Videokanál poslanca

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zdá sa mi, že táto diskusia je absolútne absurdná. Vrátil by som sa k tomu, čo povedal predseda parlamentu Pavol Hrušovský, lebo to je meritum veci. Meritum veci je proste také, že v tejto situácii a v tejto ekonomickej situácii jednoducho majú to byť práve verejní činitelia a ústavní činitelia, ktorí majú dať nejaký vzor správania. Tým vzorom správania má byť zdržanlivosť, ktorá sa týka ich vlastných platov. Tento návrh zákona tú zdržanlivosť predpokladá, uvidíme, ako budete hlasovať všetci pri pozmeňujúcom návrhu pána poslanca Matoviča, lebo toto ostatné všetko sú iba reči. Ďakujem pekne.

Vážený pán poslanec Kaliňák, ja vaše jarmočné vystúpenia poznám naspamäť a doteraz som bol voči nim neuveriteľne zdržanlivý a chcem ostať zdržanlivý aj naďalej. Preto poviem o tom, čo ste tu teraz povedali, iba jednu vetu, že sú to absolútne nezmysly, ktoré nemajú s právnym štátom a s volebným zákonom nič spoločné. Chcem to tu povedať, pretože chcem, aby v tejto miestnosti ostalo aspoň niekde vo vzduchu to, že my sme boli legitímne zvolenými poslancami Národnej rady, boli sme na kandidátke MOST - HÍD, boli sme tam ako poslanci OKS a na tom sa nedá nič zmeniť.
Už poviem iba jednu vetu. Vy ste najmenej dvakrát povedali, pán poslanec Kaliňák, čosi o Novembri 89. Povedali ste to smerom ku mne. A ja vám to teraz poviem rovno. Ja, som v tom Novembri 89 bol, ale vás som tam nevidel. Tak už s tým dajte pokoj. (Potlesk.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, rozhodujeme o predčasných voľbách a mne je jasné, že na základe politickej dohody je o nich fakticky rozhodnuté. Ak teda vystupujem v rozprave a hneď v prvom čítaní, mám na to vážny a celkom osobný dôvod.
Rád by som ho preto povedal hneď teraz, ešte v prvom čítaní. Na kandidátku MOST - HÍD sme šli ako OKS preto, aby sme ukázali, že v menšinových problémoch, ktoré doviedla Ficova vláda do stavu permanentnej konfrontácie, je možné aj také riešenie, ktoré nebude vyvolávať notorické a chronické konflikty.
Z tohto hľadiska som naše rozhodnutie nikdy neoľutoval, pokladal som ho vždy a pokladám ho dodnes za správne. Čo sa týka menšinových problémov, nikdy medzi nami a stranou MOST - HÍD neexistovali konflikty či nedorozumenia. Som podnes presvedčený, že ani niektoré rozdielne názory, týkajúce sa konkrétnych problémov v iných oblastiach, nám nebránili účinne spolupracovať. Som presvedčený, že pred nami všetkými stáli najdôležitejšie reformy, ktoré sa za ten rok presadzovali len veľmi ťažko, alebo sa nepohli z miesta. Nevyhnutné úspory verejných výdavkov, ktoré sú stále len na začiatku, daňovo-odvodová reforma, nastolenie spravodlivosti a bezpečnosti občanov, reforma vzdelávania, zápas proti korupcii.
Som dodnes presvedčený, že ani euroval sa nemal a nesmel stať dôvodom na predčasné voľby, lebo vláda Ivety Radičovej dostala mandát na štyri roky reforiem, boja proti korupcii a celkom všeobecne na robenie inej, slušnejšej politiky, ako robila vláda Roberta Fica.
Tento mandát dostala od voličov a tohto mandátu sme sa držali, aj keď to bolo niekedy veľmi ťažké. Chcel by som zdôrazniť, že naše hlasy o páde vlády Ivety Radičovej nerozhodli. Nevedeli sme nijakým iným spôsobom ... (Smiech v sále.) ...vyjadriť ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Sulík, Richard, predseda NR SR
Poprosím kolegyne a kolegov o kľud v miestnosti.

Zajac, Peter, poslanec NR SR
Dámy a páni, ešte raz to zopakujem, som presvedčený, že naše hlasy, teda hlasy troch poslancov OKS o páde vlády Ivety Radičovej nerozhodli. Som o tom presvedčený preto, že to je proste fakt, nevedeli sme nájsť inú formu, ako povedať, že sme proti eurovalu, a zároveň za vládu Ivety Radičovej, ako nehlasovať. Hovorím to absolútne s vedomím toho, čo v tejto chvíli hovorím, lebo je to tak, je to proste pravda.
Aj dnes som ako Európan presvedčený, že euroval nie je vhodným riešením na prekonanie európskej ani svetovej krízy a som presvedčený nielen o tom, že je to jasné, ale že sa to aj veľmi rýchle ukáže a už potom bude troška neskoro.
Vládna koalícia sa ocitla vo vleku Roberta Fica. K dohode medzi SMER-om na jednej strane a SDKÚ, KDH a MOST-om - HÍD-om na strane druhej došlo s veľkou rýchlosťou, až zarážajúcou. To znamená, že na Slovensku v roku 2001 padla deliaca čiara medzi SMER-om a neskoršími koaličnými stranami, teda koaličnými stranami od roku 2010, čo bolo vo voľbách v roku 2010 ešte nepredstaviteľné.
Dovolím si predpovedať, že na Slovensku tým došlo k prelomeniu tabu, ktoré platilo celé dvadsaťročie, že slušné politické strany sa nemajú spájať a nesmú spájať so stranami typu Mečiarovho HZDS či Ficovho SMER-u. Touto dohodou sa tieto hranice a deliace čiary zotreli, čo bude mať na vývin Slovenska nedozierne následky, dovolím si povedať, že oveľa nedoziernejšie ako otázka navýšenia alebo nenavýšenia eurovalu.
Poviem to rovno. Takúto politiku neviem robiť, nechcem robiť a nebudem podporovať. Za rozhodnutie o predčasných voľbách hlasovať nebudem, nepodporím tento zákon ani na postup do druhého čítania, lebo som ich nikdy nechcel a otvárajú dokorán dvere k zmene politického smerovania na Slovensku, takému smerovaniu, ktoré mi je celkom cudzie. Ja viem, že v Európe to už nikomu až tak veľmi nebude vadiť. Tak ako sa Slovensko dostalo na prvé stránky európskych médií, tak z nich aj zmizne.
Som plne presvedčený, že v ľudskom živote sú také chvíle, keď je dôležitejšie vysloviť svoj postoj, a to aj napriek tomu, že je absolútne menšinový a napriek tomu, že tu aj zaznel z vašej strany smiech, to je váš smiech nad vami. Ale napriek tomu som plne presvedčený, že v ľudskom živote sú také chvíle, keď je dôležitejšie vysloviť svoj postoj a stáť si za ním, ako sa prikloniť k väčšine.
Toto je, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, teraz táto chvíľa.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážení páni poslanci, ja som nepovedal v rozprave nič iné, iba to, čo sú všeobecne známe a celkom veľmi banálne veci. Ja tomu rozumiem, že vám sa to nepáči. Vám sa nepáči, keď vám človek tieto veci pripomína. Naozaj tomu rozumiem. Ja som to nepovedal z nijakého iného dôvodu, len preto, aby som zdôraznil, že pri všetkých chybách, ktoré má naša vláda, o čo neporovnateľne, neporovnateľne je lepšia, ako bola vaša vláda. To je všetko.

Vážený pán podpredseda, vážená pani predsedníčka vlády, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, určite nemá žiadny zmysel tváriť sa tak, že vládna koalícia nerobí nijaké chyby, napokon o tých chybách vieme aj my sami. Pripomínajú nám ich médiá aj ľudia, ktorí nás volili aj ktorí nás nevolili. Toto nie je problém samotného odvolávania. Problém sa začína v tom, že odvolávanie sa spája s jedným rizikom, ktoré, neviem, do akej miery si opozícia uvedomuje, ale je to riziko. Je to riziko pre ňu, a to riziko spočíva v tom, že vlastne tým odvolávaním robí opozícia niečo, čo určite robiť nechce, to znamená, že vyvoláva duchov minulosti.
A hovorím to preto, že v podstate sme svedkami toho, že celý rok sa v tomto parlamente opozícia usiluje tváriť tak, ako keby bola skupinou obetných baránkov, neviniatok, ako keby tento parlament bol nefungujúci, teraz je 02.12, sedíme vo fungujúcom parlamente, dokonca vytvára nejaký pocit, že nemôže hlasovať za zúženie imunity, lebo na druhý deň ráno, bohvie, či by nebola vo väzení. To sú takmer doslovné citáty toho, čo opozícia robí, tvári sa divne ako skupina disidentov takých oneskorených a zapadlých, ale akýchsi pseudodisidentov, len preto, aby zmazala všetko to, čo ona robila za štyri roky vo vláde.
A či sa vám to, páni a dámy z opozície, páči, alebo nie, a či si to chcete pripustiť, alebo nie, nemôžete sa vyhnúť tomu, aby sme hovorili o tom, ako vyzerala vláda Roberta Fica v rokoch 2006 - 2010. Jednoducho preto, aby sme mali pred sebou nejaké porovnanie a len na základe tohto porovnania medzi tým, akým spôsobom vládla vláda Roberta Fica a akým spôsobom vládne dnešná vládna koalícia, a na základe toho porovnania môžeme dôjsť k odpovedi na otázku, či je dnešná vládna koalícia lepšia, ako bola vláda Roberta Fica.
Ja viem, že sa vám to nepáči a nebude páčiť, čo poviem, ale aj tak si treba urobiť tú rekapituláciu a treba si to opakovať zrejme stále a ustavične, a najmä to treba opakovať pre tých ľudí, ktorí ešte v roku 2010 vo voľbách vystrašení tým, čo tu stvárala koalícia Roberta Fica, ho prestala voliť a nezvolila ho do budúcej vlády. A dneska si možnože tí istí ľudia myslia, že akosi už sa dá na to zabudnúť a že už je akýsi iný čas a že Robert Fico a jeho opozičníci možnože dneska už sú iní, že možnože sú naozaj také neviniatka, za aké sa vydávajú.
Preto to treba asi opakovať a preto asi aj váhala opozícia, že kedy a či bude odvolávať predsedníčku vlády, pretože už to avizovala skôr a asi si teraz myslí, že teraz je ten vhodný čas. Ja vám hovorím, dámy a páni, že ste sa neuveriteľným spôsobom sekli, lebo ste si vybrali presne pre vás najhorší čas. Pretože to, čo tu dneska zažívame pri vašom odvolávaní, nakoniec nie je o odvolávaní Ivety Radičovej, ale je o vás. O tom, akí v skutočnosti ste. Tak si to skúsme troška zopakovať.
Už samotný vznik vlády Roberta Fica v roku 2006 bol v podstate kauzou, bol škandálom a bol medzinárodným škandálom. Vláda Roberta Fica, Vladimíra Mečiara a Jána Slotu nemala na Slovensku po novembri 1989 obdoby. Nemala. Bola to svojou povahou, svojím zložením najhoršia možná vláda. Najhoršia možná vláda a taká sa ona aj celé štyri roky ukazovala, tak sa aj správala, ako najhoršia možná vláda. Okamžite to viedlo k druhej kauze a k druhému škandálu, že to dostalo vládu Roberta Fica do medzinárodnej izolácie. Slovensko po roku 1992, teda po vzniku samostatného Slovenska, nebolo nikdy v takej izolácii, možno ani za Vladimíra Mečiara v časoch, keď bojoval, ako sa len dalo, aby sa Slovensko nedostalo do Európskej únie a do NATO. Aj to si treba pripomenúť, že Robert Fico bol vo vláde so stranou a s jej autokratickým vodcom, ktorý urobil všetko pre to, aby sa Slovensko nedostalo do Európskej únie a do NATO.
A treba povedať aj to, že Robert Fico sa pôvodne postavil proti tomu, aby Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Možno si ešte pamätáte na ten výrok, že nemôžeme ísť do Európskej únie s nahými zadkami. Veď to je hlas Roberta Fica, to nie je hlas podobný Robertovi Ficovi, to je hlas Roberta Fica. Autentický hlas Roberta Fica odtiaľ odvodzuje svoju politickú legitimitu. Z odmietania Európskej únie a nie z podpory vstupu do Európskej únie. Teda druhý škandál spočíval v tom, že Robert Fico okamžite po nástupe do vlády doviedol Slovenskú republiku do izolácie.
Aby nejakým spôsobom tento problém riešil, vytvoril okamžite a vzápätí na to tretí škandál a ten škandál sa volá kauza Hedvigy Malinovej. To bola vykonštruovaná kauza. Dneska je jasné, že to bola vykonštruovaná kauza. Bola to vykonštruovaná kauza, ktorá vznikla len preto, aby Vladimír Mečiar prepaľoval tú situáciu tak, ako vznikla, teda situáciu izolácie. Bola to kauza, ktorá sa spájala s neuveriteľným stihomamom, to po prvé, a s neuveriteľnými konšpiratívnymi teóriami, to po druhé. Do dnešného dňa sa nikto, nikto po piatich rokoch za túto kauzu a za tento škandál neospravedlnil. Je to päť rokov, dámy a páni, je to päť rokov, čo táto kauza trvá. Tá kauza už má neuveriteľné absurdné črty, a najmä ich má na Generálnej prokuratúre, a napriek tomu je to Robert Fico a jeho dnešná opozícia, ktorá bráni zubami-nechtami bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku a bráni ho v tom, čo je neobhájiteľné, a dokonca ho nominovala na nového generálneho prokurátora v situácii, keď sa Dobroslav Trnka pred celou verejnosťou obnažil, ale úplne do morálnej nahoty. Napriek tomu ho táto dnešná opozícia bránila a bráni do dnešného dňa.
Takisto ako do dnešného dňa bráni dnešná opozícia predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. A za čo ho bráni, v čom ho chce brániť? V tom, že Štefan Harabin si vytvoril ako minister spravodlivosti za Ficovej vlády také podmienky sám pre seba ako budúceho predsedu Najvyššieho súdu, aby mohol panovať úplne ako samovládca, ako človek, ktorý nerešpektuje svojich kolegov, ktorý terorizuje a tyranizuje svojich spolupracovníkov, ktorý šikanuje neskutočným spôsobom nehodným súdnictva, ktorým dáva na verejnosti na vedomie, že pohŕda svojimi kolegami, a teda pohŕda súdnictvom. To je ďalší škandál vlády Roberta Fica. Rozval súdnictva, rozval justície, z ktorého sa horko-ťažko vyhrabávame až podnes.
Ďalší škandál vlády Roberta Fica bolo terorizovanie DSS-iek. Dámy a páni, veď na to nezabúdajme. To bol pokus diskreditovať DSS-ky, zničiť DSS-ky a následky nesú sporitelia a to sú neskutočné masy sporiteľov až dodnes. Veď to bola vláda Roberta Fica, nie niečo iné.
Ďalší škandál bol nenávistný vzťah k zahraničným investorom. Spomeňme si na vzťah Roberta Fica k SPP, a to najmä v tom období, keď išlo o bezpečnosť Slovenska, o bezpečnosť občanov Slovenskej republiky.
Ďalší škandál vlády Roberta Fica - nenávisť voči privatizácii, ktorá viedla v mnohých prípadoch k neuveriteľnému zadlžovaniu.
Ďalšie kauzy - nástenkové tendre, ďalšie tendre - Slávkovy, ďalšie kauzy a mohol by som pokračovať a mohol by som tunák urobiť jeden obrovský zoznam, ktorý by nemal konca, ale nemá to zmysel, veď tie kauzy sa tunák spomínali až po tú poslednú, a to bola kauza Bohumila Hanzela a jeho nahrávky. Hlasu, ktorý tu znie aj v tejto chvíli ako echo v tejto sieni. Veď si uvedomme, že je to hlas, je to echo hlasu, ktorý je priamym navádzaním na stranícku korupciu. Priamym navádzaním, inštrukciou, akým spôsobom korumpovať. Takisto ako je inštrukciou inštrukcia Roberta Fica, ktorý hovorí, že v prípadoch porovnateľných súťaží má prednosť stranícky uchádzač. Tak o čom sa to máme baviť? O čom tu vlastne má byť reč?
Inými slovami povedané, vláda Roberta Fica je sprevádzaná mnohými neskutočnými škandálmi od prvej do poslednej chvíle. Vláda Roberta Fica bola celá jedným škandálom. Preto napriek tomu, že získal Robert Fico najväčší počet hlasov, nedokázal vytvoriť vládu.
Keby ste sa ma pýtali, aký je najväčší rozdiel medzi výkonom funkcie predsedu vlády medzi Robertom Ficom a medzi Ivetou Radičovou, tak vám poviem, že najväčší rozdiel spočíva v tom, že Robert Fico ako dedič spôsobov vládnutia Vladimíra Mečiara vládol autokraticky. Bol autokratom. Autokrati, tak ako ním bol Vladimír Mečiar, majú vždy len jednu smolu, že ich čas prichádza a ich čas odchádza a s nimi potom padajú aj celé ich politické strany. Na rozdiel od Roberta Fica je Iveta Radičová predsedníčkou vlády, ktorá sa správa demokraticky.
Áno, ja viem, možnože tomu nerozumiete, možnože nerozumiete tomu spôsobu, nerozumiete spôsobu, ktorý je obtiažny, tak ako je obtiažna táto koalícia. Obtiažny je preto, lebo sa treba sa dohadovať, treba hľadať dohody. Tie dohody sú obtiažne, niekedy trvajú dlho, ale je to spôsob demokratického vládnutia demokratickej vlády, kde predseda vlády je prvý, ale medzi rovnými, a nie prvý medzi poskokmi.
Stačí si spomenúť len na jeden z klasických škandálov Ficovej vlády, a to bol škandál jeho dvoch poskokov Vladimíra Mečiara a Jána Slotu, ktorí vždy stáli v pozore, keď to Vladimír Mečiar prikázal. To hovorím aj preto, aby si nikto nemyslel, kto náhodou by začal špekulovať v tejto chvíli... Prosím? (Reakcie z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci, môžte sa prihlásiť do faktických, aj tak vás tam už je 14 alebo koľko, takže nech sa páči. Nie, nie, nie. Reagovali. Pán poslanec Zajac, na teba reagovali, takže, keď chcú, môžu vo faktických.
Nech sa páči, môžeš pokračovať.

Zajac, Peter, poslanec NR SR
Vrátim sa teda, vrátim sa teda naspäť, že každý, kto by chcel ísť do vlády s Robertom Ficom, si len musí byť vedomý toho, že sa mu môže stať, že ho bude očakávať osud Vladimíra Mečiara a ten je už hádam pomaly aj definitívny, ale aj možno osud SNS.
Teda ešte raz, ten podstatný a základný rozdiel je rozdiel medzi autokratickým spôsobom vládnutia a medzi demokratickým spôsobom vládnutia. Ale to je rozdiel kľúčový a to je rozdiel, ktorým si u nás a pod tým nás a pod tým my si hádam môžem dovoliť povedať v tejto chvíli, že myslím celú koalíciu, si Iveta Radičová ako predsedníčka vlády si zasluhuje rešpekt. Rešpekt. Lebo to nie je jednoduché, je to obtiažne, vyžaduje to neskutočnú trpezlivosť, vyžaduje to aj umenie dohodnúť sa a vyžaduje to aj istú rozhodnosť povedať v jednej chvíli: takto nie, takto áno. A hádam nikto nepochybuje o tom, že toto Iveta Radičová vie.
Keď sa pýtame na to, aké sú problémy tejto vládnej koalície, dovolím si povedať, že vidím tri.
Po prvé, že je neskutočné a obtiažne, je to neskutočne obtiažny manéver a pre nás samých je to neskutočne obtiažny manéver dostať Slovensko z tej cesty, na ktorú sa vydalo za vlády Roberta Fica na, naozaj to poviem veľmi jednoducho, cestu nápravy. To je veľmi ťažké, je to neuveriteľná záťaž, preto to zaťažuje súčasnú vládu rok po jej vzniku. Je to dlhý čas, je to príliš dlhý čas.
Isteže druhou chybou sú alebo druhým problémom tejto vládnej koalície sú chyby, ktoré robíme my sami. Táto vládna koalícia je možno pomalá, táto vládna koalícia možno sa príliš často dohaduje príliš dlho, ale jednoducho takú má táto vládna koalícia povahu, ona sa nedá zmeniť povaha tejto vládnej koalície. Ja som presvedčený, že keď niekto hovorí, že takto sa nedá vládnuť, tak sa nedá povedať na to nič iné, len nedá sa vládnuť ináč iba takto, to znamená iba trpezlivo, hľadajúc dohody.
Tretí problém, ktorý je ale možno úplne najťažší, je, že za rok od vzniku vlády Ivety Radičovej sa úplne zásadne nastavilo, úplne zásadne zmenilo nastavenie sveta. Veď si len uvedomme, čo sa stalo za posledný rok. Chvíľu to vyzeralo tak, že kríza, v ktorej bol svet v roku 2008 a potom, že hádam pominie. Ukázalo sa, že nemohla pominúť, pretože sa nedali dlhy riešiť novými dlhmi nikde. V Spojených štátoch nie, v Európe nie. Nejde to. Forma dlhov prekročila nejakú kritickú hranicu a dnes je úplne zrejmé a evidentné, že ďalej to takto v civilizovanom svete nepôjde.
Uvedomme si ale, do akej miery sa zmenila situácia aj od tej chvíle, ako vláda dala súhlas na prijatie nového eurovalu. A to je neviem koľko, to je hádam päť mesiacov alebo koľko. Ale tá situácia aj za ten čas sa zmenila dramaticky. Zmenilo sa pochopenie toho a to sa zmenilo v celej Európe, že euroval a ani trvalý euroval nie je schopný a nebude schopný riešiť problémy eurozóny. To je dnes reálny fakt, ktorý si uvedomuje každý. Zmenilo sa ale aj nastavenie ľudí v kľúčových krajinách Európskej únie. Stačí si uvedomiť, že v dnešnom Nemecku 80 - 90 % ľudí jednoducho euroval 2 odmieta. A to je taká masa ľudí, že si neviem predstaviť jednu jedinú vládu na tomto svete, ktorá môže tento fakt obísť, ktorá si môže tento fakt nevšimnúť.
Dnes je jasné, že euroval 2 nestačí na pokrytie a sanovanie takých problémov, aké môžu mať Taliansko alebo Španielsko a tak ďalej atď. To nehovorím preto, že tu chcem teraz hovoriť o eurovale, ale chcem iba povedať, že do akej miery a v akom rýchlom čase sa zmenilo proste nastavenie sveta. Pred mesiacom to vyzeralo tak, že rast HDP bude povedzme na Slovensku vyše 4 %, za dva týždne sa museli tie čísla korigovať a možno sa budú musieť ďalej korigovať. Otázka je, ako pružne na to bude táto vláda reagovať.
Problém - a vy sa, pán poslanec Kaliňák, môžete usmievať, koľko chcete -, problém spočíval v tom, že vy ste najprv tvrdili, že žiadna kríza neexistuje, a tvrdili ste to dosť dlho a potom ste hľadali nástroje, ktoré krízu nemohli vyriešiť, a nástroje, ktoré viedli len k plytvaniu. To je proste pre mňa realita a pre nás všetkých realita. To je proste tak. To znamená, že aj táto vláda musí pružne reagovať a bude pružne reagovať na to, že sa menia podmienky, že sa menia podmienky v dnešnom svete a že sa budú meniť a že nebudú jednoduchšie a ľahšie, ale budú ťažšie. Teda aj toto je problém tejto vládnej koalície, že vstupuje dnes do prostredia, ktoré, kde sme svedkami veľmi podstatných zmien a tie zmeny nie sú jednoduché.
Ja by som na záver povedal... (Reakcia z pléna a smiech v sále. Zaznenie gongu.) Ja by som na záver iba povedal jednu vetu o eurovale. Viete, pre mňa postoj strany SMER je v podstate taký postoj, ktorý poznáme už dávno, a on je asi takýto: Ja mám svoj názor, ale ho nepoviem, ak ho poviem, tak ho nenapíšem, ak ho napíšem, tak ho nepodpíšem. Vy hovoríte, my sme za euroval, ale nebudeme zaň hlasovať. Ja takýto postoj v európskych pomeroch nepoznám. Vaši sociálnodemokratickí priatelia, keď to tak môžem povedať, v Spolkovej republike Nemecko sú tiež v opozícii a tiež majú proti sebe vládu, ktorá má problémy so schválením eurovalu, ale nikdy v živote nehovoria: My, ak sme za euroval, zaň nebudem hlasovať. A vy hovoríte, že my sme síce za euroval a nebudeme hlasovať. Čo to znamená? Že uprednostňujete vaše mocenské ctibažnosti nad váš reálny postoj k eurovalu. Ja som tým nechcel povedať nič iné, iba aby sme si boli tohto vedomí, aby sme si boli vedomí toho, do akej hlbokej miery je tento postoj naprosto nepoctivý.
Táto vládna koalícia dostala od voliča mandát na to, aby robila štyri roky reformy. Štyri roky. Táto vládna koalícia nedostala mandát na to, aby sa aj pri rozdielnych názoroch na euroval, aby sama seba nejakým spôsobom zlikvidovala. Dostala mandát na to, aby štyri roky robila reformy. Táto vláda dostala mandát na to, aby na jej čele stála Iveta Radičová. My sme povedali od prvej chvíle a opakujem to aj teraz, my budeme podporovať vládu Ivety Radičovej a zdôrazňujem slová vládu aj Ivety Radičovej, nebudeme špekulovať o nijakých iných možnostiach, alternatívach ani o nejakých iných, ja neviem akých variantoch, nebudeme. Sme sa zaviazali k podpore vlády Ivety Radičovej a takúto vládu sme pripravení štyri roky podporovať.
Ďakujem. (Skandovaný potlesk spojený s pokrikom.)

Pán poslanec Kolesík, na vašu reakciu nebudem vôbec odpovedať, lebo je to iba taká obohraná pesnička. Pod "my" myslím, samozrejme, poslancov OKS a tým je to povedané. Predpokladám, že už je verejnosti dostatočne jasné, že v prípade my, ktoré sa týka daňovo-odvodovej reformy a otázky odvodov živnostníkov a dohodárov a tých ostatných skupín, je to my jasne identifikované s OKS.
K pánovi poslancovi Maďaričovi. Pán poslanec Maďarič, ja som stál pri zrode grantového systému. Som zástanca toho, aby z verejných zdrojov boli podporovaní ľudia v kultúre a nemám k tomu čo dodať. A myslím si to dvadsaťdva rokov. Myslím si to, proste stále. Tí, čo iba skuhrajú a otŕčajú ruky, to sú práve tí, ktorí iba nariekajú, že v akej katastrofálnej situácii kultúra je, ale nič nerobia preto, aby tú situáciu zlepšili a najmä aby zlepšili svoju vlastnú situáciu.
Čo sa týka samotného štatistického úradu, ja som protestoval proti pojmu práce z donútenia. Nehovorím nič k tomu, že iste sú aj takí, ktorí proste jednoducho prijímajú tie formy práce, ktoré sú k dispozícii. Ale tvrdiť, že to je z donútenia, ten termín je naprosto falošný, to po prvé. A a po druhé, tá metodika bola nezmyselná, to si štatistický úrad nemôže dovoliť.
Ale to, čo je podstatné, ja to iba zopakujem, živnosti, SZČO, dohodári vytvárajú pružnosť pracovného trhu, v tom je ich veľký význam a v tom ich poškodzovať by bolo absolútne škodlivé.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, začnem svoj príspevok v rozprave možno troška ináč, ako sa doteraz uberala celá diskusia. Chcel by som si položiť dve otázky, ktoré pokladám za veľmi aktuálne, pretože sa mi zdá, že celá diskusia, ktorej sme svedkami, myslím si, na rozdiel od opozície, ktorá ju pokladá za nedostatočnú, že tá diskusia je rozsiahla a trvá už dosť dlho, pretože fakticky trvá od novembra minulého roka. To, čo by som tej diskusii vyčítal, je skôr niečo iné, že ona ako keby sa konala vo vzduchoprázdnom priestore.
Myslím si, že existujú dve základné otázky, na ktoré treba asi hľadať odpoveď. Teda po prvé, to, čo sme sa nedávno dozvedeli, je, že Slovensko stráca konkurencieschopnosť. To je veľmi varovná vec. Z tohto hľadiska každá reforma, ktorá smeruje k tomu, čo sa sa vlastne konkurencieschopnosti týka, a to sú vždy tri otázky - otázka korupcie, otázka byrokracie a otázka premrštenej administratívy, ale to znamená šikanovania občanov, veď to treba povedať rovno. Teda som presvedčený o tom, že všetko, čo vedie k zvýšeniu konkurencieschopnosti, či sa to týka znižovania korupcie, odstraňovania administratívnych prekážok a šikanovania ľudí, a teda aj debyrokratizácie, je veľmi dôležité. Z tohto hľadiska vnímame v OKS celú  reformu pozitívne. Hovoríme to od začiatku diskusie a hovoríme to preto, že naozaj z tohto hľadiska, z hľadiska konkurencieschopnosti, z hľadiska  lepších podnikateľských podmienok na Slovensku, ale to znamená aj z hľadiska lepšej životnej úrovne, ale aj kvality života, je tento typ reforiem dôležitý.
Druhá otázka je ale rovnako dôležitá a týka sa súčasnej situácie. My vieme, že žijeme a budeme žiť v situácii, v ktorej je Európa v trvalej kríze, že tá nádej, ktorú si Európska únia spájala s tým, že kríza, ku ktorej došlo pred niekoľkými rokmi,sa odstráni, ukázalo sa, že táto kríza odstránená nebola a nemohla byť odstránená. Treba to povedať rovno, pretože nástroje, ktoré sa používali na odstránenie tejto krízy, nemohli viesť k jej odstráneniu. To je iná otázka, týka sa toho, že sa nedá riešiť žiadna veľká kríza v žiadnom takom veľkom celku, ako je Európska únia tým, že sa na dlhy navyšujú ďalšie dlhy. To proste dá logika veci, že to nejde. A práve preto bol ten pokus riešiť európsku krízu navyšovaním dlhov dlhov a takto by sa dalo pokračovať, pretože ak to pôjde takto ďalej, no tak to bude navyšovanie dlhov, dlhov, dlhov a pôjde to len k stále zvyšujúcim príznakom kríz a stálemu pretrvávaniu ekonomických kríz. Sme v tejto situácii, je to situácia reálna a pre nás je jednou zo základných otázok.
Ak sme v takejto situácii, tá situácia znamená pre nás aj to, že sa musíme v stále väčšej miere spoliehať na vlastné domáce podnikanie. Toto robí a bude robiť každá európska krajina, bez výnimky. A robí to. A teraz idem k druhému aspektu celej  reformy, ktorá sa týka práve tejto otázky. Pokladáme za neracionálne, aby sa v tejto situácii, ktorá si vyžaduje - ak už nie nejakú zvýšenú podporu poľnohospodárov, malých a stredných podnikateľov, všetkých typov živností, dohodárov, všetkých typov činností v kultúre, ktoré sú spojené so živnosťami, ale týka sa to napr. aj vinárov, vinohradníkov a otázky zavádzania daní pre túto vrstvu - ak v tejto situácii chceme ísť týmto smerom, to znamená, že chceme poškodzovať rozsiahle vrstvy spoločnosti, ktoré sa sami živia, živia veľmi často svoje rodiny a živia aj iných ľudí a tvoria základ zamestnanosti na Slovensku, tak si dovolím povedať, že v takom prípade by išla celá táto reforma  proti svojmu vlastnému zmyslu. Pretože ona by v podstate poškodzovala práve tých, ktorí potrebujú zjednodušenie celého toho systému najviac, ale zároveň, ak sa v reforme hovorí, že sa majú zrušiť paušály, ktoré významným spôsobom zjednodušujú a debyrokratizujú celý systém účtovania práve pre tieto rozsiahle vrstvy ľudí, no tak potom to ide vlastne proti pôvodnému zmyslu reformy, tak ako je nastavená.
Chcel som povedať tieto dve veci hneď na začiatku svojho vstupu, aby bol zreteľnejší náš postoj. Teda, že na jednej strane podporujeme všetko to - a nielen pri tejto reforme, ale vo všetkých činnostiach tejto vládnej koalície - podporujeme všetko to, čo vedie k znižovaniu korupcie, všetko to, čo vedie k debyrokratizácii celého systému a všetko to, čo vedie k zníženiu administratívy, k zníženiu šikanovania ľudí. Ľudia už majú plné zuby toho, ako chodia a musia chodiť na kadejaké úrady, ako sa k nim správajú úradníci, ako sa zvyšuje neskutočným spôsobom papierovanie a ako musia vlastne prichádzať so stále novými a novými papiermi, ktorým ľudia nerozumejú a nemôžu rozumieť. To je neskutočne frustrujúce a či to robila dnešná opozícia, keď bola vo vláde, alebo či to robí dnešná vládna koalícia, je to voči ľuďom nepoctivé a nefér.
Ak som teda povedal  A, že podporujeme všetko, čo vedie k znižovaniu korupcie, k znižovaniu administratívnej záťaže a teda šikanovaniu ľudí a k zníženiu byrokracie, chcem povedať aj B. Pokladáme za neracionálne spájať celú  reformu s postihovaním takých sociálnych vrstiev, ktorých sa má týkať, a ktoré tvoria a budú tvoriť v najbližšom čase základ našej zamestnanosti a základ normálne fungujúcej ekonomiky. Jednoducho si myslíme, že to nejde dohromady. My sme sa podieľali na celej veľmi rozsiahlej diskusii, ktorá na túto tému prebiehala, a od začiatku sme hovorili len to isté. Že treba zjednodušiť, debyrokratizovať, sprehľadniť celý daňovo-odvodový systém, ale nie na úkor takých rozsiahlych skupín obyvateľstva, ktoré sú pre normálny chod ekonomiky tejto krajiny nevyhnutné, a sú soľou jej ekonomiky.
Z tohto hľadiska sú pre nás niektoré argumenty, ktoré sa v tejto súvislosti uvádzajú ako protiargumenty, dosť nepochopiteľné. Ja ich skúsim spomenúť, pretože sa týkajú vlastne celej tej diskusie, ktorá fakticky prebieha, skoro rok.
Tým prvým argumentom je, že každá reforma bolí. Ja si myslím, že tu si zvolila vládna koalícia veľmi zlú rétoriku, pretože ako chce ľuďom, alebo ako chceme, aby som sa z toho nejako nevyvliekal, ako chceme ľuďom zmysel takejto rozsiahlej reformy predložiť, keď im povieme, že ich bude bolieť. A nie je na to pritom dôvod.
Druhý argument, ktorý sa používa veľmi často, je to, že ide o nastolenie spravodlivosti. A to spravodlivosti voči zamestnancom. My sme za to, aby sa odvody zamestnancom postupne znižovali. Ale znova, nie na úkor iných sociálnych skupín. A nie na úkor toho, že sa tu vytvára nejaká sociálna revnivosť alebo sociálna závisť jednej skupiny voči druhej, to pokladáme za škodlivé. Doslova za škodlivé. Vieme si predstaviť, že sa dajú nájsť zdroje, finančné zdroje na to, aby sa odvody zamestnancom dali znižovať. Sme v rozsiahlej diskusii s ministerstvom financií, predložili sme ministerstvu financií v marci tohto roka veľmi rozsiahly projekt možného znižovania verejných výdavkov. Podieľame sa na práci pracovnej skupiny na ministerstve financií, ktorá sa týmito možnosťami má zaoberať. Želali by sme si, aby táto práca bola oveľa efektívnejšia a aby najmä dospela k nejakým konkrétnym výsledkom. To, čo môžem v tejto chvíli povedať, je na základe prebiehajúcej diskusie, že minimálne došlo k významnému prieniku tých bodov, ktoré sa týkajú možného znižovania verejných výdavkov, medzi OKS - SaS. To znamená, že veľmi významné znižovania verejných výdavkov, sa zdá, že nie sú len nejakou predstavou nejakej jednej politickej strany, ale že sú možné a reálne. Ale ešte raz. Pokladáme tú diskusiu za liknavú, želáme si, aby to bola nielen diskusia, ale aby viedla ku konkrétnym výsledkom a máme pri tom na mysli aj možné znižovanie odvodu pre zamestnancov.
Nepokladáme však za spravodlivé, aby spravodlivosť pre jedných sa nahrádzala nespravodlivosťou pre druhých. Nemožno dosiahnuť nikdy nijakú spravodlivosť jedných, keď je na úkor druhých. Nespravodlivosť na úkor samostatne zárobkovo činných osôb nie je v tomto zmysle spravodlivosťou. Ja hovorím, že argumentácie tohto typu pokladáme za zavádzajúce a nepoctivé. Za rovnako nepoctivé pokladáme to, čo urobil štatistický úrad. Hovorím to nerád, ale doslova to pokladáme za nehoráznosť. Štatistický úrad urobil výskum, na základe ktorého si myslí, že zistil, že existujú rozsiahle skupiny živnostníkov, ktorí sú falošnými živnostníkmi, a čo je ešte horšie, v terminológii štatistického úradu živnostníkmi z donútenia. Pokladáme sám termín živnostníkov z donútenia za absolútne zlyhávajúci. V slobodnom svete nemôže byť práca z donútenia. Neexistuje práca z donútenia. Nútené práce sú termínom, ktorý existoval len v totalitných režimoch. Akonáhle sa zavedie termín práca z donútenia alebo nútená práca, hovorí sa vlastne o tom, že niekto je nútený vykonávať nejakým spôsobom svoju prácu. To je zavádzajúce. Ak to robí štatistický úrad, ktorý má byť charakteristický svojou vecnosťou a presnosťou, je to veľmi smutné. Druhá vec. Štatistický úrad pri svojom výskume, ktorým napočítal stotisíc falošných živnostníkov, vychádzal z údajov, ktoré sú nepresné, ktoré sú falošné. Existujú presné kritériá na to, ako kvalifikovať živnostníkov. Tých kritérií je osem. Vlastný štatistický úrad uvádza, že z tých ôsmich kritérií použil len štyri. To znamená, že takýmto falošným spôsobom sa významne v tom výsledku zvýšil počet tých tzv. falošných živnostníkov. Je to veľmi nepoctivé a taký úrad, ako je štatistický úrad nikde na svete a v žiadnej normálnej civilizovanej krajine by si nič takéto nemohol dovoliť bez toho, aby za to sledoval minimálne verejný postih. Zdá sa, že na Slovensku je to ináč.
Vrátim sa ale ešte k živnostníkom a k falošným živnostníkom. Ani samotné čísla ministerstva financií z posledného obdobia nijakým spôsobom túto katastrofickú správu o neuveriteľnom zvyšovaní počtu falošných alebo nepravých alebo živnostníkov z donútenia nepotvrdzujú. Naopak, za posledný rok hovoria štatistické dáta o tom, že počet živnostníkov sa o jedno % znížil. To znamená, že vyvolávanie nejakých katastrofických nálad, apokalyptických nálad, ako neskutočne sa rozrastá počet falošných živnostníkov, sa nezakladá na faktoch.
V rámci verejnej diskusie to pokladáme za nepoctivé, za zavádzajúce, lebo tú diskusiu, ktorá prebieha, zavádza nesprávnym smerom. Vrátim sa k celému priebehu tej diskusie. Od prvej chvíle sme v rámci tejto diskusie a to aj v písomnej podobe, aj verejne,poukazovali stále na to isté: ak má byť táto reforma spravodlivá, nemá ísť na úkor takých významných a takých dôležitých sociálnych skupín, akými sú SZČO. Nemá ísť ani na úkor takých skupín, ktoré možno nie sú početne také významné, ale sú významné práve preto, že tvoria v podstate nový typ slobodných povolaní, ktorý všade vo svete sa bude iba rozširovať. A to sú slobodné povolania, to sú umelci, to sú ľudia pracujúci v kultúre, dnes sa tomu hovorí tvorivý kultúrny priemysel. Ale sú to veľmi rozmanité skupiny, nemáme na to lepší pojem ako živnosti. Sú to súdni prekladatelia, tlmočníci, sú to vedci, sú to lekári, ktorí pracujú v ambulanciách, sú to ľudia, ktorí pracujú úplne v nových technológiách. A sú to veľmi rozmanité skupiny ľudí, ktoré nemožno vtesnať pod nejakú jednu mustru. A sú to aj umelci. A je to tá časť umelcov, ktorá po roku 1989 neostala natŕčajúc dlane a žiadajúc od štátu, aby ju platil, lebo aj takáto skupina umelcov je rozsiahla, ale je to práve tá skupina umelcov, ktorú toto postihuje, ktorá si sama so sebou vie poradiť, ktorá sa vie sama o seba postarať. Poškodzovať takúto skupinu umelcov a ľudí pracujúcich v kultúre je úplne protizmyselné, pretože je to práve tá skupina ľudí v kultúre, práve tá skupina umelcov, ktorá dáva vzor tým ostatným a dáva vzor správania tým, ktorí plačú, nariekajú, hlásajú koniec kultúry, ktorý akosi nie a nie prísť. Teda je to, aj pre nás by to mal byť vzor ľudí, ktorí sa pohybujú v kultúre, ktorí nám hovoria, hovoria nám to svojou činnosťou, že pochopili, že nemôžu ostať iba s tou otŕčajúcou dlaňou, ale že sa musia sami o seba postarať.
Odpoveďou na všetky naše vystúpenia, verejné vystúpenia a všetky diskusie, na ktorých sme sa zúčastnili, bolo v podstate iba mlčanie, alebo nejaké tvrdenie, že dajte alternatívu. Ja to poviem teraz troška akoby anekdoticky, že viete, alternatívy malo dať samotné ministerstvo financií. Malo postaviť na stôl alternatívy, o ktorých by sa dalo diskutovať. Ale keď sme videli, že nič také sa nedeje, tak sme v podstate takúto alternatívu pripravili a tá alternatíva vychádza iba z jedného. Aby celá reforma daňovo-odvodového systému prebehla čo sa týka zjednodušovania, sprehľadňovania celého systému, ale aby nešla na úkor týchto rozsiahlych sociálnych skupín. Podpísali sme spolu so živnostenskými zväzmi a s umelcami združenými v Slovenskej koalícii kultúrnej diverzity, sme podpísali spoločnú deklaráciu, ktorá tieto body obsahuje. Všetkých tých šesť bodov, ktoré tá deklarácia obsahuje, ide iba jedným smerom, aby reforma nešla na úkor zvyšovania odvodov a daní týchto skupín. Prijali sme to ako záväzok a za záväzok presadzovať týchto šesť bodov to pokladáme a budeme to pokladať aj pri druhom čítaní.
Urobili sme jeden ústretový krok, že sme pochopili posledné stretnutia živnostenských zväzov a umelcov s premiérkou, ale aj s politickými stranami, ako možnosť zmien vládneho návrhu. Je to teda aj z našej strany ústretové gesto, že tento návrh zákona podporíme pri prechode do druhého čítania, ale s jediným cieľom, aby došlo k zmenám vo  vládnom návrhu a to takým zmenám, ktoré by odstránili poškodzovanie jednotlivých, hovorím, veľmi rozsiahlych sociálnych vrstiev, aby sa tomu zamedzilo.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, aj my pokladáme daňovo-odvodovú reformu za veľmi dôležitú a kľúčovú. Sme za to, aby sa uskutočnila, ale sme za to, aby sa uskutočnila spravodlivým spôsobom. Nevidíme jediný dôvod na to, aby sa, ešte raz to iba zopakujem, jedna nespravodlivosť nahrádzala druhou. A najmä v tejto situácii a v situácii, o ktorej všetci vieme, že bude pokračovať, nevidíme žiadny dôvod na to, aby sme postupovali  mechanickým spôsobom, nerešpektujúc dnešnú situáciu a situáciu, do ktorej budeme vstupovať a do ktorej celá Európa, celá Európska únia a eurozóna už vstúpila. My v tej situácii už sme a väzíme v nej absolútne hlboko. Sme presvedčení o tom, že je naprostou povinnosťou Slovenskej republiky starať sa v prvom rade nie o to, čo robia tí druhí, ale starať sa o to, aby my sme hospodárili tak, aby sme nevytvárali dlhy, hospodárili tak, aby sme nevytvárali nezamestnanosť, hospodárili tak, aby sme boli schopní, použijem teraz ten tradičný termín, vytvoriť trvalo udržateľný systém, ktorý môže Slovensko previesť cez tieto búrlivé vody. To je cieľ, ktorý by sme mali mať všetci pred očami, či sa to týka koalície alebo opozície. Niekedy mi tie hry pripadajú ako keby sme si nedostatočne uvedomovali, v akej sme reálnej situácii a že jediné, čo nám môže pomôcť, je to, keď si pomôžeme my sami.
Ďakujem pekne.

Ja by som sa chcel vyjadriť iba k jednej veci, lebo myslím, že všetko to, čo som chcel povedať, som povedal. A naozaj to aj vnímam tak, že samotná diskusia bola zaujímavá a mne ukázala iba to, že proste chýba nejaký naozaj všeobecný konsenzus na to, čo by mala byť, ako, v akom časom slede a s akým harmonogramom by mala prebiehať reforma vzdelávania, že je nevyhnutný ten konsenzus na to, aby proste sa netápalo a aby reforma vzdelávania netrvala príliš dlho a nešla všelijakými meandrami a zákrutami.
Ja som, pán poslanec Mikolaj, vôbec nechcel tuná nejako politicky debatovať. Pre mňa je proste reálnym faktom to, že to, čo bolo prijaté za vašej vlády už s takým alebo onakým úmyslom, jednoducho pootváralo nejakú cestu k reforme vzdelávania, ale vo veľmi mnohých veciach fakticky cestu k reálnej reforme vzdelávania zahatalo. A tam ju treba otvoriť znova. Treba ju otvoriť znova a možno aj spolu. Ale musí existovať naozaj akýsi harmonogram minimálne rozdelený do následných krokov, ako sú koncepcia, národný program, štandardy, učebnice. To je logika, ktorá sa nedá obísť.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážení páni poslanci, sledoval som veľmi zaujímavú rozpravu a to, ako jednotlivé názory a návrhy vzájomne prenikali, i keď niekedy boli rozporné. Ale veľmi často dochádzalo vlastne k zhodám, aj teda krížom cez vládnu koalíciu a opozíciu, čo je pre mňa aj svedectvom toho, že taká oblasť, ako je vzdelávanie, ktorého reforma trvá dlhšie ako jedno volebné obdobie, si vyžaduje niečo, čo, bohužiaľ, dodnes nemá. A to je niečo, čo by sme mohli nazvať takou cestovnou mapou reformy vzdelávania, teda tým, čo by bolo konsenzuálne v podstate záväzné pre celú politickú scénu. V podstate verejnosť žiada právom jasnú predstavu reformy vzdelávania, jej rozvrh a časový harmonogram. To by mala byť tá cestovná mapa. Znamená to zavedenie inkluzívneho vzdelávacieho modelu, celkové zefektívnenie systému rozšírenia a skvalitnenie servisu pre učiteľov, rozhodovanie o konkrétnej podobe výučby v kompetencii škôl a samotných učiteľov, spojenie odbornej výučby s podnikmi, inováciu vzdelávacích štandardov, otvorenie trhu s učebnicami, manažérske kompetencie ako základný predpoklad vykonávania funkcie riaditeľa a vytvorenie jednotného základného platu učiteľov doplneného o zavedenie pohyblivej zložky. A to je naša dnešná téma.
Časový harmonogram sa má stanoviť transparentne, v prehľadných krokoch a má byť časovo presne vymedzený. Teda má byť krokom prvým schválenie stratégie reformy vzdelávania ako jeho základná koncepcia, druhým príprava a schválenie národného programu vzdelávania ako reálnej podoby, tretím príprava a schválenie štátnych a školských vzdelávacích programov, štvrtým príprava učebníc a učebných materiálov a piatym krokom, a niektoré z tých krokov majú byť súbežné, príprava a schválenie certifikovaného merania po ukončení vzdelávacích stupňov. Učitelia a celá verejnosť to potrebuje jednoducho preto, aby sa vedeli v celej reforme vzdelávania orientovať a aby vedeli, ktorý krok nasleduje po ktorom kroku, aby nemali očakávania, ktoré sú nereálne, ale zároveň aby vedeli kontrolovať tie jednotlivé kroky tak, aby vedeli povedať áno, tento krok sa vykonal, reforma vzdelávania ide správne. Dnes je ten celý systém dosť chaotický práve preto, že takáto ucelená koncepcia fakticky neexistuje.
Programové vyhlásenie vlády hovorí aj o finančnom ohodnotení učiteľov a o ich ďalšom kontinuálnom vzdelávaní. Hovorí toto: „Vláda Slovenskej republiky zvýši výšku finančných zdrojov na školstvo, vedu a šport počas volebného obdobia. Poskytnutie týchto zdrojov podmieni zmenou pravidiel a motivácie na všetkých úrovniach tak, aby vytvárali tlak na vyššiu kvalitu, transparentnosť finančných tokov a efektívnosť ich využívania.“ Ďalej hovorí: „Vláda Slovenskej republiky považuje za svoj významný cieľ lepšie mzdové ohodnotenie pedagogických zamestnancov školstva na základe analýz a konzultácií so všetkými zainteresovanými. Prijme opatrenia na zabezpečenie vyrovnávania kvality pedagógov bez ohľadu na predmet a región. Vláda Slovenskej republiky bude podporovať ďalšie vzdelávanie učiteľov s dôrazom na prípravu nových a na zlepšovanie existujúcich školských vzdelávacích programov. Vylepší systém kariérneho rastu učiteľov tak, aby ho zbavila formalizmu a zdôraznila aktívnu prácu so žiakmi.“ V tomto zmysle zákon o pedagogických zamestnancoch ide v zmysle vládneho programu.
Treba si pripomenúť trošku aj to, že zákon o pedagogických zamestnancoch sa rodí veľmi ťažko. V podstate s jeho prípravou sa začalo už za éry ministra školstva Martina Fronca. Napokon bol prijatý za ministra Mikolaja. A treba povedať aj to, že sa to podpísalo aj na jeho kvalite. Má silné centralistické črty. A napriek tomu, že malo ísť v prvom rade o zákon, ktorý mal učiteľom a odborným zamestnancom garantovať spoľahlivý právny rámec na zadefinovanie ich odmeňovania, stal sa z neho nástroj na reguláciu systému ďalšieho vzdelávania učiteľov.
V pôvodnom zámere sa uvažovalo o takom systéme ďalšieho vzdelávania učiteľov, ktorý by bol postavený na princípe dobrovoľnosti a motivácie. Prijatý zákon však určil učiteľom a školám a poskytovateľom vzdelávania príliš zväzujúce povinnosti. Z tohto hľadiska sa treba pozrieť aj na navrhovanú novelu zákona. Povedalo sa to, ja to rád zopakujem a treba to povedať, že cieľ, ktorý navrhované zmeny sledujú, je v niektorých prípadoch v súlade s deklarovanou snahou zlepšenia platových podmienok učiteľov. Ale zároveň treba aj povedať to, že ten návrh v dnešnej podobe obsahuje aj snahu rezortu zvýšiť kontrolu nad systémom kontinuálneho vzdelávania, ušetriť zdroje, ktoré by pri dodržaní pravidiel daných v súčasnosti platným zákonom museli byť učiteľom v blízkej budúcnosti vyplatené v oveľa väčšom rozsahu, než tomu bude po prijatí novely zákona. Zhodou okolností sa tu o tom už hovorilo.
Teraz by som rád rozdelil zmeny do dvoch častí.
Najprv by som rád hovoril o pozitívach návrhu. Budem tu opakovať to, čo sa už povedalo. Tým základným pozitívom tohto návrhu je zvýšenie platových taríf platových tried 6 až 12 priemerne o 2 %. A po druhé, tým pozitívom tohto návrhu je úprava stupnice platných taríf v platových triedach tak, aby rozdiely medzi 10. a 11. platovou triedou a 11. a 12. platovou triedou boli 12 %. Súčasný systém je nastavený tak zle, že dnes je pre učiteľa výhodnejšie poberať k platu príplatok za kredity a ostať v nižšej platovej triede, ako si urobiť atestáciu a posunúť sa do vyššej platovej triedy. Len ako príklad poviem, že poskočenie do vyššej platovej triedy znamená pre učiteľa často paradoxne zníženie príjmu. Napr. pedagogický zamestnanec zaradený v 10. platovej triede so 60 nazbieranými kreditmi má mesačne tarifný plat 544 eur a kreditný príplatok 12 % vo výške 65 a čosi eur, spolu je to teda 609 eur. Po prvej atestácii sa zaradí do 11. platovej triedy s tarifným platom 581 eur, to znamená, že pokles platu mesačne predstavuje cca skoro 29 eur.
A teraz by som sa rád venoval tomu, čo vidíme ako problematickejšiu stránku návrhov.
Po prvé je to zavedenie príplatku pre začínajúceho pedagogického a odborného zamestnanca vo výške 6 % z platovej tarify platovej triedy, do ktorej je zaradený. Má sa poskytovať po dobu zaradenia zamestnanca do kariérového stupňa začínajúci pedagogický zamestnanec alebo začínajúci odborný zamestnanec. V podstate sa tým začínajúcim učiteľom zabráni vzdelávať sa prostredníctvom tých školení, na ktorých môžu získať kredity. Okrem toho, že sa im obmedzí prístup k vzdelávacím programom, ktoré by mohli mať pre nich praktický význam, časovo sa im oddiali možnosť získať dostatok kreditov na vykonanie prvej atestácie, a tým sa spomalí postup do vyššej platovej triedy.
Po druhé, zavedenie príplatku pre učiteľa, ktorý učí v bežných triedach základných škôl s individuálne začlenenými žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo začlenenými žiakmi so zdravotným znevýhodnením bez pomoci asistenta. Problémom je to, že ak by šlo rezortu o prechod na inkluzívne vzdelávanie, o ktorom sa hovorí, mal by zaviazať riaditeľa povinnosťou vyplatiť učiteľovi príplatok v plnej výške alebo by mu mal zabezpečiť prostriedky na asistenta. Ide teda o signál, že zrejme o nejakú reálnu inklúziu veľmi nepôjde.
Po tretie, kariérny systém je záväzný aj pre odborných zamestnancov, ktorí však v systéme kontinuálneho vzdelávania definovaného týmto zákonom nemajú dostatok vzdelávacích príležitostí. Napriek tomu musia odborní zamestnanci spĺňať kritériá kariérneho postupu daného týmto zákonom.
Úprava pravidiel poskytovania ďalšieho vzdelávania prináša so sebou nasledujúce problémy.
Po prvé, vymedzuje sa spôsob doplnenia si tzv. pedagogického minima, ktoré sa viac nebude považovať za kontinuálne vzdelávanie, a teda sa zaň ani nebudú môcť zbierať kredity, keďže ide o povinnosť doplnenia si kvalifikačných predpokladov. Potom však ostáva otvorenou otázkou principiálna problematickosť tohto opatrenia. Naďalej sa komplikuje odborníkom z praxe vstup do škôl, napr. umelcom, spisovateľom, vedcom, môžu byť iba hosťami na vyučovaní, nemôžu byť však riadnymi vyučujúcimi, ak nemajú pedagogické minimum pre príslušnú vekovú kategóriu detí, resp. pre príslušný vzdelávací stupeň. Najväčšou brzdou je toto opatrenie v prostredí stredných odborných škôl, sťažuje spoluprácu škôl a firiem, čo je veľmi dôležité.
Po druhé, ten návrh vymedzuje spôsob tzv. rozširujúceho štúdia, ktoré sa rovnako nebude viac považovať za kontinuálne vzdelávanie. Napriek tomu sa však zaň dajú získať kredity. Ide o rovnako zväzujúce opatrenie, v tomto prípade vnútri školského systému, ako v predchádzajúcom bode.
Po tretie, tzv. kvalifikačné vzdelávanie sa celkom vypúšťa zo systému ďalšieho kontinuálneho vzdelávania. To znamená, že všetko, čo sa učiteľ naučí za účelom zvýšenia svojej kvalifikácie, štát fakticky nepovažuje za aktivitu vhodnú ocenenia v zmysle pridelenia kreditov alebo postupu v kariérnom systéme, oceňuje sa iba udržiavanie a inovácia dosiahnutej kvalifikácie.
Po štvrté, ruší sa možnosť postúpiť do kariérového stupňa pedagogický zamestnanec s druhou atestáciou alebo odborný zamestnanec s druhou atestáciou po dosiahnutí titulu doktora. Zavádza sa ako povinnosť pre všetkých medzi jednotlivými stupňami atestácií. To znamená, že vzdelávací program, ktorý ponúka metodicko-pedagogické centrum, dáva ministerstvu školstva väčšiu záruku kvality ako získanie titulu doktora na vysokej škole.
Po ďalšie, zavádza sa možnosť, aby sa učiteľ, ktorý má minimálne trojročnú prax, nemusel zúčastňovať vybraných druhov kontinuálneho vzdelávania, ale aby mohli byť jeho skúsenosti nadobudnuté praxou ocenené kreditmi. Na to sa však bude musieť nechať preskúšať od poskytovateľa vzdelávania, ktorý poskytuje vzdelávanie v zručnostiach, o ktorých si učiteľ myslí, že nimi dostatočne disponuje. Pomýlenú teda „slobodu“ v systéme kontinuálneho vzdelávania kariérneho rastu má zaručiť možnosť, aby sa overenie profesijných kompetencií mohlo uskutočňovať v rámci rôznych programov kontinuálneho vzdelávania, príp. u rôznych poskytovateľov, ak sa ponúkané programy líšia obsahom a cieľmi. Toto sa v praxi nebude využívať, lebo je to príliš komplikované.
Po ďalšie, tzv. funkčné vzdelávanie čiže vzdelávanie riadiacich pracovníkov budú môcť učiteľom poskytovať aj neštátne inštitúcie, ale len školám neštátnym. Ide o diskriminačné opatrenie nielen voči neštátnym poskytovateľom vzdelávania, súkromným firmám a neziskovkám, ktorým ministerstvo školstva reguluje ponuku vzdelávania, ale aj voči učiteľom, ktorým sa takto okliešťujú možnosti získať kvalitné vzdelanie.
Po ďalšie, posilňuje sa kontrolná funkcia ministerstva školstva zmenou a rozšírením rozsahu povinností poskytovateľom.
Ďalšou oblasťou je úprava pravidiel priznávania kreditov. Novou skutočnosťou oproti súčasnému stavu je to, že zamestnancovi nevznikne automaticky právny nárok na kreditový príplatok za všetky kredity, ktoré získal, ale príplatok získa len za tie kredity, ktoré mu uzná riaditeľ školy, už sa o tom opakovane hovorilo. Toto opatrenie narúša ducha zákona, ktorého hlavným cieľom bolo prinútiť učiteľov vzdelávať sa a získavať kredity, ktoré by automaticky viedli k zvýšeniu platu prostredníctvom príplatku. Zavádza sa z dôvodu, že ministerstvo školstva nemá dostatok zdrojov na vyplácanie príplatkov pre všetkých, ktorí približne do dvoch rokov nazbierajú v rôznych vzdelávacích kurzoch dostatok kreditov, a snaží sa vyhnúť hrozbe masového uspokojenia tohto nároku.
Ďalším bodom je zrušenie nefinančných výhod pre učiteľov a odborných pracovníkov. Zo zákona sa vypúšťajú ustanovenia týkajúce sa úhrady nákladov súvisiacich s rekondičným pobytom alebo liečebným pobytom. Ušetrené finančné prostriedky sa majú použiť na zvýšenie platových taríf pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, pričom však ministerstvo financií v dôvodovej správe upozorňuje, že to nebude stačiť a bude treba hľadať ďalšie zdroje vnútri rezortu.
Ďalším bodom je úprava pravidiel registrácie pedagogických zamestnancov. V rezorte sa zavádza tzv. RIS, registračný informačný systém, v dôsledku čoho sa zjednocuje miesto, kde sa budú zhromažďovať všetky údaje o učiteľoch. Od škôl sa budú vyžadovať podrobné údaje o každom jednom pracovníkovi vrátane zdravotnej poisťovne, kvalifikácie, kariérneho zaradenia a údajov o odmeňovaní, čo je kontraproduktívne k zámeru decentralizovať školský systém a čo najviac kompetencií preniesť na manažment škôl. Model, v ktorom riaditeľ školy angažuje na externú zmluvu experta z praxe na odučenie istého počtu hodín, bude v takejto schéme registrácie prakticky nemožné presadiť. Napriek tomu, že údaje v registri majú byť neverejné, hrozí reálne riziko zneužitia osobných údajov.
Keby som to mal zhrnúť, všeobecne možno povedať, že to, čo vnímame ako negatívne na týchto zmenách, je to, že naďalej bránia školám flexibilne pristupovať k personálnemu zabezpečeniu svojich školských vzdelávacích programov, keďže zákon i naďalej príliš striktne upravuje predpoklady na výkon pedagogickej činnosti, čím sa školám znemožňuje angažovať sa vo výučbe externých odborníkov z praxe. Tie návrhy na zmeny nevytvárajú otvorený systém ďalšieho vzdelávania učiteľov v praxi založený na princípoch decentralizácie, konkurencie a slobodnej voľby vzdelávacích programov, ale naopak, zavádzajú nové regulačné pravidlá. Naďalej diskriminujú neštátnych poskytovateľov programov ďalšieho vzdelávania a neponúkajú taký systém odmeňovania učiteľov, ktorý by bral do úvahy ich reálne výkony a kvalitu práce.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vítame tie pozitívne zmeny, ktoré návrh zákona prináša. A sme presvedčení, že na to, aby sa mohol tento zákon stať skutočne dobrým zákonom, bude v druhom čítaní treba urobiť dosť podstatné zmeny. Ďakujem pekne.

Mňa prekvapil, pán poslanec, váš apokalyptický tón, ktorý sa týkal mimovládnych organizácií. A iba by ma zaujímalo celkom konkrétne, ktoré mimovládky ste mali na mysli, ktoré nás vedú do pekla, a menovite ktorých ľudí ste mali na mysli z tých mimovládok, ktorí nikdy v živote neučili a problému nerozumejú. Ďakujem.