Ďakujem za slovo, pán podpredseda, ctené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, vážení hostia, dnes hovoríme o veľmi dôležitej európskej téme, zrejme najdôležitejšej od nášho vstupu do najväčšieho spoločného ekonomického spoločenského priestoru na svete. Téma gréckej pôžičky zaslúžene vzbudila pozornosť v celej únii. Určite zaslúžene aj preto, pretože postoje a rozhodovania o pôžičke zjednotilo ekonómov a rozdelilo politikov.
Čo sa vlastne v Grécku stalo? Grécko za svoje 30-ročné členstvo v únii prešlo celkom zaujímavým vývojom. Vývojom, kedy žilo najmä na dlh. Za tridsať rokov sa podiel verejného dlhu k domácemu produktu zväčšil 5-násobne. Za povšimnutie stojí, že z týchto tridsať rokov vládli v krajine po 21 rokov socialisti. Práve za prvú dekádu socialistickej vlády, to bolo prvé desaťročie od roku 1980-1990, sa dlh viac ako strojnásobil a život na dlh sa stal spôsobom fungovania krajiny. Dokonca pri vstupe do eurozóny bol dlh na úrovni 103,4 % k domácemu produktu a je teda absolútne evidentné, že táto krajina nespĺňala ani povinné Maastrichtské kritériá pre zavedenie spoločnej európskej meny. Je to iste hanba nielen Grécka, ale v tomto prípade aj európskych inštitúcií, ktorí akceptovali nesplnenie základných ekonomických kritérií.
V tomto roku sa Grécko dostalo do situácie, kedy nezodpovedný život na dlh prestal fungovať. Finančné inštitúcie povedali rázne nie ďalšiemu zadlžovaniu, pretože právom začali pochybovať o schopnosti krajiny splácať svoje dlhy. Som si istý, že božie mlyny melú spravodlivo a aj v tomto prípade. Nezodpovední politici cez zavádzanie, zadlžovanie a absenciu štrukturálnych reforiem doviedli Grécko na pokraj krachu. Hlasy na záchranu sa začali ozývať z Francúzska a po počiatočnom váhaní aj z Nemecka. Nie je to náhoda. Nemecké a francúzske banky vlastnia 70 % gréckeho dlhu. Záchrana, ktorá sa ľuďom forsíruje ako záchrana Grécka, či dokonca eura, je predovšetkým v prípade Nemecka a Francúzska záchranou samých seba. Už išlo len o to, ako do toho navliecť ostatných. A väčšinou sa to aj podarilo. Vymyslel sa mechanizmus spoločnej pôžičky krajín Európskej menovej únie a Medzinárodného menového fondu, spolu za 110 mld. EUR.
Krajiny menovej únie majú prispieť podľa svojho kapitálového podielu v Európskej centrálnej banke. Na prvý pohľad nevinný mechanizmus, ale keď si to rozmeníme na drobné zistíme, že v pomere ku domácemu produktu, či v pomere ku mzdám, je slovenský príspevok jasne najvyšší. Je škandalózne, že bývalí vládni predstavitelia na európskej pôde čušali, a tak hazardovali s peniazmi našich ľudí. Aké je teda riešenie? Podľa môjho názoru, veľmi jednoduché. Jednoducho povedať, nie. Nie, mechanizmu, ktorý podporuje nezodpovedné správanie aj v iných krajinách. Nie, záchrane bánk, ktoré tak za svoje správanie nenesú žiadne riziko. A nie, politikom, ktorí bezbreho míňali a sľubovali nesplniteľné.
Relevantná otázka je aj: "Dokážu Gréci takúto pôžičku splatiť?" Osobne o tom dosť pochybujem, berúc do úvahy skutočnosť, že po vyčerpaní celej pôžičky, by dosiahol grécky dlh k domácemu produktu rekordných 150 %, najviac v Európe, a len úroky z úveru dosiahnu 7 % domáceho produktu. Čo teda Grékom pomôže?
Som si istý, že len zásadné zmeny, ktoré už treba povedať, konečne boli donútení začať robiť a zásadné štrukturálne zmeny nielen na výdajovej stránke rozpočtu, ale aj zmeny umožňujúce rast na príjmovej časti. Mimochodom výdavky štátneho rozpočtu už v Grécku začali klesať. Keď si pozrieme poslednú správu Európskej komisie za obdobie január až máj tohto roku, klesli výdavky štátneho rozpočtu o 13,2 %. Čo je len mimochodom v porovnaní s našimi výdavkami celkom zaujímavé, lebo u nás už druhý rok po sebe rastú výdavky štátneho rozpočtu viac ako dvojciferne, resp. je tam vždy dvojciferné číslo.
Je to jasný signál, že na Slovensku je potrebné čo najskôr zísť z Gréckej cesty. Slovenské nie, má svoj jasný ekonomický i morálny rozmer. Ekonomický v tom, že existuje už spomínaná vážna pochybnosť o schopnosti splatenia tohto úveru a morálny v tom, že sme na Slovensku realizovali zmeny, najmä za druhej vlády Mikuláša Dzurindu, pri ktorých sme nikoho o pomoc nežiadali. Jasné nie, je prejavom zodpovednosti ku vlastným občanom, aby sme ich nezadlžovali. Znamená nie podvodom, nie falošnej solidarite v únii a nie nezodpovednosti. A znamená aj áno, znamená áno racionálnemu rozhodovaniu a správaniu, áno európskemu projektu a euru a áno zodpovednosti. Naše rozhodnutie znamená aj jasné nie zbabelosti Roberta Fica, ktorý 7. mája t.r. vyhlásil, že, citujem: "Iné riešenie ako požičať Grécku, nie je", koniec citátu. A následne v Bruseli potvrdil Slovensku účasť na mechanizme pomoci Grécku.
Robert Fico vždy rád rozdával, keď to nešlo z jeho peňazí, ale keď sa na to poskladali ľudia. V tomto prípade sa mali poskladať naši občania na Grékov sumou 817 mil. EUR. Zbabelosť Roberta Fica dosiahla takých rozmerov, že pri tomto škandalóznom kroku obišiel Národnú radu, čím podľa môjho názoru porušil ústavný zákon č. 397/2004 a dokonca svojim poslancom nariadil zbabelo odignorovať mimoriadnu schôdzu Národnej rady na túto tému, ktorú sme v tom čase aj zvolali.
Poučení z gréckeho príbehu je niekoľko. Po prvé. Politici nemôžu dlhodobo ignorovať ekonomickú realitu. Čím dlhšie to robia, tým napáchajú viac škôd. Po druhé. Populizmus vždy prehrá, pretože lož vždy prehrá. A po tretie. V eurozóne potrebujeme jasné a vykonateľné nástroje na dodržiavanie pravidiel. Nie je možné, aby sme sa dokola klamali, a aby zodpovední doplácali na nezodpovedných a chudobnejší sa skladali na bohatších. Zodpovedných potrebujeme odmeňovať a nezodpovedných trestať.
Dnes ide o to, či je vôbec niekto v Európskej menovej únii schopný zdvihnúť hlavu. A osobne som hrdý na to, že Slovensko ju zdvihlo. Ide tiež o to, či budeme žiť v krajine, kde sa hovorí pravda a rozhoduje sa racionálne. Dnes ide aj o to, či slovenský hlas si budú v Európe vážiť, ale aj o to, či si budeme faktami a pravdou vážiť samých seba. Preto budem hlasovať proti pôžičke, proti nezodpovednosti a proti populizmu, pretože som za zodpovednosť. A tá je odsúdená na úspech.
Ďakujem pekne. (Potlesk).
