Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona, ktorý predložili kolega Martvoň a jeho spolučlenovia poslaneckého klubu, viacerí.
Dovoľte mi na úvod povedať, že keďže v mnohom sa zhodujem v tom, čo už bolo povedané. jednak kolegom Kadúcom takmer na úvod tejto rozpravy, ale aj kolegyňou Žitňanskou, ktorá nasledovala po ňom, tak v tých veciach, kde sa s nimi...
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona, ktorý predložili kolega Martvoň a jeho spolučlenovia poslaneckého klubu, viacerí.
Dovoľte mi na úvod povedať, že keďže v mnohom sa zhodujem v tom, čo už bolo povedané. jednak kolegom Kadúcom takmer na úvod tejto rozpravy, ale aj kolegyňou Žitňanskou, ktorá nasledovala po ňom, tak v tých veciach, kde sa s nimi zhodujem, sa pokúsim skôr byť stručný a naopak, vysvetliť možno tie doplňujúce pohľady alebo iné pohľady, ktoré tam sú. Aj keď obavám sa, že ten záver z môjho vystúpenia bude rovnaký, ako bol u kolegyne Žitňanskej a čiastočne aj u kolegu Kadúca. A to je naozaj ten, že tento návrh zákona akokoľvek môže byť vedený ušľachtilým úmyslom, ja nemám záujem skúmať úmysly predkladateľa, ani ich súdiť, na rozdiel od neho, ktorý už dopredu súdi všetkých svojich kritikov a pripisuje im zlé úmysly, tak ten výsledok nie je taký, aby sme ho mohli, mohli podporiť.
Dovolím si opraviť predkladateľa v tom, že v prvom čítaní sa neskúma len účel, pretože keby to tak bolo, tak by sme mali posunúť do druhého čítania akýkoľvek zákon, ktorý má nejaký ušľachtilý cieľ a ktorého problém chceme, by sme s ním aj súhlasili. V prvom čítaní sa skúma aj, by som povedal, celková kvalita riešenia a v prípade, že zákon je dobrý, len ho naozaj treba v nejakých konkrétnych drobnostiach doplniť, tak je dobré ho posunúť do druhého čítania, ale v prípade, že obsahuje závažné nedostatky, tak ho do druhého čítania posúvať nemožno. To znamená, v tomto by som si dovolil kolegu Martvoňa opraviť, že nemôžme hlasovať len preto, že má bohumilý úmysel vo svojom zákone, za neho a naopak, bohužiaľ, si myslím, že ten návrh, ktorý predniesla pani kolegyňa Žitňanská a s ktorým, myslím, že tu bol aj široký súhlas v piatok, teda aby sa tieto poslanecké novely, teda nielen táto novela, ale aj ostatné k tejto téme, prediskutovali navzájom a potom tie dobré časti z nich sa vložili do vládneho návrhu, ktorý tu naozaj predkladá minister Malatinský, si myslím, že je stále najvhodnejší. Pokúsim sa vysvetliť aj prečo.
Tým problémom tejto novely nie je len jej určitá duplicitnosť, voči ktorej namietal pán kolega Martvoň z hľadiska duplicity s tým vládnym návrhom a ostatnými, ale aj o niektoré otázky kvality.
Začnem otázkou duplicitnosti. Pán poslanec aj teraz vo svojom vystúpení a v piatok vo svojom vystúpení hovoril, že jednoducho nie je tento návrh žiadnym spôsobom sa prekrývajúci alebo súvisiaci s návrhom, ktorý tu v mene vlády predložil pán minister Malatinský, lebo ten rieši internetový a podomový predaj a tento návrh rieši nebankové služby. To síce pri pohľade na prvú stranu tých dvoch zákonov vyznieva pravdivo, ale pokiaľ si prečítame ten návrh vlády do konca, tak zistíme, že on rieši aj finančné služby. Sú v ňom ustanovenia o tom, ako možno takéto záväzky v spotrebiteľských zmluvách napríklad zabezpečovať. Keď si pozrieme články, ktoré otvára, je to naozaj rovnaký Občiansky zákonník, alebo sú to aj iné články, ktoré súvisia, napríklad články, ktoré súvisia aj s ďalším, s ochranou spotrebiteľa a podobne.
Niektoré tie riešenia, ja poviem len jeden príklad za všetky, sú dokonca vecne veľmi blízke. Niektoré idú inou filozofiou. Napríklad je tam otázka riešenia toho problému, ktorý spomínal aj pán kolega Martvoň, aby za relatívne malý záväzok vám nemohli predať dom. To riešenie, ktoré navrhujú, je, kolega Martvoň s ostatnými, je, aby sa záväzky pod 2000 eur nemohli teda byť uspokojované v dražbe, v dražbe statkami, ktoré sú teda nepomerne vyššej hodnoty, napríklad aj nehnuteľnosťou. Ale podobný návrh napríklad obsahuje, aby som bol teda presný, aby som mu nekrivdil, ten návrh znie úplne presne tak, že hovorí o tom, že: "Dražiť nie je možné nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom neprevyšuje 2000 eur." To je teda presné znenie. Napríklad vládny návrh ustanovuje naopak to, že nie je možné, "nie je možné zabezpečiť záväzok v hodnote, ktorá je neprimerane vyššia ako výška záväzku". To znamená, že rieši to ten istý problém iným spôsobom. Dovolím si povedať, že ten vládny spôsob je podľa môjho názoru lepší, ale to je už možno vec právnej diskusie, len chcel som teda poukázať na to, že je tam, sú tam naozaj riešené aj tie isté veci, sú otvárané aj tie isté zákony, takže hoci názov zákonov je iný, ku koncu tá podstata je veľmi podobná.
Ale dostaňme sa k tomu, čo je podľa mňa podstatnejšie v tomto bode, a to je otázka kvality tejto predkladanej normy a jej prípadných nedostatkov. Kolegyňa Žitňanská už vysvetlila podrobnejšie a asi aj odbornejšie, ako by som to vedel ja, v čom sú problémy v podstate dvojnásobnej definície úžery a jej dôsledkov, ktoré obsahuje táto novela. Teda ona ponecháva dnešný stav, kedy už úžera definovaná je, aj jej dôsledky a neprimeraná tieseň, teda za neprimeraných podmienok a v tiesni využívané situácie, a pridáva sa nová, ktorá je s ňou do veľkej miery duplicitná. Ale opakujem, odporúčam, kolegov, ktorí, koho to zaujíma, aby si pozreli alebo prečítali vystúpenie pani poslankyne v piatok, lebo myslím si, že ona to vysvetlila pomerne detailne.
Takisto pokiaľ viem, možno sa, možno sa mýlim, ale už tu bolo vysvetlené, prečo ten návrh, ktorý je z hľadiska vracania predmetov, ktorý tam je obsiahnutý, a tam inak, pán kolega, chcem povedať, teda že trošku aj sám seba vyvraciate v tom zákone, lebo to sa teda evidentne netýka pôžičiek. Je to ten návrh, ktorý tam je, ktorý vyvolá dosť veľkú pozornosť, aby do siedmich pracovných dní mohol spotrebiteľ vrátiť bez uvedenia dôvodu tovar alebo službu. Tak to je asi ďaleko nad rámec nebankoviek a naozaj sa to skôr prekrýva s inými zákonmi. Myslím, že mediálne bolo pomerne dôsledne vysvetlené, prečo to nie je dobrý nápad, aby si mohol ktokoľvek na nejaký čas zobrať auto alebo televízor a potom ho bez uvedenia dôvodu vrátiť po tom, čo si na ňom dobre zajazdí alebo si pozrie majstrovstvá sveta. Takisto teda nechcem ani do tých otázok napríklad, ako sa vracia poskytnutá služba, či tie vlasy si budem priliepať späť, keď budem nespokojný, alebo ako teda budeme riešiť tieto otázky. A opakujem, je to bez uvedenia dôvodu. To znamená, že ale ja oceňujem, že kolegovia prejavili ochotu napríklad toto opraviť, len chcem teda pripomenúť, že jednak teda sami idú nad rámec toho, čo si definovali ako zámer, a jednak to robili spôsobom, ktorý aj sami pochopili, že treba opravovať.
Sú tie otázky, ktoré tu boli aj zdôraznené na úvod, napríklad, či je vhodné uviesť zákonom, že pôžičky môžu byť poskytované bezhotovostne. Musím povedať, pán kolega, že z pohľadu nás, ktorí tu sedíme, z ktorých predpokladám, že ak nie 150 poslancov, tak 148 má bankový účet, ktorý tak či tak si vedie, tak to znie asi samozrejme, znie to úplne bezproblémovo. A dovolím si vás upozorniť, že mnohí ľudia, ktorí práve potrebujú takéto služby, napríklad bankové účty nemajú a vedenie týchto účtov alebo vedenie nejakých iných spôsobov, ktorými by sa, bezhotovostne si prevádzali peniaze s tým, kto im požičiava, by u nich mohlo vyvolať pre nich nie malé náklady. Ja viem, že pre nás poslancov niekoľko eur mesačne znie ako zanedbateľná suma, ale je v tejto krajine veľa ľudí, pre ktorých niekoľko eur mesačne nie je zanedbateľná suma. A hoci teda samozrejme hlavným cieľom Národnej rady je, aby sme sa všetci mali lepšie, tak nemôžeme si zakrývať oči pred tým, že chcete, a v tomto prípade nepochybujem, že v dobrom úmysle, uvaliť dodatočné, dodatočné náklady.
Takisto nepochybujem, že dobrým úmyslom je vedený § 53d, ktorý hovorí, že spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky, je neplatná. Neviem však, či ste celkom docenili, že ste ustanovili takzvanú kumulatívnu podmienku, teda že musia byť stanovené, musia byť splnené obidve tie podmienky. Jednak tá zmluva musí obsahovať viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, čo viem, že bol váš úmysel, a zároveň teda musí byť preukázané použitie nekalej obchodnej praktiky. To znamená, že praktické vymáhanie takejto situácie je extrémne problematické, pretože by vyžadovalo zo strany teda buď dlžník, alebo orgánov dohľadu a dozoru preukázať použitie nekalej obchodnej praktiky. Nestačí preukázať neplatnosť samotných ustanovení, čo je tá prax, ktorá sa používa dneska na zneplatňovanie tých jednotlivých ustanovení spotrebiteľských zmlúv. Čo, hovorím, niežeby to niečo zásadné poškodilo, ale myslím, že to tým pádom asi ani ničomu nepomôže, lebo ten počet prípadov, kde spotrebiteľ bude schopný dokázať obidve veci, je pomerne, je pomerne malý.
A práve preto sa v zákone ustanovujú tie neprijateľné obchodné praktiky, aby sme nemuseli ísť do preukazovania toho, čo bolo pri ich uzavieraní, ako to prebiehalo, lebo to sa naozaj už spätne veľmi ťažko dokazuje, keď tam sedel človek u povedzme sprostredkovateľa, čo podpísal, či to podpísal s vedomím, nevedomím, čo sa tam presne dialo. To znamená, že v tomto prípade, opäť hovorím, dobrý úmysel myslím si, že nepovedie k až tak dobrému výsledku, respektíve v tomto bude skôr veľmi asi, asi k nijakému.
Potom sú tam veci, ktoré sa priznám, že neviem, či sú vedené dobrým úmyslom, ktorý nie je úplne dobre zhodnotený, alebo sú jednoducho už reakciou na nejaké konkrétne záujmy. Pani kolegyňa Žitňanská už vysvetľovala, že ak naším cieľom je zakročiť proti, nazvime ich, finančným šmejdom, aspoň to je rétorika, ktorú ste aj vy používali, tak problémom finančných šmejdov nie je to, že by boli formálne nekvalifikovaní, teda že by nemali, alebo si nevedeli zabezpečiť ľudí s potrebnými titulmi. Ich problém je problém ich zlého úmyslu. Ich problém je v bezohľadnosti, je problém toho, že si v dnešnej situácii trúfajú porušovať zákon. Koniec koncov náš kolega pán Hlina tu veľmi často poukazuje na vášho pomerne vysokého predstaviteľa, ktorý bol v oblasti týchto nebankových finančných subjektov zainteresovaný, ktorého problémom tiež určite nie je nedostatok formálneho vzdelania.
To znamená, napriek tomu navrhujete, aby úvery mohol v tejto krajine poskytovať len ten, kto nielenže má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale má aj päť rokov skúseností, a ja vás opravím, vy tam nemáte napísané vo finančnom sektore, ako ste teraz povedali v prejave, ale máte v bankovom sektore, konkrétne na úverových obchodoch. To znamená, že poskytovať spotrebiteľské úvery bude môcť len niekto, kto predtým päť rokov poskytoval úvery v banke. To je, musím povedať, že ak sa nad tým zamýšľame z hľadiska logiky, veľmi zvláštne, nielen preto, že pri všetkej úcte k banke a k bankám a ich zamestnancom, nemyslím si, že práve to je záruka nejakej, že to práve zaručuje nejaký vysoký, vysoký mravný kredit, len samotný fakt zamestnanosti na, v oblasti úverov. Ale zároveň treba povedať, že myslím si, že to veľmi obmedzuje ľudí, ktorí sa tomu môžu venovať spôsobom, ktorý nie je vysvetliteľný. Inými slovami, ak niekto pracoval v banke v oblasti úverových obchodov podľa toho vášho návrhu, hoci je na úplne iných veciach, ako sú spotrebiteľské úvery, pretože úverové obchody v bankách obsahujú aj množstvo iných vecí, ako sú spotrebiteľské úvery, tak oprávnený bude. Ale ak niekto doteraz dvadsať rokov poskytoval spotrebiteľské úvery a zároveň ale nebolo to v banke, bolo to v nejakej inej inštitúcii, tak je z vášho pohľadu nekvalifikovaný. Dovolím si už len ako pikošku k tomu povedať, že aj vašimi členmi vlády, a toto je jedna z vecí, na ktorej sa s nimi zhodneme, aj mnohí iní odborníci poukazujú na to, že Slovensko je posadnuté magisterským vysokoškolským vzdelaním, zatiaľ čo vo väčšine iných krajín postačuje na mnohé veci bakalársky stupeň, ak nie teda ešte nižší. V tejto súvislosti si dovolím povedať, že zdôvodnenie toho, prečo na to, aby niekto robil, poskytoval úvery, musel mať práve vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, aj keď chcem teda ešte konkretizovať, že nie je tam povedané akého typu, takže môže byť aj z archeológie, aj z jadrovej fyziky, ale musí byť teda druhého stupňa, aby teda vedel rozhodnúť o tom, že či požičia sto eur svojmu, niekomu vo svojom okolí a chce byť teda v tom registri zapísaný a podliehať podmienkam spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, tak to nie je asi celkom, nie je asi celkom na mieste.
Dovoľte mi však na záver, sa možno dostať, lebo mnohé tieto veci môžte odmietnuť ako drobnosti, hoci nemusia to byť drobnosti pre tých ľudí, ktorí, naozaj sa im či už predraží platobný styk na získavanie úverov, alebo teda ktorí budú vytlačení zo svojej profesie len preto, že nikdy nepracovali v banke, čo ma, inak musím povedať, špeciálne od strany SMER ma prekvapuje, že práve taký, taká nová, nová láska k bankám sa tu zjavuje v tejto novele a teda vyzdvihnutie banky na piedestál ako určitého, jej zamestnancov, ako garancie, garancie, by som povedal, mravnej, mravnej podstaty.
Ale poďme k tomu, čo je podstatné, lebo všetky tieto veci zatiaľ sú právne problémy, niekedy vážnejšie, ale také, ktoré skôr znefunkčnia tie opatrenia. Tá vážna vec, ktorú ste aj vy spomenuli na záver, je tá otázka povolenej miery nákladov, alebo teda toho, čo sa povoľuje jednotlivým subjektom účtovať. Povedzme si to zjednodušene. Ľudovo sa to nazýva maximálna úroková miera, profesionálne sa to nazýva ročná priemerná miera nákladov. Ide o to, koľko teda spolu so všetkými poplatkami, úrokmi, zaplatíte späť tomu, kto vám požičal. Vy navrhujete riešenie, aby to nebol dvojnásobok priemernej úrokovej miery požadovanej bankami pri obdobnom úvere alebo pôžičke. Toto je riešenie, ktoré už vláda Roberta Fica zaviedla v roku 2008, ale musím povedať, že tam ešte v mierne uvoľnenejšej miere, vy to robíte ešte utiahnutejšie, a potom ho samotná vláda Roberta Fica zrušila. To znamená, že nedostávame sa tu do nejakej roztržky medzi Ficovou vládou, Radičovej vládou, Dzurindovou vládou, hovoríme o tom, čo robila tá istá vláda. Najprv niekde ten zákon prijala, potom ho aj zrušila, pred tým než skončila v roku 2010. A pozrime sa na ten dôvod, prečo tak bolo. Ten dôvod bol, je jednoduchý. Ten zákon, ktorý bol prijatý za prvej Ficovej vlády, znel mnohým ľuďom veľmi rozumne a hovoril teda, že úrok na nejakom type pôžičky úveru spolu so všetkými poplatkami nemôže byť dvakrát viac, ako je priemer medzi, priemer takýchto úverov. To znamená, stalo sa, že to poskytuje dostatočný rozostup pre všetkých a obmedzí to úveru, úžeru, pardon. Problém toho, ktorý však v praxi nastal, bol niekoľkonásobný. Prvý bol, že existujú oblasti a úvery, pre ktoré chýbali a chýbajú dáta, lebo sa takých úverov poskytuje pomerne málo, alebo ak sú, tak nie sú zaznamenané Národnou bankou, čo viedlo Národnú banku a ministerstvo financií k tomu, že v niektorých oblastiach bola povolená úroková miera nula percent. To znamená, asi si v nej jednoducho nemohli požičať, aj keby ste chceli, lebo nebol daný ten základ, o ktorý tam mohlo ísť.
Druhý problém, ktorý je rovnako závažný, ak nie závažnejší, je ten, že, že on obsahoval veľmi, lebo na to, aby ste to v praxi urobili, by ste museli rozdeliť ten úverový trh na strašne veľa drobných segmentov – v podstate desiatky, možno stovky, možno až tisícky segmentov, aby ste vystihli tú komplikovanosť poskytovania úverov, jednak naozaj podľa typu zabezpečenia, podľa typu dlžníka, podľa aj dĺžky – keby ste to všetko chceli poňať, mali by ste strašne veľa kombinácií, na ktoré teda jednak by to bolo veľmi komplikované, jednak na to nie sú dáta. Preto vtedy vláda pristúpila z pohľadu schváleného návrhu logicky k tomu, že ustanovila tých kategórií menej, priznám sa, že neviem vám povedať z hlavy, koľko ich bolo, ale myslím, že ich bolo okolo 20, to sa dá samozrejme veľmi ľahko zistiť, a v týchto kategóriách určovala úrokové miery. Problém toho bol, že takáto regulácia ustanovovala niekedy absurdné situácie, ktoré začali obmedzovať ani nie tak úžerníkov, ktorí sa tomu často úplne vyhli rôznymi spôsobmi, a začala obmedzovať úplne legitímne subjekty, napríklad aj banky, pretože naozaj stačilo, aby v nejakej oblasti úrok, najmä tam, kde je málo úverov, trochu skočil a zrazu sa v podstate z banky, ktorá účtuje úplne rovnaký úrok na nejakom type úveru, napríklad kontokorentnom alebo kreditno-kartovom, sa zrazu z nej stal podľa zákona úžerník zo dňa na deň, hoci ona vlastne nič nezmenila a ten spôsob, ktorý mala, bol dlhoročne na mieste.
To znamená, pokusom štátu detailne mikromanažovať úrokové miery vznikala situácia, kde tých, ktorých štát najviac chcel obmedziť, tak tí sa tomu vyhli, tí podľa toho aj tak nešli, a tých, ktorí, by som povedal, majú úplne legitímny úrok, biznis v rámci štandardnej ekonomiky ako všade na svete, či už banky alebo aj niektoré iné, ale najmä banky, tak tí sa tým práve preto, že nechcú podvádzať, nevedia podvádzať, tak sa tým stali veľmi obmedzenými. To bol dôvod, prečo, a teraz sa naozaj vrátim k tomu, vaša vláda zrušila to ustanovenie. Teda nie vláda Ivety Radičovej, takže nemusíme si tu teraz vymieňať žiadne ani ideologické, ani politické facky navzájom, že kto čo spravil, vaša vláda to zrušila. A zrušila to teda nie preto, že by ten úmysel bol zlý, ale preto, že jeho vykonanie sa ukázalo byť v podstate buď neúčinné voči tým, ktorí majú zlý úmysel, naopak, často penalizačné voči tým, ktorí ten zlý úmysel a bezohľadnosť nemajú.
Z tohto pohľadu ja by som očakával, že keď prídete znovu po povedzme, po troch rokoch, štyroch rokoch už v tejto chvíli, s pokusom toto riešiť, tak urobíte to, čo sme urobili povedzme my s kolegyňou Žitňanskou, keď sme tri, štyri mesiace konzultovali a rozmýšľali sme, ako zabrániť naozaj tomu, a ja sa tam vrátim k tomu, čo ste povedali, ako zabrániť zneužívaniu nevedomosti niektorých spotrebiteľov alebo ich zraniteľnosti, ale spôsobom, ktorý bude účinný a ktorý zároveň ale nezlikviduje úverový trh tam, kde ho likvidovať nemá. Môžte nesúhlasiť s tým riešením, ktoré sme navrhli, ktoré ja o chvíľočku vysvetlím, ale čakal by som, že prídete s novým riešením, ak už toto riešenie, ktoré navrhujete, samotná vaša vláda pred tým zrušila. Vy ste s novým riešením neprišli, s jedinou výnimkou, ktorú ste tu aj uviedli, že už sa to bude počítať nie z RPMN bánk, ale teda z RPMN trhu, ale z úrokovej miery bánk, čo to robí ešte reštriktívnejším. Len problém toho systému pred tým nebol, že on bol málo reštriktívny. Problém bol, že bol nedokonalý technicky a spôsoboval viac problémov, ako vyriešil, čo vy by ste týmto návrhom ešte zhoršili.
Preto napríklad my sme navrhli v tej našej novele riešenie, ktoré hovorí, že nie je biznisom štátu riešiť detaily úrokových mier, či má byť teraz na kredit-kartovom úvere 15,5 alebo 16,5. Problémom štátu nie je riešiť, či kontokorent má mať penalizačný úrok 16 alebo 17. Toto je naozaj niečo, čo by malo byť ponechané trhu. Čo je problémom štátu a čo štát má riešiť, je, keď naozaj, ako ste to aj vy sám, pán poslanec, spomenuli, začnú zneužívať niektoré subjekty nevedomosť spotrebiteľov alebo ich zraniteľnú situáciu na to, aby im účtovali úplne iné úroky. Naozaj, zažívame v tejto krajine RPMN v stovkách, tisíckach, dokonca už aj v desať tisíckach percent v niektorých situáciách. A to nie je otázka fungovania trhu, lebo na normálnom trhu by nikto takéto úroky nikdy neplatil, to je naozaj otázka zneužitia situácie.
Takže aby som to vysvetlil, možno jednoduchšie a lapidárnejšie, minimálna mzda je inštitút, ktorý ja osobne podporujem, aby existoval, ale podporujem v tej forme, ako existuje dnes, to znamená, kde zabezpečuje to, že nebude môcť, možné zneužívať zraniteľnosť alebo nevedomosť niektorých konkrétnych ľudí na to, aby robili "za korunu", alebo teda za euro už v dnešnej mene. Ale cieľom minimálnej mzdy nie je určovať mzdy v ekonomike. To znamená v okamihu, keby sme naozaj chceli ísť do toho, že zavedieme jednu minimálnu mzdu pre lekárov, jednu minimálnu mzdu pre baníkov, jednu minimálnu mzdu pre programátorov, potom ju ešte odstupňujeme podľa toho, že programátori s 20-ročnou praxou majú minimálnu mzdu 1000 eur, programátori bez 20-ročnej praxe majú minimálnu mzdu 900 eur, to by nefungovalo, respektíve to sme tu naposledy mali za socializmu. To má význam vo verejnom sektore, kde štát je zamestnávateľ, a nemá to význam v súkromnej ekonomike. Tak rovnako v súkromnej ekonomike nemá význam a vedie k väčším problémom ako úspechom, ak sa pokúsime povedať, že kontokoreň do 6 mesiacov môže byť len do 15 %, kontokoreň nad 16, nad toľko mesiacov môže byť len 18 percent. Nemáte šancu ten, dynamiku finančného trhu správne manažovať a mikromanažovať. A myslím, že ani nemáte tú ambíciu, lebo to nie je zákon o tom, aby sme, o riadení úrokových sadzieb. Toto je zákon o zabránení úžere. To znamená, zabraňuje úžere.
My sme pozreli precedensy, samozrejme nielen slovenských súdov, a zistili sme, viaceré súdy rozhodli, vrátane v českom prípade Najvyššieho súdu, že okolo 70 % ročne celkových nákladov, teda nielen úroku, ale aj so všetkými odplatami a poplatkami začína úžera, lebo to už sa nedá žiadnym spôsobom zdôvodniť. Sú aj krajiny, kde to majú vyššie, keď sa pozriete povedzme na mnohé štáty v Spojených štátoch, tak tie to upravujú niekde okolo 200 - 300 %, aj také limity sú pri tých tzv. payday loans, teda pôžičkách do najbližšej výplaty. My sme vyšli, by som povedal, z našej tradície a vyšli sme z toho, že 70 % je už zjavne neprijateľnou, lebo tam veľmi ťažko nájsť akýkoľvek legitímny účel, ktorý by súvisel povedzme s profilom toho žiadateľa alebo s niekým iným. Preto sme navrhli, aby úroková sadzba bolo, maximálna, bolo 70 % plus úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá je v tejto chvíli 0,25 %, takže je to v podstate 70 %, aby som to zjednodušil.
Poviem úprimne, ja som ochotný a pripravený diskutovať vecne o tomto návrhu, o jeho výhodách a nevýhodách, o tom, či to číslo je zvolené dobre, ale chcel som skôr upozorniť na to, že nevracajme sa k niečomu, čo ste vy zaviedli a potom ste aj vy zrušili.
A na záver, pán poslanec, ak by som povedal, že ste sledovali ako predkladateľ moje vystúpenie, tak ste si všimli, že som vám ani v jednej vete nevložil do úst ani do mysle zlý úmysel. Povedal som na začiatku, že ja si nedovolím vás súdiť, ani to nepovažujem za cieľ parlamentu a účel parlamentu súdiť iných ľudí, aký majú úmysel v hlave. Vás bude súdiť podľa toho, aké máte presvedčenie, buď vaše svedomie alebo Boh, to je už na vás, ale ja vaše úmysly tu hodnotiť nebudem. Ale chcel by som vás požiadať, aby ste vy prestali hodnotiť úmysly tých, ktorí v dobrej viere tu pristupujú a naozaj veľmi, veľmi slušným spôsobom poukazujú na nedostatky tej predloženej úpravy.
Pani kolegyňa Laššáková, ktorá tu bola pred chvíľkou a ktorá je predsedníčkou vášho poslaneckého klubu, ona dala návrh, ktorý, alebo teda ona povedala sama v rozprave počas piatku ako predsedajúca, neobvykle vstúpila do rozpravy a povedala, že bude takáto pracovná skupina, v ktorej sa naozaj prediskutuje, ako to riešenie urobiť dobre. To znamená, že aký už lepší signál potrebujete na to, aby ste sa zamysleli nad tým, že tú novelu, ktorú ste predložili, ste možno nedotiahli. A opäť ja hovorím, asi v dobrom úmysle, ja naozaj na vaše úmysly nechcem, ale naozaj vás chcem poprosiť a verím, že ak budete vystupovať a budete vystupovať, budete som mnou aj nesúhlasiť, ja to prijmem, samozrejme, ja sa môžem mýliť, vy sa môžete mýliť, ale v tomto prípade naozaj poprosím, neprisudzujme si úmysly dobré alebo zlé, lebo môže to dopadnúť naozaj tak, že nevyjdete z toho najlepšie.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
