Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Uvádzajúci uvádza bod

22.5.2015 o 9:13 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Uvádzajúci uvádza bod 22.5.2015 9:13 - 9:19 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Tento návrh zákona, ktorý predkladám s kolegom Fedorom, ide v niečom veľmi podobným, ale v niečom úplne opačným smerom ako ten predchádzajúci návrh. Netýka sa však, a to chcem zdôrazniť, vysoko postavených verejných funkcionárov, o ktorých sa väčšinou rozpráva pri majetkových priznaniach a kontrole majetku. Tých sa týka už spomínaný ústavný zákon, o ktorom sme rokovali včera a ktorý, som práve k nemu záverečne vystúpil.
Radových štátnych a verejných zamestnancov sa týkajú rôzne iné zákony a ako sme zistili pri ich analýze, dnes viac ako 130-tisíc verejných zamestnancov musí každoročne podávať majetkové priznanie. Tento systém má dva zásadné problémy.
Prvý problém je, že je nezmyselne široký. Dnes musí majetkové priznanie podať každý hasič. Dnes musí majetkové priznanie podávať každý štátny zamestnanec. Dnes musí majetkové priznaniaepodávať každý vedúci zamestnanec vo verejnej službe, aj keby išlo rovno o zástupkyňu nejakej malej škôlky.
Niet divu zároveň, že ak máme 135-tisíc majetkových priznaní každoročne, že zároveň schopnosť ich využiť a skontrolovať na to, na čo sú určené, je takmer nulová. Pomáhajú tomu dve veci, jedna je tá, samotný počet, ktorý som spomínal, a druhá je to, že tak ako sú zákony extenzívne a ambiciózne v tom, kto všetko má to robiť, tak sú neambiciózne a nepresné v tom, čo sa má hlásiť a kto to má skontrolovať.
Každý zákon je trochu iný a nechcem tu zdržovať nejakou detailnou komparáciou, ale vo väčšine prípadov zákon buď ani neurčuje presnú štruktúru toho, čo sa má priznávať, alebo to ponecháva veľmi všeobecne. To znamená, že úroveň majetkových priznaní je ešte, ešte oveľa vágnejšia ako už spomínané kritizované vágne priznania verejných funkcionárov, nazveme zjednodušene, aj papalášov. Inými slovami, máme tu určitý rituál, môžme ho nazvať pokojne aj buzeračný rituál, pre 135-tisíc verejných zamestnancov, keď každý hasič a každý štátny zamestnanec musí každý rok toto vyplniť bez ohľadu na to, či jeho miesto má akýkoľvek potenciál nelegálneho obohatenia, alebo nejakého iného problému, a zároveň to robíme spôsobom, ktorý neumožňuje odhaliť tých, ktorí naozaj svoju verejnú funkciu na tejto nižšej úrovni zneužívajú.
My sme dokonca robili analýzu rozsudkov súdov z verejnej databázy a robili sme, samozrejme, aj Google vyhľadávanie a neboli sme schopní nájsť jediný prípad, kde by majetkové priznanie takéhoto radového verejného zamestnanca viedlo k odhaleniu niečoho. Žiadny. Pričom tieto zákony platia zruba 12 až 15 rokov. Takže nejde o to, že by boli v účinnosti krátko. To znamená, že za ten čas podali verejní zamestnanci určite viac ako milión týchto majetkových priznaní a z toho milióna papierov žiaden neviedol k nejakej akcii. Je to podľa mňa klasický príklad toho, čo na Slovensku nefunguje, a to je, že my ľahko zavádzame povinnosti, ale ťažko ich zavádzame dobre a už takmer vôbec ich nevynucujeme.
Preto sme s kolegom Fedorom za Sieť pripravili návrh, ktorý má naozaj smerovať k jednoduchšiemu funkčnému štátu aj pre verejných zamestnancov. Ten návrh má dve časti.
Prvá časť je zásadné zníženie počtu ľudí, ktorí majú predkladať majetkové priznanie na úrovni radových verejných zamestnancov. Navrhujeme ich limitovať, samozrejme, navrhujem ponechať citlivé skupiny, ako sú sudcovia, policajti, colníci, čo sú koniec koncom ozbrojené zbory, ktoré, kde aj ich moc a, by som povedal, aj možná prípadná korupčná alebo iná motivácia je asi častejšia ako u bežných verejných zamestnancov. Takže tieto skupiny navrhujeme ponechať. Navrhujeme vyňať radových profesionálnych vojakov, pretože si nemyslíme, že radový profesionálny vojak má nejaké veľké príležitosti tohto typu, pre ktoré by stálo za to takto buzerovať. Navrhujeme vynechať hasičov radových. A navrhujeme vynechať aj radových ostatných štátnych zamestnancov, tých, čo robia napríklad na úrade práce a podobne.
Navrhujeme však zároveň, aby vedúci organizácie mohol aj v týchto prípadoch určiť, že konkrétne miesto bude naďalej podliehať tejto povinnosti, aby aj ak nejaký radový štátny zamestnanec má citlivú pozíciu, aby ho bolo možné ďalej strážiť.
Vďaka tomuto vieme znížiť počet majetkových priznaní ročne podávaných verejnými zamestnancami z tých 135-tisíc ročne zhruba na 40- až 45-tisíc ročne. Dôjde teda k zníženiu byrokracie o 70 %.
Zároveň si však myslíme, že bez zmeny tých priznaní ani takáto zmena nemá zmysel, lebo ak by sme zmenili len počty, tak tá prázdna byrokracia, ktorú som pred chvíľou dokumentoval, ktorá k ničomu nevedie, zostane len pre menej ľudí. Preto na druhej strane navrhujeme, aby existoval jednotný formát a formát výpovedný, kde teda budú musieť uvádzať drahý majetok verejní zamestnanci, ten na rozdiel, samozrejme, od verejných funkcionárov, nebude verejné toto majetkové priznanie, resp. my navrhujeme, aj keď o tom môžme diskutovať, ak by bol záujem, aby bolo verejné pri verejných zamestnancoch, ktorí majú vyšší plat ako poslanci Národnej rady. Vychádzame z logiky, že ak je niekto na tak dôležitom mieste, že zarába viac ako poslanec Národnej rady a zároveň poslanci Národnej rady vo svojom plate majú už zohľadnené to, že majú obmedzené súkromie, tak nie je neférové žiadať to isté aj od verejných zamestnancov.
Pri všetkých ostatných by to priznanie majetkové zostalo súkromné a malo by oveľa väčšiu výpovednú hodnotu ako dnes.
Nuž to sú tie dva ciele, znížiť zbytočnú buzeráciu a byrokraciu verejných zamestnancov, ale zároveň tam, kde má zmysel, ju sfunkčniť a urobiť z nej niečo, čo naozaj môže pomôcť k ochrane verejného záujmu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 22.5.2015 9:03 - 9:12 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Pôvodne som chcel v záverečnom slove zhrnúť obsah navrhovaného zákona a ešte raz požiadať o podporu, ale včera večer cestou domov, keď sme tu o siedmej skončili, som sa zastavil na pumpe a kúpil som si týždenník Plus 7 dní a prečítanie tohto týždenníka ma trochu posunulo k tomu, o čom chcem hovoriť. Lebo tento týždenník vo svojom najnovšom vydaní poskytuje asi najlapidárnejší dôkaz toho, prečo potrebujeme tento zákon a najmä zmenu v majetkových priznaniach.
Ak má človek niekde schované milióny, možno aj viac než milióny, z pochybných zdrojov, tak je, samozrejme, možné, že kým je politicky činný, tak ich nebude využívať, odloží si ich na dobrý dôchodok. Ale ľudská povaha a podstata také veľmi nie sú a málokto vydrží dlho. Aj preto jedným zo zmyslov alebo jeden z hlavných zmyslov tohto ústavného zákona je, cez kontrolu majetku odhaliť tých verejných činiteľov, ktorí majú majetok neprimeraný k svojim oficiálnym príjmom, resp. skontrolovať to, odkiaľ sú tie ich oficiálne príjmy a či nie sú len legalizáciou príjmov z trestnej činnosti.
V súčasnej vláde sú viacerí členovia, ktorí žijú životným štýlom, ktorý je ďaleko, ďaleko za hranicami toho, čo si člen vlády môže dovoliť zo svojho platu. Na to, aby to verejne nejakým spôsobom vysvetlili, volia dve stratégie. Jednu volí predseda vlády Robert Fico, ktorý užíva životný štýl, ktorý je na úrovni multimilionára, eurového, a oficiálne ho zdôvodňuje kombináciou prenájmov a toho, že mu veci kupuje strana. Je to o niečo lepšie pripravená a presvedčivejšia ako burzové obchody pani Mečiarovej, ale nie o tom chcem dneska hovoriť.
Potom sú dvaja členovia vlády pán Počiatek a pán Kaliňák, ktorí sú na čele veľmi dôležitých a veľmi lukratívnych rezortov a zároveň žijú životným štýlom, ktorý je ďaleko, ďaleko za hranicou toho, čo si z platu členov vlády môžu dovoliť. Títo členovia vlády tento svoj životný štýl vysvetľujú tým, že ešte spred svojho politického pôsobenia majú jednak nejaké peniaze naakumulované, ale hlavne majú majetkové podiely v spoločnostiach, ktoré podnikajú a ktoré im prinášajú zisky, z ktorých môžu takýto veľmi lukratívny životný štýl zdôvodniť.
Preto aj títo páni uvádzajú vo svojich majetkových priznaniach pomerne vysoké iné príjmy. Aby som povedal konkrétne, pán minister Počiatek hovorí, že zarobil za rok 2013, to je posledný rok, za ktorý je zverejnené majetkové priznanie, 34-tisíc euro z verejnej funkcie a 267-tisíc euro z inej funkcie alebo z iných príjmov. Takisto pán minister Kaliňák uvádza, že zarobil 40 188 euro z výkonu verejnej funkcie a 274-tisíc euro z iných. To znamená, že ich argument je, že, áno, žijeme život vysoko nad pomery štandardného člena vlády, ale je to preto, že máme iné príjmy, tie príjmy sú legálne, my ich tu dokonca aj uvádzame, a preto nás nemôžte obviňovať z toho, že je nejaký rozdiel medzi naším životným štýlom a našimi oficiálne deklarovanými príjmami.
A tu prichádzame absolútne k deravosti súčasného zákona. Lebo ak člen vlády zarába aj oficiálne, alebo teda uvádza príjem, ktorý je päťnásobne vyšší, šesťnásobne, sedemnásobne vyšší, ako sú jeho oficiálne príjmy politika, tak je úplne legitímne zisťovať a verejne kontrolovať, odkiaľ tieto príjmy sú a či náhodou nepochádzajú z podnikania, ktoré súvisí nejakým spôsobom s využívaním verejnej moci. Či napríklad nepochádza z firiem, ktoré získali verejné zákazky. Čo, samozrejme, opäť by samo osebe ešte nemuselo byť na odsúdeniahodné, ale potom by si to už vyžadovalo veľmi, veľmi úzku pozornosť tomu, či tam nejaký problém nevzniká.
Spomeňme si, že pán minister Pavlis musel nedávno prijať politickú zodpovednosť za to, že zadal tender na upratovanie ani nie svojej firme, ale svojmu švagrovi. Takže zjavne toto je téma veľmi citlivá.
Preto by bolo veľkým predmetom verejného záujmu môcť kontrolovať, z akých zdrojov majú pán Počiatek a pán Kaliňák tieto svoje príjmy. Týždenník Plus 7 dní, a preto som ho tu spomenul, sa o to v minulom čísle pokúsil. Zistil, že v Obchodnom registri sa pod menom týchto dvoch pánov ministrov nachádza len jedna firma Forest, ktorá je dlhodobo buď v strate, alebo v nízkom zisku, takže z nej takéto typy príjmov len veľmi ťažko môžu pochádzať. Zároveň ministri odmietli uviesť, z čoho tie ich príjmy pochádzajú, z akých firiem a čím sa tie firmy zaoberajú a aké v nich majú podiely.
V majetkovom priznaní pána ministra Kaliňáka je napísané, že vlastní obchodné podiely a akcie. To je tá analytická hĺbka, do ktorej sa môžme dostať vďaka majetkovým priznaniam a ústavnému zákonu. Pán minister Počiatek uvádza vlastnícke podiely v spoločnostiach.
Inými slovami, títo ministri využívajú súčasný absolútne deravý a nepodstatný ústavný zákon na to, aby na jednej strane vysvetlili svoj životný štýl, ktorý nezodpovedá ich verejným príjmom, osobitnými príjmami z podnikania, ale potom odmietli čokoľvek, a mohli odmietnuť, čokoľvek povedať o tom, z čoho tie príjmy pochádzajú, a nemuseli nič z toho priznať.
Ja sa priznám, že keď som to čítal, včera večer som si pozeral aj to monitoringu spätne, do Googlu, a videl som, že niektoré médiá sa na to, myslím, špeciálne pána ministra Počiatka pýtali už dávnejšie a pán minister vždy odmietol odpovedať s argumentom, že to nie je, že nemusí ísť nad rámec zákona.
Ak máme teda dneska na Slovensku situáciu, že dvaja členovia vlády, teda najvyššie ústavné funkcie, ktorí zároveň rozhodujú o jedných z najväčších rozpočtov, rozpočty ministerstva dopravy a rozpočty ministerstva vnútra sú najväčšie tak v zásade spolu so školstvom a sociálnymi vecami v tejto krajine, navyše sú to rozpočty, v ktorých je najviac ekonomicky a až korupčne zaujímavých peňazí. Lebo v školstve drvivá väčšina peňazí ide na platy učiteľov, v doprave väčšina peňazí ide na výstavbu infraštruktúry, na verejné obstarávanie, vo vnútre ide veľa peňazí napríklad na platy policajtov, ale stále sú tam obrovské kapitálové výdavky.
Dvaja ministri, ktorí toto majú dlhodobo pod kontrolou, nám môžu už, v tejto chvíli štvrtý rok, odmietať vysvetliť, odkiaľ sa berú tieto ich príjmy, a odvolávať sa na to, že zákon im to neprikazuje. Ak túto situáciu budeme tolerovať, ak budeme tým pádom hovoriť, že takto je to v poriadku, tak potom celý ústavný zákon by sme mali radšej zrušiť, lebo aspoň by neposkytoval smiešne alibi ľudom, ktorí ho len využívajú na to, aby maskovali to, že nechcú vysvetliť, na čom svoje peniaze zarábajú.
A práve preto potrebujeme prijať túto novelu, ktorú sme predložili zjednotene za celú opozíciu a s ktorou, ako si dovolím na záver zopakovať, súhlasila pôvodne aj strana SMER - sociálna demokracia. A ja som sa tu včera pýtal, keďže pán predseda Paška ešte vtedy v roku 2013 s tým súhlasil najprv a potom zmenil názor, keďže pán Brixi s nami v pracovnej skupine bol a podpísal túto dohodu a potom zrazu SMER zmenil názor. Ja som sa aj včera pýtal, že kde je v SMER-e problém, či je v poslaneckom klube, či tam sú ľudia, pre ktorých by bol ten zákon nepríjemný, alebo či je to, naopak, v exekutíve, v štátnych podnikoch. A po prečítaní včerajšieho čísla Plus 7 dní viem, že možno tí ľudia sú priamo vo vláde, lebo ak by tento zákon prešiel, tak by to už nebolo možné. Pán minister Počiatek by musel veľmi jasne vysvetliť, v ktorých firmách vlastní aké podiely, a potom vďaka Obchodnému registru, registru verejného obstarávania, Finstatu a všetkým ostatným nástrojom, ktoré dnes máme, by sme veľmi ľahko vedeli zistiť, či cez tie firmy tečú verejné peniaze, prípadne či ich nejakým iným spôsobom títo páni ministri ovplyvňujú, to, na čom zarábajú.
A preto chcem povedať, že ak strana SMER nepodporí tento návrh, tak z môjho pohľadu je jasné, že je to preto, že ľudia ako pán Kaliňák a pán Počiatek za žiadnu cenu nemôžu pripustiť zákony s takýmto obsahom.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.5.2015 18:59 - 18:59 hod.

Miroslav Beblavý
Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, vzhľadom na to, že o minútu končí rokovací deň, a vzhľadom na to, že o minútu začína kultúrny výbor, si dovoľujem vás požiadať o prerušenie rozpravy, tak aby sme ju dokončili zajtra, keďže môj príspevok má o niečo viac ako, teda významne viac ako minútu.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.5.2015 18:29 - 18:35 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ja nebudem dlho, kolegovia. Ja som len chcel reagovať a nechcel som reagovať na toto v záverečnom slove, aby teda bolo možné o tom diskutovať, čo poviem.
Ale neexistuje, pán poslanec Číž, ale naozaj, že neexistuje v tomto funkčnom volebnom období tohto parlamentu zákon a téma, o ktorej sa pracovalo korektnejšie z našej strany, ako je táto. Neexistuje a neexistuje zároveň téma, s výnimkou voľby predsedu NKÚ a možno pár ďalších, na ktorých vy, teraz nehovorím o vás osobne, ale vaša strana, by ste postupovali nekorektnejšie, a dovoľte mi to demonštrovať.
Na jeseň 2012 po tom záväzku, ktorý tu viacerí spomínali, pán predseda vtedajší Paška skúšal tento záväzok odbaviť tým, že sa urobí nový formulár majetkových priznaní, ktorý ale, keďže nemá žiadnu oporu v zákone a tým pádom jeho nedodržiavanie by nebolo nijak potrestateľné, sme vysvetlili aj verejnosti, aj médiám, že je to čistý populistický plesk do vody. Nato súhlasila aj strana SMER so zriadením pracovnej skupiny, na jeseň 2012, ktorá sa mala schádzať, a ja ako predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií som bol poverený jej vedením. Táto skupina sa schádzala a po niekoľkých sedeniach a niekoľkých analýzach, keď tu hovoríme o analýzach, dospela konsenzuálne aj s pánom poslancom Brixim k dohode.
Ja už som povedal v tej faktickej a hovorím to tu. Bolo a je množstvo iných návrhov, podľa mňa dobrých návrhov, viem si predstaviť, že každý iný člen tej skupiny, možno aj iný poslanec by mal ešte nejaké svoje návrhy, ale my sme v mene konsenzu dali len návrh, ktorý bol zároveň dobrý a zároveň bol všeobecne prijateľný pre ľudí, ktorí sa tej téme venovali. My sme si žiadne politické body nevybíjali, my sme všetko obetovali, čo bolo problematické, len sme stáli na tom, že ten zákon musí mať zmysel. Teda že ho nebudeme prijímať len ako nejaké krytie, prázdne krytie politických predvolebných záväzkov. A nato aj váš predseda parlamentu s tým súhlasil. Ja som s ním napr. o tom Ústavnom súde, ktorý vy ste začali tak veľmi špekulatívne spochybňovať, ja som s ním o tom rokoval.
On aj po porade s právnikmi vyslovil vtedy jedinú pochybnosť, a to bola tá, že ak sa bude podávať na všetko odvolanie na Ústavný súd, či to nebude zahlcovať Ústavný súd. Preto sme prišli s ďalším kompromisom, ktorý je aj v tomto návrhu, že to, čoho sa týka zhruba 80 až 90 % konaní výboru, čo sú pokuty za neskoré odovzdanie majetkového priznania alebo neodovzdanie, tak tam to odvolávanie možné nebude. Čím pádom sa počet podaní, ktoré by na Ústavný súd mohli ísť, znížil na niekoľko ročne, z pohľadu parlamentu. S tým aj váš predseda Paška vyslovil súhlas, a preto ten zákon bol aj z jeho strany bezosporný, kým začal byť sporný.
On začal byť sporný medzi stretnutím s predsedom Paškom, kde boli všetci zástupcovia všetkých poslaneckých klubov, kde on len sľúbil, že to v podstate len rozošle na kluby a že už to môžme spoločne predložiť ešte v auguste, a potom zrazu bolo úplné ticho a nikto, ale nikto z vašej strany nebol dodnes schopný vysvetliť, v čom bol ten zásadný problém, ani kto ho mal. Sú to ľudia z klubu SMER-u, ktorí majú problém s tým, keby sa skutočne dal skontrolovať ich majetok, jeho prírastky a jeho zdroje alebo konflikty záujmov? Alebo sú to iní verejní funkcionári, mimo tohto parlamentu, ktorí však majú natoľko vplyv, že si to vedia aj tu zablokovať? Sú to vaši riaditelia štátnych podnikov a štátnych akciových spoločností? Sú to vaši členovia vlády? Sú to vaši štátni tajomníci? Ja neviem. Dodnes nebolo povedané, kde je to tajomné kazítko, ktoré nám zastavilo schvaľovanie tohto zákona, a to ešte predtým, než vôbec stihla začať plynúť jeho záručná lehota. V tom je ten problém.
A následne my sme podali tento návrh, konsenzuálny, kompromisný návrh raz, vtedy ste ho zamietli, v dvetisíctrinástom. Podali sme ho druhýkrát, v dvetisícštrnástom, vtedy sme ho dokonca ústretovo stiahli, keď pán predseda, nový predseda deklaroval, že má záujem to riešiť. To znamená po tom, čo ste nás rok a pol vodili za nos, sme my na zvolenie nového predsedu reagovali tým, že sme stiahli svoj návrh zákona len na základe dobrého slova. A vy ste na to reagovali tým, že nás už šesť mesiacov vodíte za nos znovu.
Za tých okolností hovoriť čokoľvek o tom, že my to tu nejak politicky využívame, zneužívame a neviem čo všetko, je fakt že za hranicou drzosti, pán podpredseda Číž, musím vám to takto povedať, lebo v tomto zákone sme my boli extrémne konsenzuálni, dobromyseľní, ústretoví, až niekedy naivní. A boli sme takí preto, lebo sme sa spoliehali, že len vytrvalý postup a tlak a ústretovosť vás donúti zdvihnúť tých 83 rúk nakoniec za dobrý zákon.
Ja som od začiatku vedel, že tá šanca je nízka, možno 50 na 50, ale veril som, že keď to budeme robiť, sa to podarí. A budeme to robiť aj zvyšných deväť mesiacov do parlamentných volieb, lebo ja viem, že pred parlamentnými voľbami sa zvyknú diať zázraky najmä vo veciach, na ktorých voličom záleží. Ale ja vám tu hovorím otvorene za seba, my sme len dvaja poslanci, ja tu nemám možnosť riadiť 83 poslancov, ale hovorím vám za seba, že nezdvihnem ruku za žiadnu prázdnu výkladovú dosku, kde vy budete si chcieť odfajknúť pred voľbami, že ste si splnili sľuby a že kontrolujete majetky. Môžte k tomu pripraviť akúkoľvek komunikačnú kampaň, môžte povedať, že čierna je biela. Nezdvihnem vám za to ruku a nebudem to podporovať.
A zároveň si vám dovolím povedať na príklade protischránkového zákona, kde váš predseda skúsil toto isté. Skúsil v jeden deň priniesť na vládu protischránkový zákon, ktorý bol úplne zlý, v ten deň ho schváliť, prehnať ho do parlamentu skráteným konaním a dúfať, že sa nikto nestihne zmobilizovať. My sme sa zmobilizovali, mimovládky sa zmobilizovali, médiá sa zmobilizovali a za týždeň všetci vedeli, že je to úplne prázdna bublina, a dokonca ešte aj vy ste to museli priznať, lebo ste si síce ten zákon z prestížnych dôvodov schválili, ale ste zároveň s ním schválili uznesenie, že bude nový. Ak existuje nejaké väčšie priznanie toho, že ste schválili nepodarok, ktorý nemá žiadny zmysel, tak už neviem, aký to je.
Tak ja vám tu so všetkou vážnosťou hovorím, že podporím dobrý zákon, nech ho predloží ktokoľvek, ale nedám sa prinútiť k tomu, aby som podporil prázdny marketing. Ak chcete predložiť prázdny marketing, nemá to, hovorím vám vopred, žiadny zmysel, aj keď potrebujete sedem Frešov, možno sa sedem Frešov nájde, ale ja medzi nimi nebudem.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.5.2015 18:23 - 18:25 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Pán poslanec Přidal aj pani poslankyňa Žitňanská už aj v predchádzajúcich vystúpeniach dokumentovali, pán Přidal dokonca citoval, ako sme naozaj už viac ako dva roky svedkami len výhovoriek a odkladaní. Ale ja musím doplniť to, že to už sa dnes týka aj vás a vášho nového vedenia Národnej rady, lebo prvýkrát ste ohlásili takéto stretnutie, že bude počas januárovej schôdze. Nikdy žiadne stretnutie nebolo. 19. marca váš šéf pán Pellegrini vyhlásil verejne, že v priebehu nasledujúceho týždňa to stretnutie zvoláte. Povedal to váš šéf pán Pellegrini, predseda tohto parlamentu za SMER. Nikdy ste nič nezvolali! Dnes avizujete, keď sa tu tento zákon preberá, že zajtra niečo zvoláte. No ja budem veľmi rád, ak predloženie tohto návrhu vás konečne donúti aspoň zvolať stretnutie, čo teda naozaj nie je nejaký veľký úspech, ale že teda aspoň sa niekde stretneme. Ale musím vám zároveň povedať, že kým to stretnutie nie že nebude zvolané, kým sa fyzicky neuskutoční, tak po tom, čo robíte aj vy a čo robí SMER v tejto veci už dva a pol roka, sa nemôžete hnevať, ak tomu nikto neverí, až kým sa to nestane.
A pokiaľ ide o obsah, tak naozaj toto je obsah úplne nekontroverzný. Ak sa chceme politicky rozprávať nie o tom, čo bolo konsenzom dohodnuté, ja mám ešte tiež iné návrhy. Ja mám napríklad návrh, aby majetok, ktorý nie je uvedený v majetkovom priznaní, prepadol. To sú návrhy, ktoré by tomu zákonu dali zuby, ale ja som ich doteraz netlačil, lebo to sú návrhy, ktoré nie sú konsenzuálne dohodnuté. Tento návrh bol konsenzuálne dohodnutý aj s vami, a preto očakávam, že ho aj podporíte. Ak raz začneme politické debaty aj predvolebné, ja sa ich veľmi rád zúčastním, ale tiež by som bol radšej, keby sme prijali konsenzuálne dohodnutý návrh, to by bolo veľkým krokom vpred.
Skryt prepis
 

21.5.2015 17:47 - 17:49 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja tu naozaj vystupujem len ako zástupca predkladateľov z viacerých politických strán a viacerých klubov. Je tu skupina predkladateľov, ktorí tvorili spolu aj s pánom Brixim zo SMER-u pracovnú skupinu, ktorá mala pripraviť takúto novelu na základe všeobecnej politickej dohody ešte z jesene 2012. My sme takú novelu pripravili, my sme na tejto novele sa s pánom Brixim aj dohodli, potom dokonca s ňou vyslovil súhlas aj vtedajší pán predseda parlamentu Paška, a to bolo všetko v lete 2013, a potom zrazu teda nastal problém, ktorý dodnes nikto nebol schopný identifikovať.
Ak predchádzajúci bod bol o schránkových firmách, o neznámych vlastníkoch, tak tu možno hovoriť o neznámych a tieňových oponentoch. Lebo tento zákon, ktorý by mal riešiť otázku konfliktu záujmov, zneužívania verejnej funkcie a majetkových priznaní verejných funkcionárov a ich kontroly, sa nikto v tomto parlamente zatiaľ nechcel priznať k tomu, že aký presne a kto má problém. Sú tu poslanci a strany, ktorí sa hlásia k tomuto návrhu, ktorý sme spoločne vypracovali naprieč politickým spektrom, sú to tí, ktorí sú pod ním podpísaní, ale aj všetci ostatní, ktorí sedia na opozičnej strane lavice zaňho vždy hlasovali, aspoň pokiaľ som to bol schopný zachytiť, takže opozícia sa k nemu hlási. Na strane SMER-u je k nemu odpor, ale tento odpor nebol jednak nikdy nijako konkrétne artikulovaný a nebol ani vyargumentovaný, a dokonca nemá ani niekoho, jasného zástancu, niekoho, kto by sa bol ochotný postaviť pred kamery a povedať, ja mám problém s týmto a s týmto a pre toto.
A podľa mňa je to symptomatické, lebo v skutočnosti pri otvorenej diskusii je k tejto novele takmer nemožné mať zásadné námietky, pretože ona reaguje dnes už na viac ako desaťročné skúsenosti, ktoré máme s týmto ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. Tento ústavný zákon bol prijímaný v roku 2004 v snahe nahradiť do veľkej miery nefunkčný ústavný zákon, ktorý bol prijatý desať rokov predtým v roku ´95. Vtedy s ním boli spájané veľké nádeje a z týchto nádejí sa však len málo naplnilo. Málo, nie nula, bol lepší ako ten predchádzajúci zákon, aj je, keď je vôľa a ochota, tak môže byť aj skutočným kladivom na tých, ktorí zneužívajú verejnú funkciu alebo nie sú ochotní v nej konať transparentne, ale až príliš často to nefunguje.
My sme v tejto novele navrhli vyriešiť tie najväčšie a najboľavejšie prípady, keď to nefunguje, a ja nebudem hovoriť veľmi dlho o všetkých zmenách, ale dovoľte mi možno vysvetliť len tých zopár najdôležitejších.
Prvá vec, ktorú sme sa snažili zmeniť, je to, aby majetok, ktorý deklaruje ústavný činiteľ, verejný funkcionár, bol naozaj ten, ktorý užíva, aby jednoducho nebolo možné jednoduchými spôsobmi obchádzať podmienky tohto zákona. Uvediem niekoľko príkladov:
Prvý príklad a ten základný je, že dnes verejný funkcionár musí zverejňovať a uvádzať, aký je jeho nehnuteľný a hnuteľný majetok, ale stačí to, keď to uvádza veľmi všeobecne a v podstate neoveriteľne. Stačí, keď napíše auto, podiel v spoločnosti. Keby sme aj náhodou zistili, že nemenovaný poslanec a minister vlastní schránkovú firmu na ostrove Curacao, pokiaľ predtým v majetkovom priznaní mal napísané, že vlastní podiel v obchodnej spoločnosti, tak z pohľadu dnešného zákona je nepotrestateľný. Preto prvá zmena, ktorú sme tam navrhli, je, aby bolo nutné identifikovať ten veľký majetok. Ja teraz nehovorím o drobnostiach, všetko nad 10-tisíc eur jednotlivo, aby bol nútený identifikovať konkrétne, o čo ide, a identifikovateľne.
Ja chápem, že sú kolegovia vo vysokých ústavných funkciách, pre ktorých to môže byť pomerne prácne. Ja keď som si to testoval na svojom majetkovom priznaní, bolo to pomerne ľahké a rýchle, ale verím, že sú tu kolegovia, pre ktorých je to prácne, ale myslím, že raz by za tú investíciu to stálo.
Druhá zmena, ktorú môžeme nazvať aj Slotov dodatok, sa týka užívania majetku, ktorý formálne nepatrí verejnému funkcionárovi. Preto sa nazýva Slotov dodatok, lebo pán Slota, bývalý a verme, že naozaj už len bývalý verejný funkcionár, lietal na lietadle, ktoré oficiálne mu nepatrilo, jazdil autami, ktoré mu oficiálne nepatrili, chodil dokonca, ak sa nemýlim, aj do prímorskej vily, ktorá mu oficiálne nepatrila, a užíval majetok, ktorý mal niekto iný. To, čo my navrhujeme v tejto novele, je, aby aj takýto majetok, ak prekročí nejakú hodnotu, musel tiež uvádzať, teda výhody, ktoré poberal.
Zmysel tejto prvej skupiny zmien je naozaj v tom, aby vôbec takýto zákon mal zmysel. Lebo zákon, ktorý hovorí, že obsahuje majetkové priznania, aby sme mohli verejne kontrolovať, čo vlastní verejný funkcionár, od koho to získal, za akých podmienok a či to zodpovedá jeho legálnym príjmom, nemá zmysel, ak je to neskontrolovateľné. A dnes je to evidentne absolútne neskontrolovateľné.
Druhá skupina zmien, ktoré navrhujeme, sa týka vymáhateľnosti tohto zákona, pretože dnes na to, aby sa zahájilo konanie v prípade verejných funkcionárov na úrovni celoštátnej, musí s tým súhlasiť výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Tento výbor dnes vďaka, dnes je to vďaka poslancom SMER-u, ale o rok môže byť iná situácia, rutinne zastavuje aj konania v prípade evidentného porušenia zákona tým, že poslanci jednoducho zablokujú toto konanie, poslanci SMER-u, aby som to povedal jednoznačne. Preto my navrhujeme, aby v prípade, že to väčšina spraví, sa mohla menšina obrátiť na Ústavný súd, ktorý už aj dnes je odvolacím orgánom v prípade odsúdenia. Preto aj navrhujeme, aby bol odvolacím orgánom aj v prípade nečinnosti alebo zastavenia. To by znamenalo, myslím si, že keby to raz začalo fungovať, tak by veľmi jednoducho väčšina prestala zneužívať svoju väčšinu vo výbore, pretože by zistila, že jej na nič nie je. Takže počet prípadov na Ústavnom súde by nijak významne nenarástol, ale táto poistka by to sama osebe alebo možno po prvom precedense vyriešila.
Ďalšia skupina zmien, ktoré už sú skôr technického charakteru, a preto ich nebudem dlho opisovať, sa naozaj týka zverejňovania informácií a celkovej transparentnosti, kde navrhujeme, aby oproti dnešku to malo trošku lepšiu formu, aby to sa dialo aj elektronicky a aby aj na úrovni samosprávy o niečo väčší počet funkcionárov musel k tomuto pristúpiť.
Sľúbil som na úvod, že nebudem hovoriť dlho, keďže táto téma je predmetom aj záujmu viacerých kolegov, ktorí spolupracovali na novele, takže dovoľte mi týmto ukončiť úvodné slovo a poprosiť vás o podporu.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.5.2015 17:35 - 17:39 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Osobne si myslím, že v tej záverečnej rozprave by navrhovateľ už nemal zneužívať možnosť reagovať na to, aby sa negatívne vymedzoval voči vystupujúcim. Ale dovoľte mi pár poznámok, ktoré, myslím, že pán kolega Hlina nevezme nejak negatívne, ak áno, tak sa mu ospravedlňujem a sľubujem, že mu to nejak vykompenzujem. Len pár vecí možno trochu upraviť a opraviť. (Reakcia z pléna.) Áno.
Prvá vec sa týka toho Luxemburgu. No, ono práve je to tak, že pani Helenka z Radvane ďalej varí v tej nemocnici. Podľa tých zmlúv všetky panie Helenky, ktoré tam varili za tých smiešnych 380, 420, 450 eur, tam ďalej varia za tie isté peniaze. Aj stavebne všetko prešlo, aj hrnce prešli tie, ktoré ešte boli v stave, len zrazu sa zdvojnásobilo to, čo sa za to platí. A ten rozdiel ide do Luxemburgu.
A druhá vec, ktorú by som chcel povedať, je, a to je, samozrejme, vec názoru, že ja som ochotný sa staviť s vami, že ony v tom Luxemburgu nezostávajú, ale sa vracajú k nám domov, k dobrým, bohabojným Slovákom, ktorí to tu celé zorganizovali. Takže to len, a preto hovorím, verím, že nejak som sa vás nedotkol tým, že som to povedal v záverečnom slove bez možnosti reagovať.
Na druhej strane pozitívna vec, pani kolegyňa Vášáryová než odišla, povedala: "Lebo zlodeji sú veľmi tvoriví". V niečom áno, ale práve, myslím, že aj denník SME alebo N minule urobil minule takú obrovskú grafiku všetkých tých schránok a vlastne ukázal, že až takí tvoriví nie sú. A myslím, že pán Lipšic to hovoril v predchádzajúcej rozprave, že každý z tých ľudí má nejakú svoju obľúbenú advokátsku kanceláriu, obľúbenú destináciu teda, ale nie na turizmus, ale na schránkové firmy, obľúbený spôsob, ako to robiť, a práve cez túto signatúru ich vlastne možno identifikovať dneska. Lebo keby to robili naozaj dobre, naozaj tvorivo, tak máme ministra hospodárstva naozaj a navyše by to nebolo možné rozoznať. Takže to len také drobné poznámky k tomu, ale veľmi pekne ďakujem za vystúpenie v rozprave aj za povzbudenie.
Ja k tomu poviem len toľko, že problémov na Slovensku je toľko, že vyriešenie akéhokoľvek množstva z nich nijak neredukuje možnosť budúceho volebného programu, lebo zostáva ich vždy viac než dosť. Takže ja sa vždy teším, aj keď sa niečo schváli z toho, že nijako nám neubúda z toho zoznamu, ale môžme si niečo pripísať na tú pozitívnu stranu. Ja za pozitívum považujem naozaj to, že sa nám podarilo vďaka tlaku mnohých z nás, nebudem si teraz osobne len pripisovať, že ten návrh, ktorý vláda teraz predložila, vyšiel z nula na 2,75 z tých štyroch kritérií, ktoré sme zvolili. A tým pádom si myslím, že sme naozaj dneska už sa niekam posunuli, a ja verím, že ak bude verejný tlak pokračovať túto a najmä najbližšiu schôdzu parlamentu, že ešte z 2,75 sa možno dopracujeme na 3,25 alebo 3,5, že možno nebudú tam eurofondy a dotácie, ale budú tam aspoň zdravotné poisťovne. Takže v tom vidím hlavne zmysel, tlačiť to čo najviac vpred. A máte pravdu, že ak sa to nepodarí, samozrejme, treba to potom aj tlačiť cez občanov, cez voľby. Ale ja osobne sa poteším, ak nebudeme musieť, lebo aj tak tam zostane dosť iných dôležitých vecí.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.5.2015 17:16 - 17:28 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť tento návrh zákona, ktorý sme predložili spolu s kolegom Martinom Fedorom za Sieť. Táto téma protischránkových zákonov je jednak už pomerne známa a jednak aj na tejto schôdzi sú tri návrhy, ktoré sa tejto témy týkajú. Ja som podrobne vystupoval pri prvom z nich, ktorý bol vládny návrh novely tohto zákona. Z tohto dôvodu mi dovoľte tentokrát byť stručnejší a naozaj poukázať len na tie najvýznamnejšie prvky toho, o čo nám v návrhu ide. Nebudem sa tým pádom zameriavať na obsiahle zdôvodňovanie toho, prečo protischránkový zákon je potrebný, to je dnes predmetom širokej politickej zhody a priznám sa, že nezachytil som nejakú relevantnejšiu oponentúru názoru, že protischránkový zákon potrebujeme. A to je pomerne účinný. Dovoľte mi možno len vysvetliť, že prečo navrhujeme tú cestu, ktorú navrhujeme, a to je cesta naozaj verejnej kontroly majiteľov alebo tých skutočných majiteľov firiem.
My už dnes máme v rámci celej Európy – a dokonca aj v niektorých veciach globálne – predpisy, ktoré sa týkajú prania špinavých peňazí a odhaľovania identity ľudí, ktorí profitujú z prania špinavých peňazí a zo zločinu. Tieto predpisy sú medzinárodne konformné a sú pomerne ostré. Problém je však v ich vymáhaní.
Ako sme videli na viacej kauzách od emisií cez rôzne škandály napríklad súvisiace aj s Váhostavom, ochota a záujem našich orgánov využiť tieto možnosti, ísť povedzme na ich hranu alebo na maximum je veľmi nízka a tým pádom ich vymáhanie je veľmi nízke. Dokonca, ako už tu bolo pred chvíľou povedané, ešte aj v situácii, keď nám zahraničné orgány poskytnú takéto údaje, našim orgánom, tak ochota a schopnosť našich orgánov s tým pracovať je veľmi nízka.
Preto protischránkový zákon sa vydáva, ktorý predkladáme, sa vydáva inou cestou, a to je cesta verejnej kontroly a to je cesta iného typu, by som povedal, budovania múru proti protischránkovým firmám. Tá cesta je postavená na štyroch princípoch, ktoré sme ešte, ktoré som ešte s kolegyňou Luciou Žitňanskou prezentoval v novembri minulého roku a na ktorých je táto novela postavená. Tie štyri princípy dobrého protischránkového zákona, účinného protischránkového zákona sú nasledovné:
Prvý z nich je, že takýto zákon, nech upravuje čokoľvek, sa má týkať nielen a nie formálnych majiteľov, ale tých, ktorí z podniku naozaj profitujú, ku ktorým nakoniec dotečú tie peniaze, ktoré daná firma zarobí. To je to, čo sa v technickom žargóne nazýva konečný užívateľ výhod, čo je, by som povedal, pre laikov asi veľmi taký zvláštny pojem, ale teda to, čo označuje a o čom budem ja hovoriť, je skutoční majitelia, čo je možno ľudovejšie, ale z hľadiska občanov asi presnejšie.
Druhý princíp, ktorý sme navrhli už vtedy, je princíp verejnej kontroly. To znamená, že akékoľvek deklarácie a tvrdenia uchádzačov vo verejnom obstarávaní v iných typoch súťaží alebo zmlúv s verejným sektorom by mali byť verejne skontrolovateľné. Tuto chcem zdôrazniť, že náš návrh ide nad rámec aj navrhovanej európskej smernice a aj tie princípy štyri, ktoré schválila Národná rada, tieto štyri princípy, v decembri minulého roku, idú nad rámec práve schválenej európskej smernice, pretože tá ustanovuje, že národné registre konečných užívateľov výhod nemusia byť dostupné verejnosti, už vôbec nie na internete, môžu sa k nim dostať len tí, ktorí preukážu nejaký relevantný záujem a tým pádom orgány najmä v jurisdikciách, ktoré nemajú záujem o širokú verejnú expozíciu konečných užívateľov výhod, napríklad Cyprus, Luxemburg a podobne, ani po tejto smernici nebudú musieť skutočne odhaliť, kto vlastní, teda minimálne nie širokej verejnosti. Budú môcť stavať do toho rôzne prekážky. Preto, naopak, my sme navrhli, aby tí, ktorí, my nevieme, samozrejme, ovplyvniť ani cyperskú legislatívu, ani luxemburskú legislatívu, ale vieme povedať, že ten, kto nie je ochotný preukázať, nielen deklarovať, ale preukázať svoje skutočné vlastníctvo, nemôže na Slovensku robiť obchody s verejným sektorom. A to je ten druhý princíp, ktorý sme zaviedli.
Ten tretí princíp je, že by sa mal týkať všetkého využitia verejných prostriedkov aj používania verejnej moci. Dovoľte mi povedať, čo tým myslím. Ten najzjavnejší príklad, okolo ktorého sa točia všetky zákony, je verejné obstarávanie. Verejné obstarávanie však, mnohí ľudia si neuvedomujú, že napríklad pokrýva to, keď verejný sektor niečo nakupuje, a nepokrýva už vôbec to, keď verejný sektor niečo predáva alebo niekomu dáva peniaze. Zároveň, keď verejný sektor nakupuje, ale nejde to striktne podľa zákona o verejnom obstarávaní, tak sa to tiež do týchto chlievikov nezmestí. Aby som prešiel z abstrakcie na konkrétny príklad. Zákon o verejnom obstarávaní a protischránkový zákon, ktorý upravuje len verejné obstarávanie, nepokryje napríklad to, keď si zdravotné poisťovne z verejných peňazí objednávajú záchranné služby od dodávateľov, pretože tieto výberové konania a zmluvy sa neriadia zákonom o verejnom obstarávaní. To znamená, kauza Falck, kde polovicu najväčšieho poskytovateľa záchranných služieb, ktorý žije z veľmi hojných verejných dotácií na túto tému, vlastní, polovicu tohto vlastní schránková firma, tak ak zmeníme aj zákon o verejnom obstarávaní, nič sa o tom nedozvieme.
Druhý príklad, ten je známejší, sú zdravotné poisťovne samotné. Máme dve súkromné zdravotné poisťovne, Union a Dôveru. Vlastníctvo Unionu, pokiaľ viem, je pomerne jasné. V prípade zdravotnej poisťovne Dôvera, cez ktorú prechádza ročne asi miliarda eur z verejných prostriedkov, je jasné, že je vlastnená dvoma tiež schránkovými firmami. K jednej z nich sa hlási aktívne skupina Penta, môžme jej veriť aj nemusíme, a k druhej sa hlási oficiálne jeden bratislavský advokát, na základe, by som povedal, jeho životnej dráhy a biznisu uveriť, že by mal na to, aby vlastnil polovicu zdravotnej poisťovne, cez ktorú prejde ročne miliarda eur, je v zásade nemožné. A zdravotná poisťovňa Dôvera preto ilustruje naozaj nevyhnutnosť dobrého protischránkového zákona, lebo to, aby miliarda eur z verejných peňazí tiekla ročne cez niekoho, koho polovicu vlastní neznámy subjekt, je z môjho pohľadu neprijateľné. Zároveň treba zdôrazniť, že vďaka rozhodnutiu, ktoré sa udialo za prvej Ficovej vlády, si táto zdravotná poisťovňa môže z verejného zdravotného poistenia odlievať nad rámec štandardných ziskov cez neštandardné nástroje spolu asi pol miliardy eur, z ktorých si už veľkú časť aj vyčerpala, odliala týmto schránkam. Preto najväčšie vyciciavanie slovenského zdravotníctva za posledných 7 rokov sa udialo cez zdravotnú poisťovňu Dôvera a cez toky, ktoré z nej idú do schránkových firiem.
Aby sme ale boli ešte konkrétni, využitie verejných prostriedkov sa týka napríklad aj eurofondov a dotácií, týka sa aj investičných stimulov, aby tie nebolo možné poskytnúť schránkovým firmám. Týka sa však napríklad aj konkurzu a reštrukturalizácie. Konkurz a reštrukturalizácia je tiež spôsob využitia verejnej moci na úpravu záväzkov a v kauze Váhostav sme veľmi jasne videli, že pomocou schránkových firiem je možné takmer úplne znefunkčniť konkurzné právo, pretože konkurzné právo upravuje to, že spriaznené osoby s dlžníkom majú veľmi sťažené postavenie v procese konkurzu a reštrukturalizácie, aby dlžník nemohol cez takéto osoby manipulovať konkurzný a reštrukturalizačný proces. Tieto veľmi podrobné ustanovenia, ktoré sa týkajú všetkého od rozhodovania o reštrukturalizačnom pláne alebo o konkurze od prihlasovania, popierania pohľadávok a všetkých ďalších dôležitých úkonov v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, sa dajú veľmi ľahko podvrátiť, ak sú v tomto konaní firmy síce blízke, spriaznené s dlžníkom, ale ktoré sa tvária, že s ním nie sú, a sú to teda schránkové firmy oficiálne s neznámym vlastníkom.
Preto v tomto zákone navrhujeme aj to, aby firmy, ktoré sú schránkové, nevedia a nie sú ochotné preukázať svoje vlastníctvo, boli považované automaticky v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní za spriaznené osoby, ak nepreukážu opak. Inými slovami, ak chce niekto oklamať slovenskú legislatívu tým, že si vytvorí firmu na Novom Zélande a dá ju spravovať piatim kostarickým právnikom, tak mu to nepomôže, pokiaľ nepresvedčí slovenský súd a slovenský registrový orgán, že ho naozaj títo piati Kostaričania aj vlastnia a sú finálnymi užívateľmi jeho výhod.
Mohol by som ísť takto ďalej, ale myslím, že postačuje to na ilustráciu toho, že ak chceme naozaj zastaviť vyciciavanie Slovenskej republiky ľuďmi v pozadí, ktorí môžu byť biznismeni, môžu nimi byť politici, môžu nimi byť rôzne združenia biznismenov a politikov a niekedy tí ľudia sú podľa mňa aj biznismeni, aj politici naraz, tak naozaj potrebujeme odseknúť tieto väzby vo všetkých oblastiach narábania s verejnými prostriedkami. To je tretí princíp.
Štvrtý princíp je vymáhateľnosť takéhoto zákona. To znamená, že aby neobsahoval také procesné diery, ktoré ho vlastne okamžite urobia, by som povedal, nevykonateľným alebo minimálne ľahko oklamateľným. Tam, samozrejme, je možno vždy diskutovať o tom, čo ešte je vymáhateľné, čo nie je, kde tie diery sú alebo nie sú. Z môjho pohľadu ten návrh, ktorý podávame a ktorý je veľmi blízky aj návrhu, ktorý dal Úrad na verejné obstarávanie, je naozaj taký, aby na jednej strane to samotné prvotné zapísanie do registra užívateľov výhod bolo pomerne jednoduché, ale aby v prípade akejkoľvek pochybnosti alebo podnetu, ktorý ani nemusí byť preukázaný, bol ten registrový orgán, v tomto prípade Úrad pre verejné obstarávanie, povinný skúmať a vyžiadať si aj súčinnosť orgánov, ako je finančná polícia a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, aby sa nestalo to, že budeme mať zapísané firmy v registri schránkových firiem alebo v registri firiem, pardon, konečných užívateľov, a pritom v skutočnosti všetci budú vedieť, že je to celé len lož.
Tento návrh, tak ako asi všetky v tak zložitej téme, môže byť vylepšený a môže prechádzať aj určite ďalšou diskusiou. Musím však zdôrazniť, že oproti tomu návrhu, ktorý nám tu predložila vláda, je významne a zásadne iný v tom dôraze na všetko využitie verejných prostriedkov. A tu chcem ešte raz zdôrazniť, že Národná rada 115 hlasmi drvivej väčšiny poslancov v decembri prijala uznesenie, ktorým vyzvala vládu, aby pripravila a predložila zákon, ktorý bude spĺňať tieto štyri princípy. Ony sú tam naozaj uvedené aj v tom uznesení. A vláda nám predložila návrh, ktorý spĺňa, povedal by som, dva a trištvrte z nich. Ten pôvodný vládny návrh, ktorý sa tu schvaľoval v decembri, za ktorý som ja osobne nehlasoval a myslím, že ani ostatní kolegovia z opozície zaňho nehlasovali, nespĺňal ani jeden. To znamená, že ten pokrok je z nuly na dva a trištvrte. Myslím si, že keď však raz 115 poslancov tejto snemovne rozhodne, má nejaký zákon spĺňať štyri princípy, tak nemôžme sa uspokojiť s dva a trištvrte, a preto sme predložili s pánom poslancom Fedorom tento návrh, ktorý spĺňa všetky štyri princípy a uchádzame sa s ním o vašu podporu.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.5.2015 12:09 - 12:09 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Dovoľte mi naozaj povedať, že aj pri úcte, ktorú chovám k starším dámam a ktorá je, myslím si, povinná pre muža všeobecne, nemôžem nepovedať, že z tých vecí, ktoré povedali aj pani Nachtmannová aj pani Tomanová, o ktorých niečo viem, tak ani jedna nebola pravdivá. Neviem tým pádom povedať, či sú nepravdivé aj tie, o ktorých ja nič neviem, ale dá sa to logicky z toho usudzovať, aj keď to už ponechám niekomu inému, tým pádom ani neni veľmi na čo reagovať. Som si istý, že ak by ste mali čo len jeden kus papiera s mojím podpisom nad niečím nevýhodným, pre štát podozrivým, tak už by ste ho tu minimálne štyri roky vyťahovali, ale taký neexistuje (reakcia z pléna.) Tak sa veľmi teším, pani Tomanová, môžte ich niekedy doniesť, rád sa s vami na ne pozriem. (Reakcia z pléna.)
A to, čo ale naozaj platí, je to, čo povedal pán Viskupič, že toto celé je len o zahmlievaní a odťahovaní pozornosti od naozaj toho faktu, že jedinečnú sumu peňazí, ktorú sme mohli použiť na jedinečné povznesenie tejto krajiny, najväčším zlyhaním vlád Roberta Fica jednak nepoužijeme v tej miere, v ktorej sme mohli, veľa z toho ešte najmä potom, bohužiaľ, budeme musieť vrátiť, ak budete pokračovať tak, ako idete, a strašne veľa z toho, čo sme aj použili, bolo premrhaných. To je tá smutná pravda a to je tá pravda, o ktorej treba hovoriť a z ktorej sa treba najmä ale poučiť. Poučiť pre budúcnosť, lebo tých biznismenov, bábok a žralokov krúži okolo verejného sektora dosť. A určite sa radi pripoja ku komukoľvek, ak im dá tú príležitosť, čo vyžaduje nielen zmenu osôb, ale aj zmenu politík.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.5.2015 11:35 - 12:01 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi pokračovať vo vystúpení.
Pred prestávkou som skončil tým, že hoci zostáva vyčerpať takmer 4,5 mld. eur, dá sa na základe výkonu v tomto roku odhadnúť, že z toho zhruba 2,2 mld. budú aj vyčerpané a zhruba 2 mld. vyčerpané nebudú pri doterajšom tempe. A hlavne som ale upozornil na to, že toto číslo sa pravdepodobne výrazne zníži a skončíme v nečerpaní, ktoré bude pravdepodobne niekde v stovkách miliónov eur, ale za cenu toho, že na politický príkaz úradníci na ministerstvách, na riadiacich orgánoch aj na ministerstve financií, teda na orgáne certifikačnom, auditovom budú musieť zavrieť všetky oči a jednoducho pečiatkovať a posielať do Bruselu všetky faktúry.
A tu nastáva ten veľký rozdiel oproti tomu, keď takéto niečo sa stane na Slovensku, ak slovenská vláda dá dotáciu a nikto na Slovensku to nenamieta, tak to ani nikto na Slovensku neskontroluje, lebo kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Pri eurofondoch však ten žalobca a v konečnom dôsledku aj sudca sedí niekde inde a upozornil som na to, že stovky miliónov eur nám už preplatiť odmietol na základe oveľa menšieho a pomalšieho čerpania, ktoré malo byť tým pádom potenciál oveľa lepšie skontrolované, a uviedol som to, že už do 31. decembra minulého roku bolo 260 mil. takto neuznaných a už z doterajších kontrol, ktoré už prebehli, pán podpredseda vlády Vážny avizoval ďalších 300 miliónov. Tým pádom bez akýchkoľvek katastrofických scenárov sa dá odhadnúť, že toto pečiatkovanie bez kontroly, ak sa podarí a zníži nečerpanie pod miliardu, zároveň bude znamenať stovky miliónov vo vrátených peniazoch neskôr.
Z politického hľadiska to vláde už bude jedno, lebo bude po parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnia 5. marca 2016. Ale z hľadiska slovenských verejných financií a slovenského verejného záujmu to jedno nebude.
Tretí problém, vyčísliteľný problém, prečo sú eurofondy najväčším zlyhaním vlád Roberta Fica, je nadkontrahovanie. Nadkontrahovanie samo osebe má určitý zmysel, pretože nikdy celkom prijímatelia neminú všetky peniaze, ktoré sú im pridelené. Nadkontrahovanie však zároveň nesie aj riziko, pretože ak sa peniaze vyčerpajú, tak ten zvyšok je nevyhnutné platiť zo štátnych peňazí a dokonca aj keď kvôli ukončeniu programovacieho obdobia ministerstvá odmietnu doplatiť tieto peniaze, môže nastať pomerne veľa súdnych sporov so súkromnými subjektami a najmä vláda nakoniec z nejakého vrecka zaplatí projekty verejných subjektov. A keďže verejné subjekty sú dominantným príjemcom eurofondov, tak táto zhruba miliarda eur, ktorá je dnes nadkontrahovaná, je tiež rizikom pre verejné financie.
Nie je rizikom rovnomerne rozloženým, je rizikom najmä v rezorte školstva, v Operačnom programe Vzdelávanie, kde je nadkontrahovanie vo výške 120 %, a v niektorých ďalších. Spolu tak vyčísliteľný odhad strát z eurofondov pre Slovensko je pri veľmi konzervatívnom odhade niekde okolo 1,5 až 3 mld. eur, o ktoré prídeme jednou, druhou alebo treťou formou. A tu opäť zdôrazňujem, že nevyčerpanie je len jednou z tých foriem a môže sa ukázať nakoniec, že tou menej podstatnou, pretože nad tým, koľko faktúr pošle do Bruselu vláda, má vláda kontrolu pomerne veľkú, ak sa tak rozhodne. Nad tým, koľko tých faktúr jej Brusel neskôr vráti a nepreplatí, už žiadnu kontrolu nemá. Preto tento problém bude predstavovať najväčšie vyčísliteľné zlyhanie vlády Roberta Fica.
Okrem vyčísliteľných zlyhaní sú tu však aj dve dnes nevyčísliteľné zlyhania, resp. také, ktoré vyžadovali úplne iný typ štúdie a analýzy. Jednou z nich je mrhanie s eurofondmi, toto je, samozrejme, tá najfarbistejšia časť eurofondov, o ktorej sa aj veľa diskutuje a veľa kolegov už o nej hovorilo. Podľa osobných alebo politických preferencií niekto vytiahne sociálne podniky, niekto vytiahne e-learning pre chovateľov kôz, niekto vytiahne štvornásobne predraženú linku na výrobu truhiel, niekto vytiahne množstvo ďalších viac či menej farbistých vecí. Ja tým pádom o nich veľa hovoriť nebudem, lebo tam by som asi najviac opakoval to, čo už bolo povedané, ale musel som to zdôrazniť, že premrhanie vyčerpaných peňazí, ktoré do veľkej miery sú z Bruselu aj preplatené, časť nie je, časť je, je najväčším zločinom voči tomuto štátu z pohľadu eurofondov, oveľa väčším ako prípadné nevyčerpanie. Keby sme mali situáciu, kde tie stovky miliónov, o ktorých hovorím, prepadnú, ale zvyšok je perfektne minutý na skutočné priority bez akéhokoľvek predražovania, priznám sa, že by som nevnímal eurofondy ako najväčšie zlyhanie tejto vlády, aj keď, samozrejme, voči tomu, že sme ich nevyčerpali, by som bol kritický, ale bolo by to rádovo na inej úrovni.
Druhé nevyčísliteľné, dnes nevyčísliteľné zlyhanie, ktoré budeme vedieť vyčísliť tak o 7 rokov a možno až o 9, je oneskorenie nového programovacieho obdobia. Dnes sme už 17 mesiacov po začatí nového obdobia, ktoré začalo 1. januára 2014, a zatiaľ okrem toho, že priatelia ministrov tejto vlády prenajali štátu pomerne drahú budovu na Panenskej ulici, tuto neďaleko, na operačné programy ministerstva vnútra, sme nevideli žiadne skutočné čerpanie. Napriek tomu, že vláda už v tomto roku v rozpočte predpokladá z nového programovacieho obdobia miliardu, viac ako miliardu eur vyčerpať, tak si dovolím dneska garantovať, že z toho nebude vyčerpaný ani zlomok a je to už dnes horší vývoj, ako bol v rovnakom období minulého programovacieho obdobia. V máji 2008, čo bolo rovnaké obdobie, sme mali vypísané desiatky výziev už, alebo nie desiatky, cez desiatku, aby som bol presný, výziev, prvé sa už aj uzatvorili, vyhodnocovali, podpisovali. Dnes nie je vyhlásená výzva žiadna ani žiadny nový národný projekt podpísaný. Preto sa dostávame už dnes znovu do situácie, do ktorej sme sa dostali v predchádzajúcom programovacom období, keď sa fatálne zmeškal nástup a potom sa už veci len dobiehali. A mnoho problémov z toho aj vyplynulo a obávam sa, že mnoho problémov z toho aj vyplynie.
Týmto som sa pokúsil dokumentovať, prečo je to naozaj obrovské a dovolím si povedať, že naozaj najväčšie zlyhanie vlád. Ale prečo je to zlyhanie vlád Roberta Fica? Tých dôvodov je niekoľko, ten základný je, že vláda Roberta Fica nastúpila pol roka predtým, než toto programovacie obdobie začalo, a medzi 1. januárom 2007, kedy začalo toto obdobie, a 31. decembrom 2015, kedy skončí, uplynie 108 mesiacov. Z tých 108 mesiacov bol 87 mesiacov predsedom vlády Robert Fico. Ak niekto, kto bol pri moci 87 zo 108 mesiacov, hádže vinu na iných, tak je to nielen nepoctivé, ale už aj vrcholne nepresvedčivé. Najnovšie vláda našla vinu u inak jej blízkej alebo obľúbenej skupiny starostov a tvrdí, že problémom nečerpania sú samosprávy. Je to zlyhanie vlády, nie starostov, hneď z dvoch veľmi ľahko preukázateľných príčin.
Prvá tá príčina je, že vláda nastavuje systém, starostovia rovnako ako podnikatelia, rovnako ako ktokoľvek iní sú len príjemcovia, ktorí sa môžu uchádzať a potom skladajú účty. Predstavte si, ak by minister práce a sociálnych vecí zaviedol nový systém prídavku na dieťa a po roku by sa zistilo, že polovica rodičov sa nevie k nemu dostať, a predstavte si, keby taký minister vystúpil v televízii a povedal, že to je chyba tých rodičov, my sme zákon prijali, informačné systémy sú pripravené, len tí rodičia sú hlúpi. Myslím, že taký minister by vo funkcii nevydržal ani 24 hodín. Ak však vláda nastaví systém čerpania a ten sa potom nevyužíva, tak rovnako nemôžeme hovoriť o vine niektorej skupiny, ale len o zodpovednosti vlády. Zároveň na číslach je vidno, že navyše nečerpanie samospráv je jednoducho aj nepravdivé. Najvyššie čerpanie zo všetkých programov má Regionálny operačný program, kde sú aj samosprávy najviac zainteresované. Najnižšie čerpanie má program Konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ktorého rozhodujúcim prijímateľom sú podnikatelia. Tretí najhorší je Operačný program Doprava, kde sú prijímateľmi takmer výhradne štátne inštitúcie, ako železnice a diaľničná spoločnosť. Jediný operačný program, ktorý má veľmi zlé čerpanie je Operačný program Životné prostredie, kde sú samosprávy nepriamo zainteresované cez vodárenské spoločnosti, ktoré vlastnia. Ak však; to znamená, že problém čerpania slovenských eurofondov je problémom bez toho, kto je prijímateľ, či je to podnikateľ, či je to štát, či je to samospráva, všetci nevedia z tohto systému čerpať. Ak je to tak, môže podpredseda vlády vyhlásiť, že všetci sú blázni, len ja som lietadlo, ale pravda je taká, že zodpovednosť je na strane vlády.
Zároveň mi dovoľte povedať, že toto zlyhanie je systémové a prierezové, nie je to zlyhanie individuálne a výnimočné. V prvom rade je to zlyhanie osôb na najvyšších úrovniach tohto reťazca. Dovoľte mi menovať aj vrátane ľudí, ktorí sú tu. Za najzodpovednejších ja osobne považujem pána Vážneho, pána Jahnátka, pána Pavlisa, pána Počiatka a pána Čaploviča. Vo svojich úlohách ministrov prvej a druhej Ficovej vlády nesú najväčšiu spoluzodpovednosť za tento výsledok, ktorý tu máme. Týchto ministrov, ale aj ostatných ministrov Ficových vlád zodpovedných za eurofondy môžme rozdeliť do troch kategórií, sú to bábky, biznismeni a žraloci. Bábky sú ministri, ktorí nemusia byť osobne ani zainteresovaní na korupcii, ale len podpisujú to, čo im iní ľudia dajú. Biznismeni sú politici strednej kategórie, ktorí síce musia plniť pokyny a zároveň to aj sami si z toho môžu niečo uchmatnúť. A žraloci sú politické ťažké váhy, ktoré celý proces riadia a sú z neho aj jedným z najväčších beneficientov.
Máme veľa systémových problémov v eurofondoch a eurofondy by bola veľká výzva, aj keby vládli úplne iní ľudia. Je to výzva pre všetky krajiny. A to, že sme na tom až tak zle, a to, že sme na tom osobitne zle v troch operačných programoch, nie je problém s čerpaním, ale je zásadný problém s efektívnosťou a zmysluplnosťou toho čerpania, čo je vzdelávanie, informatizácia spoločnosti a konkurencieschopnosť a hospodársky rast, čo sú tie najkatostrofálnejšie riadené programy, za to sú zodpovední bábky, biznismeni a žraloci a mali by tú zodpovednosť niesť.
Výsledkom sú tri veľké typy problémov, ktoré sledujeme.
Jedným je, že sa trhá korisť namiesto riešenia problémov. Jedna z vecí, o ktorých sa tu často hovorí, je, že ako super sú nakontrahované štrukturálne fondy, na 100 %, na 120 %, na 105 percent. Zaujímavá otázka je, že keď sú tak super nakontrahované, prečo sa tak nanič čerpajú? A tá odpoveď je, že kontrahovať je veľmi príjemné pre biznismenov aj žralokov, pretože pri kontrahovaní sa rozdeľujú peniaze, pri kontrahovaní sa berú provízie, pri kontrahovaní je možné si zabezpečiť biznis. Ale potom ten tvrdý každodenný proces čerpania zabezpečiť, aby jednoducho sa veci diali, zabezpečiť, aby bolo všetko v poriadku, aby bolo všetko načas, aby to bolo dobré a kvalitné, to je nuda, to nikoho nebaví, z toho sa nedajú brať provízie.
Druhým dôsledkom toho trhania koristi je nákup zbytočností. Existuje nespočetné množstvo príkladov, ako nakupuje štát cez eurofondy veci, ktoré vôbec nepotrebuje alebo ktoré technicky by možno aj vedel využiť, ale ich hodnota a cena je v absolútnom nepomere k tomu, čo za to zaplatí z eurofondov. Žiadny politik ani úradník, ktorý konal vo verejnom záujme, ktorý nie je riadený z pozadia, by mnohé z týchto projektov nikdy nemohol podpísať, lebo neexistuje vesmír, v ktorom by mohol niekto rozumný uveriť, že sú vo verejnom záujme, neexistuje vesmír, v ktorom by e-learning pre chovateľov kôz mohol presvedčiť niekoho, kto koná vo verejnom záujme, že má na to dať 12 mil. eur, neexistuje.
Zároveň ďalším dôsledkom tohto je znefunkčnenie kontrolného systému. Lebo jedna z vecí, v ktorých eurofondy majú pomerne prísny predpis, je niekoľkostupňová kontrola. A tá kontrola sa netýka len toho ministerstva, ktoré eurofondy rozdeľuje. Áno, na ňom existuje riadiaci orgán, môžeme povedať, väčšinou je to sekcia ministerstva, ktorá rozhoduje aj o udeľovaní projektov, aj potom o kontrole faktúr. A tieto faktúry potom prechádzajú ešte dvojstupňovou kontrolou ministerstva financií, jeden stupeň sa volá certifikácia, prebieha zároveň, než odíde faktúra do Bruselu, a druhá sa volá audit a to prebieha neskôr.
Ak by kontrolné auditové orgány ministerstva financií fungovali v tejto krajine, tak aj najskorumpovanejší minister a najskorumpovanejší úradník má veľký problém, lebo kontrolórom by unikol možno jeden pochybný projekt, možno jedna pochybná faktúra, ale neunikol by im druhý, tretí, štvrtý a veľmi rýchlo by to celé začalo padať na hlavu tým zodpovedným ľuďom a systémové kradnutie, ktorého sme dneska svedkom, by nebolo možné. Preto bruselské predpisy tak nástoja na kontrolnom auditovom systéme a preto, keď mu na Slovensku prestali veriť, keď vedeli zdokumentovať, že tento systém nezachytáva ani absolútne brutality, ako sú rádovo predražené obstarávania, ktoré sa dajú zistiť na internete Googlom za pár minút, preto nám zastavili čerpanie eurofondov minulý rok en bloc, lebo prestal veriť slovenskej kontrole auditu.
A tu je politická zodpovednosť ministra Kažimíra za to, že túto situáciu dopustil. Na rozdiel od ostatných ministrov sa ju potom aspoň pokúsil minimálne oficiálne riešiť, ale tiež si zatiaľ nedovolil siahnuť na to skutočne najbolestivejšie, a tu mi dovoľte uviesť jeden z toho mála príkladov.
Minulý rok ministerstvo hospodárstva vyhlásilo, pardon, koncom 2013 vyhlásilo výzvu na dotácie pre podnikateľov. Keď potom podpísalo zmluvy a tieto zmluvy sa dostali na internet a začalo sa diať obstarávanie, tak nezávisle na sebe organizácie s veľmi malým vybavením personálnym, Sloboda a Solidarita, moja osoba, moji asistenti, denník Nový čas, začali upozorňovať na to, že v týchto projektoch sú brutálne predraženia, že linky výrobné alebo nástroje, ktoré sa dajú kúpiť na internete, je inzerát, že ich kúpite za 200-tisíc eur, sa vyobstarali za milión eur a že to nie je jeden prípad, ale zo vzorky prípadov je to veľa a to sú veci, čo sa dajú pozerať zvonku. Ja som ministrovi Kažimírovi 28., myslím, júna minulého roku napísal list, kde som ho žiadal o audit celej tejto výzvy v hodnote 150 mil. eur.
Minister Kažimír ma informoval, že to bude zauditované, dnes máme 21. mája 2015, 11 mesiacov som nedostal ešte odpoveď. To znamená, že minister Kažimír ani po tom, čo pod tlakom Európskej komisie formálne zreformoval systém, ešte reálne stále nie je ochotný ísť po skutočne špinavých veciach, pretože by tým vyhodil do vzduchu mnohých svojich spolustraníkov.
Ďalší dôsledok tohto fenoménu je odmietanie jednoduchých a funkčných riešení. Ešte v roku 2004 bol v aktívnej politike trhu práce zavedený princíp, podľa ktorého sa eurofondy čerpajú veľmi jednoducho. V zákone sa povedalo, na aké dotácie má podnikateľ v prípade aktívnej politiky nárok a ak si požiadal, tak ich dostal. Boli to debyrokratizované nástroje, jednoduché, zároveň prístupné každému. Hoci odvtedy táto filozofia doznala svoje zmeny, naposledy druhá Ficova vláda zrušila tú právnu nárokovateľnosť, do veľkej miery veľká časť eurofondov na aktívnu politiku práce sa dodnes rozdeľuje týmto spôsobom. Teda spôsobom, kde podnikatelia, zamestnávatelia, živnostníci, niekedy aj samotní uchádzači o zamestnanie majú prístup v malých sumách v porovnaní s tými miliónmi k podpore, ktorá je dostávaná automaticky alebo relatívne automaticky. Na tom môžme sledovať živý experiment, keď zároveň s tým časť rozpočtu z eurofondov na aktívnu politiku trhu práce sa dáva, naopak, tým štandardným systémom. Urobí sa výzva, kde idú veľké projekty, tie projekty sa vyhodnotia, zakontrahujú, potom sa sledujú. Máme normálne prirodzený experiment, ktorý trvá jedenásty rok.
Viete, aký je výsledok tohto prirodzeného experimentu? V tej časti, ktorá sa týka takzvaných národných projektov ministerstva práce, a to bez ohľadu na to, či bol ministrom Kaník, Tomanová alebo Mihál, alebo je teraz Richter, tie čerpajú skôr najrýchlejšie zo všetkých eurofondov a nie sú predmetom prúserov zo strany Európskej komisie. Dokonca aj v tejto chvíli sú zastavené platby na operačný program zamestnanosti a inklúzie, ale len pre tú dopytovú časť. Pre časť národných projektov ďalej idú. To znamená bez ohľadu na to, kto bol minister, aj so zmenami tento systém predstavuje nielen najčistejší, ale aj najfunkčnejší systém rozdeľovania eurofondov a dnes už jedenásť rokov overený. Čo neznamená, že je dokonalý, nič nie je dokonalé, ale v porovnaní s dopytovo orientovanými projektami, s ktorými mali problém Dzurindova vláda, Ficova prvá vláda, Radičovej vláda, má s tým dneska problém rovnako aj druhá Ficova vláda, je to jasný príklad toho, kam by sme mali orientovať a ako rozdávať eurofondy. Namiesto toho v čase nikdy sa tento prístup nerozšíril do iných operačných programov, hoci by sa to dalo, a zároveň aj v tomto operačnom programe sa skôr časom zužoval, ako rozširoval. Pretože na tom neexistujú provízie, na tom neexistuje politická moc, na tom neexistuje vybavovanie. Takže nikto z ľudí, ktorí majú prístup k rozhodovaciemu reťazcu, na tom nemá finančný ani politický záujem.
A posledným dôsledkom tohto zlyhania je extrémna byrokracia. Extrémna byrokracia je to, čo je pri eurofondoch najväčšia pliaga a čo je významnou súčasťou toho, prečo sa dnes nečerpá. Ale tá extrémna byrokracia nevznikla sama od seba a už vôbec nie je vynucovaná Bruselom. Bruselské pravidlá vynucujú určitú úroveň byrokracie, s ktorou sa ale dá vyrovnať, a najmä inovatívnymi prístupmi sa to dá spraviť, ako aj pred chvíľkou som ukázal.
Dnešná byrokracia, ktorú máme my, je minimálne na 60 až 70 % naša vlastná zodpovednosť. Nie zodpovednosť Európskej komisie. Tých 30 % zodpovednosti Európskej komisie, až 40 by som dal, pretože niektoré požiadavky naozaj zo strany Bruselu sú, plus niekedy audítorské misie môžu žiadať aj veci, ktoré by som povedal, žiadajú z hľadiska kontroly bez ohľadu na mieru byrokracie, ktorú to prinesie. 60 až 70 % však by sme si vedeli vyriešiť doma, najmä keby sme to robili inak.
Pán Kollár, poslanec Kollár navrhol uznesenie Národnej rady k tomuto bodu, kde sa snaží navrhnúť ešte kroky k záchrane tohto obdobia. Ja to uznesenie podporím a určite si myslím, že má zmysel, aby sme dostávali teraz mesačné správy, aby sme sa stretávali, ministri aj s poslancami informovali, aby tu bol väčší tlak.
Ale povedzme si otvorene, že dnes už neexistuje riešenie pre toto programovacie obdobie. Dnes už existujú najmä jeho dôsledky a dnes už existuje hasenie tých dôsledkov. Hasiť treba. Každý milión, ktorý bude zachránený, každý milión, ktorý nebudeme musieť neskôr vrátiť, je milión, ktorý pomôže slovenským daňovníkom. Ale nejaké zásadné zmeny v tomto zvyšnom sedemmesačnom období už podľa môjho názoru nie sú možné, a preto je rovnako dôležité poučiť sa a vyvodiť zodpovednosť, pretože naozaj začína nové obdobie, respektíve už začalo pred rokom a pol, kde je k dispozícii nie 11,5, ale viac ako 15 mld. eur a kde dneska ideme zatiaľ úplne rovnakou cestou, ktorá nás doviezla do závozu v tomto období.
Potrebujeme naozaj úplne zmeniť filozofiu, prejsť na jasné pravidlá, nárokovateľné podpory, otočiť filozofiu peňazí nie zhora nadol, ale zdola nahor. Prečo by školy sa mali hlásiť do výziev, keď úspešným školám je možné ponúknuť, aby si sami nadizajnovali projekty, ktoré ak sú v rámci európskych limitov, nech sa schvália. Pre podnikateľov by eurofondy mali byť len návratnou formou, ktorá nekazí hospodársku súťaž a nevynucuje úplatky. Naopak, prioritou by mala byť investícia do infraštruktúry, už nie je možné, ako to robila nedávno Národná diaľničná spoločnosť, povedala ľuďom v Rimavskej Sobote, že až ich deti uvidia bájnu rýchlostnú cestu R2. A zásadnou víziou je sfunkčniť kontrolný auditový systém, kde, ako som povedal, minister Kažimír pod obrovským tlakom Komisie urobil polovičný krok, ale ten krok je zatiaľ skôr formálny.
A posledné opatrenie, ktoré sa formálne netýka eurofondov a ktorým aj skončím, je otázka hmotnej zodpovednosti. Ja som nikdy nebol fanúšik toho, že zatváranie ľudí a prenasledovanie ľudí je to, čo vyrieši problémy Slovenskej republiky. Vždy som viac veril na štrukturálne reformy a na zmenu pravidiel. Musím však povedať, že to, čo vidíme najmä ostatné roky, je taká nielen strata súdnosti, ale aj absolútnej bezohľadnosti k verejným zdrojom, že som dospel k presvedčeniu, že pokiaľ súčasťou balíka riešenia nielen eurofondov, ale celkovo peňazí nebudú aj oveľa jasnejšie a prísnejšie pravidlá hmotnej zodpovednosti zodpovedných, a nielen politikov, ale aj úradníkov, tak sa ďalej nepohneme. Inými slovami len so štrukturálnymi zmenami, zjednodušovaním to nestačí, lebo vždy sa nájdu za rôznych vlád veľmi rôzne, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí tie pravidlá budú ochotní zneužiť, ak budú mať pocit, že najhoršie, čo sa im môže stať, je, že budú odvolaní. Lebo to je dnešná situácia. Najhoršie, čo sa môže ministrovi stať alebo vysokopostavenému úradníkovi, že bude odvolaný. Neexistuje prípad odsúdenia nikoho z nich, ani len obžalovania za miliónové, desaťmiliónové, stámiliónové a možno o chvíľu miliardové škody. Kým toto nezmeníme, tak, bohužiaľ, tie ostatné kroky nepomôžu.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis