Vážené panie kolegyne, kolegovia, pán minister, s dosť veľkým záujmom som očakával, k akým navrhovaným zásadným zmenám príde k zneniu súčasne platného tlačového zákona a hlavne, aká bude argumentácia a snáď aj, o aké štatistické údaje bude podopretá. A to najmä, že bude podopretá štatistickými údajmi, ktoré by dali predkladateľovi za pravdu, že právo na odpoveď a jeho uplatňovanie, ktoré bolo pri schvaľovaní súčasne platného zákona tak kritizované predovšetkým zo strany vydavateľov, bude mať oporu pre jeho návrh a potvrdí, že v praxi bolo zneužívané.
Právo na odpoveď, ktorého cieľom je chránenie osobnostných práv, sebaobrana, určuje aj povinnosti vydavateľov, ktoré z jeho uplatňovania vyplývajú. Právo na odpoveď vychádza zo zásady, nech je vypočutá aj druhá strana, a to najmä vtedy, keď sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby.
Predmetom tohto práva je len skutkové tvrdenie, ktoré vylučuje odpovedať na hodnotiace úsudky. Právo na odpoveď vzniklo pôvodne ako súčasť európskej mediálnej legislatívy. V minulom storočí sa začalo postupne zavádzať takmer vo všetkých členských krajinách Európskej únie. Zaujímavé je, že najväčšími odporcami týchto zmien boli práve novinárske organizácie, vydavatelia a ich zväzy. Svojím spôsobom sa dá povedať, že išlo aj o boj záujmových skupín, ktorý bol celkom účelovo maskovaný obavami o slobodu tlače. Argumenty podobného charakteru ako u nás, používali novinári takmer všade, kde sa toto opatrenie zavádzalo, a kde už dnes úspešne funguje. Horúca láva slov na toto právo v období prijímania súčasne platného zákona sa spájala s argumentáciou, že aj na Slovensku bude ohrozená sloboda slova, že to bude znamenať aj koniec slobodnej tlače. Bola to téma, ktorú za účinnej podpory tlače a jej vydavateľov, využívali politici vtedajšej opozície.
Dnes s odstupom času môžeme posúdiť, čo sa vlastne stalo so slovenskou tlačou, či naozaj bola ohrozená sloboda tlače a slova, či je naozaj táto hodnota ohrozená súčasne platným zákonom. Sami to môžete posúdiť, posúdiť, čo sa vlastne stalo a urobiť si vlastný názor. Očakával som, že potvrdenie potreby novelizácie zákona tu bude zdôvodnené hlavne v dôvodovej správe, na základe zdokumentovaných konkrétnych prípadov žiadostí o opravu, či odpoveď v zmysle platného tlačového zákona, možno snáď na základe nejakej evidencie konkrétnych prípadov, žiadostí o odpoveď, či opravu, či opravu nepravdivých údajov.
Nič také sa však nestalo, a tak bezargumentačné zdôvodnenie tohto návrhu smeruje skôr do kategórie subjektívneho zhodnotenia alebo hodnotenia súčasne platného zákona viac-menej v prospech nejakého subjektu, subjektu, ktorý je skrytý za slovom vydavateľ.
Niečo sme sa však predsa dnes dozvedeli, ale bolo to z úst bývalého ministra kultúry, súčasného poslanca pána Maďariča a nepotvrdzovalo, že by tento zákon napríklad drvivo využívali, alebo zneužívali politici, a že by jeho znenie a právo nevyužívali dotknuté osoby. Opak je pravdou.
Konkrétne prípady by mohli zdokumentovať možno jednotlivé redakcie printových periodík, vy ste ich mohli využiť, ale tie sa v prípade, že zrejme žiadosti o opravu a odpoveď boli oprávnené, istotne nebudú chváliť svojimi vlastnými chybami. V celom tom virvare slov a tlaku vydavateľov unikala a zaniká jedna z možností, kto tu dáva zákon dotknutej verejnosti, a to právo na odpoveď v aktuálnom čase, v období, keď sa o tom píše, keď je téma živá a žije aj vo vedomí čitateľov, a vtedy má dotknutá osoba právo pod možnosťou primeranej finančnej náhrady v prípade neodôvodneného neuverejnenia žiadať uverejnenie opravy alebo odpovede.
Podotýkam, že o tom, ak náhodou printové médiá túto žiadosť zamietli, môže rozhodovať príslušný súd a príslušný súd rozhoduje aj o sankcii, aj výške. Práve táto možnosť zrejme naháňa zimomriavky na tele vydavateľov, a preto neustále hľadali, ako túto možnosť dostať von zo zákona. Dnes sa ako ústredná a zásadná zmena tohto návrhu zákona uvádza obmedzenie práva na odpoveď pre verejného funkcionára, čelných predstaviteľov politických strán vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu súvisiaceho s výkonom ich funkcie.
Chcem však upozorniť a upriamiť vašu pozornosť na skutočnosť, že návrhom zákona sa ruší právo na uplatnenie primeranej finančnej náhrady v prípade neuverejnenia opravy, odpovede, alebo dodatočného oznámenia, a toto je ústredná zmena navrhovaného zákona. Toto je zmena, ktorú vítajú vydavatelia, toto je zmena, ktorej odstránenie a schválenie odstráni z ich tela zimomriavky. Toto ustanovenie v zákone nútilo vydavateľov, aby naozaj seriózne pracovali, aby zverejňovali overené informácie, aby zbytočne nepoškodzovali dotknuté osoby a ich česť pred verejnosťou. Táto zmena v prípade schválenia im uvoľní ruky, posilní ich možnosti voči verejnosti a možno aj možnosti s jej manipuláciou.
Cez túto zmenu, ako aj cez rozšírenie okruhu dôvodov, kedy nebude povinný vydavateľ uverejniť opravu, odpoveď, či dodatočné oznámenie sa treba dívať na tento návrh zákona a nenechať sa oklamať proklamovanou zásadnou zmenou, ako sa ju snaží prezentovať predkladateľ. Preto tento návrh nie je v prospech verejnosti, ochranou pred neoverenými informáciami, aj v prospech záujmov vydavateľov a posilňovania ich postavenia voči verejnosti. Práve preto nemôžem tento návrh zákona podporiť. Ďakujem za pozornosť.
