Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona trošku širšie. Myslím širšie nie dĺžkou vystúpenia, určite sa zmestím do tých 15 minút, ktoré zostávajú, ale skôr šírkou obsahovou k tomu, čo chcem povedať.
Prinútil ma vystúpiť, priznám sa, doterajší stav debaty k tomuto návrhu, ktorý je, myslím si, symptomatický toho, ako na Slovensku celkovo prebieha diskusia k dôchodkovej reforme a...
Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona trošku širšie. Myslím širšie nie dĺžkou vystúpenia, určite sa zmestím do tých 15 minút, ktoré zostávajú, ale skôr šírkou obsahovou k tomu, čo chcem povedať.
Prinútil ma vystúpiť, priznám sa, doterajší stav debaty k tomuto návrhu, ktorý je, myslím si, symptomatický toho, ako na Slovensku celkovo prebieha diskusia k dôchodkovej reforme a osobitne k II. pilieru, kde to, o čom sa najviac diskutuje, to, čo sa vydáva za najväčší problém, často problém nie je a, naopak, o skutočných problémoch sa diskutuje pomerne málo a diskusia je navyše veľmi tvrdo ideologizovaná a politicky polarizovaná. To znamená, že máme, strácame schopnosť často debatovať racionálne.
Dovoľte mi na úvod ešte povedať, že hoci som bol štátnym tajomníkom ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, keď bol zavádzaný II. pilier, bola to asi jediná oblasť, ktorú pán minister Kaník si vyhradil pre seba ako minister a riadil ju priamo cez pracovné skupiny a sekčných šéfov, ktorých mal. To nehovorím preto, že by som nebol fanúšikom II. piliera, naopak, pokúsim sa vám to vysvetliť, prečo. Myslím si, že II. pilier bol veľmi dobrá a významná reforma. Hovorím to len preto, aby to nebolo vnímané, že tu musím dneska obhajovať nejaké svoje farby, alebo nejaké, ako povedal Martin Chren, svoje dieťa, ale naopak, skúsim sa na to pozrieť z pohľadu niekoho, kto možno má v niečom podobný pohľad, ale nemá v tom až takú osobnú investíciu.
Dovoľte mi na úvod povedať, že problémom na Slovensku nikdy nebola veľkosť II. piliera, ktorý sa často uvádza, že II. pilier bol priveľký, lebo 9 % je pre verejné financie nezvládnuteľné. To je jednoducho nepochopenie podstaty verejných financií a demografického vývoja, pretože to, čo robí II. pilier, je, že berie takzvaný implicitný dlh, teda to, čo dlhujeme budúcim dôchodcom v štátnom dôchodkovom systéme, a mení to na explicitný dlh, teda na to, čo platíme ľuďom, aby si investovali sami za seba v II. pilieri. To znamená, my žiadny nový dlh nevytvárame, my ho, naopak, znižujeme týmto krokom vďaka sérii opatrení, ktoré sa dajú vysvetliť, ale je to konverzia dlhu, ktorý je skrytý pod pultom, na dlh, ktorý je položený na pult v menšom rozsahu. To je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo dôchodková reforma tohto druhu prispieva k udržateľnosti verejných financií. Pretože keby naozaj išlo o vytváranie dlhu, tak Európska komisia, Medzinárodný menový fond, všetci nás zastavujú a hovoria, že nerobte takéto II. piliere, pretože vám to len zhorší situáciu. On ho, naopak, pomáha riešiť. To je jeden, jedno nedorozumenie, ktoré tu existuje a ktoré je ideologicky poháňané.
Druhé nedorozumenie je pripodobňovanie slovenskej dôchodkovej reformy napríklad v Latinskej Amerike, pretože v Latinskej Amerike väčšinou boli zavádzané aj II. piliere, ktoré sú hlavnou a jedinou súčasťou dôchodkového systému. To znamená, že nahrádzajú dovtedy predchádzajúci štátny systém postupne. To na Slovensku nikdy nebolo ani úmyslom, neviem ani, že by to niekto navrhoval, aspoň nikto seriózny. Na Slovensku bolo úmyslom vytvoriť takzvaný dvoj- alebo trojpilierový systém, teda systém, ktorý sa opiera aj o štátny dôchodkový pilier, aj o súkromný sporiaci dôchodkový pilier, prípadne ešte dobrovoľné sporenie. A tým pádom je to v podstate určitá forma ekonomického finančného, ale ideologického kompromisu. Môžeme s tým nesúhlasiť, to je úplne legitímne, ale ťažko to označovať za nejaký extrémistický návrh.
Dovolím si zároveň poznamenať, že podľa všetkých štúdií, ktoré sú k tejto téme robené aj v rámci Európy, za ostatných 25 rokov nastávali posuny len týmto smerom, nikdy nie opačným. Výnimkou sú práve zoštátňovania alebo osekávania druhých pilierov v postkomunistických krajinách v ostatných rokoch, ktoré v niektorých nastali, a v západnej Európe sa posúvali len od štátneho k multipilierovému tiež, aj keď nie v takom rozsahu ako v strednej a východnej Európe.
To znamená, problémom nie je ani existencia a veľkosť zdrojov piliera, ani to, že máme dvojpilierový systém, to je, naopak, jeho základ. Čo problémom však je? A tu budem trochu kritický na obe strany politického spektra. Tým základným problémom naozaj je to, že sa z dôchodkov stal úplne kontraproduktívny politický súboj, ktorý bráni akejkoľvek rozumnej a dlhodobej dohode. Poviem opačný extrém. V Českej republike zaviedli kedysi takzvanú, takú komisiu, kde poverili jedného renomovaného ekonóma, aby navrhol dôchodkový systém, a do komisie mu dali zástupcov všetkých politických strán parlamentných, vrátane komunistov, keďže v Čechách komunisti v parlamente dlhodobo sú. A politici povedali, že ak sa táto komisia dohodne, tak to schváli parlament. Táto komisia sa opakovane dohodla, ale vždy len jediný zástupca nesúhlasil a to bol práve komunista. A hoci teda komunisti v Čechách sú zatiaľ vylučovaní z podielu na moci, tak sociálna demokracia v obave, aby nebola zľava vytláčaná, potom odmietla takúto reformu podporiť. To je opačný extrém. To je situácia, keď Česká republika nenašla odvahu na dôchodkové zmeny, lebo sa báli jednej ultraľavicovej strany.
My sme urobili opačný prípad. My sme z odvahy išli do toho, aj keď na tom nebola politická zhoda. Pretlačila to vláda, ktorá síce mala väčšinu tak, ako ju má aj dnešná vláda, ale nemala super majoritu, nemala ústavnú väčšinu. A od začiatku to bolo predmetom veľmi ostrého sporu s vtedajšou opozíciou. Problém je však v tom, že túto kontraproduktívnosť rovnako živila aj tá druhá strana. A mohli by sme si tu teraz navzájom o tom rozprávať dlho, ale nechcem. Ale stala sa naozaj dnes z toho situácia, kde ak by ste si vypočuli ešte raz po ukončení túto debatu, tak na každý, povedal by som, rozumný príspevok, či zľava, či sprava, pripadá minimálne jeden, ak nie dva, ostré šľahy mečom, ktoré nemajú s debatou o dôchodkovom systéme nič spoločné a sú skôr snahou buď diskreditovať oponenta, alebo prezentovať svoje ideologické postoje.
A teraz budem kritickejší k našej strane, alebo k tej stredopravej strane spektra. Tou základnou chybou, ktorá sa stala podľa mňa pri dôchodkovej reforme, boli nesprávne nastavené očakávania. Vidíme to aj dnes v príspevku poslanca Hlinu, vidíme to aj v príspevkoch iných, že zmyslom II. piliera nikdy nebolo to, aby Slovensko zažilo nejaké perpetuum mobile, kde sa peniaze na fantastický život dôchodcov vytvoria z ničoho. Zmyslom dôchodkovej reformy je práve to, že vďaka demografickej zmene, ak sa nič nespraví, o 20, 30, 40 rokov nebude na dôchodky pre nikoho, respektíve, alebo na tak nízke dôchodky, že sa z nich nebude dať ani čo len dôstojne žiť, nieto ešte švajčiarsky žiť. Dôchodková reforma je snaha tomu zabrániť práve tým, že si aj ľudia budú musieť viac odložiť, aj že sa bude dlhšie pracovať, a mnoho iných opatrení sa prijíma, ktoré spolu zabezpečujú to, že nám dôchodkový systém neskrachuje.
Je to situácia, ktorej čelí celá Európa, je to situácia, ktorej čelíme aj my. My jej čelíme len v tom, že zatiaľ čo donedávna sme mali jednu z najmladších populácií v Európe, tak teraz zažijeme, o chvíľku, jedno z najrýchlejších starnutí v Európe. To znamená, že tá facka demografická bude na Slovensku jedna z najväčších.
Ale II. pilier teda nie je nástroj, že mana padá z neba, ani pečené holuby, II. pilier je nástroj ako zabezpečiť dôstojné dôchodky pre všetkých. A problém, ktorý nastal, je naozaj to, že sa vytvorili očakávania, ktoré boli veľmi vysoké a sú veľmi vysoké, a potom z toho vyplýva, môžu vyplynúť aj nasledovné sklamania, ak sa tie očakávania nenaplnia. Napríklad jedno z tých očakávaní je garantovaný vyšší výnos, ako tu hovoril o tom poslanec Hlina, že preňho je problém, ak niekto, kto je v II. pilieri, dostane o niečo vyšší dôchodok, nižší dôchodok ako niekto, kto je v prvom pilieri. No ale to vyplýva zo samotnej podstaty toho, že jeden pilier, tie dva piliere sú rôzne, lebo takisto môže nastať aj opačná situácia. Niekto, kto je v II. pilieri, ktorý má úspešnejšiu výnosnosť, môže dostať vyšší dôchodok.
Navyše, výnosnosť I. piliera nie je niečo, čo je dané trhom alebo ekonomikou, ale krátkodobo je tam aj politickým rozhodnutím. Ak dnes vláda rozhodne, že I. pilier zvýši o 50 %, že zvýši každý dôchodok v I. pilieri o 50 %, tak v I. pilieri bude vždy, bude ľuďom oveľa lepšie ako v druhom, pretože tomu nedokáže žiadny II. pilier čeliť. Problém je v tom, že o desať rokov štát skrachuje, možno už o päť. Ale dneska ten dôchodca sa môže tešiť, môže hovoriť, že ja mám výnosnejšie. Takže porovnávať prvý a druhý pilier je o dosť zložitejšie, ako porovnávať, kto bude mať z čoho nižší a vyšší dôchodok. A k tomu napomohla, napomohli jeho tvorcovia naozaj tým, že, by som povedal, namiesto schladzovania očakávaní ich minimálne nechali bežať, ak nie ich dokonca priamo podporovali.
Na druhej strane, aby som bol rovnako kritický, však je aj problém naozaj veľmi zle nastavenej regulácie za vlády Roberta Fica, prvej, ktorá, a na tom je dneska naozaj už odborná zhoda, nastavili veľmi zle očakávania, nastavili veľmi zle motivácie pre dôchodcovské spoločnosti, ktoré smerujú naozaj k tomu, že nezhodnocujú sa tie prostriedky tak, ako by sa mohli, pretože tak ako sa nastavili motivácie, dôchodcovské spoločnosti neprofitujú z toho, keď zarobia ľuďom peniaze, ale profitujú z toho, keď sa neodlišujú od tých ostatných, a to aj vo veľmi krátkych horizontoch, čo je z hľadiska finančných trhov nie veľmi zmysluplné. To znamená, že navyše tento zásah je jeden zásah, hoci veľký, ale bolo aj veľa iných konkrétnych zásahov, vyháňanie ľudí z piliera, opakovane, a mnoho ďalších, ktoré znejasňujú to prostredie a nevytvárajú motiváciu pre to, aby prišli a bili sa noví hráči o klientov, čím pádom aj konkurencia v tom II. pilieri je nižšia, ako by mohla, mohla byť.
To sú, aby som vám povedal, príklady toho, že naozaj tá dôchodková reforma následne práve dôsledkom toho politického konfliktu, ktorý sa zásadne polarizoval a ideologizoval, dospel k situácii, kde kolegyňa Gabániová, ktorá odišla, len sníva o jeho zrušení, niektorí iní kolegovia, naopak, stoja s ohnivým mečom pred ním, ale schopnosť racionálne debatovať o tom, ako zabezpečiť dôchodky pre nás, pre naše deti, alebo aj pre našich kolegov, ktorí sú už k tomu bližšie, ako pán Mičovský, sa stráca. A zároveň, čo je väčší problém, sa nehovorí o tom, čo sú dnešné skutočné problémy II. piliera, ktoré sú minimálne, ktorý spočíva najmä v jeho nákladnosti. Lebo II. pilier je odkladanie si na vlastný účet. Odkladanie si na vlastný účet má tú vlastnosť, že musíte tomu, kto vám ten účet spravuje, niečo z toho výnosu zaplatiť za to, že vám ten účet spravuje a že za vás investuje. To je jednoducho fakt. Navyše druhý faktor je, je, že tieto náklady sú do určitej miery fixné. Teda či vám niekto spravuje sto euro alebo tisíc euro, tak nemá s tým desaťpercentné náklady, ale má náklady, ktoré síce mierne rastú s objemom, ale oveľa pomalšie ako ten samotný objem. Inými slovami, poviem to na jednoduchom príklade, ak pri stoeurovom účte alebo vklade vás stojí správa 5 eur, tak pri tisíc vás stojí možno 10 eur. To znamená, že sú tam určité, alebo možno dvadsať, to znamená, sú tie náklady, rastú najmä kvôli nákladom na obchodovanie s cennými papiermi, ale nerastú lineárne. Rastú pomalšie. Čím pádom je lacnejšie spravovať veľa peňazí na konkrétnom účte.
Keďže na Slovensku máme druhý systém, do ktorého je zapojený naozaj veľký počet ľudí, a napriek opakovaným snahám ich z neho vyhnať, sa z neho nejakým spôsobom vyhnať nenechali a to dokonca ani po zmenšení II. piliera, máme situáciu, kde veľa ľudí si odkladá tie, málo peňazí, čomu samozrejme zásadne napomohla zmena, zosekanie II. piliera, ktoré nastalo pred rokom a trištvrte. To tiež nie je niečo dané od Boha, to je krok tejto vlády, ja sa k nemu nejdem vracať v tejto sekunde, ale chcem len povedať, že to tiež zásadne znížilo toky na účty, čo zásadne znamená, že sa zvyšuje ich správa, náklady na ich správu ako percento z toho, čo si odkladáte. Inými slovami, ak tam predtým išlo niekomu 900 eur mesačne, tak to asi málokomu, povedzme, že 200 eur mesačne a teraz tam pôjde menej ako 100 eur mesačne, tak samozrejme, že mu z toho balíka väčšie percento zožerie aj ten istý, dokonca možno aj nižší administratívny poplatok. Toto je skutočný problém.
Druhý problém, o ktorom som tu nehovoril, lebo nesúvisí s týmto zákonom, ale je s ním úzko zviazaný, je, že máme popri druhom pilieri aj tretí pilier, to je ten dobrovoľný sporiaci pilier, ktorý je ešte anuickejší, ešte neefektívnejší a ešte nevýkonnejší. A tým pádom ten zožerie ľuďom z ich úspor ešte viac. Ľudia sú v ňom dobrovoľne najmä kvôli tomu, že čiastočne to dotujú zamestnávatelia, čiastočne to dotuje štát, sú tam motivácie, to znamená, že človeku sa to oplatí individuálne, aj keď spoločnosti sa to neoplatí. Predstavte si situáciu, kde vydávate 10 eur na nejaký produkt, ku ktorému vám pridá zamestnávateľ a štát, vymyslím si, po 2 eurá, ale celá správa stojí 3 eurá, čo je strašne veľa. Tak vám sa to oplatí, lebo vy stále dostanete 11 eur na konci, to znamená, vy individuálne do toho pôjdete, ale pre spoločnosť je to nezmysel robiť produkt, kde bude takmer 30 % za správu. Tretí pilier tu však nikdy nebol riešený spolu s druhým pilierom, ale bol vždy vnímaný oddelene a bol vždy vnímaný ako nejaká nepodstatná príbuzná, lebo naozaj oproti tým 6 mld. eur je tam nepodstatná suma peňazí.
Z tohto pohľadu pre mňa osobne dneska kľúčová otázka pri druhom pilieri, okrem samozrejme anuít a tam, pán minister, súhlasím, že ten zákon predkladáte všeobecne, teda že to treba doriešiť, priznám sa, že nemôžem úplne súhlasiť a nebudem hlasovať za tú konkrétnu formu, ale to, že téma zákona je dôležitá, na tom sa určite zhodneme, ale druhá téma, ktorá sa vôbec nerieši, je naozaj téma nákladnosti toho systému a ako ju znížiť. A nerieši sa preto, že tu vládne už tá ideologická fantázia, že čím viac ten pilier zosekáme, čím viac z neho ľudí vyženieme, tak tým vlastne to bude stáť menej. Ale to nie je pravda. Naopak. Čím viac mu ubližujeme, tým to stojí viac, pretože tým z toho zmenšujúceho sa objemu zdrojov sa platí určitý fixný objem na správu. Zároveň je to naozaj jeden krok, ktorý zaviedol pán minister Mihál a ktorý bol veľmi pozitívny, hoci čiastkový, a ktorý sa hneď aj následne zrušil, a to bolo zavedenie tých tzv. indexových fondov. A indexové fondy sú veľmi jednoduchý nástroj, kde sa hovorí, že nebudete platiť drahé peniaze investičnému manažérovi za to, že on bude riešiť, či vaše peniaze investuje do akcií Coca-Coly alebo dlhopisov gréckej vlády, ale jednoducho to zavesíte na nejaký svoj trhový index, ktorý má svoj rizikový profil, to znamená, napríklad poviete si, že ja chcem byť rizikový investor s veľkým výnosom, tak to zavesím na nejaký index, ja chcem byť, naopak, veľmi bezpečný investor, zavesím to napríklad na dlhopisový index nemeckej vlády, vymyslím si, môžem to zavesiť na rôzne indexy, ale je to oveľa lacnejšie, pretože nikto nenakupuje v mojom mene konkrétne papiere, ale nakúpi len jednu transakciu, kde sa to viaže na ten konkrétny index. Inými slovami, náklady na správu rapídne klesajú.
Pán minister Mihál takýto index zaviedol, ale čo neurobil, aj preto že vláda padla a prišla nová vláda, bolo, že ho nijako nespropagoval. Už nestihol asi. Výsledok bol ten, že do tohto fondu prešlo niekoľko stoviek najsofistikovanejších ľudí, ktorí v tom pilieri sú takmer všetci kvalitní ekonómovia, ktorých poznám a ktorí sa v tom vyznajú, prešli do indexového fondu, lebo vedeli, že je to najefektívnejší spôsob, ako majú v druhom pilieri peniaze pre nich samých. DSS-ky to samozrejme tiež nejako nepropagovali, lebo pre nich sú to nižšie poplatky, ony nemali záujem na tom, aby ľudia išli do tzv. pasívnych fondov, na ktorých zarobia menej. A štát po výmene vlády už na to tiež nejako netlačil, naopak, ešte umožnil de facto toho zrušenie.
To znamená, máme dnes situáciu, kde najlacnejší, najefektívnejší nástroj, ktorý sa zaviedol nakrátko a nestihol sa ani rozšíriť, sme v podstate zrušili. Neriešime vzťah s tretím pilierom, ktorý žerie vlastne tejto spoločnosti tiež významnú časť jeho úspor na dôchodok cez administratívne náklady, ale miesto toho máme vytasené tomahavky, kde si hádžeme teda do hláv sekery, kto za čo kedy môže a kto čo by si kedy mal priznať.
Z tohto pohľadu ja chcem povedať, že preto pre mňa zásadným nedostatkom aj tejto novely a akýchkoľvek debát o druhom pilieri je to, že nediskutujeme o tom, ako ten systém urobiť čo najefektívnejším a najlacnejším tak, aby priniesol čo najviac profitu jeho účastníkom. Lebo druhý pilier je to, čo sa nazýva v angličtine utilita, teda je to určitý základný prevádzkový nástroj úspor. Nie je to nejaký nadštandardný nástroj, ktorým si milionári šetria. Je to nástroj pre dneska jeden a pol milióna ľudí. Ako každá utilita, ako voda, ako elektrina, musí byť nastavený tak, aby dokázal zabezpečiť svoju službu pre všetkých a začal najnižšie prijateľné náklady. To znamená, to by malo byť naším cieľom. Lebo inak sa nám naozaj môže stať to, čo tu citovala aj pani kolegyňa Gabániová, to, čo aj iní, že veľa ľudí nebude z neho veľa mať. Jednak, ako som už povedal, pre problematickú reguláciu a motivácie pre investorov, ale jednoducho preto, že z tých výnosov veľa zožerie správa tých fondov. Len nič z toho nie je dané od Boha. Nič z toho nie je vlastnosťou druhého ani tretieho piliera, je to vlastnosťou konkrétneho nastavenia systému, ako sme ho na Slovensku nastavili.
A preto by som chcel na vás všetkých apelovať, nemusíme to urobiť dnes, ani to už dnes neurobíme, diskusia pomaly končí, ale ak chceme viesť nejaký politický dialóg naprieč politickým spektrom o dôchodkoch a o druhom pilieri špeciálne, veďme ju o tom, ako zakopať túto vojnovú sekeru a, naopak, ako urobiť z druhého piliera praktickú, efektívnu a najlacnejšiu možnú utilitu pre jeden a pol milióna Slovákov, ktorí sa rozhodli v ňom byť a ktorí zjavne nemajú veľkú chuť z neho odísť.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis