Videokanál poslanca

Vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k tejto novele. Dovoľte mi k nej vystúpiť z pohľadu nielen toho textu, ktorý máme pred sebou, ale aj z pohľadu jej praktického uskutočňovania, lebo ako hovorí ošúchaná fráza, šedivá je teória, my by sme mohli povedať, že šedivý je zákon - zelený je strom života - a jeho implementácia rezortným ministerstvom.
Ak by nezainteresovaný divák pozeral úvodné vystúpenie pána ministra, prípadne aj úvodné vystúpenie pani spravodajkyne, pôsobí to celé veľmi technicky, asepticky, povedal by som, blahodarne a dobročinne. Máme pocit, že áno, opäť jedna z mnohých dobrých aktivít, v zásade je škoda, že na ne nie je viac peňazí, mohlo by Slovensko byť niekde inde na ceste k vedomostnej ekonomike. Poďme sa však na to pozrieť v realite.
Tento zákon je zákon, ktorý presadil pán Mikolaj za prvej vlády Roberta Fica, a ten zákon bol od začiatku zle nastavený filozoficky. Bol zle nastavený v tom, že nie preto, žeby pre štát nebolo za žiadnych okolností prijateľné podporiť komerčnú aplikáciu výskumu a vývoja do praxe, a tak vytvárať nové trhy, nové firmy, ale preto, že to urobil spôsobom, ktorý mal umožniť čo najväčšiu voľnosť ministrovi školstva a jeho tímu a obísť všetky štandardné mechanizmy hodnotenia kvality vedy.
Pred, pardon, pred viac ako 10 rokmi bola zriadená agentúra, vtedy ešte na podporu vedy a techniky, dnes už sa volá Agentúra na podporu výskumu a vývoja, do ktorej rôzne vlády investovali nemalé peniaze na budovanie inštitucionálnych kapacít na budovanie procesov, aj pomerne talentovaní, veľmi talentovaní a schopní ľudia, spomeniem najmä profesora Šuchu, obetovali niekoľko rokov svojho života, aby z nej vybudovali inštitúciu, ktorá, samozrejme, ako nič na Slovensku nie je dokonalé, ale predstihuje mnohé iné veci v podobnej oblasti výrazne, aspoň teda pokiaľ som mal možnosť mať s tým osobnú skúsenosť. Napriek tomu pán minister Mikolaj, keď tento zákon presadzoval, tak nezveril implementáciu týchto stimulov - aspoň vedeckého hodnotenia - agentúre, ktorá by to robila nezávisle a odborne, okrem iného aj z toho dôvodu, že vďaka zákonu prijatému v roku 2005 jej predsedníctvo a jej odborné rady sú tvorené na odbornej báze, a to spôsobom, ktorý sa pomerne ťažko manipuluje. Nie, pán minister Mikolaj sa rozhodol, že tieto stimuly pre súkromných podnikateľov na ich biznis v oblasti výskumu a vývoja by najlepšie rozhodol minister školstva, ktorý si teda na to osobne alebo teda cez svoj aparát vyberie hodnotiteľov, a potom sa rozhodne.
Už vtedy som kritizoval - ešte ako človek mimo politiky a venujúci sa verejnej politike - tento návrh práve preto, že hrozí reálne zneužívanie týchto prostriedkov. Celý proces bol navyše v zákone veľmi chabo opísaný a v podstate umožňoval naozaj ministrovi a ministerstvu urobiť prakticky, čo chcú. Pán minister Mikolaj podľa tohto zákona rozdal pomerne veľké prostriedky, desiatky miliónov eur za necelé dva roky jeho fungovania. To znamená, že naozaj sa doňho vrhol naplno a pán minister Mikolaj, ktorý urobil v čase, keď brutálne škrtil výdavky na vedu v iných, v iných oblastiach. To znamená, že to, čo sa takto rozdalo biznisu pod osobnou kuratelou ministra a jeho úradníkov, sa nerozdalo vedcom cez štandardné mechanizmy, či už agentúry na podporu výskumu a vývoja, alebo štandardné rozpočty vysokých škôl a SAV-ky, na vedu.
Po nástupe vlády Ivety Radičovej minister Jurzyca zastavil poskytovanie peňazí cez tento kanál a poskytoval peniaze na vedu len cez štandardné kanály, teda APVV a priame, by som povedal, priame financovanie, výkonové financovanie SAV-ky a vysokých škôl. Napriek tomu, keď sa menili vtedy všetky dotačné zákony, tak sme takpovediac pre istotu doplnili aj do tohto zákona ustanovenia o tom, že keď už také žiadosti náhodou prídu, musia byť vyhodnotené anonymne, musí byť dopredu zverejnené podmienky, musí byť ex post zverejnené všetko vrátane posudkov, aby bolo možno to skontrolovať. To znamená, že zaviedli sme do toho základnú transparentnosť, ale treba povedať, že ako bezpečnostnú poistku, pretože naozaj ten mechanizmus ja som nikdy nepovažoval za, za vhodný systémovo.
Dnes po návrate druhej vlády Roberta Fica sledujeme to, že bola opäť 26. júla tohto roku vyhlásená výzva cez tento zákon na projekty, a tým pádom je zákon znovu reaktivovaný a má význam hovoriť o tom, ako sa implementuje v súčasnosti za druhej vlády Roberta Fica a za ministrovania pána ministra. Na túto výzvu bolo určených 10 mil., neurčených 10 mil. eur, presnejšie 10 mil. 300-tisíc eur, čo je v pomeroch slovenskej vedy veľká suma, osobitne, ak je to suma, ktorá je určená z prostriedkov slovenského štátneho rozpočtu a nie z prostriedkov štrukturálnych fondov, lebo jeden zo základných problémov slovenskej vedy je, že síce na ne boli určené stovky miliónov eur v Operačnom programe Výskum a vývoj, ktoré sa aj čerpajú, ale tie sú naozaj veľmi komplikované, byrokratické a napriek snahe viacerých ministrov, teda sa aj čerpajú, ale s veľkými problémami a výzvami. A aby som povedal, tzv. neviazané peniaze, peniaze domáceho rozpočtu sú, naopak, vzácne ako soľ. Takže pán minister Čaplovič sa rozhodol z týchto neviazaných peňazí dať 10,3 mil. eur cez tieto stimuly. Chcem v tejto súvislosti len upozorniť, že tieto stimuly nie sú ani dnes jediný nástroj, cez ktorý môže štát podporovať podnikateľov vo výskume, podnikatelia sa môžu aj dnes uchádzať v APVV v normálnych výzvach a dokonca teda za pána ministra Mikolaja sa tam presadili aj mechanizmy na podporu aplikovaného výskumu špeciálne, aj podnikatelia dostávali peniaze z APVV. Čiže teraz nejde o to, že máme k dispozícii tento jediný, hoci nedokonalý mechanizmus, a buď teda chceme podporiť podnikateľský výskum a vývoj, alebo teda nie, toto je len jeden z mechanizmov a ten menej transparentný, menej odborne posudzovaný. Napriek tomu bola vyhlásená výzva, a teraz sa poďme pozrieť na to, ako sa tento zákon implementuje práve cez takéto výzvy.
Skúsme si položiť prvú otázku, ako by mal, mala takáto výzva a takýto zákon pôsobiť vo väzbe, keď teda chce podnikateľ, pán minister hovoril, chceme podporiť mladých podnikateľov, nových podnikateľov, aby mohli realizovať svoje nápady, ako sú nápady s veľkou pridanou hodnotou a s výskumným obsahom. To znamená, otázka je, že ako, ako to spraviť? Pán minister hovorí, že to robí táto novela, ktorá, musím povedať, že to nerobí, nie preto, že by bola v niečom zlá, tá novela je technická, stručná, ťažko proti niečo nej namietať ako proti novele, ale nemôže a nezmení asi ani nič na tejto praxi, o ktorej tu dneska treba hovoriť. To znamená, prvá podmienka toho, aby to malo zmysel, je, že to musí podporovať skutočný výskum a vývoj. Pozrime sa v tejto súvislosti na, na to, ako vyzerá výzva, ktorú vyhlásilo ministerstvo školstva. Ministerstvo školstva identifikovalo 6 tém, v rámci ktorých chce podporiť výskum a vývoj. Jedna z tých 6 tém sa volá Vývoj technologického komplexu pre spracovanie komunálneho odpadu pre materiálové a energetické účely. Prečítam len jeden odsek z tej výzvy, nebudem vás dlho zdržovať:
"Obsahom projektu je výskum a vývoj najmä zameraný na návrh technologického komplexu, ktorý zabezpečí zhodnocovanie komunálneho odpadu vrátene jeho separácie, splynovania, následnej výroby elektrickej a tepelnej energie s oddeľovaním biomasy a jej následným spracovaním. Riešenie musí byť orientované na optimálny spôsob zhodnocovania komunálneho odpadu pre menšie aglomerácie do cca 60-tisíc obyvateľov vyznačujúcej sa krátkym zvozovými vzdialenosťami. Súčasťou výstupov projektu bude riešenie technologického komplexu na spracovanie komunálneho odpadu na materiálové a energetické účely formou pilotného návrhu vyúsťujúceho do prototypu komplexu."
Pf, zase to znie tak veľmi asepticky, tak skúsme si to teraz preložiť do ľudskej reči. To znamená, že pod zámienkou podporovania inovatívneho výskumu v podnikateľskej sfére ide štát dať 2 mil. eur niekomu, kto postaví v podstate prototyp štandardného spracovania odpadu na elektrinu. A keďže nie som energetik, konzultoval som to s ľuďmi, ktorí sa v tom vyznajú, a oni mi ukázali minimálne šesť systémov, ktoré sú takto dlhé roky vo svete vyvinuté, ktoré sa komerčne predávajú a kedykoľvek si ich môže na kľúč na Slovensko kúpiť. Môžem vám ich tu ukázať, môžme si ich preštudovať spolu. To znamená, že ministerstvo chce dať 2 mil. eur niekomu, kto ide akože vynájsť niečo, čo je opakovane vynájdené, čo si možno na kľúč kúpiť, čo funguje aj v najbližších krajinách, a celá teda pridaná hodnota má byť v tom, že on to akože upraví na alebo na dizajn, že ako by to teda vyzeralo v nejakom meste do 60-tisíc obyvateľov, a za to dostane 2 milióny eur. Aby to bolo ešte krajšie, tak je tam dokonca teda povedané, že to má vyústiť do prototypu, to znamená, že oni si už priamo takúto odpadovú technológiu môžu naozaj teda nakúpiť a postaviť. Inými slovami, pod zámienkou výskumu a vývoja ideme niekomu zaplatiť 2 mil. eur za to, aby si postavil odpadovú linku, aby si kúpil pilotný projekt odpadovej linky, ktorá bude meniť odpad na energiu. To môžme nazvať všelijako, ale ja to nenazývam výskum a vývoj. A ako výskum a vývoj by to nenazval ani nikto seriózny.
Čo je však ešte zaujímavejšie, je, že, a to je druhá otázka, že akoby sa takéto témy vyberali. Viem si predstaviť, liberálnejší minister by povedal, že, mladí schopní začínajúci podnikatelia, ale aj starší skúsenejší, príďte s nápadmi, predstavte svoje projekty, my sme, teda štát sa zmenil na venture capital firmu, my vyberieme tie, ktoré majú záujem o budúcnosť. Predložte svoje projekty. To je liberálny minister.
Taký etatistický minister, má na to legitímne právo, možno povedať, že tak dobre, nie úplne všetko, keď niekto príde s nápadom, ako využívať piesok na produkciu elektrickej energie, to možno celkom u nás nie je úplne relevantné, tak chcem, aby to bolo v súlade s tromi, štyrmi, ôsmymi prioritami slovenskej vedeckej politiky, to znamená používanie nových materiálov alebo biotechnológie alebo by určil teda nejakým spôsobom tie široké chlieviky, do ktorých, keď niekto chce robiť to a niekto ono, tak sa zmestí, máme priority a v rámci nich si každý môže podať to, čo chce naozaj komercionalizovať. To však nie je prípad tejto výzvy.
Ja už som spomenul, tu jedna z tých 6 tém je téma, kde teda musíte špecificky, ako sme ukázali, nie vymyslieť, ale predstierať, že vymyslíte odpadový komplex pre mesto strednej veľkosti. Máme tu aj lepšie témy. Hneď ďalšia téma je: Vývoj novej generácie vysoko efektívnych motorov pre vrtuľníky. To znamená, že na ministerstve školstva sa zamysleli a prišli na to, že zásadnou prioritou slovenskej ekonomiky je vývoj k novej generácii vysoko efektívnych motorov pre vrtuľníky. A preto, hoci ani nevieme, ako to tu je a či naozaj niekto na to má, a nikto s nami určite nehovoril, nikto na nás neloboval, nikto si to nevybavil, nikto si to nenapísal. Tak naozaj tá nová generácia motorov pre vrtuľníky je to, čo potrebuje Slovensko, nie možno motory pre autá, nie možno motory pre motocykle, nie možno nejaké iné veci, ale presne toto. Aby ste ma neobvinili, že pánovi ministrovi krivdím, podobnej charakteristiky sú všetky ostatné témy, je ich šesť. Ďalšia sa týka: "Výskum a vývoj Hi-Tech integrovaných strojnotechnologických systémov pre výrobu automobilových plášťov", teda výrobné linky pre pneumatiky, aby sme to povedali opäť ľudským spôsobom. Je to niečo iné. Nie pre niečo iné, nie pre nejaké iné investičné, len pre pneumatiky, aby to bolo jasné, kto je ten správny prijímateľ. A takisto: Vývoj a výskum technológií tvorby veľkorozmerných monokryštálov - špecificky založených už na princípe, na zafíre.
Takže, pán minister, neviem, či sa budete snažiť presvedčiť túto snemovňu, že naozaj váš expertný tím vytipoval týchto 6 superkonkrétnych produktov budúcnosti, a potom na ne vytvoril stimuly, alebo či priznáte farbu, že - ako povedal jeden klasik na Slovensku, nikdy nejdem do súťaže, ktorú si sám nenapíšem -, že šesť konkrétnych firiem na Slovensku si napísalo od, kde chce od vás zobrať po 2 mil. eur a vy ste im v tom vyhoveli.
Tretí problém je, samozrejme, to, ale to už poviem stručne, je vôbec, ako sa to financuje, a to je systémový problém. Ak si vezmete, ako štát financuje takéto veci inde, tak to málokedy robí cez cashové stimuly tohto typu. Buď dáva daňové úľavy za určitých okolností - čo tento zákon aj umožňuje, ale do toho tu nejde, lebo daňové úľavy sú asi málo tým 6 vybraným klientom -, alebo sa to robí cez rôzne iné záručné schémy, researchingové schémy a môžme ísť takto ďalej a ďalej, dokonca už aj Slovensko ich má vďaka eurofondom pod ministerstvom financií. Takže ale tie, tie zjavne nie sú dosť atraktívne pre tých ľudí, ktorí majú na toto vplyv.
A, samozrejme, štvrtá podmienka toho, keby sme to naozaj chceli robiť dobre, je, že nemôžte na to dať necelé štyri týždne počas leta, nevraviac o tom, že osobitne v takýchto extrémne konkrétnych témach, a, samozrejme, nemôže to hodnotiť ministerstvo, muselo by, a jeho, ním vybraní ľudia museli by to hodnotiť, musela by to hodnotiť nezávislá agentúra.
No a keď sa dostávame k tomu ešte hodnoteniu, ten zákon, ktorý sme, tá zmena, ktorú sme presadili tu za vlády Ivety Radičovej, hovorí, že ministerstvo musí dopredu zverejniť kritériá hodnotenia. Je to tam zákonná podmienka. Ministerstvo to spravilo v tejto výzve a teraz, priznám sa, že neviem, či tí úradníci sú si natoľko istí, že na každú tému bude len jeden prihlásený, že to je jedno, že čo tam napíšu do tých hodnotiacich kritérií, alebo, naopak, sú už natoľko drzí, prípadne neschopní, že im je tiež jedno, čo sa tam napíše, tak mi dovoľte vám niečo o tom povedať.
Výborové kritériá - píše sa v bode 2 - "celkový počet bodov je pri každom odbornom posudku stanovený maximálnou hranicou 100 bodov", to je pomerne jasné, nie? Môže len do 100 bodov. A teraz: "kritériá hodnotenia sú", a teraz: "pri posudzovaní predpokladov žiadateľa pri vytvorení nového pracoviska". Teda ako budeme hodnotiť, keď niekto príde s touto žiadosťou a povie, že ide vytvoriť nové pracovisko vďaka týmto stimulom?
Bod 1, garanciu žiadateľa vytvoriť nové pracovisko: do 20 bodov, udržať nové pracovisko aspoň 5 rokov po skončení poberania stimulov: 30 bodov.
Bod 2, garanciu žiadateľa uhrádzať zo svojich vlastných prostriedkov výdavky na obstaranie budov a pozemkov: 10 bodov. Garancia žiadateľa obstarania novej technickej infraštruktúry výskumu a vývoja, ktorý bude využívať na tento účel aj po skončení poskytovania stimulov: 20 bodov. Zamestnancov vývoja a výskumu, technikov a ďalší pomocný personál, ktorí nie sú pokrytí zo stimulov: 20 bodov.
Už pri prvom čítaní je to také veľmi zvláštne kritérium na hodnotenie, lebo žiada sa garancia, teda žiadateľ musí niečo zagarantovať a za to dostane body. Ale buď garantuje a potom dostane tie body všetky, alebo negarantuje a nedostane body. Ťažko pritom hodnotiť, nie, lebo potom tam už nič není o kvalite toho projektu.
No ale náhodou číta človek zákon a v zákone je § 4, ktorý hovorí o podmienkach pre poskytnutie stimulov, tam napr. pri novom pracovisku sa hovorí, že: "Žiadateľ je povinný pre vytvorenie nového pracoviska zo svojich vlastných prostriedkov uhrádzať výdavky na obstaranie budov a pozemkov, obstaranie novej technickej infraštruktúry, ktorú bude využívať na tento účel aj po skončení poskytovania stimulov. Žiadateľ je povinný uhrádzať výdavky aj na zamestnancov výskumu a vývoja, technikov a ďalší pomocný personál, ktoré nie sú pokryté zo stimulov." Mohol by som ísť takto ďalej, ale prezradím vám tu pointu, všetkých tých 100 bodov, ktoré sa tu majú hodnotiť, sú zákonnými podmienkami poskytnutia stimulov podľa platného zákona. To znamená, že ten žiadateľ buď tie zákonné podmienky spĺňa a potom každý dostane 100 bodov, alebo ich nespĺňa a má dostať 0 bodov. Inými slovami, ministerstvu sa nechcelo predstierať, že bude nejaká skutočná súťaž asi, ja neviem, či sa tým úradníkom nechcelo vymýšľať nejaké pseudokritériá, aby to vyhrali pre istotu tí správni, či si boli naozaj istí, že príde len jedna žiadosť, ale rovno to tam dali, zákonné podmienky, ako ktoré v podstate keď splníte, čo musíte, dostane hneď celých 100 bodov.
Je tam bod B, ktorý je tá druhá možnosť pri posudzovaní predpokladov žiadateľa o stimuly pre rozšírenie pracoviska, lebo to sú len dve možnosti v zákone, môžete dostať stimuly na nové pracovisko alebo na rozšírenie pracoviska, iná tam nie je, to je § 4 ods. 1. A tam je to isté, zase by som mohol citovať, tie texty sú identické so zákonom, takže ak chcete rozšíriť pracovisko, zákon zase hovorí, čo musíte splniť, ak to splníte, ak to teda napíšete v projekte, že garantujem, tak dostanete 100 bodov, super hodnotiaci systém. Mohol by som takto ísť ďalej a ďalej, ale myslím, že stačilo. Pán minister, pod tým dokumentom je váš podpis. Vy ste vedec, tak ako aj ja, nie ste odborník na odpadové komplexy, ani ja nie som odborník na odpadové komplexy, ale to, čo tu je napísané, by každému inteligentnému človeku vášho kalibru malo zapnúť minimálne veľmi varovné sirény, už keď to číta, aj keď nie je technologický odborník. Ako sa vy cítite teraz z pohľadu toho, že v situácii, keď štát škrtá všade vrátane vedy, keď už niekoľko týždňov je taká polovirtuálna dráma v médiách o tom, či SAV-ka prepúšťať-neprepúšťať, vysoké školy ešte ani nezačali plakať, lebo ešte ani nie je ten rozpočet dokončený, určite začnú a v tej situácii vy dobrovoľne bez prinútenia idete dať 10,3 mil. eur zo štátnych neeurofondových peňazí na niečo takéto, ako som teraz odprezentoval. Není to práve dôkaz toho, že minimálne za tejto vlády, a otázka, či na Slovensku nie za každej vlády, všetky stratégie inteligentnej špecializácie, ktorá sa teraz s veľkou pompou pripravuje pre Európsku úniu, všetky stratégie konkurencieschopnosti skončia nakoniec tak, že 6 ľudí s dobrými konexiami si odtrhne z chudobného koláča 10 mil. eur na to, čo ani nie je poriadne inovatívnym výskumom? Nie je to tak? A keď je to tak, aké konzekvencie z toho má význam prijať aj pre tento zákon? Lebo tá novela, ktorá bola prijatá za Radičovej, prinútila troška odkryť karty, lebo sa to tiež muselo všetko napísať von a vďaka tomu sa to vôbec dá rozkryť. Vďaka tomu, že tam bolo povedané v zákone, že musia byť zverejnené kritériá, môžeme dneska vôbec vidieť, že tie kritériá sú nezmyselné. Vďaka tomu, že sa to musí dopredu zverejniť, vieme, že ste vybrali teda prístup, kde si tí, čo to majú dostať, záverečnú prácu už napísali rovno sami dopredu. To znamená, že transparentnosť pomáha na to, že sa na to prišlo, ale transparentnosť nevie zabezpečiť, aby sa to robilo inak.
Takže to je moja otázka, pán minister, aj pre vás, že aké konzekvencie z tohto sa dajú vyvodiť a aké z toho vyvodíte? Ďakujem pekne.

Ja si tiež dovolím len pripomenúť zasadnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií o 12.30 hod. Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe, ktorá sa už opakovane neteší, myslím si, tomu záujmu, ktorý by si zasluhovala vzhľadom na to, o akých dôležitých veciach hovorí. Takže pokúsim sa to spolu s kolegami, ktorí sa ďalší asi prihlásia do rozpravy, to aspoň trochu kompenzovať.
Svoj príspevok by som si dovolil rozdeliť do troch častí. V prvom, v prvej časti budem hovoriť o makroekonomických aspektoch a makrofinančných aspektoch. V druhej sa budem venovať spotrebiteľským záležitostiam a v tretej inštitucionálnym záležitostiam.
Takže začnem tou stručnou časťou, ktorá sa týka makro pohľadu.
Stručne možno povedať, že slovenský finančný sektor, najmä bankový sektor je v porovnaní s mnohými inými krajinami Európskej únie skutočne zdravý. Ešte stále čerpáme ovocie z toho, že pred viac ako desaťročím sme ho pomerne draho, ale účinne vyčistili, a najmä bol vtedy odpredaný strategickým finančným investorom, ktorí ho odvtedy spravujú, a čokoľvek im môžeme vyčítať a k niektorým veciam sa aj dostaneme, držia ho v podstate v rámci zdravého a opatrného pôsobenia na finančnom trhu. To znamená, náš bankový a celkový finančný sektor je pomerne zdravý, a hoci to znie samozrejme, je to niečo, čo dnes veľa iných krajín, najmä na juh od nás, ale čiastočne aj v okolí by rado mohlo povedať.
Zdravý finančný sektor, aj bankový sektor je kľúčový pre financovanie ekonomiky a ekonomický rast. Tu však prichádzajú dve "ale". Prvé "ale" je niečo, o čom hovoril aj pán guvernér vo svojom úvodnom slove. Hoci zlepšovanie situácie na úrokoch, teda zlepšovanie, znižovanie úrokových sadzieb a ich udržiavanie na veľmi nízkej úrovni a zlepšovanie konkurencie na maloobchodnom trhu sa premietlo do nižších sadzieb pre domácnosti a do rapídneho rastu úverov pre domácnosti najmä v oblasti hypotekárnych úverov, tak v prípade financovania podnikateľov to tak nie je, ako pán guvernér uviedol. Tam skôr zaznamenávame pokles úverovania.
Môže to znieť ako jedna z mnohých nudných makroekonomických štatistík, ale ak prestanú podnikatelia mať prístup k dostatočnému množstvu finančných zdrojov na prefinancovanie zásob, prevádzky i ďalších investícií, tak to má zásadný a rýchly vplyv na ekonomiku a na Slovensku to môže byť, a opakujem, môže, a dostanem sa k hlbšej analýze o sekundu, aj jeden z dôvodov, prečo našej ekonomike sa nedarí tak, ako si myslíme, že by sa jej malo.
Na dôkaz, alebo teda na to, čo to môže spôsobiť v prípade vážnejších problémov, sa stačí pozrieť do Talianska, Grécka, čiastočne do Španielska, kde práve to, čo nazývajú finanční odborníci credit crunch, teda obmedzovanie úverovania cez kvantitatívne obmedzovanie úverovania, teda nie cez zvyšovanie úrokových sadzieb, spôsobuje zásadné problémy najmä malým a stredným podnikom a dusí tamojšiu ekonomiku minimálne rovnako, ak nie viac, ako rôzne iné reštriktívne kroky.
Problém na Slovensku je však v tom, že nevieme dnes rozoznať, kde je sliepka a kde je vajce, teda inými slovami, či je pravda to, čo povedal pán guvernér, teda že znížené úverovanie podnikov je spôsobené horšou ekonomickou situáciou v eurozóne a nižším dopytom podnikov, respektíve nižšou kvalitou žiadateľov o úvery, v čom, v prípade reakcie bánk je pomerne zdravým, zdravým reakčným spôsobom na takúto situáciu, alebo či ide naozaj o nezdravé obmedzovanie z prílišného opatrníctva, z dôvodu možno aj odlievania určitých kapitálových tokov a podobne. Je to naozaj kľúčové pre budúcnosť našej ekonomiky, najmä v krátkodobom horizonte a málo sa o tom debatuje.
Takže moja prvá otázka, pán guvernér, na vás je, do akej miery Národná banka vykonala detailné štúdie, ktoré sa snažili pozrieť sa na dôvody tohto poklesu podnikania? Do akej miery to, čo ste hovorili, je len výsledok určitej voľnej úvahy? Do akej miery je to podložené a čím je to podložené? Teda to tvrdenie, že je to v podstate, ak nie teda zdravý, ale teda minimálne nie na Slovensku spôsobený pokles, ktorý je spôsobený len extrémnym prostredím.
Druhý, druhá otázka, o ktorej by som chcel hovoriť v súvislosti s makrorozmerom, sa týka zdravia našich bánk. Spomenul som to, že náš veľmi chorý bankový sektor, vtedy ešte dominantne štátom vlastnený, sme vyliečili a predali strategickým finančným investorom, zahraničným štandardným bankám, talianskym, rakúskym, belgickým, ktoré sa dodnes oňho napriek rôznym výhradám, ktoré môžu mať, minimálne opatrne a starostlivo starajú.
Máme však dve banky, banky strednej veľkosti, ktoré vlastnia domáce podnikateľsko-finančné skupiny, a pri týchto bankách si musíme byť vždy vedomí iných rizík. Tie riziká spočívajú v tom, že banka je veľmi zvláštna inštitúcia na rozdiel od iných podnikov v tom, že pracuje primárne s cudzími zdroje. To je vôbec ratio pre existenciu banky. Banka na jednu, jej jedno euro, ktoré má vlastného kapitálu, má minimálne desať v praxi, niekedy aj viac, podľa toho, ako je ten parkový efekt nastavený, eur od vkladateľov, či fyzických osôb, malých, právnických osôb alebo dnes často aj od centrálnych bánk. To znamená, že banky primárne pracujú s cudzími zdrojmi.
Čo to znamená? Znamená to fakt, že banka samotná nemusí byť nielen likvidná, ale nemusí byť ani solventná, nie je to vidieť. Povedzme si modelový príklad. Predstavte si banku, ktorá má portfólio vo výške miliardy eur, z toho je 100 mil. eur jej vlastný kapitál a 900 mil. eur sú požičané zdroje od vkladateľov drobných aj väčších. V takej situácii, a povedzme, že tá banka tých 100 mil. eur nejakým spôsobom prehajdáka, vlastného kapitálu, možno aj 150, investuje nesprávne. V tej chvíli banka v podstate stratila vlastné imanie, je de facto v bankrote. Keby to bol normálny podnik, musel by ísť do bankrotu a bolo by to vidno, pokiaľ by to veľmi starostlivo nezakrýval. V prípade banky to však tak byť nemusí, pretože povedzme, že majiteľ banky toto prizná a povie, že nebojte sa, ale ja tam vložím ďalších 100 mil. eur a tým i vykryjem tú stratu a postavím nové základné imanie, nové vlastné zdroje. Všetko vyzerá fajn, pokiaľ nezistíme, že tie zdroje nepriamo pochádzajú zo zdrojov tejto samotnej banky. Inými slovami, táto banka týchto 100 mil. alebo 150 mil. požičala právnickej osobe X, ktorá ich požičala právnickej osobe Y, ktorá ich požičala právnickej osobe Z, ktorá ich požičala vlastníkovi banky, ktorý ich do banky vloží ako zvýšenie základného imania. Banka v tej chvíli pôsobí solventne, majiteľ nemá peniaze, všetko je v poriadku. V skutočnosti banka je zbankrotovaná, len to nevieme.
Toto je scenár, ktorý sa odohral mnohokrát na celom svete vrátane vyspelého sveta a v mnohých obdobiach a nie je naňho nejaký jednoduchý liek. Lieky, ktoré používajú vyspelé štáty, sú dva. Je to všeobecne prísny, samozrejme, bankový dohľad, ktorý stráži to, čo sa v banke deje, ale je to aj, povedal by som, osobitný dohľad a osobitné predpisy regulujúce expozíciu banky voči firmám spojeným s jej vlastnými akcionármi. To znamená, že banka nemôže len tak požičať svojmu vlastnému akcionárovi, ani s ním spriazneným osobám, je tam limit. Je tam limit, ktorý je daný jednak zákonom a jednak potom vykonávacími predpismi Národnej banky, a to by malo v prípade, že sú tieto predpisy dodržiavané, zabezpečiť, že takéto niečo nenastane.
Samozrejme, toto platí len potiaľ, pokiaľ tie finančné toky od banky k jej klientom a od jej klientov späť sú transparentné, teda pokiaľ vieme zistiť, či naozaj medzi bankou, firmou X, firmou Y, firmou Z a akcionárom banky, aké toky prebiehajú, respektíve minimálne ak bankový dohľad s istotou vie, kam odišli peniaze z banky a že sa nepresúvajú v prípade úverov nejakým spôsobom ďalej.
Toto, hovorím, je všeobecné riziko. Ono platí pre banku, ktorá je vlastne na, najväčšou bankovou skupinou na svete, aj pre banku, ktorá je vlastne na, posledným podvodníkom, len tá pravdepodobnosť a tie riziká sú iné. Tie riziká, vieme, historicky sú vyššie v prípade bánk, ktoré sú vlastnené finančno-priemyselnými skupinami, ktoré ich používajú na to, aby financovali svoje developerské aktivity, výrobné aktivity, obchodné aktivity a podobne. Zažili sme na Slovensku napríklad prípad Investičnej a rozvojovej banky, takisto sme zažili v Čechách prípad Priemyselnej banky, kde toto jej majitelia, pardon, alebo manažéri, dokonca nie vždy aj majitelia, pri IRB-čke bol majiteľom vtedy ešte štát, ale aj manažéri to vo veľkej miere spravili, a my všetci sme to zaplatili.
Vieme, že tieto riziká tu sú. Vidíme, môžeme pozerať takisto niektoré nadštandardné rizikové faktory, ktorými sú napríklad nadštandardné úroky ponúkané na vkladoch pre obyvateľstvo, ktoré sú nástrojom, ako aj riziková banka môže pritiahnuť financovanie. To, prečo môže pritiahnuť financovanie, je dôsledok takzvaného morálneho hazardu spočívajúceho v poistení vkladov. Poistenie vkladov je potrebná vec, ktorú ale nebudem teraz bližšie rozoberať. Poistenie vkladov má však aj jednu negatívnu vec. A to je to, že klient, ktorý vloží peniaze do banky, vie, že ich dostane späť, aj keď banka padne. To znamená, že v poistení vkladov, sa pozriete na banku A a na banku B. Banka A ponúka jednopercentný úrok na termínovanom účte na jeden rok, povedzme banka B ponúka tri roky, a hoci viete, že banka B je riziková, počuli ste, že sa tam dejú divné veci, viete, že pokiaľ vložíte do limitu poistenia vkladov, ste pokrytí. To znamená, že nemáte žiadnu motiváciu zvažovať rizikovosť tej banky. Máte motiváciu dať to do banky B s vyšším, s vyšším úrokom. Preto v takomto systéme, keď nejaká banka ponúka nadštandardne vysoké úroky a je na nich závislá a najmä nie je schopná potom na príjmovej strane tieto úroky zarobiť nerizikovými operáciami, tak to tiež zhoršuje celú túto situáciu.
Chcem sa preto pána guvernéra spýtať, ako Národná banka hodnotí situáciu na Slovensku vo finančnom trhu z pohľadu rizikovosti bánk? Do akej miery sleduje takéto riziká, ktoré som sledoval, a aké opatrenia v tomto smere prijíma? A minimálne tie, ktoré môže verejne spomenúť.
Druhá téma je téma mikro, je to téma spotrebiteľská. Uplynulý rok, uplynulé možno trochu dlhšie obdobie bolo v znamení niekoľkých úspechov v oblasti ochrany spotrebiteľa, pomoci konkurencii v boji o spotrebiteľa, či už je to zavedenie prenositeľnosti hypoték a jej dotiahnutie v minulom roku, na ktorom sme najprv teda za Radičovej vlády spolupracovali s ministerstvom financií pod vedením pána Tvarožku a pána Mikloša, za minulý rok už to bolo pod vedením pána ministra Kažimíra, sme tento mechanizmus zaviedli a potom ho dotiahli, čo je jeden z faktorov, ktorý pomohol poklesu práve úrokov na hypotekárnych úveroch, aj keď vlastne už len jeden, lebo samozrejme boli tam aj iné, ktoré súvisia oveľa viac s externým prostredím. Podarilo sa aj zrušiť poplatky za úverové účty, to znamená, implementovať reálne európske právo v slovenských podmienkach po niekoľko, po niekoľkých rokoch bojov.
Máme tu však aj závažné problémy. Jedným z nich je obchádzanie týchto zákonov, alebo snaha o ich obchádzanie. Tu by som chcel povedať, že nedovolím si a ani by nebolo správne paušalizovať o všetkých bankách napríklad v súvislosti s prenositeľnosťou hypoték, pretože banky sú veľmi rôzne. A sú banky, ktoré implementujú aj literu zákona a jeho duch, a ich cieľom je samozrejme zarobiť, ale zarobiť najmä tým, že ponúknu klientovi kvalitné a dostupné služby v súlade so zákonom. A potom sú banky, ktoré hľadajú každú dieru v zákone, aj takú, ktorá tam nie je, len aby zarobili ešte o trochu viac, ale nie na, nutne na dobrých službách, ale na tom, že zneužívajú svoje postavenie na trhu.
Sme svedkami napríklad toho, že po tom, čo sme zaviedli prenositeľnosť hypoték, tak, a teda zákaz vyberania poplatkov v súvislosti s prenesením hypotéky pri refixácii, tak sme svedkami toho, že niektoré banky prudko zdvihli poplatky, ktoré pýtajú okolo toho a ktoré si myslia, že sú legálne, čo je téma, ktorej sa tiež, podľa môjho názoru, treba venovať. A zaujímalo by ma, pán guvernér, aký je váš názor pred tým, než pristúpime k prípadnému parlamentnému riešeniu?
V súvislosti s mikro a spotrebiteľmi je tu ešte druhá otázka, a to je otázka úžery. Vidím tu, sediac kolegu Hlinu, možno sa mýlim, ale predpokladám, že to je téma, ktorú bude chcieť riešiť, ale dovolím si predsa len k nej ja povedať jednu vec. Máme nejasnú reguláciu nebankových subjektov. A to je niečo, čo sa ide riešiť, pokiaľ viem, aby teda aj tieto subjekty podliehali vášmu dohľadu, ktorému dnes nepodliehajú.
Ale dovolím si upozorniť, že niektoré z tých subjektov, ktoré tieto úžernícke praktiky vykonávajú, sú bankami. Našli sme prípad, kde inštitúcia, ktorá ponúka teda ročnú priemernú mieru návratnosti viac ako 4 000 percent, je bankou z členského štátu EÚ, ktorá u nás podniká na základe takzvaného cezhraničného pasu alebo teda povolenia na automatické podnikanie. To znamená, že je to niečo, čo aj v súčasnom legislatívnom rámci je pre Národnú banku téma, ktorou by sa mohla a mala zaoberať, a ja chcem v tej súvislosti oceniť, a k tomu sa dostanem v treťom bode, že tie útvary Národnej banky, ktoré majú práve na starosti dohľad nad finančným trhom a ochranu spotrebiteľa, sa v ostatnom období začínajú aktivizovať práve aj v takýchto veciach a pýtajú od nás podnety, pýtajú od nás podklady, aby mohli konať, ale ešte musíme tú koncovku vidieť.
To ma vedie k poslednej téme, to je téma inštitucionálna. V roku 2001 som ako poradca viceguvernérky Národnej banky Slovenska pani Kohútikovej pripravoval pre ňu materiál práve o zlúčení dohľadu nad finančným trhom do Národnej banky Slovenska. Lebo vtedy Národná banka Slovenska mala dohľad nad bankami a Úrad pre finančný trh mal dohľad nad ostatnými subjektmi finančného trhu, a vtedy pani viceguvernérka mala krátkodobo na starosti aj túto otázku, po ukončení funkčného obdobia druhého viceguvernéra, a poverila ma, aby sme tento materiál pripravili spoločne, samozrejme pod jej vedením a jej kuratelou. A ten materiál navrhol toto zlúčenie, ale upozornil na to, že pri zlúčení menovej politiky a dohľadu nad finančným trhom do jednej inštitúcie vždy existuje istý konflikt záujmov. A to je ten, že menová politika potrebuje stabilitu, aj stabilitu bánk a finančných inštitúcií ako jedného z hlavných prevodových nástrojov menovej politiky. To znamená, centrálny bankár, ktorý rieši stav ekonomiky, stav úrokových sadzieb, ako ekonomiku oživiť alebo, naopak, ochladiť v prípade prehrievania, potrebuje na to stabilný finančný, najmä bankový sektor, ktorý spoľahlivo prenáša rozhodnutia, stimuly centrálnej banky do ekonomiky.
Preto má centrálna banka tendenciu byť v tomto prípade skôr na strane bánk a finančného sektora. Na druhej strane ako dohľadový orgán nad finančným trhom by mala byť nemilosrdná voči individuálnym bankám. Každú z nich, ktorá je, by som povedal, blízko krízového stavu, operatívne a veľmi silno riešiť a zároveň by mala hájiť záujmy spotrebiteľa. Vtedy, nebudem tým zaťažovať, vtedy sme navrhli, ako tieto konflikty záujmov riešiť aj vnútornou deľbou rozhodovania v Národnej banke. Čo je však podstatné, a preto to nejak do detailov nejdem riešiť, dneska tento konflikt záujmov už oficiálne neexistuje, pretože menová politika bola samozrejme vstupom do eurozóny od 1. januára 2009 prenesená do Európskej centrálnej banky a do Bruselu, teda s výnimkou hlasu pána guvernéra na zasadnutí Rady guvernérov sme stratili kontrolu nad vlastnou menovou politikou, takže ten konflikt záujmov centrálnej banky sa významne zmenšil.
Napriek tomu máme aj sekundárny, možno intelektuálne menej zjavný problém, a to je problém toho, že či je regulátor bližší k subjektom, ktoré reguluje, alebo či je bližší k občanom, ktorých záujmy má regulovať. To nie je problém vôbec len Slovenska, dokonca sa dá povedať, že na Slovensku je možno rovnako alebo aj menej výrazný ako inde, ale je to problém, ktorý sa napr. v Amerike často nazýva "problém otáčajúcich sa dverí", to znamená, že medzi regulátormi na finančnom trhu a medzi finančným trhom sa ľudia menia a otáčajú, zatiaľ čo medzi, by som povedal, bežným občianskym životom a medzi ľuďmi, ktorí bojujú za práva spotrebiteľov, až taká cirkulácia k regulátorovi nie je. Inými slovami, finančný dohľad, bankový dohľad tvoria banka, nie ochrancovia práv spotrebiteľov, z hľadiska toho, kam profesne patria a kde začínajú.
To je problém celosvetový. V tejto súvislosti chcem oceniť, že Národná banka vykazuje v ostatnom roku, dvoch, významnejšiu snahu sa emancipovať od tohto. Vykazuje výraznejšiu snahu bojovať viac aj za spotrebiteľov. Vidíme to na tom, a myslím si, že to vedie aj k rastúcej dôvere, vidíme to na rastúcom počte podnetov na Národnú banku v tejto oblasti. Zatiaľ to trochu menej vidíme v razantných zásahoch. Nie preto, že by NBS-ka nikdy nezasahovala, skôr preto, že zatiaľ preferuje, povedal by som, zasahovanie za, v zákulisí. Teda rieši problémy, ale neinformuje o nich verejnosť, čo na jednej strane chápem vzhľadom na citlivosť finančného sektora, ale na druhej strane je to škoda z hľadiska budovania jej kredibility.
Okrem tohto oslobodenia Národnej banky od, povedal by som, záujmov bánk v prospech záujmov spotrebiteľov, je však aj otázka kapacity. A tam musím povedať, že pokiaľ ovládam vnútornú štruktúru Národnej banky Slovenska, dovolím si povedať, že objem kapacít, ktoré sú venované dohľadu nad finančným sektorom z hľadiska záujmov spotrebiteľov najmä, je pomerne malý.
Preto sa vás, pán guvernér, chcem spýtať, či súhlasíte s tým, že tá kapacita je nedostatočná v tejto chvíli. A ak áno, aký je váš plán nejakým spôsobom to zmeniť?
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Veľmi stručne, okrem toho teda, že chcem poďakovať za milé slová a chcel by som naozaj zdôrazniť, že práve takýto krok by nám otvoril priestor aj na valorizáciu toho štandardného rodičovského príspevku, lebo ak by teda väčší počet rodičov začal prechádzať do toho príspevku na starostlivosť hradeného zo štrukturálnych fondov, tak by sa vytváral práve rozpočtový priestor aspoň na čiastočnú valorizáciu, čo možno v súvislosti aj s privatizáciou zo strany vlády by mohlo toto vyrovnávanie docieliť. Priznám sa, že v tom, ako vnímam dnešnú situáciu v rezorte sociálnych vecí, je to asi jeden z mála možných zdrojov, ako takéto niečo dosiahnuť. Takže aj z tohto dôvodu by som naozaj veľmi apeloval, aby sme sa tomu venovali a spoločne to tu naozaj do toho druhého a tretieho čítania doriešili.
Ďakujem.

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní v návrhu zmeny zákona o rodičovskom príspevku. Prvé čítanie je čas, kedy naozaj máme priestor na všeobecnú rozpravu o tomto návrhu zákona v širších súvislostiach a o tom, či vôbec o ňom rokovať a ako ho systémovo zmeniť v druhom a treťom čítaní, ak o ňom rokovať budeme.
Dovoľte mi teda v tomto duchu vystúpiť dnes trochu širšie a naozaj sa zaoberať týmto príspevkom systémovo. Zákon o rodičovskom príspevku je s nami už pomerne dlho a je to zákon, ktorý prežil rôzne vlády. Tá súčasná podoba zákona je síce z prvej Ficovej vlády, ale až na nejaké drobnosti, ku ktorým sa vrátim, nemenila tú základnú filozofiu, ktorá bola zdedená aj z predchádzajúcich vlád. Takže je to zákon, ktorý vyjadruje určitú filozofiu, minimálne transformačného obdobia. Tá otázka, ktorej čelíme už asi desať rokov, je, do akej miery táto filozofia je stále aktuálna a v čom ju, v čom ju treba zmeniť. Aby som bol konkrétny, ten zákon od svojho vzniku bol postavený na filozofii, že treba pomôcť rodičom, ktorí sa osobne starajú o dieťa do troch rokov doma, a tak, aby mali aspoň čiastočnú finančnú náhradu straty zárobku na svojich vyšších životných nákladoch. A samozrejme, v reálnej situácii Slovenskej republiky asi 90 % jeho prijímateľov sú ženy, to znamená matky, otcovia sú v drvivej väčšine. Takže hoci by sme mali hovoriť o rodičoch, v realite môžme viac hovoriť o matkách.
Nešťastným dôsledkom tohto rodičovského príspevku, aj keď nie je nešťastným z pohľadu určitej konzervatívnejšej časti slovenskej spoločnosti a spektra, bolo to, že tento zákon od svojho začiatku zamykal matky malých detí doma. Čo tým chcem povedať? Tento zákon hovoril, že môžete poberať tento príspevok, len ak sa osobne staráte o dieťa, a zároveň, ak teda čo i len jednu hodinu pracujete, tak už ste oňho prišli. To znamená, že rodičia detí do troch rokov čelili dileme, že buď budú doma do troch rokov a budú poberať tento príspevok a nebudú vôbec nič robiť, alebo začnú pracovať a potom o tento príspevok prídu. V konkrétnej situácii Slovenskej republiky, kde po roku 1989 boli najprv zrušené reálne jasle, to znamená, že možnosť starostlivosti o malé deti a následne kapacita škôlok bola, začala byť tak nedostačujúca, najmä po tom, čo sa obnovil populačný rast zhruba pred 10 až 12 rokmi, že hoci teoreticky od dvoch rokov je možné dieťa umiestňovať v škôlke, v realite je takmer nemožné dieťa do troch rokov umiestniť na Slovensku v škôlke, okrem obcí, kde sú poloprázdne škôlky z nejakého historického dôvodu.
Dokonca ako vieme, ale to nie je predmetom dnešnej rozpravy, je veľký problém umiestniť vôbec dieťa od troch rokov. Ministerstvo financií minulý rok spočítalo, ak sa nemýlim, že je viac ako 10-tisíc neumiestnených detí, ktorých rodičia ich chcú umiestniť do škôlky od troch rokov vyššie a nemajú tú možnosť kvôli nedostatku kapacít. Za takej situácie deti do troch rokov takmer nemajú šancu sa umiestniť. Osobitne preto, že hoci štát na ne určil štedrejšie financovanie, zároveň určil pre škôlky náročnejšie podmienky starostlivosti, čo v praxi znamená, že pre škôlky sú tieto mladšie deti natoľko neatraktívne, že okrem naozaj výnimočných situácií ich nechcú, nechcú umiestňovať.
Preto rodičia historicky na Slovensku sú v situácii, kde ak do troch rokov veku dieťaťa chcú obidvaja rodičia pracovať, tak starostlivosť si nemôžu zabezpečiť verejnými službami, ale musia si ich zabezpečiť nejak súkromne. Teda buď babičkou, priateľkou, alebo formou súkromnej starostlivosti, alebo formou súkromných škôlok a jaslí v poslednom, v posledných rokoch. Aj keď vzhľadom na veľkosť trhu a príjmy obyvateľstva táto posledná možnosť je reálna, a to najmä vo väčších mestách, to znamená, že v menších mestečkách často mamička aj keby chcela a dokonca aj keby náhodou mala tie peniaze, tak nemá reálne túto, túto možnosť, lebo tieto služby nie sú ponúkané.
To znamená, že do roku 2005 čelila matka dieťaťa do troch rokov nasledovnej situácii: buď zostane doma, nebude nič robiť, dostane síce mizerný, ale rodičovský príspevok, alebo začne robiť a v tom prípade nielenže príde o celý rodičovský príspevok, ale zároveň si bude musieť na trhu zaplatiť služby starostlivosti o to dieťa. Čo, samozrejme, v závislosti od toho, či to chce na 30 %, na 60 %, na 90 % pracovného času, znamená 100, 200, 300, 400 ďalších eur.
Keďže - ako vieme - priemerný plat ženy na Slovensku je menej ako 80 % priemerného platu muža, mediánový plat je ešte niečo iné ako priemerný plat, priemerná žena na Slovensku zarába v čistom dneska niekde medzi 400 až 500 eur, skôr, v čistom hovorím, po odpočítaní odvodov a daní, čo znamená, že po započítaní nákladov starostlivosti o dieťa a po započítaní straty rodičovského príspevku pre drvivú väčšinu matiek by idenie do práce znamenalo aj na plný úväzok finančnú stratu v tom starom režime.
Môžte povedať, že to nie je až také zlé, chceme, aby teda rodičia nešli rovno na plný úväzok do práce, to už je vec aj názoru. Problém je v tom, že tento zákon však zároveň znamenal, že matky sa nemohli vracať do práce ani na čiastočný úväzok. To znamená, že matka bola naozaj v situácii, že buď pôjde na plný úväzok - a to sa teda oplatilo matkám, ktoré vedeli veľmi slušne zarobiť -, alebo nepôjde vôbec. Všetko medzi tým je totálna finančná devastácia pre túto rodinu. Preto sme v roku 2005 schválili zmenu a musím povedať, ak si pamätám, môžu ma opraviť pamätníci, že s výnimkou poslancov KDH, myslím, že za ňu hlasovala celá snemovňa, ktorá tu vtedy bola, a tá zmena hovorila, že nárok na rodičovský príspevok budú mať aj rodičia, ktorí pracujú. Tá logika toho kroku spočívala nie v tom, že by sme chceli nejak zvýhodňovať pracujúcich rodičov, ale práve v poznaní, že pracujúci rodič si musí nejak zabezpečiť starostlivosť o to dieťa a že na rozdiel od školy a škôlky pre staršie deti do troch rokov mu štát žiadnymi verejnými službami dneska ani tú starostlivosť nezabezpečuje. To znamená, že ak on si ju, ak on si ju potrebuje zabezpečiť, musí si ju zaplatiť. Preto rozšírenie rodičovského príspevku na pracujúcich rodičov nebolo myslené ako nejakou snahou ich ešte viac zvýhodňovať, motivovať k práci, bolo to odomknúť tie dvere, ktorými boli matky zamknuté doma, a povedať, že ak pôjdete pracovať na jednu hodinu týždenne, na desať hodín týždenne, na dvadsať hodín týždenne, koľko, v treťom roku veku dieťaťa, kedy si to uznáte za vhodné, neprídete o tie peniaze a budete mať, naopak, možnosť si z nich zaplatiť tú službu na ten čas, kedy to potrebujete. Toto bolo riešenie, ktoré odvtedy platilo, a ako vieme z praxe, neviedlo teda k hromadnému opusteniu maličkých batoliatok doma. Viedlo len k tomu, že určitej časti matiek, najmä vo veku povedzme dvoch, troch, teda keď už to dieťa sa blíži k tej hranici, to umožnilo postupný a čiastočný návrat k pracovnému procesu, tak aby nestratili svoje pracovné návyky. A tu sa chcem dostať k tomu, prečo je to tak dôležité. Existuje pomerne veľa výskumov, bohužiaľ ale najmä zahraničných, ktoré ukazujú, aké sú katastrofálne dôsledky celoživotné pre ženy matky, ak niekoľko rokov sú úplne mimo trhu práce. To znamená, že ak funguje napríklad takzvaný holandský model, kde sa matka vráti do práce pomerne rýchlo, ale nie na plný úväzok, kde sa vráti podľa toho, akú má chuť a možnosť, na 10 %, 20 %, 30 %, 40 %, podľa veku dieťaťa, tak tie dôsledky na kariéru nejaké sú, ale nie sú katastrofálne a, samozrejme, každý, každý rodič si vyberá medzi rôznymi cieľmi.
Ak však rodič je úplne mimo práce dlhé obdobie, teda tri roky, a úplne mimo, má to merateľné a významné dôsledky na jeho celoživotné pracovné zaradenie.
Dovolím si poznamenať, že to nie je otázka nejakého karierizmu a realizovania sa nejakého malého počtu veľmi ambicióznych ľudí. Pre slovenské rodiny, pre drvivú väčšinu normálnych slovenských rodín je 20, 50, 100-eurový rozdiel v plate zásadná vec a to je to, o čom hovoríme. Hovoríme o tom, že matka, ktorá sa nebude môcť, sa vráti do práce bez akejkoľvek pracovnej skúsenosti až po troch rokoch, je matka, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou bude zarábať o 10, 20 až 30 % menej celoživotne, ako keby mala možnosť si nejakým spôsobom tieto návyky udržiavať. Preto je tak dôležité túto slobodu im dať.
Toto sme zaviedli v roku 2005. Ako hovorím, neznamenalo to žiadnu sociálnu revolúciu na Slovensku, znamenalo to len to, že tí, čo si chceli privyrábať na dohody, si už konečne mohli, tí, čo si chceli robiť čiastočné úväzky, si mohli a nečelili teda finančnej katastrofe z tohto dôvodu. Potom nastúpila vláda Roberta Fica, ktorá sa zaviazala v programovom vyhlásení zvýšiť, ale mala to ako svoj sľub aj predvolebný, zvýšiť rodičovský príspevok na úroveň čistej minimálnej mzdy. Teda z logiky, že aby mamička mala zaplatené za to, že sa stará o dieťa, aspoň toľko, koľko má človek, ktorý pracuje za minimálnu mzdu.
Problém tohto sľubu je, že je asi málokto v tejto snemovni, kto by sa proti tomu sľubu postavil, on však stojí veľmi veľa peňazí, pretože znamenal by vo vtedajšej situácii zvýšenie rodičovského príspevku o desiatky percent, čo vzhľadom na finančné náklady rodičovského príspevku by znamenalo náklady vo výške stoviek miliónov eur, a toľko dokonca nebola ochotná dať ani prvá vláda Roberta Fica v časoch hospodárskej konjunktúry. A musím sa priznať, že tomu aj rozumiem.
Sľub je však sľub, a preto sa vtedy pristúpilo k takému zvláštnemu riešeniu, a to riešenie bolo rozdeliť matky na dobré a zlé. Dobré matky sú tie, ktoré pred nástupom do, na materskú pracovali, a tým teda treba zvýšiť. A zlé matky sú tie, ktoré pred nástupom na materskú nepracovali, a tým zvyšovať materský, tým zvyšovať rodičovský príspevok netreba. To znie celkom presvedčivo politicky na také prvé počutie. Niektorí kritici, napríklad aj bývalý pán minister Mihál, môžu zdôrazňovať, že je to nesystémové, lebo vlastne je to dávka štátnej sociálnej podpory, nie sociálne poistenie, to znamená, nemalo by to tam byť a tak ďalej. Ale povedzme si úprimne, to sú argumenty, ktoré väčšinou v televíznych správach nemajú nejakú veľkú váhu na slovenského občana. Ten argument, že chceme podporovať pracujúce matky, tie, ktoré si na to odrobili a zarobili a dane odviedli, znie veľmi silno.
To bol aj dôvod, prečo to vtedy SMER-u prešlo. Druhý dôvod bol ten, že oni nikomu nebrali vtedy. Oni teda tým matkám, čo nepracovali, tým zlým matkám nič nepridali, ale nezobrali a tým matkám, ktoré teda pracovali, tým sa pridalo. To znamená, že ťažšie sa aj búri proti zmene, kde sa nikomu nič neberie, len niekomu sa zlepšuje situácia. Vždy sa dá povedať, nemáme peniaze na všetky, radšej pridajme tým, ktorí pracujú.
Problém toho zákona, ako to už často býva, bolo, že jedna vec je, čo je napísané v televíznych správach, a druhá vec je realita, takže asi po roku uplatňovania tohto zákona sa zistilo, že dve tretiny matiek, ktoré poberajú rodičovský príspevok, sú tie zlé matky. To bolo dosť šokujúce číslo, lebo predsa len, že by dve tretiny matiek na Slovensku boli tie darebnice, ktoré akože nechcú pracovať, vyvaľujú sa a nič nerobia, to v normálnom človeku už neznie veľmi dôveryhodne, ani to tak, samozrejme, nie je. Príčina bola jednoduchá. Ten zákon bol napísaný tak, že počas obdobia, predchádzajúcich, predchádzajúceho obdobia bolo potrebné byť zamestnaný tak, aby mal človek nárok na materskú, pred tým rodičákom, čo je zhruba 270 dní práce. No a teraz v praxi to znamenalo napríklad to, že ženy absolventky školy, ktoré sa zamestnali, ale otehotneli povedzme predtým, než sa zamestnali, po škole alebo okolo tesne toho, už do toho nespadli. Ženy, ktoré otehotneli po návrate do práce alebo pred návratom do práce, tesne po prvom dieťati, po druhom dieťati, do toho, do toho nespadli a dalo by sa nájsť veľa ďalších takých prípadov, predpokladám, že kolega Mihál, ak bude mať náladu, ich vie povedať oveľa presnejšie ako ja, lebo toto je naozaj jeho, jeho expertná oblasť. To znamená, rôznymi takýmito malými a strednými dierkami prepadli dve tretiny matiek do situácie, kde boli dve zlé matky, ktoré si nezaslúžia ten vyšší rodičovský príspevok.
Druhá vec, ktorú vláda, prvá vláda Roberta Fica urobila, bolo, že zároveň na to, aby toto mohlo fungovať, musela zakázať pracujúcim matkám poberať rodičovský príspevok. Prečo musela? Ten dôvod je jednoduchý. Ak nie je zakázané pracovať popri rodičáku, tak rodičák môže poberať ktorýkoľvek z rodičov, aj ten, čo pracuje. To znamená, že povedzme, ja mám manželku, manželka sedí doma, ale ja môžem rodičák poberať aj na seba, ak nie je zakázané pracovať. Dokonca v mojom prípade, to poviem úprimne, aj tak bolo, pretože mojej manželke sa to nechcelo ísť na ten úrad vybavovať, musel som to zabezpečovať ja.
Tým pádom, ak zakážete, ak urobíte dve úrovne príspevku pre dobré a zlé matky, v úvodzovkách, tak vlastne v tých rodinách, kde ten druhý stále pracuje, sa tomu veľmi ľahko vyhnú, pretože si o rodičák požiada ten pracujúci. To znamená, že máme rodinu, kde manžel pracuje, manželka zostala doma, predtým nepracovala, bolo by to ale povedzme preto, že skončila akurát školu, a dostala by ten nižší príspevok. Za tých okolností sa prihlási o príspevok manžel, dostane ten vyšší príspevok, lebo on pracoval, a vec je vybavená. Preto ak chcete robiť segregáciu medzi matkami, ak chcete robiť zlé matky a dobré matky, ako to robila prvá vláda Roberta Fica, musíte zakázať pracujúcim matkám poberať tento príspevok, pracujúcim rodičom všeobecne. To bola dilema, ktorej čelila pani ministerka Tomanová a nejaký, musím povedať, že pomerne chytrý úradník jej poradil, ako sa s tým vyrovnať. A vyrovnali sa s tým nasledovne.
Zakázali síce matkám, otcom pracujúcim poberať rodičovský príspevok, ale vymysleli im príspevok nový. To bol príspevok na starostlivosť. Ten mohli poberať len tí, čo teda nechcú rodičovský, a mohli ho poberať len na starostlivosť o dieťa, ktorá je preukázaná - jednoduchšie povedané - bločkom. Teda ak máte dieťa v škôlke a máte faktúru a máte babysitterku, tá má živnosť a dá vám faktúru, tak môžte takýto príspevok dostať. Ten úradník, ktorý to vymyslel, bol naozaj technicky schopný, dokonca prišiel na to, že také niečo sa dá platiť aj z eurofondov, takže nás to nebude dokonca stáť nič, resp. tých 15 %, ktorými spolufinancujeme eurofondy. Takže sa zrodil tento príspevok, ktorý existuje dodnes a je platený z eurofondov. Celé to malo však jeden zádrhel, ktorý však už v tomto všetkom sa stratil, a to je to, že to rieši situáciu len tých veľmi kariérne orientovaných matiek. Pretože tento príspevok je zaujímavý pre matku, ktorá sa naozaj chce vrátiť do roboty na plný úväzok alebo takmer plný úväzok, tým pádom potrebuje škôlku alebo jasle na takmer, alebo opatrovateľku na plný úväzok, a tým pádom jej tá aj vyfakturuje tých 200, 230, 260 eur podľa toho, o ktorej vláde hovoríme, za tie služby. To znamená, taká matka nepocíti tú stratu rodičovského príspevku. Jedine je otravovaná tým - a k tomu sa ešte dostaneme -, že musí nosiť faktúrky, potvrdenia o účte a všetky ostatné hlúposti každý mesiac na úrad práce, ale finančne na tom neutrpí. To znamená, matka kariérne orientovaná bola prvou Ficovou vládou v tomto ošetrená, nazvime to, že s buzeráciou, ale ošetrená.
Vôbec to však neošetrilo tú druhú väčšinu matiek, ktoré nemajú záujem sa vrátiť rok po pôrode do práce na plný úväzok, ale ktoré by si chceli privyrobiť - či už kvôli strate pracovných skúseností, alebo často z veľmi pragmatických dôvodov, že rodinný rozpočet je tak napätý, že aj 30 euro na nejakú dohodu za niečo je pre nich zaujímavých. Týmto matkám prvá Ficova vláda túto možnosť zobrala. To znamená, ich vrátila do tej možnosti, že buď zostanete completamente doma, alebo pôjdete do práce, ale potom to má reálny význam, len keď to robíte naplno, lebo inak vám preplatíme pár desiatok eur za starostlivosť a nemá to žiadny efekt. Výsledkom bolo, že tento príspevok na starostlivosť aj poberalo niekoľko tisíc matiek, a to, nazvime ich pracovne orientované matky, ktoré sa naozaj vrátili skutočne naplno do práce. Zvyšok matiek bol znovu zamknutý doma 100-percentne, ako pred rokom 2005.
Nemyslím si, že to bolo cieľom SMER-u. Bolo to len naozaj nešťastným dôsledkom toho, že ak ste chceli robiť dobré a zlé matky, museli ste zakázať pracujúcim poberať a nevedeli ste to už inak vyriešiť.
V roku 2010 prišla teda vláda Ivety Radičovej, ktorá sa rozhodla, že sa vráti k tomu predchádzajúcemu systému, to znamená, že sa zaviedol jeden príspevok, pri ktorom sa mohlo pracovať, ktorý dnes je vo výške tých 199,6. Je to presne, pán minister, eur, to znamená 200 eur, zjednodušene povedzme. Aj tá vláda však už čelila tomu eurofondovému pokušeniu, ktoré pani Tomanová naňho prišla, že keď vám niečo platí sa z európskych fondov, čo by ste inak platili zo štátneho, tak sú to v podstate v čistom ušetrené peniaze. Takže ani pán Mihál nechcel prísť o to, že časť matiek reálne financuje Brusel, nie Bratislava. Takže vtedy vymyslel to, že sa, teda zvýhodnil aspoň finančne tie matky, ktoré pracujú a ktoré poberajú ten príspevok na starostlivosť.
Inými slovami, akákoľvek matka dnes môže poberať rodičovský príspevok vo výške 200 eur, ale nemusí nikomu nič dokladovať. Proste bude jej to chodiť každý mesiac na účet, ak teda sa riadne o dieťa stará, ale môže chodiť do práce, nemusí chodiť do práce, ako 90 % z nich nechodí do práce, môže popritom robiť dohodu a nemusí, môže mať čiastočný úväzok, môže mať malú živnosť, proste čokoľvek chce, 200 eur dostane. To väčšine matiek vyhovuje, a preto drvivá väčšina poberateľov rodičovského príspevku dneska je v tejto, v tejto forme. Popritom je veľmi malý počet rádovo, myslím, že cez 1 500 je to v tejto chvíli alebo niekde okolo, ktoré ten vyšší, ten 230-eurový príspevok na starostlivosť, kvôli tým 30 eurám sú ochotné ísť do tej byrokratickej buzerácie a do toho, že naozaj zaplatia mesačne aspoň 230 eur na službách, to znamená, to sú naozaj, je to stále tá malá skupina matiek, ktoré majú dieťa v súkromných jasliach alebo v škôlke celodenne a tie im účtujú aspoň 230 eur, takže sa im to oplatí. Inými slovami, Radičovej vláda zaviedla systém v roku 2005 s malým, nazvime to dovetkom.
No a teraz prichádzame k dnešnému dňu. Vláda Roberta Fica sa rozhodla, že nenechá toto na pokoji a pravdepodobne pamätajúc si príjemné časy prvej Ficovej vlády, keď sa tento návrh stretol s podporou, ten pôvodný systém skôr všeobecnou, si myslela, že teraz urobí niečo populárne. To znamená, rozhodla sa znovu zaviesť dve úrovne rodičovského príspevku. To má dva dôsledky, ktoré, ako sa hovorí, "soudruzi z NDR" nedocenili, a ten jeden dôsledok je ten, že politicky dnes nie sme v rozpočtovej situácii, keď sa dá niekomu pridať a nikomu nebrať. To znamená, že ak chceli nejakú skupinu matiek zvýhodňovať, zase museli inej skupine matiek zobrať. Preto sa navrhlo teda, že dnešný 200-eurový sa rozdelí na 260-eurový a 160-eurový, a teda zlé matky dostanú 160, dobré matky dostanú 260, čo znamená, že jednej polovici až dvom tretinám matiek by sa zobralo 40 eur mesačne, čo môžem vám povedať je pre normálnu slovenskú rodinu teda dosť veľa peňazí, aby o ne prišli. A opäť, keďže ide o viac ako polovicu, tak to nemá zmysel ani vecne, lebo ak chceme tvrdiť, že väčšina rodičov je zlých, tak to potom naozaj neviem, či chceme zmeniť túto krajinu na jeden veľký detský domov, a nemá to zmysel ani politický, lebo, samozrejme, berie to väčšine.
Za, prvý už krok bol katastrofálne vymyslený, vecne aj politicky, mysliac si, že sa zopakujú zlaté časy roku 2009. Zabudlo sa, že iné je brať a iné je len niekomu pridávať. A druhý krok, ktorý bol, bol ten, že sa tým pádom muselo zakázať znovu pracujúcim matkám to poberať a tým pádom by boli znovu odkázané na ten príspevok na starostlivosť o dieťa. Predpokladám, že aj ministerstvo práce, aj politici SMER-u boli prekvapení, aká búrka ľudového odporu sa proti tomu zdvihla z oboch tých strán. Aj teda zo strany obmedzenia pre pracujúce matky, aj zo strany teda delenia matiek na dobré a zlé. Niekedy sa to stretávalo u tých istých ľudí, niekedy sa ľuďom nepáčilo jedno, niekedy druhé, ale musím povedať, že za ten rok a pol od nástupu vlády Roberta Fica som videl máloktorú otázku v oblastiach, ktorým ja sa venujem, kde by tak silno sa verejnosť začala prebúdzať.
Pokúsili sme sa tú energiu nejakým spôsobom nasmerovať do jasného stanoviska voči predkladanému návrhu formou hromadnej pripomienky. To sa aj podarilo a potom sme mali možnosť sledovať v priamom prenose, ako predseda vlády hodinu pred tlačovkou k tej hromadnej pripomienke, k jej tisícom podpisov za tri dni zvolal teda svoju vlastnú tlačovú besedu, kde ohlásil, že ministerstvo práce má jeden názor, ale premiér má iný a podstatný je ten premiérov. A všetko toto zrazu bolo inak. To z môjho pohľadu bol dobrý výsledok v tom, že sa naozaj zabránilo vecne škodlivému riešeniu a tomu som rád. Čo to však nevyriešilo, je, že sme sa nijak neposunuli vpred v tejto otázke, ktorú dnes zažívame, pretože hoci ten dnešný zákon je zákon vlády Ivety Radičovej, nepoznám odborníka v sociálnej oblasti vrátane politikov z opozície, ktorý by s ním bol spokojný. To znamená, že ten dnešný systém nie je o tom, že by bol super, nie je o tom, že by sme si mysleli, že 200 eur pre mamičky na rodičáku a 230 eur pre tie, ktoré sú ochotné každý mesiac nosiť výpis z bankového účtu, faktúrku, neviem čo, neviem čo, že to je super.
A preto podľa mňa je na mieste sa zaoberať nielen tým, že či sme zabránili niečomu zlému, ale zaoberať sa aj tým, či vieme ten súčasný systém nejakým spôsobom vylepšiť. A to je posledný bod, ku ktorému by som sa chcel dostať, že ten príspevok na starostlivosť o dieťa je kvôli financovaniu z Európskej únie nadmieru byrokratizovaný.
Prax jednotlivých úradov práce sa líši, čo je veľmi zvláštne vzhľadom na to, že to je riadené jednotnou smernicou ústredia, ale na Slovensku asi Bratislava je ďaleko. Ale napriek tomu všade vyžadujú opakovanú dokumentáciu, ktorá spočíva napríklad v tom, že ak platíte každý mesiac teda tento príspevok, to znamená, že povedzme, že máte dieťa v jasliach alebo v škôlke a každý mesiac za neho chcete teda tých 230 eur na tie náklady, ktoré vám vznikli, tak, a platíte to z účtu, ako väčšina ľudí, ktorí dnes teda nepracujú alebo pracujú v kancelárii, majú prístup k internetu, k internetbankingu, aj tak robí, najmä keď má na starosti niekoľko detí a prípadne nebodaj ešte aj prácu. Tak ak to platíte napríklad bankovým prevodom, tak podľa týchto inštrukcií, ktoré majú úrady práce, aby to bolo nespochybniteľné z fondu Európskej únie, musíte ísť každý mesiac do banky a vypýtať si potvrdenie na papieri, že tá transakcia prebehla a že teda odišli peniaze na účet. Zároveň musíte mať ale z tej škôlky príjmový doklad alebo nejakú inú formu potvrdenia, že teda oni tie peniaze dostali a popri tom ešte sú mnohé iné veci, ktoré už závisia naozaj od tvorivosti niektorých úradov práce, kde niektoré žiadali od tých škôlok zriaďovacie listiny, že či teda sú to legálne škôlky alebo jasle. Niektoré žiadajú potvrdenie o tom bankovom účte, či je naozaj váš, a takto by som mohol vás zaťažovať a zabávať ešte dlho. Ale myslím, že stačilo.
Vzhľadom na to som sa ešte minulý rok, aby som nebol obviňovaný, že dneska na niečom, nasadol som na nejaký vlak, ešte minulý rok som napísal interpeláciu pánovi ministrovi, že či by sa s tým naozaj nedalo niečo robiť, či to naozaj všetko vyplýva z nevyhnutných podmienok Európskej únie alebo aj niečo z našej domácej tvorivosti, či sa nedá niečo v Bruseli vyrokovať v tejto súvislosti a tak ďalej, aby sme teda nebuzerovali matky. Čo, pripomínam, by malo dokonca pozitívny účinok na slovenský štátny rozpočet, lebo ak by viac matiek prešlo na tento príspevok z rodičovského príspevku, tak to sú peniaze, ktoré ušetríme a môžme použiť na niečo iné, napríklad v sociálnej oblasti. Pán minister Richter mi napísal taký stručný, ale slušný list, ako jeho úradníci vždy napíšu, kde ma informoval, že sa to nedá. Aby som zhrnul tú stranu. Všetko čo je, je dané požiadavkami Európskej únie a, bohužiaľ, ak teda chceme mať istotu, že nám to Únia preplatí, tak musíme to takto urobiť.
Priznám sa, že nebol som celkom s tým uzrozumený, tak som napísal list aj na Európsku komisiu, či to tak naozaj je, a Európska komisia, chcem povedať, nechtiac dostávať ministerstvo asi do ťažkej situácie, mi tak jemne, kulantne napísala, že niečo by sa aj dalo, ale. Bol to taký list, z ktorého som sa veľa nedozvedel, aj keď bol tiež veľmi zdvorilý a slušne napísaný. Naznačoval, že nejaké možnosti tam sú. Vtedy už bolo ohlásené, že sa ide novelizovať tento balík rodinných zákonov, takže som si povedal, že počkáme na to. Navyše som mal také neformálne echá z ministerstva, že sa to vyrieši tam, že treba počkať. Potom prišla samotná novela, kde teda sa riešili všetky tieto veci, ktoré sme tu dnes rozoberali, ale zjednodušenie rodičovského, teda pardon, príspevku na starostlivosť sa tam nijako neriešilo, ani jednou vetou, ani jedným paragrafom, ani jedným odsekom. To znamená, že začalo byť zjavné, že, povedal by som, nie je zjednodušovanie na programe, na programe dňa. Zároveň sa to snažil minister osladiť tým rodičom aspoň tým, že išli zdvihnúť aj tento príspevok na 260 eur mesačne z 230, kde sú dneska, ak sa nemýlim. Po pripomienkovom konaní, po tej ľudovej vzbure, po premiérovej tlačovke, po tom, čo pán Burian odkázal matkám, že nech sa nepreťažujú prácou a nech sa starajú o deti a podobné iné veci, ktoré väčšine matiek, ktoré poznám, zdvihli tlak viac ako takmer čokoľvek, čo za tejto vlády zažili - to je aj o sile slov v politike -, tak čo sa stalo, bolo, že sa zo zákona stratilo aj to zvýšenie. Neviem, či to bolo úradnícke rozhodnutie, neviem, či to bolo rozhodnutie potrestať tie matky, že teda keď toľko vykrikovali, tak nedostanú ani tých 30 eur naviac, tie z nich, ktoré majú príspevok na starostlivosť, ale zvýšenie zmizlo, zjednodušenie sa ani po pripomienkovaní neobjavilo.
Preto sa priznám, začal som byť v tejto veci aktívnejší a začal som zisťovať, ako je to v okolitých krajinách aj pri preplácaní takýchto príspevkov z eurofondov a aký má postoj k tomu naozaj Európska komisia. A musím povedať, že zistil som, že nemusí to byť tak, ako to je dnes, najmä preto, že to, ako sa prijímal ten pôvodný zákon a pôvodný predpis, bolo prijímané v roku 2009, predtým, než sa zjednodušovalo čerpanie eurofondov aj zo strany európskych predpisov. To znamená, prvá vec, ktorú treba povedať, je, že dnes sú iné európske predpisy v tejto veci, ako boli, keď sa ten zákon prijímal. To znamená, aj to, čo vtedy možno muselo byť, dneska už nie vždy musí byť. Plus Komisia poučená sama skúsenosťami aj do budúceho programovacieho obdobia tie veci ďalej mení. Dozvedel som sa, že je pokojne možné z eurofondov zaplatiť aj napríklad dve iné formy. Je napríklad možné zaplatiť to, aby mamička, ktorá popri teda dieťati pracuje alebo študuje, nemusí pracovať na plný úväzok, pracuje alebo študuje, dostávala aj tento príspevok na starostlivosť formou paušálnej platby. To znamená, nemusela by každý mesiac chodiť do banky pýtať si výpis z účtu o platbe za tri eurá, nemusela by každý mesiac získavať príjmový doklad. Stačilo by, keby preukázala, že pracuje alebo študuje, a štát by jej mohol tento príspevok posielať na účet priamo a stále by to bolo oprávnené z eurofondov. Takisto som zistil, že je možné to, aby štát priamo posielal peniaze škôlkam a jasliam, keď sa tak rozhodne. To znamená, že nemusela by opäť mamička chodiť každá jedna do banky každý mesiac. Nechcem to opakovať štvrtýkrát. Stačilo by, že by sa uzavrela dohoda škôlky s úradom práce, ak by to zákon, samozrejme, upravoval. Ale európske predpisy tomu nebránia. A bolo by možné posielať tie peniaze priamo každý mesiac na základe jednej faktúry zo strany jaslí alebo škôlky, ktoré by preukázali teda, že áno, máme tu tieto deti, matka je oprávnená, je to riešené touto dohodou, posielame vám, 1 200 eur chceme za týchto päť detí.
To sú len dve možnosti, ktoré dneska sú. Dokonca sa aj využívajú. V tejto súvislosti preto sa mi zdá až politicky nepochopiteľné, že túto šancu ministerstvo práce nevyužíva. Pretože vezmite si to z pohľadu aj politického. Máte situáciu, kde by ste mohli za týchto okolností príspevok aspoň pre časť matiek zvýšiť, pretože sa to platí z eurofondov, zároveň by ste tým zvýšením a zjednodušením byrokracie významnú časť matiek mohli stiahnuť z rodičovského príspevku na tento príspevok, takže by ste odľahčili štátny rozpočet v prospech čerpania eurofondov, kde máme hrozbu obrovských strát. To znamená, že je to niečo, čo takmer v politike ani neexistuje. Peniaze zadarmo a ešte aj politicky populárne! Preto som sa zároveň pokúšal aj zistiť, že prečo to ministerstvo nerobí, lebo zo všeličoho by som mohol pána ministra Richtera obviniť, ale myslím si, že z nejakého nedostatku politickej intuície alebo ťahu na bránu to nie je. To znamená, že, a neverím, priznám sa, že by mu tá nehoda natoľko ublížila, že by toto stratil. Vyzerá byť stále rovnako, by som povedal, má ten rovnaký drajv, ako mal predtým.
Odpoveď, ktorú som dostal neformálne, neviem, či je pravdivá, ale na chvíľku z nej budem vychádzať, je, že ten národný projekt, ktorý financuje tento príspevok, tak ako beží dnes, síce nečerpá veľa peňazí, lebo dneska je na ňom 1 500 ľudí. To znamená mesačne - to tak z hlavy vynásobím - 230 eur maximálne, to znamená, že možno je to 300-tisíc eur mesačne. To znamená cca možno do 4 miliónov eur ročne. Čo je z pohľadu rozpočtu ministerstva práce niekde na úrovni zaokrúhľovacej chyby, keďže celý rozpočet ministerstva práce je niekde skoro do dvoch miliárd eur. A plus so sociálnou poisťovňou je to dokonca štvornásobne viac. To znamená, že ten príspevok dneska veľmi nečerpá, ale čerpá spoľahlivo. Je to jedna z mála oblastí, kde žiadne audity Európskej komisie nenadávajú, lebo je tak zošnurovaný a tak zabehnutý, že audítor ho vždy len odfajkne a peniaze tečú. Keďže úradníci majú dosť problémov s eurofondmi aj bez toho, tak posledné, čo chcú, je, aby sa začalo baštrngovať s niečím, kde to potrubie beží a tečie. To, že cez to potrubie tečie veľmi málo, to, že by sa mohlo pomôcť rodičom, je im v podstate jedno. Keby z toho vznikol prúser, že sa potrubie prerobí a náhodou z neho unikne čo len liter nafty, tak by, naopak, prúser mali. Takže neformálne vysvetlenie, ktoré som dostal, je, že úradníci presviedčajú politikov, aby s tým potrubím radšej nič nerobili. Však počkajme, bude nové programovacie obdobie, vrátime sa k tomu o pol roka, o rok, o dva roky.
Preto som chcel využiť, a preto som mal dneska aj tento dlhý prejav, naozaj viac ako pol hodinu, ale, pani poslankyňa, myslím, že informačne bohatší ako vaše akékoľvek prejavy. A tak preto by som ho chcel využiť na to, aby som požiadal pána ministra, aby sme do druhého čítania naozaj túto možnosť preverili a aby sme ju do zákona zaviedli, ktoré som spomínal. Je mi srdečne jedno, pán minister, či ho predloží ktokoľvek z tejto snemovne. Dokonca keď ho predloží aj pani poslankyňa Vaľová, ja zaňho zdvihnem ruku. Lebo na rozdiel napríklad od poslanca Martvoňa, ktorý tu nie je, nehlasujem za zákony podľa toho, kto ich predkladá, ale podľa toho, či sú dobré, alebo zlé. Keby sme to predložili náhodou všetci spolu, bolo by to, samozrejme, znak veľkého bratstva, ale to už naozaj nie je v tejto snemovni nevyhnutné.
Pán minister, je to moja prosba a výzva na vás. Povedzme si úprimne, nakoniec by ste tú politickú smotanu aj tak zlízli vy; a mne to nevadí. Hlavne nech ju zlíznu naši rodičia malých detí v tom, že by mali vyšší príspevok a jednoduchší prístup k nemu. Toto je moja prosba a zároveň, keďže tento príspevok ale nie je systémovým riešením dlhodobým tohto problému, a to je možno to, čím by som chcel skončiť. Lebo to, aby neboli k dispozícii služby starostlivosti o malé deti pre tých, ktorí ich potrebujú, dneska dokonca ani pre tie väčšie deti ako vieme, a rodičia si to museli hasiť tým, že dostanú keš, z ktorého si potom platia tie služby, nie je dlhodobé systémové riešenie. Tak ako neplatíme rodičom škôlkarov, že zaplaťte si škôlku, štátna škôlka bude za 500 eur a vy si to zaplaťte, tu máte peniaze. Tak ako nespoplatňujeme školstvo, že na základnú školu by žiaci nosili mešce, a tak isto by sme nemali podľa mňa spoplatňovať ani tieto služby nad rámec teda toho, čo chceme, aby sa ľudia reálne podieľali. Tak ako aj v škôlke malý poplatok, ale drvivú väčšinu nákladov hradí štát. Tak isto si myslím, že aj tie služby by mali byť garantované verejné a mali by byť prístupné cez tieto isté peniaze, ale nie cez to, že budú prechádzať ešte cez vrecká rodičov. Tí rodičia, ktorí chcú zostať doma a možno si privyrábať, samozrejme, nech ten keš dostávajú. Ten dnešný rodičovský príspevok je fajn nástroj. Ale tí rodičia, ktorí chcú dieťa mať naplno v škôlke a stojí to dneska ich veľa peňazí, viac než dostanú od štátu na tomto príspevku, myslím, že by sme mali dlhodobo smerovať k tomu, aby mali tú službu garantovanú. Lenže to nie je otázka dňa. To je otázka piatich rokov, desiatich rokov, kapacít škôlok, zmien zákonov. Viem, že sa o tom rokuje aj pri novom programovacom období.
Preto okrem môjho návrhu, aby ste, pán minister, predsa sa pokúsili do druhého čítania vyriešiť tento konkrétny problém, by som chcel navrhnúť, aby sme tento zákon, ak nie je ešte - priznám sa, že som tu síce bol, keď pani Hufková menovala tie výbory, ale nepamätám si ich z hlavy -, ak nie je v školskom výbore, nemal byť prerokovaný, tak by som chcel navrhnúť procedurálne, aby bol aj v školskom výbore prerokovaný práve kvôli vzťahu k škôlkam a k školskému systému, ktorý dneska je jeden z najväčších problémov, prečo to vzniká. Vy ako minister práce ste to už určite stihli zažiť, že tento celý problém spadá medzi dva rezorty a aj to je jeden z dôvodov, prečo nie je dostatočne riešený. Lebo tá pingpongová loptička medzi nimi behá a keď náhodou sa unavia, tak si ju ešte hodia k jasliam aj s ministerstvom zdravotníctva a môže pingpong bežať ďalej. Takže preto by som chcel poprosiť, aby sme to aj v našom výbore prerokovali ten zákon, aby sme mohli prípadne otvoriť aj tieto otázky strategickejšieho charakteru.
Toto sú moje návrhy, moje prosby a dúfam, že naozaj v druhom čítaní budeme schopní nejakým spôsobom to vyriešiť. A hovorím, v tom prípade, pán minister, ak budete to požadovať, rád sa aj postavím a verejne vás pochválim.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja len chcem pripomenúť kolegom členom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že dnes o 12.30 hodine máme zasadnutie výboru. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Myslím si, že, a ďakujem všetkým kolegom za príspevky kritické, aj menej kritické, musím však povedať, že nič, čo v tých príspevkoch zaznelo, nezmenilo ten základný pohľad, ktorý som sa snažil prezentovať, že správa, ktorá mala obsahovať konkrétne kroky na rozvoj nášho školstva, je nezáväzná, v mnohom nekonkrétna. V tom, v čom je konkrétna, je finančne nekrytá a často v rozpore s doterajšími krokmi, respektíve obsahujúca zlé kroky. To bola moja základná kritika. A obávam sa, že nič z toho, čo zaznelo, nič z toho nevyvrátilo.
Dovoľte mi možno len konkrétne ešte dodať, že centrá voľného času, pani kolegyňa, naozaj hájiť neobhájiteľné už dnes ťažko. Už aj vám naklonené médiá píšu titulky typu "Centrá voľného času zráža nový zákon na kolená". Priznám sa, že radšej to opravte, už to nebráňte.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi, aby som vystúpil za klub SDKÚ - DS k správe o stave školstva na verejnú diskusiu. Dovoľte mi na úvod povedať, že správa je pomerne obsiahla. Pre tých, čo ju ešte nevideli, aj s prílohami má niekoľko sto strán, je bohatá na údaje, obsahuje mnoho zaujímavých postrehov, aj mnoho vecí, s ktorými ťažko súhlasiť. Je to, keby sme to brali čisto ako odbornú publikáciu, možno až taká rajská hudba z hľadiska toho, že sa v tých všetkých tabuľkách a grafoch hrabať a analyzovať pomerne dlho a možno nie so všetkým súhlasiť, ale minimálne analyticky je to veľmi zaujímavý dokument.
My ako snemovňa však pri jeho hodnotení musíme vychádzať z toho, prečo si ju tento parlament vyžiadal. Pretože ona nevznikla ako iniciatívny materiál ministra školstva alebo vlády, ale vznikla na základe mimoriadnej schôdze parlamentu minulý rok v decembri, keď počas štrajku učiteľov na návrh opozičných klubov zvolal predseda Národnej rady mimoriadnu schôdzu k stavu školstva. Výsledkom tejto schôdze bolo uznesenie, ktoré dnes pán minister plní tým, že nám túto správu predkladá.
Dovoľte mi vrátiť sa k tomu, čím sme ako opozícia otvárali túto schôdzu, čo sme vlastne žiadali, pretože aj z toho hľadiska je dnes potrebné hodnotiť to, čo sme dostali. Je to aj spravodlivé preto, aby sa pán minister alebo jeho kolegovia nemohli sťažovať, že vlastne meníme ciele za jazdy, že vždy si nájdeme nejaký problém, ex post, následne. Takže povedzme si, dovolím si odcitovať zo slov, ktoré som ako zástupca navrhovateľov hovoril na začiatku decembra, keď sme túto mimoriadnu schôdzu otvárali: "Účelom tejto schôdze je využiť ten vzácny okamih, keď sa zo školstva stala naozaj priorita verejnej diskusie, na to, aby sa zo školstva stala priorita verejnej politiky." To znamená, že prvým naším cieľom bolo využiť energiu, ktorú učitelia vložili do svojho štrajku, na to, aby naozaj verejná politika mimo ministerstva školstva, nad rámec ministerstva školstva, vláda ako celok, táto snemovňa ako celok začali tejto dôležitej téme venovať viac pozornosti, než bolo historicky zvykom.
Druhý bod, ktorý sme zdôraznili, a ten si myslím, že je pomerne dôležitý dnes, je: je jasné, že zlepšenie situácie školstva je otázka na štyri a viac rokov a nie je to len otázka učiteľských platov, o ktorých vtedy v štrajku išlo. Ale treba povedať, že vláda zatiaľ nielenže nevyriešila tú napätú sociálnu situáciu v školstve, a to platí dodnes, keďže štrajk bol prerušený, ale nie ukončený a sú ohlasované nové a nové možné protestné akcie, ale nepredstavila ani konkrétny plán ako so školstvom ďalej, naopak, dáva často protirečivé vyjadrenia. Takisto sme kritizovali to, že rozpracovanie programového vyhlásenia vlády nemá žiadne konkrétne zákony a termíny, ktoré by sa dali následne kontrolovať z hľadiska zlepšovania situácie. Konštatovali sme, že minister školstva má určitý názor, ktorý vtedy aj verejne vyjadroval, kde chce do konca volebného obdobia vidieť mzdy učiteľov, ale vláda si túto predstavu neosvojila. A konštatovali sme, že chýba celková vízia reformy siete učiteľských platov, ale aj ostatných podmienok v školstve a najmä kontrolné kroky na jej naplnenie.
Preto sme vtedy konštatovali, že našou povinnosťou je zvolať mimoriadnu schôdzu, diskutovať na pôde najvyššieho orgánu tohto štátu o školstve, zaviazať vládu, aby nám predstavila jasný a konkrétny plán s jasnými a konkrétnymi záväzkami, čo chce do roku 2016 urobiť, aby školstvo bolo skutočnou prioritou. A poznamenal som, že ak sa toto bude dať, pokojne sa dohodnime na dlhodobej vízii, prekonajme v tejto téme naše stranícke a opozično - vládne rozpory a prijmime víziu, ktorá bude držať túto vládu, ale možno aj vlády budúce, ale ak takúto odpoveď nedostaneme, tak povinnosťou opozície bude začať navrhovať alternatívy. Zhodnoťme teda z tohto hľadiska predkladaný materiál.
Pripomeniem, že kľúčové slová, ktoré sme žiadali a ktoré sú aj v uznesení Národnej rady, boli konkrétne, systémové kroky na rozvoj školstva. A teraz, keď sa z toho hľadiska pozriem na tento obsiahly a naozaj v mnohom intelektuálne prínosný dokument, musím konštatovať, že je veľmi problematický z hľadiska kritérií, ktoré sme vopred stanovili a ktoré tento parlament schválil.
Aby som bol konkrétny, prvým problémom je, že tento návrh je absolútne nezáväzný. Vláda túto správu nielenže neschválila. Vláda ju len zobrala na vedomie, čo sa robí s nepodstatnými informatívnymi materiálmi, ktoré neprinášajú žiadnu novú pridanú hodnotu alebo skutočnosť. To znamená, že vláda nemá čo schvaľovať. Takže vláda sama tento dokument označila za dokument, ktorý je v podstate len zhrnutím a takou ako keby informáciou nepodstatného charakteru pre parlament. A zároveň tento dokument sa premenoval na správu na verejnú diskusiu. Aj keď treba poznamenať, že v uznesení vlády nie je ani slovo o tom, ako tá verejná diskusia má vyzerať, ani dokedy má skončiť, ale je v názve správa o stave školstva na verejnú diskusiu. Moja otázka potom je, že o čom môže tento parlament dnes rokovať? Ako môže zaujímať stanovisko k tejto správe ako najdôležitejšiemu dokumentu, ktorý z tej mimoriadnej schôdze mal vzísť, keď vlastne on aj podľa samotného predkladateľa nie je vôbec finálny? To nie je jeho predstava, za ktorou si stojí a ktorú nám tu pevne položil, na ktoré položí aj svoju hlavu, aby ju presadil. Toto je len pracovná verzia, o ktorej chce minister, ako aj sám v úvodnom slove spomenul, diskutovať niekoľko mesiacov, aby ju finalizoval. To znamená prvý problém toho dnešného stavu je, že máme sa uspokojiť a zobrať na vedomie niečo, čo podľa samotných predkladateľov je nezáväzné, predbežné a pracovné.
Druhý problém tejto správy je konkrétnosť. Pán minister opakovane zdôraznil, že obsahuje, ak sa nemýlim, 22 opatrení aj v oblasti regionálneho školstva a aj v oblasti vysokého školstva. Pozrime sa na to, aké sú konkrétne, čo je to, čo parlament teda žiadal. Spomeniem, začnem od takých možno síce podstatných, ale vo verejnej diskusii menej prítomných. Jedna z tých strategických úloh je napríklad skvalitniť školské stravovanie. Druhá z tých strategických úloh je zvýšiť bezpečnosť v školách a školských zariadeniach. Tretia je posilniť výchovu detí a žiakov k zdravému životnému štýlu. Inými slovami veci, s ktorými ťažko nesúhlasiť, ale nie je vôbec jasné, ako ich dosiahnuť. Každý minister, neviem si predstaviť ministra, ktorý by povedal, že on je proti skvalitneniu školského stravovania a je za zníženie bezpečnosti v školách a školských zariadeniach. A už vôbec nie, že chce vychovávať žiakov k chorému životnému štýlu.
Prejdúc k úvodu, je tam úloha udržateľným spôsobom postupne zvyšovať objem verejných financií pre školstvo, čo je úloha, ktorá bude splnená, ak teda každý rok pribudne do školstva čo i len jedno euro. To nie je žiadny záväzok a k tomu sa ešte vrátime. Takisto sú tam slová "prijať opatrenia na postupnú optimalizáciu siete škôl a školských zariadení". To, že táto sieť má byť optimálna, na tom sa opäť asi zhodneme a opäť si neviem predstaviť ministra, ktorý by povedal, že on nechce optimálnu sieť škôl a školských zariadení. A takisto si neviem predstaviť ministra, ktorý by povedal, že nechce systém riadenia školstva, ktorý je efektívny a kvalitný. Napriek tomu tu máme úlohu upraviť systém riadenia zameraním na zvýšenie jeho efektívnosti a kvality.
To teraz nemá byť z mojej strany nejaká estétska kritika formulácií. Chcem tým vyjadriť to, že tie systémové opatrenia, ktorými sa pán minister v správe zaštíťuje, sú natoľko všeobecné, že nespĺňajú to, čo sme od vlády chceli, to znamená, nespĺňajú kritérium konkrétnosti. Pán minister potom v správe, alebo vláda, ťažko povedať, či vláda zobrala na vedomie tú správu, takže preto radšej hovorím "pán minister", pán minister potom uvádza pod týmito nadpismi často aj konkrétne vyjadrenia, konkrétne návrhy, niektoré viac, niektoré menej. Tie však už sú formulované oveľa nejasnejšie a nezáväznejšie: treba zvážiť, treba pouvažovať, treba  sa možno venovať tejto otázke.
A navyše, a to je tretí problém tejto správy, mnohé tie návrhy, akokoľvek sú zaujímavé na diskusiu, sú v rozpore s doterajšími krokmi. Povedzme si dva príklady.
Pán minister presadil novelu vysokoškolského zákona na jeseň v tomto parlamente, v ktorej ďalej sprísňoval podmienky udeľovania titulov profesor a docent. Môžme teraz diskutovať, ale dnes nie, myslím, že správne miesto na to diskutovať o tom, do akej miery sa v praxi tieto podmienky zobrazili skôr vo zvýšení administratívnej náročnosti procesov, než zvýšení kvalitatívnej náročnosti procesov, pretože ako člen vedeckej rady jednej z fakúlt, ktorá je na prvých miestach v rebríčkoch kvality, informácia, ktorá bola napríklad na tejto vedeckej rade podaná, smerovala čisto k zvýšeniu administratívnej náročnosti procesov, nie k zvýšeniu kvality. Ale hovorím, to nie je asi pre dnešok.
Čo tým chcem povedať? Že pán minister aj za cenu toho, že pripravil pedagógom a školám mnoho stresu a papierov, sa pokúsil zvýšiť náročnosť získavania titulov docent a profesor. Ten istý minister nám predložil správu, v ktorej navrhuje zrušiť tieto tituly úplne o necelé štyri mesiace neskôr. Musím sa priznať, že ľudia v akademickej obci z toho majú hokej, pretože je možné obhajovať aj jednu, aj druhú školu. Je možné tvrdiť, že chceme mať celoštátne tituly, a je to tak dobre, je to naša tradícia, má to svoje výsledky, aj svoje chyby, poďme ich možno vylepšovať. To je možná škola, o ktorej sa dá debatiť. Takisto je možno debatovať a debatuje sa tu už viac ako 12 rokov o možnosti ich zrušiť. Vidím tu bývalého pána ministra Fronca, ktorý ešte ako štátny tajomník bol jedným zo spoluautorov nového vysokoškolského zákona v roku 2002, kde sa vtedy intenzívne debatovalo o zrušení titulov. Nakoniec sa to nepresadilo. To znamená, táto myšlienka tiež nie je nová. Tiež má svojich legitímnych zástancov, ktorí ich vedia vyargumentovať. Čo však nepotrebujeme, je vedenie ministerstva, a aj správa, ktorá jeden deň ide tak a druhý deň úplne, úplne opačne.
Takisto, pán minister, ak si pamätáte, boli sme spolu na diskusii ešte minulý rok, kde predseda nezávislých školských odborov pán Sebelédi otvoril otázku členstva v rade školy, kde hovoril o tom, že keby sa o niečo posilnilo postavenie pedagógov v rade školy, vnímali by to síce ako finančne nenáročný, alebo teda s nulovou nákladnosťou, ale voči nim ústretový krok. Vy ste sa vtedy vyjadrili pozitívne k tomuto návrhu. Následne, keď som predložil pozmeňujúci návrh, ktorý to aj zabezpečoval, posilňoval postavenie, a nielen učiteľov, ale aj rodičov, aby sme udržovali určitý balans, tak už ste to nepodporili v tejto snemovni, ale nie s argumentom, že je to zlé, ale že treba počkať, systémovo uvažovať, a tak ďalej a tak ďalej. Dnes už v tejto správe hovoríte, že rada školy je orgán, ktorý je nefunkčný, pretože je, povedal by som, zajatcom učiteľov a pedagógov, a nie je preto schopný vykonávať kontrolnú funkciu voči riaditeľovi reálne, a preto napríklad treba právomoc menovať a odvolávať riaditeľa presunúť na zriaďovateľa, teda na starostov.
To znamená, že opäť: tak sú pedagógovia a rodičia cenní partneri, a je rada školy kľúčovým orgánom, alebo je to banda, ktorej netreba dôverovať a ktorej treba zobrať kompetencie? Ja osobne si myslím, že je to to prvé, ale, pán minister, akceptoval by som, ak by ste mali silný opačný názor a stáli si za ním, ale je problematické brať správu vážne, keď obsahuje niečo iné, ako ste sám, opäť len niekoľko mesiacov dozadu, hovorili.
Ďalším problémom, a to je, teraz sa dostávam asi k tým zásadným obsahovým problémom, sú dva. Prvý je, že tie konkrétne kroky, ktoré sú tam navrhované, často nie sú kroky vedúce k rozvoju nášho školstva, čo je to, čo sme v tom uznesení žiadali. Konkrétne kroky vedúce k rozvoju nášho školstva. Nebudem sa teraz obsiahlo vracať k veciam, ktoré už boli prijímané a ktoré ste presadili v tomto parlamente, či už je to v podstate likvidácia centier voľného času v ich súčasnej podobe, či je to obmedzovanie možnosti výberu žiakov strednej školy vrátane pomerne nezmyselných podmienok. Ale táto správa v tomto duchu, a v tom je konzistentná, prináša ďalšie etatizmy a politizácie školstva.
Konkrétne dve opatrenia, ktoré vnímam najkritickejšie a viem, že nie som sám, je úvaha o tzv. spádovej škole. To znamená to, že by si rodičia nemohli vybrať školu pre svoje dieťa, verejnú školu, ale museli by poslať dieťa do školy, ktorá je v dedine alebo v okolí, v meste, v ktorom bývajú, bola by im určená. A druhá je to, čo už som spomenul pred chvíľkou, že by menovanie riaditeľa prešlo na zriaďovateľa. To znamená, že by sa stal súčasťou manažérskeho a politického rozhodovania na úrovni starostov, primátorov, prípadne, v prípade stredných škôl, županov.
Myslím si, že naše školstvo potrebuje zmeny podporujúce kvalitu a autonómiu učiteľov a riaditeľov škôl, nie nastoľujúce ich bezmocnosť a bezpodmienečnú podriadenosť politikom a úradníkom. Myslím si, že nie je prijateľné, aby sme navrhovali likvidovať právo rodiča na slobodný výber školy. A nie je ani prijateľné priame menovanie riaditeľa školy politikmi. Myslím, že už máme obsiahlu skúsenosť o tom, kde treba narysovať deliacu čiaru medzi politikou a odbornosťou, a tá deliaca čiara by naozaj nemala prechádzať cez školu. To znamená, nemal by byť manažérom školy ten, kto je priamo politicky menovaný.
Posledný problém, ktorý tu je, je, že správa nemá žiadne finančné krytie. Nemyslím tým finančným krytím len celkový finančný záväzok vlády, kde by vláda povedala to, čo ste vy pôvodne, pán minister, aj chceli, že bude zvyšovať rozpočet školstva o 200 mil. eur, z toho 130 mil. pre základné a stredné školy a 70 mil. pre vysoké školy, ak si správne pamätám tú informáciu. To je samozrejme problém, že takýto návrh tam nie je, ale je to problém aj z hľadiska akýchkoľvek konkrétnych krytí konkrétnych návrhov, dokonca čo i len základnej finančnej analýzy.
Začnime tým prvým. Správa hovorí, že chcete dosiahnuť 6 percent HDP do školstva v roku 2020, to znamená na konci funkčného obdobia budúcej vlády. Keď sme o tom rokovali na výbore, niektorí vaši kolegovia, k vám a strane lojálni, čo ich v niečom šľachtí, sa pokúšali toto zdôvodniť tým, že správny manažér uvažuje strategicky a dlhodobo, a že vlastne toto nie je prejav vašej politickej slabosti, ale je to, naopak, prejav vášho vizionárstva a vašej strategickej, manažérskej schopnosti, na čo sme teda položili protiotázku, či teda najlepší manažér je taký, ktorý si kladie záväzky, ktoré on sám už nebude musieť splniť. Z toho hľadiska si dovolím povedať, že takýto strategický manažment, naňho je pripravené vskutku veľa, veľa politikom, a to je aj to, čo v tejto správe je asi najväčším problémom. Je to problémom nielen preto, že nemáme žiadny záväzok zo strany vlády, ale je to aj problém aj preto, že doterajšia skúsenosť nie je taká, že by školstvo bolo finančnou prioritou tejto vlády.
Vy síce radi zdôrazňujete, že ste zvýšili platy učiteľov o päť percent a odfinancovali toto zvýšenie, čo stálo, ak sa nemýlim, niečo menej ako 50 mil. eur z hľadiska štátneho, priamych výdavkov, plus niektorých ďalších, ale nespomínate už to, že okrem realokácie 70-ch mil. eur z eurofondov preč zo školstva, ku ktorým sa možno chystajú teraz ďalšie kroky, čo je hlavný problém, lebo to je problém, ktorý sa opakuje každý rok, ste obciam odovzdali, aby ste im práve kompenzovali iné tlaky, ktoré na nich vláda vyvíja, ste im zobrali, chcem povedať, ste im odovzdali milióny až desiatky miliónov eur cez zmenu finančného mechanizmu voči centrám voľného času a voči školským klubom detí. To, nielen ten samotný fakt, o ktorom sa debatuje, že tieto centrá už nemusia financovať obce, teda nedostávajú na ne, tie peniaze nie sú už na ne viazané, dostávajú ich podľa počtu detí a môžu ich použiť na čokoľvek. Ale aj to, že tie koeficienty, podľa ktorých sa to napočítava, ste radikálne znížili, znamená, že reálne zo školstva odbudlo a vo voľných rozpočtoch obcí pribudlo pomerne veľké množstvo peňazí, ktoré ale zatiaľ nebolo ani ministerstvom vyčíslené a na ktorom vyčíslení pracujeme. Ale je to, je to objem, ktorý kumulatívne ročne, myslím si, že minimálne vyrovnáva to, čo ste do školstva naliali naviac z hľadiska učiteľských platov.
To znamená, je taký známy Shootyho vtip, ešte z prvého funkčného obdobia Ficovej vlády, kde premiér Fico veľkomožne dáva, myslím, že je to dôchodkyňa, jedno euro do ruky a vzadu taký mierne sa usmievajúci minister Počiatek jej z vrecka berie to, čo samozrejme ona nevidí. A v prípade školstva musím konštatovať, že je to zatiaľ podobné. Dáva sa a berie sa, a ten celok pre školstvo nevyzerá dobre.
A to je dôvod, prečo naozaj ťažko túto správu podporiť, keď neobsahuje konkrétne finančné záväzky. Zároveň okrem veľkých finančných záväzkov neobsahuje ani konkrétne analýzy.
To znamená, že ak naozaj chceme, aby štvorročné deti chodili do školy, do škôlky povinne, opäť o tom môžeme diskutovať , či štvorročné deti nútiť chodiť do škôlky - priznám sa, že hoci pre päťročné deti som to vždy presadzoval a presadzujem, pri štvorročných deťoch sa mi to zdá trochu skoro, ale opäť môžeme o tom viesť odbornú debatu - absolútne nám však chýba akékoľvek vyčíslenie toho, koľko by to stálo, keby sme to chceli zabezpečiť, či už z hľadiska prevádzkových nákladov, alebo aj z hľadiska kapitálových výdavkov na dostavbu škôlok tam, kde chýbajú. A takto by sa dalo ísť ďalej, ďalej a ďalej.
Inými slovami, trošku mi to predsa len pripomína vášho propagandisticky zdatnejšieho kolegu ministra Kaliňáka, ktorý v reforme ESO vždy vysvetľuje, čo všetko dobre pripravuje, ale keď si prečítate konkrétne znenie zákonov, ktoré už predkladá, tak tie mnohé najlepšie veci tam vôbec nie sú. Ale z politického hľadiska ministrovi to nevadí, lebo pokiaľ on dokáže v rozhlase a v televízii donekonečna hovoriť o tom, čo všetko dobre bude, a médiá si nevšimnú to, že tie veci sú v skutočnostilen verbálnymi slovnými vyjadreniami bez reálneho pokrytia, tak politicky mu to funguje.
Niečoho podobného sme svedkami aj tu, kde je tam veľa zaujímavých dobrých vecí, niektoré aj kontroverzné veci, niektoré aj veľmi zlé veci. Ale najmä pri tých, ktoré stoja peniaze, je ťažko o nich vôbec debatovať, pokiaľ nevidíme, že sú pokryté aspoň trochu peniazmi, že sú dokonca čo i len vyčíslené, koľko by stáli. Keď už aj nepoviete, že koľko na ne, že či na ne dáte budúci rok alebo o rok, ak ani neviete povedať, koľko stoja, tak je jasné, že nikdy neprebehla seriózna diskusia v rámci ministerstva školstva alebo medzi ministerstvom školstva a ministerstvom financií, kde by sa o týchto veciach debatovalo. To znamená, je to naozaj čistá science fiction.
V tejto súvislosti mi navyše dovoľte povedať, že na verejnosť ako takú a osobitne na pedagogickú verejnosť pôsobí mimoriadne demoralizujúco, ak sú zároveň s týmto svedkami mrhania peňazí v rezorte. My sme mali mimoriadny výbor, kde sme riešili obrovský monumentálny projekt za 25 mil. eur, ktorý sa venuje teda Národnej sústave kvalifikácií, kde musím konštatovať, pán minister, že ani vy, ani vaši kolegovia ste nedokázali presvedčivo vysvetliť, dokonca ste sa, myslím, ani veľmi nepokúšali presvedčivo vysvetliť, prečo nie je možné budovať na českom, už vybudovanom projekte. S tým, že samozrejme nejaké dodatočné náklady by tam boli, ale boli by asi rádovo menšie, ako vlastné vybudovanie znovu. Argumentovali ste len to, čo nikto nenamietal, že sa to nedá prebrať za nula eur bezo zmeny.
Takisto, keď hovoríme už o týchto veciach, ostatní na tom istom výbore sme otvorili otázku napríklad zmlúv na nájmy, ktoré sú plánované v nových národných projektoch z eurofondov, kde sme spočítali, že v starej mene až 105 mil. korún je v tých nových národných projektoch určených na nájmy priestorov, pričom väčšinou tie nájmy, tam nie je ani vysvetlené, ako presne bolo vypočítané, ten objem. Našli sme jediný príklad, kde je presne vypočítaná aj cena a kde už dokonca bola uzavretá aj nájomná zmluva. Je to zmluva, ktorú uzavrel Ústav informácií a prognóz školstva začiatkom marca tohto roku na prenájom zhruba 440 metrov štvorcových v budove, ktorá sa volá Reding Tower 2 a je v Rači v Bratislave, pričom nájom na meter štvorcový vychádza približne na 22,3 eura na mesiac, plus sú tam nejaké parkovacie miesta. Hoci nie som realitný odborník, predsa len si aspoň rámcovo pamätám, koľko stoja kancelárske priestory najvyššej kategórie v Bratislave. A pamätám si, že stoja asi o polovicu menej. Takže som túto tému otvoril aj na výbore, kde ste sa k nej nevyjadrili. Otvoril ju potom aj Nový ČAS, ku ktorému, teda myslím, že to bol váš pán hovorca, ak sa mýlim, tak ma opravte, ktorý obhajoval túto zmluvu ako zmluvu, ktorá, povedal by som, síce možno má v sebe relatívne vysokú položku, ale je to nevyhnutné vzhľadom na to, čo všetko je v nej zahrnuté, a je to štandardné.
Dovoľte mi povedať, že nejde o triviálnu sumu. Tá celková nájomná zmluva je na takmer 10 mil. bývalých korún. To znamená, to je len jedna nájomná zmluva z tých deviatich projektov, ako som spomenul. Spolu je to za viac ako 100 mil. bývalých korún. No, ako to už v živote býva, náhodne sa mi dostal do rúk dokument, kde v novembri minulého roku si v tej istej budove jeden súkromný nájomník žiadal ponuku na priestory. Boli to priestory výrazne menšie, to znamená, a bola to ponuka ešte bez akejkoľvek negociácie, to znamená, že mal dostať menej výhodnú ponuku, ako je tá, ktorú ste uzavreli vy. A jemu ponúkli bez akejkoľvek diskusie 9,95 eura na mesiac za priestory plus 2,90 eura za meter štvorcový predpokladané prevádzkové náklady. To znamená spolu 12,85 eura za meter, čo je 57 percent toho, to znamená len polovica toho, čo váš úrad, Ústav informácií a prognóz školstva súhlasil o tri mesiace neskôr, že zaplatí, napriek tomu, že preberá takmer trojnásobne väčší priestor. Sú tam také drobné, sú tam, povedal by som, také drobné rozdiely, jedným aj druhým smerom, ktorým by sa dali z voleja možno vysvetliť ešte rozdiely vo výške pár desiatok centov na meter, ale nedá sa vysvetliť rozdiel vo výške 43 % a teda vo výške 10 eur na meter štvorcový.
Je to hanba nielen rezortu školstva, musím povedať, že je to hanba aj toho samotného nájomcu, prenajímateľa, pardon, ktorý vám tú budovu, teda to poschodie prenajal, pretože je to fínska firma. Vy sám ste vždy hovorili o tom, že vo Fínsku môžu dať peniaze do školstva, lebo tam sa nekradne, ak som to správne citoval. (Hlasy v sále.) Zjavne na Slovensku, nepoviem to takto, ale zjavne na Slovensku sa aj správanie Fínov mení. Kolegovia sa teraz zasmiali, ale je to trpký smiech, lebo je to smiech, ktorý nás bude stáť 4 mil. korún na jednej malej nájomnej zmluve. To je len jedna zmluva, kolegovia, kde vieme, kde to náhodou vieme vypátrať. Ak si vezmete, že tie národné projekty majú spolu 200 mil. eur, ktoré boli schválené v uplynulých mesiacoch, otázka je, koľko takýchto fínskych zmlúv tam máme. Takže to, to len ako príklad toho, pán minister, v čom je problém na takej praktickej úrovni.
Preto mi je ťažko podporiť vás v tejto správe, v tom súčasnom znení z tých všetkých dôvodov, ktoré som uviedol. Na druhej strane je otázka: ako ďalej? Čo s tým?
Tri strany Ľudovej platformy už ohlásili, že chcú pripraviť zoznam alternatívnych opatrení. A na tom pracujeme a budeme pracovať. Ale nerobme si ilúzie. Opozícia nemôže nahradiť vládu, respektíve musí ju nahradiť, ak vyhrá voľby, ale dovtedy má skôr kontrolnú funkciu a funkciu ďalších možných návrhov. Preto by sme chceli zaviazať vládu, aby túto správu opätovne predložila po jej dopracovaní a to s konkrétnymi záväzkami. Pretože vláda, ktorá v tretine volebného obdobia nevie, čo presne chce stihnúť, už nič dôležité nestihne.
Preto mi dovoľte navrhnúť alternatívny návrh uznesenia k tejto správe, ktorý znie: Národná rada Slovenskej republiky po A) berie na vedomie správu o stave školstva na verejnú diskusiu, po B) žiada vládu Slovenskej republiky, aby v bode jedna predložila Národnej rade SR do 15. októbra 2013 konečnú verziu správy po zapracovaní výsledkov verejnej diskusie; po druhé, konečná verzia správy obsahovala jednoznačné a konkrétne návrhy opatrení do roku 2016 vrátane vyčíslenia nákladov a zdrojov ich krytia.
V tom prípade budeme môcť naozaj v októbri tu diskutovať o tom, čo reálne ešte v tej zostávajúcej polovici až dvoch tretinách volebného obdobia chcete, pán minister, stihnúť, kde sa s vami zhodujeme, kde sa s vami nezhodujeme, kde možno môžeme hľadať aj spoločný priestor a kde sa, naopak, budeme zrážať.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, pán minister osobitne vo väzbe k tomuto zákonu, k tejto novele prezentuje pomerne ťažkú výzvu pre mňa, ako vystúpiť, pretože mal by som ho hrešiť a mal by som ho chváliť a mne je pomerne ťažké sa rozhodnúť ako na to. Pretože ak pôjdeme späť trošku do histórie, je to, alebo nedávnej histórie posledného zhruba trištvrte roka, tak na jeseň táto Národná rada hlasmi SMER-u odmietla novelu, ktorú sme s pani kolegyňou Žitňanskou predložili, ktorá by zakazovala vyberanie poplatkov za úverové účty, s argumentom, že ministerstvo financií pripraví komplexnejšie riešenie. Potom ministerstvo financií pripravilo novelu zákona o bankách, v ktorej ale táto problematika chýbala, ale keď sme to pripomienkovali v pripomienkovom konaní, tak to tam bolo doplnené. Ale bolo to doplnené vo forme, ktorá mala určité diery, ktoré keď sme pripomienkovali, tak to tam ešte vtedy doplnené nebolo, ale po prvom čítaní, keď sme to opäť pripomienkovali, tak pán minister bol otvorený rokovaniam a spoločne s ministerstvom sme pripravili riešenia. Ako už bolo spomenuté, jedno z tých riešení sa týka Fondu na podporu vzdelávania, teda bývalého Študentského pôžičkového fondu a Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov, kde vlastne podľa tej pôvodnej verzie by tento fond ako takmer jediná finančná inštitúcia mohol ďalej vyberať poplatky za úverové účty. Pozmeňovacím návrhom, ktorý sme s kolegom Poliačikom a s kolegom Mikušom predložili vo výboroch, sa to mení a tento návrh bol predložený v spolupráci a po dohode s ministerstvom financií. A takisto druhá diera, ktorá tam bola v tom návrhu, ju o chvíľočku budem riešiť pozmeňujúcim návrhom, ktorý predkladám a ktorý tiež bol pripravený v spolupráci s ministerstvom financií.
To znamená, že preto som spomenul, že je veľmi ťažké, lebo na jednej strane by sme mali hrešiť ministra za to, že pristúpil k riešeniu problému pod určitým tlakom a pod určitým tlakom bolo treba tlačiť na to, aby to riešenie bolo dotiahnuté. Na druhej strane je treba veľmi oceniť racionálnu povahu diskusie a to, že nakoniec k tomu riešeniu dochádza asi v troch etapách, ale dochádza, čo musím povedať, že zase nie je ani natoľko štandardné a typické, aby sa to dalo, by som povedal, jednou vetou zhodiť zo stola. Takže v tejto dileme - či hrešiť, alebo chváliť - nakoniec myslím si, že asi budem musieť ministra akokoľvek nechtiac pochváliť za to, že preukázal síce postupný, ale zatiaľ teda extrémne racionálny prístup a prístup, ktorý je v záujme klientov finančných subjektov. Takže z tohto, tohto hľadiska chcem to oceniť a poďakovať.
A dovoľte mi predniesť ešte teda posledný pozmeňujúci návrh, ktorý doklepne túto spoluprácu. Týka sa toho, že tak ako vláda predložila návrh, on síce zakazuje vyberať poplatky za úverové účty, ale je formulovaný tak, že, povedal by som, v slušnej krajine je formulovaný dobre, ako je jasné, čo ten zákon chce, a je jasné, čo chce dosiahnuť, a slušné finančné inštitúcie by ho asi dodržiavali. Ale na finančnom trhu sa nepohybujú len slušné finančné inštitúcie, osobitne teda v oblasti úverov. Okrem bánk máme aj nebankové subjekty, aj medzi bankami sa nájdu rôzne subjekty a tá formulácia dnes ako je, umožňuje, by som povedal, takým, ktorí majú mimoriadne agresívny výklad práva a skôr taký bezprávny výklad práva, ale to sme si už tiež v tejto krajine museli zvyknúť, ešte predsa len urobiť jednu kľučku, ktorou by sa pokúšali ďalej takéto poplatky vyberať. Tak sme sa s pánom ministrom, s jeho kolegami dohodli, že predložíme formuláciu, ktorá to tak jasne povie, že táto kľučka bude zatvorená. Taká poistka má tú výhodu, že ak by ju nikto nechcel použiť, tak neprináša žiadny dodatočný náklad, nič nezhoršuje, nemení a ak náhodou nejaký subjekt zvažoval, že by cez túto kľučku ešte klientov týral, tak tento návrh mu to znemožní.
Takže dovoľte mi prečítať pozmeňovací návrh, ktorý zabezpečuje to, že naozaj ten zákaz vyberania poplatkov za úverové účty bude po 9. júni realitou, ktorá minimálne pri dodržiavaní zákona bude bez výnimky. Je to pozmeňujúci návrh teda k vládnemu návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a doplňujú sa tri články.
K čl. I sa v doterajšom bode 18, čo je § 37 ods. 21, sa za slovo "účtu" vkladajú slová "alebo zrušenie účtu" a na konci sa pripájajú tieto slová: "a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa".
V bode 2 v doterajšom bode 65 sa v odseku 4 (§ 122s ods. 4) za slovo "účtu" vkladajú slová "alebo zrušenie účtu".
K čl. II bod 1. V doterajšom bode 1 (§ 7 ods. 5) sa za slovo "účtu" vkladajú slová "alebo zrušenie účtu" a na konci sa pripájajú tieto slová: "a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas stavebného sporiteľa, ktorý je fyzickou osobou nepodnikateľom, alebo inej fyzickej osoby nepodnikateľa".
Bod 2. V doterajšom bode 2 (§ 13j) sa za slovo "účtu" vkladajú slová "alebo zrušenie účtu".
K čl. X bod 1. V doterajšom bode 2 (§ 9 ods. 10) sa za slovo "účtu" vkladajú slová "alebo zrušenie účtu" a na konci sa pripájajú tieto slová: "a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa".
Bod 2. V doterajšom bode 9 sa v odseku 1 (§ 25b ods. 1) za slovo "účtu" vkladajú slová "alebo zrušenie účtu".
Tento návrh naozaj docieli to, že nebudú môcť, že na to, aby mohli po 9. júni účtovať finančné inštitúcie poplatok za vedenie úverového účtu za tzv. nadštandardné služby, čo im tento zákon umožňuje, budú musieť získať písomný súhlas klienta a to vrátane klientov existujúcich úverových zmlúv. To znamená, nebude môcť žiadna banka predstierať, že takú službu poskytuje a že sa vlastne na tom s klientom už dohodla v minulosti, alebo teda finančná inštitúcia.
Dovolím si vás teda požiadať, kolegovia zo všetkých strán politického spektra, o podporu tohto návrhu a dúfam, že naozaj schválenie tohto zákona bude jednou z toho menšieho počtu príležitostí v tomto parlamente, kde budeme hlasovať naozaj naprieč stranami. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán kolega Martvoň, ono je dobré naozaj čítať tie zákony, o ktorých diskutujeme. Tak len možno keď ste to nečítali, ja vám odcitujem § 4 ods. 5 toho návrhu: „Okresný úrad v sídle kraja spravuje majetok štátu v rozsahu ustanovenom všeobecným predpisom o správe majetku štátu.“ Takže nebude to ministerstvo.
A to, že je to preddavková okresná organizácia, znamená len to, že pre účely priamych finančných tokov a vyplácania ďalších vecí je zapojený na rozpočet ministerstva vnútra. Takže nemá právnu subjektivitu v tej oblasti. Ale to nemá veľa spoločného s otázkou správy majetku štátu. To je len pre vašu informáciu.
Pán Fecko, ďakujem za váš vstup. Veľmi pekne ste to podľa mňa vystihli. Myslím si, že to, čo treba naozaj povedať, je, že nie je prípustné politické zasahovanie do individuálneho rozhodovania úradov, ale je politická zodpovednosť dôležitá celkovo pre funkčnosť nejakého úradu. To znamená, keď dôjde k jednorazovému pochybeniu, je to jednorazové pochybenie, keď niečo systematicky nefunguje, je dôležité, aby bol za to zodpovedný niekto volený alebo niekto aspoň odvolateľný. Takže keď nefungujú úrady práce alebo úrady životného prostredia ako celok, je dôležité, aby sme vedeli, ktorého ministra za to, s prepáčením, nakopať do zadku. A to sa tu stráca.
A, pani Vaľová, možno len jednu poznámku. Naozaj zásadný problém, ktorý táto reforma rieši, je, že ľudia sa dnes veľmi ťažko orientujú v tom, kde ísť v otázke civilnej obrany a hospodárskej mobilizácie. A súhlasím, že treba všetko v tejto krajine preorganizovať tak, aby k tomuto nežiaducemu javu nedochádzalo, aby každý občan, ktorý chce riešiť hospodársku mobilizáciu, vedel presne, na ktorom úrade sa toho vie dovolať. Možno pre vašu informáciu, kto aj dnes vie, pretože dneska všetky tieto veci sú na obvodnom úrade, len sa presúvajú na okresný úrad, dokonca ani tá poznámka nie celkom sedí. Ďakujem veľmi pekne.