Videokanál poslanca

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k tomuto zákonu, ktorý bude upravovať, ako v období 2014 - 2020 budeme rozdeľovať a čerpať štrukturálne fondy a iné prostriedky Európskej únie.
Rozmýšľam, že či sú v tom zákone ešte nejaké iné skryté problémy, prečo sa mu jednotliví ministri vyhýbajú, lebo jeho gestorom, jeho prípravy, bol podpredseda vlády Vážny, ale vláda v svojom uznesení poverila pána ministra financií, aby ho tu predniesol a obhajoval. A keď teda na tú rozpravu dôjde, tak sme skončili s pánom ministrom životného prostredia, ktorý síce je významným prijímateľom a rozdeľovateľom štrukturálnych fondov, ale predsa len je to trošku mimo jeho oblasti pôsobnosti, takže ako keby ten zákon bol, mal, niesol v sebe nejaké či už prekliatie, alebo niečo, čo tých ministrov od neho radšej odrádza. Ale poďme, poďme k samotnému predmetu.
Ako spomenul kolega Zajac, ktorý okrem mňa, myslím, bol jediný písomne prihlásený k tomuto zákonu, je to zásadný zákon nie preto, že by upravoval nejakú filozoficky dôležitú oblasť, ale preto, že upravuje takmer neuveriteľnú sumu peňazí. Ja ju len zopakujem, je to 14 mld. eur, to je suma, ktorá sa má rozdeliť z európskych štrukturálnych investičných fondov v najbližších siedmich rokoch. Ako povedal kedysi, neviem, či to bol Stalin, alebo niektorý iný politický cynik povedal, že "jedna smrť je tragédia, milión smrtí je štatistika", tak niečo podobné možno vidieť aj pri týchto peniazoch, kde sme schopní sa tu aj do krvi hádať často o relatívne drobné sumy. Mňa napríklad fascinovalo, keď dnes už pána exministra Čaploviča kritizovali v médiách a vyčítali mu rôzne kauzy, tak to boli, niektoré z nich boli kauzy v hodnotách tisícov eur, či sa kúpili kvety alebo sa nekúpili kvety a zbytočne a ako sa kradlo v ministerskej garáži na benzíne a kto si dal pristaviť akú limuzínu, čo sú všetko veci, ktoré sú naozaj nepatričné a v určitej miere zneužívaním verejnej moci, ale keď príde zákon a keď prídu problémy so sumami, ktoré sú o niekoľko núl ďalej, tak zrazu naša predstavivosť zlyháva a naozaj sa o nich, takmer nikoho baviť nezaujíma.
Skúsme to však aspoň trochu dnes napraviť, lebo tento zákon je naozaj veľmi dôležitý a nie je to navyše zákon pioniersky. Máme, toto obdobie finančné z eurofondov už je tretie obdobie. A mali sme skrátené obdobie 2004 - 2006 po vstupe do Európskej únie, mali sme obdobie, ktoré ešte stále trvá, 2007 - 2013, keďže ešte dva roky je možné ďalej čerpať, takže do konca budúceho roku sa ešte dočerpáva, teraz začína tretie. To znamená, nezačíname od nuly, už máme za sebou veľa skúseností a otázka je, či sa potvrdí alebo nepotvrdí slávny výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý o sovietskych pokusoch o reformu, teda ruských, pardon, už nie sovietskych, ruských pokusoch o reformu povedal, že: "Chceli sme to urobiť lepšie, ale dopadlo to ako vždy." Tak otázka je, či toto platí aj o tomto návrhu zákona, že je snaha urobiť veci lepšie, ale dopadnú ako vždy, alebo, alebo môžme naozaj pozorovať prísľub toho, že štrukturálne fondy sa dokážu vymaniť z mnohých problémov, ktoré pri nich ostatných desať rokov pozorujeme.
V tejto súvislosti by sa naozaj, ako aj kolega Zajac povedal, dalo hovoriť o mnohých, mnohých témach. Ten zákon je dlhý a podrobný, ale dovoľte mi vybrať tak päť až šesť najdôležitejších bodov, o ktorých by som chcel hovoriť a ku ktorým by som chcel pritiahnuť vašu pozornosť.
Ten prvý sa týka témy, ktorá bola mediálne prepieraná a hojne, a to je audit Európskej komisie. Európska komisia na začiatku tohto roku dokončila systémový audit toho, ako využívame a kontrolujeme štrukturálne fondy a doručila výsledky tohto auditu ministerstvu financií. Následne sa rôzne informácie z toho auditu objavili aj na verejnosti a bola o nich aj verejná diskusia, naposledy aj na výbore pre európske záležitostí. Pán minister financií Kažimír to musel vysvetliť. Ja s mojím, dnes už bývalým parlamentným kolegom, ale stále súčasným politickým kolegom Radom Procházkom sme boli u pána Kažimíra v máji na neformálnom prieskume k tejto téme. A ten záver bol, že máme vážny problém a ten vážny problém zatiaľ neriešime.
V čom spočíva? Ten vážny problém spočíva v tom, že európske predpisy a koniec koncov aj naše zákony hovoria, že štrukturálne fondy by sme mali rozdeľovať a čerpať hospodárnym spôsobom, čo znie tak dosť triviálne, ale má to viacero konkrétnych dopadov. To, čo hovoria európske predpisy, je, že ak si niekto dáva projekt na európske fondy, tak ten, kto mu tie peniaze odsúhlasuje, nazývaný v ľudovej reči aj riadiaci orgán, teda to ministerstvo, ktoré to má na starosti, alebo jeho agentúra, tak by mala... Ďakujem, pán minister. Takže kliatba netrvala, tak vítam pána ministra financií. Takže ešte raz. To, čo hovoria európske predpisy, je, že riadiaci orgán, teda to ministerstvo, alebo agentúra, ktoré prideľuje štrukturálne fondy, by mali v prvom rade skontrolovať rozpočet a najmä jeho dôležité položky a spýtať sa, či ten rozpočet nie je predražený. Následne by sa malo vo verejnom obstarávaní, tie veci, ktoré sa kupujú zvonku, aj kúpiť v skutočnej súťaži, čo môže ešte vyústiť do nejakých drobných korekcií tej ceny, a spolu tieto dva typy kontroly, to znamená, že kontrola vopred, či si dávam do rozpočtu položku, ktorá je zhruba rozumne nacenená, a potom tá kontrola cez súťaž, cez to, že to idem nakúpiť cez verejné obstarávanie, mali garantovať, že budem kupovať hospodárne z peňazí európskych a slovenských daňových poplatníkov. A na to, či to tak je, by sa mali zamerať niekoľkostupňové kontroly štátnych orgánov na Slovensku. Niekoľkostupňové preto, že, ako som spomenul, riadiaci orgán kontroluje projekty už pri ich schvaľovaní, následne ten istý riadiaci orgán kontroluje už konkrétne obstarávanie, faktúry pri realizácii projektu, následne na to na ministerstve financií existujú dva typy podinštitúcií, jedna sa volá certifikačný orgán, ktorá kontroluje, by som povedal, priebežne faktúry, tzv. žiadosti o platbu a schvaľuje ich a posiela ich ďalej do Bruselu, a existuje tzv. auditový orgán, čo by mal byť nezávislý orgán, ktorý si podľa rizík a iných charakteristík vyberá niektoré projekty a kontroluje ich, či teda všetky, celý tento systém funguje dobre.
No a to, čo nám Európska komisia už v spomínanom audite povedala, bolo, že vo viacerých zásadných oblastiach čerpania eurofondov nič z tohto nefunguje. Nieže by to nefungovalo na papieri, my máme pomerne rozsiahle manuály, checklisty o "auditaily" a mohol by som tu vytiahnuť veľa anglických a anglizovaných slov, ktoré procesne zabezpečujú, že niekto všetko odfajkne, niekto všetko skontroluje, ale to, čo oni konštatovali, že to nefunguje v praxi. A nefunguje to v praxi tak, že boli schopní vo viacerých programoch čerpania štrukturálnych fondov nájsť situácie, kde žiadateľ buď brutálnym spôsobom predražil niektoré zásadné položky, alebo potom robí verejné obstarávania spôsobmi, ktoré nebolo teda vôbec kóšer, v pár prípadoch išlo o formality, ale väčšinou teda o formality nešlo, a že tieto operačné programy siahajú do viacerých rezortov. Konkrétne išlo o operačný program konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ktorý má na starosti ministerstvo hospodárstva, ale aj vedu a výskum, ktoré má na starosti ministerstvo školstva, ale aj operačný program informatizácia spoločnosti, ktorý má na starosti Úrad vlády spolu s ministerstvom financií a v nejakej miere aj s ministerstvom kultúry, aj keď o to tu nešlo.
A to, čo konštatovali audítori Európskej komisie, bol jednoduchý fakt, že v tých projektoch je možno nájsť veľa zásadných pochybení najmä v oblasti predražovania položiek a veľkých položiek a o veľa peňazí a zároveň, že všetky úrovne kontroly v našej štátnej správe toto odfajkli, akože je to v poriadku. To znamená, že najväčší problém nebol a z pohľadu audítora, nie je v tom, že v nejakom projekte ušli peniaze, lebo to sa pri 14 mld. alebo v tomto programovacom období pri 11 mld. jednoducho stane, ale to, že ukázali, že v pomerne malej vzorke, ktorú slovenské orgány dali ako čistú, tak oni vedeli nájsť pomerne veľa a závažných problémov napriek tomu, že to bolo všetko z našej strany pomenované ako v poriadku. To viedlo aj Európsku komisiu k tomu, že teda dala nám niekoľko mesiacov na reakciu a zároveň navrhla, navrhli audítori, aby sa riešilo teda jednak pozastavenie fondov, čo je nepríjemné, ale v konečnom dôsledku je to len pozastavenie, ale najmä aby sa riešilo aj krátenie prípadne fondov, čo sa bežne deje, keď sa zistí nejaká miera chybovosti alebo problému, že sa jednoducho časť peňazí vezme a už sa nikdy nevráti.
A prečo to tu spomínam v súvislosti s týmto zákonom, je, že tento zákon nastavuje mechanizmy do budúcnosti. Nastavuje mechanizmy na najbližších sedem, respektíve deväť rokov, keďže aj tam je to dvojročné obdobie dočerpania, a je dosť kľúčové, ako nastavíme tie kontrolné mechanizmy pre budúcnosť. Z našich poznatkov vyplýva, že to, že ten dnešný slovenský kontrolný systém nefunguje nielen funkciou nejakého zlyhania konkrétneho ľudského faktora, ale je funkciou naozaj toho, ako je ten auditový a kontrolný systém nastavený, kde je jednak veľmi formalisticky orientovaný, to znamená, že je naozaj orientovaný na to, či vie odfajknúť, že všetko je podľa papiera, nie je orientovaný na kontrolu výsledku a zároveň nedáva tým vnútorným audítorom, ktorí za to sú nakoniec zodpovední na tom vrchole pyramídy, pod nimi sú ešte mnohí iní ľudia, nedáva také postavenie, aby si trúfali, že ak naozaj pôjdu tvrdo po niečom, tak nemusia sa báť nejakej formy odvety. Preto si myslím, a komunikovali sme to aj pánovi ministrovi, že je potrebné zmeniť systém auditu a kontroly na Slovensku tak, aby audítori vedeli, že jednak budú hodnotení podľa toho, či naozaj idú po vecných problémoch a kľúčových problémov, nie podľa toho, či majú odfajknuté všetky položky, a jednak aby zároveň vedeli, že v prípade, že na niečo prídu, sa nemusia obávať pomsty.
Je to pomerne zložitá problematika a dovoľte mi skôr na príklade to povedať, že naši vnútorní audítori na jednotlivých ministerstvách sú menovaní jednotlivými ministrami, a je tam pri ich odvolaní aj úloha ministra financií, ale len v konzultatívnej podobe, a naviac na ministra financií už žiadna kontrola nie je, čo najmä v prípade politicky citlivých vecí osobitne v jednostranovej vláde, ale asi aj v koalícii nie je veľmi veľká miera ochrany nezávislosti tých audítorov. Ja to len konfrontujem so Spojenými štátmi, kde vnútorných audítorov rezortov menuje priamo prezident a dokonca v prípade tých vážnejších musia prejsť aj potvrdzovaním samotným senátom. To znamená, že je tam oveľa silnejšie postavenie týchto audítorov a vedomie, nie sú to politici ani tam, to treba zdôrazniť, tak ani u nás, ani tam by to nemali byť politici, ale sú to ľudia, ktorí vedia, že sa nemusia obávať toho, že ak klepnú po prstoch, tak veľmi rýchlo bude klepnuté im po prstoch.
Takže treba zmeniť tento systém vnútorného auditu. A v tomto zákone sa celý zákon o finančnej kontrole v tomto audite otvára a pomerne rozsiahlo mení. Preto si myslím, že je toto ideálna príležitosť do septembra, kedy bude druhé čítanie tohto zákona, naozaj tie zmeny pripraviť a presadiť ich tak, aby sme ukázali, že máme záujem ochrániť svoje peniaze a peniaze európskych daňových poplatníkov, lebo alternatívou je, že o ne budeme prichádzať. A to si myslím, že nie je v nikoho záujme.
Zároveň mi dovoľte, okrem tejto z môjho pohľadu asi najzásadnejšej veci, pomenovať ešte ďalších päť konkrétnych vecí, ktoré by som bol rád, keby sme v tom zákone vedeli vyriešiť. To je otázka aj parlamentnej a opozičnej kontroly. V európskej legislatíve existuje a aj v tomto zákone sa tým pádom upravuje orgán, ktorý sa volá monitorovací výbor. Monitorovací výbor je výbor, ktorý síce neriadi konkrétny operačný program, ten riadi dané ministerstvo, ale má významnú funkciu pri jeho kontrole. Napríklad musí schvaľovať niektoré zadania, výzvy, niektoré veci, ktoré sa týkajú výziev, má právo si žiadať údaje, musí schváliť napríklad zmeny v programe, ak majú ísť do Bruselu a podobne. To znamená, že je to ten najpotentnejší kontrolný orgán, ktorý v systéme dneska máme, a sú v ňom zastúpení mnohí hráči. Sú v ňom zastúpení podľa typu programu samospráva, niekde sú to aj mimovládky, niekde sú to zamestnávatelia, naozaj sa to líši podľa toho, o aký program ide. A to, čo navrhujeme, je, aby v tomto orgáne boli zastúpení aj zástupcovia parlamentu, vždy z daného parlamentného výboru, aby tam boli dvaja zástupcovia, jeden teda za vládnu a jeden za opozičnú stranu. Chcem zdôrazniť, že vzhľadom na aj rozsah počtu členov tohto výboru, aj vzhľadom na jeho mandát nie možné, nebude môcť tento opozičný člen monitorovací výbor zablokovať, jeho prácu, ale bude ju môcť kontrolovať. Pretože jednak bude mať prístup k informáciám a jednak bude môcť na tom monitorovacom výbore vystupovať a žiadať ďalšie informácie a postupy, to znamená, že je to spôsob, ktorým by sa zásadne zvýšila miera parlamentnej kontroly štrukturálnych fondov. Ja poviem len naozaj to, že dnes sa chodí do parlamentu do pár jednotlivých výborov so štátnym záverečným účtom, chodí sa tam s rôznymi ďalšími správami o fungovaní rôznych štátnych a pološtátnych inštitúcií, opäť od výboru k výboru, ale takto významnú vec, ako je 14 mld. eur a v podstate najvýznamnejšie voľné investičné peniaze, ktoré v tejto krajine sú a ešte dlho budú, tak na ich kontrolu má parlament len veľmi slabý dosah. Takže preto môj prvý návrh je, aby zástupcovia parlamentu boli v monitorovacích výboroch jednotlivých operačných programov.
Druhá pripomienka sa týka niečoho, čo sa nazýva národné projekty. Národné projekty sú koncept, ktorý má svoje opodstatnenie, ale za ostatné roky priniesol aj strašne veľa problémov a rizík. Národné projekty sú projekty, veľmi zjednodušene povedané, ktoré nejdú cez súťaž. To sú projekty, o ktorých rozhodne priamo riadiaci orgán, že ich pridelí, a nemusí o ne ten, kto ich dostane, s nikým súťažiť. Sú situácie, kde to má eminentný zmysel, napríklad ak chceme stavať diaľnice, tak máme tu na to diaľničnú spoločnosť zo zákona, a prideľovať, teraz robiť teda súťaž na to, že kto bude organizovať stavanie diaľníc, nemá zmysel. Tá súťaž sa potom deje v tom, kto bude konkrétnu výstavbu robiť, to znamená vo verejnom obstarávaní, ktoré robí Národná diaľničná spoločnosť. To isté sa týka aj mnohých iných oblasti. To znamená, že národné projekty ako také majú svoj zmysel. A to najmä tam, kde má nejaký verejný subjekt monopol na tú danú oblasť.
Národné projekty však priniesli dva základné typy nevýhod. Prvá nevýhoda je v tom, že v mnohých prípadoch tá nevyhnutnosť toho, že to musí robiť len ten konkrétny verejný subjekt, nie je v skutočnosti tak, mohol by to robiť aj niekto iný, alebo by sa to mohlo úplne inak rozdeľovať, a vlastne stáva sa z toho nástroj ako prideliť pomerne veľké peniaze na pomerne neefektívne činnosti, ktoré potom, povedal by som, vzbudzujú skôr zúrivosť alebo smútok ľudí zainteresovaných v danom odvetví, než radosť z toho, ako sme schopní štrukturálne fondy míňať. Najtemnejším vzorom toho je ministerstvo školstva, ktoré rozdalo alebo dalo 240 mil. eur v národných projektoch svojim vlastným inštitúciám, z ktorých, trúfam si povedať, že drvivá väčšina by vôbec nemusela ísť cez nich, mohla by spokojne aj cez samotné školy alebo niekoho iného, a tento monopolistický spôsob prideľovania im škodí. My sme spočítali, že z týchto národných projektov len 8 % peňazí dorazí nakoniec priamo do rúk učiteľov alebo žiakov a drvivá väčšina z nich skončí buď u úradníkoch alebo veľkých dodávateľov.
Čo je druhá veľká nevýhoda týchto projektov, je, že ony sú v skutočnosti spôsob, cez ktorý si veľkí dodávatelia vedia vybavovať svoj biznis, lebo v podstate ten cyklus, ide o to, že veľký dodávateľ, ktorý má politické krytie, si vybaví národný projekt, ten národný projekt obsahuje jedno obrovské obstarávanie, ktoré on vyhrá, ktoré si väčšinou sám dopredu nadizajnuje. A máme naozaj, ja budem hovoriť za to školstvo, ktoré najlepšie poznám, máme projekty a súťaže za 12, 15, 20 mil. eur a kupujeme za to buď veci, ktoré ani vôbec nepotrebujeme, spomeniem môj obľúbený e-learning pre chovateľov kôz, alebo kupujeme za to veci, ktoré by sme mohli mať oveľa lacnejšie, spomeniem národnú sústavu kvalifikácie, ktorú nám Česká republika ponúkala v podstate za cenu prekladu, a napriek tomu ideme na ňu vynaložiť 26 mil. eur. A mohol by som ísť ďalej a ďalej. Takže národné projekty sú to, čo má potenciál, ale má to aj obrovskú skúsenosť zo zneužívania.
Preto navrhujeme, aby tieto projekty boli verejné v celom svojom procese schvaľovania. To znamená, že aby od okamihu, keď ministerstvo príslušné vydá výzvu na takýto projekt, aby verejnosť mohla sledovať a okamžite reagovať, či takáto výzva má zmysel, kto na ňu zareaguje, komu je určená, aký kvalitný a najmä efektívny je tento projekt, či má zmysel, či ho zastaviť. Lebo v opačnom prípade hrozí to, čo napríklad teraz naozaj vidíme v prípade školstva a čiastočne aj v prípade ministerstva práce, že takéto projekty, keď už sa raz schvália a verejnosť to zistí až potom a odborníci, tak už sa považujú za nezastaviteľné, lebo bolo to schválené, bolo to podpísané, obstarávania sú rozbehnuté, času je málo a už do toho „netreba rýpať“. Naozaj potom máme situácie, kde míňame desiatky miliónov eur na niečo, o čom ľudia od fachu vedia, že by sa na, buď peniaze nemali minúť vôbec, alebo by sa na to dalo minúť rádovo menej. To je otázka verejnej kontroly národných projektov a toho zároveň, aby sa požívali naozaj len na veci, kde to nejde súťažou, čo je druhá časť.
Tretia moja pripomienka sa týka zverejňovania všeobecne aj pri súťažných projektoch. Dnes máme veľmi obmedzené portfólio vecí, ktoré sa zverejňujú, tým pádom možnosť verejnej kontroly toho, ako boli pridelené projekty, je veľmi obmedzená. A myslíme si, že to treba zmeniť. Ide o otázky ako podrobné rozpočty projektov, posudky, hodnotenie návrhov, ale aj napríklad evidencia žiadosti o platbu. To sú všetko veci, kde ide o veľmi veľké peniaze, kde zverejňovanie by buď nestálo nič, alebo by bolo zanedbateľné, náklady sú zanedbateľné, a zároveň by to znamenalo, že tí, čo manipulujú štrukturálne fondy, by museli vedieť, že pravdepodobnosť, že budú odhalení, je rádovo vyššia.
Ďalší bod, ktorý by som zdôraznil, už predposledný, sa týka administratívnej záťaže. Jedna z vecí, na ktoré sa sťažujú všetci žiadatelia, a vo väčšine prípadov oprávnene, je vysoká administratívna záťaž. Dnes je to nielen v procese samotného schvaľovania projektov, ale aj v procese potom najmä realizácie projektov, dokonca dovolím si povedať, že tam je to ešte horšie ako pri schvaľovaní projektov. A niekde to dokonca slúži ako nástroj v podstate vydierania prijímateľov, ale to je asi na inú diskusiu. Z tohto dôvodu som už dávnejšie navrhol, aby riadiace orgány merali administratívnu záťaž, aby sme naozaj vedeli, čo je skutočnosť a čo sú legendy. A najmä, aby sme vedeli, či sa to v čase zhoršuje alebo zlepšuje. Základné pravidlo manažmentu znie, že zmení sa len to, čo je merané, to, čo vieme uchopiť. To, čo nevieme uchopiť, nikto nikdy nezmení. A v prípade štrukturálnych fondov by sme naozaj potrebovali vedieť a existujú na to pomerne štandardné metodiky, koľko človekohodín, koľko tisícov človekohodín strávili prijímatelia napríklad nad výzvou, koľko strávili nad žiadosťami o platbu a najmä, ako sa to v čase vyvíja a aké opatrenia sú prijímané. Pretože inak sa dostávame do dnešnej trošku potemkinovej dediny, kde ministerstvá pravidelne hovoria o tom, ako niečo zjednodušia a žiadatelia pravidelne hovoria o tom, ako sa to ešte zhoršuje. Bez toho, aby sme to vedeli zmerať a pomenovať, nemôžme to ani zmeniť.
Ja tu chcem povedať, že keď som o tom rokoval s ministerstvom vnútra, tak ministerstvo vnútra sa dobrovoľne podujalo, že vo svojom operačnom programe takéto opatrenia zavedie, čo chcem aj na tomto mieste oceniť, ak sa to naozaj stane, ale bol som prekvapený tým, že vláda zatiaľ odmieta toto opatrenie zaviesť, zaviesť všeobecne, alebo zaviesť ako povinnosť tým riadiacim orgánom, ktoré sa mu vyhýbajú. Dovolím si predpokladať, že práve ten, kto to urobí dobrovoľne, s tým má najmenší problém, takže pridaná hodnota toho bude asi menšia ako pri ministerstvách, ktoré sa tomu chcú vyhnúť. To sú technické veci.
Dovoľte mi len na záver možno povedať nasledovné: Tento zákon, v akejkoľvek podobe prejde, tu s nami bude pomerne dlho. Je, ako zdôraznil už kolega Zajac, dlhší, výrazne dlhší ako zákon, ktorý tu bol doteraz, čo nie je ani dobré, ani zlé, ale naznačuje to, že sa pokúša podrobnejšie upraviť mnohé tie problémy, ktoré sú. Zároveň však práve v tých najboľavejších oblastiach, ktoré vidíme za ostatné roky, ako sa pokúsili aj tu demonštrovať, riešenia neposkytuje, alebo ide len veľmi malú časť tej cesty. To znamená, že máme tu zákon, ktorý je podrobnejší, regulačnejší ako to, čo bolo doteraz, ale menej, by som povedal, že málo sa venuje najboľavejším oblastiam. Samozrejme sme v prvom čítaní, dá sa to ešte zmeniť, ale najhorší výsledok by podľa mňa bol zákon, ktorý bude naozaj veľmi podrobný, bude v mnohom zväzovať ruky, ale možno bude zväzovať ruky aj tam, kde to až tak netreba, naopak, tam, kde by bolo tie ruky treba poriadne strážiť, tak zostane buď veľmi vágny, alebo, alebo liberálny. Takže toľko z mojej strany.
Verím, že do toho druhého čítania sa dokážeme ešte vrátiť, možno aj či už predkladateľom alebo s inými, k týmto konkrétnym veciam. Priznám sa, netuším, aká je miera politickej vôle sa dohodnúť. Pamätám si, že keď sa v 2008. schvaľoval zákon na toto obdobie, tak ja som vtedy nebol v parlamente, a viem, že kolegyňa Žitňanská vtedy nejaké návrhy mala, ktoré sme aj spolu diskutovali, a viem, že vtedajší podpredseda vlády pán Čaplovič niektoré z nich aj akceptoval do toho samotného zákona. Takže som zvedavý, či sa to tu, či sa tu nejaká schopnosť aspoň čiastočnej zhody podarí zopakovať.
Zároveň si dovolím dať procedurálny návrh, aby tento zákon prerokoval aj výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a školstvo, a to z toho dôvodu, že tento výbor dozerá na pomerne značnú časť aj týchto, aj budúcich eurofondov v oblasti aj vedy a inovácií, aj v oblasti školstva. To znamená, že myslím, že by bolo dobré, keby tento výbor mal možnosť tento návrh zákona prediskutovať.
Ďakujem veľmi pekne.