Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Myslel som, že som to stlačil, ospravedlňujem sa, ďakujem za ústretovosť, pani predsedajúca.
A k poznámke pána poslanca Lipšica, je to na zváženie, ten pozmeňujúci návrh hovorí, že aj ministerstvo vnútra má tú výnimku len striktne pre účel teda ochrany diplomatických misií a ochranu ústavných činiteľov. To znamená, že ak by sa po prípadnom schválení začalo zneužívať na to, aby aj iné subjekty, a teda iní ľudia sa vozili v týchto autách, je to na zváženie. Priznám sa, že zatiaľ zo strany vlády napriek oficiálnej akceptácii tej pripomienky som skôr zaznamenal snahu sa tomuto návrhu vyhnúť, takže preto som aj nechcel dať zámienku pri tomto pozmeňovacom návrhu na takejto veci to odmietnuť, teda aby sa mohol postaviť povedzme predseda vlády v televízii a povedať, že poslanec Beblavý alebo poslanci opozície chceli, aby prezident Kiska sa vozil na Super B, takže z tohto dôvodu som radšej formuloval širšie túto výnimku, aby nebol dôvod to odmietnuť. Ale súhlasím s vami, že ak by sa, ak by k takémuto zneužívaniu došlo, tak určite by sme sa k tej formulácii mali vrátiť. Ja verím, že aj minister vnútra politicky by zvážil, ako ten, kto je zodpovedný potom za túto výnimku, jej zneužívanie, pretože by sa jemu vrátil na hlavu. Ale hovorím, ak ten návrh bude schválený, je to na zváženie určite do budúcnosti.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v druhom čítaní novely zákona o dani z príjmov. Prednesiem dva konkrétne pozmeňovacie návrhy, ale dovoľte mi predtým ešte nadviazať na kolegu Hudackého, na jeho vystúpenie, a naozaj podčiarknuť, že táto novela zákona o dani z príjmov je len jednou z ďalších v rade predložených za tejto vlády, ktorých cieľom je zvyšovať príjmy, dane z príjmov fyzických a právnických osôb, a to v podstate na úkor ostatných zdrojov verejných financií. Tie dôsledky nie sú tak viditeľné okamžite alebo každodenne, ale sú viditeľné, keď sa pozrieme na to trochu s odstupom.
Podľa vašich vlastných predpokladov uvedených v návrhu o štátnom rozpočte schválenom pred týždňom bude obdobie druhej vlády Roberta Fica obdobím najpomalšieho hospodárskeho rastu od vzniku samostatného Slovenska, keď počítame teda vlády, ktoré mali štvorročný mandát. Aj za vlády Vladimíra Mečiara, aj za vlády Mikuláša Dzurindu, aj za vlády druhej Mikuláša Dzurindu, aj za prvej vlády Roberta Fica, za štyri roky ekonomika rástla vždy rýchlejšie, a to napriek tomu, že aj prvá vláda Mikuláša Dzurindu, aj prvá vláda Roberta Fica museli čeliť veľmi ťažkým krízam a v podstate Mikuláš Dzurinda zdedil skrachovanú a rozkradnutú ekonomiku po Vladimírovi Mečiarovi spojenú s ruskou krízou a doprostred mandátu vlády Roberta Fica prišla celosvetová kríza, ktorá mala asi najhoršiu podobu od 30. rokov.
Napriek tomu, ak sa naplnia vaše vlastné predpoklady, tak budete odovzdávať ekonomiku s najhorším možným výsledkom, a ekonómovia vedia, že rozdať sa dá len z toho, čo sa vytvorí. A ak rozdávame tým, že neustále zvyšujeme dane pracujúcim a zamestnávateľom, tak možno krátkodobo vyberieme viac niekde, ale dlhodobo vyberáme menej, pretože ten koláč rastie oveľa pomalšie alebo sa začne dokonca v nejakom bode aj zmenšovať. Takže z tohto pohľadu treba povedať, že hospodársky výkon, ktorý bude reprezentovať druhá Ficova vláda, nestačí ani na trvalé a výrazné zníženie nezamestnanosti, ani na výrazné dobiehanie západnej Európy, je to v podstate určitá forma jemnej stagnácie.
No a to, že sa to deje na úkor dane z príjmov, najlepšie opäť dokumentujú predpoklady v štátnom rozpočte, kde aj dopredu sa pozerajúc, vláda predpokladá, že počas najbližších troch rokov výnos dane z príjmov porastie o 18 %, presnejšie o 17,8 %, ale výnos dane z pridanej hodnoty napriek toľko medializovanému boju s podvodmi na DPH má vzrásť len o 12,8 percenta. To znamená, výnos dane z príjmov má ešte od tohto roku ďalej vzrásť o tretinu rýchlejšie ako výnos dane z príjmov, daň z pridanej hodnoty, čo naznačuje, kde naozaj táto vláda vidí najlepší a najmožnejší zdroj príjmov do verejných financií. Takže to je naozaj niečo, čo treba o tomto zákone povedať a čo nezmenia kozmetické zmeny, ktoré sa tu dnes dohodnú, alebo sa dohodli už na výbore, a je to stratégia, v ktorej nie je Ficova vláda nejakým spôsobom osamotená, je to stratégia, ktorú mnohé ľavicové vlády robia, konkrétne administratíva prezidenta Hollanda vo svojom prvom roku vo Francúzsku išla veľmi podobnou cestou. Je to však cesta, ktorá napríklad, ako vidíme vo Francúzsku, naozaj vedie skôr k pomalému rastu alebo k žiadnemu rastu a nakoniec vedie aj k potrebe zmeny hospodárskeho kurzu.
Inými slovami, môj osobný problém nie je, alebo vecný problém nie je so žiadnym konkrétnym opatrením, hoci sú tam viaceré, ktoré sme spomínali už v prvom čítaní, že sú otázne z hľadiska napríklad istoty právnej, otázka odpisovania a jej spätného uplatnenia, ale tie sa tu aj dnes snažíme riešiť, ale môj problém je s tou stratégiou ako takou, najmä s tým, že v minulosti sa uplatnila stratégia, že ak sa rozširoval daňový základ, to znamená, ak sa mala platiť daň z väčšieho množstva vecí, znižovala sa daňová sadzba. To znamená, že ľudia platili to isté, ale platili nižšie dane, čo je potom aj motivačnejšie, aj obmedzuje úniky. Teraz vidíme, jednak sa najprv zvýšila sadzba v roku 2012 pre fyzické a právnické osoby rôznym spôsobom a jednak sa rozšíril aj základ. Samozrejme, to isté sa robilo aj v odvodoch, s mnohými tými konkrétnymi vecami by som súhlasil, ak by ako celok neviedli k škrteniu hospodárskeho rastu.
A teraz mi dovoľte predniesť dva pozmeňovacie návrhy. Jeden sme pripravili s pánom kolegom Jurzycom a je to náš spoločný pozmeňovací návrh, týka sa už spomínaného super odpočtu pre výskum a vývoj, ktorý tiež už spomínali viacerí kolegovia predo mnou. Súhlasím s vystúpeniami, ktoré hovoria, že tento super odpočet vo výške 25 % je pomerne nízky. Je pomerne nízky a tým pádom jeho okamžitý motivačný efekt na výskumné, vývojové, inovačné aktivity v ekonomike bude asi obmedzený.
Na druhej strane, tuto je zase bod, kde chápem aj obavy ministerstva financií – vzhľadom na aj kapacity finančnej správy, aj na tradície – ísť okamžite do výrazného odpočtu, aj z obavy z podvodov. To znamená, myslím si, že ak niekto chce, aby takýto odpočet bol naozaj uplatnený, aby v slovenskej legislatíve vydržal a aby postupne rástol, musí zároveň ponúkať aj cestu, ako zabezpečiť jeho využitie, naozaj len alebo dominantne pre skutočné vývojové výskumné aktivity, ktoré prinesú inovácie v ekonomike. Jedno bez druhého nebude fungovať, pretože ak nedokážeme zneužívanie tohto inštitútu zastaviť od samého začiatku, tak si dovolím už dneska predvídať, že inštitút sa zavedie, bude zneužívaný a o rok, o dva, o tri príde minister financií s analýzou, kde povie, že či už na konkrétnych príkladoch, alebo na nejakých veľkých číslach povie, kde tie peniaze utekajú, a v snahe zalepiť štátny rozpočet sa to zase narýchlo aj zruší a bude to jedna z mnohých iniciatív, ktoré sme tu už na Slovensku zažili, kde sa niečo zavedie a o chvíľu sa to zase zruší, pretože sa to nezaviedlo poriadne.
Z tohto dôvodu sme aj s pánom kolegom Jurzycom diskutovali o tom, že ako tomu predísť, ako od začiatku obmedziť zneužívanie tohto inštitútu a, naopak, podporiť jeho využívanie. Sú možnosti, ktoré sú dané kapacitou finančnej správy, ale to my, samozrejme, ako opoziční poslanci nemáme v rukách a to je, naopak, na strane exekutívy. Ale sú aj možnosti verejnej kontroly, ktoré sa špeciálne na Slovensku v mnohých prípadoch osvedčili, preto sme s pánom kolegom Jurzycom pripravili návrh, ktorý je pomerne jednoduchý, má necelú stranu a ktorý jednoducho hovorí, že ak si niekto bude chcieť uplatniť tento odpočet, bude musieť súhlasiť so zverejnením určitých základných údajov o tom, na čo tie peniaze minul.
Samozrejme, ak má mať takáto super položka význam, nemôžme ísť do hĺbok intelektuálneho vlastníctva podnikateľov, pretože v tom prípade by to práve tie najinovatívnejšie firmy odrádzalo, ale myslím si, že nie je excesívne žiadať od takýchto firiem, aby boli ochotné zverejniť, navyše s odstupom v podstate roka, roka až pol, základné ciele týchto výskumných aktivít, ktoré taktiež aj podľa návrhu zákona si musia pripraviť, ak chce takýto odpočet fungovať. To znamená, že s minimálnym byrokratickým bremenom za cenu vyplnenia jednej tabuľky v daňovom priznaní vieme zistiť sumu a vieme zistiť, na čo bola zhruba vynaložená. Samozrejme, to nemôže stačiť na to, alebo často nemôže stačiť na to, aby niekto odhalil podvod z internetu, ale môže to slúžiť ako veľmi dobrý nástroj identifikácie rizík, na ktorý už potom bude musieť konať asi najmä Finančná správa vo väzbe na problematické položky. Takže tento návrh si dovolím predložiť, teraz ho aj prečítam.
K čl. I
1. V doterajšom bode 71 v § 30c sa za odsek 6 vkladá nový odsek 7, ktorý znie:
"(7) Finančné riaditeľstvo do troch kalendárnych mesiacov nasledujúcich po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania zverejní v zozname daňových subjektov podľa osobitného predpisu, poznámka pod čiarou 120l, o daňovníkovi, ktorý si pri realizácii projektu výskumu a vývoja uplatnil odpočet podľa ods. 1, tieto údaje:
a) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, identifikačné číslo daňovníka,
b) výšku uplatneného odpočtu a zdaňovacieho obdobia jeho uplatnenia,
c) dátum začiatku realizácie projektu výskumu a vývoja,
d) ciele projektu, ktoré sú dosiahnuteľné počas doby jeho realizácie a merateľné po jeho ukončení."
Doterajšie odseky 7 a 8 sa označujú ako odseky 8 a 9.
2. V doterajšom bode 71 sa slová "až 120k" nahrádzajú slovami "až 120l".
3. V doterajšom bode 71 sa na konci dopĺňa poznámka pod čiarou k odkazu 120l, ktorá znie:
"120l: § 52 ods. 10 zákona č. 563/2009 v znení zákona č. .../2014 Z. z."
Účinnosť týchto bodov sa navrhuje 1. januára 2015.
Za doterajší článok VIII sa vkladá nový článok IX, ktorý znie:
"Čl. IX
Zákon č. 563/2000 o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov sa dopĺňa takto: § 52 sa dopĺňa odsekom 10, ktorý znie:
"(10) Finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle zverejňuje zoznam daňových subjektov, ktoré uplatnili odpočet výdavkov na výskum a vývoj podľa osobitného predpisu, odkaz 37ab. V zozname sa uvedú údaje podľa osobitného predpisu, odkaz 37ac."."
Poznámky pod čiarou k odkazom 37ab a 37ac znejú:
"37ab) § 30c zákona č. 595/2003 Z. z. v znení zákona č. .../2014 Z. z.;
37ac) § 30c ods. 6 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení zákona č. .../2014 Z. z."
Doterajšie články je potrebné primerane prečíslovať.
Účinnosť tohto bodu sa navrhuje 1. januára 2015, čo sa premietne do ustanovenia účinnosti návrhu zákona.
Druhý návrh, ktorý prednesiem, je návrh, o ktorom sa tu už diskutovalo, dokonca v prvom čítaní aj pomerne hojne, ale napriek tomu dovoľte sa k nemu vyjadriť. Je to návrh, ktorý rieši otázku maximálnych cien za nákup áut používaných v súkromnom a verejnom sektore. Pán minister už v pripomienkovom konaní navrhol, aby podnikatelia si nemohli uplatniť nákup áut nad 48-tisíc eur do odpisov, ak sú v strate, ak by to teda viedlo k strate, aby si to nemohli dávať do nákladov. Tým pádom de facto pre podnikateľov v strate ustanovil prakticky tento limit alebo teda povedal, že si to budú musieť platiť z vlastného, keď to tak jednoducho môžem povedať. Už v lete počas pripomienkového procesu som inicioval hromadnú pripomienku, ktorá namietala, že ak takýto postoj má byť uplatnený k súkromnému sektoru, má byť uplatnený aj k verejnému sektoru. Vo verejnom sektore však žiadni majitelia nie sú, respektíve majiteľmi sme my všetci, to znamená, že ak by to písmeno platilo rovnako, tak si môžu manažéri vo verejnom sektore toto robiť v podstate na úkor nás všetkých a ako majitelia máme na to len veľmi obmedzený vplyv cez raz za štyri roky rozhodovanie vo voľbách. Preto som podal návrh, ktorý bol vecne rovnaký, ale trochu iný, a to bolo to, aby kým je na Slovensku deficit verejných financií, kým nemáme vyrovnaný rozpočet, aby zamestnávatelia vo verejnom sektore si nemohli nakupovať autá drahšie ako 48-tisíc eur s výnimkou pre reprezentáciu štátu cez Úrad na ochranu ústavných činiteľov.
Táto pripomienka bola akceptovaná, podpísalo ju niekoľko sto ľudí, ministerstvo financií ju akceptovalo, nezapracovalo ju však do tohto zákona a odvtedy, dnes máme 23. októbra, ešte stále takéto riešenie nebolo predložené verejnosti zo strany ministerstva financií ani vlády, preto som už minulý týždeň predložil návrh aj ministrovi financií, aj dnes ho tu chcem predniesť, aby sme to v tomto zákone vyriešili, aby sme tú rovnosť zabezpečili.
Ešte predtým, než ten zákon prečítam, dovoľte mi možno zdôrazniť jednu podstatnú technickú náležitosť, a to je to, že koho sa takýto návrh má týkať. Na Slovensku už máme z dôb vlád Mikuláša Dzurindu uznesenie vlády, ktoré limituje, ktoré ustanovuje cenové limity pre nákup vozidiel pre ústrednú štátnu správu. To znamená pre ministerstvá a ich rozpočtové a príspevkové organizácie, to znamená, dneska existuje rozhodnutie vlády, staré už, myslím, že dvanásť rokov približne, ktoré hovorí, že štátny tajomník, generálni riaditelia, riaditeľ organizácie si môžu využívať autá v akom asi rozpätí, a či už kvôli tomu, alebo kvôli tomu, že predsa len tá ústredná štátna správa je pod najsilnejším politickým tlakom, lebo ak médiá niečo napíšu, ide to priamo na ministra, ktorý je politicky zodpovedný za svoj rezort, tak v ústrednej štátnej správe nie sme svedkami tých najväčších excesov.
Naopak, keď sme si zobrali zoznam tých najdrahších zakúpených limuzín za ostatné obdobie, za ostatné dva roky, tak sme boli svedkami toho, že to boli práve organizácie, ktoré sú verejné, ale nepodliehajú vláde, nie sú súčasťou tzv. ústrednej štátnej správy. Či už hovoríme o jednom rektorovi verejnej vysokej školy, či už hovoríme o guvernérovi Národnej banky Slovenska, ktorá je nezávislá a nepodlieha vláde, či už hovoríme o niektorých primátoroch alebo županoch, ten problém s excesívnymi nákupmi sa zdá byť sústredený práve tam, kde, povedal by som, priama ruka politickej zodpovednosti, minimálne tej vládnej nedosiahne a kde tá zodpovednosť je buď veľmi nepriama, napr. guvernéra NBS menuje parlament na návrh vlády, alebo kde je robená cez iné mechanizmy. Napríklad rektora volí a odvoláva akademický senát univerzity, štát ako taký s tým nevie priamo nič spraviť s výnimkou povedzme trestného činu. To znamená, preto pri formulácii toho návrhu som veľmi dával pozor na to, aby sa týkala skutočne celého verejného sektora.
Týkala sa; zabudol som povedať ešte jednu skupinu, a to sú štátne podniky a obchodné spoločnosti s podielom štátu, kde síce politická zodpovednosť je, lebo vykonáva tam väčšinou akcionárske práva konkrétne ministerstvo, niekedy aj Fond národného majetku, ale už oveľa, by som povedal, oveľa ťažšie sa v realite uplatňoval, ľahšie sa tomu ministrovi dáva od toho ruka preč, a tak sme boli napríklad, ak sa nemýlim, v železničnej spoločnosti Cargo svedkami dosť rozsiahleho nákupu limuzín v čase, keď štát inak rozpredával v podstate túto spoločnosť alebo rozpredával z nej pomerne veľkú časť jej hodnoty.
Takže ako zachytiť všetky tieto podniky? No a jediný zákon, ktorý ich zachytáva, je zákon o výkone práce vo verejnom záujme. To je zákon, ktorý bol prijatý v roku 2003 a on definuje výkon práce vo verejnom záujme, ten skutočný verejný sektor, a definuje ho pomerne široko, takže doňho platia skutočne všetky organizácie, ktoré reálne sú verejné, teda patrí tam nielen samospráva, patria tam aj verejné vysoké školy, patria tam aj obchodné spoločnosti a štátne podniky a patria tam aj iné organizácie zriadené zákonom. To znamená také, na ktorých je prítomný verejný záujem, a preto si myslím, že ak by takýto limit mal platiť, mal by platiť pre všetky tieto organizácie aj z dôvodov, že tam reálne vidíme problém aj z dôvodu základnej férovosti.
Preto mi dovoľte predniesť pozmeňovací návrh, ktorý je v tomto znení, z hľadiska, keď už chceme byť féroví, chcem povedať, že technicky je inšpirovaný pôvodným návrhom strany SaS v tejto oblasti, ktorý predkladali ešte v minulosti prostredníctvom riešenia zákona o cenách, aj keď tá konkrétna formulácia už je upravená práve smerom, ktorý som naznačil. Návrh znie:
Za čl. I sa vkladá nový čl. II, ktorý znie:
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto:
"1. V § 1 ods. 1 sa za slová "opatrenia na zamedzenie nežiaduceho cenového vývoja" vkladajú slová "ochranu hospodárneho využívania verejných prostriedkov".
2. Nadpis tretej časti znie: "Opatrenia na zamedzenie nežiaduceho cenového vývoja o ochranu hospodárneho využívania verejných prostriedkov."
3. Doterajší text § 4 sa označuje ako ods. 1 a dopĺňa sa ods. 2, ktorý znie:
"(2) Opatreniami na ochranu hospodárneho využívania verejných prostriedkov sú niektoré obmedzenia pri kúpe osobného motorového vozidla podľa § 12a."
4. Za § 12 sa vkladá § 12a, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§12a
Niektoré obmedzenia pri kúpe osobného motorového vozidla.
(1) Ak je kupujúcim právnická osoba, ktorá je zamestnávateľom podľa osobitného predpisu, odkaz 10aa, cena jedného kupovaného osobného motorového vozidla nesmie presiahnuť sumu 48-tisíc eur.
(2) Ods. 1 sa nepoužije:
a) v rozpočtovom roku bezprostredne nasledujúcom po rozpočtovom roku, v ktorom rozpočet verejnej správy neobsahoval schodok,
b) ak je účelom kúpy motorového vozidla zabezpečenie ochrany ústavných činiteľov a diplomatických misií a kupujúcim je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky."
Poznámka pod čiarou k odkazu 10aa znie:
"10aa) § 1 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov."
Doterajšie čl. II až IX sa primerane prečíslujú.
Nový čl. II nadobudne účinnosť 1. januára 2015, čo sa premietne v ustanovení jeho účinnosti.
Takže dovoľte mi na záver požiadať vás o podporu týchto dvoch návrhov, ktoré, ako som spomenul v tej úvodnej časti, neriešia to, čo z politického a makroekonomického hľadiska považujem za zásadný problém prístupu vlády k dani z príjmov, ale mohli by vyriešiť iné konkrétne problémy, ktoré nás trápia, aj keby som ich žiadnym spôsobom nechcel preceňovať. Ďakujem veľmi pekne.

Pán poslanec, po prvé dovolím si len upozorniť, toto nie je len o dlhoch štátu, ale pohľadávkach štátu, to znamená, že dlhy štátu spravuje úplne iná agentúra a vzťahuje sa na neho úplne iný režim, a pokiaľ ide o to, čo hovoríte, samozrejme, máte pravdu a nemáte pravdu. Máte pravdu v tom, že zákon, návrh, teda, pardon, to ustanovuje, ale ten návrh, ako ste spomenuli v rozprave, rovnako ustanovuje to, že ide o 100 % štátnu spoločnosť. To znamená, bez zmeny tohto zákona nemôže dôjsť k zmene ani v jednej oblasti. Ani sa nemôže privatizovať, ani nemôže postupovať. To znamená, akúkoľvek zmenu, aj na tú, ktorú vy podozrievate z nej vládu, bude potrebná zmena tohto, tohto zákona a ja som sa len snažil, priznám sa, že v mojom prejave to ani nemalo nejakú podstatnú úlohu upozorniť, že skôr predpokladám, ak bude nejaký postup k privatizácii, tak to nebude postup k privatizácii celého subjektu, ale bude postup k privatizácii niektorých konkrétnych pohľadávok, lebo to sme už v minulosti videli, a hovorím, dokonca to má v určitých situáciách aj svoj zmysel. Nemyslím si, že to automaticky treba zahodiť, hoci privatizácia subjektu ako celku predstavuje oveľa väčšie problémy a oveľa väčšie riziká, na ktoré ste aj vy upozornili.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, keď vy ste aj s pani poslankyňou Mezenskou tak aj všeličo vykonával, tak aj ja musím povedať, že dúfal som, že som lepšou konkurenciou pre Nový čas v procese tejto rozpravy, ale, ale rešpektujem.
K samotnej veci. Keď chceme posúdiť otázku pohľadávok štátu a ich správy, tak, myslím si, že sú pred nami dve otázky. Jedna je, či tento zákon prináša výhody z hľadiska výnosu, teda toho, čo na tom štát zarobí, a druhá je, či prináša výhody z hľadiska širšieho verejného záujmu. Ja sa pokúsim venovať obom.
Pokiaľ ide o výnosnosť pohľadávok, myslím si, že samotná centralizácia nezaručuje vyššiu výnosnosť, naozaj závisí, vy ste povedali v predchádzajúcej rozprave, od kvality a motivácie a tlaku na ľudí, ktorí ju budú vykonávať, a musím povedať, že ak sa pozriem doteraz na výkon Slovenskej konsolidačnej naprieč vládami, myslím za tých zhruba 14-15 rokov, čo existuje v rôznych podobách, tak ten výkon nebol nejaký veľmi úžasný, impresívny a ten celkový výnos pre štát zatiaľ z toho, čo aj bolo zverené, nebol veľmi impresívny a to dokonca ani, berúc do úvahy, samozrejme, to, že zatiaľ Slovenskej konsolidačnej išli najmä pohľadávky, ktoré boli málo výťažné. To znamená, že nikto neočakáva, že z toho budú vyberať veľké percentá, ale napriek tomu to tak je. Ja musím povedať, že ešte aj v budúcoročnom rozpočte štátnom, ktorý ste schválili minulý týždeň, sa počíta s tým, že zhruba 7 mil. eur minie Slovenská konsolidačná sama na seba a zhruba 2,5 mil. odvedie štátu. To znamená, že viac ako dvakrát, skoro trikrát toľko minie na seba, na svojich úradníkov, na svoj... alebo zamestnancov, aby som nekrivdil, na svoje autá, na svoje nájmy, ako dokáže ona pre štát odviesť. Vy predpokladáte, predpokladám, že to vôbec nemá tento zákon, ale, samozrejme, to je možnože jedna z otázok na to, že v ďalších rokoch sa to zdvihne na 4,3 mil. od roku 2016, to znamená, že sa výťažnosť a výnos zvýši, napriek tomu aj v tých ďalších rokoch predpokladáte, že Slovenská konsolidačná minie takmer dvakrát toľko na seba, ako odvedie štátu. Priznám sa, že tento pomer, kde z objemu výnosov ide asi medzi 50 a 70 % tomu subjektu, ktorý to vymáha, a len 20 až 30 % ide tomu subjektu, ktorý teda vlastní tú pohľadávku, ktorý ju v tomto prípade zverí Slovenskej konsolidačnej, je pomerne nevýhodný pomer z pohľadu, z pohľadu štátu, a preto mám otázku, že ako ste k tomuto výnosu dospeli, či ho považujete za uspokojivý a či to je cieľ tohto zákona, lebo v tom prípade sa musí priznať, že ambície centralizácie správy pohľadávok štátu sú veľmi nízke, a potom je naozaj možné, že sa naplnia obavy kolegu Hlinu, aj keď možno nie z toho pohľadu, ako si on myslel, že dôjde k následnej privatizácii, toho ja sa obávam menej, myslím si, že ak sa niekedy bude niečo privatizovať z hľadiska pohľadávok, tak to nebude spoločnosť, ktorá ich spravuje pre štát, ale vždy skôr sa budú odpredávať balíky pohľadávok, tak ako sa to robilo koniec koncov aj v minulosti, a takto to aj v niektorých prípadoch má zmysel. Ale tá moja otázka na vás je, pán minister, že ste spokojný s takýmto očakávaným výnosom a kvôli nemu robíte tento zákon, a ak nie, aké kroky teda potrebujeme podniknúť na to, aby ten očakávaný výnos bol pre štát vyšší. Lebo naozaj výnosnosť zhruba vo výške 20 až 30 % z toho, čo sa vymôže, že zostane štátu a zvyšok teda ide na správu je veľmi, veľmi nízky. To je jedna moja otázka na vás.
No a druhá otázka je otázka širšieho verejného záujmu a tá je dokonca dnes aj politicky, aj spoločensky významnejšia. Vy ste spomenuli aj v úvodnom slove, že dnes tie subjekty niekedy konajú aj proti sebe, ktoré spravujú pohľadávky štátu a nemáme na to žiadnu politiku, a v tomto s vami úplne súhlasím, že je to veľká chyba. A v tomto centralizácia pohľadávok štátu predstavuje aj veľkú možnosť a aj veľké riziko vo väzbe na legislatívu o konkurze a vyrovnaní, a teda dnes už najmä o reštrukturalizácii. Dovoľte mi venovať sa chvíľu tejto otázke, keďže je to téma mimoriadne aktuálna, a v súvislosti s firmami, nielen ako je Váhostav a Doprastav, ale aj s mnohými inými spoločnosťami dnes na Slovensku. Konkurzné právo vzniklo a existuje ako spôsob efektívnejšieho vysporiadania toho, že niekto nevie splácať svoje záväzky, než je obyčajné odobratie majetku jednotlivými veriteľmi. Inými slovami, v štandardnej krajine a dnes už tak máme aj u nás, ako niekedy poukazuje kolega Hlina, často až príliš efektívne, ale máme exekúcie, máme iné spôsoby vymáhania dlhu. Ak, ak vy mi niečo dlhujete, viem si to vymôcť s rôznou účinnosťou, ale je na to nástroj. Konkurzné právo preto nie je nástroj, ako toto nejakým spôsobom posilniť, ale, naopak, je to nástroj, ktorý má riešiť situáciu, že ak podnikateľ dlhuje viacerým ľuďom, viacerým podnikom a každý z nich v obave, že sa nedostane k svojej pohľadávke začne rýchlo z toho brať časť svojho, svojho nároku, tak celkový výnos pre všetkých môže byť oveľa nižší. Predstavme si situáciu, zažili sme ju pred pätnástimi rokmi, vtedy sme ju s napätím sledovali skoro všetci v tejto krajine, keď sa Východoslovenské železiarne dostali do stavu platovej neschopnosti. Keby vtedy veritelia prišli a jeden si zobral tu kus pozemku, druhý si zobral tú jednu vysokú pec, druhý druhú vysokú pec, tretí by si zobral nejaké pohľadávky, štvrtý administratívnu budovu, tak ten problém by nebol len v tom, že niekoľko desiatok tisíc zamestnancov by asi prišlo o prácu, lebo Východoslovenské železiarne by sa už nikdy nepostavili na nohy, problém by bol v tom, že ani tí veritelia by z toho nedostali toľko, koľko dostali nakoniec, keď sa Východoslovenské železiarne zachovali ako fungujúci konkurencieschopný celok, ktorý bol odpredaný - v tomto prípade U. S. Steelu - a funguje dodnes. To znamená, konkurzné právo je spôsob, ako sa spoločnosť rozhoduje, že ak niekto nie je schopný splácať svoje záväzky, ako s ním naložiť. Ak je to podnikateľ, väčšinou dneska už máme aj osobný bankrot, ale tomu sa dneska venovať nebudem. A sú v zásade štandardne tri možnosti. Jedna možnosť je likvidácia. To je naozaj to, že sa rozpredá majetok, uspokoja sa veritelia.
Druhá možnosť, ktorá sa na Slovensku takmer vôbec nepoužíva, je tiež konkurz, ale konkurz, ktorý spočíva v odpredaji celého podniku. To znamená, že veritelia predajú alebo teda súd predá a odsúhlasí predaj s veriteľmi celého podniku a výnos tohto potom následne je daný veriteľom, resp. veritelia sa môžu aj akcionársky podieľať na ďalšom úspechu tohto podniku cez spoluvlastníctvo.
A potom existuje tretia forma, ktorá tu dlho ani neexistovala a mala byť doplnková a v ostatnom čase sa nám nejak rozmohla, a to je reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia znamená to, že namiesto štandardného konkurzu, v ktorom pôvodný majiteľ má už veľmi obmedzené slovo, keďže, a v okamihu, keď sa dostal do platobnej neschopnosti a do predĺženia, tak už jeho slovo by malo byť v podniku pomerne nepodstatné, dôležité je záujem veriteľov a v určitej miere aj zamestnancov, tak napriek tomu pôvodný majiteľ zostal vo veľmi, vo veľmi dôležitom postavení. Reštrukturalizácia znamená, že majiteľ pripravuje v spolupráci s ďalšími aktérmi návrh, ako sa vysporiadať s dlhmi podniku, a majiteľ si aj zachováva svoje vlastnícke práva. To, k čomu sme dospeli dnes a ako to vidíme na prípadoch z praxe, je, že následne najmä drobní veritelia skončia veľmi často veľmi zle, a to z jednoduchého dôvodu, že reštrukturalizácia je technicky komplexný proces, v ktorom majiteľ zastúpený dobrými právnikmi a najväčší veriteľ zastúpený dobrými právnikmi môžu spolu často upiecť deal, v ktorom majiteľ napriek tomu, že podnik skrachoval pod jeho vedením, si ho môže nechať a veľkí veritelia z toho tiež vyjdú lepšie, ako keby došlo k likvidácii alebo ku konkurzu celkovým odpredajom. Kto na to často doplatí, sú malí veritelia. Malí živnostníci, ktorí prichádzajú o veľké peniaze na svoje pomery a môžu na tom aj skrachovať. Priznám sa, že nie je to nová vec, je to niečo, čo trvá už rok a dva, ale naberá to na rýchlosti. Pamätám si, ešte pred rokom ma zastavil v Banskej Bystrici istý občan, živnostník, ktorý mi rozprával príbeh práve reštrukturalizácie v tomto regióne, kde on vozil drevo do nábytkárskej fabriky, ktorá reštrukturalizovala, a on neuvidel zo svojich pohľadávok takmer nič, z 20-tisíc eur, ktoré mu dlhovali a ktoré boli preňho likvidačné. Dnes vidíme pri Doprastave a Váhostave sa už diskutuje o tom, aké percento pohľadávok bude týmto veriteľom vyplatené. A je to pre nich likvidačné.
A teraz prečo to spomínam pri tomto zákone, a tu sa vrátim k samotným pohľadávkam štátu, je, že skoro v každej reštrukturalizácii, skoro v každom konkurze je buď najvýznamnejším, alebo jedným z najvýznamnejších veriteľov štát, či už zastúpený Sociálnou poisťovňou, finančnou správou alebo niektorým z ďalších orgánov vymáhajúcich dane a poplatky, alebo aj zdravotnými poisťovňami. Napriek tomu my dnes nemáme žiadnu štátnu politiku v tejto veci. Nielenže môžu, ako potom spomenul pán minister, bojovať proti sebe a zároveň tieto orgány nemajú žiadnu povinnosť brať vo svojich návrhoch ohľad na občanov, malých a stredných podnikateľov tohto štátu. To znamená, štát sa môže dneska úplne legálne a jeho inštitúcie chovať absolútne sebecky, ale krátkozrako sebecky, môže sa dohodnúť s majiteľom, s inými veľkými veriteľmi na pre nich výhodnom deale, ktorý však môže byť, ktorý však môže byť veľmi nevýhodný pre malých a stredných podnikateľov, ktorí sú veriteľmi tohto podniku. Inými slovami, dnes štát môže úplne legálne kopať za Širokého a nemusí kopať za tisícky drobných živnostníkov, ktorí boli a sú dodávateľmi napr. Váhostavu. Z tohto pohľadu tento zákon predstavuje možnosť, ktorú by sme mali využiť na to, aby sme definovali, čo je štátny záujem pri správe pohľadávok štátu, a že existuje aj iný štátny záujem, ako je len maximalizácia výnosu, hoci tá je sama o sebe veľmi dôležitá. Ale existuje aj štátny záujem na tom, jednak na bazálnej spravodlivosti voči malým a stredným podnikateľom, ale aj voči tomu, aby presne títo podnikatelia nekrachovali nie preto, že zle hospodária, ale len a len preto, že na ich účet sa nabalia majitelia a možno aj veľkí veritelia zastúpení dobre platenými právnikmi.
Takže, pán minister, to je moja druhá otázka na vás a pripomienka v tejto rozprave. Ako vieme pri dopracovaní tohto zákona vo výboroch pozmeniť tento zákon tak, aby existovala štátna politika v oblasti vymáhania pohľadávok centralizovaná a aby táto, aby táto politika zahrňovala aj záujem na zachovaní malých a stredných podnikov, malých veriteľov a na ich nekrachovaní len preto, že ako malí si nemôžu dovoliť rovnakú mieru zastúpenia a vybavovania ako tí veľkí? Takže to sú, to sú dve veci, ktoré sú podľa môjho názoru dôležité pri tomto návrhu, ako maximalizovať výnos štátu a ako ten dnešný návrh s tým zatiaľ veľmi nepočíta, minimálne z hľadiska rozpočtových dopadov a ako zabezpečiť a definovať aj širší štátny záujem v tejto veci.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Aj ja mám jednu otázku na predrečníka, na pána poslanca Hlinu, aj na pána ministra. Nie som žiadnym expertom v oblasti zbraňových amnestií, ani neviem to vecne posudzovať. Chcem sa však spýtať, že ak som to správne pochopil, pán minister, tak vždy, keď to chcete urobiť, tak musíte prísť s osobitným zákonom sem? Či by nebolo efektívnejšie upraviť nejaký všeobecný zákon tak, aby ste v budúcnosti to mohli robiť aj bez toho, aby vždy to do parlamentu chodilo? To je čisto otázka legislatívno-exekutívnej efektívnosti. Hovorím, necítim sa expertom na zbraňovú amnestiu, ani vám do toho nič nevnucujem. Ja to podporím. Ale na zamyslenie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Keďže bola len jedna faktická poznámka, budem stručný.
Vašim dôvodom, pán kolega Chren, rozumiem a myslím, že medzi tým, čo som hovoril v rozprave, a tým, čo ste hovorili, nie je nejaká veľká vzdialenosť. Naozaj asi to konečné rozhodnutie, keď nechám bokom politiku, je o tom, že či kľúčový signál, ktorý chceme vyslať, je ten, že chceme podporiť týchto ľudí, chceme podporiť ľudí, ktorí sú dnes ochotní sa postaviť proti svojmu nadriadenému okoliu, a politickému často okoliu, alebo nie sme. A to je ťažké rozhodnutie a ja vám určite do toho nebudem hovoriť.
Plne súhlasím s vami v tom, že ten zákon, ja som sa to tiež snažil povedať, v praxi asi veľa nezmení, aj keď ja si myslím, že ani nie preto, ako je on napísaný, hoci určite čiastkové veci by sme tam mohli riešiť, ale skôr v tom, že naozaj takýto zákon v nefunkčnom prostredí nemôže nič zmeniť, aj keby bol úplne dokonalý. Z toho pohľadu si myslím, že ten zákon je relatívne štandardný, ale jeho okolie a prostredie, v ktorom bude implementovaný, štandardné nie je, a preto asi ani nepovedie k takým výsledkom, aké sa k nemu propagujú. V tom si myslím, že máte pravdu.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, napriek tomu, že môj príspevok má dve časti, myslím si, že bude kratší ako tie predchádzajúce.
Dovoľte mi v prvej časti predniesť pozmeňovací návrh k tomuto zákonu. Je to návrh, kde rád využívam ako poslanec Národnej rady právo teda zákonodarnej iniciatívy, hoci nie som autorom tohto návrhu. Jeho autorom je pán doktor Nechala, ktorý na ňom spolupracoval, pokiaľ viem, a konzultoval ho aj s príslušnými ministerstvami, a pokiaľ ma informoval, mala by tam byť aj nejaká miera súznenia, ale to už ponechávam na pána predkladateľa.
Takže hoci sa ja k tomuto návrhu hlásim, nebudem, keď už sme tu dneska v takom móde autorských práv od rána, tak nebudem si nárokovať autorské práva na tento návrh.
Ten návrh je, že v čl. XII sa vkladá druhý bod, ktorý znie:
Bod 2. V § 9 ods. 2 na konci druhej vety sa bodka nahrádza bodkočiarkou a pripájajú sa tieto slová: "ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená."
Predchádzajúci text sa označuje ako bod 1.
Ja to len stručne zdôvodním. Je to technická zmena, ktorá ale môže mať dosť vážne dôsledky pre konkrétnych oznamovateľov. Ide v podstate o to, že ak dnes sa v rámci antidiskriminačného zákona súdi takto postihovaný zamestnanec so svojím zamestnávateľom, tak súdy majú tendenciu zrovnať dnešný právny stav, otázku neplatného skončenia pracovného pomeru odsúvať na separátnu žalobu a vlastne nútiť týchto ľudí, aby podávali ešte separátnu žalobu podľa Zákonníka práce. Toto je technický návrh, ktorý by to vyriešil a umožnil tieto veci spojiť. Veľmi viac k tomu okrem toho, že ho rád podávam, aj keď som ho nenapísal, povedať neviem.
A dovoľte mi druhý, veľmi stručný príspevok, možno všeobecnejší k tomuto zákonu. Keď som tu dnes ráno o deviatej sedel, keď pán predkladateľ začínal vysvetľovať a predkladať tento zákon, tak tu bola taká zvláštna situácia, lebo pán minister, teda myslím, že asi nikdy v svojom živote netrpel nedostatkom sebadôvery a vnútorného pokoja, ale dnes z neho išlo nefalšované uvoľnenie, keď predkladal ten zákon, nebol ani napätý, ani nejakým spôsobom silený, bol uvoľnený a prezentoval ho, by som povedal, úplne v pohode, čo je v niečom veľmi zvláštne. Lebo sme v situácii, kde naozaj v tak závažnej téme, ako je otázka korupcie a širšie zneužívanie verejného úradu, verejnej moci, verejného postavenia, sme v situácii, kde by člen vlády zodpovedný za túto problematiku mal byť skôr nervózny, keď prichádza do parlamentu, lebo náš parlament je pomerne liberálne postavený v tom, ako umožňuje poslancom k zákonom vystupovať a aj s predkladateľmi polemizovať, a dalo by sa očakávať, že sa tu naozaj na pána ministra ako gestora tejto témy zosypú aj veľmi nepríjemné poznámky o súčasnom reálnom stave v slovenskej politike.
Už len o nedávnych krokoch, teraz nebudem hovoriť a nebudem vyťahovať, v 2004 ste vyrobili toto a v 2007 sme urobili my toto, ale v nedávnych dňoch a týždňoch sme, doslova za posledný týždeň, sme boli svedkami napríklad toho, že predseda vlády sa dopustil brutálneho politického klientelizmu úplne vedome a v priamom prenose, kde začal vydierať 5,3 mil. občanov Slovenskej republiky okrem tých, ktorí sú obyvateľmi Žiliny, tým, že ak nebudú správne hlasovať v komunálnych voľbách, tak nebude vláda im pomáhať tak, ako pomohla Žiline. Strhla sa k tomu aj verejná diskusia, ale tá zjavne pokoj a vnútorné uvoľnenie pána ministra zatiaľ nijako neovplyvnila.
Takisto sme boli svedkom len tento týždeň toho, že strana SMER odmietla zaradiť na pevný rokovací deň tejto schôdze návrh zákona o konflikte záujmov a zároveň veľmi jasne povedala, že ho ani nepodporí, a zároveň ani žiadny vlastný návrh nepodporila a nepredložila, a to napriek tomu, že takýto záväzok podpísala pred parlamentnými voľbami so všetkými ostatnými parlamentnými stranami. A to napriek tomu, že si ten záväzok dokonca dala aj do programového vyhlásenia do časti, za ktorú je zodpovedný práve pán minister.
Napriek tomu, že táto schôdza je posledná možnosť, ako taký zákon presadiť tak, aby majetkové priznania boli zverejnené podľa neho už pred parlamentnými voľbami v budúcom roku, napriek tomu sa to nestalo a nedeje, napriek tomu, že predseda parlamentu ten návrh sľúbil, sľúbil jeho účinnosť najprv k 1. januáru minulého roku, teraz k 1. januáru budúceho roku, a napriek tomu poslanci vládnej strany úplne s úsmevom odpovedali novinárom, že keď sa ich pýtali, že kedy to teda bude predložené, že niekedy, uvidíme.
Takisto len za ostatný týždeň sa v tomto parlamente koná viacero mimoriadnych schôdzí parlamentných výborov k otázke štrukturálnych fondov v jednotlivých operačných programoch, kde audítori Európskej komisie konštatovali na jar tohto roku, že základné systémy kontroly auditu v tomto štáte o používaní finančných prostriedkov nefungujú. Nefungujú na úrovni jednotlivých ministerstiev, ale nefungujú ani na úrovni ministerstva financií ako strešného orgánu. Na základe toho má Slovenská republika dneska pol miliardový hotovostný schodok vo vzťahu k Európskej únii za nepreplatené faktúry. Na základe toho už máme 250 mil. eur trvalej korekcie, stáleho krátenia, a je možné očakávať, že sa to číslo bude ešte významne zvyšovať v najbližších týždňoch.
Toto všetko sú veci, naozaj som vytiahol za posledný týždeň, pri ktorých politik, ktorý je zodpovedný za tieto otázky, by mal byť nervózny nie možno preto, že či má, alebo nemá čisté svedomie, osobne to už je vec pána ministra, ale skôr preto, že nikoho, a ani politika, neteší, ak prichádza do snemovne a môže očakávať, že sa naňho zosype takáto veľká vlna legitímnej kritiky, keď už nie osobnej, tak skupinovej politickej zodpovednosti.
A pán minister napriek tomu bol uvoľnený, a mal pravdu. Lebo to, čo sme tu zatiaľ videli v tej rozprave, boli len veľmi platonické pokusy pomenúvať určitú formu politickej zodpovednosti, a namiesto toho sme sa tu zosypali do vzájomnej polemiky v rámci toho, čo sa dnes nazýva opozícia. Jeden publicista to skôr nazýva, a podľa mňa asi dneska presnejšie, že mimovládne strany, teda strany, ktoré neparticipujú na vláde. Pretože slovo opozícia podľa mňa obsahuje v sebe, aj keď to tak nemusí byť, určitú mieru kohézie a spoločného cieľa, ktorý zjavne dnes chýba dokonca aj v takejto veci.
Takže pán minister sa usmieval oprávnene v tom zmysle, že naozaj ho tu nežhavíme, netýrame, nevyhadzujeme na oči veci, ktoré by sa štandardne mali diať, a namiesto toho sme sa tu utápali v slovách ako udavačstvo a, ah, nebudem ani tie ďalšie spomínať radšej.
Takže toľko chcem povedať za seba, že toto nie je správne. Nie je to správne preto, či človek má rád, alebo nemá rád stranu SMER, alebo aj pána ministra osobne. Nie je správne preto, že to vysiela signál, a veľmi silný signál, že je možné pokračovať ďalej tak, ako sa konalo doteraz. To znamená, že stačí pracovať na rozdelení opozície alebo mimovládnych strán, stačí poctivo odignorovať každý škandál, ktorý vznikne, a stačí predkladať zákony, ako je tento, ktoré síce veľa skutočnej zmeny neprinesú, ale napriek tomu umožňujú odfajfkávať plnenie vládneho protikorupčného programu.
Toto sa mi zdá na tej dnešnej rozprave pre mňa aj najdôležitejšie a v niečom aj najsmutnejšie a myslím, že to je to, čo potrebujeme zmeniť. Lebo v opačnom prípade tí z nás, ktorí budú kandidovať a budú zvolení v marci 2016, tu budú v apríli 2018 alebo v januári 2019 sedieť úplne rovnako, v rovnakej konštelácii. A to si myslím, že nebude to najlepšie pre Slovensko.
No a teraz k samotnému zákonu. Zákon osobne podporím a budem zaňho hlasovať, pokiaľ prejde teda vo verzii, ktorá v zásade zodpovedá tomu, čo už tu dneska máme, a k tomu, čo je dohodnuté. A nepredpokladám, že nejakým šokujúcim prekvapeniam sa ešte v tej rozprave v tomto smere dočkáme.
A skúste, dovoľte mi, prosím vás, len stručne vysvetliť, prečo naozaj stručne, lebo chcel by som do jednej, dvoch minút skončiť, aby som nenaťahoval čas.
Najdôležitejší argument podľa môjho názoru je ten, ktorý tu už zaznel, a to je, že ak je dneska na Slovensku potrebné niečo podporiť, tak je naozaj potrebné podporiť hrdinstvo jednotlivcov, ktorí sa neboja. Lebo tých ľudí je málo a čelia veľmi vážnym problémom. Bol tu spomínaný prípad pána učiteľa Žarnaya, ktorého si veľmi vážim, a chcel by som možno len k tomu prípadu dodať, že tu nejde len o peniaze. O to, či pán učiteľ Žarnay z akých, koľko sto eur mesačne žije, hoci to samo osebe je veľmi nepríjemné a nedôstojné. A plne súhlasím s tým, čo hovoril pán poslanec Mičovský. Ale títo ľudia čelia aj tomu, že si vo svojom regióne nikdy svoju profesiu možno neužijú, pretože akurát sú vo veciach, v oblastiach, ktoré sú politicky ovplyvniteľné, čo napríklad v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou je dneska takmer všetko. Tak on čelí nielen tomu, že žije v chudobe alebo žije z nízkych príjmov, čo mu vieme kompenzovať finančne aj napríklad takýmto zákonom, on čelí tomu, že už možno nikdy nebude učiť. Nikdy nebude vykonávať profesiu, ktorej sa oddal a ktorej sa - myslím, že by veľa učiteľov, sa zhodneme - neoddával kvôli finančným ziskom. Takže tzv. whistlebloweri, alebo teda oznamovatelia protispoločenskej činnosti, aby som pomenoval náš neelegantný preklad, je niečo, čo sa určite dá zneužiť, ja sa k tomu o chvíľku vrátim. Všetko je zneužiteľné, a preto zákony musia byť postavené aj proti tomu. Ale vo všeobecnosti, ak existuje potreba vyslať nejaký signál, tak je to ten, že zákon a štát sa viac ako doteraz chce postaviť na stranu týchto ľudí, preto za ten zákon budem hlasovať.
Na druhej strane musím súhlasiť s dvoma výčitkami na adresu tohto zákona, ktoré tu zazneli a ktoré mňa osobne nezastavia v jeho súhlase, ale je ich potrebné poctivo pomenovať.
Jedna z nich je naozaj úplné, až zbytočné a neadekvátne regulačné bremeno na súkromné subjekty. V situácii, kde vo všetkých rebríčkoch podnikania klesáme, kde sa zhoršuje administratívna záťaž, tak vláda namiesto toho, aby hľadala spôsoby, ako odbúravať zbytočnú byrokraciu, pridáva ešte niekoho. Lebo ak si tu niekto úprimne myslí, že určovanie zodpovedných osôb vo veľkých firmách je ten skutok, že to, že nie sú určené, je ten skutočný problém ohlasovania korupcie na Slovensku, tak sa priznám, že asi sme, potom naozaj žijeme v paralelnom vesmíre a mali by sme sa niekde stretnúť v skutočnej slovenskej realite.
To znamená, že táto výčitka je oprávnená, a myslím, že by sa zákon takmer s identickou účinnosťou dal prijať aj s oveľa menším administratívnym bremenom. Ale rešpektujem, že pán minister alebo vláda sa rozhodli takto zákon prijať, a ja ako opozičný poslanec mám možnosť hlasovať v konečnom dôsledku áno alebo nie, som ochotný ho dnes podporiť aj s touto výčitkou.
Druhá vec, ktorú k tomu cítim potrebu povedať, a tam má poslanec Hlina tiež plnú pravdu a neviem, nebudem ho presne citovať a budem ho parafrázovať, že, aj pán poslanec Simon o tom hovoril, že v prípade nefunkčnosti a nečinnosti inštitúcií, najmä orgánov činným v trestnom konaní a justície, prokuratúry, alebo ich nedostatočnej formalistickej činnosti prijímame pomerne komplikovaný, občas aj drahý a zneužiteľný, v podstate mŕtvo narodené dieťa. Lebo takýto zákon môže vytvoriť, aj keď je dobrý, môže vytvoriť určitú formu dočasného štítu, ktorá sa rozprestrie nad tou osobou, ale dočasne. A pokiaľ zvyšok inštitúcií, zákonov nefunguje tak, aby sa to celé dotiahlo, tak žiadny dočasný štít nepomôže.
Môže sa stať, ak niekto zistí, že jeho nadriadený, a teraz nebudeme riešiť, či v škole, alebo v súkromnom podniku, že kradne, keď to tak jednoducho poviem, a on sa to nebojí nahlásiť, ho s tým konfrontovať, tak takýto štít môže mať svoj zmysel, ak poskytne nadriadeným tohto nadriadeného, majiteľom firmy, poslancom povedzme, ktorí, ak hovoríme o škole mestského zastupiteľstva, ak im poskytne priestor na to, aby tú vec vyšetrili, zistili a vyriešili, ak poskytne priestor polícii, prokuratúre na to, aby urýchlene konali, tak môže takýto dočasný štít nad hlavou oznamovateľa mať svoj reálny efektívny zmysel. Ak on naozaj zostane hrdinom alebo minimálne niekým, kto si koná svoju povinnosť, ak vymenia jeho šéfa, a nielenže ho vymenia, ale vymenia ho nie, by som povedal, preto, lebo už sa inak nedá, lebo médiá o tom píšu a opozícia alebo niekto do toho bije, ale vymenia ho preto, že tí samotní majitelia, top manažéri alebo politici nechcú takýchto ľudí vo verejnej službe, tak potom ten štít môže mať svoj zmysel.
Ale pokiaľ ten štít je to jediné, čo budeme poskytovať, pokiaľ sa všetky podozrenia zahrajú do autu, najlepšie s niektorou so slávnych výziev typu "zákon nebol porušený", "vec bola odložená", "nie je dôvod konať inak", pán minister by nám vedel určite ešte lepšie povedať tie najčastejšie průpovídky našich orgánov kontrolných a orgánov činných v trestnom konaní, tak hádam si nemyslíme, že keď tam ten nadriadený zostane, a dokonca keď aj odíde, ale jeho nadriadený ho vlastne mali radi a sú za ním a nie za tým oznamovateľom, že ten človek bude tým štítom ochránený reálne. Možno o pol roka, možno o rok, možno o rok a pol, možno o dva roky ho pekne-krásne vyhodia a nikto už mu nepomôže.
Takže z tohto dôvodu tento zákon je tehlička, naozaj tehlička určitého typu ochrany, ktorá je aj potrebná, a preto ju podporím, ale nemala by vytvárať ilúziu toho, že ak všetko okolo je málo funkčné v oblasti kontrolno-represívnych mechanizmov voči korupcii, najmä vysokej korupcii, takže tento zákon nejakým významným spôsobom zmení realitu.
Ďakujem pekne.

Pán predseda, dovoľte mi navrhnúť prerokovanie bodu č. 81, tlač 1241, zákon o ochrane verejného záujmu, vo fixný termín piatok 24. októbra o 9.00 hodine. Zdôvodním to nasledovne v mene všetkých predkladateľov tohto zákona: vzhľadom na ohlásené ukončenie schôdze 31. októbra hrozí, že tento veľmi dôležitý zákon nebude prerokovaný. Je to zákon, ktorý má sprehľadniť a sprísniť majetkové priznania a dotiahnuť konflikt záujmov v tomto zákone. Je to návrh, ktorý vychádza zo záväzku, ktorý všetky parlamentné strany dali pred týmito parlamentnými voľbami vrátane strany SMER. Ak ho schváliť nechcete, je to, samozrejme, aj vaše právo v tomto parlamente, ale nie je fér voči občanom ho neschváliť, že neumožníte jeho prerokovanie. Preto žiadame jeho zaradenie na pevný termín.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Začnem od konca. Pán kolega Kuffa, máte pravdu, ani stres z parlamentného vystúpenia na tak zložitú tému nie je dôvod, aby človek dal logos do nesprávneho zákona, takže ďakujem za opravu.
A teraz k tej samotnej vecnej podstate reakcií. Myslím, že bola tu veľká miera súhlasu na tom, že naozaj veci, ako zníženie subjektivity, nárokovateľnosť, ale aj väčšia miera verejnej a politickej kontroly by nám zásadne pomohli. Ja sa priznám, že nevyťahujem dneska tohto zajaca z klobúka, tieto komun..., pardon, tieto pripomienky, som o nich hovoril osobne s pánom ministrom financií z hľadiska potreby zmeniť vnútorný audit ešte v máji a ostatné veci dokonca aj v písomnej podobe sme predložili v medzirezortnom pripomienkovom konaní k tomuto zákonu a boli teda veľmi, by som povedal, ako to slušne povedať, ignorované, no, čo tu budem hovoriť inak. A dokonca ani nebola na rozdiel, aspoň u kolegu Zajaca sa pán Federič unúval, neni tu kolega Zajac, s ním hovoriť, so mnou sa ani neunúvali, ale to nie je o tom, že či niekto s niekým hovoril, ale čo sa nakoniec akceptuje. Ja chápem, že ministri druhej Ficovej vlády si teraz, tí, čo sú spoluzodpovední oficiálne za to, nejakým spôsobom tú zodpovednosť snažia odovzdať, lebo všetci vedia, že ten problém je veľký a ten kameň môže toho ministra, ktorému zostane v ruke, stiahnuť pod vodu a len, ak výsledkom toho prehadzovania je to, že sa nevieme dohodnúť a na žiadnych takýchto zásadnejších krokoch, tak ten kameň stiahne nakoniec dole nás všetkých.
Takže preto som sa aj rozhodol predložiť tento pozmeňovací návrh, dal som jeho znenie aj k dispozícii pánu ministrovi už pred pár dňami a preto som aj požiadal, aby sa hlasovalo o každom bode osobitne, aby v prípade, že aspoň niektoré z týchto bodov je možné aj zo strany vládnucej väčšiny akceptovať, aby boli schválené. Ak nie ako, by som povedal, nástroj skutočnej zmeny, tak aspoň ako gestor vôle k zmene.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem tiež predložiť pozmeňujúci návrh, ten môj bude pomerne rozsiahly, takže ho prečítam nakoniec a dovoľte mi ale predtým dať určitý všeobecný úvod, ktorý aj zároveň zdôvodní ten pozmeňujúci návrh, čo nám ušetrí čas potom.
Dnes je to, alebo v súčasnosti je to viac ako už desať rokov, odkedy sme vstúpili do Európskej únie, takže vieme, vieme už zhodnotiť, čo za tých desať rokov sa aj s eurofondmi deje. A ako myslím, asi všetci v tejto miestnosti vieme, Starý zákon začína tým, že na začiatku bolo slovo, ale v prípade eurofondov na začiatku bol strach. (Reakcia z pléna: "To neni pravda.") Bol strach a ten strach bol jednoduchý, ospravedlňujem sa, pán, ospravedlňujem sa, pán Kuffa, máte pravdu, mal som to povedať inak. Ale, ak môžem pokračovať, už som sa zľakol, že ma idete opraviť k eurofondom. To by ma mrzelo, to by ma mrzelo ešte viac. (Reakcia z pléna.) Máte pravdu, som vám to hneď aj uznal. (Reakcia z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
13.
Pokračujte, pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
14.
Takže na začiatku eurofondov bol strach. A ten strach bol strach z Bruselu. Lebo všetci slovenskí "kumštíři", aby som použil české slovo, všetci tí, ktorí vedeli počas 90. rokov, ako obtiahnuť nás všetkých, tak sa zrazu báli. Lebo sa báli, že keď prídu tí prísni bruselskí úradníci, tak veci budú inak. Slovenskí politici sa báli. Ja si pamätám, dnes už v tejto snemovni nesedí pán, aj keď sedí v európskej snemovni, pán podpredseda vlády Csáky, bývalý, mal reálny strach, že ak tu začnú prepadávať eurofondy, ak to nebude fungovať, tak padne, padne podpredseda vlády, druhý najsilnejší muž veľmi mocnej vládnej strany. Na začiatku bol strach, lebo to bolo niečo nové a všetci si mysleli, že to bude iné. A potom sa postupne prestali báť. Prestali sa báť z rôznych dôvodov, z niektorých racionálnych, niektorí, bohužiaľ, aj racionálnych menej.
Jednak zistili, aspoň sa to tak zdalo vtedy, dnes už sme zase trochu múdrejší, zdalo sa chvíľu, že ten Brusel je vlastne bezzubý. Peniaze sa začali čerpať, tiecť, tiecť do veľmi do nesprávnych rúk, okrem tých správnych rúk aj veľmi nesprávnymi spôsobmi a Brusel nereagoval. Keď chodili audítori, zdalo sa, že riešia formality, či sú papiere v poriadku, či je všetko nastavené správne, v angličtine je na to dokonca taký krásny výraz, volá sa, že audit trail, čo je doslova auditová stopa a to znamená, že či máte nastavenú papierovú stopu tak, ako nastavená má byť. A zdalo sa, že ak nastavíme tie papierové stopy tak, ako majú byť, tak za tým papierom sa môže diať čokoľvek. Zároveň si mnohí uvedomujú, že dokonca aj keď sa na problém príde, tak tí, čo sú v pozadí, tí, čo z toho profitujú, ale ja tí úradníci a politici, ktorí to podpisovali, to nutne nemusia vždy zaplatiť. Pretože ak je zmluva podľa slovenského práva platná, tak prijímateľ svoje peniaze dostane a vracať ich nemusí. Zároveň vďaka funkčnosti, resp. nefunkčnosti slovenského vymáhania práva ten politik a úradník, ktorý zle podpísal, často nebude ani obvinený, nieto ešte, aby musel ísť do väzenia, alebo niečo vracať.
To znamená, ak si aj Brusel od nás peniaze späť vypýta, ten, kto to zaplatí, je 5,4 milióna slovenských daňovníkov. Nie tí, ktorí z toho reálne profitovali, ani tí, ktorí za to môžu. Zároveň tí sofistikovanejší, tí, ktorí sa považujú za kreatívnejších, tvorivejších, zistili, že ani nemusia robiť oficiálne podvody, stačí štyrikrát skrútiť zákon najmä o verejnom obstarávaní, keďže cez neho sa musí nakupovať, a to je najväčšia časť z eurofondov, stačí si to vybaviť na úrade pre verejné obstarávanie, možno priamo hore, možno u niektorého šéfa odboru, sekcie, možno aj u niektorého konkrétneho referenta, ktorý pripravuje stanovisko a dá sa posvätiť s odkazom na dieru v zákone alebo nepresne definovaný zákon, takmer čokoľvek. Dá sa posvätiť napríklad aj to, aby ste urobili súťaž na 500 eur a potom ju dodatkom zmenili na 20 mil. eur. Stačí mať papier z ÚVO. Zistilo sa, že stačí, aby na ministerstvách sedeli úradníci, ktorí nemusia byť žiadni platení agenti, ale ktorí sú jednoducho sami ambiciózni a by som povedal na financie motivovanej jednotlivci, ktorí chápu, že môžu si robiť oni svoje dealy, ak nechajú ostatných a najmä tých hore robiť svoje dealy. Toto všetko sa nejaký čas zdalo, že bude fungovať, nemeckí, dánski, britskí, ale aj naši daňovníci to budú platiť a ostatní sa budú mať, tí, ktorí si to vedia vybaviť, dobre.
Postupne však začali prichádzať facky. Prvé facky padli ešte za prvej Ficovej vlády, ak si pamätáte sociálne podniky, ak si pamätáte nástenku, nebudem to ani podrobne rozoberať, všetci si to pamätáme. A vtedy sa zistilo, že keď sa to skrúti príliš, keď je to tak viditeľné, že to pravdepodobne porušuje aj naše zákony, ale až príliš to porušuje aj európske zákony, tak sa to jednoducho, tie peniaze nezaplatia. Ono tie príklady, aj sociálne podniky, aj nástenka sú nielen negatívne, ale aj pozitívne príklady. V oboch prípadoch tie škandály prišli ešte v čase, keď sa cez ne minula len menšina peňazí. Z 3,6 mld. korún, ktoré mali ísť cez nástenkový tender, sa stihlo vyčerpať len pár sto miliónov. Ten zvyšok sme nikdy, chvalabohu, zaplatiť nemuseli vďaka tomu, že sa to zastavilo. Pri sociálnych podnikoch sa stihlo minúť percentuálne viac, ale stále to bola len malá menšina alokovaných peňazí.
Dnes vidíme, a to je správa z posledného roka až dvoch, že od individuálnych zlyhaní pristupujeme k systémovým zlyhaniam. To, čo nám hovoria čoraz naliehavejšie audity rôznych úrovní Európskej komisie a Európskeho súdneho, či audítorského dvora, pardon, je, že nemáme problém na úrovni jedného skorumpovaného úradníka, možno desiatich na úrovni jedného politika, máme problém, že nám nefunguje systém. Že je to systém, kde sa z výnimky stalo pravidlo a kde sa nedá spoľahnúť na to, že Slovenská republika vie zabezpečiť účelné a hospodárne nakladanie s prostriedkami európskych daňových poplatníkov. Nevie to zabezpečiť na úrovni rozdeľovania týchto peňazí, nevie to zabezpečiť na prvostupňovej kontrole míňania týchto peňazí na jednotlivých ministerstvách a nevie to dokonca zabezpečiť ani na úrovni auditu ministerstva financií, ktorý samozrejme, nie je a nemôže byť zodpovedný za všetko, čo sa deje, ale je zodpovedný za to, aby to odhaľoval. To je situácia, v ktorej sme dnes, to je situácia, v ktorej nám boli zastavené peniaze a to je situácia, v ktorej už sú nám trvalo škrtané ďalšie peniaze.
Teraz otázka je, čo s tým? Zatiaľ boli vyskúšané štyri typy liekov. Dovoľte mi stručne o nich pohovoriť. Prvý liek je vyššia transparentnosť. Najúčinnejší nástroj v boji proti korupcii s európskymi fondmi je ten, ktorý nebol vôbec mierený na európske fondy ako také, hoci sa ich týka a to je povinné zverejňovanie zmlúv a faktúr, ktoré sa zaviedlo. Vďaka tomu sme schopní dnes vidieť mnohé veci, ktoré sa dejú, vďaka tomu sme napríklad mohli v rezorte školstva zanalyzovať národné projekty za 240 mil. eur, inak by sme sa k tým údajom nedostali a poukázať na to, ako nezmyselne sa míňajú. Keby nebolo povinné zverejňovanie zmlúv, nikdy nevieme, že financujeme i ... (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) pre chovateľov kôz.
Problém povinného zverejňovania zmlúv je však len v tom, tak ako dnes funguje, že prichádza neskoro. Prichádza, keď sú projekty schválené, keď sú faktúry preplatené. Ak príliš kole do očí, je možné vyhradiť úradníka alebo ministra, ale často už je veľmi neskoro na to, aby sme zachránili tieto peniaze. Transparentnosť funguje, ale funguje s oneskorením, aspoň tak, ako je dnes nastavená.
Druhý liek, ktorý sa skúšal a ktorý je úplne prirodzený, sú, je vyššia miera kontroly z hľadiska rôznych ustanovení a usmernení. To je bežná reakcia byrokratického organizmu, úplne každého, za každej vlády na kritiku. Ak vám audit Európskej komisie alebo aj NKÚ vytkne, že nemáte takýto papier takto správne nastavený, alebo nechytáte povedzme tento typ problému, tak pridáte ešte jeden checklist, ešte jeden papier, ešte jedno čestné vyhlásenie, ešte jedno kolo kontroly. Toto robíme už takmer desať rokov za všetkých vlád. Výsledkom je, že z eurofondov, ktoré z definície nie sú jednoduché, sa stala byrokratická nočná mora, pričom je ťažké argumentovať, že by to prispelo zásadne k zníženiu zneužívania, mrhania a korupcie súvisiace s týmito peniazmi. To znamená, tieto inštinktívne nánosy opatrenia a papiera ako reakcia na problém riešením nie sú.
Tretím možným riešením, ktoré sa skúsim len veľmi obmedzene, je nárokovateľnosť peňazí. To znamená, vyhodiť z prideľovania eurofondov možnosť úradníka, politika povedať: tebe áno, tebe nie. Obmedziť tú možnosť na vyhodnotenie toho, či niekto spĺňa pravidlá, spĺňa podmienky a potom by mali dostať všetci rovnako. Takto to fungovalo v oblasti zamestnanosti od roku 2004 do minulého roku. Ten, kto splnil zákonné podmienky, mohol na svoje jedno, dve, tri pracovné miesta dostať podporu od štátu oproti tým obrovským peniazom, o ktorých som hovoril, skromnú, ale stále zaujímavú. Za ten čas sa podporili desaťtisíce pracovných miest a ich vznik cez tento mechanizmus a nepoznám žiadne správy o skorumpovanosti týchto mechanizmov. Naopak, dnes, pán minister to môže potvrdiť, zo všeobecného zákazu preplácania eurofondu, ktorý ešte v tejto chvíli platí, aj keď pevne verím, že sa nám ho podarí odstrániť, sú vyňaté len dve, dva operačné programy, jeden sa týka, ak sa nemýlim, životného prostredia a druhý sú práve tieto projekty v oblasti zamestnanosti, ale len tie projekty, ktoré sú nastavené štandardné tzv. dopytové, tie klasické eurofondy zastavené sú.
To znamená, že nárokovateľnosť fungovala, funguje a dokonca je akceptovaná aj Európskou komisiou. Jediný problém je, že ju minulý rok vláda Roberta Fica zrušila ešte aj v tejto oblasti zmenou zákona o službách zamestnanosti. Zaujímavá otázka je, prečo taký odpor?
A posledný, posledné riešenie je lepenie dier najmä vo verejnom obstarávaní. Zmena zákona tak, aby nebol byrokratickejší a zároveň, aby nebol taký deravý. To sa naposledy udialo vo významnejšej miere v novele zákona o verejnom obstarávaní v roku 2011, keď sa mnohé diery napríklad tzv. neprioritné služby, čo bol príklad nástenkového tendra, úplne zrušili. A udialo sa mnoho ďalších lepení dier. Lepenie dier funguje, ale problém je v tom, že samozrejme potkany si vyhryzávajú diery nové, alebo hľadajú existujúce diery, ktoré by mohli zväčšiť a napríklade verejného obstarávania to možno pekne ilustrovať.
Existuje podľa európskej smernice niekoľko typov verejného obstarávania. Štandardné sú súťaže, tzv. verejná súťaž a užšia súťaž, nebudem vás zaťažovať technikáliami, ale to je štandardná súťaž. Často však nie je možné nakúpiť cez štandardnú súťaž, ak chcete kupovať niečo veľmi komplikované, niečo, čo sa dopredu ťažko definuje a preto na veľmi úzky počet vecí sa dá použiť iné typy súťaže, súťažný dialóg a súťaž návrhov. Opäť vás nebudem zdržovať detailmi týchto súťaží, ale čo, oni sú oveľa flexibilnejšie. To znamená, že môžete ich oveľa viac upraviť na to, čo potrebujete, ale oveľa viac sa dajú zneužívať na to, aby sa reálne nesúťažilo, aby ste to našili niekomu na jeho potreby a potom už len s ním uzavreli zmluvu.
Preto európske právo a Európska komisia pomerne prísne stráži, kedy sa používajú tieto súťaže a majú byť výnimočne naozaj na oblasti, kde to je treba.
Keď sa však do určitej miery zapchali diery v štandardných súťažiach, začalo sa oveľa viac pracovať s týmito neštandardnými súťažami. Ich počet v rokoch 2012 a 2013 stúpol oproti roku 2011 o niekoľkonásobne. To znamená, že na lepenie dier potkany odpovedajú hľadaním nových, čo neznamená, že diery lepiť netreba, ale ani si o tom myslieť, že to samo o sebe stačí.
Otázka je, čo teraz? Pravdivá odpoveď je, že spôsob, akým sa nakladá s eurofondmi, sa dá zmeniť len z vlády skutočne. Nedá sa zmeniť z opozície a nedá sa zmeniť z parlamentu zásadným spôsobom. Je to príliš technicky zložité a príliš exekutívno-manažérske na to, aby nejakým zákonom sme to dokázali urobiť na poriadok. Čo však môžeme urobiť z parlamentu, je urobiť aspoň čiastkové zmeny, ktoré by mohli pomôcť a čiastkové zmeny chcem dnes navrhnúť aj s vedomím, že nejde o ucelenú zmenu.
Zmeny sú štyri. Prvá sa týka verejnej kontroly. Navrhujem, aby sme, a spolu s kolegami, ktorí podporili ten pozmeňujúci návrh, aby sme zásadne zvýšili ďalej sumu informácií, ktoré sa zverejňujú, osobitne v prípade tzv. národných projektov. Národné projekty sú projekty, ktoré neprechádzajú súťažou. To sú projekty, kde ministerstvo dáva priamo väčšinou štátnej inštitúcii projekt, lebo podľa ministerstva, prípadne podľa zákona ona jediná môže takýto projekt realizovať. Národné projekty majú svoj zmysel, ale zároveň teda nepodliehajú takmer žiadnej súťaži v procese svojej tvorby. Keď sa schvália, tak vďaka povinnému zverejňovaniu zmlúv môžeme zistiť, že je v nich i.. (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) pre chovateľov kôz, ale v tej chvíli už je bežne neskoro. Preto navrhujem, aby sa národné projekty zverejňovali v zásade vcelku a priebežne, to znamená tak, ako sú schvaľované, aby v prípade, že je v nich niečo zlé, bolo možné do toho vstúpiť ešte pred ich schválením a realizáciou.
Výhoda našich národných projektov je, že sú to monopolné projekty štátnych inštitúcií, to znamená nejaká otázka súkromného know how, na ktoré sa často odvolávajú tí, čo odmietajú zverejňovanie projektov, tu neplatí. Píšu to štátni úradníci za štátne peniaze a preto nie je problém s tým, aby sme v reálnom čase vedeli, čo píšu a ak je to problém, aby sme do toho zasiahli.
Druhý návrh, ktorý sa týka transparentnosti, je posilnenie politickej kontroly. Navrhujem, aby v každom monitorovacom výbore, ktorý dozerá na každý operačný program, mal svoje právomoci, boli aj zástupcovia parlamentu, konkrétne príslušného parlamentného výboru. Pre operačný program v oblasti hospodárstva nech je to výbor pre hospodárstvo, pre operačný program v oblasti vzdelania a výboru nech je to výbor pre školstvo a vedu, životné prostredie, výbor pre životné prostredie a takto ísť ďalej a ďalej. Navrhujem, aby tam bol jeden za vládnu polovicu snemovne a druhý za opozičnú polovicu snemovne. Tým bude zabezpečený aj prísun informácií, aj skutočná kontrola.
Druhý typ návrhov sa týka posilnenia mechanizmu štátnej kontroly a to je najrozsiahlejšia časť tohto návrhu a nebudem vás s ňou zaťažovať do detailu, aj keď to budem musieť prečítať, ale dovoľte mi vysvetliť, o čo ide. My máme problém, ktorý pán minister dnes sa snaží riešiť, že Brusel prestáva veriť nášmu auditu. Neprestal mu veriť kvôli osobe pána ministra, prestal mu veriť preto, že audit nefunguje, lebo neprináša výsledky, neodhaľuje podvody.
Otázka je, čo s tým? Ministerstvo financií zatiaľ nezverejnilo kroky, oficiálne, ktoré v tejto oblasti prisľúbilo Bruselu, ale pokiaľ teda mám informácie, tie sa týkajú najmä zmeny procesov, výberu vzoriek, chacklistov a toho, ako audítori fungujú. Myslím si však, že treba ísť oveľa ďalej a treba sa mať na to, aby vnútorní audítori boli skutočne silnými a nezávislými osobnosťami, ktoré budú môcť vykonávať audit nestranne, proaktívne a nebojácne. Ak vám môžem povedať príklad, v Spojených štátoch sú vnútorní audítori ministerstiev menovaní veľmi často prezidentom a vo väčšine prípadov dokonca musia byť potvrdení senátom napriek tomu, že sú to vnútorní audítori, tam sa volajú inspector general. U nás menuje audítora a odvoláva minister, príslušný, po prerokovaní s ministrom financií, tam nepotrebuje dokonca ani súhlas ministra financií, čo znamená, že každý audítor vie, že slúži len a len, kým sa páči ministrovi, ktorý je práve pri moci. Očakávali by ste, že vnútorný audítor ministerstva životného prostredia odhalí, že máme problém s emisiami? Očakávali by ste, že vnútorný audítor ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja odhalí, že je tu nejaký nástenkový tender, keď ho menuje a odvoláva minister bez akejkoľvek kontroly tohto procesu? Asi nie.
Preto navrhujem v pozmeňovacom návrhu, aby výberová komisia na týchto vnútorných audítorov obsahovala okrem zástupcov ministerstva aj zástupcov ministerstva financií, ale aj Audítorskej komory a Najvyššieho kontrolného úradu a zároveň navrhujem, aby sa pristúpilo k hodnoteniu audítorov na základe pomerne precíznych kritérií. Ak audítor zlyhá v tomto hodnotení, ktoré opäť nebude vykonávať minister, ale bude vykonávať takáto komisia, bude ho možné odvolať. Ale ak nezlyhá, ak bude dobrý audítor, tak ho bude môcť odvolať minister len po výslovnom súhlase ministra financií, čím minister financií prevezme politickú zodpovednosť za to, či tento audítor je, alebo nie je funkčným audítorom, alebo či je len niekým, kto robí neporiadok bez toho, aby to mal zdôvodnené.
Je to návrh, ktorý by zásadne zmenil audítorskú kultúru na Slovensku a zmenil by ju, myslím si, správnym smerom.
Tretí návrh sa týka nárokovateľnosti eurofondov v oblasti štátnej pomoci. To sú fondy, ktoré idú podnikateľom. Navrhujeme zaviesť to, aby podnikatelia, keď sa uchádzajú o eurofondy, mali na ne po splnení podmienok, ktoré určí poskytovateľ, nárok. Pýtate sa, ako to môže fungovať? No čo, keď sa prihlási priveľa z nich? Práveže máme za sebou skúsenosť v oblasti zamestnanosti, viem vám odpovedať. Po prvé, riadiaci orgán väčšinou vie pomerne presne dopredu odhadnúť, aký ten dopyt v skutočnosti bude, najmä keď už má za sebou desať rokov skúseností a zároveň riadiacim orgánom môžuc upravovať podmienky pomoci tak, aby vedel vyhovieť všetkým. Inými slovami, ak sa prihlási priveľa, môže napr. sprísniť podmienky, môže povedať, že len tí, čo prekonajú určitý prah, dostanú pomoc. Alebo ak sa ich prihlási priveľa, môžu naopak znížiť intenzitu pomoci, to už je otázka ministra, alebo riadiaceho orgánu. A zaviedol by sa princíp, že eurofondy, minimálne pre podnikateľov, sa nedajú vybavovať, pretože každý, kto splní podmienky, na ne dosiahne.
A posledný návrh sa týka administratívnej náročnosti. To je taká drobnosť len a ako som už povedal, administratívna náročnosť nám v čase rastie a všetci sa na ňu sťažujú, ale my ju ani nepoznáme. Nemáme ju presne zmeranú, preto navrhujem, aby riadiace orgány boli povinné zverejňovať a priebežne merať, aké bremená uvaľujú na žiadateľov a prijímateľov.
Na záver, než prečítam pozmeňujúci návrh, dovoľte mi povedať, že na eurofondy, kolega Hlina to spomínal, sa tu často pozerá ako na niečo extra, niečo také nepodstatné, alebo tak, keď niečo z toho bude, tak fajn, keď z toho nič nebude, však to nie sú naše peniaze. Kolega Hlina zdôvodnil, prečo to nie je pravda a dovoľte mi k tomu len dodať, každé euro, ktoré sa stratí z eurofondov, je euro, ktoré nejde na vytvorenie pracovného miesta, ktoré nejde na výstavbu diaľnic, ktoré nejde na učebnú pomôcku pre dieťa v tejto krajine. Preto ten, kto zachraňuje eurofondy, stavia diaľnice, tvorí pracovné miesta a kupuje deťom učebné pomôcky, nie sú to extra peniaze, sú to tie peniaze, jediné, ktoré máme momentálne na verejné investície a bez nich sa ďalej nepohneme. Ďakujem.
A teraz k samotnému návrhu. V prvom rade mi dovoľte poznamenať, že o každom bode žiadam hlasovať osobitne, pán spravodajca. Budem to čítať, pokiaľ možno rýchlo a zrozumiteľne, tak aby som vás nezdržal dlhšie, ako je nevyhnutné.
Pozmeňujúci návrh skupiny poslancov k vládnemu návrhu zákona o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov.
K čl. I. bod 1. V § 6 ods. 2 sa za písm. i) vkladá nové písm. j), ktoré znie:
j) vypracúva metodiku a indikátory týkajúce sa administratívnej náročnosti procesu poskytovania príspevku. Doterajšie písm. j) sa označuje ako písm. k). To je ten návrh k meraniu administratívnej záťaže.
Bod 2. V § 7 ods. 5 druhá veta znie: "Členmi monitorovacieho výboru sú dvaja zástupcovia vecne príslušného výboru Národnej rady Slovenskej republiky delegovaní na princípe pomerného zastúpenia politických strán a politických hnutí v Národnej rade Slovenskej republiky; podrobnosti o ďalšom zložení monitorovacieho výboru upraví štatút monitorovacieho výboru."
To je o účasť opozície, ale aj vládnych poslancov v monitorovacích výboroch.
Bod 3. V § 7 ods. 5 tretej vete sa za slová "najmä na plnenie úloh" vkladajú slová "pri poskytovaní príspevku vo výške najviac 1 000 000 eur".
To je technická zmena, aby monitorovací výbor musel schvaľovať národné projekty väčšie ako milión eur.
Bod 4. V § 7 sa dopĺňa nový odsek 10, ktorý znie:
(10) Riadiaci orgán vyhodnocuje najmenej raz za šesť mesiacov administratívnu náročnosť procesu poskytovania príspevku vo vzťahu k prijímateľom a žiadateľom podľa metodiky a indikátorov vypracovaných centrálnym koordinačným orgánom podľa § 6 ods. 2 písm. j).
To je druhá časť toho ustanovenia o potrebe merať a zverejňovať administratívnu náročnosť fondov.
Bod 5. V § 16 ods. 5 znie: "Príspevok, ktorým môže byť poskytnutá štátna pomoc, možno poskytnúť len, ak
a) je poskytnutý všetkým žiadateľom, ktorí splnili podmienky poskytnutia príspevku, za týmto účelom môže poskytovateľ upraviť intenzitu a výšku poskytnutého príspevku,
b) sú splnené pravidlá v oblasti štátnej pomoci.".
To je ten návrh, aby štátna pomoc bola poskytovaná na nárokovateľnom princípe.
Bod 6. V § 48 ods. 4 sa za slovo "vyzvania" vkladajú slová "a usmernenia". To je o tom, aby centrálny koordinačný orgán zverejňoval aj usmernenia.
Bod 7. V § 48 sa za ods. 4 vkladajú nové odseky 5 a 6, ktoré znejú:
"(5) Riadiaci orgán zverejňuje na svojom webovom sídle
a) žiadosť podľa § 26 ods. 5 a anotáciu uskutočnenia projektu pri ďalších žiadostiach,
b) overenie splnenia kritérií pre výber národných projektov,
c) schválené žiadosti a neschválené žiadosti podľa § 26 ods. 8 až 10,
d) rozpočty projektov,
e) odborné posudky a iné hodnotenia k návrhom projektov, ktoré má k dispozícii,
f) záznamy z ukončených kontrol.
(6) Ak sa údaje podľa odseku 5 týkajú národných projektov, riadiaci orgán takéto údaje zverejní na svojom webovom sídle do 14 pracovných dní od ich odoslania žiadateľovi.".
Toto obsahuje teda sumu zverejňovaných údajov a zároveň obsahuje aj to, že pri národných projektoch sa majú zverejňovať v zásade z reálnom čase, teda do 14 dní.
Bod 8. V § 48 ods. 5 sa na konci dopĺňa nová veta, ktorá znie: "Centrálny koordinačný orgán zverejňuje bez zbytočného odkladu na svojom webovom sídle vyhodnotenie administratívnej náročnosti procesu poskytovania príspevku podľa § 7 ods. 10.".
Zmena nadväzuje na bod 1 tohto pozmeňujúceho návrhu a súvisí so zámerom znižovať administratívnu záťaž.
K čl. II. Za novelizačný bod 37 sa vkladajú nové novelizačné body 38 až 40, ktoré znejú:
38. V § 28 odseky 1 a 2 znejú:
"(1) Vnútorného audítora ministerstva financií vymenúva a odvoláva minister financií. Vnútorného audítora iného ústredného orgánu vymenúva a odvoláva vedúci tohto ústredného orgánu po prerokovaní s ministrom financií. Vymenovanie a odvolanie vnútorného audítora oznamuje vedúci ústredného orgánu ministerstvu financií, ak vnútorný audítor s odvolaním prejaví bez zbytočného odkladu nesúhlas, na jeho odvolanie je potrebný predchádzajúci písomný súhlas ministra financií.
(2) Za vnútorného audítora vymenuje minister financií, alebo vedúci iného ústredného orgánu vlastného zamestnanca podľa § 26 ods. 1, ktorý úspešne absolvoval výberové konanie podľa tohto zákona.".
39. Za § 28 sa vkladajú nové § 28a až 28c, ktoré znejú: "§ 28a Výberové konanie.
(1) Výberové konanie vyhlasuje minister financií, alebo vedúci iného ústredného orgánu, ktorý zabezpečuje vykonávanie vnútorného auditu, verejne na webovom sídle ministerstva alebo iného ústredného orgánu najmenej 30 dní pred jeho konaním.
(2) Výberovým konaním na funkciu vnútorného audítora sa overujú odborné znalosti, všeobecný prehľad, ktorý je treba požadovať s prihliadnutím na činnosť ústredného orgánu, na ktorom sa uskutočňuje výberové konanie, schopnosť tvorivého myslenia, rýchlosť uvažovania a schopnosť rozhodovania, verbálny prejav, osobnostné predpoklady, zdravotný stav a znalosť cudzieho jazyka uchádzača. Výberové konanie pozostáva z písomného testu, prípadovej štúdie, prekladu z cudzieho jazyka a z ústnej časti. Písomný test, prípadová štúdia a preklad z cudzieho jazyka sa v deň výberového konania losujú výberovou komisiou z na to určených databáz. Výberové konanie sa uskutočňuje v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom, odkaz 17a.
(3) Výberové konanie je verejné, okrem hlasovania výberovej komisie. Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje príslušný ústredný orgán, ktorý ho vyhlásil.
(4) Ústredný orgán, ktorý výberové konanie vyhlásil, zabezpečí zverejnenie všetkých žiadostí o zaradenie do výberového konania, profesijných životopisov uchádzačov a ich motivačných listov na svojom webovom sídle, a to najneskôr v deň uskutočnenia výberového konania. Ústredný orgán ďalej na svojom webovom sídle zabezpečí zverejnenie termínu a miesta výberového konania a zoznamu členov výberovej komisie, a to aspoň desať dní pred jeho konaním.
(5) Predseda výberovej komisie je povinný zabezpečiť zverejnenie zápisnice o priebehu výberového konania na webovom sídle ústredného orgánu dvadsaťštyri hodín od ukončenia výberového konania.
(6) Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo financií, ustanoví náležitosti vyhlásenia výberového konania, zoznam dokladov, ktoré má uchádzač predložiť, spôsob vykonania výberového konania, podrobnosti o písomnom teste, prípadovej štúdii, preklady z cudzieho jazyka a ústnej časti výberového konania, spôsob vytvárania databáz podľa ods. 2, spôsob vyhodnotenia výsledkov výberového konania a náležitosti zápisnice o priebehu výberového konania.
§ 28b) ods. 1.:
(1) Výberové konanie podľa § 28a) a ods. 1 uskutočňuje päťčlenná výberová komisia. Členov výberovej komisie vyberie vedúci ústredného orgánu z databázy kandidátov na členov výberovej komisie vždy po vyhlásení výberového konania a to tak, aby jeden člen bol z kandidátov delegovaný Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky, jeden člen z kandidátov delegovaných ministerstvom financií, jeden člen z kandidátov delegovaných Slovenskou komorou audítorov a dvaja členovia z kandidátov delegovaných ústredným orgánom, na ktorom sa výberové konanie uskutočňuje.
(2) Ak výberové konanie podľa § 28 ods. 1 vyhlási minister financií, členov výberovej komisie vymenuje z databázy kandidátov na členov výberovej komisie po vyhlásení výberového konania tak, aby dvaja členovia boli z kandidátov delegovaní Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky, dvaja členovia z kandidátov delegovaní ministerstvom financií a jeden člen z kandidátov delegovaný Slovenskou komorou audítorov.
(3) Na účely vytvárania databázy kandidátov na členov výberovej komisie delegujú ústredné orgány Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky a Slovenská komora audítorov aspoň po piatich kandidátoch. Databáza sa zverejňuje na webovom sídle ústredných orgánov, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a Slovenskej komory audítorov.
(4) Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len osobu, ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena výberovej komisie a ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa § 28a) ods. 2.
(5) Členovia výberovej komisie volia spomedzi seba predsedu výberovej komisie. Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní zúčastnia aspoň štyria jej členovia. Jej rozhodnutie je platné, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých jej členov.
§ 28c) Hodnotenie vnútorného audítora.
(1) Ústredný orgán každoročne k 31. marcu vyhotovuje a najneskôr do 30. apríla kalendárneho roka zverejňuje na svojom webovom sídle ročný štatistický výkaz vnútorného audítora, ďalej len výkaz, za predchádzajúci kalendárny rok, ktorý obsahuje údaje o výkonnosti vnútorného audítora, údaje o výkonnosti vnútorných audítorov pôsobiacich na iných ústredných orgánoch a ich celoslovenský priemer výkonnosti. Štruktúru údajov, vzor výkazu, podrobnosti hodnotiacich kritérií a ich váha a spôsobe vyhodnotenia ustanoví ministerstvo financií všeobecne záväzným predpisom.
(2) Ústredný orgán ďalej vo výkaze uvedie porovnanie údajov výkonnosti vnútorného audítora s ďalšími údajmi podľa ods. 1.
(3) Ak je výsledkom porovnania nižšia výkonnosť vnútorného audítora ako celoslovenský priemer výkonnosti vnútorných audítorov, ústredný orgán na túto skutočnosť vnútorného audítora písomne upozorní. Nižšia výkonnosť vnútorného audítora v dvoch po sebe nasledujúcich výkazoch predstavuje závažné porušenie služobnej disciplíny.
(4) Hodnotenie vnútorného audítora vykonáva trojčlenná hodnotiaca komisia. Členov hodnotiacej komisie vymenuje minister financií z databázy kandidátov na členov hodnotiacej komisie tak, aby jeden člen bol z kandidátov delegovaný Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky, jeden člen z kandidátov delegovaný ministerstvom financií a jeden člen z kandidátov delegovaných Slovenskou komorou audítorov. Na činnosť hodnotiacej komisie sa primerane použijú ustanovenia § 28b).
(5) Činnosť hodnotiacej komisie zabezpečuje ministerstvo financií."
Poznámka pod čiarou k odkazu 17a) znie: zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní antidiskriminačný zákon v znení neskorších predpisov.
Bod 40. V § 30 ods. 1 sa na začiatku vkladajú slová "ak tento zákon neustanovuje inak". Zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú.
Tento veľmi dlhý návrh ustanovuje podmienky výberu a hodnotenia vnútorných audítorov podľa nového spôsobu, najmä rozdelením právomocí medzi rôzne orgány, ale aj zavedením jasných kritérií aj na prijímanie, aj na hodnotenie.
V čl. 4. Za článok 4 sa vkladá nový článok 5, ktorý znie: Čl. 5. Zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto. Bod 1. V § 75 sa na konci vkladá veta, ktorá znie: "Závažné porušenie služobnej disciplíny môže vyplývať aj z osobitného predpisu", odkaz 52a).
Poznámka pod čiarou k odkazu 52a) znie: "52a) napríklad zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
Bod 2. Za § 128 sa vkladá nový § 128a), ktorý znie:
"§ 128a niektoré opatrenia týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru vnútorného audítora. Ak so zmenou štátnozamestnaneckého pomeru alebo skončením štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b) až d) štátneho zamestnanca, ktorý vnútorným audítorom podľa osobitného predpisu, odkaz 70a), tento štátny zamestnanec prejaví bez zbytočného odkladu nesúhlas, na ich platnosť sa vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas ministra financií Slovenskej republiky.".
Poznámka pod čiarou k odkazu 70a) znie: "odkaz 70a) § 26 ods. 1 zákona č. 502/2001 o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
Doterajší čl. 5 sa primerane prečísluje, nový čl. 5 nadobudne účinnosť 1. novembra 2014, čo sa premietne v ustanovení o účinnosti. Toto je dokončenie ustanovení o vnútornom audítore, kde je teda už mnou spomínaná vyššia miera ochrany ich nezávislosti a pri prepustení z iných dôvodov, ako je negatívne hodnotenie.
Vážení kolegovia, ďakujem veľmi pekne za trpezlivosť a dovolím si vás požiadať o podporu tohto návrhu.