Videokanál poslanca

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k tomuto zákonu, ktorý bude upravovať, ako v období 2014 - 2020 budeme rozdeľovať a čerpať štrukturálne fondy a iné prostriedky Európskej únie.
Rozmýšľam, že či sú v tom zákone ešte nejaké iné skryté problémy, prečo sa mu jednotliví ministri vyhýbajú, lebo jeho gestorom, jeho prípravy, bol podpredseda vlády Vážny, ale vláda v svojom uznesení poverila pána ministra financií, aby ho tu predniesol a obhajoval. A keď teda na tú rozpravu dôjde, tak sme skončili s pánom ministrom životného prostredia, ktorý síce je významným prijímateľom a rozdeľovateľom štrukturálnych fondov, ale predsa len je to trošku mimo jeho oblasti pôsobnosti, takže ako keby ten zákon bol, mal, niesol v sebe nejaké či už prekliatie, alebo niečo, čo tých ministrov od neho radšej odrádza. Ale poďme, poďme k samotnému predmetu.
Ako spomenul kolega Zajac, ktorý okrem mňa, myslím, bol jediný písomne prihlásený k tomuto zákonu, je to zásadný zákon nie preto, že by upravoval nejakú filozoficky dôležitú oblasť, ale preto, že upravuje takmer neuveriteľnú sumu peňazí. Ja ju len zopakujem, je to 14 mld. eur, to je suma, ktorá sa má rozdeliť z európskych štrukturálnych investičných fondov v najbližších siedmich rokoch. Ako povedal kedysi, neviem, či to bol Stalin, alebo niektorý iný politický cynik povedal, že "jedna smrť je tragédia, milión smrtí je štatistika", tak niečo podobné možno vidieť aj pri týchto peniazoch, kde sme schopní sa tu aj do krvi hádať často o relatívne drobné sumy. Mňa napríklad fascinovalo, keď dnes už pána exministra Čaploviča kritizovali v médiách a vyčítali mu rôzne kauzy, tak to boli, niektoré z nich boli kauzy v hodnotách tisícov eur, či sa kúpili kvety alebo sa nekúpili kvety a zbytočne a ako sa kradlo v ministerskej garáži na benzíne a kto si dal pristaviť akú limuzínu, čo sú všetko veci, ktoré sú naozaj nepatričné a v určitej miere zneužívaním verejnej moci, ale keď príde zákon a keď prídu problémy so sumami, ktoré sú o niekoľko núl ďalej, tak zrazu naša predstavivosť zlyháva a naozaj sa o nich, takmer nikoho baviť nezaujíma.
Skúsme to však aspoň trochu dnes napraviť, lebo tento zákon je naozaj veľmi dôležitý a nie je to navyše zákon pioniersky. Máme, toto obdobie finančné z eurofondov už je tretie obdobie. A mali sme skrátené obdobie 2004 - 2006 po vstupe do Európskej únie, mali sme obdobie, ktoré ešte stále trvá, 2007 - 2013, keďže ešte dva roky je možné ďalej čerpať, takže do konca budúceho roku sa ešte dočerpáva, teraz začína tretie. To znamená, nezačíname od nuly, už máme za sebou veľa skúseností a otázka je, či sa potvrdí alebo nepotvrdí slávny výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý o sovietskych pokusoch o reformu, teda ruských, pardon, už nie sovietskych, ruských pokusoch o reformu povedal, že: "Chceli sme to urobiť lepšie, ale dopadlo to ako vždy." Tak otázka je, či toto platí aj o tomto návrhu zákona, že je snaha urobiť veci lepšie, ale dopadnú ako vždy, alebo, alebo môžme naozaj pozorovať prísľub toho, že štrukturálne fondy sa dokážu vymaniť z mnohých problémov, ktoré pri nich ostatných desať rokov pozorujeme.
V tejto súvislosti by sa naozaj, ako aj kolega Zajac povedal, dalo hovoriť o mnohých, mnohých témach. Ten zákon je dlhý a podrobný, ale dovoľte mi vybrať tak päť až šesť najdôležitejších bodov, o ktorých by som chcel hovoriť a ku ktorým by som chcel pritiahnuť vašu pozornosť.
Ten prvý sa týka témy, ktorá bola mediálne prepieraná a hojne, a to je audit Európskej komisie. Európska komisia na začiatku tohto roku dokončila systémový audit toho, ako využívame a kontrolujeme štrukturálne fondy a doručila výsledky tohto auditu ministerstvu financií. Následne sa rôzne informácie z toho auditu objavili aj na verejnosti a bola o nich aj verejná diskusia, naposledy aj na výbore pre európske záležitostí. Pán minister financií Kažimír to musel vysvetliť. Ja s mojím, dnes už bývalým parlamentným kolegom, ale stále súčasným politickým kolegom Radom Procházkom sme boli u pána Kažimíra v máji na neformálnom prieskume k tejto téme. A ten záver bol, že máme vážny problém a ten vážny problém zatiaľ neriešime.
V čom spočíva? Ten vážny problém spočíva v tom, že európske predpisy a koniec koncov aj naše zákony hovoria, že štrukturálne fondy by sme mali rozdeľovať a čerpať hospodárnym spôsobom, čo znie tak dosť triviálne, ale má to viacero konkrétnych dopadov. To, čo hovoria európske predpisy, je, že ak si niekto dáva projekt na európske fondy, tak ten, kto mu tie peniaze odsúhlasuje, nazývaný v ľudovej reči aj riadiaci orgán, teda to ministerstvo, ktoré to má na starosti, alebo jeho agentúra, tak by mala... Ďakujem, pán minister. Takže kliatba netrvala, tak vítam pána ministra financií. Takže ešte raz. To, čo hovoria európske predpisy, je, že riadiaci orgán, teda to ministerstvo, alebo agentúra, ktoré prideľuje štrukturálne fondy, by mali v prvom rade skontrolovať rozpočet a najmä jeho dôležité položky a spýtať sa, či ten rozpočet nie je predražený. Následne by sa malo vo verejnom obstarávaní, tie veci, ktoré sa kupujú zvonku, aj kúpiť v skutočnej súťaži, čo môže ešte vyústiť do nejakých drobných korekcií tej ceny, a spolu tieto dva typy kontroly, to znamená, že kontrola vopred, či si dávam do rozpočtu položku, ktorá je zhruba rozumne nacenená, a potom tá kontrola cez súťaž, cez to, že to idem nakúpiť cez verejné obstarávanie, mali garantovať, že budem kupovať hospodárne z peňazí európskych a slovenských daňových poplatníkov. A na to, či to tak je, by sa mali zamerať niekoľkostupňové kontroly štátnych orgánov na Slovensku. Niekoľkostupňové preto, že, ako som spomenul, riadiaci orgán kontroluje projekty už pri ich schvaľovaní, následne ten istý riadiaci orgán kontroluje už konkrétne obstarávanie, faktúry pri realizácii projektu, následne na to na ministerstve financií existujú dva typy podinštitúcií, jedna sa volá certifikačný orgán, ktorá kontroluje, by som povedal, priebežne faktúry, tzv. žiadosti o platbu a schvaľuje ich a posiela ich ďalej do Bruselu, a existuje tzv. auditový orgán, čo by mal byť nezávislý orgán, ktorý si podľa rizík a iných charakteristík vyberá niektoré projekty a kontroluje ich, či teda všetky, celý tento systém funguje dobre.
No a to, čo nám Európska komisia už v spomínanom audite povedala, bolo, že vo viacerých zásadných oblastiach čerpania eurofondov nič z tohto nefunguje. Nieže by to nefungovalo na papieri, my máme pomerne rozsiahle manuály, checklisty o "auditaily" a mohol by som tu vytiahnuť veľa anglických a anglizovaných slov, ktoré procesne zabezpečujú, že niekto všetko odfajkne, niekto všetko skontroluje, ale to, čo oni konštatovali, že to nefunguje v praxi. A nefunguje to v praxi tak, že boli schopní vo viacerých programoch čerpania štrukturálnych fondov nájsť situácie, kde žiadateľ buď brutálnym spôsobom predražil niektoré zásadné položky, alebo potom robí verejné obstarávania spôsobmi, ktoré nebolo teda vôbec kóšer, v pár prípadoch išlo o formality, ale väčšinou teda o formality nešlo, a že tieto operačné programy siahajú do viacerých rezortov. Konkrétne išlo o operačný program konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ktorý má na starosti ministerstvo hospodárstva, ale aj vedu a výskum, ktoré má na starosti ministerstvo školstva, ale aj operačný program informatizácia spoločnosti, ktorý má na starosti Úrad vlády spolu s ministerstvom financií a v nejakej miere aj s ministerstvom kultúry, aj keď o to tu nešlo.
A to, čo konštatovali audítori Európskej komisie, bol jednoduchý fakt, že v tých projektoch je možno nájsť veľa zásadných pochybení najmä v oblasti predražovania položiek a veľkých položiek a o veľa peňazí a zároveň, že všetky úrovne kontroly v našej štátnej správe toto odfajkli, akože je to v poriadku. To znamená, že najväčší problém nebol a z pohľadu audítora, nie je v tom, že v nejakom projekte ušli peniaze, lebo to sa pri 14 mld. alebo v tomto programovacom období pri 11 mld. jednoducho stane, ale to, že ukázali, že v pomerne malej vzorke, ktorú slovenské orgány dali ako čistú, tak oni vedeli nájsť pomerne veľa a závažných problémov napriek tomu, že to bolo všetko z našej strany pomenované ako v poriadku. To viedlo aj Európsku komisiu k tomu, že teda dala nám niekoľko mesiacov na reakciu a zároveň navrhla, navrhli audítori, aby sa riešilo teda jednak pozastavenie fondov, čo je nepríjemné, ale v konečnom dôsledku je to len pozastavenie, ale najmä aby sa riešilo aj krátenie prípadne fondov, čo sa bežne deje, keď sa zistí nejaká miera chybovosti alebo problému, že sa jednoducho časť peňazí vezme a už sa nikdy nevráti.
A prečo to tu spomínam v súvislosti s týmto zákonom, je, že tento zákon nastavuje mechanizmy do budúcnosti. Nastavuje mechanizmy na najbližších sedem, respektíve deväť rokov, keďže aj tam je to dvojročné obdobie dočerpania, a je dosť kľúčové, ako nastavíme tie kontrolné mechanizmy pre budúcnosť. Z našich poznatkov vyplýva, že to, že ten dnešný slovenský kontrolný systém nefunguje nielen funkciou nejakého zlyhania konkrétneho ľudského faktora, ale je funkciou naozaj toho, ako je ten auditový a kontrolný systém nastavený, kde je jednak veľmi formalisticky orientovaný, to znamená, že je naozaj orientovaný na to, či vie odfajknúť, že všetko je podľa papiera, nie je orientovaný na kontrolu výsledku a zároveň nedáva tým vnútorným audítorom, ktorí za to sú nakoniec zodpovední na tom vrchole pyramídy, pod nimi sú ešte mnohí iní ľudia, nedáva také postavenie, aby si trúfali, že ak naozaj pôjdu tvrdo po niečom, tak nemusia sa báť nejakej formy odvety. Preto si myslím, a komunikovali sme to aj pánovi ministrovi, že je potrebné zmeniť systém auditu a kontroly na Slovensku tak, aby audítori vedeli, že jednak budú hodnotení podľa toho, či naozaj idú po vecných problémoch a kľúčových problémov, nie podľa toho, či majú odfajknuté všetky položky, a jednak aby zároveň vedeli, že v prípade, že na niečo prídu, sa nemusia obávať pomsty.
Je to pomerne zložitá problematika a dovoľte mi skôr na príklade to povedať, že naši vnútorní audítori na jednotlivých ministerstvách sú menovaní jednotlivými ministrami, a je tam pri ich odvolaní aj úloha ministra financií, ale len v konzultatívnej podobe, a naviac na ministra financií už žiadna kontrola nie je, čo najmä v prípade politicky citlivých vecí osobitne v jednostranovej vláde, ale asi aj v koalícii nie je veľmi veľká miera ochrany nezávislosti tých audítorov. Ja to len konfrontujem so Spojenými štátmi, kde vnútorných audítorov rezortov menuje priamo prezident a dokonca v prípade tých vážnejších musia prejsť aj potvrdzovaním samotným senátom. To znamená, že je tam oveľa silnejšie postavenie týchto audítorov a vedomie, nie sú to politici ani tam, to treba zdôrazniť, tak ani u nás, ani tam by to nemali byť politici, ale sú to ľudia, ktorí vedia, že sa nemusia obávať toho, že ak klepnú po prstoch, tak veľmi rýchlo bude klepnuté im po prstoch.
Takže treba zmeniť tento systém vnútorného auditu. A v tomto zákone sa celý zákon o finančnej kontrole v tomto audite otvára a pomerne rozsiahlo mení. Preto si myslím, že je toto ideálna príležitosť do septembra, kedy bude druhé čítanie tohto zákona, naozaj tie zmeny pripraviť a presadiť ich tak, aby sme ukázali, že máme záujem ochrániť svoje peniaze a peniaze európskych daňových poplatníkov, lebo alternatívou je, že o ne budeme prichádzať. A to si myslím, že nie je v nikoho záujme.
Zároveň mi dovoľte, okrem tejto z môjho pohľadu asi najzásadnejšej veci, pomenovať ešte ďalších päť konkrétnych vecí, ktoré by som bol rád, keby sme v tom zákone vedeli vyriešiť. To je otázka aj parlamentnej a opozičnej kontroly. V európskej legislatíve existuje a aj v tomto zákone sa tým pádom upravuje orgán, ktorý sa volá monitorovací výbor. Monitorovací výbor je výbor, ktorý síce neriadi konkrétny operačný program, ten riadi dané ministerstvo, ale má významnú funkciu pri jeho kontrole. Napríklad musí schvaľovať niektoré zadania, výzvy, niektoré veci, ktoré sa týkajú výziev, má právo si žiadať údaje, musí schváliť napríklad zmeny v programe, ak majú ísť do Bruselu a podobne. To znamená, že je to ten najpotentnejší kontrolný orgán, ktorý v systéme dneska máme, a sú v ňom zastúpení mnohí hráči. Sú v ňom zastúpení podľa typu programu samospráva, niekde sú to aj mimovládky, niekde sú to zamestnávatelia, naozaj sa to líši podľa toho, o aký program ide. A to, čo navrhujeme, je, aby v tomto orgáne boli zastúpení aj zástupcovia parlamentu, vždy z daného parlamentného výboru, aby tam boli dvaja zástupcovia, jeden teda za vládnu a jeden za opozičnú stranu. Chcem zdôrazniť, že vzhľadom na aj rozsah počtu členov tohto výboru, aj vzhľadom na jeho mandát nie možné, nebude môcť tento opozičný člen monitorovací výbor zablokovať, jeho prácu, ale bude ju môcť kontrolovať. Pretože jednak bude mať prístup k informáciám a jednak bude môcť na tom monitorovacom výbore vystupovať a žiadať ďalšie informácie a postupy, to znamená, že je to spôsob, ktorým by sa zásadne zvýšila miera parlamentnej kontroly štrukturálnych fondov. Ja poviem len naozaj to, že dnes sa chodí do parlamentu do pár jednotlivých výborov so štátnym záverečným účtom, chodí sa tam s rôznymi ďalšími správami o fungovaní rôznych štátnych a pološtátnych inštitúcií, opäť od výboru k výboru, ale takto významnú vec, ako je 14 mld. eur a v podstate najvýznamnejšie voľné investičné peniaze, ktoré v tejto krajine sú a ešte dlho budú, tak na ich kontrolu má parlament len veľmi slabý dosah. Takže preto môj prvý návrh je, aby zástupcovia parlamentu boli v monitorovacích výboroch jednotlivých operačných programov.
Druhá pripomienka sa týka niečoho, čo sa nazýva národné projekty. Národné projekty sú koncept, ktorý má svoje opodstatnenie, ale za ostatné roky priniesol aj strašne veľa problémov a rizík. Národné projekty sú projekty, veľmi zjednodušene povedané, ktoré nejdú cez súťaž. To sú projekty, o ktorých rozhodne priamo riadiaci orgán, že ich pridelí, a nemusí o ne ten, kto ich dostane, s nikým súťažiť. Sú situácie, kde to má eminentný zmysel, napríklad ak chceme stavať diaľnice, tak máme tu na to diaľničnú spoločnosť zo zákona, a prideľovať, teraz robiť teda súťaž na to, že kto bude organizovať stavanie diaľníc, nemá zmysel. Tá súťaž sa potom deje v tom, kto bude konkrétnu výstavbu robiť, to znamená vo verejnom obstarávaní, ktoré robí Národná diaľničná spoločnosť. To isté sa týka aj mnohých iných oblasti. To znamená, že národné projekty ako také majú svoj zmysel. A to najmä tam, kde má nejaký verejný subjekt monopol na tú danú oblasť.
Národné projekty však priniesli dva základné typy nevýhod. Prvá nevýhoda je v tom, že v mnohých prípadoch tá nevyhnutnosť toho, že to musí robiť len ten konkrétny verejný subjekt, nie je v skutočnosti tak, mohol by to robiť aj niekto iný, alebo by sa to mohlo úplne inak rozdeľovať, a vlastne stáva sa z toho nástroj ako prideliť pomerne veľké peniaze na pomerne neefektívne činnosti, ktoré potom, povedal by som, vzbudzujú skôr zúrivosť alebo smútok ľudí zainteresovaných v danom odvetví, než radosť z toho, ako sme schopní štrukturálne fondy míňať. Najtemnejším vzorom toho je ministerstvo školstva, ktoré rozdalo alebo dalo 240 mil. eur v národných projektoch svojim vlastným inštitúciám, z ktorých, trúfam si povedať, že drvivá väčšina by vôbec nemusela ísť cez nich, mohla by spokojne aj cez samotné školy alebo niekoho iného, a tento monopolistický spôsob prideľovania im škodí. My sme spočítali, že z týchto národných projektov len 8 % peňazí dorazí nakoniec priamo do rúk učiteľov alebo žiakov a drvivá väčšina z nich skončí buď u úradníkoch alebo veľkých dodávateľov.
Čo je druhá veľká nevýhoda týchto projektov, je, že ony sú v skutočnosti spôsob, cez ktorý si veľkí dodávatelia vedia vybavovať svoj biznis, lebo v podstate ten cyklus, ide o to, že veľký dodávateľ, ktorý má politické krytie, si vybaví národný projekt, ten národný projekt obsahuje jedno obrovské obstarávanie, ktoré on vyhrá, ktoré si väčšinou sám dopredu nadizajnuje. A máme naozaj, ja budem hovoriť za to školstvo, ktoré najlepšie poznám, máme projekty a súťaže za 12, 15, 20 mil. eur a kupujeme za to buď veci, ktoré ani vôbec nepotrebujeme, spomeniem môj obľúbený e-learning pre chovateľov kôz, alebo kupujeme za to veci, ktoré by sme mohli mať oveľa lacnejšie, spomeniem národnú sústavu kvalifikácie, ktorú nám Česká republika ponúkala v podstate za cenu prekladu, a napriek tomu ideme na ňu vynaložiť 26 mil. eur. A mohol by som ísť ďalej a ďalej. Takže národné projekty sú to, čo má potenciál, ale má to aj obrovskú skúsenosť zo zneužívania.
Preto navrhujeme, aby tieto projekty boli verejné v celom svojom procese schvaľovania. To znamená, že aby od okamihu, keď ministerstvo príslušné vydá výzvu na takýto projekt, aby verejnosť mohla sledovať a okamžite reagovať, či takáto výzva má zmysel, kto na ňu zareaguje, komu je určená, aký kvalitný a najmä efektívny je tento projekt, či má zmysel, či ho zastaviť. Lebo v opačnom prípade hrozí to, čo napríklad teraz naozaj vidíme v prípade školstva a čiastočne aj v prípade ministerstva práce, že takéto projekty, keď už sa raz schvália a verejnosť to zistí až potom a odborníci, tak už sa považujú za nezastaviteľné, lebo bolo to schválené, bolo to podpísané, obstarávania sú rozbehnuté, času je málo a už do toho „netreba rýpať“. Naozaj potom máme situácie, kde míňame desiatky miliónov eur na niečo, o čom ľudia od fachu vedia, že by sa na, buď peniaze nemali minúť vôbec, alebo by sa na to dalo minúť rádovo menej. To je otázka verejnej kontroly národných projektov a toho zároveň, aby sa požívali naozaj len na veci, kde to nejde súťažou, čo je druhá časť.
Tretia moja pripomienka sa týka zverejňovania všeobecne aj pri súťažných projektoch. Dnes máme veľmi obmedzené portfólio vecí, ktoré sa zverejňujú, tým pádom možnosť verejnej kontroly toho, ako boli pridelené projekty, je veľmi obmedzená. A myslíme si, že to treba zmeniť. Ide o otázky ako podrobné rozpočty projektov, posudky, hodnotenie návrhov, ale aj napríklad evidencia žiadosti o platbu. To sú všetko veci, kde ide o veľmi veľké peniaze, kde zverejňovanie by buď nestálo nič, alebo by bolo zanedbateľné, náklady sú zanedbateľné, a zároveň by to znamenalo, že tí, čo manipulujú štrukturálne fondy, by museli vedieť, že pravdepodobnosť, že budú odhalení, je rádovo vyššia.
Ďalší bod, ktorý by som zdôraznil, už predposledný, sa týka administratívnej záťaže. Jedna z vecí, na ktoré sa sťažujú všetci žiadatelia, a vo väčšine prípadov oprávnene, je vysoká administratívna záťaž. Dnes je to nielen v procese samotného schvaľovania projektov, ale aj v procese potom najmä realizácie projektov, dokonca dovolím si povedať, že tam je to ešte horšie ako pri schvaľovaní projektov. A niekde to dokonca slúži ako nástroj v podstate vydierania prijímateľov, ale to je asi na inú diskusiu. Z tohto dôvodu som už dávnejšie navrhol, aby riadiace orgány merali administratívnu záťaž, aby sme naozaj vedeli, čo je skutočnosť a čo sú legendy. A najmä, aby sme vedeli, či sa to v čase zhoršuje alebo zlepšuje. Základné pravidlo manažmentu znie, že zmení sa len to, čo je merané, to, čo vieme uchopiť. To, čo nevieme uchopiť, nikto nikdy nezmení. A v prípade štrukturálnych fondov by sme naozaj potrebovali vedieť a existujú na to pomerne štandardné metodiky, koľko človekohodín, koľko tisícov človekohodín strávili prijímatelia napríklad nad výzvou, koľko strávili nad žiadosťami o platbu a najmä, ako sa to v čase vyvíja a aké opatrenia sú prijímané. Pretože inak sa dostávame do dnešnej trošku potemkinovej dediny, kde ministerstvá pravidelne hovoria o tom, ako niečo zjednodušia a žiadatelia pravidelne hovoria o tom, ako sa to ešte zhoršuje. Bez toho, aby sme to vedeli zmerať a pomenovať, nemôžme to ani zmeniť.
Ja tu chcem povedať, že keď som o tom rokoval s ministerstvom vnútra, tak ministerstvo vnútra sa dobrovoľne podujalo, že vo svojom operačnom programe takéto opatrenia zavedie, čo chcem aj na tomto mieste oceniť, ak sa to naozaj stane, ale bol som prekvapený tým, že vláda zatiaľ odmieta toto opatrenie zaviesť, zaviesť všeobecne, alebo zaviesť ako povinnosť tým riadiacim orgánom, ktoré sa mu vyhýbajú. Dovolím si predpokladať, že práve ten, kto to urobí dobrovoľne, s tým má najmenší problém, takže pridaná hodnota toho bude asi menšia ako pri ministerstvách, ktoré sa tomu chcú vyhnúť. To sú technické veci.
Dovoľte mi len na záver možno povedať nasledovné: Tento zákon, v akejkoľvek podobe prejde, tu s nami bude pomerne dlho. Je, ako zdôraznil už kolega Zajac, dlhší, výrazne dlhší ako zákon, ktorý tu bol doteraz, čo nie je ani dobré, ani zlé, ale naznačuje to, že sa pokúša podrobnejšie upraviť mnohé tie problémy, ktoré sú. Zároveň však práve v tých najboľavejších oblastiach, ktoré vidíme za ostatné roky, ako sa pokúsili aj tu demonštrovať, riešenia neposkytuje, alebo ide len veľmi malú časť tej cesty. To znamená, že máme tu zákon, ktorý je podrobnejší, regulačnejší ako to, čo bolo doteraz, ale menej, by som povedal, že málo sa venuje najboľavejším oblastiam. Samozrejme sme v prvom čítaní, dá sa to ešte zmeniť, ale najhorší výsledok by podľa mňa bol zákon, ktorý bude naozaj veľmi podrobný, bude v mnohom zväzovať ruky, ale možno bude zväzovať ruky aj tam, kde to až tak netreba, naopak, tam, kde by bolo tie ruky treba poriadne strážiť, tak zostane buď veľmi vágny, alebo, alebo liberálny. Takže toľko z mojej strany.
Verím, že do toho druhého čítania sa dokážeme ešte vrátiť, možno aj či už predkladateľom alebo s inými, k týmto konkrétnym veciam. Priznám sa, netuším, aká je miera politickej vôle sa dohodnúť. Pamätám si, že keď sa v 2008. schvaľoval zákon na toto obdobie, tak ja som vtedy nebol v parlamente, a viem, že kolegyňa Žitňanská vtedy nejaké návrhy mala, ktoré sme aj spolu diskutovali, a viem, že vtedajší podpredseda vlády pán Čaplovič niektoré z nich aj akceptoval do toho samotného zákona. Takže som zvedavý, či sa to tu, či sa tu nejaká schopnosť aspoň čiastočnej zhody podarí zopakovať.
Zároveň si dovolím dať procedurálny návrh, aby tento zákon prerokoval aj výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a školstvo, a to z toho dôvodu, že tento výbor dozerá na pomerne značnú časť aj týchto, aj budúcich eurofondov v oblasti aj vedy a inovácií, aj v oblasti školstva. To znamená, že myslím, že by bolo dobré, keby tento výbor mal možnosť tento návrh zákona prediskutovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona. Nebudem predkladať pozmeňovací návrh, ale dovolím si okomentovať jeden pozmeňovací návrh alebo vysvetliť, ktorý je predložený, a možno vysvetliť aj, ako vznikol, a najmä čo prinesie.
Dovoľte mi možno naviazať na kolegu Hlinu v tom, čo tak nepriamo povedal na adresu pána ministra, a dovoľte mi povedať, že je v politike vždy príjemnejšie mať racionálneho súpera. A to z toho dôvodu, že racionálny súper síce je stále súper, ale jednak sa s ním dá dohodnúť na veciach, ktoré prinášajú všeobecný prospech, a jednak má určitú mieru predvídateľnosti, čo znamená, aby som povedal konkrétne, že s pánom ministrom Kazimírom sa už za tohto parlamentu podarilo presadiť viacero rozumných vecí spoločne v oblasti ochrany spotrebiteľov vo finančnom sektore, a hoci v iných oblastiach, najmä v daňovej, sa až tak nezhodneme, nebránilo to spolupráci. Dokonca aj tam, kde tie vzťahy nemusia byť dobré, ale súper je racionálny, ako je napr. pán minister Richter, to môže viesť k úžitku pre občanov, napríklad práve ohlásený minimálny dôchodkový príjem vládou tento víkend má až neuveriteľne blízke parametre návrhu, ktorý sme v tejto snemovni predložili len pred pár týždňami, a vrátane očakávaných dĺžok, ktoré budú potrebné, a výšok, a to je tiež povedzme racionálne, že ak súper predloží niečo, čo má, čo dáva zmysel, tak nebudem to robiť inak len preto, že mu nechcem priznať žiadny kredit. Naopak, dnes už politicky nebohý pán minister Čaplovič odmietal opozičné návrhy takmer vždy bez ohľadu na ich vecný rozmer. Z tohto pohľadu nebude to prvýkrát, čo budem hovoriť o tom, že s pánom ministrom Kažimírom sa dá racionálne komunikovať a niekedy pri troche snahy to môže mať aj pozitívny výsledok pre občanov.
K samotnej veci. Vlády sa už niekoľko funkčných období pokúšajú pomôcť mladým rodinám, kedysi za socializmu bol štát ten, kto poskytoval priamo pôžičky, alebo štátom vlastnené inštitúcie, dneska je takmer až predmetom nostalgie rôzna forma mladomanželských pôžičiek a výhod, ktoré zaviedla ešte Husákova vláda, teda keď bol prezidentom Gustáv Husák, keď bola najväčšia populačná vlna na Slovensku v 70. rokoch. Dnes už štát banky nevlastní až na veľmi malé výnimky, ale vlády napriek tomu uvažujú aj vzhľadom na demografický vývoj, ako mladým rodinám pomôcť. Dnes tá pomoc má podobu Štátneho fondu rozvoja bývania, ktorý naozaj je štátom vlastnený, aj keď nie je finančnou inštitúciou, a môžu pomôcť s bývaním, ale najmä väčšina ľudí, najmä strednej vrstvy, si už dnes berie svoje úvery na bývanie v komerčných bankách. Preto ak vlády už niekoľko funkčných období riešia, ako mladým ľuďom pomôcť, keď si tieto úvery budú brať.
V rokoch 2006 - 2010 sa o to pokúsila vláda Roberta Fica tým, že zaviedla niečo, čo sa neformálne volá mladomanželské pôžičky, aj keď to, samozrejme, so samotným faktom uzatvárania manželstva nesúvisí, a to bola snaha zabezpečiť nižšie úročenie pri úveroch na bývanie pre mladých manželov spĺňajúcich určité príjmové a vekové podmienky a tento mechanizmus existuje dodnes, koniec koncov včera bol, pardon, predvčerom bol v novinách práve preto, že sa znížila ale príjmová hranica, do ktorej sa doňho manželia zmestia, to znamená, že sa mierne obmedzilo, kto naňho dosiahne, ale napriek tomu tento mechanizmus existuje dodnes. Treba však povedať, že tento mechanizmus, najmä v prvých rokoch, zasahoval pomerne malý počet ľudí, a dodnes, keď si vezmeme celú sumu, koľko je na Slovensku mladých rodičov, mladých rodičov s deťmi, ktorí majú aj úvery na bývanie, tak to percento z nich, ktoré využíva tento mechanizmus, je pomerne malé. Nie je to len z tých príjmových dôvodov, ale tých dôvodov je, je viacero.
Preto nasledujúca vláda, vláda Ivety Radičovej zvažovala, ako ďalej pomôcť mladých rodičom, a prišla s niečím, čo bol paralelný nástroj k tomuto nástroju mladomanželských úrokovo zvýhodnených pôžičiek, a to bol nástroj obmedzenia splátky po narodení dieťaťa. Logika tohto nástroja bola v tom, že najväčší finančný zásah do rodinného rozpočtu pre mladú rodinu je narodenie dieťaťa a obdobie po ňom ani nie tak kvôli zvýšeným výdavkom, hoci tie, samozrejme, existujú tiež, ako každý z nás vie, kto toto zažil, ale oveľa dôležitejšie v prvom roku, dvoch-troch je zníženie príjmu. Ak matka, väčšinou je to matka, samozrejme, že by to mohol byť teoreticky aj otec, ale väčšinou je to u nás matka, vypadne z trhu práce a rodina príde o jeden, o jeden z dvoch príjmov, tak to, samozrejme, tú rodinu zasiahne veľmi, veľmi tvrdo. Preto vláda Ivety Radičovej navrhla a táto snemovňa schválila, že dalo sa mladým rodičom právo požiadať banku, a teda banka by musela vyhovieť za takýchto okolností dať im právo si splátku načas znížiť. Konkrétne to malo podobu toho, že ak do niekoľkých mesiacov od narodenia dieťaťa o to rodičia požiadali a mali úver v banke na bývanie, tak mohli tú banku požiadať, banka bola povinná im uľaviť buď tak, že ak o to mali záujem, že si znížili splátku na polovicu na niekoľkoročné obdobie, alebo že prestali platiť istinu a platili len úroky. Mladí ľudia si mohli medzi tým vybrať. Logika toho bola a to chcem zdôrazniť, je, že vláda ani komerčné banky nedotovali v konečnom dôsledku mladé rodiny, len im inak rozložili splácanie, to znamená, že v tom období, keď sa najťažšie spláca, keď sa vám narodí dieťa a prišli ste o ten jeden príjem, tak budete splácať menej a, samozrejme, o to viac alebo o to dlhšie to budete musieť splácať, takže nešlo o opatrenie, ktoré by nejakým spôsobom daňovníci sanovali alebo banky sanovali, ale išlo napriek tomu o opatrenie, ktoré mladým ľuďom mohlo a malo pomôcť.
Toto opatrenie bolo schválené a následne, by som povedal, bolo okolo neho mediálne politické ticho, až na jar tohto roku predložil pán minister do vlády túto novelu, v ktorej bolo ustanovenie, kde toto právo sa rušilo pre takzvané úvery na bývanie. Pre tých kolegov, ktorí sa až tak nevenujú týmto veciam, dovoľte mi vysvetliť, že keď si človek požičiava to, čo nazývame ľudovo my hypotékou, dnes v banke, tak to má dva typy. Jedno je to, čo sa podľa zákona o bankách volá hypotéka, čo má určité veľmi špecifické podmienky, alebo si môže požiadať o takzvaný úver na bývanie, čo je iný typ úveru, hoci z nášho pohľadu laika ten istý, lebo založíte nehnuteľnosť, požičiate si, splácate ju, ale nemá to zákonné dimenzie hypotéky. Čo sa nám darí v posledných rokoch, je, že, samozrejme, tie úvery sa líšia len technicky, ľudia ich volajú hypotékami a vnímajú ich všeobecne ako hypotéky, ale už dneska väčšina úverov, tzv. hypoték, sú v skutočnosti úvery na bývanie, teda nie tie oficiálne hypotéky. V ostatnom roku je to, myslím, až okolo dvoch tretín tých úverov, ak teda si to z hlavy pamätám správne. To znamená, že to, čo nie je v zákone formálne definované ako hypotéka, ale ako úver na bývanie, je dneska reálne hypotékami. To tvorí väčšinu hypoték.
No a na jar pán minister navrhol, aby úvery na bývanie, teda väčšina, väčšinu hypoték už nemali toto právo, ktoré Radičovej vláda zviedla, aby sa zrušilo a aby tým pádom tieto, nazvem to detské prázdniny alebo novorodenecké prázdniny, už nemohli pri úveroch na bývanie mladí ľudia odmietnuť. Ja som to, zjavilo sa to navyše, treba povedať, po pripomienkovom konaní, priamo keď išiel materiál na rokovanie vlády, takže nebol čas sa tomu ani hlbšie venovať, ja som to kritizoval priamo v tej deň, keď o tom vláda mala rokovať, keď sme na to prišli pri študovaní materiálov, o ktorých vláda rokuje. A teraz prichádza tá racionálna reakcia, pán minister, musím povedať, to rokovanie zastavil, novelu stiahol a povedal, že to treba vysvetliť, lebo úradníci tvrdia niečo, niečo iné.
A teraz prichádza tá prípadová štúdia toho, ako na Slovensku funguje štát. Stretli sme sa s úradníkmi a úradníci začali tvrdiť, že, že v skutočnosti toto právo mladí ľudia nemajú aj tak, lebo ich interpretáciou nejakých ustanovení zákona sa v skutočnosti zužuje na veľmi úzku skupinu mladých ľudí, ktorí ho aj tak nevyužívajú. A keď som a spýtal, z čoho vychádzajú, keďže v zákone to tak napísané nie je, tak bolo povedané, že to je proste interpretácia ministerstva financií, ktorá existuje už dlhšie. Keď som išiel teda do Národnej banky, ktorá toto reguluje a vynucuje voči bankám, a požiadal som ich, teda aby oni mi dali svoje stanovisko a venovali sa k tomu, tak ma informovali, že pre nich je kľúčové stanovisko ministerstva financií ako autora novely a tým pádom, pokiaľ ministerstvo financií bude toto tvrdiť, tak oni to budú aj príslušne voči bankám vynucovať. To znamená, že nezasiahnu, aby som to preložil do ľudskej reči. A boli sme v situácii, keď v tejto snemovni, priznám sa, nepamätám sa, či hlasoval za to aj SMER, alebo v rámci nejakého politického súboja nehlasoval, ale vecne, myslím si, na takejto veci nebol nikdy spor, táto snemovňa schválila niečo, na čom minimálne politicky bola zhoda, hlasy nepočítam a v realite to opatrenie sa nikdy v skutočnosti neuplatnilo, lebo interpretáciu úradníkov a bánk, lebo, samozrejme, banky významne lobovali za to, aby sa to takto úzko interpretovalo, sa opatrenie nikdy nevnieslo do praxe pre tie, pre úvery na bývanie.
Preto to hovorím ako prípadovú štúdiu fungovania štátu, lebo to hovorí o tom, že až príliš často tu niečo schválime, a potom sa už nikto nestará o to, ako to funguje. Teraz prichádza tá tretia etapa racionálnej diskusie, na to sme si sadli s úradníkmi a debatovali sme o tom, čo s tým, a podarilo sa mi presvedčiť - teda, samozrejme, určite posledné slovo mali - politické vedenie ministerstva, o tom, že keď už túto interpretáciu uplatňovali doteraz, tak bolo by dobré aspoň pre budúcnosť to vyriešiť lepšie a inak. A to sa aj naozaj stalo, bol pripravený pozmeňovací návrh, ktorý bol vo finančnom výbore schválený a ktorý je dnes v spoločnej správe, a tento návrh zabezpečí, že od budúceho roka ľudia, ktorí si začnú brať úvery na bývanie, naozaj budú mať to právo, ktoré oficiálne majú mať už štyri roky. To znamená, že ak sa im narodí dieťa a nevládzu splácať toľko, koľko splácali doteraz na úver na bývanie, tak si môžu odložiť na tri roky aspoň polovicu tej, tej splátky. Preto o tom tak rozsiahlo hovorím, lebo jednak si myslím, že pre mladých ľudí to bude dôležité. Je to naozaj pomoc, ktorá daňovníkov nič nestojí, banky reálne nič nestojí, ale naozaj ako niekto, kto má dve malé deti, vieme, že ako by mi to bývalo pomohlo, keby som to mohol uplatniť, keď som mal najmä to prvé dieťa. A zároveň je to aj niečo, čo už sme dávno, všetci tu sa tým pochválili, že sme schválili, a v skutočnosti to nebolo uplatniteľné.
Preto chcem skončiť aj tento príspevok tým, že naozaj v politike je dobré mať racionálnych súperov, lebo s racionálnymi súpermi sa síce stále súťaží, ale v tých prípadoch, kde to dáva zmysel, či už pre spoločnosť, alebo aj pre nás, sa dá na veciach v prospech konkrétnych mladých ľudí aj dohodnúť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi zaujať stručné stanovisko k tomu, čo bolo povedané.
V prvom rade chcem poďakovať všetkým rečníkom aj tým, čo hovorili faktické poznámky. Myslím, že debata bola veľmi vecná, aj tam, kde sme sa zhodli, aj tam, kde sme sa nezhodli.
Návrhy zákonov nemajú autorské práva. Takže tam ich človek nemusí až tak rešpektovať, ale ja som napriek tomu na úvod spomínal spoluprácu mojich dvoch kolegov práve preto, že každý z nás sme odborník na niečo iné. A určite v oblasti práva všeobecne vrátane tejto oblasti trestného práva Rado Procházka je kvalifikovanejší ako ja. Ale takže nechám naňho tú právnu debatu.
Ale dovoľte mi možno poukázať, pán kolega Lipšic aj pani kolegyňa Laššáková, na taký trošku rozpor medzi tým, čo vy ste povedali, a tým, čo sa teraz deje, lebo ministerstvo spravodlivosti v nadväznosti na tento náš návrh o niekoľko týždňov neskôr predložilo do medzirezortného pripomienkového konania novelu Trestného zákona pomerne rozsiahlu. Pán Lipšic ju spomínal trošku v inej súvislosti. A táto novela sa pokúša riešiť ale inak tento istý problém. A rieši ho tak, že trestné teda nebude, ak bude porušené autorské právo a bude spôsobená škoda do 266 eur, aby som bol konkrétny. To znamená, že trestné to bude nad 266 eur podľa tohto zákona aj pre vlastnú potrebu.
Ja sa priznám, že ja vecne nie som stotožnený s tým protinávrhom alebo ďalším návrhom, ktorý prišiel z ministerstva spravodlivosti, nie preto, že je to iný a ďalší návrh, ale preto, že keďže ide o škody, ktoré sa v trestnom práve aj nasčítavajú aj v čase, myslím, že je tam obdobie jedného roka, ak si pamätám, ale ak to nehovorím presne, nech ma Rado opraví, to znamená, že stačí, aby niekto si stiahol niekoľko cédečiek alebo niekoľko drahších počítačových hier v priebehu roka, tak aj podľa toho nového bude porušený Trestný zákon. To znamená, ja si myslím, v tomto a s kolegom Kuffom my sa asi často nezhodneme na mnohých veciach, ale na tom, že naozaj by sme mladých ľudí nemali trestne za toto stíhať bez ohľadu na to, či v priebehu roka si stiahnu desať cédečiek, päť cédečiek a k tomu dve hry, si myslím, sme sa zhodli. A ďakujem mu za to.
Z tohto pohľadu ale, čo chcem zdôrazniť, pani predsedajúca aj pán kolega Lipšic, je, že mali by ste si a najmä vy teda ako významná funkcionárka strany SMER vyjasniť to potom s ministerstvom spravodlivosti, lebo ak máte pravdu, tak potom tá ich novela je nezmyselná, pretože oni zavádzajú to, čo podľa toho, čo kolega Lipšic povedal, s čím ste vyjadrili súhlas, je už dnes v práve. Ja teda nie som právnik, aby som robil arbitra teda medzi dvoma právnikmi a ešte ministerstvom spravodlivosti, nechám to naozaj na odbornú debatu a na odborníkov právnych, ale chcem len na to upozorniť, že ak má pravdu pán Lipšic a pani Laššáková, ministerstvo spravodlivosti predložilo návrh, ktorý nemá žiadny zmysel.
A dovoľte mi ale teda povedať, prečo možno sme my ten návrh predložili, napriek tým slovám, ktoré ste, pán kolega, povedali. A nie som právnik, ale stotožňujem sa s názormi mnohých renomovaných právnikov. Myslím, že Rado Procházka to veľakrát povedal a Lucia Žitňanská to x-krát povedala, a myslím, že aj súčasný predseda vlády to povedal, ale nechcem mu to vkladať do úst, že problémom slovenského právneho systému je často jeho doslovizmus. To, že nevymáhanie alebo nedostatočné vymáhanie nejakej normy alebo nesprávne vymáhanie nejakej normy u nás nevie vyriešiť, povedzme, súdny systém, systém polície, prokuratúry, trestného práva tým, že zladia a logicky budú interpretovať ustanovenia zákonov, ale často či už v politicky motivovaných prípadoch alebo jednoducho z neprofesionality, alebo jednoducho z tradície, je tendencia doslovisticky interpretovať právo, niekedy až nesprávnym spôsobom a to potom vedie k vlne ďalších legislatívnych zmien a noviel, ktoré dorozprávajú, dokončujú, doťahujú, dokonkretizujú veci, ktoré by v normálne fungujúcim systéme vôbec takto byť menené nemuseli. Toto je všeobecný fenomén, na ktorý poukazujú tí, čo sa vyznajú v práve. Ja ako poslanec, aj keď neprávnik musím povedať, že sa mi zdá, že majú pravdu, len vzniká potom otázka, čím na to má konkrétny predkladateľ poslanec reagovať v konkrétnom prípade, lebo ja neviem dneska zmeniť právnu kultúru Slovenskej republiky, ako je interpretovaná tisíckami aktérov, ktorí dnes pôsobia od sudcov cez vyšetrovateľov, cez prokurátorov, ale vieme zmeniť text zákona. Takže beriem na vedomie, a možno sme aj vinní z toho, že ako keby sme dointerpretovávali a doťahovali niečo, čo v skutočnosti v normálnej situácii by ani nebolo nevyhnutné, ale priznám sa, že v tomto prípade sa mi to v záujme reality zdá zmysluplné. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, opäť mi na úvod dovoľte povedať len poznámku, že tento návrh je v skutočnosti spoločným dielom aj s kolegom Procházkom, aj s kolegom Hrnčiarom, ale opäť vzhľadom na to, že ak by oni podpísali formálne tieto návrhy, nebolo by možné o nich rokovať po tejto schôdzi, tak ho predkladám ja a budem teda a som jeho oficiálnym predkladateľom.
Poďme však k samotnej podstate veci.
Na Slovensku donedávna platila situácia, že porušovanie autorských práv je a bolo trestných činom, ale zároveň Trestný zákon v tomto vo väzbe na autorský zákon ustanovoval určité výnimky, ktoré sa týkajú najmä zhotovovania diel pre vlastnú potrebu, tzv. rozmnoženín. To znamená, že nebolo možné žiadnym spôsobom trestne a trestnoprávne stíhať niekoho, kto takéto veci urobil bez komerčného účelu, bez úmyslu sa obohatiť alebo obohatenia, ale len pre vlastnú potrebu.
Došlo však v ostatných mesiacoch k prelomovému rozsudku Európskeho súdneho dvora, ktorý nepriamo, ale pomerne razantne zasiahol do tejto situácie, a to tak, že Európsky súdny dvor konštatoval, že takáto ochrana, by som povedal, použitia pre vlastný účel nie je autorskoprávne možná, ak človek získal toto dielo spôsobom, ktorý nie je zákonným, teda, aby som to povedal ľudskou rečou, ak sa mu dostalo do rúk niečo, čo porušuje autorské práva. Tam nemusí ísť len o stiahnutie z internetu, čo je ten najčastejší spôsob, že si stiahnete nejakú pieseň, program počítačový alebo, povedzme, film z internetu a v skutočnosti to nebola kópia, na ktorú sú vyriešené autorské práva. Ale, a vy to ani nemusíte vedieť, to treba zdôrazniť, to vás nejako neospravedlňuje, ale napríklad môže ísť o situáciu, keď kúpite DVD-čko alebo čokoľvek aj v hmotnej podobe a kúpite či už vedome alebo nevedome niečo, na čo nie sú vysporiadané autorské práve. Európsky súd teda povedal, že v takej situácii nie je možné celkom občana zbaviť zodpovednosti v zmysle autorského a občianskeho práva za to, že takto niečo spravil. To znamená napríklad, ak by si od neho chcel vymáhať náhradu škody ten, kto je majiteľom autorských práv, tak nie je to možné len preto, že to bolo vykonané pre vlastnú spotrebu, keď to tak môžem povedať, pre vlastný účel, nie je to možné len tak zakázať, nie je možné takto autorské práva obmedziť. Takže to bolo rozhodnutie Európskeho súdu.
Na Slovensku však toto rozhodnutie Európskeho súdu malo nepriamy, ale zásadný zásah do trestnoprávnej roviny celej veci, lebo tým, že u nás akékoľvek porušenie autorských práv bolo a je klasifikované v Trestnom zákone ako trestný čin zasahovania do autorských práv, tak v okamihu, keď sa takéto stiahnutie, napríklad nelegálne stiahnutie alebo stiahnutie, kde sú vyriešené autorské práva, piesne, filmu alebo niečoho iného, uskutoční, tak vlastne podľa rozsudku Európskeho súdu to sa stalo na Slovensku porušením autorského práva. A takéto porušenie automaticky na Slovensku je porušením Trestného zákona. To znamená, nepriamo, bez toho, aby to Európsky súd mal ako cieľ, bez toho, aby to naše zákonodarstvo doteraz malo ako cieľ, ale kombináciou právnych faktov došlo k tomu, že od tohto rozhodnutia nastala na Slovensku situácia, kde minimálne ak by sme právo brali doslova a dôsledne, čo by sme robiť mali, je naozaj stiahnutie jednej piesne trestným činom. Keďže toto nebolo úmyslom zákonodarcu, keď sa u nás prijímal autorský zákon, ktorý je platný, ani Trestného zákona, ktorý je platný, ale vyplynulo to práve z interakcie znenia v týchto zákonoch s rozhodnutím Európskeho súdu, ktoré sa tiež týka niečoho iného, tak sme predložili návrh novely, ktorý by mal túto situáciu vyriešiť. Rieši ju tak, že dopĺňa paragraf, ktorý rieši otázku trestného činu porušovania autorských práv tak, že ten, kto takýto čin spácha len pre vlastnú potrebu a zároveň bez toho, aby sa nejakým spôsobom, teda komerčne priamo alebo nepriamo z toho obohatil, tak nespácha trestný čin. Chcem zdôrazniť na úvod, že to neznamená, ako to bolo v niektorých médiách interpretované, legalizáciu. To znamená, my nehovoríme, že to bude v poriadku. Je stále možné napríklad občianskoprávne riešiť takéto škody. Ale znamená to, že nebude možné, tak ako to nebolo možné do toho rozsudku, niekoho, keď to poviem ľudovo, zavrieť za to, že si stiahol pieseň. To je náš návrh a dovolím si vás požiadať o jeho podporu. Ďakujem veľmi pekne.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade dovoľte mi poďakovať za všetky príspevky, teda aj ten v rozprave pána Švejnu aj tie ostatných kolegov, ktoré boli vyslovené vo forme faktickej poznámky, ale išli teda často nad rámec len reakcie na pána Švejnu a vyjadrovali tiež postoj k zákonu ako takému.
Čo ma na tom teší, je, že vyzerá to, že v tejto snemovni minimálne z ľudí, ktorí reagovali, a boli to ľudia aspoň zo štyroch klubov, ak som ich správne počítal, ak beriem do úvahy aj seba, podporili ideu minimálneho dôchodkového príjmu všetci. To znamená, že tá základná myšlienka, ktorú som sa pokúsil na úvod zdôrazniť, teda myšlienka garancie minimálneho príjmu pre ľudí všetkých, pre starších ľudí, ktorá je o niečo vyššia, a pre starších ľudí, ktorí celý život pracovali, je ešte o niečo vyššia, je, mám pocit z tej rozpravy, všeobecne akceptovaná a asi na nej by akékoľvek riešenie malo stáť. V tejto súvislosti tým pádom si dovolím skôr hovoriť o tom, kde možno sú rozdiely, a niečo vysvetliť a niečo doplniť.
Pokiaľ ide o technické otázky, pán Solymos, ktorý to otvoril, myslím, už nie je v sále, ale predsa možno ma sleduje z poslaneckého salónu a niečo o tom hovorila pani kolegyňa Tomanová, podľa mňa žiadny rozumný človek sa nebráni diskusii a každý zákon, najmä zákon v takejto zložitej veci sa vždy dá vylepšiť. Takže asi by nebolo odo mňa ani poctivé, ani správne povedať, že všetky technické pripomienky sú mylné. A dovolím si upozorniť, že niektoré z nich, myslím si, mylné sú. Dovoľte mi povedať to na jednom príklade. My práve týmto návrhom naprávame niečo, čo už je problém v dnešnom zákone o pomoci v hmotnej núdzi a čo by sa po takomto zákone stalo ešte horším. A to je to, že dnešný zákon definuje možnosť pomoci v hmotnej núdzi vrátane minimálneho dôchodkového príjmu alebo dnes dávky v hmotnej núdzi pre starších ľudí vo väzbe na príjem, ktorý je nižší ako životné minimum. Problém je však v tom, že práve aj dnes alebo minimálne do toho konca decembra minulého roku, lebo teraz je to už ťažšie, práve starší ľudia, ktorí dlhodobo pracovali, mali príjem, ktorý aj s týmto všetkým by presahoval životné minimum, a preto by teoreticky takúto pomoc ani nemuseli dostať. Ale práve preto, že chceme ustanoviť, aby starší ľudia a najmä ľudia starší, ktorí odpracovali 40 rokov, mali nárok na príjem nad životným minimom, tak aj tá naša definícia hmotnej núdze musí byť iná, musí súvisieť práve s tým, že tento nárok chceme vytvoriť a zachovávať. Ale to sú technické veci. Ja naozaj nechcem zdržiavať, poďme na to, čo je podstatné.
Prvá vec, ktorá tu odznela, je otázka solidarity. Pani kolegyňa Tomanová hovorila o tom, že mal by byť tento minimálny dôchodkový príjem súčasťou zákona o sociálnom poistení. Dovoľte mi povedať, prečo s tým nesúhlasím aj keď ten názor rešpektujem. Všetko, nakoniec aj sociálne poistenie, aj minimálny dôchodkový príjem, ako to my navrhujeme, sú verejné financie. Takže zloží sa na to niekto. Ale otázka je, kto sa na to skladá. Na to, čo je v zákone o sociálnom poistení, sa skladajú ľudia teda v jednom prípade, ktorí platia tie odvody, respektíve ak z toho vzniká prerozdelením dôchodcov, skladajú sa na to ostatní dôchodcovia. To znamená, z tohto pohľadu sú akékoľvek redistribučné kroky v dôchodkovom vzorci redistribúcia medzi jednotlivými skupinami dôchodcov. A ak je niečo v zákone o hmotnej núdzi, ak je takýto minimálny dôchodkový príjem, aký my navrhujeme, skladajú sa na to všetci daňovníci všetkými daňovými príjmami, skladajú sa na to aj fyzické osoby, aj právnické osoby, ktoré platia daň z príjmu, aj každý iný. Dokonca aj cudzinec, ktorý na Slovensku niečo nakúpi a zaplatí DPH, sa na to skladá. Takže otázka je, kto by mal byť solidárny s kým. Myslím si, že pri garancii minimálneho príjmu by to mala byť otázka solidarity všetkých občanov Slovenska s týmito ľuďmi, ktorí napríklad celý život pracovali a z bežného dôchodkového systému im takýto nárok nevyšiel.
Preto si myslím, že by tento nárok mal byť súčasťou zákona o pomoci v hmotnej núdzi ako minimálny dôchodkový príjem, kde sa to platí zo všetkých daní a odvodov v tejto krajine, a nie zo zákona o sociálnom poistení, kde to v podstate bude vznikať len redistribúciou odvodov práceschopných ľudí resp. redistribúciou medzi dôchodcami ako takými. Ale, opakujem, rešpektujem ten iný názor, nie je to názor, ktorý je nejako škandalózny alebo nepremyslený, ale vyjadruje to inú filozofiu toho, kto by mal byť s kým solidárny pri zabezpečení minimálneho dôchodkového príjmu.
Druhá vec, ktorú by som si dovolil povedať, je otázka maximálneho dôchodku, ktorú otvoril kolega Fecko. Ja na rozdiel od kolegu Švejnu nebudem súhlasiť s maximálnym dôchodkom. A poviem, prečo to tak je. Opäť, nie je to preto, že by som nebol aj za myšlienku čiastočnej solidarity v dôchodkovom systéme, ako som to vyjadril aj v úvodnom prejave, myslím si, že správny dôchodkový systém musí kombinovať zásluhovosť a solidaritu. Aj z morálneho hľadiska, ale aj z praktického motivačného hľadiska by ich mal vždy kombinovať. A maximálny dôchodok je pomerne, prepáčte, že použijem ten výraz, tupý nástroj zabezpečenia solidarity na hornom konci, a to z nasledovného dôvodu. Ak raz ustanovíme nejakú sumu, ktorú človek nemôže prekročiť, tak to napríklad bude znamenať, že ľudia, ktorí sa blížia k tomuto stropu, začnú byť trestaní aj za veci, ktorými ľudí chceme motivovať.
Poviem príklad. Keďže chceme, aby pracovali dlhšie tí ľudia, čo vládzu aj po dosiahnutí dôchodkového veku, je dnes mechanizmus, kde dostávate o 6 % ročne vyšší dôchodok za každý rok po dôchodkovom veku, ktorý pracujete. To znamená, že ak pracujete nie do 62, ale do 65 rokov veku, dostanete dôchodok, ktorý je o 18 % vyšší, ako by sa vám inak vypočítal. Zároveň ak platíte dlhšie odvody aj po dosiahnutí dôchodkového veku, aj to sa vám započíta, že ste ich dlhšie platili. Ak raz tu zavedieme strop, tak pre mnohých ľudí, ktorí sa budú k tomu blížiť, povedzme, vzdelanejších ľudí so stredným, vyšším príjmom zrazu v nejakom bode už sa to neoplatí, čo je podľa mňa aj motivačné nie správne, lebo naozaj potrebujeme, aby každý pracoval. A povedzme si úprimne, u koho je realistickejšie dlhšie pracovať. Je to u niekoho, kto robí 40 rokov za minimálnu mzdu skladníka, alebo u niekoho, kto ja neviem je vedecký pracovník alebo manažér, ktorý predsa je aj v inom psychickom a fyzickom stave? To znamená, že my chceme, aby ľudia čo najdlhšie pracovali, ak vládzu a chcú, a nemali by sme im tieto motivácie brať.
Preto ja si myslím, že riešenie tzv. maximálneho dôchodku nie je v tom, ustanoviť nejaký strop, ale skôr sa dôsledne pohrať, ja som to aj hovoril v úvodnom slove, s tým, ako sú dnes nastavené tie vzorce tak, aby sme nemali zbytočne veľké disproporcie, a plus, samozrejme, vo väzbe na niektoré iné systémy, lebo, ako ste vy spomenuli, systém silových zložiek nie je vôbec súčasťou systému sociálneho poistenia. To znamená, že súhlasím s tým, že by sme sa mali pozrieť na to, do akej miery ten dnešný systém je správny a spravodlivý, ale myslím si, že riešenie ako nejakou jednoduchou hojnou sumou, hojným stropom je rovnako nesprávne, ako ustanoviť maximálnu mzdu, akokoľvek to znie dobre.
Tretia vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je vec, ktorú naznačil kolega Švejna, že na čo viazať ten minimálny dôchodkový príjem. My sme to ani nenaviazali na minimálnu mzdu, je tam uvedené, absolútnu sumu, ale pri zdôvodnení som to odôvodnil čistou minimálnou mzdou. Kolega Švejna otvoril otázku vhodnosti tohto indikátora, či by tam nemal byť iný indikátor životného minima, indikátor priemerného dôchodku. Toto je podľa mňa odborná diskusia, ktorú by sme mali viesť. A opäť by som nebol posledný, kto by povedal, že to, ako sme to my navrhli, je určite správne.
A dovoľte mi vysvetliť, prečo si napriek tomu myslím, že to predsa len má svoje výhody. Vy ste spomenuli, kolega Švejna, že rozhodnutie o minimálnej mzde je politické rozhodnutie. A v tom máte úplne pravdu. Je to politické rozhodnutie o tom, aký minimálny plat považujeme v tejto krajine za akceptovateľný, lebo minimálna mzda je naozaj o tom, že my zakážeme človeku zobrať prácu za menej peňazí, čo je dosť vážny zásah do osobnej slobody, do ekonomiky. Ale robíme ho, pretože jednoducho vnímame určitú základnú mieru dôstojnosti vo väzbe na minimálnu mzdu. A, úprimne povedané, práve preto si myslím, že tá väzba aj politickej dôstojnosti o minimálnom dôchodku, aký minimálny dôchodkový príjem považujeme za dôstojný pre človeka, ktorý teda 40 rokov odpracoval, je podľa mňa dôležitá. A ja preto by som sa tomuto sporu úplne nebránil. Ale, opakujem, možno sú tam aj iné nevýhody, ktoré sme nedomysleli. A treba o tom debatovať. A určite som na tú debatu pripravený. A myslím, že je to aj debata účelná.
Posledný odborný bod, ktorý dovoľte pred záverom spomenúť, sa týka otázky toho, ako čo robiť s ľuďmi, ktorí celý život nepracovali. Ten náš systém, ktorý navrhujeme, hovorí, že zvýhodnení by mali byť tí, ktorí celý život pracovali, tí, čo pracovali menej, by mali byť zvýhodnení menej a tí, čo nepracovali vôbec, by mali dostať len tú základnú sumu, hovorím, ktorá vychádza na asi 180 eur v dnešných cenách. Stretol som sa s kritikou, bola označená, možno som ju zle pochopil, ospravedlňujem sa, ak som ju zle pochopil, aj v náznaku pani kolegyne Tomanovej, ale aj v tom článku pani profesorky Radičovej, z ktorého citoval kolega Solymos, že vzhľadom na to, že dôchodkové poistené sú aj matky malých detí, keď nepracujú, že štát za ne platí dôchodkové poistenie, tak vlastne akýkoľvek takýto systém je nespravodlivý, lebo vlastne umožňuje získať takýto minimálny garantovaný dôchodkový príjem slušný aj ľuďom, ktorí celý život nepracovali, ale teda sa im to počíta kvôli tomu, že zákon o sociálnom poistení hovorí, že za rodičov malých detí, ktorí sa starajú o tieto deti, platí štát.
Dovoľte mi vysvetliť, že toto vôbec nie je vlastnosť ani tohto minimálneho dôchodkového príjmu, ani dnešného zákona o pomoci v hmotnej núdzi, to je vlastnosť určitého rozhodnutia, ktoré urobila táto snemovňa v roku 2003, ku ktorej, ak chce, sa môže vrátiť. Ale nijako to nesúvisí s otázkou minimálneho dôchodkového príjmu. A to rozhodnutie, ktoré tu padlo v roku 2003, musím povedať, na návrh, ak sa pamätám, pána kolegu Brocku, predpokladám, že on to bude vedieť lepšie povedať, a na návrh KDH, bolo práve to, aby sa matkám, teda rodičom, ale väčšinou sú tu matky malých detí, ktoré zostanú doma starať o deti, započítavala doba starostlivosti až do veku 6 rokov detí, ako keby pracovali, ale teda za 60 % priemernej mzdy, teda za tú nižšiu mzdu. Kolegyňa Gibalová vlastne to môže aj potom v spravodajskom slove okomentovať. Malo byť aj vyjadrením váhy, ktorú spoločnosť dáva na výchovu malých detí, toto, a teda to, že z hľadiska dôchodku by to malo byť vnímané ako rovnocenné s pracovnou aktivitou. Ja som vtedy, priznám sa, to nepovažoval úplne za ideálne, lebo sa mi zdalo, že taký dlhý, ale nízky koeficient bude zabezpečovať práve pre matky a najmä opakované matky nízky dôchodok a bude vytvárať malú motiváciu sa vrátiť na trh práce. Ja som bol vtedy osobne za vyšší, ale kratší koeficient, ale pre priateľov z KDH to bola vtedy veľmi významná vec a celá snemovňa to odhlasovala. Vtedy ja som nebol poslanec, ja som bol štátny tajomník, takže ja som o tom nemohol rozhodnúť. A nikto to odvtedy ale nenapadol, to si dovolím zdôrazniť, aby teraz to nebolo. To znamená, že nepočul som žiadny návrh. Odvtedy tu bola vláda Roberta Fica jedna, bola tu vláda Ivety Radičovej, je tu teraz vláda Roberta Fica dva, nikto nenavrhol tento systém zrušiť. Dnes sa to mnohým ľuďom nepáči, lebo hovoria, že je to príliš a potom dôchodky dostávajú ľudia, ktorí nikde nepracujú, len za to, že majú veľa detí a podobne. Treba možno o tom diskutovať. Ale tú diskusiu potom treba viesť o tom, či štát má platiť odvody za rodičov malých detí, ktorí sa o ne starajú, v akej dĺžke, ako dlho a v akej výške to má byť. To je legitímna diskusia. Ja sa priznám, že ja by som až také zjednodušené názory na rodičov, ktorí „len celý život sedia doma", nemal. Možno aj preto, že som teraz rodič dvoch malých detí sám, hoci pracujem, tak mám oveľa väčšiu mieru opatrnosti pri paušalizujúcich hodnoteniach rodičov malých detí a tom, čo to znamená, aká obeť to je a čo si za to od spoločnosti zaslúžia späť. Len chcem zdôrazniť, že ak niekto takú debatu mať chce, tak nech ju má, ale to je debata, ktorá sa nijako netýka minimálneho dôchodkového príjmu ani nejakej inej príjmovej garancie, týka sa toho, čo si myslíme, že spoločnosť dlhuje alebo nedlhuje rodičom malých detí, ktorí sa starajú o tieto deti vo väzbe na ich neskoršie dôchodkové nároky.
Takže toľko z mojej strany.
A dovoľte mi ešte raz na záver poďakovať za konštruktívnu diskusiu, hoci som vo faktickej poznámke pani kolegyne Tomanovej zachytil kľúčové signalizačné slovo nesystémový, čo je obvyklý pojem, ktorý kolegovia zo strany SMER používajú, keď niečo nevedia reálne namietať, ale aj tak to nechcú podporiť. Takže som pochopil, že asi tým pádom SMER to nepodporí v tejto fáze. Ale dúfam, že sa nechajú proste prekvapiť. Ak by to prešlo do druhého čítania, sme pripravení na akúkoľvek diskusiu o tom, ako toto dotiahnuť. Ja som okrem kolegyne Radičovej čítal aj kolegu Mihála, ktorý privítal tento návrh, ale povedal, že tiež by rád diskutoval o niektorých technických aspektoch, teraz tu momentálne nie je. Ak zákon neprejde do druhého čítania, chcem vás uistiť, že z pohľadu mojej osoby, aj z pohľadu strany SIEŤ, ktorú tu dnes zastupujem, ide o tému, ktorej sa nevzdávame a na ktorej chceme spolupracovať dlhodobo. A myslím si, že je to téma, ktorú ak nedoriešime v tomto funkčnom období uspokojivo, tak bude určite súčasťou programového vyhlásenia budúcej vlády. Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som uviedol tento návrh zákona, ktorým navrhujeme zaviesť minimálny dôchodkový príjem a jeho garanciu.
Dovoľte mi na úvod povedať, že tento návrh je spoločným dielom trojice poslancov, okrem teda mojej osoby aj pán poslanca Procházku, aj pána poslanca Hrnčiara. Vzhľadom však na to, že ustanovenia rokovacieho poriadku hovoria, že o zákone, ktorého spoluautorom je poslanec, ktorý z akýchkoľvek dôvodov príde o mandát, sa ďalej nemôže rokovať, tak som pod týmto návrhom podpísaný len ja, vzhľadom na to, že moji kolegovia dali svoje verejné záväzky o tom, že svojho mandátu sa po tejto parlamentnej schôdzi vzdajú. Takže z tohto dôvodu je to môj zákon predložený jednou osobou a v skutočnosti je to dielo troch poslancov.
Dovoľte mi teraz pristúpiť k samotnej vecnej podstate návrhu a k tomu, o čo tu ide.
Jedna zo základných otázok, ktorú rieši každá civilizovaná spoločnosť, je, aké garancie, v slovenskom módnom politickom výraze by som to povedal, aké istoty poskytnúť ľudom, ktorí sú na tom biedne, ktorí sú v núdzi. Civilizované krajiny najmä Európy pristúpili už dávno k rozhodnutiu, že chcú každému svojmu občanovi garantovať určitú minimálnu úroveň príjmu, teda chcú mu garantovať, že nezostane doslova bez koruny alebo, ako by sme už dnes povedali, bez eura. Tento záväzok je napríklad u nás upravený aj v Ústave Slovenskej republiky a upravený v mnohých medzinárodných dokumentoch a asi o ňom netreba veľmi diskutovať.
Zaujímavejšia je otázka, či táto garancia, táto miera istoty má byť pre všetkých občanov rovnaká, to znamená, či občan, ktorý je, povedzme, napríklad nezamestnaný, ale inak práceschopný, má mať rovnakú ochranu ako občan, ktorý je napríklad invalidný a tým pádom má aj sťažený prístup na pracovný trh, alebo vôbec nemôže sa sám živiť, či občan, ktorý je, povedzme, chorý, má mať inú garanciu.
A v konečnom dôsledku tá jedna z najdôležitejších otázok je, akú garanciu, akú istotu má mať občan, ktorý je po produktívnom veku, ktorý dospel do dôchodkového veku. Táto otázka je dôležitá nielen z etickej, ale aj z praktickej roviny. Ako nedávno uverejnili médiá, prekročili sme hranicu milióna starobných dôchodcov. To znamená, že nejde o marginálnu skupinu ani o skupinu, ktorá je nejakým spôsobom okrajovou záležitosťou pre našu spoločnosť, starobní dôchodcovia tvoria už v tejto chvíli takmer pätinu obyvateľstva. A ten počet bude, samozrejme, so starnutím populácie rásť, kým sa stabilizuje v horizonte niekoľkých desiatok rokov. Preto otázka, akú garanciu, akú istotu príjmu chceme dať ľudom, ktorí sú starší a majú nedostatočný príjem, nazvime to, hlavný, z dôchodku, z práce, z iných zdrojov, je jednou z kľúčových otázok sociálnej politiky na Slovensku a nielen na Slovensku.
Väčšina civilizovaných spoločností na túto otázku odpovedá tak, že starší ľudia majú mať nárok na o niečo vyššie istoty ako ľudia zdraví, v práceschopnom veku. To znamená, ak si to pozriete, každá krajina to rieši inak technicky. A mohol by som tu, a možno v rozprave na to príde, hovoriť o tom, aké rôzne mechanizmy na to krajiny používajú. Ja spomeniem len extrém v tejto chvíli. Napríklad Nový Zéland má mechanizmus, kde každému človeku nad určitý vek, dôchodkový vek, v prípade Nového Zélandu vo veku do 65 rokov garantuje jednotný štátny minimálny dôchodok. Nezaujíma novozélandský štát, ten človek či prišiel na Nový Zéland pred týždňom, či pracoval 50 rokov, nič iné ho nezaujíma, lebo proste je to garancia občianska. Ak máte vek 65 rokov, máte tam nárok na jednotný minimálny príjem od štátu. To je jeden extrém. Na druhom extréme sú, naopak, systémy, ktoré nechávajú ľudí, primárne starších ľudí, žiť z dôchodkových systémov, ale predsa len majú určité formy ochrany pre tých, ktorým dôchodok vyjde veľmi nízky. Na Slovensku máme od roku 2004 takýto systém tiež zavedený. Je zavedený v zákone o pomoci v hmotnej núdzi. A bol zachovaný, aj keď, bohužiaľ, v zmenenej podobe. A k tomu sa o chvíľku dostaneme aj v novom zákone o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý platí od 1. januára tohto roku, ktorý schválil SMER minulý rok.
Tá garancia, ktorú máme u nás zavedenú, vychádza z toho, že garantuje alebo teda minimálne do konca minulého roka garantovala každému občanovi vo veku nad 62 rokov to, že má automatický nárok na príjem vo výške dnes zhruba 180 eur. To platilo do konca januára. Zároveň vďaka opatreniam, ktoré sa zaviedli tiež v rokoch 2004 a 2005, ale pre ľudí, ktorí majú odpracovaný určitý počet rokov, sa zavádza zvýhodnenie v tejto veci. A to ma dostáva k tej druhej podotázke, že ak chceme garantovať starším ľudom vyššiu úroveň minimálneho garantovaného príjmu ako, povedzme, ľudom v práceschopnom veku, zdravým ľudom, má byť táto garancia rovnaká pre všetkých alebo má nejakým spôsobom zvýhodňovať niekoho? Slovenské riešenie, ktoré tu platilo do konca minulého roku, a v obmedzenej miere stále platí, je, že, áno, majú byť zvýhodnení tí, ktorí si odpracovali určitý počet rokov. Konkrétne ten mechanizmus, ktorý u nás funguje, doteraz je, že sa ten nárok z tých 180 eur jemne zvyšuje od 25. roku počtu odpracovaných rokov vyššie. Inými slovami, na Slovensku máme dnes systém, kde každý dôchodca, ktorý poberá starobný dôchodok, má o niečo vyšší nárok a tí, čo odpracovali ešte viac ako 25 rokov, ešte majú o niečo jemne tento nárok vyšší.
Problém je však v tom, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi tento systém, ktorý, treba uznať, bol komplikovaný, aj keď funkčný, značne poškodil. A poškodil ho nasledovným spôsobom. Z tých 180 eur, ktoré som spomínal a ktoré mal do konca minulého roku garantované každý občan Slovenskej republiky vo veku nad 62 rokov a od ktorých o niečo viac mali tí, ktorí mali dôchodok a odpracované roky, tak rozhodol zákon schválený tuto v tejto snemovni minulý rok napriek teda nášmu nesúhlasu, že budú musieť ľudia preukazovať svoj nárok na takýto príjem v podobe príspevku alebo výdavkov na bývanie. To znamená, že ten občan, ktorý je schopný preukázať výdavky na bývanie, starší občan, bude mať naďalej nárok na túto plnú sumu a ten, ktorý to z nejakých dôvodov nie je schopný preukázať, taký nárok mať nebude. Výsledkom toho je, že ak v plnej výške takúto podporu poberalo do konca minulého roku viac ako 15 tisíc dôchodcov alebo ľudí vo veku nad 62 rokov, tak ešte v marci, už po troch mesiacoch fungovania nového zákona neviem presne, koľko takýchto ľudí je, lebo ich prestal úrad práce sledovať. Ale dá sa odvodiť, že je ich určite menej ako polovica z tých predchádzajúcich. To znamená, minimálne polovica starších ľudí, ktorí predtým z tohto minimálneho garantovaného príjmu profitovali alebo benefitovali, naň minimálne doteraz nárok už stratila.
Z tohto dôvodu sme sa rozhodli prísť s týmto návrhom, ktorý jednak napráva chybu, ktorá sa stala, a snaží sa celý systém postaviť na novú, jednoduchšiu, zrozumiteľnejšiu a, by som povedal, dlhodobo aj udržateľnejšiu bázu. V čom spočíva? Spočíva v tom, že namiesto pomerne komplikovaného vzorca, ktorý tu doteraz bol, kde sa aj pre starších ľudí napočítavali rôzne nároky, niektoré teda, ako som teraz vysvetlil, nemusia preukazovať, niektoré musia preukazovať, a zároveň sa potom dopočítavali percentá možných nárokov, tak sme sa rozhodli zaviesť opak, rozhodli sme sa zaviesť jednoduchý minimálny garantovaný príjem, od ktorého sa potom v prípade menšieho počtu odpracovaných rokov odpočítava 1 %. Ten minimálny garantovaný príjem navrhujem vo výške 300 eur.
Dovoľte mi povedať niečo k tej sume. Nejde o žiadnu štedrú sumu. A myslím, že to najlepšie dokomentuje, že nejde ani o žiadny populistický návrh, pretože keby sme chceli naozaj ukazovať nejakú populárnu tvár, asi by tá suma musela byť vyššia, lebo 300 eur nie je suma, z ktorej sa dá akýmkoľvek spôsobom, zjednodušene povedané, vyskakovať. Je to naozaj minimálna suma, ktorá zodpovedá sume, ktorá v tejto chvíli je vo výške čistej minimálnej mzdy. Čistá minimálna mzda je porovnateľný ukazovateľ. Z toho dôvodu, samozrejme, dôchodky sa na Slovensku nezdaňujú. To znamená, že ak chceme porovnávať to s inými príjmami, musíme to porovnávať s príjmami po zdanení a zodvodnení. A 300 eur je zhruba toľko, koľko dostane dnes človek, ktorý pracuje na plný úväzok za minimálnu mzdu. Z tohto dôvodu navrhujeme garantovať takýto istý príjem aj dôchodcovi, ktorý pracoval aspoň 40 rokov.
O ktorého dôchodcu tu ide? Chcem zdôrazniť, že nejde o bežného dôchodcu, pretože bežnému dôchodcovi, ktorý odpracoval 40 rokov, vyjde výrazne vyšší dôchodok. A osobitne, ak ide o, povedzme, potom dôchodcu, ktorý je vdovcom, vdovou alebo má nárok na nejaké ďalšie plnenia, ale aj samostatný dôchodok pre drvivú väčšinu ľudí, ktorí pracovali celý život, vychádza výrazne dlhšie, v tejto chvíli sa dá odhadnúť niekde medzi 400 a 500 eurami pre bežného človeka, novodôchodcu. Tým pádom táto minimálna garancia je určená najmä pre tých, ktorí síce celý život pracovali alebo skoro celý život pracovali a zároveň pracovali za nízku mzdu, pretože len pre nich je relevantná. Pre tých, ktorý celý život pracovali za mierne podpriemernú, priemernú, a nehovoriac už o nadpriemernej mzde, už z bežného dôchodkového systému vyjde taká suma, že túto garanciu vôbec nebudú potrebovať. Ak sa teda ale pozrieme na ľudí, ktorí celý život pracujú za veľmi nízku mzdu, môžeme hovoriť, aby som použil praktické príklady, o predavačke v obchode, môžeme hovoriť o žene, ktorá sa stará v zariadení sociálnych služieb o chorých ľudí, môžeme, bohužiaľ, hovoriť napríklad, aby som ale nezostával len v tomto, povedzme, stredoškolsky vzdelaných zamestnancoch rôznych štátnych a verejných zariadení, napríklad v kultúre a v iných oblastiach, kde tie platy sú veľmi, veľmi nízke, môžeme, samozrejme, hovoriť aj o takých tradičnejších nízko platených profesiách, ako sú, povedzme, upratovačky a podobne. Zároveň môžeme hovoriť o množstve veľmi tvrdých profesií, v ktorých sa pracuje, a to veľmi tvrdo, kde človek celý život odpracuje, ale napriek tomu ten dôchodok, ktorý mu vyjde, spadne pod túto minimálnu garanciu. Aby som nezostával len pri ženách, práve som si uvedomil, hoci ženy na Slovensku majú v priemere nižší dôchodok, môžeme takisto napríklad hovoriť pri mužoch o zamestnancoch v poľnohospodárstve, kde teda minimálne tie oficiálne platy stabilné, dlhodobé sú tiež pre väčšinu ľudí veľmi nízke.
Pre všetkých týchto ľudí, ktorí celý život pracujú, je určená táto minimálna dôchodková garancia vo výške 300 eur s tým, že od tejto dôchodkovej garancie sa potom odpočítava 1 % za každý rok, o ktorý ten človek pracoval menej ako 40 rokov. To znamená, že chceme zachovať a posilniť zvýhodnenie ľudí, ktorí celý život pracovali, aj keď za nízku mzdu. Títo ľudia budú mať nárok na 300 eur, ale ak nepracujú, povedzme, vôbec celý život, to znamená, že sa odpočíta 40 % z tejto sumy, tak budú mať nárok 180 eur, na ktoré mali nárok do konca minulého roku, než im ten nový zákon túto garanciu zobral. Inými slovami, naším cieľom je zachovať garanciu 180 eur, ktorá z nášho slovenského systému zmizla 1. januárom aj pre ľudí, ktorí nikdy nepracovali, ale chceme zvýhodniť a chceme garantovať vyššiu hranicu 300 eur pre tých, ktorí 40 rokov pracovali, hoci aj za veľmi nízku mzdu. To je náš návrh.
Chcem zdôrazniť, že nejde o návrh, ktorý by mal významné rozpočtové dôsledky. My sme nad tým dlho sedeli, len narazili sme na to, že rovnako ako pri predchádzajúcich zmenách tohto systému nie je technicky možné na euro spočítať dopady tohto návrhu. A poviem, prečo to tak je. Na to, aby sme vedeli spočítať tie dopady, by sme museli poznať nielen štruktúru dôchodkov vo väzbe na počet odpracovaných rokov, čo by sme vedeli zo Sociálnej poisťovne zistiť, a také dáta aj sú, ale museli by sme poznať najmä to, ako títo dôchodcovia žijú spolu v rodinách. To znamená, ktorí dôchodcovia s akým počtom odpracovaných rokov a s akým dôchodkom spolu žijú, pretože táto garancia, samozrejme, platí pre jednotlivca, ak je sám, a pre dvojicu vo výške 500 eur, ak je vo dvojici. A ten dôvod je jednoduchý, že väčšina dôchodcov jednak buď žije vo dvojici, alebo ak nežije vo dvojici, ak nie je dvojica manžel, manželka, tak potom má nárok na iné platby, napríklad na vdovský dôchodok, ktorý sa k tomu bežnému pripočítava. To znamená, že nie je v tejto chvíli technicky možné presne spočítať, ako by to dopadlo, ale z doterajšieho počtu poberateľov dôchodkov sa dá odhadnúť, aký by ten rozpočtový dôsledok asi bol, keďže ten náš systém je navýšením oproti tomu, čo síce do konca minulého roku fungovalo, ale len navýšením miernym. To znamená, vieme to odhadnúť. A tie odhady sú, že by to malo rozpočtové dopady vo výške miliónov eur, možno vo veľmi v pesimistickom predpoklade niekde okolo desiatok miliónov eur, čo je suma, ktorá nie je malá. A dovolím si povedať, že keďže výdavky na celkový dôchodkový systém na Slovensku sú teda asi stonásobne vyššie, tak v kontexte výdavkov na dôchodky ide o sumu zanedbateľnú. To znamená, že ide o sumu, ktorá nie je záťažou pre dôchodkový systém, pohybuje sa naozaj plus-mínus v hodnote 1 %.
Dovoľte mi však ešte aj vysvetliť, tento návrh prečo nie je len momentálnym riešením situácie, najmä situácie, ktorá vznikla novým zákonom o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý je nevýhodný najmä pre chudobných ľudí, ktorí sú starší a celý život pracovali, ale zároveň aj prečo je signálom našej dlhodobej snahy, ako riešiť otázku dôchodkov a otázku ich garancie. Je to jeden z prvých krokov, ktorý by mal naozaj na Slovensku jasne a zrozumiteľne postaviť vzťah medzi solidaritou a zásluhovosťou v dôchodkovom systéme. Slovenský dôchodkový systém je síce tradične zásluhový, ale táto zásluhovosť je v ňom rozmiestnená veľmi nerovnomerne. Nechcem ísť teda do technických detailov ani tým zaberať veľa času, ale aj historicky aj dnes máme na tú zásluhovosť mnoho, by som povedal, obmedzení zospodu, z vrchu aj z boku, z ktorých niektoré majú zmysel, napríklad takáto garancia solidarity, akú my navrhujeme, podľa mňa zmysel má, a naozaj ju pozná každá krajina, a niektoré napríklad zmysel úplne nemajú.
Poviem len príklad. Dôchodkový systém súčasný poskytuje dôchodkovú bonifikáciu aj pre ľudí, ktorí mali vyšší príjem, ako bol príjem väčšiny občanov tejto krajiny. To znamená, že ak ste mali príjem, ktorý je tesne nad príjmom priemerného občana, to znamená nad tzv. mediánovým príjmom, aby som bol technicky presný, ale je nižší ako priemerná mzda, čo je situácia, ktorá sa týka asi 17 až 20 % obyvateľstva, takže nie je to zanedbateľná vec, tak sa vám budú skladať na vyšší dôchodok všetci ostatní, dokonca aj tí chudobnejší, ktorí sú pod vami, lebo sa zaviedol nie úplne domyslený takýto typ napríklad bonifikácie. To sa zaviedlo, aby som bol konkrétny, v roku 2012, keď sa menil prvý a druhý pilier po nástupe vlády Roberta Fica. Ale to uvádzam skôr ako príklad toho, že naozaj dnešný dôchodkový systém vrátane prvého piliera má mnoho takýchto zákutí, ktoré sa doň postupne naakumulovali a ktoré nejakým spôsobom ani nezvyšujú jeho zrozumiteľnosť, že by ľudia chápali, čo sa oplatí, čo sa neoplatí, a zároveň znižujú jeho spravodlivosť, jednak aj kvôli nižšej zrozumiteľnosti, ale aj kvôli dopadom na konkrétne skupiny.
Samozrejme, a to poviem veľmi otvorene, žiadny dôchodkový systém na svete nemôže vyhovieť všetkým, lebo dôchodkový systém je zo svojej podstaty redistribučný systém, ktorý redistribuuje od niekoho niekomu inému, od aktívnych občanov teda k tým, čo už sú starší, a zároveň aj vnútri tejto skupiny možno od tých, ktorí to potrebujú menej, k tým, čo to potrebujú viac. A každý taký systém má svoje zákutia a nevýhody. Ale je dôležité smerovať k systému, ktorý je čo najzrozumiteľnejší, to znamená, že ľudia rozumejú, o čo ide, v čom sú jeho princípy, v čom je spravodlivosť a čo z neho dostanú, a zároveň je, samozrejme, udržateľný, motivačný a spoľahlivý pre nich. My si myslíme, že to nielen by sa malo udiať touto minimálnou dôchodkovou garanciou, ktorá je naozaj len prvým krokom toho, ale že by bolo potrebné napríklad vo väzbe na druhý a tretí pilier dosť zásadne premyslieť, ako tieto systémy majú vyzerať tak, aby za čo najmenší náklad dodávali ľuďom čo najväčší komfort. Mal som o tom vystúpenie pri reforme druhého piliera pred pár dňami, nechcem sa opakovať ani vás zdržiavať. Ale tam som sa snažil vysvetliť, prečo súčasný druhý pilier a tretí pilier tiež potrebujú reformu smerom k zjednodušeniu, k zníženiu nákladovosti a maximalizácii výhod pre konkrétnych občanov.
Preto si dovoľujem vás požiadať o podporu pre tento návrh.
Ako už som spomenul, a už to spomínam v závere, ide o návrh, ktorý zavádza filozofiu, ktorá je, myslím si, všeobecne akceptovateľná. Teda je to filozofia garancie minimálneho dôchodkového príjmu pre všetkých občanov, starších, ktorá je o niečo vyššia, ako je garancia, ktorú poskytujeme ostatným. Zároveň je to návrh, ktorý hovorí, že ale tí z týchto ľudí, ktorí pracovali a pracovali čím dlhšie a celý život, by mali byť predsa len o niečo zvýhodnenejší. To je filozofia, ktorá, si myslím, je všeobecne akceptovateľná. Snažte sa túto filozofiu realizovať zrozumiteľným a jednoduchým a pre ľudí pochopiteľným spôsobom a za náklady, ktoré sú vo vzťahu k celkovým nákladom dôchodkového systému veľmi, veľmi nizučké. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja tiež na úvod len poznámku, že priznám sa vám, pán poslanec, že viac som videl vás v bulváre ako pani verejnú ochrankyňu práv, najmä v súvislosti s vaším vozovým parkom, ktorý vám nijak nevyčítam, ale naozaj, myslím, že to bolo tiež nepatričné. Ale poďme k tomu, čo je podstatné, lebo toto sú také doťahovačky drobné.
Z toho, čo ste hovorili, na mňa išiel dojem, že vy stále vnímate - a teraz zase - nielen osobu pani Dubovcovej, ale, myslím ten úrad ako taký ako nejakú hrozbu pre Slovenskú republiku, ktorá ho ohrozuje tým, že odkrýva nejaké naše problémy, ktoré nás budú zahanbovať alebo nám budú robiť problémy, a preto ombudsman by mal byť niekto, kto možno robí nejaký taký základný servis, napíše inštitúcii potichučky, ale v zásade by nemal ohrozovať stabilitu Slovenskej republiky a jej dobré meno tým, že bude do vecí rýpať. A ja sa musím priznať, že toto podľa mňa je veľmi zlý koncept verejného ochrancu práv, ktorý majú nesebavedomé krajiny, ktorých hlavným problémom je to, že, preboha, len aby sme v hanbe nezostali, keď sa zistí, že nefungujú tu veci, ako majú. Len osobne si myslím, že všetci občania Slovenskej republiky vedia, že veci tu nefungujú, ako majú, a viac im záleží na tom, aby sa začali meniť, než na tom, aby sme dobre vyzerali sami pred sebou. A tým pádom verejná ochrankyňa práv - a teraz naozaj bez ohľadu, či je to pani Dubovcová, alebo niekto iný - si dobre koná svoju prácu, keď práve vyťahuje veci, do ktorých sa iným inštitúciám nechce, alebo ktoré sú dlhodobo predmetom neriešenia práve preto, že sa nikomu nehodia. A my ako spoločnosť ukážeme svoju silu a sebavedomie tým, že ich riešiť budeme aj pod jej tlakom. Ja, keďže Janu Dubovcovú poznám, viem, že aj keby bola úplne iná vláda, ona by tu prednášala úplne rovnakú správu a práve preto je dobré, že taká inštitúcia existuje.
A na záver mi dovoľte povedať, že váš vlastný predseda a súčasný predseda vlády sa pred mnohými rokmi preslávil výrokom, kde povedal, že Slovensko nie je právny štát, a to, čo tým predpokladám, že myslel, bolo naozaj to, že máme problém.

Nechcem už prednášať ďalšie argumenty, len chcem povedať, že, že naozaj toto je jedna z tých situácii, kde podľa mňa nezmyselne politika víťazí nad zdravým rozumom, lebo aj na tomto zákone, keď o ňom som mal diskusiu na ministerstve školstva, sme sa bez problémov zhodli s odbornými pracovníkmi na tom, ako ho schváliť, respektíve niektoré úpravy, ktoré by sa určite, tam dať, ale nebol s tým žiadny problém. A mne je ľúto to, že aj pri takejto veci, ktorá sa týka veľmi konkrétnych ľudí a je úplne mimo politiky, lebo naozaj ťažko si predstavovať, že by za toto si niekto pripisoval nejaké veľké body, tu není nejaký záujem o diskusiu alebo o riešenie, ale to už, by som povedal, hovorí asi samo za seba.
Takže ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto je deviaty z deviatich zákonov na lepšie uplatnenie mladých ľudí, ktoré predkladáme spolu s pánom poslancom Froncom, pani poslankyňou Janou Žitňanskou, pánom poslancov Érsekom a pánom poslancom Poliačikom. Tento zákon je v skutku drobný, praktický, malý zákon a ako taký myslím si, že je primeranou bodkou za tým balíkom.
Ide o to, že študenti a absolventi, ktorí sú klientmi Fondu na podporu vzdelávania, teda zobrali si ako študenti pôžičku od tohto zákonom zriadeného fondu financovaného z verejných zdrojov, sú dnes v situácii, keď nemajú rovnaké práva ako klienti súkromných inštitúcií alebo iných štátnych inštitúcií.
O čo ide? V Štátnom fonde rozvoja bývania, čo je štátny fond, ktorý poskytuje teda pôžičky aj jednotlivcom na zakúpenie bytu alebo teda zabezpečenie bytu, rodinného domu, obsahuje aj, dovolím si povedať na základe môjho pozmeňovacieho návrhu alebo pozmeňovacieho návrhu, ktorý prijala táto snemovňa s podporou ministra Počiatka, právo predčasného splatenia bez poplatku. To znamená, že môže študent splatiť úver, pardon, môže dlžník, mladá rodina splatiť úver, keď má, nemusí ho splácať desiatky rokov, ak tie peniaze má, má skôr. To sme prijali pre ľudí, ktorí si požičali dvadsať-, tridsať,- štyridsať-, päťdesiat tisíc eur od štátu na byt či dom, ale nedávame toto isté právo absolventom, ktorí majú požičané peniaze z tohto Fondu na podporu vzdelávania. To je prvá vec, ktorú tu riešime, a dávame im toto isté aj právo, teda zrovnoprávňujeme ich.
Druhá vec je, že na základe zákona prijatého počas vlády Ivety Radičovej zase majú klienti súkromných komerčných bánk, ak majú hypotéky, právo počas obdobia, keď majú malé dieťa, požiadať o zníženie splátok svojej hypotéky. Chcem upozorniť, že toto právo nie je dotáciou, lebo oni musia tú pôžičku celú splatiť, len môžu ako keby znížiť dočasne to bremeno a presunúť si ho do budúcnosti počas obdobia, keď majú najväčší výpadok príjmov, teda keď sa im narodí malé dieťa a jeden z manželov pravdepodobne nepracuje. Toto právo zaviedla Radičovej vláda pre klientov komerčných bánk, ktorým uložila, komerčným bankám priamo v zákone, povinnosť toto klientom ponúknuť a klienti také právo majú. Ale opäť klienti fondu, ktorý je ustanovený zákonom a žije z verejných peňazí a je za verejnoprospešným účelom zriadený, takéto právo nemajú. Takže aj to navrhujeme, im toto právo poskytnúť.
Ako som zdôraznil, ide o niečo menšie, praktické, týkalo by sa to pravdepodobne oveľa menšieho počtu ľudí, ako tie predchádzajúce časti balíku a pre mnohých z nich by to mohlo znamenať lepší život a nižší stres. Predstavte si naozaj situáciu, keď máte, povedzme dnes sa dá zobrať kumulatívne pôžička zo Študentského pôžičkového fondu alebo dnes už Fondu na podporu vzdelávania, ktorá dosiahne niekoľko tisíc eur, v starej mene státisíce korún, a narodí sa vám dieťa, tak mať možnosť požiadať, aby ste znížili splátky výrazne alebo mať možnosť, naopak, ak získate peniaze, zároveň sa zbaviť tejto dlžoby a nemať ju na krku, by im mohlo pomôcť. A keďže záujmom fondu by malo byť, aby čo najskôr peniaze získal späť a mohol ich ďalej požičiavať, tak by to nemalo byť ani problémom pre samotný fond.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi predložiť v mene piatich poslancov Národnej rady ôsmy z našich deviatich zákonov na podporu uplatnenia mladých ľudí. Týmto zákonom je zákon o sociálnom poistení, ktorý navrhujeme zmeniť tak, aby sme zvýšili podmienky, teda aby sme zlepšili podmienky pre zamestnávanie absolventov stredných aj vysokých škôl. Nezamestnanosť na Slovensku sa totiž pohybuje okolo 13-14 % a pri absolventoch je to značne vyššie, zhruba 2,5- až 3-krát vyššie. A zamestnávatelia v tejto súvislosti zdôrazňujú, že najväčšou bariérou pre zamestnávanie absolventov sú práve odvody.
Preto navrhujem nadviazať na experiment, ktorý štát zaviedol na popud ministerstva financií minulý rok, a to je odpúšťanie odvodov zamestnávateľom, ktorí zamestnajú dlhodobo nezamestnaných. My navrhujeme, aby rovnaká podmienka platila aj pre zamestnávanie absolventov, to znamená, odpúšťanie odvodov počas dvanástich mesiacov, myslím odvodov na sociálne poistenie, nie na zdravotné poistenie.
Treba zdôrazniť, že ten náš návrh kopíruje momentálne ustanovenia platiace pre dlhodobo nezamestnaných, ktoré sú pomerne reštriktívne. To znamená, nejde o to, že akékoľvek zamestnanie absolventa by znamenalo odvodovú úľavu, ale je to viazané na to, že musí ísť o nové miesto, ktoré nie je na úkor toho, že vyhodia napríklad niekoho staršieho alebo existujúceho, musí mať zamestnávateľ všetky podlžnosti voči štátu poriešené a niekoľko ďalších podmienok. Ja len pripomeniem, že podľa momentálnych štatistických údajov, hoci tých dlhodobo nezamestnaných máme dnes už viac ako dvesto tisíc na Slovensku, tak minulý rok alebo za ostatné mesiace túto odvodovú úľavu využilo niekoľko tisíc z nich. To znamená, netreba sa obávať, že by pri takto reštriktívnych podmienkach verejné financie utrpeli nejakú zásadnú škodu, ale mohlo by to absolventom pomôcť, keby sme ich do tejto skupiny tiež zaradili. Preto navrhujeme, aby absolventi po dobu dvanástich mesiacov mohli tiež z tejto úľavy profitovať.
Druhý návrh, ktorý máme, je, že, sa týka platenia odvodov počas štúdia. Štát dnes vynakladá drahé peniaze na to, aby zabezpečil študentom strednej školy prax, pri vysokej škole by to malo byť oficiálne tiež, aj keď v praxi to až tak veľmi nebýva. Riešili sme dnes v tomto balíku zákonov, a riešime často, ako zabezpečiť študentom prax, styk s praxou, schopnosti pre prax, a zároveň ignorujeme alebo obmedzujeme možnosti, ktoré títo študenti si sami hľadajú pre uplatnenie v praxi, teda konkrétnu pracovnú činnosť. Keď sa zaviedlo v roku 2012 zodvodnenie dohôd, tak sa urobili určité výnimky pre vysokoškolských študentov a pre stredoškolských študentov. Pre vysokoškolských študentov tá výnimka nie je síce ideálna, ale keďže je vo výške asi polovice minimálnej mzdy, tak predsa len umožňuje aspoň privyrábanie na brigády, pri študentoch stredných škôl je však vo výške desiatok eur. To znamená, ak zarobíte viac ako pár desiatok eur mesačne ako stredoškolský študent na dohodu, tak už musíte platiť odvody.
Preto navrhujeme, keďže ide o naozaj veľmi malý počet študentov stredných škôl, ktorí majú čas si nejak privyrábať zásadnejšie s výnimkou leta, navrhujeme zjednotiť ten strop na tej vyššej úrovni vysokoškolského stropu, čim by sa aj študentom stredných škôl, predpokladám teda najmä osemnásť- a devätnásťročným, plnoletým umožnilo si privyrábať a získať praktické skúsenosti s minimálnymi nákladmi pre štát.
Ďakujem veľmi pekne.