Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý sa neoficiálne nazýva protischránkový, a dovoľte mi začať trochu širšie. Prečo je takýto zákon potrebný, ale na druhej strane, aj čo od neho môžeme očakávať.
Používanie schránok v narábaní s verejnými prostriedkami sa stalo symbolom a totemom tejto vlády. Komentátor ju dokonca nazval Slovenskou schránkovou republikou...
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý sa neoficiálne nazýva protischránkový, a dovoľte mi začať trochu širšie. Prečo je takýto zákon potrebný, ale na druhej strane, aj čo od neho môžeme očakávať.
Používanie schránok v narábaní s verejnými prostriedkami sa stalo symbolom a totemom tejto vlády. Komentátor ju dokonca nazval Slovenskou schránkovou republikou na čele so schránkovou vládou. A otázka je, prečo tento veľmi technicky komplikovaný mechanizmus sa zrazu stal tak politicky horúcim a či naozaj môžme od jeho riešenia očakávať zásadnú zmenu.
Slovenská schránková republika je podľa mňa symbol systému, kde sa vo veľkom kradne a nikto sa k tomu nechce priznať. Kolega Hlina pred chvíľou hovoril o ľuďoch, ktorí pridávajú hodnotu. Schránky sú typické pre systém, kde sa hodnota len prerozdeľuje a prerozdeľuje sa v neprospech verejného záujmu, pretože vtedy sa tá druhá strana hanbí k tomu priznať alebo vie, že nemôže. Preto boj s nimi sám osebe nezabezpečí hospodárne nakladanie s verejným majetkom alebo s verejnými zdrojmi, ale vytvorí základné predpoklady ich kontroly. V tom zmysle akýkoľvek protischránkový zákon je dedič či už zákona, ktorý presadila pani Žitňanská ako ministerka spravodlivosti, o zverejňovaní zmlúv, alebo aj pôvodného zákona o slobodnom prístupe k informáciám z roku 2000. Ani tento, ani jeden, ani druhý zákon samy osebe nezabezpečujú hospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi a zabezpečujú verejnú kontrolu, ako sa to robí, a tým k tomu zásadne prispievajú. Dokonca zo skúsenosti uplynulých 15 rokov sa dá povedať, že je to zatiaľ z tých už prijatých najúčinnejší spôsob boja s nehospodárnosťou na Slovensku. To nemyslím nutne ako pochvalu.
Je to kritika nášho systému vládnutia, kde nefungujú kontrolné štandardné orgány, ani vnútorné, ani vonkajšie, kde tri roky SMER nedovolí zvoliť predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý by reálne kontroloval hospodárenie verejného sektora, kde post predsedu Úradu pre verejné obstarávanie je post, ktorý SMER za žiadnych okolností nemôže dovoliť držať niekomu, kto by bol skutočne tvrdým oponentom tých, čo nehospodárne obstarávajú. V systéme, kde nefunguje polícia ani prokuratúra pri vyšetrovaní káuz, v takomto systéme verejná kontrola zostáva jediným nástrojom, ktorý ako-tak funguje. To nie je dobrý stav a ja osobne by som si želal, aby sme žili v krajine, kde riešime iné veci, kde riešime naozaj to, aby sme aj bez znalosti majiteľa vedeli odhadnúť a prísť na to, či je nejaký obchod zmysluplný.
To však nie je dneska na Slovensku tá situácia a dnes, naopak, schránky slúžia nielen ako totem, ale ako zásadný rizikový faktor. Ak v nejakom obchode vystupuje schránková firma s verejným sektorom, tak hneď vieme, že sa naňho treba pozrieť, lebo je podozrivý. Lebo na druhej strane nie je niekto, kto sa je k nemu ochotný priznať. Bez jasného vlastníctva tých, ktorí obchodujú so štátom, aj širšie tých, ktorí pôsobia v našom podnikateľskom prostredí, stráca zmysel množstvo ďalšej regulácie. Povedzme si to na príklade Váhostavu.
Naše konkurzné právo obsahuje pomerne detailnú reguláciu tzv. spriaznených firiem. To znamená firiem, ktoré sú spriaznené s majiteľmi alebo predstaviteľmi firmy, ktorá má problémy. Zmyslom tej legislatívy je zabezpečiť, aby cez takéto spriaznené firmy nemohol ten, kto je v úpadku alebo sa k nemu blíži, či už si vytvárať fiktívne pohľadávky a cez ne ovládať samotný konkurz a jeho výsledky, aby cez to nemohol ovládať samotný konkurzný proces následne, napríklad cez zastúpenie vo veriteľskom výbore aj percento hlasovaní pri schvaľovaní rôznych návrhov. Takto by sa dalo ísť ďalej. To znamená, ten zákon sa veľmi štandardným spôsobom snaží povedať, že ak je niekto spriaznený s majiteľom alebo predstaviteľom firmy, ktorá je v konkurze, pristupuje sa k nemu inak. V okamihu, keď nevieme odhaliť majetkové pozadie firiem, ktoré sú účastné v konkurze ako veritelia, všetka táto legislatíva automaticky stráca akýkoľvek zmysel.
Ak máme zákony, aby som išiel trošku ďalej od len samotného obstarávania a obchodu so štátom ešte. Ak máme zákony, ktoré zakazujú krížové vlastníctvo médií, to znamená, že zakazujú krížovo vlastniť elektronické a tlačové médiá, ale nevieme zakročiť proti schránkovým firmám, akékoľvek takéto ustanovenie sa stalo úplne prázdnym, že ktokoľvek môže vlastniť elektronické alebo tlačové médiá a nevieme zistiť, kto to je. Takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej. Ale to, čo je podstatné, je povedať, že bez odhalenia ľudí, ktorí sú na druhej strane dohôd, zmlúv a obchodov so štátom, nevieme dnes uplatniť žiadne štandardné nástroje vyvodzovania či politickej zodpovednosti za zneužívanie verejného postavenia, alebo konfliktu záujmu, alebo dokonca aj ďalšie pravidlá.
Z tohto aj zároveň však vyplýva, že prijatie dobrého protischránkového zákona nie je postačujúcou podmienkou na zásadnú zmenu spravovania tejto krajiny. Dokonca aj z tej oblasti zneužívania verejného postavenia nevýhodných nákupov to má zmysel len vtedy, ak sa k tomu pripoja napríklad dôsledná reforma konfliktu záujmov a majetkových priznaní verejných funkcionárov, vymáhanie hmotnej zodpovednosti verejných predstaviteľov a tých, ktorí vystupujú v mene štátu, ale aj napríklad ďalšie kroky, medzi patrí aj obsadzovanie verejných funkcií v štátnej a verejnej službe. Preto chcem aj tu dnes povedať a myslím, že v tomto sme aj vždy konzistentne vystupovali za stranu Sieť, že protischránkový zákon je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou zmeny. Dnes tu takýto protischránkový zákon máme a v prvom čítaní by sme mali zhodnotiť, či ho ďalej posunieme.
Ja si dovolím za seba povedať, že nebudem hlasovať za jeho posunutie do druhého čítania, a to napriek tomu, ako o chvíľku vysvetlím, že je významným posunom oproti tomu, čo sem vláda priniesla v decembri, a dokonca navrhujem v zmysle uznesenia Národnej rady, aby sme tento zákon, návrh zákona vrátili vláde na dopracovanie, pretože ak existuje zmysel vrátenia na dopracovanie, tak je to tento. Lebo Národná rada cez uznesenie uložila veľmi konkrétny pokyn vláde, čo si predstavuje, a ten pokyn nebol zjavne naplnený, čo s rôznymi výhovorkami priznáva aj zástupca predkladateľa – minister spravodlivosti.
Poďme teraz však na samotný obsah. Keď sa v prípade piešťanského cétečka rozbúrili vody aj o schránkových firmách, keďže dodávateľom tohto predraženého cétečka bola schránková firma, a jasne sa ukázalo, že nevieme, kto za ňou je napriek tomu, že minister Kaliňák už dva roky predtým predstieral, že tento problém vyriešil, tak predseda vlády Robert Fico doniesol na rokovanie vlády návrh, o ktorom tvrdil, že rieši problém schránkových firiem. Vláda ho expresne v ten istý deň na tej istej schôdzi schválila, potom ho ešte aj po schválení zmenila, vymenila na webe, ale to už je len taká technická poznámka, a poslala ho sem do parlamentu.
Vtedy, nie dnes, ale vtedy, 25. novembra, som s kolegyňou Žitňanskou pomenoval nielen diery tohto zákona, ktoré dnes priznáva aj vláda a koniec koncov posiela sem nový zákon. Musím povedať, že zo strany vlády poslať tri a pol mesiaca, pardon, štyri mesiace po schválení jedného zákona úplne nový návrh riešiaci tú istú problematiku je samo osebe absolútnym priznaním predchádzajúceho zlyhania a o tom sa tiež málo hovorí. A my sme toto zlyhanie s kolegyňou Žitňanskou pomenovali, vysvetlili sme, prečo ten návrh nemal vôbec žiadny zmysel a zároveň sme aj pomenovali štyri princípy, na ktorých by každý dobrý protischránkový zákon mal byť postavený. A ja si ich dovolím zopakovať, lebo ich budeme uplatňovať na tie jednotlivé návrhy.
Prvá vec, ktorú sme vtedy žiadali, bola, aby zákon odkrýval nie oficiálnych majiteľov firiem, ja som si zistil, ako sa povie po španielsky biely kôň, keď hovoríme o Belize, hovorí sa tomu "caballo blanco", aj keď v španielčine to má iný význam, a v gréčtine sa tomu hovorí "áspro álogo". Takže páni áspro álogo na Cypre a pán caballo blanco na Belize, aby už nestačili, aby sme sa naozaj dozvedeli, kto je ten, ku komu plynú peniaze. To je jeden princíp.
Druhý princíp bol, aby sa to týkalo všetkých verejných zdrojov, a to sme od začiatku pomenovali, to nie je žiadne stupňovanie požiadaviek. 25. novembra sme to s kolegyňou Žitňanskou povedali. A to naozaj z dôvodov, že verejné obstarávanie pokrýva len malú časť verejných zdrojov a majetku a ešte menšiu časť nákupov.
Tretí princíp bola verejná kontrola týchto informácií, to znamená nespoliehanie sa na to, že nejaký orgán to sám ukontroluje, ale možnosť to verejne kontrolovať.
A štvrtý princíp bola reálna vymáhateľnosť, teda aby sa nemohlo stať to, čo tu naznačil aj kolega Zajac, že niekto vyplní kus papiera, ktorý síce nebude pravdivý a všetci to budú vedieť, ale nič sa s tým nebude môcť diať. To znamená zákon, ktorý v prípade pochybností umožní reálne vymáhať a zisťovať, kto je skutočný majiteľ, resp. firmy, ktoré to neumožnia, vylúčiť.
Ako z pohľadu týchto štyroch princípov sme boli na tom v novembri a v decembri? Vládny návrh vtedajší nespĺňal ani jeden z týchto štyroch princípov. Návrh, ktorý predložil vtedy kolega Lipšic, spĺňal len jeden z týchto štyroch princípov, a to je, že odhaľoval konečných užívateľov výhod. Nebol však ani verejný, ani nepokrýval všetky zdroje, ani nebol reálne vymáhateľný. Návrh, ktorý sme vtedy dali s kolegyňou Žitňanskou, ktorý odmietol SMER, pokrýval všetky štyri, aj keď bol v podobe pozmeňovacieho návrhu k vládnemu návrhu. Tu chcem zdôrazniť za seba, aj za môjho kolegu pána Fedora, druhého poslanca Siete, že my sme vtedy napriek nedostatkom hlasovali za návrh, ktorý predložil pán poslanec Lipšic, lebo som pokladal za dôležité nielen mať aj určitú opozičnú solidaritu, ale aj dať jasne najavo, že máme spoločný ciel.
Prečo to dnes hovorím? Hovorím to preto, že následne po tom, čo došlo k schváleniu návrhu zo strany SMER-u, ktorý nespĺňal žiadnu z týchto štyroch podmienok, sme s kolegyňou Žitňanskou navrhli uznesenie, aby sa do troch mesiacov predložil zákon, ktorý ich spĺňať bude. V priebehu dvoch týždňov sa z niečoho, čo SMER odmietal a o čom sa nehovorilo, stal všeobecne akceptovaný princíp, za ktorý hlasovalo 115 poslancov tejto snemovne. A sú to tieto spomínané štyri princípy.
Dnes máme pred sebou návrh, ktorý sa oproti pôvodnému značne posunul. Posunul sa v tom, že už naozaj obsahuje skutočných majiteľov, nielen tých oficiálnych, posunul sa aj v možnosti verejnej kontroly a čiastočne sa posunul aj vo vymáhateľnosti. Ten návrh zákona aj na základe pripomienok, ktoré som podával, obsahuje možnosť kohokoľvek namietať a spochybniť údaje uvedené v tomto registri a povinnosť Úradu pre verejné obstarávanie toto preveriť aj v súčinnosti s finančnou políciou a inými oprávnenými orgánmi, resp. v prípade nezistenia alebo nemožnosti zistenia pravdivých skutočností takúto právnickú osobu z registra vymazať alebo jej účasť pozastaviť. Napriek tomu súhlasím, že tá vymáhateľnosť stále nie je ideálna, ale došlo v nej k dosť významnému pokroku a moje pochybnosti sa skôr týkajú kapacity Úradu pre verejné obstarávanie túto úlohu dostatočne vykonávať.
Čo však v tej novele vôbec nie je, je pokrytie všetkých verejných zdrojov, a to je ten princíp, ktorý bol zásadne narušený. Neobsahuje nielen povinnosť odhaliť vlastníctvo zdravotných poisťovní, čo je v podobe nadštandardného odlivu zisku, ktorý, podotýkam skôr, než tu niekto dá faktickú poznámku, schválil nominant Ficovej vlády počas prvej Ficovej vlády pre zdravotnú poisťovňu Dôvera, aby si odliala zo zdravotného poistenia nad rámec štandardného zisku asi pol miliardy eur. Nejde len o to. Ide napríklad aj o to, že objednávania v zdravotníctve nejdú cez zákony o verejnom obstarávaní vo vzťahu medzi poisťovňami a poskytovateľmi. To znamená, podľa tohto zákona sa nedozvieme, nielen ako Dôvera, ale ani ako štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa s kým obchoduje. Samozrejme, ak ide o fyzické osoby lekárov, tak to vieme, ale ak ide o zdravotnícke zariadenia, ak ide o rezonancie, cétečká alebo aj napríklad laboratóriá, podľa tohto zákona sa nedozvieme, kto za týmito najlukratívnejšími obchodmi v zdravotníctve v skutočnosti stojí.
Dalo by sa ísť ďalej, boli tu spomínané iné príklady. A možnože ešte dodám ten Váhostav, kde sme navrhovali, aby schránkové firmy automaticky boli považované za spriaznených veriteľov a tým pádom nemohli zneužívať svoju anonymitu v konkurznom a reštrukturalizačnom procese.
Nevieme dneska, ako a v akej podobe sa tento návrh schváli. Ale osobne si myslím, že ten tlak, ktorý sme vyvinuli, teraz hovorím za stranu Sieť, ale chcem v tomto vyzdvihnúť aj spoluprácu s Luciou Žitňanskou, priniesol ovocie. Nie nutne v tom, čo schváli táto snemovňa v horizonte najbližších dvoch mesiacov, lebo to je primárne rozhodnutie strany SMER a verejného tlaku, ktorý na ňu je a bude vyvíjaný. Čo však vieme predvídať, je, že protischránková legislatíva sa dostala do rovnakého bodu, do akého sa zverejňovanie zmlúv dostalo pred minulými; predminulými parlamentnými voľbami, to znamená do niečoho, čo opozícia navrhuje, vláda proti tomu nemá dobré argumenty a všetci, a všetkými teraz myslím širšiu verejnú mienku, začínajú chápať nevyhnutnosť tohto opatrenia.
Zároveň dnes už vo verejnom diskurze všetci vedia, že protischránkový zákon nemá byť a nemôže byť len akýmsi symbolickým totemom, ktorý vláda schváli, je jedno v ako vykonateľnej podobe, a všetkému je koniec.
Toto sa pokúsil Robert Fico v novembri minulého roka, schválil nezmyselný protischránkový zákon a myslel si, že tým celú vec spláchne, nespláchol ju ani vtedy. Dnes neexistuje žiadna serióznejšia intelektuálna oponentúra ani zo strany SMER-u voči štyrom princípom, ktoré som pred chvíľou predstavil, naopak, aj poslanci SMER-u, ako som spomínal, 115 poslancov tejto snemovne hlasovalo za uznesenie, aj protischránkový zákon sa riadil týmito štyrmi princípmi. Preto si dnes dovolím povedať, že ak zákon, ktorý tieto štyri princípy obsahuje, neschváli táto snemovňa kvôli odporu SMER-u, schváli ho budúca snemovňa a schváli ho v podobe, ktorá bude mať zmysel.
Tak ako po skúsenostiach s prvou Ficovou vládou a vďaka práci niektorých opozičných politikov aj vláda Ivety Radičovej nielenže navrhla zverejňovanie zmlúv, ale navrhla ho v podobe, ktorá obsahovala veľmi malé diery a potom ho ešte raz aj upravovala tak, aby jej tieto diery boli vyriešené. V tom je skutočný politický zmysel diskusie o protischránkovej novele, pretože tak ako si dnes SMER môže vybrať toho predsedu NKÚ, ktorý mu bude najmenej vadiť a ktorý ho bude najmenej kúsať, lebo má dosť hlasov na to, aby si ho zvolil, aj keby ho rovno navrhoval jediný poslanec tohto parlamentu, tak takisto si SMER môže dnes schváliť takúto podobu protischránkového zákona, ako považuje za politicky nevyhnutnú a dostatočne neškodnú. Preto by sme nemali dnes predstierať zo strany opozície, že vieme zabrániť tomu, aby áspro álogo a caballo blanco zmizli zo slovenského obchodovania so štátom. Ale vieme a môžeme konštatovať, že už toto do veľkej miery dnes podarilo vytvoriť atmosféru, kde skôr či neskôr takéto riešenie nastane.
Dovoľte mi však na záver zdôrazniť a zopakovať, čo som povedal na začiatku. Toto je len jeden z viacerých nevyhnutných krokov na zmenu spravovania tohto štátu už aj len vo vzťahu k jeho majetku a verejným financiám. Dnes sme často svedkami dvoch extrémov, na jednej strane sú ľudia, ktorí hovoria, je jedno, kto je pri moci, musíme nastaviť zákony tak, aby to bolo jedno. Na druhej strane sú ľudia, ktorí hovoria, zákony sú zbytočné, potrebujeme vymeniť ľudí, bez zmeny ľudí sa nič nepodarí. Keď sa pozrieme na reálnu zmenu, ktorá nastala v akejkoľvek vyspelej spoločnosti, v akomkoľvek kratšom alebo dlhšom období, tak vždy išlo – až na veľmi vzácne výnimky – o kombináciu týchto dvoch vecí. Aj zmenu pravidiel, aj zmenu tých, ktorí ich tvoria, vymáhajú a strážia.
Cieľom protischránkovej novely, ale aj tých ostatných opatrení by teda nemalo byť garantovať to, že ak budú pri moci ľudia neschopní a nečestní, tak aj tak tento štát bude fungovať vynikajúco, lebo neexistuje na svete štát, ktorý funguje vynikajúco, ak sú pri moci len nečestní a neschopní ľudia.
Cieľom tohto návrhu by malo byť vytvoriť pravidlá, podľa ktorých aj pri štandardnom fungovaní inštitúcií dokážeme bojovať so schránkami, ale najmä s tým, čo reprezentujú, teda to, že sa vo veľkom kradne, ale nikto sa k tomu nechce priznať. A ak k tomu prispejeme aj týmto zákonom, ja budem rád, ale v prípade tohto vládneho návrhu v to zatiaľ neverím.
Ďakujem.
Skryt prepis