Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Ďakujem obom kolegom za faktické poznámky a dovoľte mi k tomu len doplniť, že naozaj kohokoľvek, kto chce byť konzistentný a konzekventný a kto hlasoval v decembri za uznesenie, nemôže dnes hlasovať v prvom čítaní za tento návrh zákona, musí hlasovať za jeho vrátenie a uvidíme, ako sa tých 115 poslancov zachová.
Jediný argument, ktorý zaznel opačne, je argument pána ministra súvisiaci so smernicou, ktorý je však tak zjavne nepravdivý, že ho nemôže nikto brať vážne a z toho dôvodu, že ak by ho myslel úprimne, tak by tu ten zákon dneska vôbec nepredkladal, lebo ten zákon sa rovnako vzťahuje pri verejnom obstarávaní k možnostiam tejto smernice ako pri tých ostatných veciach. To znamená, že ak to myslíte vážne, pán minister, tak stiahnite ten návrh a čakajte. Len v skutočnosti sa hľadala zámienka a výhovorka, aby sa tá zmena neuskutočnila.
Zároveň dovoľte mi súhlasiť s kolegom Hlinom v tom, že zneužívanie verejnej moci na osobný prospech, prospech blízkych, existuje všade na svete aj už v spomínanom Dánsku, ale že tá miera, akú dnes zažívame u nás – nielen z hľadiska kvantitatívneho množstva zdrojov, ale aj z takej miery drzosti a bezostyšnosti a pohŕdania občanmi –, je naozaj historicky, chcel som povedať, že bezprecedentná, ale pamätám si ešte obdobie tretej Mečiarovej vlády, aj to malo také svoje schránky, volalo sa to Prezídium FNM, na ktoré vláda presunula rozhodnutia o privatizácii, aby tiež vlastne si od toho umyla ruky a potom sa tam diali hrozné veci a nakoniec Ústavný súd konštatoval, že to bolo protiústavné. A s výnimkou tohto, tento typ naozaj bezostyšnosti a pohŕdania verejnou mienkou si myslím, že sme odvtedy nezažili a ak sú hokejové udalosti slabým indikátorom, tak sa to jeho iniciátorom nevyplatí.
=====

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý sa neoficiálne nazýva protischránkový, a dovoľte mi začať trochu širšie. Prečo je takýto zákon potrebný, ale na druhej strane, aj čo od neho môžeme očakávať.
Používanie schránok v narábaní s verejnými prostriedkami sa stalo symbolom a totemom tejto vlády. Komentátor ju dokonca nazval Slovenskou schránkovou republikou na čele so schránkovou vládou. A otázka je, prečo tento veľmi technicky komplikovaný mechanizmus sa zrazu stal tak politicky horúcim a či naozaj môžme od jeho riešenia očakávať zásadnú zmenu.
Slovenská schránková republika je podľa mňa symbol systému, kde sa vo veľkom kradne a nikto sa k tomu nechce priznať. Kolega Hlina pred chvíľou hovoril o ľuďoch, ktorí pridávajú hodnotu. Schránky sú typické pre systém, kde sa hodnota len prerozdeľuje a prerozdeľuje sa v neprospech verejného záujmu, pretože vtedy sa tá druhá strana hanbí k tomu priznať alebo vie, že nemôže. Preto boj s nimi sám osebe nezabezpečí hospodárne nakladanie s verejným majetkom alebo s verejnými zdrojmi, ale vytvorí základné predpoklady ich kontroly. V tom zmysle akýkoľvek protischránkový zákon je dedič či už zákona, ktorý presadila pani Žitňanská ako ministerka spravodlivosti, o zverejňovaní zmlúv, alebo aj pôvodného zákona o slobodnom prístupe k informáciám z roku 2000. Ani tento, ani jeden, ani druhý zákon samy osebe nezabezpečujú hospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi a zabezpečujú verejnú kontrolu, ako sa to robí, a tým k tomu zásadne prispievajú. Dokonca zo skúsenosti uplynulých 15 rokov sa dá povedať, že je to zatiaľ z tých už prijatých najúčinnejší spôsob boja s nehospodárnosťou na Slovensku. To nemyslím nutne ako pochvalu.
Je to kritika nášho systému vládnutia, kde nefungujú kontrolné štandardné orgány, ani vnútorné, ani vonkajšie, kde tri roky SMER nedovolí zvoliť predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý by reálne kontroloval hospodárenie verejného sektora, kde post predsedu Úradu pre verejné obstarávanie je post, ktorý SMER za žiadnych okolností nemôže dovoliť držať niekomu, kto by bol skutočne tvrdým oponentom tých, čo nehospodárne obstarávajú. V systéme, kde nefunguje polícia ani prokuratúra pri vyšetrovaní káuz, v takomto systéme verejná kontrola zostáva jediným nástrojom, ktorý ako-tak funguje. To nie je dobrý stav a ja osobne by som si želal, aby sme žili v krajine, kde riešime iné veci, kde riešime naozaj to, aby sme aj bez znalosti majiteľa vedeli odhadnúť a prísť na to, či je nejaký obchod zmysluplný.
To však nie je dneska na Slovensku tá situácia a dnes, naopak, schránky slúžia nielen ako totem, ale ako zásadný rizikový faktor. Ak v nejakom obchode vystupuje schránková firma s verejným sektorom, tak hneď vieme, že sa naňho treba pozrieť, lebo je podozrivý. Lebo na druhej strane nie je niekto, kto sa je k nemu ochotný priznať. Bez jasného vlastníctva tých, ktorí obchodujú so štátom, aj širšie tých, ktorí pôsobia v našom podnikateľskom prostredí, stráca zmysel množstvo ďalšej regulácie. Povedzme si to na príklade Váhostavu.
Naše konkurzné právo obsahuje pomerne detailnú reguláciu tzv. spriaznených firiem. To znamená firiem, ktoré sú spriaznené s majiteľmi alebo predstaviteľmi firmy, ktorá má problémy. Zmyslom tej legislatívy je zabezpečiť, aby cez takéto spriaznené firmy nemohol ten, kto je v úpadku alebo sa k nemu blíži, či už si vytvárať fiktívne pohľadávky a cez ne ovládať samotný konkurz a jeho výsledky, aby cez to nemohol ovládať samotný konkurzný proces následne, napríklad cez zastúpenie vo veriteľskom výbore aj percento hlasovaní pri schvaľovaní rôznych návrhov. Takto by sa dalo ísť ďalej. To znamená, ten zákon sa veľmi štandardným spôsobom snaží povedať, že ak je niekto spriaznený s majiteľom alebo predstaviteľom firmy, ktorá je v konkurze, pristupuje sa k nemu inak. V okamihu, keď nevieme odhaliť majetkové pozadie firiem, ktoré sú účastné v konkurze ako veritelia, všetka táto legislatíva automaticky stráca akýkoľvek zmysel.
Ak máme zákony, aby som išiel trošku ďalej od len samotného obstarávania a obchodu so štátom ešte. Ak máme zákony, ktoré zakazujú krížové vlastníctvo médií, to znamená, že zakazujú krížovo vlastniť elektronické a tlačové médiá, ale nevieme zakročiť proti schránkovým firmám, akékoľvek takéto ustanovenie sa stalo úplne prázdnym, že ktokoľvek môže vlastniť elektronické alebo tlačové médiá a nevieme zistiť, kto to je. Takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej. Ale to, čo je podstatné, je povedať, že bez odhalenia ľudí, ktorí sú na druhej strane dohôd, zmlúv a obchodov so štátom, nevieme dnes uplatniť žiadne štandardné nástroje vyvodzovania či politickej zodpovednosti za zneužívanie verejného postavenia, alebo konfliktu záujmu, alebo dokonca aj ďalšie pravidlá.
Z tohto aj zároveň však vyplýva, že prijatie dobrého protischránkového zákona nie je postačujúcou podmienkou na zásadnú zmenu spravovania tejto krajiny. Dokonca aj z tej oblasti zneužívania verejného postavenia nevýhodných nákupov to má zmysel len vtedy, ak sa k tomu pripoja napríklad dôsledná reforma konfliktu záujmov a majetkových priznaní verejných funkcionárov, vymáhanie hmotnej zodpovednosti verejných predstaviteľov a tých, ktorí vystupujú v mene štátu, ale aj napríklad ďalšie kroky, medzi patrí aj obsadzovanie verejných funkcií v štátnej a verejnej službe. Preto chcem aj tu dnes povedať a myslím, že v tomto sme aj vždy konzistentne vystupovali za stranu Sieť, že protischránkový zákon je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou zmeny. Dnes tu takýto protischránkový zákon máme a v prvom čítaní by sme mali zhodnotiť, či ho ďalej posunieme.
Ja si dovolím za seba povedať, že nebudem hlasovať za jeho posunutie do druhého čítania, a to napriek tomu, ako o chvíľku vysvetlím, že je významným posunom oproti tomu, čo sem vláda priniesla v decembri, a dokonca navrhujem v zmysle uznesenia Národnej rady, aby sme tento zákon, návrh zákona vrátili vláde na dopracovanie, pretože ak existuje zmysel vrátenia na dopracovanie, tak je to tento. Lebo Národná rada cez uznesenie uložila veľmi konkrétny pokyn vláde, čo si predstavuje, a ten pokyn nebol zjavne naplnený, čo s rôznymi výhovorkami priznáva aj zástupca predkladateľa – minister spravodlivosti.
Poďme teraz však na samotný obsah. Keď sa v prípade piešťanského cétečka rozbúrili vody aj o schránkových firmách, keďže dodávateľom tohto predraženého cétečka bola schránková firma, a jasne sa ukázalo, že nevieme, kto za ňou je napriek tomu, že minister Kaliňák už dva roky predtým predstieral, že tento problém vyriešil, tak predseda vlády Robert Fico doniesol na rokovanie vlády návrh, o ktorom tvrdil, že rieši problém schránkových firiem. Vláda ho expresne v ten istý deň na tej istej schôdzi schválila, potom ho ešte aj po schválení zmenila, vymenila na webe, ale to už je len taká technická poznámka, a poslala ho sem do parlamentu.
Vtedy, nie dnes, ale vtedy, 25. novembra, som s kolegyňou Žitňanskou pomenoval nielen diery tohto zákona, ktoré dnes priznáva aj vláda a koniec koncov posiela sem nový zákon. Musím povedať, že zo strany vlády poslať tri a pol mesiaca, pardon, štyri mesiace po schválení jedného zákona úplne nový návrh riešiaci tú istú problematiku je samo osebe absolútnym priznaním predchádzajúceho zlyhania a o tom sa tiež málo hovorí. A my sme toto zlyhanie s kolegyňou Žitňanskou pomenovali, vysvetlili sme, prečo ten návrh nemal vôbec žiadny zmysel a zároveň sme aj pomenovali štyri princípy, na ktorých by každý dobrý protischránkový zákon mal byť postavený. A ja si ich dovolím zopakovať, lebo ich budeme uplatňovať na tie jednotlivé návrhy.
Prvá vec, ktorú sme vtedy žiadali, bola, aby zákon odkrýval nie oficiálnych majiteľov firiem, ja som si zistil, ako sa povie po španielsky biely kôň, keď hovoríme o Belize, hovorí sa tomu "caballo blanco", aj keď v španielčine to má iný význam, a v gréčtine sa tomu hovorí "áspro álogo". Takže páni áspro álogo na Cypre a pán caballo blanco na Belize, aby už nestačili, aby sme sa naozaj dozvedeli, kto je ten, ku komu plynú peniaze. To je jeden princíp.
Druhý princíp bol, aby sa to týkalo všetkých verejných zdrojov, a to sme od začiatku pomenovali, to nie je žiadne stupňovanie požiadaviek. 25. novembra sme to s kolegyňou Žitňanskou povedali. A to naozaj z dôvodov, že verejné obstarávanie pokrýva len malú časť verejných zdrojov a majetku a ešte menšiu časť nákupov.
Tretí princíp bola verejná kontrola týchto informácií, to znamená nespoliehanie sa na to, že nejaký orgán to sám ukontroluje, ale možnosť to verejne kontrolovať.
A štvrtý princíp bola reálna vymáhateľnosť, teda aby sa nemohlo stať to, čo tu naznačil aj kolega Zajac, že niekto vyplní kus papiera, ktorý síce nebude pravdivý a všetci to budú vedieť, ale nič sa s tým nebude môcť diať. To znamená zákon, ktorý v prípade pochybností umožní reálne vymáhať a zisťovať, kto je skutočný majiteľ, resp. firmy, ktoré to neumožnia, vylúčiť.
Ako z pohľadu týchto štyroch princípov sme boli na tom v novembri a v decembri? Vládny návrh vtedajší nespĺňal ani jeden z týchto štyroch princípov. Návrh, ktorý predložil vtedy kolega Lipšic, spĺňal len jeden z týchto štyroch princípov, a to je, že odhaľoval konečných užívateľov výhod. Nebol však ani verejný, ani nepokrýval všetky zdroje, ani nebol reálne vymáhateľný. Návrh, ktorý sme vtedy dali s kolegyňou Žitňanskou, ktorý odmietol SMER, pokrýval všetky štyri, aj keď bol v podobe pozmeňovacieho návrhu k vládnemu návrhu. Tu chcem zdôrazniť za seba, aj za môjho kolegu pána Fedora, druhého poslanca Siete, že my sme vtedy napriek nedostatkom hlasovali za návrh, ktorý predložil pán poslanec Lipšic, lebo som pokladal za dôležité nielen mať aj určitú opozičnú solidaritu, ale aj dať jasne najavo, že máme spoločný ciel.
Prečo to dnes hovorím? Hovorím to preto, že následne po tom, čo došlo k schváleniu návrhu zo strany SMER-u, ktorý nespĺňal žiadnu z týchto štyroch podmienok, sme s kolegyňou Žitňanskou navrhli uznesenie, aby sa do troch mesiacov predložil zákon, ktorý ich spĺňať bude. V priebehu dvoch týždňov sa z niečoho, čo SMER odmietal a o čom sa nehovorilo, stal všeobecne akceptovaný princíp, za ktorý hlasovalo 115 poslancov tejto snemovne. A sú to tieto spomínané štyri princípy.
Dnes máme pred sebou návrh, ktorý sa oproti pôvodnému značne posunul. Posunul sa v tom, že už naozaj obsahuje skutočných majiteľov, nielen tých oficiálnych, posunul sa aj v možnosti verejnej kontroly a čiastočne sa posunul aj vo vymáhateľnosti. Ten návrh zákona aj na základe pripomienok, ktoré som podával, obsahuje možnosť kohokoľvek namietať a spochybniť údaje uvedené v tomto registri a povinnosť Úradu pre verejné obstarávanie toto preveriť aj v súčinnosti s finančnou políciou a inými oprávnenými orgánmi, resp. v prípade nezistenia alebo nemožnosti zistenia pravdivých skutočností takúto právnickú osobu z registra vymazať alebo jej účasť pozastaviť. Napriek tomu súhlasím, že tá vymáhateľnosť stále nie je ideálna, ale došlo v nej k dosť významnému pokroku a moje pochybnosti sa skôr týkajú kapacity Úradu pre verejné obstarávanie túto úlohu dostatočne vykonávať.
Čo však v tej novele vôbec nie je, je pokrytie všetkých verejných zdrojov, a to je ten princíp, ktorý bol zásadne narušený. Neobsahuje nielen povinnosť odhaliť vlastníctvo zdravotných poisťovní, čo je v podobe nadštandardného odlivu zisku, ktorý, podotýkam skôr, než tu niekto dá faktickú poznámku, schválil nominant Ficovej vlády počas prvej Ficovej vlády pre zdravotnú poisťovňu Dôvera, aby si odliala zo zdravotného poistenia nad rámec štandardného zisku asi pol miliardy eur. Nejde len o to. Ide napríklad aj o to, že objednávania v zdravotníctve nejdú cez zákony o verejnom obstarávaní vo vzťahu medzi poisťovňami a poskytovateľmi. To znamená, podľa tohto zákona sa nedozvieme, nielen ako Dôvera, ale ani ako štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa s kým obchoduje. Samozrejme, ak ide o fyzické osoby lekárov, tak to vieme, ale ak ide o zdravotnícke zariadenia, ak ide o rezonancie, cétečká alebo aj napríklad laboratóriá, podľa tohto zákona sa nedozvieme, kto za týmito najlukratívnejšími obchodmi v zdravotníctve v skutočnosti stojí.
Dalo by sa ísť ďalej, boli tu spomínané iné príklady. A možnože ešte dodám ten Váhostav, kde sme navrhovali, aby schránkové firmy automaticky boli považované za spriaznených veriteľov a tým pádom nemohli zneužívať svoju anonymitu v konkurznom a reštrukturalizačnom procese.
Nevieme dneska, ako a v akej podobe sa tento návrh schváli. Ale osobne si myslím, že ten tlak, ktorý sme vyvinuli, teraz hovorím za stranu Sieť, ale chcem v tomto vyzdvihnúť aj spoluprácu s Luciou Žitňanskou, priniesol ovocie. Nie nutne v tom, čo schváli táto snemovňa v horizonte najbližších dvoch mesiacov, lebo to je primárne rozhodnutie strany SMER a verejného tlaku, ktorý na ňu je a bude vyvíjaný. Čo však vieme predvídať, je, že protischránková legislatíva sa dostala do rovnakého bodu, do akého sa zverejňovanie zmlúv dostalo pred minulými; predminulými parlamentnými voľbami, to znamená do niečoho, čo opozícia navrhuje, vláda proti tomu nemá dobré argumenty a všetci, a všetkými teraz myslím širšiu verejnú mienku, začínajú chápať nevyhnutnosť tohto opatrenia.
Zároveň dnes už vo verejnom diskurze všetci vedia, že protischránkový zákon nemá byť a nemôže byť len akýmsi symbolickým totemom, ktorý vláda schváli, je jedno v ako vykonateľnej podobe, a všetkému je koniec.
Toto sa pokúsil Robert Fico v novembri minulého roka, schválil nezmyselný protischránkový zákon a myslel si, že tým celú vec spláchne, nespláchol ju ani vtedy. Dnes neexistuje žiadna serióznejšia intelektuálna oponentúra ani zo strany SMER-u voči štyrom princípom, ktoré som pred chvíľou predstavil, naopak, aj poslanci SMER-u, ako som spomínal, 115 poslancov tejto snemovne hlasovalo za uznesenie, aj protischránkový zákon sa riadil týmito štyrmi princípmi. Preto si dnes dovolím povedať, že ak zákon, ktorý tieto štyri princípy obsahuje, neschváli táto snemovňa kvôli odporu SMER-u, schváli ho budúca snemovňa a schváli ho v podobe, ktorá bude mať zmysel.
Tak ako po skúsenostiach s prvou Ficovou vládou a vďaka práci niektorých opozičných politikov aj vláda Ivety Radičovej nielenže navrhla zverejňovanie zmlúv, ale navrhla ho v podobe, ktorá obsahovala veľmi malé diery a potom ho ešte raz aj upravovala tak, aby jej tieto diery boli vyriešené. V tom je skutočný politický zmysel diskusie o protischránkovej novele, pretože tak ako si dnes SMER môže vybrať toho predsedu NKÚ, ktorý mu bude najmenej vadiť a ktorý ho bude najmenej kúsať, lebo má dosť hlasov na to, aby si ho zvolil, aj keby ho rovno navrhoval jediný poslanec tohto parlamentu, tak takisto si SMER môže dnes schváliť takúto podobu protischránkového zákona, ako považuje za politicky nevyhnutnú a dostatočne neškodnú. Preto by sme nemali dnes predstierať zo strany opozície, že vieme zabrániť tomu, aby áspro álogo a caballo blanco zmizli zo slovenského obchodovania so štátom. Ale vieme a môžeme konštatovať, že už toto do veľkej miery dnes podarilo vytvoriť atmosféru, kde skôr či neskôr takéto riešenie nastane.
Dovoľte mi však na záver zdôrazniť a zopakovať, čo som povedal na začiatku. Toto je len jeden z viacerých nevyhnutných krokov na zmenu spravovania tohto štátu už aj len vo vzťahu k jeho majetku a verejným financiám. Dnes sme často svedkami dvoch extrémov, na jednej strane sú ľudia, ktorí hovoria, je jedno, kto je pri moci, musíme nastaviť zákony tak, aby to bolo jedno. Na druhej strane sú ľudia, ktorí hovoria, zákony sú zbytočné, potrebujeme vymeniť ľudí, bez zmeny ľudí sa nič nepodarí. Keď sa pozrieme na reálnu zmenu, ktorá nastala v akejkoľvek vyspelej spoločnosti, v akomkoľvek kratšom alebo dlhšom období, tak vždy išlo – až na veľmi vzácne výnimky – o kombináciu týchto dvoch vecí. Aj zmenu pravidiel, aj zmenu tých, ktorí ich tvoria, vymáhajú a strážia.
Cieľom protischránkovej novely, ale aj tých ostatných opatrení by teda nemalo byť garantovať to, že ak budú pri moci ľudia neschopní a nečestní, tak aj tak tento štát bude fungovať vynikajúco, lebo neexistuje na svete štát, ktorý funguje vynikajúco, ak sú pri moci len nečestní a neschopní ľudia.
Cieľom tohto návrhu by malo byť vytvoriť pravidlá, podľa ktorých aj pri štandardnom fungovaní inštitúcií dokážeme bojovať so schránkami, ale najmä s tým, čo reprezentujú, teda to, že sa vo veľkom kradne, ale nikto sa k tomu nechce priznať. A ak k tomu prispejeme aj týmto zákonom, ja budem rád, ale v prípade tohto vládneho návrhu v to zatiaľ neverím.
Ďakujem.

Ja som len chcel reagovať na to, že pán poslanec Hlina hovoril o tom, že pán Počiatek by sa mohol stať honorárnym konzulom Cypru. Chcem povedať, že pomenoval len jav, ktorý už začal, ako možno vie, pán Výboh je honorárnym konzulom Monaka, čo tiež je, myslím si, v mnohom symptomatické a aj pán Rozin je honorárnym konzulom ďalšej krajiny a takto by sme mohli menovať. Takže ja myslím, že popri schránkovom zákone by sme mohli riešiť naozaj to, že aby každý oligarcha si našiel krajinu, v ktorej bude honorárny konzul, aby sme ich naozaj vedeli ľahko, rýchlo a transparentne identifikovať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Keď sme svedkami toho, ako sa neustále posúvajú hranice a pravidlá a ako sa akceptuje neakceptovateľné, tak je naozaj prirodzená tendencia to ignorovať alebo jednoducho preto, že vieme, že to nezmeníme, respektíve na to, aby sme to zmenili, musíme zmeniť pomer síl a moci v tomto parlamente, ale nie je to správne. A ja chcem poďakovať pánovi poslancovi Hlinovi za to, že v tomto prípade – a určite nielen v tomto prípade – dbá na to, aby upozornil na nenormálnosť takejto situácie, akej sme svedkami. Naozaj, na nenormálnosť toho, že člen vlády, ktorý musí odísť po opakovaných škandáloch a je v podstate vyhodený premiérom takmer na hodinu, sa má stať členom tohto zboru, ktorý by mal byť jedným z najváženejších zborov v tejto krajine, ale dnes nie je, aj práve kvôli takýmto veciam. A to, že to nie je normálne, to, že to nie je správne, nesúvisí len s tým, do akých výborov ho teraz zaradíme, ale súvisí celkovo s jeho prítomnosťou tu.
Ja som nepočul žiadnu výzvu žiadneho predstaviteľa vlády alebo parlamentného vedenia zo strany SMER-u voči pánovi poslancovi Pavlisovi, aby sa vzdal svojho mandátu. To, či by on tej výzve vyhovel alebo nevyhovel, je otázka na neho, ale strana SMER sa nijakým spôsobom nedištancovala od jeho návratu sem, naopak, vyzdvihuje ho ako popredného odborníka, ktorý pravdepodobne po ďalších parlamentných voľbách by sa mal opäť dostať do najvýznamnejších ústavných funkcií. Považujem to za nesprávny postup. Myslím si, že pán minister Pavlis za veľmi krátke obdobie stihol vyrobiť toľko škandálov, že je jasné, že verejná moc je pre neho len nástrojom na získavanie súkromných výhod, a taký človek nemá čo hľadať nielen vo vláde, ale ani v inej verejnej funkcii.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Martvoň, som rád, že vystupujete, a dúfam, že budete vystupovať aj naďalej, lebo ste živý dôkaz toho, že starý prístup k politike naozaj nemá žiadny vzťah k veku a že človek môže byť aj veľmi mladý človek, ale svojím duchom a manierami môže byť už obstarožný, ak nie priamo až zastaraný, keď si to dovolím tak povedať. A voliči, občania, samozrejme, sa primárne dneska starajú o svoj život, ktorý nie je jednoduchý, a nemajú čas vnímať detaily a nuansy politiky, ale napriek tomu verím, že čím viac budete vystupovať, čím viac vás budú prenášať z parlamentu naživo, občas vás možno strihnú aj do nejakej relácie, tak tým viac aj tí inak vyťažení voliči, ktorí naozaj nemajú čas a kapacitu, pochopia, o čom je SMER – sociálna demokracia. Ja v tomto, musím povedať, že úprimne verím v schopnosť voličov to rozlišovať a som dokonca ochotný, ak bude niekedy ponuka, vzdať sa aj televízneho času v prospech vás, lebo verím, že nebude existovať lepšia propagácia novej generácie politikov, ako vaše čo najobsiahlejšie vystúpenia k takmer ľubovoľnej téme.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo. Na začiatku tejto schôdze som vystúpil s procedurálnym návrhom, v rámci ktorého som uviedol, že táto schôdza nepovedie k skutočnému riešeniu problémov na Slovensku, pretože schránková vláda v slovenskej schránkovej republike nemá šancu reálne vyriešiť problémy, ktoré tu vidíme. A schôdza parlamentu za tejto vlády už vôbec nie. Dovoľte mi teda po viac ako týždni zhodnotiť, v čom to bolo pravdivé, v čom to bolo nepravdivé a aké je z toho poučenie.
V prvom rade táto schôdza naozaj ukázala slabosť parlamentu v tejto politickej situácii, keď vláda si jednak dovolila týždeň držať parlament v podstate na čakačke, na striedačke, kým sa riešilo niekde úplne inde, čo sa stane. A tu medzitým prebiehal cirkus, ktorého hlavným politickým zmyslom bolo umožniť vládnym predstaviteľom vyniknúť so svojimi návrhmi a s tým, ako tento problém vyriešia.
Toto nie je paušálna kritika. Sú tu kolegovia, spomeniem za všetkých len Luciu Žitňanskú a Alojza Hlinu, ktorí dôsledne, v prípade pani Žitňanskej aj s jej hlbokou osobnou a odbornou skúsenosťou z oblasti obchodného práva, vystupovali a poukazovali na veci, ale ten celok, ten politický zmysel tohto bolo urobiť cirkus, na pozadí ktorého bude vláda a jej kroky vyzerať čo najlepšie aj v takto hroznej situácii. Z tohto pohľadu, takého základného politického, vizuálneho, táto schôdza naozaj k ničomu nepoviedla.
Možno však namietnuť, že máme výsledok, alebo budeme ho mať niekedy dneska, neskôr, možno až zajtra, a ako sme už dneska viackrát počuli zo strany poslancov SMER-u, a predpokladám, že budeme ešte veľakrát počuť, sociálnodemokratická vláda podľa toho nakoniec problém vyriešila. Takže pozrime sa na to, či je to naozaj tak.
Štandardný postup je, že keď firma nemá peniaze, tak veritelia vyhodia majiteľa z firmy a potom zistia, čo s tou firmou urobiť, aby sa čo najviac tých pohľadávok uspokojilo. V prípade Váhostavu malo dôjsť k tomu, že majiteľ vyhodí veriteľov z firmy. A tento zjavne nespravodlivý postup, hoci aj posvätený manipuláciou práva, bolo to, čo zmobilizovalo ľudí v tejto krajine. Tá otvorená, nezakrytá drzosť, s ktorou majiteľ chcel vyhodiť z firmy ľudí, ktorí mu odrobili prácu, a za ktorú im nechcel zaplatiť, bolo to, čo odštartovalo túto krízu.
Aký je dnes výsledok? Keď sa pozrieme cez všetky tie technické veci, ktoré ešte aj na stránkach novín, ešte aj na stránkach bulváru zaberajú niekoľko strán, kde sa pokúšajú ľuďom vysvetliť, o čo tu vlastne ide a čo sa stalo, tak nám zostanú tri body. Prvý je, že Jurajovi Širokému, okrem akcií Váhostavu, zostane celý jeho majetok, tak ako ho mal a tak ako si ho chcel aj ponechať. To znamená, že Juraj Široký príde, jediné, o čo príde, je určitý počet akcií Váhostavu. Živnostníci dostanú 50 % svojich pohľadávok, pretože ako sa aj včera vyjadrili, drvivá väčšina z nich nemá inú možnosť ako akceptovať túto možnosť, ktorú v tejto chvíli zaplatíme my všetci, teda štát. A štát a schránkové firmy, za ktorými pravdepodobne stojí súčasný majiteľ Váhostavu, dostanú zvyšných 49 % firmy, pretože oni, štát, ako ten, kto odkúpi pohľadávky, a schránky, ako ten, komu nebude umožnené tieto pohľadávky predať, budú mať možnosť aj motiváciu prevziať ten sľubovaný minoritný podiel vo firme. To je výsledok, toto je riešenie sociálnodemokratickej vlády. Ja si myslím, že pre žiadneho normálneho človeka toto nemôže byť dôvod na spokojnosť.
Nemusíme to riešenie zniesť pod zem, nemusíme hovoriť o tom už dnes, čo všetko iné sa ešte dalo robiť, bola o tom dva mesiace diskusia, ale nemôžeme s týmto riešením, nikto so zdravým rozumom s ním nemôže vyjadriť spokojnosť, ak jediný trest pre Juraja Širokého je vzdať sa dnes neznámeho počtu, ale v každom prípade menšinového počtu akcií svojej firmy, pričom táto firma, v tejto firme sa peniaze nikdy nevyťahovali nejakým masívnym vyplácaním ziskov a dividend, ku ktorým sa dostali všetci akcionári. Z tejto firmy sa peniaze vyviedli napríklad v rokoch 2011 - 2012 cez iné obchodné operácie iným firmám. To znamená, že hovoriť o tom, že ten minoritný podiel je sám osebe nejakým trestom, že Juraj Široký prišiel o nejaké zásadné majetkové práva, je de facto nepravdivé.
Za posledný týždeň sme zažili rýchlu licitáciu až eskaláciu ponúk zo strany štátu a neskôr aj Juraja Širokého, z 15 % pre živnostníkov sa stalo 40 %, z toho sa stalo 50 % a potom sa z toho stalo 50 % plus akcie. Nikdy nebudeme vedieť, aká skutočná ponuka bola tou hraničnou. A ja už ani o tom nebudem ďalej teoretizovať, len chcem naozaj zopakovať, že s týmto riešením nemôže vyjadriť spokojnosť nikto, kto naozaj vidí, čo v ňom je, pretože je to riešenie, v ktorom pán majiteľ odišiel bez reálneho trestu, je to riešenie, v ktorom sa na pomoc živnostníkov zatiaľ poskladáme sami, najmä s vidinou toho, že si to neskôr, nejakým spôsobom získame späť. Na toto poukazujú aj viacerí kolegovia.
Na čo sa tu zatiaľ nepoukázalo, aspoň priznám sa, že som to nezachytil pri sledovaní rozpravy, ak niekomu krivdím, vopred sa ospravedlňujem, je, že celá kauza Váhostav je len jeden z plameňov, ktorý tu horí v tejto chvíli v tejto krajine. Nie je to ani kauza najväčšia, už vôbec nie jediná, ktoré spájajú okrádanie nás všetkých, buď ako daňovníkov, alebo ako občanov, zákazníkov.
Veľa z týchto plameňov, nie všetky, ale veľa z týchto plameňov, vrátane Váhostavu, zapálil Robert Fico vlastnou hlavou. Keby neexistovali záväzky a vzťahy, ktoré sú tu už dlhé roky, nikdy by nemohlo dôjsť k situácii, ktorú tu dnes riešime. Ako vidíme, tých plameňov naozaj je veľa. Je tu plameň Doprastav, ale sú tu veci aj úplne mimo konkurzu a reštrukturalizácie. Od notoricky známych dnes už, ako je cétečko, a menej známych, ako sú schránky v záchrannej službe, cez vyvádzanie viac ako pol miliardy eur nezdanených nad rámec štandardného zisku zdravotnej poisťovne Dôvera na základe rozhodnutia, ktoré sa odohralo za prvej Ficovej vlády. A takto by sa dalo pokračovať. To, čo ale naozaj spája tieto problémy, je, že veľa z nich zapálil Robert Fico vlastnou hlavou a tým pádom ich ani nemôže v skutočnosti riešiť, ani im do budúcnosti predchádzať. To, čo môže, a to, čo sme pozorovali aj v tomto prípade, je akási zvláštna paralela toho, čo Mahatma Gandhi povedal, keď povedal, že: "Najprv vás ignorujú, potom vás zosmiešňujú, potom s vami bojujú, a nakoniec vyhráte." Robert Fico predviedol tento oblúk v opačnom garde, keď najprv Váhostav ignoroval, potom zosmiešňoval tých, ktorí na celú kauzu upozorňovali, prinášali riešenia.
Nie som z tých, ktorí cítia potrebu tu dávať videozáznamy, ale pre každého, kto má záujem, je dodnes v archíve TA3 tlačová konferencia Roberta Fica spred niekoľkých týždňov, kde doslova hovorí o tom, že len hlupák s elementárnou neznalosťou práva, ekonómie môže navrhovať výmenu dlhov za akcie. Zopakoval to dvakrát pre istotu. Takto podobne spochybňoval a zosmiešňoval všetky riešenia, ku ktorým, niektorým aj neskôr pristúpil. Keď bagatelizovanie a zosmiešňovanie nepriateľa nepomohlo, prišiel čas na boj. Robert Fico ako správny hrdina si na to vybral politicky slabého nepriateľa, ktorým bol Ján Figeľ, kde sa spoľahol na to, že relatívne nízka popularita Jána Figeľa umožní nielen identifikovať nepriateľa, ale ho aj úspešne zlikvidovať. Keď ani tento krok nevyšiel, tak Robert Fico nakoniec kapituloval a pristúpil na kompromis s Váhostavom, ale aj s veriteľmi. Treba však povedať, že to naozaj nie je riešenie, pokiaľ riešením nechceme nazývať situáciu, že niekto zapáli plameň, potom nechá, aby zhorelo celé mesto, a potom, keď ho obyvatelia tohto mesta idú utĺcť, začne im rozdávať humanitárne balíčky zo štátneho. To nie je o tom, či v takej situácii sa majú, alebo nemajú rozdávať humanitárne balíčky, ale ak by ten, kto s nimi príde, začal hovoriť o tom, že on vyriešil situáciu, myslím, že by ho obyvatelia toho mesta utĺkli už naozaj. A to je to, čo tu dnes sledujeme, a to je to, čo sa tu dnes bude schvaľovať: humanitárny balíček na spálenisku. Na spálenisku, ktoré však neobsahuje len Váhostav, ale obsahuje veľké množstvo ďalších ľudí a prípadov.
A preto ak chceme hovoriť o skutočných riešeniach, nie o tých sociálnodemokratických riešeniach, ktoré spomínajú kolegovia zo SMER-u, tak by sme museli hovoriť o úplne iných veciach, než len tu dnes hovoríme. Museli by sme hovoriť o zákone, ktorý naozaj vylúči schránkové firmy z obchodovania so štátom, ale aj z konkurzov a vyrovnaní a reštrukturalizácie. Museli by sme hovoriť o zákone o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov za škody, ktoré spôsobia svojimi nezákonnými rozhodnutiami, a o povinnosti, aby verejní činitelia konali ako dobrí hospodári. To je povinnosť, ktorá je dnes v Obchodnom zákonníku zakotvená pre štatutárov obchodných spoločností, ale verejní činitelia žiadnu takú povinnosť nemajú. To je aj dôvod, prečo dnes tak často môžeme počuť vetu: Zákon nebol porušený. Pretože zákon dnes prekvapivo verejným činiteľom neukladá povinnosť vykonávať práva, ktoré sú im zverené, s náležitou starostlivosťou dobrého hospodára. A do tretice by sme museli mať skutočný a funkčný zákon o konflikte záujmov, ktorý je nielen o majetkových priznaniach, hoci aj tie nefungujú, ale je naozaj o schopnosti potrestať tých verejných činiteľov, ktorí zjavne uprednostňujú súkromný záujem nad verejným. Aby trestom pre nich nebolo, ako to vidíme pri ministrovi Pavlisovi, že keď už sa to nedá naozaj udržať, tak sa, a to je naozaj hrozný trest, ja ho strašne ľutujem, že sa vráti do tejto snemovne a bude tu sedieť ďalších desať mesiacov, aby sa sem opäť na kandidátke SMER-u dostal. A tieto zákony musí nielen prijať, ale najmä ich musí vymáhať nová generácia politikov, ale aj ľudí vo verejnej službe širšie. Pretože ak je v tejto snemovni niekto, kto verí, že keby rovno zajtra na základe božieho rozhodnutia boli schválené tieto zákony, ktoré som spomínal, ale bude ich realizovať vláda Roberta Fica so svojimi ľuďmi, že sa niečo vyrieši, tak taký človek je buď tak dobrácky, až je neskutočne naivný, alebo je poslanec SMER-u.
Ďakujem veľmi pekne.

Jasné. Návrh uznesenia Národnej rady o prejavení solidarity ústavných činiteľov s drobnými živnostníkmi a veriteľmi Váhostavu.

Vážený pán predseda, podávam spolu s Martinom Fedorom návrh na zaradenie bodu návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o solidarite so živnostníkmi a drobnými veriteľmi Váhostavu. Podávam na základe toho, že táto schôdza nemá podľa strany Sieť žiadny zmysel. Bude len cirkusom, v ktorom tradiční politici na čele s Robertom Ficom budú predstierať, že riešia problém.
Problém je však v tom, že táto republika je dnes Slovenská schránková republika na čele so schránkovou vládou. Tie schránky majú prednosť pred ľuďmi a taká vláda nemôže nič zmeniť. Všetky návrhy, ktoré tu aj dnes budú predložené, sú len hľadaním cesty, ako za každých okolností zachrániť Juraja Širokého a jemu podobných. Drobným veriteľom môžete nanajvýš pod obrovským tlakom sľúbiť 40 %, aj to z peňazí nás všetkých. Táto krajina však potrebuje stopercentné, nie pätnásťpercentné riešenia a keďže žiadne takéto riešenia táto schôdza neprinesie, navrhujeme jej dať aspoň symbolický zmysel tým, že na ňom z vlastných platov prejavíme solidaritu s poškodenými.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi uviesť návrh zákona, ktorý síce tematicky je úplne o inej veci ako predchádzajúci návrh zákona, ale má s ním spoločnú v skutočnosti tú kľúčovú vec, a to je nefunkčnosť pravidiel a spravodlivosti na Slovensku vo vzťahu k podnikateľom. Zatiaľ čo predchádzajúci návrh zákona bol o tom, že kvôli vyhýbaniu sa daniam a obchádzaniu daní určitými ľuďmi musia všetci podnikatelia začať platiť daňové licencie bez ohľadu na to, či sú naozaj v ťažkej situácii, teda vláda vyriešila tupou sekerou reálne existujúci problém a ublížila tak a ide tak ublížiť veľkému počtu úplne nevinných ľudí, aj celej ekonomike, tak návrh zákona, ktorý predkladám spolu s Martinom Fedorom, sa snaží vyriešiť iný problém, ktorý dnes máme, a to je problém obchádzania a klamania malých podnikateľov veľkými v procese konkurzu a reštrukturalizácie.
Máme dnes na Slovensku situáciu, a netrvá krátko, trvá už viac ako rok, keď malí podnikatelia, živnostníci, majitelia malých eseročiek sú v situácii, kde odviedli svoju prácu či už pre súkromníka, alebo na verejne financovaných stavbách, odviedli štátu DPH z tejto práce a nedostali ani euro od hlavného dodávateľa.
Podobný problém majú napríklad v Taliansku, tam je však spôsobený tým, že štát neplatí a samosprávy neplatia. Nechcem tu dlho špiritizovať o Taliansku, ale tam je problém, že štát je najväčší dlžník dodávateľov a snaží sa na tom šetriť peniaze a talianska vláda to momentálne rieši.
My však na Slovensku tento problém nemáme. Štát je vynikajúci platca tým hlavným dodávateľom. Tí malí subdodávatelia však z toho v mnohých prípadoch nevideli ani euro a v súčasnosti hrozí, že ani neuvidia.
Máme dve kauzy, ktoré verejnosť intenzívne sleduje, a to je Doprastav a Váhostav, dve veľké stavebné firmy, ktoré získali štátne zákazky, potom z nich z rôznych dôvodov nevedia a nevedeli vyžiť a dnes sa pokúšajú na úkor svojich malých veriteľov prežiť a ísť ďalej so súčasnými majiteľmi. To je však len špička ľadovca. Každý, kto sa pohybuje v obchodných a podnikateľských kruhoch, vie, že zneužívanie najmä procesu reštrukturalizácie sa dnes vôbec netýka len veľkých stavebných firiem vo verejných obstarávaniach. Zneužívanie reštrukturalizácie na to, aby majiteľ si nechal svoj podnik, ale dlh im zaplatili jeho veritelia tým, že oni prídu o svoje pohľadávky, je dnes častá prax aj v súkromnom sektore. Je to niečo, kde pôvodne dobre myslený medzinárodne štandardný nástroj nám zmetastázoval do niečoho, čo zásadne ohrozuje podnikateľské prostredie na Slovensku.
Preto dnes podávam návrh zákona, ktorý by to mal zmeniť. Chcem však zároveň povedať veľmi jasne a dúfam, že sa neurazia aj iní kolegovia, ktorí sa tejto téme venujú, že každý takýto návrh z opozície je len náplasť. Je to krátkodobá náplasť, ktorá môže zastaviť krvácanie, ktoré tu máme. Skutočné systémové riešenie takýchto problémov však môže vždy priniesť len vláda. Pretože my potrebujeme od začiatku, od základu prekopať zákony o konkurzoch a reštrukturalizácii, ale aj ostatnú legislatívu, ktorá s tým súvisí, ako je napríklad zákon o verejnom obstarávaní.
Písať niekoľko sto paragrafové zákony z opozície nie je jednoducho technicky možné a nie je to dokonca ani vhodné. Pretože práve na to máme kapacitu ministerstiev, na to máme desiatky, stovky úradníkov, ktorí sa tomu venujú, na to máme medzirezortné pripomienkové konanie. Takúto zásadnú reformu konkurznej legislatívy a legislatívy obstarávania dnes Slovensko potrebuje.
A ja len môžem povedať, že ak strana Sieť bude mať tú príležitosť byť v budúcej vláde, tak to aj vykoná. Dnes však musím predložiť urýchlenú náplasť. Pretože tá situácia, ktorú máme, neznesie odklad. Tá náplasť má štyri časti, ktoré by som vám chcel predniesť.
Prvá sa týka práve reštrukturalizácie. My máme dnes situáciu, kde dlžník podnik, ktorý dlhuje peniaze, nevyplatí svojich veriteľov, argumentujúc, že nemá dostatok peňazí, to znamená, oni prídu o veľkú časť svojich pohľadávok za svoju odrobenú prácu alebo dodávku. Konkrétne pri Váhostave, ako vidíme, je to pri nezabezpečených veriteľoch len 15 %. To znamená, o 85 % majú veritelia prísť v tomto procese.
Čo je na tom poburujúce a čo je na tom aj ekonomicky nezmyselné, je to, že pôvodný majiteľ nemusí obetovať nič v tomto procese. Pretože, samozrejme, ak je nejaký podnik v predĺžení, ak je nejaký podnik v situácii, že jednoducho jeho majetok, jeho budúci biznis nestačia na to, aby zaplatili jeho dlhy, tak niekto to zaplatiť musí. A proces konkurzu a reštrukturalizácie je často o tom, ako rozdeliť tieto dlhy, ako rozdeliť túto stratu, ktorá už vznikla. Čo je poburujúce na procese reštrukturalizácie, tak ako vidíme dnes napríklad pri Váhostave, je, že malý veriteľ musí odpísať 85 % a samotný majiteľ nemusí odpísať nič. On ďalej pokračuje ako vlastník toho istého podniku, s tými istými strojmi, s tými istými kontraktmi, s tým istým budúcim cash-flowom. A to je poburujúce. Že na podnikateľskú neschopnosť majiteľa, jeho manažérov doplatí majiteľ 0 percentami a jeho drobní veritelia 85 percentami. Neexistuje na svete zdôvodnenie, prečo by systém mal takto fungovať.
Máme dnes situáciu, keď viaceré napríklad stavebné podniky, ktoré sú v procese reštrukturalizácie, argumentujú, že sa do nej nedostali vlastnou vinou. Že im napríklad zlyhal jeden veľký kontrakt, kde sa súdia o peniaze, kde ich možno o pol roka, o rok dostanú, len argumentujú, že dnes nevedia platiť. Paradox reštrukturalizácie, tak ako je dnes nastavená, je však v tom, že ak aj majú náhodou pravdu, ak o rok vyhrajú tú sumu, tak už bude profitovať len pôvodnému majiteľovi. Dnešným malým veriteľom už nikto vtedy nepomôže.
Preto navrhujeme ako prvé opatrenie, aby, ak má v procese reštrukturalizácie dôjsť k odpísaniu pohľadávok veriteľov, aby veritelia dostali ekvivalentný podiel na firme, na jej majiteľstve, na spolumajiteľstve. Inými slovami, aby sa dlhy vymenili za akcie, keď to mám zjednodušene povedať.
Čo to bude znamenať, je, že sa tým úplne prirodzene a samostatne oddelia skutočné krachy od podvodov. Ako? Predstavme si situáciu, kde majiteľ má pred sebou firmu, ktorá je potenciálne naozaj životaschopná a teraz ide odstrihnúť drobných veriteľov, aby potom mohol z toho ďalej profitovať. Ak sa veritelia stanú spolumajiteľmi, tak z toho budúceho vzostupu budú profitovať aj oni. Ak však ide o firmu, ktorá je skutočne prázdna, tak dovolím si poznamenať, že takáto firma by mala ísť v prvom rade do konkurzu, nie do reštrukturalizácie. Pretože do reštrukturalizácie majú ísť len firmy, ktoré sú naozaj ako vnútri zdravé, ale majú tú finančnú záťaž, ktorá ich ťahá ku dnu. Ale ak je firma naozaj neživotaschopná, tak pôjde skôr či neskôr ku dnu aj s majiteľom, aj s novými majiteľmi. Inými slovami, tento krok nie je zázračné riešenie pre choré firmy. Pretože také zázračné ešte neexistuje. Tento krok je účinné riešenie proti podvodným reštrukturalizáciám, ktoré manažujú majitelia tak, aby sa zbavili svojich dlhov a ponechali si ďalej lukratívny biznis. My im dáme na výber. Buď sa o ten budúci lukratívny biznis v podobe majiteľského podielu podelia aj so svojimi veriteľmi, alebo ich vyplatia.
Dávame do zákona dve veci. Prvá vec je, že súd bude môcť schváliť reštrukturalizáciu len vtedy, ak výmenou za krátenie dlhov bude podiel na firme pre veriteľov. A zároveň hovoríme, že majiteľ pôvodný môže mať v tom návrhu, ak chce, právo odkupu tých akcií v neskoršom bode. Inými slovami, my hovoríme majiteľovi dnešnému, hovorím pánovi Širokému: Ak nechceš zaplatiť teraz, zaplať neskôr, ale kým nezaplatíš, budeš tam mať nových majiteľov, ktorí tam budú spolu s tebou. A o čo viac ich chceš ošmeknúť, o to väčší podiel budú v tvojej firme mať, až kým ich nevyplatíš. Je to niečo podobné, ako keby sa k podvodníkovi nasťahovala rodina, ktorú vytlačil z ich bytu podvodom, a povedali mu, že my tu budeme dovtedy, kým nám ten byt nevrátiš alebo nám nenájdeš nový.
Druhé opatrenie, ktoré navrhujeme, sa, naopak, týka verejného obstarávania. Vychádzame z projektov, ktoré boli už realizované vo Veľkej Británii, kde urobili takzvaný systém projektových platobných účtov.
O čo ide? Ako som už spomenul v úvode, častý problém dneska je v tom, že štát pri verejnom obstarávaní síce platí prvému dodávateľovi, tomu hlavnému, ale ten už neplatí subdodávateľom. Objavili sa rôzne návrhy, aby štát platil priamo subdodávateľom. Nie som právnik, ale po konzultáciách s viacerými právnikmi viem, že to nie je dobrá cesta. Lebo ak má štát uzavretú zmluvu s konkrétnym dodávateľom, ktorý má mať zodpovednosť, tak platby musia minimálne formálne ísť cez neho tiež. Na druhej strane máme naozaj vecný problém, ktorý spočíva v tom, že ak sa tie platby zablokujú u prvotného dodávateľa, tak časom, samozrejme, môže štát donútiť, aby išli aj k tým ďalším, ale ako povedal ešte John Maynard Keynes: "Dlhodobo sme všetci mŕtvi." A pri stavebnom biznise to dlhodobo môže byť aj veľmi krátko. Tí malí živnostníci, malí podnikatelia už o niekoľko mesiacov môžu často zaniknúť, ak im platby neprídu.
Preto v Británii vyskúšali systém, ktorý navrhujeme na Slovensku, systém projektových účtov, kde na konkrétnu zákazku sa v tej istej banke môže zriadiť systém účtov. Jeden je primárny, to je účet hlavného dodávateľa, a potom sú sekundárne účty k nemu priamo naviazané, to sú účty subdodávateľov. V takomto systéme priamo zo zákona je možné urobiť platobný príkaz, kde tie peniaze síce pretečú tým prvým účtom, ale v tom okamihu tečú ďalej na tie sekundárne účty. Z právneho hľadiska tým tam dochádza k plneniu voči hlavnému dodávateľovi, ktorý nie je tým vyviazaný zo svojich zmluvných povinností, a zároveň zabezpečené, že v tej chvíli dostanú peniaze aj subdodávatelia.
Navrhujeme, aby vláda nariadením určila, pri ktorých dodávkach a obstarávaniach by takýto systém bol povinný. Myslíme si, že to je niečo, čo nemá hovoriť zákon, ale aj podľa britských skúseností sú to najmä veľké projekty, minimálne nad 1 milión, pravdepodobne nad 10 mil. eur, kde má takéto niečo zmysel a nákladovú efektívnosť.
Tretí návrh, ktorý predkladáme, je taký menší, týka sa malých živnostníkov bez zamestnancov a garančného poistenia. My máme dnes totiž na Slovensku systém, ktorý chráni pracujúcich, ak ten, kto ich zamestnáva, kto im dáva prácu, skrachuje a nevyplatí im mzdu. Ten systém sa volá garančné poistenie. Ak dnes podnik, ktorý vás zamestnáva, skrachuje a nevyplatí vám mzdu, tak vám ju Sociálna poisťovňa vyplatí z garančného poistenia.
Tento systém však rozlišuje medzi zamestnancami a samostatne zárobkovo činnými osobami, hoci obidve tieto skupiny sú aj podľa slovenskej legislatívy pracujúci. Zamestnanci sú automaticky poistení tým, čo platí ich zamestnávateľ, samostatne zárobkovo činné osoby nielenže poistené nie sú, ani sa poistiť nemôžu. Preto navrhujeme možnosť dobrovoľného garančného poistenia pre samostatne zárobkovo činné osoby bez zamestnancov, ktoré by ich poistilo proti insolventnosti ich najväčšieho oficiálne obchodného partnera, ale hlavne zamestnávateľa. Inými slovami, ak by nevyplatil faktúry obchodný partner malého živnostníka, ktorý predstavuje väčšinu jeho zákaziek, tak takto dobrovoľne poistený živnostník dostane rovnaké poistné krytie ako zamestnanec.
A posledný návrh, ktorý predkladáme, sa týka zmeny Trestného zákona vo veci neplatenia faktúr. To je téma, ktorá už bola diskutovaná, je diskutovaná, takže dovoľte mi vysvetliť, v čom ten náš návrh a prečo sa odlišuje od niektorých iných, ktoré v tejto snemovni buď boli, alebo aj budú. Priznám sa, že s týmto návrhom sme dlho váhali a v Sieti sme o ňom dlho diskutovali, lebo Trestný zákon a trestné právo by malo byť to konečné, to finálne, čo vynucuje povinnosti spoločnosti. Ak je všetko trestné, nie je trestné nič, tak ako keď je všetko zakázané, tak sa nič nedá vynútiť. Preto sa priznám, že ja som aj dlhé rolky nebol priaznivcom tohto opatrenia a nie som ani priaznivcom toho, aby sme všeobecne neplatenie faktúr vyhlásili za trestný čin. Lebo ak povieme, že neplatenie akejkoľvek faktúry je trestný čin, tak v prípade prvotnej a najmä druhotnej platobnej neschopnosti vytvárame obrovské bludisko, kde takmer až náhodou bude vyšetrovateľ určovať, že kto bude stíhaný a kto nebude, a schopnosť polície, prokuratúry a súdov určiť v tom obrovskom bludisku dlhov, kto je na vine, je veľmi problematické.
Na druhej strane už dnes zákon pozná dve chránené skupiny, ktoré dáva nad ostatných a pri ktorých nezaplatenie pohľadávky je trestný čin, ak daný človek, daná firma má na účte peniaze vo chvíli, keď je tá pohľadávka splatná. Jedna tá skupina sú orgány štátu, ak nezaplatíte daň alebo nezaplatíte odvody, hoci v tej chvíli máte peniaze, spáchali ste trestný čin. To isté sa týka aj mzdy. Ak nezaplatíte mzdy svojim zamestnancom, hoci máte v tej chvíli na účte peniaze, spáchali ste trestný čin.
Opäť rovnako ako pri garančnom poistení navrhujeme zrovnoprávniť malých živnostníkov bez zamestnancov so zamestnancami. Pretože si myslíme, že hoci ide o inú právnu podobu vzťahu z hľadiska asymetrie moci, z hľadiska asymetrie vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, resp. medzi drobným živnostníkom a jeho veľkým objednávateľom, veľkým obchodným partnerom, sme vo veľmi podobnej situácii.
Preto navrhujeme, aby okrem daňových úradov a Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní a okrem zamestnancov aj živnostníci bez zamestnancov patrili k chráneným osobám, ktorým nevyplatili faktúru, ak na to tam má podnikateľ peniaze, bude trestné.
Spomenul som na úvod - a ukončím tým aj svoje vystúpenie -, že všetky tieto opatrenia sú náplasť, sú náplasť, pretože na skutočnú zmenu je potrebné uchopiť vládnu moc. Na druhej strane takéto návrhy nie sú a nemôžu byť len akýmsi konkurzom, uchádzaním sa o miesto v budúcej vláde. Ľudia nás platia za to, aby sme sa im snažili pomôcť dnes a každý deň. Buď cez návrhy, ktoré aj presadíme, alebo cez systematický tlak, ktorý vytvoríme na vládu, aby s riešením prišla.
Pretože môj kolega pán Mihál sa v predchádzajúcom vystúpení veľmi rozhorčil nad chovaním sa súčasnej vládnej garnitúry v mnohých oblastiach, nielen v tej daňovej, ku ktorej bol samotný zákon, aj v mnohých ďalších. A ja sa k jeho rozhorčeniu chcem pridať. Ak máme ministra dopravy pána Počiatka, ktorý už viac ako rok nonšalantne uniká akýmkoľvek otázkam na to, že čo spraví s tými veľkými stavebnými dodávateľmi, ktorí klamú svojich malých živnostníkov, ničia ich, nechcú im zaplatiť a dnes sa dokonca snažia z tých dlhov vytĺcť, pardon, vyvliecť cez podvodné reštrukturalizácie, a pán minister Počiatek s nonšalantným úsmevom hovorí, že to nie je jeho problém alebo sa s tým nedá nič robiť, alebo každé riešenie má aj svoje nevýhody a uvidíme, zanalyzujeme, a očividne dúfa, že do parlamentných volieb bude tak dlho analyzovať, usmievať sa, krčiť ramenami a písať stĺpčeky o bicyklovaní, že mu to celé prejde. A našou úlohou je, aby mu to neprešlo. Nie kvôli tomu, čo sa deje v tejto miestnosti, ale kvôli 15-tisíc ľudom, ktorým napríklad hrozí ak nie krach, tak zásadné zhoršenie životných podmienok len kvôli tým veľkým stavebným firmám, ktoré sa ich pokúšajú ošmeknúť.
Aj v ich mene si vás dovoľujem požiadať o podporu týchto návrhov v prvom čítaní tak, aby sme v aj druhom čítaní prípadne mohli ich dotiahnuť a vylepšiť ich tak, aby boli všeobecne prijateľné.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán poslanec. Musím povedať, že som potešený, že som vás konečne vybudil aj k reakcii, lebo zatiaľ ste sa spoliehali evidentne na to, že vám táto marketingová akcia SMER-u pred voľbami vyjde v súvislosti s odborným školstvom a ona vám možno až tak stopercentne nevyjde.
Vrátim sa k tomu podstatnému. Môžte, ja ešte čakám, ešte nikto nepovedal, že ako Čarnogurský zničil družstvá a Havel zničil zbrojársku výrobu, lebo ešte to nám tu dneska chýba, ale ja vám poviem úprimne, mňa už to nezaujíma. Vy ste za 10 rokov 8 vládli, ak dopočítam do konca tohto volebného obdobia. A ja vás nekritizujem len za to, že ste niečo riešili zle v 2009., ja vás kritizujem najmä za to, že dnes predkladáte zákon, ktorý platí 6 rokov a za 6 rokov nevyriešil to, čo má znovu vyriešiť dneska nanovo prebalený zákon, o ktorom sa tvárite, že je nový. To kritizujem. Keby ste dneska prišli so super zákonom, ktorý to naozaj rieši, a poučili ste sa z minulosti, tak nebudem tu vyťahovať zákon prvej Ficovej vlády, pretože mňa tá minulosť v skutočnosti až tak nezaujíma. A keď vrchol vašej tvorivosti a snahy po 8-ch z 10-ch rokov je, že to viete aj na konci len znovu, nanovo zabaliť len to, čo už nefungovalo a nefunguje, tak to je podľa mňa drzosť. Je to drzosť voči občanom Slovenskej republiky a je to spoliehanie sa na to, že 5. marca budúceho roku sa dajú oblbnúť marketingom a nebudú schopní zhodnotiť, ako sú na tom v porovnaní s rokom 2006, keď ste reálne prevzali moc. A ja si, naopak, myslím, že občania to 5. marca, to veľmi presne budú vedieť povedať. Len je dôležité, aby sme sa nedali zatiahnuť do týchto typov interpretačných sporov, ktoré vy tak milujete, nie na to, aby ste vyhrali, ale rovnako ako Putinova propaganda, aby ste zamútili vodu.