Videokanál poslanca

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dostali sme predlohu vládneho návrhu zákona o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ide o zákon, ktorým sa má začať zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu a podľa pána ministra kultúry aj zásadná reforma verejnoprávnych médií.
Zákon sa vo svojej dikcii opiera o Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky, v ktorom sa vláda zaviazala, a teraz citujem, vytvoriť nový legislatívny rámec financovania, organizácie a fungovania verejnoprávnych médií s cieľom zvýšiť efektivitu ich činnosti a posilniť ich verejnoprávny charakter.
Oceňujeme úsilie vlády o riešenie verejnoprávnych médií. A práve preto sa chceme pozrieť na návrh zákona z hľadiska programového vyhlásenia vlády. Predosielam už vopred, že OKS ako strana reforiem, čo síce nazýva poslanec Fico absolútne absurdne dogmatizmom, stojí na úplne opačnej strane ako súčasná opozícia, ktorá počas svojej vlády spôsobila, že súčasná Slovenská televízia fakticky prestala byť verejnoprávnym médiom, nachádza sa v obrovskej zadlženosti, ktorá má v tomto a budúcom roku dosiahnuť závratnú sumu, a teraz to poviem v slovenských korunách, okolo 1 mld. Sk, čo je neskutočná nehoráznosť.
Táto istá Slovenská televízia vytvorila za vlády Roberta Fica programovú štruktúru, na základe ktorej sa v podstate stratila v STV verejnoprávnosť, verejnoprávny charakter. A toto vedenie, súčasné vedenie, personálne spôsobilo dnešnú havarijnú situáciu STV. Z tohto hľadiska je dnešný nárek opozície, ale aj dnešný postoj vedenia Slovenskej televízie nehorázny a reči o tom, že zmeny v Slovenskej televízii sú účelové, sú absurdné a nezmyselné. Áno, sú účelové, len sa treba pýtať na to, o aký účel ide. Ide o to, a možnože poslednýkrát v dejinách ponovembrového Slovenska, zachrániť verejnoprávnosť médií. To je proste reálny fakt. A ak ani toto nie je schopná dnešná opozícia akceptovať a dnešné vedenie Slovenskej televízie ak nie je vôbec ochotné uvažovať, čo ono samo spôsobilo vrátane Rady Slovenskej televízie, tak sa treba pýtať na to, kde je tu vlastne zdravý úsudok, kde je tu nejaká súdnosť. Hovorím to len preto, aby bolo jasné, z akých pozícií budem hovoriť o tom, čo chcem teraz povedať.
Chcem v prvom rade povedať, že v akútnej havarijnej situácii je Slovenská televízia, a nie Slovenský rozhlas. Racionálny postup teda velí riešiť problém tam, kde akútne existuje, t. j. v Slovenskej televízii, v zmene jej vedenia, a hovorím to rovno, v zmene jej vedenia, v zmene televíznej rady, v zmene programovej štruktúry Slovenskej televízie a v zmene financovania, teda hospodárenia Slovenskej televízie. Nemyslím tým teraz financovanie vonkajšie, ale vnútorné hospodárenie STV. To je elementárny a najtransparentnejší spôsob, ako v roku 2012 potom pristúpiť k ďalším krokom.
Pozrime sa preto na návrh zákona práve z pohľadu vládneho programu. Samotné zlúčenie STV a SRo neznamená automaticky reformu verejnoprávnych médií. Ak sa vo vládnom programe hovorí, že sa má vytvoriť nový legislatívny rámec financovania, organizácie a fungovania verejnoprávnych médií, a opakujem, financovania, organizácie a fungovania, teda všetkých týchto troch zložiek, všetkých týchto troch súčastí, súčasná podoba vládneho návrhu zákona spĺňa len jednu z týchto troch podmienok. Rieši otázku organizácie zlúčeného média, ale nerieši otázku jeho nového financovania ani fungovania. Ak však chceme hovoriť o šanci na úspešnú transformáciu verejnoprávnych médií, musí existovať istá následnosť a logická následnosť krokov a na začiatku existovať ako predpoklad jasná a komplexná predstava prínosu, cieľa, cesty, ktorá vedie k cieľu, a nástrojov, ktoré máme k dispozícii, ešte raz opakujem, predstava prínosu, cieľa, cesty, ktorá vedie k tomuto cieľu, a nástrojov, ktoré máme k dispozícii. A práve tieto kritériá súčasný návrh zákona nespĺňa. Aj dôvodová správa potvrdzuje, že akútne treba riešiť problém Slovenskej televízie, a nie Slovenského rozhlasu, to len opakujem, to je elementárny a známy fakt. Návrh zákona sa, naopak, pokúša zabaliť riešenie jedného problému, teda problému Slovenskej televízie, do zlúčenia so Slovenským rozhlasom, ktorý pritom ako verejnoprávna inštitúcia vcelku funguje, a nabaliť tak na seba namiesto jedného problému, ktorý je riešiteľný, a riešiteľný prehľadným spôsobom, dva problémy, z ktorých ten druhý je oveľa väčší ako ten prvý.
Návrh zákona nedáva ale ani si to nekladie za cieľ, to treba povedať úprimne a otvorene a korektne, odpovede na otázky, či je zlúčenie oboch médií skutočným prínosom. Tu treba povedať, že podobné pokusy sa v postkomunistických štátoch zatiaľ nevydarili. To je proste skúsenosť. Máme skúsenosť, že v postkomunistických médiách pokusy o zlúčenie televízie a rozhlasu buď neprešli cez parlamenty, alebo ak cez ne prešli, tak v podstate v polovici z tých štyroch krajín, alebo toľkých, koľko ich bolo, sa chcú vrátiť naspäť. To znamená taký automatizmus toho, že zlúčenie verejnoprávneho rozhlasu a televízie reálne, v tej realite a v skúsenosti nefunguje a nefunguje automaticky. Hovorím to tu len ako perličku, že zhodou okolností kedysi v dávno minulých časoch sa pokúšal ešte minister Hudec o vytvorenie takéhoto modelu. Prizval si poradcov z BBC, ktorí mu to neodporúčali. A teda nechal proste ten problém tak. Neodporúčali to. Dnes je zmenená situácia, aj to treba povedať, ale treba brať do úvahy aj to, že experti BBC sú asi tí, ktorí sú najpovolanejší klásť si takého otázky.
Návrh sľubuje úsporu finančných prostriedkov okolo 1,5 mil. eur, ale ten je možný aj bez zlúčenia oboch médií. Teda ten nevyžaduje zlúčenie oboch médií, pretože v najväčšej časti tej sumy ide vlastne o zisk zo zrušenia jednotlivých programov. V štátnom rozpočte na rok 2011, a o ten ide v podstate, nie sú na takúto rozsiahlu a komplexnú transformáciu vymedzené finančné prostriedky. To sa predpokladá fakticky až na rok 2012, na čo ale chýba nevyhnutná notifikácia Európskej komisie na použitie štátnej pomoci v zmysle, že nový zákon neporušuje hospodársku súťaž, ktorá je ináč podľa všetkých dostupných zdrojov, ktoré som mal k dispozícii, nevyhnutná aj pri tomto navrhovanom zákone kvôli zlučovaniu oboch médií, teda nielen kvôli zmene koncesionárskych poplatkov, ale aj pre tento krok.
V ohľade, ktorým cieľom je úspora verejných výdajov, zatiaľ nemáme okrem verejných prísľubov ministra financií jasné, odkiaľ vlastne vziať na takúto rozsiahlu transformáciu v roku 2011 príslušné finančné prostriedky, pretože na to nie sú vytvorené v rozpočte zatiaľ žiadne predpoklady.
Náklady zo štátneho rozpočtu sa budú evidentne pri tejto transformácii v najbližších rokoch zvyšovať, a nie znižovať, a to bez ohľadu na to, či sa vytvorí jedna spoločná rada, kde bude menší počet členov, alebo nie, pretože je jasné, že ak je cieľom vytvorenie nového manažmentu, tak to fakticky znamená proste zvyšovanie nákladov, a nie ich znižovanie. Je zjavné, že proste ak sa má nejakým spôsobom získať jedna budova alebo postaviť nejaká budova, sú na to potrebné nové finančné zdroje. Nie je jasné, či a za aké sumy by sa dali predať dnešné budovy Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie.
Rovnako nie je z návrhu jasné, ako by si mohli STV a SRo v novej štruktúre zachovať ekonomickú subjektivitu, pretože v tom návrhu zákona sa hovorí o ekonomickej subjektivite a o tom, citujem, ostať samostatne hospodáriacimi vnútornými organizačnými jednotkami bez toho, aby im ostala právna subjektivita, pretože tento návrh zákona nepredpokladá právnu subjektivitu tých dvoch segmentov, teda televízie a rozhlasu, ale len právnu subjektivitu generálneho riaditeľa.
Rovnako v súčasnej situácii nie sú jasné kroky, ktoré by mali nasledovať v roku 2012 pri zrušení koncesionárskych poplatkov, ako ani to, ako by mala táto transformácia prebiehať z hľadiska štátneho rozpočtu, ako aj z hľadiska fungovania novej štruktúry Rozhlasu a televízie Slovenska.
Návrh zákona, a to pokladám za jeden z jeho nedostatkov, predpokladá pri generálnom riaditeľovi na jednej strane veľmi slabé kompetencie voči politike a na druhej strane prakticky absolútne právomoci voči riaditeľom nového televízneho a rozhlasového segmentu, ktorí bez právnej subjektivity nemajú fakticky nijaký priestor pre svojprávne rozhodovanie. Treba si uvedomiť, že jediný, kto je podľa toho nového modelu volený, je generálny riaditeľ, všetci ostatní sú týmto generálnym riaditeľom menovaní, teda riaditelia budúceho televízneho segmentu a budúceho rozhlasového segmentu sú menovaní a odvolávaní generálnym riaditeľom, čo mu dáva takmer absolútne právomoci.
Dôvodová správa pritom neuvádza nijaké skúsenosti z deľby právomocí verejnoprávnych médií v krajinách s bohatou tradíciou verejnoprávnych médií, v ktorých je pod jednou strechou rozhlas a televízia, akými sú napr. BBC, ORF, či ZDF alebo ARD. Proste najprv by sme mali mať k dispozícii štúdiu, v tých krajinách, kde existuje ako jedno spoločné médium rozhlas a televízia, aké majú právomoci riaditelia jednotlivých segmentov. Táto dôvodová správa to nehovorí. Proste nevieme to alebo sa to minimálne nedozvieme. V tejto súvislosti len na okraj uvádzam, že zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu by znamenalo vytvorenie asymetrickej situácie medzi verejnoprávnymi a súkromnými médiami z hľadiska reklamy, lebo súkromní vlastníci dnes nesmú vlastniť rozhlas aj televíziu, ale len buď rozhlas, alebo televíziu. Toto by v podstate viedlo z hľadiska toho nového verejnoprávneho média k diskriminácii súkromných médií na mediálnom trhu. Je to zvláštne, ale je to tak.
Mohli by sme hovoriť o mnohých parciálnych problémoch návrhu zákona, pričom jedným z kultúrneho hľadiska pri uchovávaní kultúrnej pamäti je aj nevyriešená otázka práv týkajúcich sa súčasných archívov STV a SRo v novej zlúčenej inštitúcii. Je to komplikovaný problém, komplikovanejší, než si v tejto chvíli vieme predstaviť. A návrh zákona v tejto fáze tento problém rieši len veľmi všeobecne alebo nerieši. Ale nejde mi o jednotlivé pripomienky v tejto fáze, ale o celkovú koncepciu nového média.
Povedané celkom jednoducho, riešenie organizácie nového média bez predstavy jeho financovania a budúceho fungovania nespĺňa nároky na to, aby bolo jasné, ako by mohla vyzerať úspešná transformácia verejnoprávnych médií tak, aby napĺňala zámer vládneho programu.
Vládny návrh zákona zvolil postupnosť, ktorá v tejto fáze nezabezpečuje úspešnosť celého procesu, miesto toho, aby začala tam, kde existuje akútny problém, t. j. pri riešení problémov Slovenskej televízie. A ešte raz opakujem, pokladám za čisté farizejstvo tvrdenia a námietky, výhrady dnešného vedenia Slovenskej televízie, ale aj súčasnej opozície v tomto zmysle k tomuto návrhu zákona ich za pokrytectvo, pretože ten stav spôsobili jedni aj druhí. Ale, ešte raz, namiesto toho, aby začala tam, kde je akútny problém, t. j. pri riešení problémov Slovenskej televízie, a následne predložila celú koncepciu transformácie verejnoprávnych médií a položila si otázku po vyriešení problémov Slovenskej televízie, či je zlúčenie možné, účelné a užitočné, a ak áno, potom riešila tento problém, pokúša sa riešiť akútny problém, ako som už povedal, Slovenskej televízie tak, že naň nabaľuje druhý, oveľa komplexnejší problém financovania, organizácie a fungovania verejnoprávnych médií.
Takto zásadne sformulované pripomienky k filozofii celej transformácie verejnoprávnych médií sme predniesli opakovane pánovi ministrovi Krajcerovi, sprostredkovali sme ich aj Koaličnej rade. Vzhľadom na náš korektný postup a na reálne problémy, ktoré súčasný návrh vyvoláva, navrhujeme postupovať podľa logickej následnosti. Logická následnosť znamená vrátiť sa na začiatok celej diskusie k problému Slovenskej televízie, ktorý je rukolapný, verejnosť mu rozumie, a politicky je nespochybniteľný a mal by byť nespochybniteľný dokonca pre dnešnú opozíciu, ktorá ho spôsobila. Tento problém sa dá riešiť veľmi rýchlo. Už meškáme. Až následne potom, si myslíme, treba riešiť všetky ostatné problémy. Ďakujem.

Áno, treba to opakovať a budeme to asi opakovať celé štyri roky a určite to budú opakovať aj ďalší a ďalšie generácie. Základná otázka je, čo to je skutočné vlastenectvo, čo sú to skutočné symboly.
Vy, pán poslanec Čaplovič, ako sa tam usmievate, vy ste si dovolili takú bezočivosť povedať o mojej tete Táni Štefanovičovej, vašej učiteľke, že v živote menila názory. To je ale o vlastenectve. To bola žena, ktorá proste 30 rokov robila vykopávky slovanských, slovanských, opakujem, slovanského pohrebiska na Hrade. Vlastenectvo nie je to, čo sa vycapí niekde ako formálne a nadužívané, na papieri napísané veci. Vlastenectvo je to, aké sú obsahy vzdelávania. Vlastenectvo je to, čo sa deti na školách naučia. To je o emóciách, to je o citoch. A nie to, že v nadmernej dávke majú konzumovať proste nejaké formulky.
Čiže skutočné vlastenectvo je naozaj to, aký človek je, aký má cit, aké(aký) má vnútorný pocit, na čo je hrdý a nie na to, čo sa stáva v nadmernom nadužívaní, floskovo. A najlepšie vám to ukázali tie decká, ktoré to prišli povedať. Veď to je o nich. Ony povedali, že to proste nechcú v takejto verzii. Tak počujte troška aj tú mladú generáciu, na ktorú sa toľko odvolávate.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Rafaj, vaše vystúpenie nebolo bojovné, vaše vystúpenie bolo v podstate veľmi skleslé. V podstate iba opakujete dokolečka tú istú nekonzistentnú zmes všetkého možného, za ktorou je už vlastne iba akási taká, ja neviem, možno aj osobná skúsenosť z toho, čo vlastne všetko hovoríte a čo splietate jedno cez druhé, čo nemá ani hlavu, ani pätu.
Áno, je reálny fakt, že proste tu sú nejaké dva koncepty slovenského národa a tie dva koncepty sú nezlučiteľné. Jeden koncept je koncept moderného slovenského národa, ktorý je sebavedomý, ktorý je nie, nie je slabošský, nebojí sa, nehanbí sa, nepotrebuje žiadne násilné akty v tom, že neuveriteľne v nadmernej miere - alebo ja už neviem, ako by som to povedal - chce používať všade proste svoje štátne znaky. Vy ste použili jeden veľmi dobrý príklad totalitných režimov. Bože môj, my starší sa pamätáme ešte na to, ako pred rokom 1989 boli všade vo všetkých triedach, vo všetkých inštitúciách, na všetkých tabuliach boli proste heslá: "So Sovietskym zväzom na večné časy!" Myslíte si, že to v komkoľvek z ľudí, ktorí žili v Československu okrem kovaných komunistov, vzbudzovalo akúkoľvek, nejakú úctu proste k Sovietskemu zväzu, ku Komunistickej strane alebo ja neviem ku komu?
Jednoducho niečo nadužívať je horšie ako čokoľvek iné, to je iba prejav slabosti a slabošstva, to nie je prejav sebavedomia, to nie je prejav nejakej hrdosti. A ak má byť slovenský národ národom 21. storočia, tak to bude len národ hrdý, sebavedomý.

Pán poslanec Rafaj, vy ste hovorili o štátnom jazyku, ale venovali ste najmenej polovicu príspevku v podstate nie slovenčine ako štátnemu jazyku, ale maďarčine, to je zvláštne. Nemá zmysel, aby som tu išiel do nejakých podrobností, čo sa týka vašich historických exkurzov, ja by som sa chcel len celkom jednoducho opýtať, čo ste vy konkrétne, a teda konkrétne nemyslím vás, ale čo ste vy ako SNS za posledných dvadsať rokov urobili pre to, aby sa tu rozvíjala slovníková tvorba v oblasti slovenského jazyka, ako ste ju podporili aspoň raz v niečom. Čo ste urobili pre to, aby sa tu rozvíjala literatúra, slovenská literatúra, nepamätám sa na to. Čo ste urobili pre to, aby sa podporovali historické publikácie, dejiny slovenskej kultúry, dejiny slovenského umenia, nepamätám sa na to. Čo ste urobili pre to, aby rozvoj slovenského jazyka v konkrétnej praxi rozvíjal a dynamizoval slovenský jazyk, slovenskú literatúru, slovenské umenie a slovenskú kultúru? Nič.

Vážený pán Harabin, my sme tu trpezlivo počúvali, neviem, hádam aj hodinu, vaše reči. Pravdu povediac, ani na vaše obvyklé rétorické výkony to nebol bohvieaký výkon, bol skôr aj pod tú úroveň, na ktorú sme u vás zvyknutí. Ten prejav bol absolútne nesúdržný, bol plný invektív, plný neuveriteľných demagogických výrokov a nakoniec slovo súd alebo slovo súdiť nejakým spôsobom súvisí aj so slovom súdnosť. No tak, každý súdny človek si o tomto vašom prejave mohol urobiť svoj dojem. Jedno by som chcel povedať, lebo to sa ťažko vyberá z toho, čo ste tam povedali, že ste odôvodňovali, proste to, že má naše súdnictvo takú nízku dôveryhodnosť vo verejnosti. Tým, že ste tam narábali, hauzírovali s nejakými číslami, že 50 % sa vyhráva, 50 % prehráva, ale veď dôveryhodnosť súdnictva nezávisí od toho, koľko percent ľudí súdy prehralo, ale toho, či ľudia majú dôveru v spravodlivosť a vy ste stelesnením toho, prečo nemôžu mať ľudia na Slovensku dôveru v spravodlivosť a pokiaľ vy budete, a to je môj hlboký názor, hlboké presvedčenie, pokiaľ vy budete predseda Najvyššieho súdu, nemôže mať občan Slovenskej republiky dôveru v naše súdnictvo, pretože nemôže mať dôveru v jeho spravodlivosť.