Videokanál poslanca

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní v návrhu zmeny zákona o rodičovskom príspevku. Prvé čítanie je čas, kedy naozaj máme priestor na všeobecnú rozpravu o tomto návrhu zákona v širších súvislostiach a o tom, či vôbec o ňom rokovať a ako ho systémovo zmeniť v druhom a treťom čítaní, ak o ňom rokovať budeme.
Dovoľte mi teda v tomto duchu vystúpiť dnes trochu širšie a naozaj sa zaoberať týmto príspevkom systémovo. Zákon o rodičovskom príspevku je s nami už pomerne dlho a je to zákon, ktorý prežil rôzne vlády. Tá súčasná podoba zákona je síce z prvej Ficovej vlády, ale až na nejaké drobnosti, ku ktorým sa vrátim, nemenila tú základnú filozofiu, ktorá bola zdedená aj z predchádzajúcich vlád. Takže je to zákon, ktorý vyjadruje určitú filozofiu, minimálne transformačného obdobia. Tá otázka, ktorej čelíme už asi desať rokov, je, do akej miery táto filozofia je stále aktuálna a v čom ju, v čom ju treba zmeniť. Aby som bol konkrétny, ten zákon od svojho vzniku bol postavený na filozofii, že treba pomôcť rodičom, ktorí sa osobne starajú o dieťa do troch rokov doma, a tak, aby mali aspoň čiastočnú finančnú náhradu straty zárobku na svojich vyšších životných nákladoch. A samozrejme, v reálnej situácii Slovenskej republiky asi 90 % jeho prijímateľov sú ženy, to znamená matky, otcovia sú v drvivej väčšine. Takže hoci by sme mali hovoriť o rodičoch, v realite môžme viac hovoriť o matkách.
Nešťastným dôsledkom tohto rodičovského príspevku, aj keď nie je nešťastným z pohľadu určitej konzervatívnejšej časti slovenskej spoločnosti a spektra, bolo to, že tento zákon od svojho začiatku zamykal matky malých detí doma. Čo tým chcem povedať? Tento zákon hovoril, že môžete poberať tento príspevok, len ak sa osobne staráte o dieťa, a zároveň, ak teda čo i len jednu hodinu pracujete, tak už ste oňho prišli. To znamená, že rodičia detí do troch rokov čelili dileme, že buď budú doma do troch rokov a budú poberať tento príspevok a nebudú vôbec nič robiť, alebo začnú pracovať a potom o tento príspevok prídu. V konkrétnej situácii Slovenskej republiky, kde po roku 1989 boli najprv zrušené reálne jasle, to znamená, že možnosť starostlivosti o malé deti a následne kapacita škôlok bola, začala byť tak nedostačujúca, najmä po tom, čo sa obnovil populačný rast zhruba pred 10 až 12 rokmi, že hoci teoreticky od dvoch rokov je možné dieťa umiestňovať v škôlke, v realite je takmer nemožné dieťa do troch rokov umiestniť na Slovensku v škôlke, okrem obcí, kde sú poloprázdne škôlky z nejakého historického dôvodu.
Dokonca ako vieme, ale to nie je predmetom dnešnej rozpravy, je veľký problém umiestniť vôbec dieťa od troch rokov. Ministerstvo financií minulý rok spočítalo, ak sa nemýlim, že je viac ako 10-tisíc neumiestnených detí, ktorých rodičia ich chcú umiestniť do škôlky od troch rokov vyššie a nemajú tú možnosť kvôli nedostatku kapacít. Za takej situácie deti do troch rokov takmer nemajú šancu sa umiestniť. Osobitne preto, že hoci štát na ne určil štedrejšie financovanie, zároveň určil pre škôlky náročnejšie podmienky starostlivosti, čo v praxi znamená, že pre škôlky sú tieto mladšie deti natoľko neatraktívne, že okrem naozaj výnimočných situácií ich nechcú, nechcú umiestňovať.
Preto rodičia historicky na Slovensku sú v situácii, kde ak do troch rokov veku dieťaťa chcú obidvaja rodičia pracovať, tak starostlivosť si nemôžu zabezpečiť verejnými službami, ale musia si ich zabezpečiť nejak súkromne. Teda buď babičkou, priateľkou, alebo formou súkromnej starostlivosti, alebo formou súkromných škôlok a jaslí v poslednom, v posledných rokoch. Aj keď vzhľadom na veľkosť trhu a príjmy obyvateľstva táto posledná možnosť je reálna, a to najmä vo väčších mestách, to znamená, že v menších mestečkách často mamička aj keby chcela a dokonca aj keby náhodou mala tie peniaze, tak nemá reálne túto, túto možnosť, lebo tieto služby nie sú ponúkané.
To znamená, že do roku 2005 čelila matka dieťaťa do troch rokov nasledovnej situácii: buď zostane doma, nebude nič robiť, dostane síce mizerný, ale rodičovský príspevok, alebo začne robiť a v tom prípade nielenže príde o celý rodičovský príspevok, ale zároveň si bude musieť na trhu zaplatiť služby starostlivosti o to dieťa. Čo, samozrejme, v závislosti od toho, či to chce na 30 %, na 60 %, na 90 % pracovného času, znamená 100, 200, 300, 400 ďalších eur.
Keďže - ako vieme - priemerný plat ženy na Slovensku je menej ako 80 % priemerného platu muža, mediánový plat je ešte niečo iné ako priemerný plat, priemerná žena na Slovensku zarába v čistom dneska niekde medzi 400 až 500 eur, skôr, v čistom hovorím, po odpočítaní odvodov a daní, čo znamená, že po započítaní nákladov starostlivosti o dieťa a po započítaní straty rodičovského príspevku pre drvivú väčšinu matiek by idenie do práce znamenalo aj na plný úväzok finančnú stratu v tom starom režime.
Môžte povedať, že to nie je až také zlé, chceme, aby teda rodičia nešli rovno na plný úväzok do práce, to už je vec aj názoru. Problém je v tom, že tento zákon však zároveň znamenal, že matky sa nemohli vracať do práce ani na čiastočný úväzok. To znamená, že matka bola naozaj v situácii, že buď pôjde na plný úväzok - a to sa teda oplatilo matkám, ktoré vedeli veľmi slušne zarobiť -, alebo nepôjde vôbec. Všetko medzi tým je totálna finančná devastácia pre túto rodinu. Preto sme v roku 2005 schválili zmenu a musím povedať, ak si pamätám, môžu ma opraviť pamätníci, že s výnimkou poslancov KDH, myslím, že za ňu hlasovala celá snemovňa, ktorá tu vtedy bola, a tá zmena hovorila, že nárok na rodičovský príspevok budú mať aj rodičia, ktorí pracujú. Tá logika toho kroku spočívala nie v tom, že by sme chceli nejak zvýhodňovať pracujúcich rodičov, ale práve v poznaní, že pracujúci rodič si musí nejak zabezpečiť starostlivosť o to dieťa a že na rozdiel od školy a škôlky pre staršie deti do troch rokov mu štát žiadnymi verejnými službami dneska ani tú starostlivosť nezabezpečuje. To znamená, že ak on si ju, ak on si ju potrebuje zabezpečiť, musí si ju zaplatiť. Preto rozšírenie rodičovského príspevku na pracujúcich rodičov nebolo myslené ako nejakou snahou ich ešte viac zvýhodňovať, motivovať k práci, bolo to odomknúť tie dvere, ktorými boli matky zamknuté doma, a povedať, že ak pôjdete pracovať na jednu hodinu týždenne, na desať hodín týždenne, na dvadsať hodín týždenne, koľko, v treťom roku veku dieťaťa, kedy si to uznáte za vhodné, neprídete o tie peniaze a budete mať, naopak, možnosť si z nich zaplatiť tú službu na ten čas, kedy to potrebujete. Toto bolo riešenie, ktoré odvtedy platilo, a ako vieme z praxe, neviedlo teda k hromadnému opusteniu maličkých batoliatok doma. Viedlo len k tomu, že určitej časti matiek, najmä vo veku povedzme dvoch, troch, teda keď už to dieťa sa blíži k tej hranici, to umožnilo postupný a čiastočný návrat k pracovnému procesu, tak aby nestratili svoje pracovné návyky. A tu sa chcem dostať k tomu, prečo je to tak dôležité. Existuje pomerne veľa výskumov, bohužiaľ ale najmä zahraničných, ktoré ukazujú, aké sú katastrofálne dôsledky celoživotné pre ženy matky, ak niekoľko rokov sú úplne mimo trhu práce. To znamená, že ak funguje napríklad takzvaný holandský model, kde sa matka vráti do práce pomerne rýchlo, ale nie na plný úväzok, kde sa vráti podľa toho, akú má chuť a možnosť, na 10 %, 20 %, 30 %, 40 %, podľa veku dieťaťa, tak tie dôsledky na kariéru nejaké sú, ale nie sú katastrofálne a, samozrejme, každý, každý rodič si vyberá medzi rôznymi cieľmi.
Ak však rodič je úplne mimo práce dlhé obdobie, teda tri roky, a úplne mimo, má to merateľné a významné dôsledky na jeho celoživotné pracovné zaradenie.
Dovolím si poznamenať, že to nie je otázka nejakého karierizmu a realizovania sa nejakého malého počtu veľmi ambicióznych ľudí. Pre slovenské rodiny, pre drvivú väčšinu normálnych slovenských rodín je 20, 50, 100-eurový rozdiel v plate zásadná vec a to je to, o čom hovoríme. Hovoríme o tom, že matka, ktorá sa nebude môcť, sa vráti do práce bez akejkoľvek pracovnej skúsenosti až po troch rokoch, je matka, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou bude zarábať o 10, 20 až 30 % menej celoživotne, ako keby mala možnosť si nejakým spôsobom tieto návyky udržiavať. Preto je tak dôležité túto slobodu im dať.
Toto sme zaviedli v roku 2005. Ako hovorím, neznamenalo to žiadnu sociálnu revolúciu na Slovensku, znamenalo to len to, že tí, čo si chceli privyrábať na dohody, si už konečne mohli, tí, čo si chceli robiť čiastočné úväzky, si mohli a nečelili teda finančnej katastrofe z tohto dôvodu. Potom nastúpila vláda Roberta Fica, ktorá sa zaviazala v programovom vyhlásení zvýšiť, ale mala to ako svoj sľub aj predvolebný, zvýšiť rodičovský príspevok na úroveň čistej minimálnej mzdy. Teda z logiky, že aby mamička mala zaplatené za to, že sa stará o dieťa, aspoň toľko, koľko má človek, ktorý pracuje za minimálnu mzdu.
Problém tohto sľubu je, že je asi málokto v tejto snemovni, kto by sa proti tomu sľubu postavil, on však stojí veľmi veľa peňazí, pretože znamenal by vo vtedajšej situácii zvýšenie rodičovského príspevku o desiatky percent, čo vzhľadom na finančné náklady rodičovského príspevku by znamenalo náklady vo výške stoviek miliónov eur, a toľko dokonca nebola ochotná dať ani prvá vláda Roberta Fica v časoch hospodárskej konjunktúry. A musím sa priznať, že tomu aj rozumiem.
Sľub je však sľub, a preto sa vtedy pristúpilo k takému zvláštnemu riešeniu, a to riešenie bolo rozdeliť matky na dobré a zlé. Dobré matky sú tie, ktoré pred nástupom do, na materskú pracovali, a tým teda treba zvýšiť. A zlé matky sú tie, ktoré pred nástupom na materskú nepracovali, a tým zvyšovať materský, tým zvyšovať rodičovský príspevok netreba. To znie celkom presvedčivo politicky na také prvé počutie. Niektorí kritici, napríklad aj bývalý pán minister Mihál, môžu zdôrazňovať, že je to nesystémové, lebo vlastne je to dávka štátnej sociálnej podpory, nie sociálne poistenie, to znamená, nemalo by to tam byť a tak ďalej. Ale povedzme si úprimne, to sú argumenty, ktoré väčšinou v televíznych správach nemajú nejakú veľkú váhu na slovenského občana. Ten argument, že chceme podporovať pracujúce matky, tie, ktoré si na to odrobili a zarobili a dane odviedli, znie veľmi silno.
To bol aj dôvod, prečo to vtedy SMER-u prešlo. Druhý dôvod bol ten, že oni nikomu nebrali vtedy. Oni teda tým matkám, čo nepracovali, tým zlým matkám nič nepridali, ale nezobrali a tým matkám, ktoré teda pracovali, tým sa pridalo. To znamená, že ťažšie sa aj búri proti zmene, kde sa nikomu nič neberie, len niekomu sa zlepšuje situácia. Vždy sa dá povedať, nemáme peniaze na všetky, radšej pridajme tým, ktorí pracujú.
Problém toho zákona, ako to už často býva, bolo, že jedna vec je, čo je napísané v televíznych správach, a druhá vec je realita, takže asi po roku uplatňovania tohto zákona sa zistilo, že dve tretiny matiek, ktoré poberajú rodičovský príspevok, sú tie zlé matky. To bolo dosť šokujúce číslo, lebo predsa len, že by dve tretiny matiek na Slovensku boli tie darebnice, ktoré akože nechcú pracovať, vyvaľujú sa a nič nerobia, to v normálnom človeku už neznie veľmi dôveryhodne, ani to tak, samozrejme, nie je. Príčina bola jednoduchá. Ten zákon bol napísaný tak, že počas obdobia, predchádzajúcich, predchádzajúceho obdobia bolo potrebné byť zamestnaný tak, aby mal človek nárok na materskú, pred tým rodičákom, čo je zhruba 270 dní práce. No a teraz v praxi to znamenalo napríklad to, že ženy absolventky školy, ktoré sa zamestnali, ale otehotneli povedzme predtým, než sa zamestnali, po škole alebo okolo tesne toho, už do toho nespadli. Ženy, ktoré otehotneli po návrate do práce alebo pred návratom do práce, tesne po prvom dieťati, po druhom dieťati, do toho, do toho nespadli a dalo by sa nájsť veľa ďalších takých prípadov, predpokladám, že kolega Mihál, ak bude mať náladu, ich vie povedať oveľa presnejšie ako ja, lebo toto je naozaj jeho, jeho expertná oblasť. To znamená, rôznymi takýmito malými a strednými dierkami prepadli dve tretiny matiek do situácie, kde boli dve zlé matky, ktoré si nezaslúžia ten vyšší rodičovský príspevok.
Druhá vec, ktorú vláda, prvá vláda Roberta Fica urobila, bolo, že zároveň na to, aby toto mohlo fungovať, musela zakázať pracujúcim matkám poberať rodičovský príspevok. Prečo musela? Ten dôvod je jednoduchý. Ak nie je zakázané pracovať popri rodičáku, tak rodičák môže poberať ktorýkoľvek z rodičov, aj ten, čo pracuje. To znamená, že povedzme, ja mám manželku, manželka sedí doma, ale ja môžem rodičák poberať aj na seba, ak nie je zakázané pracovať. Dokonca v mojom prípade, to poviem úprimne, aj tak bolo, pretože mojej manželke sa to nechcelo ísť na ten úrad vybavovať, musel som to zabezpečovať ja.
Tým pádom, ak zakážete, ak urobíte dve úrovne príspevku pre dobré a zlé matky, v úvodzovkách, tak vlastne v tých rodinách, kde ten druhý stále pracuje, sa tomu veľmi ľahko vyhnú, pretože si o rodičák požiada ten pracujúci. To znamená, že máme rodinu, kde manžel pracuje, manželka zostala doma, predtým nepracovala, bolo by to ale povedzme preto, že skončila akurát školu, a dostala by ten nižší príspevok. Za tých okolností sa prihlási o príspevok manžel, dostane ten vyšší príspevok, lebo on pracoval, a vec je vybavená. Preto ak chcete robiť segregáciu medzi matkami, ak chcete robiť zlé matky a dobré matky, ako to robila prvá vláda Roberta Fica, musíte zakázať pracujúcim matkám poberať tento príspevok, pracujúcim rodičom všeobecne. To bola dilema, ktorej čelila pani ministerka Tomanová a nejaký, musím povedať, že pomerne chytrý úradník jej poradil, ako sa s tým vyrovnať. A vyrovnali sa s tým nasledovne.
Zakázali síce matkám, otcom pracujúcim poberať rodičovský príspevok, ale vymysleli im príspevok nový. To bol príspevok na starostlivosť. Ten mohli poberať len tí, čo teda nechcú rodičovský, a mohli ho poberať len na starostlivosť o dieťa, ktorá je preukázaná - jednoduchšie povedané - bločkom. Teda ak máte dieťa v škôlke a máte faktúru a máte babysitterku, tá má živnosť a dá vám faktúru, tak môžte takýto príspevok dostať. Ten úradník, ktorý to vymyslel, bol naozaj technicky schopný, dokonca prišiel na to, že také niečo sa dá platiť aj z eurofondov, takže nás to nebude dokonca stáť nič, resp. tých 15 %, ktorými spolufinancujeme eurofondy. Takže sa zrodil tento príspevok, ktorý existuje dodnes a je platený z eurofondov. Celé to malo však jeden zádrhel, ktorý však už v tomto všetkom sa stratil, a to je to, že to rieši situáciu len tých veľmi kariérne orientovaných matiek. Pretože tento príspevok je zaujímavý pre matku, ktorá sa naozaj chce vrátiť do roboty na plný úväzok alebo takmer plný úväzok, tým pádom potrebuje škôlku alebo jasle na takmer, alebo opatrovateľku na plný úväzok, a tým pádom jej tá aj vyfakturuje tých 200, 230, 260 eur podľa toho, o ktorej vláde hovoríme, za tie služby. To znamená, taká matka nepocíti tú stratu rodičovského príspevku. Jedine je otravovaná tým - a k tomu sa ešte dostaneme -, že musí nosiť faktúrky, potvrdenia o účte a všetky ostatné hlúposti každý mesiac na úrad práce, ale finančne na tom neutrpí. To znamená, matka kariérne orientovaná bola prvou Ficovou vládou v tomto ošetrená, nazvime to, že s buzeráciou, ale ošetrená.
Vôbec to však neošetrilo tú druhú väčšinu matiek, ktoré nemajú záujem sa vrátiť rok po pôrode do práce na plný úväzok, ale ktoré by si chceli privyrobiť - či už kvôli strate pracovných skúseností, alebo často z veľmi pragmatických dôvodov, že rodinný rozpočet je tak napätý, že aj 30 euro na nejakú dohodu za niečo je pre nich zaujímavých. Týmto matkám prvá Ficova vláda túto možnosť zobrala. To znamená, ich vrátila do tej možnosti, že buď zostanete completamente doma, alebo pôjdete do práce, ale potom to má reálny význam, len keď to robíte naplno, lebo inak vám preplatíme pár desiatok eur za starostlivosť a nemá to žiadny efekt. Výsledkom bolo, že tento príspevok na starostlivosť aj poberalo niekoľko tisíc matiek, a to, nazvime ich pracovne orientované matky, ktoré sa naozaj vrátili skutočne naplno do práce. Zvyšok matiek bol znovu zamknutý doma 100-percentne, ako pred rokom 2005.
Nemyslím si, že to bolo cieľom SMER-u. Bolo to len naozaj nešťastným dôsledkom toho, že ak ste chceli robiť dobré a zlé matky, museli ste zakázať pracujúcim poberať a nevedeli ste to už inak vyriešiť.
V roku 2010 prišla teda vláda Ivety Radičovej, ktorá sa rozhodla, že sa vráti k tomu predchádzajúcemu systému, to znamená, že sa zaviedol jeden príspevok, pri ktorom sa mohlo pracovať, ktorý dnes je vo výške tých 199,6. Je to presne, pán minister, eur, to znamená 200 eur, zjednodušene povedzme. Aj tá vláda však už čelila tomu eurofondovému pokušeniu, ktoré pani Tomanová naňho prišla, že keď vám niečo platí sa z európskych fondov, čo by ste inak platili zo štátneho, tak sú to v podstate v čistom ušetrené peniaze. Takže ani pán Mihál nechcel prísť o to, že časť matiek reálne financuje Brusel, nie Bratislava. Takže vtedy vymyslel to, že sa, teda zvýhodnil aspoň finančne tie matky, ktoré pracujú a ktoré poberajú ten príspevok na starostlivosť.
Inými slovami, akákoľvek matka dnes môže poberať rodičovský príspevok vo výške 200 eur, ale nemusí nikomu nič dokladovať. Proste bude jej to chodiť každý mesiac na účet, ak teda sa riadne o dieťa stará, ale môže chodiť do práce, nemusí chodiť do práce, ako 90 % z nich nechodí do práce, môže popritom robiť dohodu a nemusí, môže mať čiastočný úväzok, môže mať malú živnosť, proste čokoľvek chce, 200 eur dostane. To väčšine matiek vyhovuje, a preto drvivá väčšina poberateľov rodičovského príspevku dneska je v tejto, v tejto forme. Popritom je veľmi malý počet rádovo, myslím, že cez 1 500 je to v tejto chvíli alebo niekde okolo, ktoré ten vyšší, ten 230-eurový príspevok na starostlivosť, kvôli tým 30 eurám sú ochotné ísť do tej byrokratickej buzerácie a do toho, že naozaj zaplatia mesačne aspoň 230 eur na službách, to znamená, to sú naozaj, je to stále tá malá skupina matiek, ktoré majú dieťa v súkromných jasliach alebo v škôlke celodenne a tie im účtujú aspoň 230 eur, takže sa im to oplatí. Inými slovami, Radičovej vláda zaviedla systém v roku 2005 s malým, nazvime to dovetkom.
No a teraz prichádzame k dnešnému dňu. Vláda Roberta Fica sa rozhodla, že nenechá toto na pokoji a pravdepodobne pamätajúc si príjemné časy prvej Ficovej vlády, keď sa tento návrh stretol s podporou, ten pôvodný systém skôr všeobecnou, si myslela, že teraz urobí niečo populárne. To znamená, rozhodla sa znovu zaviesť dve úrovne rodičovského príspevku. To má dva dôsledky, ktoré, ako sa hovorí, "soudruzi z NDR" nedocenili, a ten jeden dôsledok je ten, že politicky dnes nie sme v rozpočtovej situácii, keď sa dá niekomu pridať a nikomu nebrať. To znamená, že ak chceli nejakú skupinu matiek zvýhodňovať, zase museli inej skupine matiek zobrať. Preto sa navrhlo teda, že dnešný 200-eurový sa rozdelí na 260-eurový a 160-eurový, a teda zlé matky dostanú 160, dobré matky dostanú 260, čo znamená, že jednej polovici až dvom tretinám matiek by sa zobralo 40 eur mesačne, čo môžem vám povedať je pre normálnu slovenskú rodinu teda dosť veľa peňazí, aby o ne prišli. A opäť, keďže ide o viac ako polovicu, tak to nemá zmysel ani vecne, lebo ak chceme tvrdiť, že väčšina rodičov je zlých, tak to potom naozaj neviem, či chceme zmeniť túto krajinu na jeden veľký detský domov, a nemá to zmysel ani politický, lebo, samozrejme, berie to väčšine.
Za, prvý už krok bol katastrofálne vymyslený, vecne aj politicky, mysliac si, že sa zopakujú zlaté časy roku 2009. Zabudlo sa, že iné je brať a iné je len niekomu pridávať. A druhý krok, ktorý bol, bol ten, že sa tým pádom muselo zakázať znovu pracujúcim matkám to poberať a tým pádom by boli znovu odkázané na ten príspevok na starostlivosť o dieťa. Predpokladám, že aj ministerstvo práce, aj politici SMER-u boli prekvapení, aká búrka ľudového odporu sa proti tomu zdvihla z oboch tých strán. Aj teda zo strany obmedzenia pre pracujúce matky, aj zo strany teda delenia matiek na dobré a zlé. Niekedy sa to stretávalo u tých istých ľudí, niekedy sa ľuďom nepáčilo jedno, niekedy druhé, ale musím povedať, že za ten rok a pol od nástupu vlády Roberta Fica som videl máloktorú otázku v oblastiach, ktorým ja sa venujem, kde by tak silno sa verejnosť začala prebúdzať.
Pokúsili sme sa tú energiu nejakým spôsobom nasmerovať do jasného stanoviska voči predkladanému návrhu formou hromadnej pripomienky. To sa aj podarilo a potom sme mali možnosť sledovať v priamom prenose, ako predseda vlády hodinu pred tlačovkou k tej hromadnej pripomienke, k jej tisícom podpisov za tri dni zvolal teda svoju vlastnú tlačovú besedu, kde ohlásil, že ministerstvo práce má jeden názor, ale premiér má iný a podstatný je ten premiérov. A všetko toto zrazu bolo inak. To z môjho pohľadu bol dobrý výsledok v tom, že sa naozaj zabránilo vecne škodlivému riešeniu a tomu som rád. Čo to však nevyriešilo, je, že sme sa nijak neposunuli vpred v tejto otázke, ktorú dnes zažívame, pretože hoci ten dnešný zákon je zákon vlády Ivety Radičovej, nepoznám odborníka v sociálnej oblasti vrátane politikov z opozície, ktorý by s ním bol spokojný. To znamená, že ten dnešný systém nie je o tom, že by bol super, nie je o tom, že by sme si mysleli, že 200 eur pre mamičky na rodičáku a 230 eur pre tie, ktoré sú ochotné každý mesiac nosiť výpis z bankového účtu, faktúrku, neviem čo, neviem čo, že to je super.
A preto podľa mňa je na mieste sa zaoberať nielen tým, že či sme zabránili niečomu zlému, ale zaoberať sa aj tým, či vieme ten súčasný systém nejakým spôsobom vylepšiť. A to je posledný bod, ku ktorému by som sa chcel dostať, že ten príspevok na starostlivosť o dieťa je kvôli financovaniu z Európskej únie nadmieru byrokratizovaný.
Prax jednotlivých úradov práce sa líši, čo je veľmi zvláštne vzhľadom na to, že to je riadené jednotnou smernicou ústredia, ale na Slovensku asi Bratislava je ďaleko. Ale napriek tomu všade vyžadujú opakovanú dokumentáciu, ktorá spočíva napríklad v tom, že ak platíte každý mesiac teda tento príspevok, to znamená, že povedzme, že máte dieťa v jasliach alebo v škôlke a každý mesiac za neho chcete teda tých 230 eur na tie náklady, ktoré vám vznikli, tak, a platíte to z účtu, ako väčšina ľudí, ktorí dnes teda nepracujú alebo pracujú v kancelárii, majú prístup k internetu, k internetbankingu, aj tak robí, najmä keď má na starosti niekoľko detí a prípadne nebodaj ešte aj prácu. Tak ak to platíte napríklad bankovým prevodom, tak podľa týchto inštrukcií, ktoré majú úrady práce, aby to bolo nespochybniteľné z fondu Európskej únie, musíte ísť každý mesiac do banky a vypýtať si potvrdenie na papieri, že tá transakcia prebehla a že teda odišli peniaze na účet. Zároveň musíte mať ale z tej škôlky príjmový doklad alebo nejakú inú formu potvrdenia, že teda oni tie peniaze dostali a popri tom ešte sú mnohé iné veci, ktoré už závisia naozaj od tvorivosti niektorých úradov práce, kde niektoré žiadali od tých škôlok zriaďovacie listiny, že či teda sú to legálne škôlky alebo jasle. Niektoré žiadajú potvrdenie o tom bankovom účte, či je naozaj váš, a takto by som mohol vás zaťažovať a zabávať ešte dlho. Ale myslím, že stačilo.
Vzhľadom na to som sa ešte minulý rok, aby som nebol obviňovaný, že dneska na niečom, nasadol som na nejaký vlak, ešte minulý rok som napísal interpeláciu pánovi ministrovi, že či by sa s tým naozaj nedalo niečo robiť, či to naozaj všetko vyplýva z nevyhnutných podmienok Európskej únie alebo aj niečo z našej domácej tvorivosti, či sa nedá niečo v Bruseli vyrokovať v tejto súvislosti a tak ďalej, aby sme teda nebuzerovali matky. Čo, pripomínam, by malo dokonca pozitívny účinok na slovenský štátny rozpočet, lebo ak by viac matiek prešlo na tento príspevok z rodičovského príspevku, tak to sú peniaze, ktoré ušetríme a môžme použiť na niečo iné, napríklad v sociálnej oblasti. Pán minister Richter mi napísal taký stručný, ale slušný list, ako jeho úradníci vždy napíšu, kde ma informoval, že sa to nedá. Aby som zhrnul tú stranu. Všetko čo je, je dané požiadavkami Európskej únie a, bohužiaľ, ak teda chceme mať istotu, že nám to Únia preplatí, tak musíme to takto urobiť.
Priznám sa, že nebol som celkom s tým uzrozumený, tak som napísal list aj na Európsku komisiu, či to tak naozaj je, a Európska komisia, chcem povedať, nechtiac dostávať ministerstvo asi do ťažkej situácie, mi tak jemne, kulantne napísala, že niečo by sa aj dalo, ale. Bol to taký list, z ktorého som sa veľa nedozvedel, aj keď bol tiež veľmi zdvorilý a slušne napísaný. Naznačoval, že nejaké možnosti tam sú. Vtedy už bolo ohlásené, že sa ide novelizovať tento balík rodinných zákonov, takže som si povedal, že počkáme na to. Navyše som mal také neformálne echá z ministerstva, že sa to vyrieši tam, že treba počkať. Potom prišla samotná novela, kde teda sa riešili všetky tieto veci, ktoré sme tu dnes rozoberali, ale zjednodušenie rodičovského, teda pardon, príspevku na starostlivosť sa tam nijako neriešilo, ani jednou vetou, ani jedným paragrafom, ani jedným odsekom. To znamená, že začalo byť zjavné, že, povedal by som, nie je zjednodušovanie na programe, na programe dňa. Zároveň sa to snažil minister osladiť tým rodičom aspoň tým, že išli zdvihnúť aj tento príspevok na 260 eur mesačne z 230, kde sú dneska, ak sa nemýlim. Po pripomienkovom konaní, po tej ľudovej vzbure, po premiérovej tlačovke, po tom, čo pán Burian odkázal matkám, že nech sa nepreťažujú prácou a nech sa starajú o deti a podobné iné veci, ktoré väčšine matiek, ktoré poznám, zdvihli tlak viac ako takmer čokoľvek, čo za tejto vlády zažili - to je aj o sile slov v politike -, tak čo sa stalo, bolo, že sa zo zákona stratilo aj to zvýšenie. Neviem, či to bolo úradnícke rozhodnutie, neviem, či to bolo rozhodnutie potrestať tie matky, že teda keď toľko vykrikovali, tak nedostanú ani tých 30 eur naviac, tie z nich, ktoré majú príspevok na starostlivosť, ale zvýšenie zmizlo, zjednodušenie sa ani po pripomienkovaní neobjavilo.
Preto sa priznám, začal som byť v tejto veci aktívnejší a začal som zisťovať, ako je to v okolitých krajinách aj pri preplácaní takýchto príspevkov z eurofondov a aký má postoj k tomu naozaj Európska komisia. A musím povedať, že zistil som, že nemusí to byť tak, ako to je dnes, najmä preto, že to, ako sa prijímal ten pôvodný zákon a pôvodný predpis, bolo prijímané v roku 2009, predtým, než sa zjednodušovalo čerpanie eurofondov aj zo strany európskych predpisov. To znamená, prvá vec, ktorú treba povedať, je, že dnes sú iné európske predpisy v tejto veci, ako boli, keď sa ten zákon prijímal. To znamená, aj to, čo vtedy možno muselo byť, dneska už nie vždy musí byť. Plus Komisia poučená sama skúsenosťami aj do budúceho programovacieho obdobia tie veci ďalej mení. Dozvedel som sa, že je pokojne možné z eurofondov zaplatiť aj napríklad dve iné formy. Je napríklad možné zaplatiť to, aby mamička, ktorá popri teda dieťati pracuje alebo študuje, nemusí pracovať na plný úväzok, pracuje alebo študuje, dostávala aj tento príspevok na starostlivosť formou paušálnej platby. To znamená, nemusela by každý mesiac chodiť do banky pýtať si výpis z účtu o platbe za tri eurá, nemusela by každý mesiac získavať príjmový doklad. Stačilo by, keby preukázala, že pracuje alebo študuje, a štát by jej mohol tento príspevok posielať na účet priamo a stále by to bolo oprávnené z eurofondov. Takisto som zistil, že je možné to, aby štát priamo posielal peniaze škôlkam a jasliam, keď sa tak rozhodne. To znamená, že nemusela by opäť mamička chodiť každá jedna do banky každý mesiac. Nechcem to opakovať štvrtýkrát. Stačilo by, že by sa uzavrela dohoda škôlky s úradom práce, ak by to zákon, samozrejme, upravoval. Ale európske predpisy tomu nebránia. A bolo by možné posielať tie peniaze priamo každý mesiac na základe jednej faktúry zo strany jaslí alebo škôlky, ktoré by preukázali teda, že áno, máme tu tieto deti, matka je oprávnená, je to riešené touto dohodou, posielame vám, 1 200 eur chceme za týchto päť detí.
To sú len dve možnosti, ktoré dneska sú. Dokonca sa aj využívajú. V tejto súvislosti preto sa mi zdá až politicky nepochopiteľné, že túto šancu ministerstvo práce nevyužíva. Pretože vezmite si to z pohľadu aj politického. Máte situáciu, kde by ste mohli za týchto okolností príspevok aspoň pre časť matiek zvýšiť, pretože sa to platí z eurofondov, zároveň by ste tým zvýšením a zjednodušením byrokracie významnú časť matiek mohli stiahnuť z rodičovského príspevku na tento príspevok, takže by ste odľahčili štátny rozpočet v prospech čerpania eurofondov, kde máme hrozbu obrovských strát. To znamená, že je to niečo, čo takmer v politike ani neexistuje. Peniaze zadarmo a ešte aj politicky populárne! Preto som sa zároveň pokúšal aj zistiť, že prečo to ministerstvo nerobí, lebo zo všeličoho by som mohol pána ministra Richtera obviniť, ale myslím si, že z nejakého nedostatku politickej intuície alebo ťahu na bránu to nie je. To znamená, že, a neverím, priznám sa, že by mu tá nehoda natoľko ublížila, že by toto stratil. Vyzerá byť stále rovnako, by som povedal, má ten rovnaký drajv, ako mal predtým.
Odpoveď, ktorú som dostal neformálne, neviem, či je pravdivá, ale na chvíľku z nej budem vychádzať, je, že ten národný projekt, ktorý financuje tento príspevok, tak ako beží dnes, síce nečerpá veľa peňazí, lebo dneska je na ňom 1 500 ľudí. To znamená mesačne - to tak z hlavy vynásobím - 230 eur maximálne, to znamená, že možno je to 300-tisíc eur mesačne. To znamená cca možno do 4 miliónov eur ročne. Čo je z pohľadu rozpočtu ministerstva práce niekde na úrovni zaokrúhľovacej chyby, keďže celý rozpočet ministerstva práce je niekde skoro do dvoch miliárd eur. A plus so sociálnou poisťovňou je to dokonca štvornásobne viac. To znamená, že ten príspevok dneska veľmi nečerpá, ale čerpá spoľahlivo. Je to jedna z mála oblastí, kde žiadne audity Európskej komisie nenadávajú, lebo je tak zošnurovaný a tak zabehnutý, že audítor ho vždy len odfajkne a peniaze tečú. Keďže úradníci majú dosť problémov s eurofondmi aj bez toho, tak posledné, čo chcú, je, aby sa začalo baštrngovať s niečím, kde to potrubie beží a tečie. To, že cez to potrubie tečie veľmi málo, to, že by sa mohlo pomôcť rodičom, je im v podstate jedno. Keby z toho vznikol prúser, že sa potrubie prerobí a náhodou z neho unikne čo len liter nafty, tak by, naopak, prúser mali. Takže neformálne vysvetlenie, ktoré som dostal, je, že úradníci presviedčajú politikov, aby s tým potrubím radšej nič nerobili. Však počkajme, bude nové programovacie obdobie, vrátime sa k tomu o pol roka, o rok, o dva roky.
Preto som chcel využiť, a preto som mal dneska aj tento dlhý prejav, naozaj viac ako pol hodinu, ale, pani poslankyňa, myslím, že informačne bohatší ako vaše akékoľvek prejavy. A tak preto by som ho chcel využiť na to, aby som požiadal pána ministra, aby sme do druhého čítania naozaj túto možnosť preverili a aby sme ju do zákona zaviedli, ktoré som spomínal. Je mi srdečne jedno, pán minister, či ho predloží ktokoľvek z tejto snemovne. Dokonca keď ho predloží aj pani poslankyňa Vaľová, ja zaňho zdvihnem ruku. Lebo na rozdiel napríklad od poslanca Martvoňa, ktorý tu nie je, nehlasujem za zákony podľa toho, kto ich predkladá, ale podľa toho, či sú dobré, alebo zlé. Keby sme to predložili náhodou všetci spolu, bolo by to, samozrejme, znak veľkého bratstva, ale to už naozaj nie je v tejto snemovni nevyhnutné.
Pán minister, je to moja prosba a výzva na vás. Povedzme si úprimne, nakoniec by ste tú politickú smotanu aj tak zlízli vy; a mne to nevadí. Hlavne nech ju zlíznu naši rodičia malých detí v tom, že by mali vyšší príspevok a jednoduchší prístup k nemu. Toto je moja prosba a zároveň, keďže tento príspevok ale nie je systémovým riešením dlhodobým tohto problému, a to je možno to, čím by som chcel skončiť. Lebo to, aby neboli k dispozícii služby starostlivosti o malé deti pre tých, ktorí ich potrebujú, dneska dokonca ani pre tie väčšie deti ako vieme, a rodičia si to museli hasiť tým, že dostanú keš, z ktorého si potom platia tie služby, nie je dlhodobé systémové riešenie. Tak ako neplatíme rodičom škôlkarov, že zaplaťte si škôlku, štátna škôlka bude za 500 eur a vy si to zaplaťte, tu máte peniaze. Tak ako nespoplatňujeme školstvo, že na základnú školu by žiaci nosili mešce, a tak isto by sme nemali podľa mňa spoplatňovať ani tieto služby nad rámec teda toho, čo chceme, aby sa ľudia reálne podieľali. Tak ako aj v škôlke malý poplatok, ale drvivú väčšinu nákladov hradí štát. Tak isto si myslím, že aj tie služby by mali byť garantované verejné a mali by byť prístupné cez tieto isté peniaze, ale nie cez to, že budú prechádzať ešte cez vrecká rodičov. Tí rodičia, ktorí chcú zostať doma a možno si privyrábať, samozrejme, nech ten keš dostávajú. Ten dnešný rodičovský príspevok je fajn nástroj. Ale tí rodičia, ktorí chcú dieťa mať naplno v škôlke a stojí to dneska ich veľa peňazí, viac než dostanú od štátu na tomto príspevku, myslím, že by sme mali dlhodobo smerovať k tomu, aby mali tú službu garantovanú. Lenže to nie je otázka dňa. To je otázka piatich rokov, desiatich rokov, kapacít škôlok, zmien zákonov. Viem, že sa o tom rokuje aj pri novom programovacom období.
Preto okrem môjho návrhu, aby ste, pán minister, predsa sa pokúsili do druhého čítania vyriešiť tento konkrétny problém, by som chcel navrhnúť, aby sme tento zákon, ak nie je ešte - priznám sa, že som tu síce bol, keď pani Hufková menovala tie výbory, ale nepamätám si ich z hlavy -, ak nie je v školskom výbore, nemal byť prerokovaný, tak by som chcel navrhnúť procedurálne, aby bol aj v školskom výbore prerokovaný práve kvôli vzťahu k škôlkam a k školskému systému, ktorý dneska je jeden z najväčších problémov, prečo to vzniká. Vy ako minister práce ste to už určite stihli zažiť, že tento celý problém spadá medzi dva rezorty a aj to je jeden z dôvodov, prečo nie je dostatočne riešený. Lebo tá pingpongová loptička medzi nimi behá a keď náhodou sa unavia, tak si ju ešte hodia k jasliam aj s ministerstvom zdravotníctva a môže pingpong bežať ďalej. Takže preto by som chcel poprosiť, aby sme to aj v našom výbore prerokovali ten zákon, aby sme mohli prípadne otvoriť aj tieto otázky strategickejšieho charakteru.
Toto sú moje návrhy, moje prosby a dúfam, že naozaj v druhom čítaní budeme schopní nejakým spôsobom to vyriešiť. A hovorím, v tom prípade, pán minister, ak budete to požadovať, rád sa aj postavím a verejne vás pochválim.
Ďakujem veľmi pekne.