma zahŕňa prax, ktorá predstavuje diskrimináciu na základe etnického pôvodu. A my tu ideme reagovať na niečo, čo je v rozpore s medzinárodným právom. Pričom súčasná právna úprava Slovenska je v súlade s medzinárodným právom. Je to v súlade s výlučným občianstvom, pretože maďarský zákon v tom novelizovanom znení stanovuje zvýhodnené podmienky naturalizácie, o ktorých som už v začiatku hovoril.
Je zvláštne, že náš sused, s ktorým máme dobrú zmluvu o priateľstve, spolupráci a tak ďalej, v podstate porušil nielen spomínaný Európsky dohovor o občianstve, nielen samotnú zmluvu, keďže prijal túto normu bez informovania a zvolania, povedzme, zmiešanej komisie, hoci išlo zjavne o prejavenie o občanov štátnych občanov Slovenskej republiky. Ale aj tú spomínanú dvojstrannú, ešte stále platnú zmluvu, nevypovedanú medzi bývalým Československom a Maďarskom z roku 1961, ktorá bola špeciálne upravená, dámy a páni, práve aj pre oblasť nejednoznačného alebo dvojakého občianstva, kde v preambule dohovoru sme si vzájomne potvrdili, že do zmluvného vzťahu vstupujú vedení prianím, citujem: "aby prípady dvojakého občianstva sa odstránili."
Tento návrh v podstate, rozumieme si. Áno, aby sa odstránili. Čiže my, ak sme prijali v lete 2010 úpravu zákona o štátnom občianstve Slovenskej republiky, sme v podstate konali v súlade so zmluvou medzi Maďarskom a Československom z roku 1961 a odstránili sme možné účinky alebo právoplatnosť dvojakého občianstva. Samozrejme, že môžme považovať aj za ďalšie porušenie a akýsi akt nedobrého správania a je porušenie tzv. oblasti spoločného záujmu, o ktorej hovorí základná medzištátna zmluva, a toto určite je oblasť spoločného záujmu, ak pripustíme ozaj v rámci maximálnej miere tolerancie a opäť nedošlo k nejakým dohodám, resp. ani len k informovaniu v tejto veci. Vrátim sa ešte na, toto myslím, že by stačilo v rámci dokazovania, že norma, na ktorú my reagujeme či už tou existujúcou platnou úpravou, alebo touto vládnou úpravou, alebo úpravou v prvom čítaní, ktorú dali poslanci SMER-u. V podstate, tam je to úplne jasné, tam si nemusíme nič dokazovať, že právo je na našej strane.
Ale na margo niektorých pochybení alebo otáznikov čo vo vzťahu k štátnym občanom Slovenskej republiky a napr. v čl. 5, 2 Ústavy, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli, treba povedať, že prijatá právna úprava vychádza z akceptovaného záveru, o ktorom som tu tiež už hovoril, že bola prejavená vôľa osoby žiadajúcej o cudzie občianstvo za existujúceho platného stavu legislatívy a toto je v súlade s Európskym dohovorom o občianstve podľa čl. 7 ods. 1 písm. a), že tento spôsob zániku občianstva aprobujeme. Takže nevidím v tom absolútne z právneho hľadiska v tom nevidím naozaj nijaký problém. Je to právne legislatívne absolútne čisté. Asi je zbytočné možno uvádzať príklad Českej republiky, ich § 7 o pozbývání občianstva, rovnako tak ďalšie príklady, ktoré umožňujú takýto akt, či už nemecká právna norma, ale napr. aj Rakúska § 26, 27 a 29. Jednoducho naozaj, správajme sa zvrchovane, Slovensko má právo prijať takú právnu normu, ktorá je za danej situácie, právneho stavu a podmienok najlepšia pre nás a to aj v kontexte ochrany národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky. Takže toľko, pokiaľ sa týka, povedzme dokazovania v oblasti práva.
Možno by sme si ešte mohli povedať aj ten politický záver, že táto koalícia ide touto kvázi normou v podstate poskytnúť právnemu agresorovi, nebojím sa to povedať a nebojím sa to zopakovať, právnemu agresorovi, ktorý touto exteritoriálnou pôsobnosťou chce spod zvrchovanej pôsobnosti ústavy a zákonov Slovenskej republiky vyňať časť štátnych občanov Slovenskej republiky v prospech svojich záujmov, ktorými sa ani netají a je to otázka revizionizmu a cezhraničného spájania. Teraz už nie len na tom symbolickom alebo národnom, národnostnom vzťahu, ale už na báze občianstva. A to už je vážna vec a vážny výkričník. Napadol ma v mysli, samozrejme, Július Paulus, ktorý na margo tohto by asi povedal, kto poskytne príležitosť, pokladá sa, že sám spôsobil škodu. Prečo my ideme poskytovať príležitosť na spochybnenie a oslabenie nášho práva a právnej úpravy, keď vzhľadom na to, čo som povedal, je evidentné, že Slovenská republika je v práve.
Ako sa môžme pozerať na občana, ktorý bude možno prisahať vernosť inému štátu a nebude to možno robiť, určite to nebude robiť za podmienky, že tam dlhodobo trvalo žije, že je tam naturalizovaný občan, že tam má prácu, že tam študuje, alebo že sa tam oženil, čo sú, povedzme samozrejme, akceptovateľné dôvody na udeľovanie dvojakého občianstva. Asi opäť rímsky klasik Cicero mal pravdu, kto raz krivo prisahal, tomu sa potom nemá veriť, aj keby prisahal pri viacerých bohoch. Ako môžme veriť niekomu, raz bude prisahať na "slovenského boha", nech mi je odpustené a raz na toho maďarského boha? Áno, to je za úplne iných, samozrejme, okolností. Čiže, dámy a páni, obávam sa, že akýkoľvek kompromis v tejto veci zo strany Slovenska, akýkoľvek ústupok a vťahovanie sa do jedného vreca s tými, ktorí na medzinárodnej scéne právne neobstoja, znamená v podstate kolaboráciu pri vytváraní precedensu, ktorý nie je v národnoštátnych záujmoch Slovenskej republiky. Končím svoje vystúpenie tým, že bojím sa koaličných poslancov, alias Grékov, keď prinášajú danajské dary v podobe takejto právnej normy.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.2.2011 18:13 - 18:56 hod.

Rafael Rafaj Zobrazit prepis
Dobre, ospravedlňujem sa za meškanie, ale mal som za to, že som až druhý v poradí, ale nebránim tomu, aby som vystúpil aj teraz k návrhu zákona, ktorý vlastne reaguje na prijatý zákon o dvojakom občianstve a je z dielne vládnych poslancov, ale podľa môjho názoru z obsahovej stránky ide v podstate o prázdne gesto, keďže podľa mňa nedokáže naplniť ani programové tézy vlády, ktorá sa zaviazala, že prijme také legislatívne zmeny, ktoré by eliminovali nežiaduce negatívne účinky zákona o štátnom občianstve. (Zvuk mobilu.) Prepáčte. (Reakcie z pléna.) Práve ho vypínam.
Nikde, ani v dôvodovej správe, sa totiž nedočítame ďalej, čo sú negatívne účinky, takže z môjho pohľadu legislatívna úprava nie je, nie je jasná. Ďalej sa pýtam, čo urobíme do budúcnosti, keď sa zmení ústava v Maďarskej republike, umožní sa týmto občanom, ktorí požiadajú o takéto občianstvo, voliť. Ako tomu zabránime? Mám za to, že navrhovaná úprava vkladaním § 1a ods. 2, že, citujem: "Slovenská republika neuznáva účinky udelenia štátneho občianstva cudzieho štátu štátnym občanom Slovenskej republiky, pokiaľ toto štátne občianstvo bolo udelené v rozpore s medzinárodným právom," a tak ďalej a tak ďalej, je v podstate nevynútiteľné. Jednak z dôvodu, že ani nevieme a nemáme nástroje na občanov, ktorí by požiadali a už sú tu evidentné, aj priznané prípady požiadania o vydanie takéhoto dvojakého občianstva. Sú aj medializované. Stačí, že dotyčný to nenahlási na príslušnom krajskom úrade. A tak sa pýtam, čo je to teda neuznanie účinkov? Ja sa budem v tej strednej časti podrobne venovať aj právnej analýze. Najskôr na začiatku pokúsim sa zosumarizovať, tak "flešovo" tieto výhrady a potom ich aj náležite rozviniem.
Pýtam sa teda predkladateľov, aký je teda akt neuznania. Ako sa vykoná, kto ho vykoná a voči komu sa má vykonať takýto akt neuznania. Najlogickejšie je, že vlastne má sa vykonať, aj paradoxne súčasne, k vlastnému štátnemu občanovi Slovenskej republiky, ktorý by o takéto dvojaké občianstvo požiadal. Takže sa ďalej pýtam. Aké budú opatrenia voči takémuto dvojakému občanovi, pretože exteritoriálnosť presahu a pôsobnosť normy na štátnych občanov Slovenskej republiky bude podľa dikcie maďarského zákona o dvojakom občianstve stále platná. Neskôr, neskôr vám dokážem, že neumožňuje nám to ani Európsky dohovor o občianstve, pretože ten priznáva konkrétnym štátom ich primárnu zvrchovanosť v udeľovaní občianstva. Takže toto riešenie, podľa môjho názoru don quijotské, pretože zbytočne bojujeme s veternými mlynmi tam, kde to nie je potrebné. My by sme sa mali sústrediť na toho, kto túto primárnu normu vyvolal, prijal. A žiadať, či už diplomatickými prostriedkami v rámci mechanizmov fungovania medzištátnej zmluvy medzi Maďarskom a Slovenskom, alebo za využitia aj, povedzme, niektorých expertných inštitúcií ako je Benátska komisia alebo samotných orgánov Európskej únie, ktoré napr. dokázali vytvoriť istý tlak na južného suseda v súvislosti s kontroverzným mediálnym zákonom, konať orgánmi Slovenskej republiky, predovšetkým vlády tak, aby došlo rovnako k tejto zmene. A potom my nebudeme musieť riešiť tento stav, či už kozmetickými úpravami alebo deklaratórnymi úpravami tak, že budeme síce my spokojní, ale v podstate problém sa nevyrieši, pretože exteritoriálna platnosť zákona Maďarskej republiky o dvojakom občianstve zostane naďalej v platnosti.
Nemáme možnosť zabrániť ani napr. hmotným prejavom tejto normy, ktorým je napríklad udelenie pasu. Nemáme nijakú právomoc v rámci Slovenska zabrániť členovi Európskej únie, aby vydal ďalší pas inému štátnemu príslušníkovi a členovi Európskej únie. Takže mám za to, že ide v podstate naozaj len o také don quijotské riešenie a skôr deklaratívne, pre akúsi našu vlastnú politickú potrebu, že pozrite sa, niečo sme akože urobili, my to tu neuznávame, ale to je ako keby ste povedali, že neuznávame rádioaktívne účinky atómovej bomby na našom území, ktorá by vybuchla niekde v blízkosti našich hraníc. Fyzikálne zákony nepopustia a nepopustia ani exteritoriálne zákony, ktoré majú takúto bohužiaľ platnosť.
Povedzme si preto pravdu, ak sa Maďarsko rozhodlo takúto exteritoriálnu normu mimo rámca tých dôvodov, ktoré tu aj predkladatelia uvádzajú, že je to mimo medzinárodné právo alebo medzinárodné zvykové obyčaje v priznávaní dvojakého občianstva a teda odvolávajúc sa zrejme na Európsky dohovor o občianstve z roku 1997 a mimo uznávané princípy, sme v skutočnosti len štatisti, ktorí to konštatujú. Pozorujeme daný jav, ale nevieme ho účinne riešiť, ani zablokovať. Nemáme tu nijakú, nijakú vynútiteľnosť.
Budem hovoriť aj ďalej. O ďalších problémových miestach tohto návrhu. Zameriam sa predovšetkým v tejto časti práve na novelizovaný § 1a, ods. 2. Potom sa možno dostaneme aj k druhému novelizačnému bodu, ktorý rieši § 7 a to je vlastne riešenie slovenských občanov, ktorí po 17. júli, povedzme, žijú v zahraničí. Za istých okolností možno spĺňajú aj istú podmienku, že žijú istú dobu v cudzom štáte a teoreticky, ak by splnili nejakú podmienku dlhodobého pobytu v danej krajine, môžu si požiadať o občianstvo a môžme diskutovať, teda ako to upraviť. Ale primárny problém, opakujem, ktorý aj si uvedomujú a cítia predkladatelia, je práve ods. 2 nového § 1a.
Pozrime sa teda ďalej, čo navrhujete. Je predsa zrejmé, že poznáme len odkladný účinok, ale to aj tam, kde má štát plnú právomoc a zvrchovanosť na takýto výkon odkladného účinku. Respektíve skôr sa má za to, že sa to používa v medzinárodnom práve, kde nastane účinnosť normy a niektorý štát, zmluvný, si môže, povedzme, vyhradiť odkladnosť účinku platnosti na svojom území, pokiaľ to vie zdokumentovať a pokiaľ to je akceptovateľné. Ale myslím si, že v tomto smere opäť je to niekde mimo. Používame úplne iné nástroje legislatívy, ktoré sa môžu vzťahovať na úplne iné typy práva. Navyše, problém sa internacionalizuje. Nie je, nie je len bipolárny medzi Maďarskom a Slovenskom, ale aj medzi Maďarskom a Rumunskom, Maďarskom. (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skryt prepis