Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, musím ešte reagovať vo faktickej poznámke z nasledovných dôvodov.
Po prvé. A nesmiete sa na mňa nahnevať, ale ak vy pánovi Chrenovi vyčítate ten kontrakt, ktorý ste mu vy sám dali s pánom ministrom Počiatkom, tak je to prinajmenšom odvážne, musím povedať, takže cením si tú vašu odvahu, ale považujem ju až za takú samovražednú, politicky, lebo tá zodpovednosť je vždy väčšia na tom, kto obstaráva, ako na tom, kto sa uchádza. A vy ste boli ten, kto obstarával spolu s pánom ministrom Počiatkom vtedy ten kontrakt, o ktorom ste aj vy sám teraz hovorili.
Ale poďme k zákonu o dani z príjmu. Ešte raz dovoľte mi zopakovať, myslím si, že ťažko spochybniť tézu, že každý má platiť svoj férový diel do verejnej pokladnice. A zároveň vieme aj z praktickej skúsenosti, aj zo skúseností iných krajín, že ľudia to robia radšej a ľahšie vtedy, ak majú pocit, že sú to naozaj všetci, ktorí platia svoj férový diel. A ak politika vašej vlády, by som povedal, určité skupiny rôznymi spôsobmi a určitých ľudí z tohto férového dielu až demonštratívne vyníma, tak sa ťažko diviť tomu živnostníkovi zo Stropkova, že sa on sa potom necíti by som povedal, že je s ním férovo zaobchádzané a že ten diel, ktorý má platiť, je férový.
A posledný bod, ktorý si dovolím povedať, je, všetko je otázkou ambície. Ak vy vývoj v oblasti nezamestnanosti za posledný rok považujete za veľmi pozitívny, za dôkaz toho, že opatrenia, ktoré už ste vykonali voči zamestnávateľom, nepoškodili slovenskú ekonomiku, tak musím povedať, že je to prejavom veľmi nízkej ambície, pretože ak sa pozrieme na mieru nezamestnanosti meranú nie cez úrady práce, kde je manipulovaná, ale cez výberové zisťovanie pracovných síl realizované Eurostatom, cez Štatistický úrad, tak vidíme, že ten pokles nezamestnanosti je tak mikroskopický, že nás naozaj nemôže zatiaľ uspokojiť. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu zákona o dani z príjmov.
V mnohom sa dá súhlasiť s tým, čo hovorili predrečníci. Takže pokúsim sa hovoriť najmä o veciach, kde je ten postoj trošku iný alebo kde si myslím, že ho treba nejakým spôsobom doplniť.
Dovoľte mi však ešte na úvod, kým sa dostanem k samotnej podstate zákona, reagovať aj na vystúpenie pána kolegu Hlinu, ktorý priamo, nechcem povedať, že ma vyzval, komunikoval aj so mnou. Takže dovoľte mi uviesť stručnú reakciu. Keďže bola tu naozaj o tom pomerne vzrušená debata, môžem zaujať stanovisko. Ja s vami, pán kolega, súhlasím. A myslím si, že nie je vhodné, aby debata o novele zákona o dani z príjmov, ktorá zvyšuje významným spôsobom daňové zaťaženie podnikateľských subjektov, bola len o tom, aké autá si môžu kupovať verejní predstavitelia. Myslím si, že to nie je ani vhodné a pokiaľ sa dá, ani sa to nedeje. Myslím, že tie vystúpenia sú omnoho, chvalabohu, širšie. A pokiaľ poznám pánov Chrena, Švejnu a Hudackého, ktorí sú prihlásení v rozprave, myslím, že ich vystúpenia budú tiež širšie. Na druhej strane to ešte neznamená, že nemáme čiastkovo riešiť aj konkrétne veci, ktoré sa vyskytnú. Za viac ako štyri roky, čo som v Národnej rade, sa priznám, som naozaj u niektorých kolegov neinicioval ani referendum na tému toho, v akých autách sa majú voziť verejní predstavitelia, ani som sa nejako tejto téme zásadnejšie nevenoval. Ale musím povedať, že keď pán minister dával pripomienku o konkrétnom návrhu, v ktorom chcel riešiť, v akých autách sa môžu voziť súkromní podnikatelia, resp. do akej miery sa im na to majú skladať cez náklady aj čiastočne aj daňoví poplatníci, tak som považoval za úplne logické, aby sme riešili ekvivalentne aj verejný sektor. A zároveň ale som takisto považoval za vhodné, aby pre účely reprezentácie štátu sme mali trošku iný pohľad. To nepokladám ani za nesprávne. Pokladám to, naopak, za veľmi správne. A nepokladám to ani za populistické, lebo populistické by naozaj bolo, ako ste vy, pán kolega, povedali, poslať ministrov na bicykel, čo s výnimkou Týždňa mobility ale nie je predmetom môjho návrhu.
Takže to je toľko k tomu. A naozaj si myslím, že najlepší dôkaz toho, čo je podstatné, bude v tom, koľko času naozaj venujeme podstatnejším veciam. Takže poďme na to, čo je v tom zákone ešte dôležité okrem otázky riešenia, kto sa na akých autách môže a nemôže voziť.
Existuje princíp, na ktorom, si myslím, by sme sa mohli zhodnúť a, mám pocit, sa aj zhodujeme, otázka je, ako ho uplatniť. A ten princíp je princíp férového podielu na daniach, na službách štátu, ktoré sa cez tie dane platia. To, že každý, kto na tomto území nejakým spôsobom žije, podniká, zarába, by mal prispievať na fungovanie tohto štátu primerane z hľadiska svojich možností a toho, koľko tu zarobil, je jeden so základných princípov naozaj daňovníctva. Pán kolega Kollár hovoril o spravodlivosti a to je naozaj princíp aj horizontálnej, aj vertikálnej spravodlivosti zdanenia, že každý by mal platiť svoj férový diel. A zároveň princíp, ktorý už je trošku politický, ale zatiaľ na Slovensku aspoň do ostatných rokov nebol až tak ani zo strany SMER-u napádaný, bol, že ak chceme, aby našou konkurenciou, výhodou boli aj nižšie dane, ako, povedzme, je európsky priemer, tak musia tieto nízke dane platiť všetci. To znamená, že nie je udržateľný štát, v ktorom nízke dane platí len menšia časť populácie a ostatní neplatia nič, pretože potom suma peňazí, ktorá je dostupná na verejné statky, je tak nízka, že sa z nej nedá nič udržať. Takže princíp nízkej dane, musia platiť všetci, je tiež niečo, na čom by sme sa, dúfam, zhodli ak nie všetci, tak veľká časť tých, čo v tejto sále sedíme.
Problém s touto novelou, ktorú pán minister predkladá, aj v kontexte so širšou politikou je však v tom, ako tento princíp uplatňuje.
Ja za seba chcem povedať, že nemám problém s tým, že ministerstvo financií sa napríklad pustilo do otázky transferových platieb. To znamená, ako si či už domáca a najmä medzinárodné firmy odtiaľto vyťahujú časť svojich ziskov a zdaňujú alebo nezdaňujú ich aj niekde inde. To nie je len slovenská téma. Vieme teraz aj z medzinárodných štúdií, sú to témy, ktoré riešia aj veľké medzinárodné inštitúcie, dokonca aj ekonomicky liberálne, ako je OECD, kde je zhoda, že vzhľadom na zvyšujúcu sa mobilitu kapitálu buď sa vzdáme daní z kapitálu, alebo musíme naozaj kvalitatívne zmeniť spôsob, akým zdaňujeme nadnárodný kapitál, technicky. S tým ja nemám problém. Ak nízke dane majú platiť všetci, malo by ich platiť aj Tesco, aj Google, aj IBM, aj ktokoľvek iný. Naopak, by som to podporil.
A takisto sa priznám, že nemám problém s tým, ak je oveľa väčšia skupina občanov tohto štátu, ktorí podnikajú a zároveň používajú predmety tohto podnikania aj na súkromnú spotrebu, aby existovali pravidlá, ktoré primerane hovoria, že znižovať si daňový základ môžu primerane. Aj keď tak ako to demonštroval opäť kolega Kollár, do veľkej miery to tak už dneska z hľadiska zákona je otázka praktická aplikácia, ale k tomu sa ešte dostanem.
To znamená, že myslím si alebo dúfam, že na tejto úrovni nie je medzi nami rozpor, problém je však v niekoľkých iných veciach.
Prvá z tých vecí je, že, ako to pán minister priznal, toto nie je rozdeľovanie daňového bremena férovým spôsobom. Toto je zvyšovanie daní. Hlavným zmyslom tohto zákona je zvýšiť výber daní oproti stavu, keby sa nič nezmenilo. A to nie je, by som povedal, v triviálnych sumách, ako ste aj vy sám priznali. Dokonca sú to sumy porovnateľné s oveľa kontroverznejším aj politicky diskutovanejším zvyšovaním napríklad sadzby dane pred dvomi rokmi po nástupe vašej vlády. To znamená, že nemali by sme sa tváriť, že toto je o tom, ako férovo sa podieľať na platbách služieb štátu, aby aj tí, čo platia neférovo, málo, prispievali viac, ale je to primárne o tom, ako vyberať viac, čo vzhľadom na doterajší priebeh konsolidácie verejných financií len znamená, že naozaj vaša vláda pokračuje v tom, že celá konsolidácia sa deje na chrbte zvyšovania daňových príjmov alebo takmer celá konsolidácia sa deje na chrbte zvyšovania daňových príjmov, a nie na schopnosti štátu ušetriť na sebe a svojich programoch. Toto je prvý problém. A to nie je problém naozaj toho, kto na čom podvádza.
Druhý problém, ktorý tu máme, máme, že paralelne s takýmto zákonom do parlamentu robí vláda rozhodnutia, ktoré sú v príkrom rozpore s princípom férového podielu na službách štátu. Ak si vezmeme daňové stimuly, ktoré sú schvaľované pokračujúcim spôsobom v obrovských sumách, podnikom, ktoré nielenže dokonca nesľubujú primerané vytváranie nového počtu pracovných miest, ale už teda robia len fiktívne záruky udržania pracovných miest, tak za tých okolností je veľmi ťažké vysvetliť, či už veľkým podnikom, najmä zahraničným, ktoré tu skutočne vytvorili tisíce pracovných miest, že majú platiť svoj férový podiel, ale že tí, čo si to tu vedia vybaviť, a tí, ktorí sú v pozadí politických strán, už to nemusia robiť. A je to ťažké vysvetliť aj tým živnostníkom a tým malým podnikateľom, prečo oni majú zrazu mať oveľa komplikovanejší a nákladnejší život, len aby sa z toho mohli platiť nové a nové individuálne schvaľované daňové stimuly, ktorých výsledkom nie je, podotýkam, nie je skutočne zvyšovanie zamestnanosti.
Tretím problémom tejto novely je narúšanie právnej istoty. Narúšanie právnej istoty, samozrejme, nie je posvätná krava. To znamená, že niekedy je jednoducho nevyhnutné narušiť právnu istotu, ak je za tým veľmi iný vážny cieľ verejného záujmu, napríklad napravenie veľkej nespravodlivosti alebo nejaký iný zásadný cieľ. Ale priznám sa, že v tomto zákone taký zásadný cieľ nevidím, vidím, že napríklad zmenou odpisov, zmenou odpisových tried sa zásadne mení situácia pre v podstate podnikateľskú a zamestnávateľskú verejnosť, ktorá má významnú časť svojho majetku v určitých typoch napríklad nehnuteľného majetku. Ale nevidím, v čom je ten benefit, ktorý znamená, že Slovensko len tak zmení tento daňový systém bez nejakého varovania a toho, aby, povedzme, ho uplatňovalo len vopred. To znamená, tretí problém je, narúšame právnu istotu bez zodpovedajúcej kompenzácie.
Štvrtý problém je, že ideme primárne cez byrokratizáciu a buzeráciu daňovníkov, nie cez zlepšovanie fungovania daňovej, resp. dnes už finančnej správy. Pán minister síce povedal teraz v tom krátkom vystúpení, ktoré bolo naozaj také, ako sľúbil, že tam ten zákon je výstupom dlhých a detailných konzultácií, ale musím sa priznať, že ani z dôvodovej správy, ani z komunikácie okolo tohto zákona nie je zrejmé, že by naozaj bol výsledkom veľmi systémových rozhodnutí, ktoré by boli postavené na poznaní praxe, na jej zhodnotení, do akej miery ju možno zmeniť administratívnym rozhodnutím, lepším fungovaním finančnej správy, vnútornými metodikami finančnej správy, lepšou komunikáciou, povedzme, aj s justičnou mocou a do akej miery naozaj musíme zasahovať do zákona a ďalej ho komplikovať, ďalej ho sťažovať a ďalej zásadne teda byrokratizovať a buzerovať najmä menší a stredný podnikateľský stav. Je postavený na nie novom, ale, bohužiaľ, pretrvávajúcom pohľade, kde náklady a výnosy sa počítajú len z pohľadu štátnej správy. Z pohľadu daňovníkov, ktorých sa týka tento zákon, sa počítať nepočítajú. A nikto tým pádom nie je schopný povedať, či ten skutočný výnos pre spoločnosť je pozitívny, lebo ak štát zarába na tom, že prihodí nové povinnosti a nové náklady súkromníkovi, a na tom zarobí pár korún a ak ten súkromník na tom oveľa viac prerobí, tak to nie je spoločensky dobré rozhodnutie bez ohľadu na to, čo si myslíme o tom konkrétnom opatrení.
A posledný bod, ktorý by som v tejto súvislosti chcel zdôrazniť, je, že najviac mi tam chýbajú tie kompenzačné opatrenia. Teraz nemyslím kompenzačné opatrenia pre nejakú konkrétnu skupinu, že ak živnostníkovi spravím toto, dám mu niečo iné. Chýba mi tam kompenzačné opatrenie na úrovni filozofie. Nevidím tam nejaké radikálnejšie zjednodušenia, napríklad administratívy, povinnosti, nevidím tam snahu niečím iným zlepšiť našu pozíciu napríklad v RB-čku doing business alebo v iných RB-čkach, ktoré merajú náročnosť daňovej administratívy. Ani z praxe, pri všetkej úcte, zatiaľ také signály nejdú. To znamená, že vidím náklady, vidím byrokratizáciu a buzeráciu, vidím zvyšovanie daní, ale nevidím tú druhú stranu tej pomyselnej súvahy alebo výsledovky asi v tomto prípade lepšie povedané, pán minister. A to mi tam veľmi chýba.
Vidím tam jedno opatrenie, ktoré je pozitívne, ale opäť je, bohužiaľ, robené spôsobom, kde ten efekt bude asi veľmi obmedzený. A to je opatrenie toho daňového kreditu, ak to tak môžem povedať, pre výskum a vývoj, ktoré bolo aj ohlásené a naozaj sa v zákone nachádza, kde 25 % výdavkov bude teda daňovo uplatniteľnou položkou.
Bez toho, aby som v tomto vystúpení zachádzal do technických detailov, ten návrh má ale dva problémy. Tým základným problémom je jeho výška. Ide naozaj o veľmi malé percento, pri ktorom ťažko predpokladať, že by zásadne stimulovalo nejakým spôsobom vedeckovýskumnú aktivitu podnikateľov na území Slovenskej republiky, a druhým problémom je, že je v tom zákone napísané tak tesne a opäť tak komplikovane, že práve tí, ktorých tým chcete osloviť, tí podnikatelia, ktorí sú skutočne inovatívni a nemajú chuť a záujem ísť do rôznych grantových a pseudograntových schém a vybavovať si peniaze od štátu na výskum, ale práve ktorí by mohli oslovení tým, že ak ten výskum skutočne robia, tak nemusia komplikovane administrovať a jednoducho si tie výdavky môžu uplatniť v daňovom priznaní, tak práve, myslím si, tí budú odradení tým spôsobom, ako sa to zavádza.
Zachytil som, myslím si, že váš štátny tajomník, ale opravte ma, ak sa mýlim, povedal, keď bol tento návrh prvýkrát predstavený, že tých 25 % nemusí byť konečné číslo, uvidíte to, o rok to zvýšite a tak ďalej, len obávam sa, že tak ako každá vesmírna loď potrebuje nejakú odpichovú rýchlosť, inak nikdy nestúpne zo zeme, tak aj takéto opatrenie potrebuje aj právny rámec, ktorý je administratívne jednoduchý, ale aj sumu, ktorá je aspoň základne atraktívna, aby vôbec fungovalo, inak skončí tak, že o rok, o dva roky Inštitút pre finančnú politiku urobí analýzu, kde povie, že opatrenie sa neosvedčilo, lebo ho využilo málo podnikov a tí, čo ho využili, sú práve tí, ktorí to s až takými inovatívnymi aktivitami nevedia, ale sa vyznajú dobre v administratíve a lobingu. A zase ho zrušíme bez toho, aby sme pre, povedzme, posun slovenskej ekonomiky a slovenských podnikateľov k vedomostnej spoločnosti niečo spravili.
Takže toľko z mojej strany. Pán minister, mal by každý platiť svoj férový diel na daniach, či je veľký, či je malý, či je zahraničný, či je domáci, ale naozaj každý by ho mal platiť. A zároveň by sa toto heslo nemalo stať zámienkou na zvyšovanie daní pre podnikateľov. Ak sa nemýlim, aj vaša vláda sľúbila, že sa už nebude diať. A tu sa deje pomerne v masívnom rozsahu. A malo by sa naozaj diať administratívne prijateľným spôsobom založeným najmä na kvalifikovanom pôsobení realizácie tohto zákona. Ďakujem veľmi pekne, dopočutia.

Vážený pán kolega, vy ste vystúpili aj ako poslanec Národnej rady, ale, samozrejme, aj ako župan jedného konkrétneho kraja. Nejdem s vami polemizovať vecne, myslím, že to robia iní, a navyše mnohé veci, ktoré ste povedali, sú úplne zmysluplné, skôr vám dám do pozornosti možno to, či ste celkom zvážili dlhodobé a širšie dôsledky všetkých týchto krokov vo vzťahu aj k rozvoju krajov aj vo vzťahu k rozvoju samosprávy, lebo jedna vec, ktorú vieme aj z histórie z iných krajín, je, že rozvoj území sa veľmi ťažko dá dosiahnuť len na výdavkovej strane. Ak obce alebo aj kraje nemajú svoje možnosti ovplyvniť aj svoju príjmovú politiku, svoju daňovú skladbu, ak môžu len rozdávať „cudzie peniaze“, ktoré niekto odovzdá, tak sa stávajú klientmi, stávajú sa niekým, kto nerozhoduje o svojom osude, nemá možnosť vytvárať vlastnú ekonomicko-sociálnu stratégiu, čo je napríklad dôvod, prečo ja odmietam ako poslanec Národnej rady harmonizáciu daní na úrovni Európskej únie, lebo nemôžeme byť len tí, čo rozhodujú o našich výdavkoch, musíme byť schopní rozhodovať aj o svojich príjmoch. Ak vyššie územné celky stratia reálne významné autonómie pri tejto dani, moja otázka nie je, či je to dobré alebo zlé, ale čo to nahradí. Vybojovali ste si s ministerstvom financií a s centrálnym štátom nejakú inú možnosť, ktorú by ste mohli ovplyvňovať, rozvoj svojich území a mať samostatnosť a dokazovať, uplatňovať moc nielen na úrovni rozdávania výdavkov, ale aj na úrovni vyberania daní. Vieme, že výber daní je aj to, čo vytvára zodpovednosť verejných predstaviteľov voči svojim voličom. To znamená, verejný predstaviteľ, ktorý len prerozdeľuje prostriedky, v skutočnosti tie účty až tak skladať nemusí.
A možno pragmaticky na záver. Zvážili ste, či tým nedláždite cestu k tomu, čo, myslím, aj váš predseda, samozrejme, občas ohlasuje? A neviem, či vy ste sa s tým úplne stotožnili, a to je v podstate zrušenie krajskej samosprávy v jej dnešnej podobe. Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predseda, Benjamin Franklin, jeden z otcov americkej ústavy, raz povedal, že buď budeme držať spolu, alebo budeme visieť každý osve, takže aj keď tie návrhy, ktoré ste včera takým hanebným spôsobom zhodili zo stola tejto snemovne, neboli návrhy, pod ktorými som bol podpísaný alebo niektorý z mojich straníckych kolegov, a hoci nie so všetkými dokonca súhlasím, považujem to za naozaj bezprecedentné narušenie práva poslanca podávať zákony a z tohto dôvodu po dohode s pani poslankyňou Žitňanskou tiež sťahujeme návrh zákona, ktorý sme spolu predložili (tlač 1108).
Ďakujem.

Trojku, pardon. Ďakujem, pán poslanec, za poznámku. Možno aj vzhľadom na podobnosť našich priezvisk alebo na vašu inak dobrú povahu, nebudem rovnako ostro reagovať na to, čo ste povedali, pokúsim sa to skôr vysvetliť. My sme tu nehovorili o štátnej politike priamych dotácií a úverov na bývanie, ktoré naozaj fungujú cez Štátny fond rozvoja bývania a myslím, že reálne jeho nejaký najväčší nárast nastal za prvej Dzurindovej vlády, odvtedy to ide tak skôr hore a dole, alebo tieto prostriedky z definície sú schopné zabezpečiť len malú časť bývacích potrieb obyvateľstva Slovenska. Sú určené najmä pre chudobnejších ľudí a pre ľudí, ktorí nie sú schopní sa dostať ku komerčnému úveru, teda je to niečo ako sociálna sieť v bývaní. Okrem situácií, keď si požičia niekto, ako pán minister Lajčák, ktorý si za to postaví rezidenciu v Tatrách, ale to tu tiež nebudem ťahať a tak je to naozaj určené ako sociálna sieť v bývaní. Ak ste naozaj minulý rok zvýšili tento objem, vás to šľachtí, ak ste k tomu osobne prispeli, ja vám gratulujem, ale pre drvivú väčšinu obyvateľstva tejto krajiny, pre strednú vrstvu a samozrejme aj najvyššiu vrstvu, ale riešme teraz strednú vrstvu, to nie je cesta, ako sa k bývaniu dostať.
Stredná vrstva sa k bývaniu môže dostať len tak, pokiaľ náhodou nezdedí, že si kúpi buď z úspor, čo ale v mladom veku je pomerne ťažké získať, alebo si požičia na to, aby si mohla kúpiť. To znamená, niečo si nasporí a niečo si požičia. A to, čo ja som sa snažil povedať v tej otázke pánovi guvernérovi, je, že ľudia si dnes historicky najviac požičiavajú na bývanie z komerčných bánk za komerčných podmienok. Máme obrovský nárast tých úverov, čo ja vo všeobecnosti hodnotím pozitívne, ak si ľudia budú môcť dovoliť viac bývanie. Ja som sa len pána guvernéra spýtal, že či sa to zatiaľ prelieva skôr do toho, že ceny sa zvyšujú, ale počet bytov a domov stavaných komerčne až tak nerastie, čo by nebolo dobré, alebo či vidíme, že tá dostupnosť peňazí, ktorá sa poskytuje, vedie k tomu, že sa na Slovensku začína oveľa viac stavať, čo by som naopak hodnotil pozitívne. To bol zmysel mojej otázky.
Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť aj k tomuto bodu. Ide o správu, ktorá je veľmi dôležitá v tom, že naozaj nám podáva informáciu o zdraví celého nášho finančného sektora, o úveroch, o úsporách, o poistení, o dôchodkovom sporení, takže bolo by, myslím si, že o čom hovoriť aj veľmi, veľmi dlho, ale predsa len, ak má taká debata mať zmysel, treba ju trochu prioritizovať, takže dovoľte mi obrátiť sa na pána guvernéra v troch veciach. V jednej stručnejšie a v dvoch trochu podstatnejšie.
Tá stručnejšia, hutnejšia je, že chcel by som na úvod oceniť prístup Národnej banky v oblasti ochrany finančného spotrebiteľa za ostatné obdobie, to je aj minulý rok, ale aj dlhšie obdobie, ktorá sa prejavuje tým, že Národná banka začala prisudzovať tomuto väčší význam a väčšiu mieru aktivity, či už ide o menovanie člena bankovej rady, ktorý sa bude osobitne, alebo ktorý, by som povedal, je zodpovedný za túto oblasť a ktorý predtým bol na úrovni výkonného riaditeľa, či už je to príprava zákona v spolupráci s ministerstvom financií, vďaka ktorej prejde aj regulácia nebankových subjektov do zodpovednosti Národnej banky a verím, že sa dočkáme aj razantnejšieho postupu v tomto smere, či už je to aj väčšia ochota centrálnej banky sa týmto témam všeobecne venovať, takže chcem len oceniť, že neviem, či je to ostatný rok, rok a pol, dva roky, ale za to ostatné obdobie naozaj sledujeme zvýšenú mieru dynamizmu a ako aj som hovoril v inej súvislosti, aj vy, pán guvernér, ste hovorili o inej súvislosti, niekedy to možno trvá trochu dlhšie, ale dôležitý je ten smer a dôležité je, tá viditeľná zmena, ktorú aspoň ja tam osobne vidím a chcem ju, chcem ju tu oceniť. A zároveň vás teda povzbudiť v tom, aby sa išlo ďalej a dotiahli sa tieto veci do konca, lebo je mi jasné, že je to proces na dlhú trať, kým sa zákony zmenia, vybudujú kapacity a kým sa uplatnia, je to ešte niekoľko rokov a ako ste sám povedali, vzhľadom na ukončenie vášho prvého funkčného obdobia by ste mohli tie veci odsúvať a veľmi si... (Rečník mimo mikrofónu reaguje na otázku navrhovateľa: "Ja nemám práve tiež. Ospravedlňujem sa.") Vzhľadom na to by ste tiež mohli povedať, že to sú veci, ktoré už nebudete nejako veľmi riešiť a cením si, že tento prístup tam nie je a naopak, že sa to rieši pomerne dynamicky. Takže toľko ocenenie.
Ale teraz aby som pristúpil k veciam, ktoré vyžadujú možno viac diskusie a kde sú tam v podstate otázky na vás, pán guvernér, ktoré sa týkajú úverov. V jednom prípade sú to úvery domácnostiam, potom sú to úvery podnikom. Pokiaľ ide o úvery domácnostiam, sledujeme v ostatnom čase verejnú diskusiu o tom, či Slovensko zažíva, by som povedal, začiatok alebo nábeh úverovej bubliny v oblasti financovania bývania, najmä hypotekárnych úverov. Začali sa na Slovensku poskytovať v ostatnom období rekordné objemy hypotekárnych úverov a iných úverov na bývanie a zároveň, ako práve samotná Národná banka upozorňuje, tieto úvery financujú čoraz vyššie percento nákladov na bývanie v tom zmysle, že ak, keď si kúpite byt alebo dom, tak nejakú časť musíte dať hneď a nejakú časť potom splácate, tak ten koeficient, ktorý ukazuje, akú časť ste si zobrali na dlh, sa zvyšuje, ako upozornila centrálna banka. To znamená, otázka je, vidíme nejaké začiatky bubliny, alebo teda už nielen začiatky, ale možno aj nábeh bubliny?
A druhá moja otázka je, že ako sa podľa vás tá bublina prejavuje, alebo či je to naozaj bublina, lebo aby som stručne vysvetlil. Dostupnosť úverov na bývanie, nejak by som povedal, interaguje s dostupnosťou bývania. Veľmi jednoducho povedané, ak peniaze začnú byť lacnejšie a dostupnejšie a zároveň sa aj ľahko stavia, tak dostupnosť úverov na bývanie vedie k tomu, že sa samozrejme kupujú aj existujúce byty a domy, ale že sa aj hlavne budujú nové. To je z pohľadu Slovenska skôr spoločensky pozitívna vec, by bola, pretože naše indikátory dostupnosti bývania sú nižšie oproti priemeru Európskej únie. To znamená, že ak by lacné a ľahko dostupné peniaze na bývanie viedli k tomu, že sa stavia veľa bytov, stavia sa veľa domov, tak by som to hodnotil skôr pozitívne, najmä pokiaľ by sa budovali v regiónoch, kde je práca a kde to pomôže ekonomike.
Druhá možnosť, ktorú sme videli aj v minulosti v niektorých krajinách, napr. vo Veľkej Británii, je, že ak dostupnosť lacných peňazí na bývanie sa zrazí s problematickými napr. plánovacími procesmi a iné obmedzenia, ktoré bránia tomu, aby sa byty a domy stavali, tak to obrovské množstvo peňazí sa neprelieva do nových bytov, nových domov, ale prelieva sa do čoraz vyšších cien existujúcich domov, a to je práve tá bublina. Byty sa nestavajú, alebo sa stavajú v malej miere. Domy sa stavajú v malej miere, ale ten dom, ktorý stál pred rokom 50-, 80-tisíc eur, môže stáť o päť rokov 100-, 200-tisíc eur. Tomu sa hovorí realitná bublina. Tieto bubliny väčšinou skôr, či neskôr prasknú a prinášajú problémy, ktoré sa riešili aj globálne v ostatných rokoch a to je niečo, proti čomu je nevyhnutné zasiahnuť. Je možné zasiahnuť proti tomu, samozrejme, na strane dostupnosti peňazí, ale v situáciách, ako sú na Slovensku, kde máme problém naozaj s dostupnosťou bývania, skôr by bolo vhodné zasiahnuť proti tomu na strane problémov s budovaním nových bytov a domov, teda aby sme umožnili týmto peniazom naozaj prispieť k zvýšeniu ponuky bývania.
Takže moja otázka na vás, pán guvernér, je, aký je postoj centrálnej banky k tejto otázke? Ako vnímate otázku historických rastov úverov na bývanie? Máme tu bublinu, alebo je to niečo, čo naozaj vedie k spoločensky prospešnému stavaniu nových bytov a domov a k zvyšovaniu kapacity a kvality bývania na Slovensku? A povedzme, či sú nejaké kroky, ktoré ešte plánujete alebo zvažujete v tomto smere.
Druhá téma v oblasti úverov a záver môjho prejavu sa týka úverovania podnikom. Za tú otázku vďačím samotnej centrálnej banke, ktorá v jednom zo svojich analytických komentárov, ktoré zverejňuje a ktoré teda aspoň tých, ktorých zaujímajú ekonomické otázky na Slovensku, môžem len vrelo odporúčať, lebo skoro v každej z nich otvára Národná banka zaujímavé témy. Tak v jednej z nich otvorila otázku úverovania podnikov v tomto roku a ukázala, že hoci úroky na úvery sú vďaka historicky nízkym úrokom Európskej centrálnej banky, tiež historicky nízke, inými slovami, keďže Európska centrálna banka nalieva do eurozóny historicky najlacnejšie peniaze, tak aj potom, keď požičiavajú samotné komerčné banky ďalej, si požičiavajú z ECB aj prostredníctvom našej centrálnej banky, tak sú tiež historicky jedny z najlacnejších, tak Národná banka ale ukázala, že na Slovensku máme fenomén, ktorý napr. poznáme aj z južných krajín eurozóny, a to je, že nie pre všetkých rovnako.
Veľké podniky sú schopné sa dnes na Slovensku financovať výrazne lacnejšie ako malé a mikropodniky, čo samo o sebe je vždy tak. Veľké podniky v priemere si vždy požičiavajú o niečo lacnejšie ako malé a stredné podniky, lebo majú väčšiu mieru histórie, stability, majetku, ktorý môžu založiť a iné veci, ktoré zlacňujú úvery. To znamená to, že nejaký rozdiel je, vôbec nie je problém, to je prirodzené, ale čo Národná banka pekne ukázala v tejto svojej analýze, je, že za ostatné obdobie, ostatných pár rokov sa ten rozdiel dramaticky zvýšil a zvýšil sa v miere, ktorá naozaj, najmä pri takto nízkej inflácii, akú dnes na Slovensku máme, znamená, že malé podniky a mikro podniky, keď majú úver, platia veľmi, veľmi vysoké reálne úrokové sadzby, pretože z historického pohľadu úrokové sadzby okolo povedzme 6 - 7 % na prevádzkový úver neznejú zle, ale keď si uvedomíme, že je to v prostredí, kde inflácia je 0 %, alebo plus-mínus sa hýbe v tejto chvíli, tak tie reálne úrokové sadzby sú veľmi, veľmi vysoké a najmä sú teda výrazne vyššie, ako tie pre stredné a vysoké podniky.
To znamená, chcel som sa spýtať, pán guvernér, aký je pohľad váš na to, že máme tu aj problém, ktorý naozaj sledujeme v podnikateľskej sfére na juhu Európy a ktorý bol významným príspevkom aj k tomu, prečo kríza na juhu Európy trvá tak dlho, a to je, že domáce, najmä malé a stredné podniky majú buď problém sa vôbec dostať k úverom, alebo potom ich dostávajú za ceny, ktoré im to veľmi predražujú a tým pádom následne spomaľujú aj ich podnikateľskú aktivitu, lebo tu nehovoríme o úveroch, ktoré financujú nejaké nové, špekulatívne aktivity, hovoríme či už o úveroch, ktoré investujú nové investície, teda nákup strojov, budov, ale aj o úveroch, ktoré financujú bežnú prevádzku, financujú zásoby, financujú to, že mnohí malí a strední podnikatelia samozrejme financujú svojich dodávateľov, osobitne v prostredí druhotnej platobnej neschopnosti, ktorú môžme aj dnes často na Slovensku pozorovať.
Takže to sú moje dve ekonomické otázky na vás, pán guvernér. Samozrejme to nie sú veci, ktoré Národná banka riadi, že by teda povedala, bude to takto a svet sa rozostúpil, ale sú to veci, na ktoré máte, samozrejme, určitý mandát na ne ich sledovať, upravovať a máte aj niektoré nástroje, ktoré môžu v tomto smere pomôcť, hoci napr. práve v tej oblasti ponuky bývania to nie je vaša zodpovednosť. Je to zodpovednosť štátnych orgánov, aby zabezpečili to, že ak sú k dispozícii peniaze, tak sa nebudú len špekulovať a zvyšovať ceny bytov a domov, ale budú sa stavať nové. Ale práve preto ma zaujíma váš názor na to, že čo v týchto, aká je pravda v týchto dvoch oblastiach a prípadne, čo by sme aj my, ako snemovňa mali robiť, aby sme v nich pomohli, ak teda vôbec my niečo s tým robiť môžeme.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe o hospodárení Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska je jedna z najvýznamnejších slovenských verejných inštitúcií. Za ostatných viac ako dvadsať rokov od svojho vzniku, myslím si, že vo väčšine preukázala tejto krajine dobrú službu a ľudia, ktorí ju viedli a vedú, opäť vo väčšine preukázali a preukazujú Slovensku dobrú službu. Myslím si, že v tomto svetle by sme mali akékoľvek hodnotenie Národnej banky vždy vidieť.
Osobitne dnes, keď v tej už zmenšenej bankovej rade zasadá, zasadajú viacerí ľudia, ktorí sa naozaj snažia, aby nielen v oblasti menovej politiky, ale napríklad aj v oblasti ochrany spotrebiteľa a regulácie finančného trhu Národná banka zastávala verejný a slovenský národný záujem, tak možno znie zvláštne, že sa v niektorých bodoch budem aj k tejto inštitúcii kriticky vyjadrovať, ale myslím si, že práve aj medzi priateľmi a vo vzťahu k inštitúciám, ktoré si vážime, je dôležité niekedy aj pomenovať niektoré problémy. Treba ich pomenovať v kontexte, to znamená, netreba ich dramatizovať a netreba, by som povedal, niečo, čo má veľkosť 100 a niečo, čo má veľkosť 1 000, dávať na jednu úroveň. Ale to neznamená, že to, čo má veľkosť 100, by sme ponechali bez pozornosti, práve, len tak a keď sa pozrieme aj do krajín, ktoré v správe vecí verejných fungujú, priznám sa, asi podľa môjho názoru lepšie ako u nás, či sú to severské krajiny alebo niektoré typy anglosaských krajín, tak je to aj preto, že do detailov skúmajú kvalitu fungovania svojich inštitúcií. Neuspokoja sa s tým, že inštitúcie fungujú v zásade dobre, ale hľadajú vždy spôsoby zlepšenia. Toľko na úvod.
Národná banka Slovenska je nezávislá verejná inštitúcia, zriadená zákonom, avšak tá nezávislosť a verejnosť a aj to, čo pán guvernér spomínal, nenapojenosť na štátny rozpočet má svoj kontext, ktorý treba vysvetliť. Národná banka Slovenska nie je komerčný subjekt a nie je subjekt, ktorý sa reálne sám živí. Je to subjekt, ktorý bol zriadený touto republikou preto, aby zabezpečoval výkon určitých funkcií, ktoré sú životne dôležité. Samozrejme, od vstupu do eurozóny zdieľame väčšinou tieto zodpovednosti s ostatnými členskými štátmi eurozóny, ale to nič nemení na dôležitosti týchto funkcií. Je to najmä funkcia menová, to znamená, operácie, ktoré zabezpečujú, naozaj ako ste spomenuli, naplnenie základného mandátu centrálnej banky, teda cenovej stability. Kým sme boli menovo samostatní, tak kľúčovou súčasťou toho boli aj devízové operácie a zabezpečovanie stability kurzu meny a to už dnes, samozrejme, v rámci samotnej Národnej banky Slovenska až také dôležité nie je, ale samozrejme v rámci zabezpečovania stability eura to ešte stále dôležité je.
Toto sú tie funkcie. Nie sú to funkcie komerčné, nie sú to funkcie podnikateľské a tým pádom ani samotný argument, že Národná banka nedostáva každý rok od štátu transfery priamo zo štátneho rozpočtu, nie je vôbec relevantný pre hodnotenie tejto inštitúcie ako nekomerčnej verejnej inštitúcie. Národná banka ako všetky centrálne banky všade vo svete žije nie z podnikania, ale žije z nejakej kombinácie toho, že má devízové rezervy, aj keď, ako som už spomenul, tieto veci sa vyvíjajú od vstupu do eurozóny, z ktorých sú úroky, výnosy, alebo má takzvané rážobné, to znamená, výnosy z toho, že doslova centrálna banka ako jediná vždy v krajine tlačí peniaze a z toho nejaké výnosy sú.
Nechcem ísť teraz do detailov technických, lebo naozaj to nebude ani dôležité, ako sa toto všetko zmenilo vstupom do eurozóny, kde existuje systém zdieľania výnosov z rážobného, kde existujú niektoré ďalšie faktory. Čo chcem len zdôrazniť je, že výnosy Národnej banky nepochádzajú z komerčnej činnosti. Pochádzajú z týchto kľúčových operácií centrálnej banky, to je, na ktoré Národná banka dostala svoje základné imanie, ktoré sme jej zverili my ako daňovníci pri jej vzniku a ktoré sa potom postupne operáciami aj zvyšovalo.
Takisto podľa mňa je podstatné z pohľadu, o ktorom ja budem hovoriť, to, čo spomenul pán guvernér, a to je, že výkonom menovej politiky v minulosti došlo k vzniku vysoko záporného vlastného imania. To znamená, že z takého jednoduchého účtovníckeho pohľadu Národná banka je vlastne dneska v predĺžení, má negatívne vlastné imanie. Opäť, pri komerčnej inštitúcii to by bolo, to by bolo to najdôležitejšie, čo by sme pri takejto správe asi riešili. Pri Národnej banke to paradoxne najdôležitejšie nie je, lebo tento mínus vznikol pri realizácii menovej politiky, ako pán guvernér spomenul, bude postupne amortizovaný na základe zase naopak ziskov, ktoré sa dosahujú dneska.
Pointou, ktorú ja chcem povedať, je, že argument, že Národná banka Slovenska nie je napojená na štátny rozpočet tým, že by z neho dostávala zisk, nie je relevantný pre diskusiu o fungovaní Národnej banky. Národná banka je verejná nekomerčná inštitúcia, navyše keď dosiahne zisk a má naplnené svoje zákonné požiadavky z hľadiska vlastného imania, tak všetok zisk sa odvádza do štátneho rozpočtu. Náš štátny rozpočet je napojený na to, že, a v minulosti aj hojne z toho získaval, pokiaľ menovo-politické operácie dovoľovali aj svoje výnosy. To je prvá pointa.
Druhá pointa sa týka nezávislosti centrálnej banky. Národná banka Slovenska je nezávislou centrálnou bankou a to u nás platilo aj predtým, než sme vstúpili do Európskej únie a do eurozóny. Nezávislosť Slovenskej národnej banky od jej vzniku je jedna z najvyšších na svete. Je to dané tým, že bola modelovaná spolu s Českou národnou bankou na rakúskych a nemeckých centrálnych bankách, ktoré historicky majú jedno z najvyšších mier nezávislosti na svete. To znamená, že mali sme a máme jednu z najnezávislejších centrálnych bánk. Dnes je to aj, by som povedal, povinne, pretože Maastrichtská zmluva určila, že členské štáty Európskej únie musia poskytnúť vysokú mieru nezávislosti svojim centrálnym bankám a ten dôvod, prečo to Maastrichtská zmluva urobila, bol práve vznik eurozóny, pretože tvorcovia eurozóny mali, a myslím si, že odôvodnenú obavu, že ak by centrálne banky zostali pod kontrolou vlád a spolu vytvorili menovú zónu, tak vlastne by guvernér národnej banky z krajiny iks nehlasoval podľa toho, čo je najlepšie pre eurozónu, ale hlasoval by podľa pokynov svojej vlády.
Preto jednou zo základných podmienok vzniku rozhodne bolo udelenie vysokej miery nezávislosti centrálnym bankám. U nás na to však nebolo treba takmer žiadne zmeny v zákone, pretože naša centrálna banka už túto vysokú mieru nezávislosti mala a má ju aj ďalej.
Opäť, prečo to spomínam? Spomínam to preto, že centrálna banka je nezávislá, ale tá nezávislosť má svoj funkčný dôvod a ten dôvod je nezávislosť pri výkone menovej politiky. Ten dôvod je ten, aby keď pán guvernér vo Frankfurte na zasadnutí Rady guvernérov Európskej centrálnej banky hlasuje o menových operáciách, aby mu nemohol nikto udeľovať pokyny, ani táto snemovňa, ani vláda, ani žiadny iný predstaviteľ tohto štátu, aby konal v zmysle svojho mandátu. Nie je to nezávislosť, ktorá robí z centrálnej banky inštitúciu, ktorá si môže robiť, čo chce vo vzťahu k svojmu majetku a tak ďalej.
Prečo toto všetko spomínam? Spomínam to preto, že Národná banka Slovenska je inštitúcia, ktorá sa ako skoro všetky nezávislé inštitúcie má tendenciu vyvíjať pomalšie ako jadro verejnej správy. Jadro verejnej správy ministerstva, ale povedzme, dneska už aj mestské úrady sú pod verejným tlakom, pod verejným dohľadom. Keď sa niečo stane, čo sa nepáči verejnosti, napíšu o tom médiá a politici, ktorí sú na čele týchto ministerstiev, miest a iných volených orgánov alebo menovaných orgánov cez politický proces, majú tendenciu na to reagovať. Ako som spomenul, Národnú banku sme od tohto už dávno izolovali. Nie preto, že by sme chceli, aby si mohla robiť, čo chce, ale preto, že sme chceli, aby v svojich kľúčových a jadrových funkciách nemusela reagovať na to, čo sa píše v novinách. Teda ak sa v novinách napíše, alebo politici sa domáhajú toho, že treba znížiť úroky, aby Národná banka nemusela úroky znižovať a naopak, aby konala podľa toho, čo je najlepšie pre Slovenskú republiku a dnes pre eurozónu.
Táto nezávislosť, táto oddelenosť od verejnej mienky od politického procesu však aj znamená, že tam, kde sa verejný sektor niekam hýbe, tak Národná banka má niekedy tendenciu sa hýbať pomalšie, alebo sa nehýbať vôbec, pretože nie je pod týmto verejným tlakom a touto verejnou kontrolou.
Dovoľte mi spomenúť zopár príkladov. Národná banka Slovenska má, ak sa nemýlim, jej manažment má asi najlepšie odmeňovanie vo verejnom sektore na celom Slovensku. Nepoznám, priznám sa, verejnú inštitúciu na Slovensku, ktorej manažment by bol platený lepšie, ako je manažment Národnej banky a to je niečo, čo nezaviedol pán guvernér Makúch, to je niečo, čo existuje naozaj historicky. Dosahuje to rozmer, kde, ak sa nemýlim, plat guvernéra Centrálnej banky Slovenska je vyšší, ako plat guvernérky americkej centrálnej banky, najväčšej a najdôležitejšej centrálnej banky na svete a to je niečo, čo asi môže pôsobiť zvláštne, ale výmenou za to, alebo čiastočnou výmenou za to tu naozaj máme inštitúciu, ktorá viac ako 20 rokov preukazuje, ako som na začiatku povedal, pomerne dobrú službu.
Centrálna banka má asi jednu z najluxusnejších verejných budov v tejto krajine, ktorú opäť nevymyslel a nezaviedol pán guvernér Makúch. Začala byť stavaná, tí z nás, čo majú trocha pamäť, vedia potom, čo sa pán Mečiar pokúsil presunúť centrálnu banku do Banskej Bystrice, tak pán guvernér Masár veľmi rýchlo začal stavať budovu, aby sa presúvať už nemusel. To sú naozaj ešte stále dlhy 90. rokov a toto všetko je, niečo tu historicky máme, ak sa o tom verejne hovorí, môže to vzbudzovať aj negatívne reakcie, ale dôležité je pozrieť sa možno aj vpred. A za tých okolností by som, priznám sa, očakával a možno to bude, možno to bude príliš odvážne, že v tých novších rozhodnutiach o takýchto veciach už bude centrálna banka uplatňovať, povedal by som, väčšiu mieru skromnosti. Nie mieru skromnosti, ktorú očakávame od všetkých verejných inštitúcií, ale predsa len väčšiu mieru skromnosti, ako je tomu dnes.
Takže za tých okolností, pán guvernér, priznám sa, že keď som si prečítal, že nákup auta pre centrálnu banku je najdrahším zaznamenaným nákupom auta od nástupu tejto vlády vo verejnom sektore, tak ma to zaskočilo. Nezaskočilo ma to preto, že by to historicky teda nebolo v línii toho, hovorím, že Národná banka má najdrahšie platených manažérov a najdrahšiu budovu, ale myslím, že je čas trochu zmeniť kurz. Môžte povedať, že cena auta je v porovnaní s výdavkami Národnej banky, dokonca v porovnaní aj s tým, čo sme tu spomínali, zanedbateľná. Je to pravda. Osemdesiat deväťtisíc eur nie je niečo, na čom by sa akýmkoľvek spôsobom lámal rozpočet centrálnej banky. Ako ste sám spomenuli, znižujete ďalej prevádzkové náklady banky ako celku. To znamená, že nechcel by som tu vytvárať obraz inštitúcie, ktorá neustále rastie a ďalej a ďalej ešte viac míňa, len hovorím, je otázka, či nie je na čase po tých dvadsiatich rokoch existencie Národnej banky prehodiť mierne výhybku smerom k väčšej skromnosti, pokiaľ ide o zabezpečenie najmä najvyšších predstaviteľov. A hovorím to ako človek, ktorý si ich váži a naozaj, myslím, že už som dneska dvakrát zdôraznil, že myslím si, že vo väčšine poskytovali a poskytujú tejto krajine dobrú službu.
Takisto historicky sme mali v mnohých štátnych a verejných inštitúciách systémy, kde jej manažmenty mohli v nejakej miere s verejnými peniazmi nakladať tak, ako, by som povedal, uznali za vhodné pod miernou verejnou kontrolou. Ak chceli podporiť nejakú konkrétnu bohumilú vec, mohli tak spraviť, hoci to robili reálne z verejných peňazí. Také niečo historicky robila a robí aj Národná banka Slovenska a opäť, ja si myslím, že nie je to niečo, čo treba dramatizovať.
Na druhej strane, za ostatných päť rokov najmä, aj v dlhšom období sme na rôzne granty a dary vo verejnej správe zaviedli pomerne prísne pravidlá. Tie pravidlá hovoria o tom, že podmienky takýchto darov musia byť vopred zverejnené, kto sa o ne môže hlásiť a ich vyhodnocovanie sa musí diať na základe zásluh. Opäť, nie je to niečo, čo ste zaviedli vy, pán guvernér, a preto ani nebudem tu dramatizovať a dramatickým hlasom niečo prednášať, ale je otázka, či nie je na čase štandardizovať napríklad aj grantový proces v Národnej banke. Nie preto, že by som vás osobne z niečoho zlého podozrieval, ale jednoducho preto, že naozaj v rámci vývoja tejto krajiny sa posúvame na určitú novú úroveň, kde to pri iných typoch verejných inštitúcií je, povedal by som, štandard. Aby som bol objektívny, tento štandard sa nám nepodarilo zatiaľ dosiahnuť ani v inej skupine inštitúcií, ktoré sú nepriamo verejnými a to sú štátne podniky. Lebo dnes máme tiež situáciu, kde inštitúcie ako JAVIS alebo inštitúcie, ako sú napríklad teplárne štátom vlastnené prostredníctvom FNM, tiež majú rôzne darovacie a grantové politiky, ktoré tiež v minulosti vzbudili, by som povedal, pozornosť a je to niečo, čo sa tiež ešte musí dotiahnuť. Takže bez dramatizácie moja prosba, môj apel na vás je, aby sa v počítačovom jazyku urobil upgrade aj grantovej politiky smerom k tým pravidlám, ktoré sa nastavujú vo zvyšku verejnej správy. Opäť, tá suma, ktorá sa takto rozdelila, nie je z pohľadu rozpočtu Národnej banky nejak dramatická a nemyslím si, že nejakým zásadným spôsobom spochybňuje hospodárnosť a fungovanie centrálnej banky. Je to len apel na, na to, aby sme dotiahli aj takéto "drobnosti". Ale sú to drobnosti, ktoré z pohľadu normálnych ľudí drobnosťami nie sú, lebo keď povedzme hovoríme o pol milióne eur ročne, tak to nie je zase až taká malá suma z pohľadu daňovníkov.
Takže z týchto dôvodov, pán guvernér, dovoľte mi skončiť toto vystúpenie len stručným sumárom. Centrálna banka historicky aj dnes podľa mňa vykonáva tejto krajine dobrú službu. Ja si vážim manažment, ktorý banková rada tomu dávala a dáva a myslím si, že vo všeobecnosti s tým možno vysloviť spokojnosť a preto ja napríklad nemám žiadny problém ani s tou správou rozprávať ako o celku, ani ju nespochybňujem, ale dávam ho naozaj na zváženie, do akej miery ako v skutočnosti verejná nekomerčná inštitúcia, ktorá z povahy vkladov, ktoré sme tam dali pri jej vzniku a z povahy nezávislosti, ktorá je garantovaná kvôli výkonu menovej politiky, by nemala možno zvážiť cestu o niečo väčšej skromnosti oproti minulosti a o niečo väčšej transparentnosti v oblasti grantovej politiky. Zdôrazňujem, nie preto, že by išlo o z pohľadu rozpočtu o zásadné sumy, nie preto, že by som chcel akýmkoľvek spôsobom či už vašu osobu alebo vašu inštitucionálnu česť spochybňovať, ale naozaj preto, že len cesta neustáleho zlepšovania a posúvania je tá cesta, ktorú táto krajina sa dostane, keď niekto chce ideologicky do Dánska, keď niekto chce ideologicky do Londýna, ale teda v každom prípade ďalej, ako, ako na tom historicky sme boli.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Budem predstavovať ako druhý zákon taký zákon, ktorý, sa musím priznať, je môjmu srdcu predsa len bližší ako ten prvý. Je to niečo, čomu sa dlhodobo venujem a čo, si myslím, by slovenským spotrebiteľom mohlo pomôcť. Pokúsim sa stručne vysvetliť, o čo vecne ide.
V rámci európskych pravidiel, ktoré, samozrejme, prebiehajú aj na Slovensku, sa zaviedlo právo spotrebiteľov prenášať si svoje mobilné číslo od jedného operátora k druhému operátorovi. Jeho cieľom je podporiť mobilitu a konkurenciu medzi operátormi. Takéto ustanovenie existuje už niekoľko rokov aj na Slovensku. A ak ste napríklad v Orangei a rozhodli ste sa napríklad prejsť do O2, tak máte právo si zobrať so sebou svoje číslo. V súvislosti s tým však operátori si jednak účtujú určite poplatky navzájom, ktoré si sami platia za tento prenos, za jeho náklady, ale na Slovensku je zákonom dovolené, aby operátori účtovali tieto poplatky aj klientom. To znamená, že ak chcete, ako som už spomenul, prejsť od Orangeu k O2, tak Orange môže od vás žiadať, dnes je to v praxi, do 8 eur len za túto zmenu. A tým sa vám snaží, samozrejme, to sťažiť a odradiť vás od toho, aby ste prešli ku konkurencii. Pre ľudí s vyššími príjmami sa 8 eur môže zdať ako zanedbateľná suma, ale pre mnohých občanov, ktorí naozaj používajú mobilný telefón ako určitú základnú službu a majú minimálne paušály alebo predplatené karty, to nie je až tak málo. A to, ako operátori s týmito poplatkami pracujú, naznačuje, že ich vnímajú ako významný nástroj obmedzovania konkurencie a obmedzovania súťaže. Nie je totiž určite náhoda, že na Slovensku tieto poplatky, vo zvyšujúcej sa miere a výške, využívajú najmä dvaja najväčší operátori, ktorí práve majú záujem na tom, aby klienti boli čo najviac zamknutí v ich službách.
Preto som už minulý rok sa začal tejto téme venovať. A po zistení, že vo väčšine európskych štátov tento poplatok je nejakým spôsobom zrušený, a to buď zákonom, rozhodnutím regulátora, alebo dobrovoľným rozhodnutím samotných operátorov, som sa obrátil aj na vtedy ešte Telekomunikačný úrad v tejto veci s tým, či bude konať, pretože Telekomunikačný úrad už v roku 2009 vydal stanovisko, reguláciu, v ktorej žiadal operátorov, aby takýto poplatok buď neuplatňovali alebo uplatňovali maximálnej výške 4 eur. Tí dvaja najväčší si z toho moc nerobili. Ako som spomenul, uplatňujú dnes oveľa vyšší poplatok, vo výške 8 eur. Preto som sa na operátora obrátil, či využije svoje zákonné právomoci, aby takýto poplatok zakázal a posilnil tak súťaž. Na to som dostal odpoveď od Telekomunikačného úradu, že, áno, plánujú to spraviť a očakávajú, že najneskôr na jar tohto roku 2014 k tomu aj dôjde. Priznám sa, spoľahol som sa na takýto jasný záväzok.
Následne som túto problematiku teda zanechal, mysliac si, že bude už vyriešená, a na jar tohto roku sme zistili aj s niektorými ďalšími kolegami, že ešte stále v máji nebolo zo strany úradu nič vykonané, pričom keď sa médiá pýtali úradu, prečo sa tak stalo, ak si pamätáte, minulý rok sme tu na návrh vlády zlúčili Telekomunikačný úrad s poštovým úradom do spoločného regulátora, tak na to bolo stanovisko úradu, že tento záväzok sa týkal len Telekomunikačného úradu a ten už vlastne neexistuje, hoci má jasný nástupnícky úrad, a preto takýto záväzok úrad nepociťuje. A zároveň bolo povedané, že však poslanci majú možnosť zákonodarnej iniciatívy, nech si tú vec riešia, ak ju považujú za tak dôležitú. Priznám sa, že to už vo mne vzbudilo nevôľu nie ani tak osobného charakteru, ako skôr nevôľu na strane spotrebiteľov, lebo ako úrad opakovane nekoná, keď môže konať a keď to dokonca aj sľúbi a vyhovára sa na takéto právne prekážky typu, že „my sme len nasledovník, my nie sme ten istý úrad,“ tak to naznačuje, že absentuje vôľa to zmeniť. Preto som aj vtedy dal verejný záväzok, že ak teda naozaj úrad k tomu takto pristupuje, tento návrh predložím, čo som aj vykonal. Akonáhle som tento verejný záväzok dal, úrad zrazu začal konať a v tejto chvíli sa vyjadril, že komunikuje s operátormi, aby prestali takýto poplatok vyberať.
Zvažoval som, či zákon stiahnuť, ale priznám sa, že po tých skúsenostiach, ktoré máme za uplynulých päť rokov, si nie som istý, či stiahnutie takého návrhu je to najlepšie, pretože môže viesť opätovne k tomu, že z tých rečí, ktoré sme už počuli niekoľkokrát, nič nebude, najmä keď operátorom zjavne tento poplatok stojí za to, ani nie kvôli tým vybraným príjmom, ale, myslím si, oveľa viac kvôli tomu, že je to blokačný nástroj zachovávajúcim klientom. Preto tento návrh predkladám, preto vás chcem požiadať, aby sme ho posunuli do druhého čítania. Ja v okamihu keď regulátor vydá naozaj záväzné rozhodnutie o tom, že sa poplatky vyberať nebudú alebo to inak zabezpečí, ho veľmi rád stiahnem, ale mám obavu, že pokiaľ tento priamy verejný a politický tlak nebude, tak aj o rok, o dva roky znovu budeme riešiť to, že prečo napriek niekoľkým sériám konzultácií ešte stále najväčší a dominantní operátori si zamkýnajú svojich zákazníkov u seba týmto poplatkom, ktorý naozaj dnes existuje už len vo veľmi, veľmi maličkom počte európskych štátov. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Chcel som povedať vážené kolegyne, vážení kolegovia, len kolegyňa tu žiadna nie je, takže, vážení kolegovia, dovoľte, aby som predstavil tento návrh zákona. Predkladám ho ako poslanec Národnej rady, aj keď musím povedať, že jeho obsahovým autorom je môj kolega aj váš bývalý kolega pán Andrej Hrnčiar ako primátor mesta Martin. A vychádza z jeho skúseností primátora mesta.
O čo ide. Podľa daňového poriadku mestá a obce musia povinne vymáhať všetky dane, ktoré teda im náležia. A môžu maximálne dočasne pozastaviť za určitých okolností ich vymáhanie. Ale majú dnes problematické, respektíve nemôžu zrušiť vymáhanie určitej dane len preto, že už je to zjavne neúčelné, alebo preto, že vymáhanie by bolo drahšie, ako je samotný výnos. To znamená, že mestá a obce dnes nemôžu samy rozhodovať o tom, kedy ešte má zmysel daň vymáhať a kedy už to je jednoducho oveľa drahšie voči konkrétnemu prijímateľovi ako ten efekt, ktorý sa zo samotnej dane má. Preto kolega Hrnčiar prišiel s iniciatívou a ja ju tu predkladám, aby dostali toto právo mestá a obce, samozrejme, cez rozhodnutia zastupiteľstva a samotného primátora alebo starostu.
Môj príspevok do tohto návrhu bol v snahe eliminovať akékoľvek možnosti zneužitia tohto opatrenia, takže preto sme sa s kolegom Hrnčiarom dohodli a v tom návrhu, ktorý vám predkladám, okrem obvyklých politických poistiek, teda to, že musia takéto opatrenie schváliť riadne zvolené orgány, ktoré sa musia zodpovedať svojim občanom, tak je aj daná poistka v tom, že by sa tento návrh musel zverejniť minimálne 15 dní pred jeho schválením. To znamená, že ak by náhodou si niekto chcel u starostu a v zastupiteľstve vybaviť narýchlo odpustenie takéhoto niečoho, tak okrem toho, že by tak však došlo k porušeniu zákona, lebo ten návrh jasne ustanovuje, že k takémuto odpusteniu môže dôjsť len v prípade, ak naozaj tieto náklady vymáhania budú vyššie ako samotný výnos, zároveň je tam tá 15-dňová lehota, keby niekto sa pokúsil toto obísť, aby bolo na to možné prísť a upozorniť.
Takže z týchto dôvodov si myslím, že je to návrh, ktorý by pomohol obciam a nie je to návrh, ktorý by nejakým spôsobom zachránil, ale znížil administratívne náklady. Môžem porozprávať aj konkrétne prípady naozaj v situácii, keď mestá či už na náklady na právne služby, na evidenciu a podobne míňajú nemalé prostriedky, z ktorých vedia, že nikdy nič vo výnose neuvidia. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Ja sa nechcem vecne vyjadrovať k tej samotnej podstate zákona, lebo myslím, že pravda je na oboch stranách v tejto debate.
Ale, pán kolega Kolesík, chcem sa vás spýtať, aké percento vášho vystúpenia vám napísali štátni zamestnanci na jednotlivých ústredných orgánoch štátnej správy.
A druhá moja otázka je, či všetka tá energia, ktorú ste venovali tomu, by nebola lepšie strávená naozaj či už dohodnutím sa s predkladateľom na nejakom skutočnom riešení alebo teda predložením vášho vlastného, ale skutočného riešenia, lebo ja som vás pozorne počúval, naozaj počúval som to veľmi kvalifikovane napísané vystúpenie a musím povedať, že bolo z neho zjavné, že je potrebné riešenie, ktoré asi bez aj určitých legislatívnych miest sa nezaobíde. To znamená, že nebolo by lepšie venovať energiu tomu, keď ak teda považujete už to, čo bolo predložené, za nepostačujúce alebo v niečom nesprávne? Ďakujem.