Videokanál poslanca

Ďakujem. Ja len tiež využijem čas na pripomenutie, že náš výbor pre nezlučiteľnosť funkcií zasadá o 12.30 hodine v miestnosti č. 81 v trakte pod Parlamentkou. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vypočuli sme si toho naozaj veľa. Ďakujem tým kolegom, ktorí doplnili alebo prípadne podporili to, čo som hovoril. Ale tým kolegom, ktorí so mnou nesúhlasili, teda najmä zo strany SMER-u, chcem povedať, že nič z toho, čo ste povedali, nevyvracalo tie tri základné tvrdenia, ktoré som v rozprave predniesol. Prvé bolo, že pán minister Maďarič jednoducho nemá ani morálny, ani ekonomický mandát na to, aby toto robil vo vzťahu k RTVS vzhľadom na to, ako RTVS fungovala v rokoch, keď bol minister a keď mal na to aktívny vplyv. Viete, ak o niekom človek povie, že je zlodej alebo krivák, a vy na to odpoviete, že a ďalších dvadsaťpäť ľudí je zlodejom a krivákom, možno máte pravdu a možno nie, to treba individuálne posúdiť, ale nič ste nepovedali o tom, že ten obvinený pôvodne je čistý. Takže toto vám chcem pripomenúť. A vy ste útočili následne na všetkých možných, ale nikto z vás neobhajoval pána ministra Maďariča. Divím sa, čím to je. Možno aj vy máte taký názor ako my.
Pokiaľ ide o to druhé tvrdenie, že ten spôsob odvolávania je výsledkom buď arogancie, alebo amaterizmu služobníkov, ani na to nikto nezareagoval, že by vysvetľoval, prečo to tak nie je. Možno aj preto, že jeden z tých amatérskych služobníkov tu sedí a hoci reagoval, tomuto sa tiež nevenoval. A dokonca ani tomu tretiemu tvrdeniu, že toto je len jeden z prvých dvoch zásadných príkladov, ako ten váš valec ide. Druhým je Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý tiež budeme riešiť na tejto schôdzi. Ani tomu sa nikto nejak zásadnejšie nevenoval s tým, že by to vyvrátil. Takže, bohužiaľ, musím konštatovať, že napriek tomu, že som sa dozvedel o tom, kto je všetko, aký možný a čo kedy ešte iné popáchal, povedal, nepovedal, urobil alebo neurobí, tvrdenia prednesené v rozprave stoja ďalej a obávam sa, že nevrhajú dobré svetlo na vás.
Ďakujem.

Dobrý deň. Dovoľte mi začať dvoma reakciami na to, čo tu už práve zaznelo. Spomeniem starú politickú pravdu, že insitné sú vždy tie otázky, na ktoré sa nevie odpovedať, ale to asi platí za každej vlády. (Potlesk.) Ale takisto dovoľte mi povedať, že hoci sa nejaká strana môže veľmi snažiť, ono sa to nakoniec vždy prezradí. Takže ďakujem pánovi poslancovi Martvoňovi, že nám vysvetlil, ako to SMER vidí s politickými nomináciami. Aspoň je to pomerne naozaj jasne a transparentne povedané, že naozaj každá vláda si to, uvedie svojich členov. Aj keď dovoľte mi zároveň povedať, že najväčšia katastrofa nie je, keď si dovedie svojich členov niekedy, ale najväčšia katastrofa je, keď si dovedie svojich neschopných nečlenov, ako to bolo v prípade STV v rokoch 2006 a 2010, v prípade aj pána Hrehu, aj pána Nižňanského, ktorí, myslím, členmi SMER-u nie sú, aj keď samozrejme vašu členskú databázu neovládam.
Ale poďme k meritu veci. O stave STV, o stave RTVS bolo povedané toho dosť, nebudem to nejak podrobnejšie rozoberať, ale dovolím si povedať tri poznámky.
Prvá tá poznámka sa týka naozaj mandátu vás, pán minister, niečo presadzovať a navrhovať v súvislosti s týmito inštitúciami, a vlády, ktorej ste členom. Pán minister, dovoľte mi povedať, že na úvod, že ja vás nevnímam ako čiernobielu politickú osobnosť. To znamená, nemyslím si, že ste ani, ani diabol, ani neschopný človek, ani niekto, kto tejto krajine chce len zle. Myslím si, že ste komplexná politická osobnosť. Aj z vášho minulého pôsobenia je zrejmé, že máte aj dobré úmysly, možno aj úmysly nie celkom tak dobré, aj úspechy, aj neúspechy a pevne verím, že najbližšie štyri roky využijete na to, aby ste toto všetko ešte vylepšili. Takže nechcem vás kritizovať plošne a paušálne, myslím si, že si to zatiaľ nezaslúžite. Rovnako však treba povedať, že stratili ste mandát riešiť RTVS. A stratili ste ho v období, keď ste boli minule ministrom kultúry a stratili ste mandát riešiť ho týmto spôsobom, ako aj riešite. A to aj z dôvodov nezávislosti a otázky postavenia tejto inštitúcie, aj z hľadiska hospodárenia.
Dovoľte mi len citovať blog o médiách, ktorý napísal pred pár týždňami o tom, že Fico a Maďarič by mali o správach STV mlčať. Tento blog len na základe veľmi rýchle googlovania vymenoval to, ako ste priamo zasahovali do spravodajstva STV, ako premiér volal do spravodajstva, šéfredaktorovi vysvetľoval, ako má vyzerať príspevok o jeho cestách. Tento blog spomenul ako ste, ako odišli mnohí redaktori v roku 2008 pre cenzúru a hovorili o povinných jazdách v prospech ficovej vládnej garnitúry, napríklad príspevok z mítingu SMER-u, príspevok o stretnutí premiéra Fica s deťmi z detských domovov. Ja osobne si pamätám a blog to spomína, ako ste cenzurovali príspevky a celú reláciu Reportéri z hľadiska sociálnych podnikov, kauzy ktorá vám potom vybuchla spôsobom, ktorý vás dodnes mrzí a ktorý, predpokladám, že stál pani dnes poslankyňu Tomanovú úspešné pokračovanie jej politickej kariéry.
Takto je známe aj vyhlásenie pána premiéra Fica: Za členov kontrolných rád si dovolíme svojich. Vy tu hovoríte niečo o politických čistkách, no ja sa priznám, ja som zachytil len jednu informáciu o politických čistkách. A tá súvisí s tým, že keď sa vymenila vláda a vy ste nastúpili, tak až štyria zamestnanci súčasného spravodajstva televízie odišli robiť hovorcov vám. Myslím si, že až tak brutálne vyčistila pani Zemková to spravodajstvo, že dokonca až štyria ľudia, ktorí tam po tých brutálnych čistkách pôsobili, sú vám buď natoľko blízki, že boli ochotní vám ísť robiť hovorcov, alebo sú natoľko profesionálni ľudia, že budú robiť hovorcov každej vláde. Myslím si, že toto viac než čokoľvek iné, mená ako Maroš Stano, Renáta Goldírová ukazujú, aká je pravda o tom, čo sa, čo sa dialo.
Takže myslím si, že pokiaľ ide o, nebudem brániť pani Zemkovú, priznám sa, že ona urobila to tu sama, urobilo to dosť iných poslancov, ale viem jedno pomerne jasne, že v rokoch 2006 až v roku 2010 ste mravne a morálne doviedli Slovenskú televíziu za bod, z ktorého takmer nebolo návratu.
Pokiaľ ide o hospodárenie, to už tu spomenuli iní, nebudem to opakovať, ale naozaj na konci vášho pôsobenia bola STV v strate 46 mil. eur a bola, keby to bola normálna inštitúcia, tak je dávno v bankrote. Už je aj pomaly rozpredaná posledná budova. Našťastie, ten verejnoprávny status ju aspoň v niečom chráni. To znamená, opäť skončím tento bod tam, kde som začal. Nechcel by som vám upierať ani vaše zásluhy, ani vašu dobrú vôľu, ale dovolím si vám uprieť mandát hovoriť o tom, ako by mala vyrezať STV a vymieňať týmto spôsobom urýchlene vedenie RTVS vzhľadom na to, ako vy osobne a vláda, v ktorej ste boli členom, má zásluhu na tom, ako to vyzerá. Alebo vyzeralo.
Druhá vec, o ktorej by som chcel hovoriť, a tá druhá poznámka sa týka toho, prečo práve takto? Veľa kolegov sa už tu nad tým zamýšľalo, že mnohí čakali a koniec koncov aj dávala nová vláda signály, že si inak predstavuje vedenie STV. Nebolo to žiadne tajomstvo, že si to inak predstavuje aj RTVS. Povedzme si otvorene, a to súhlasím s kolegom Matovičom, táto pliaga politických tlakov a výmen riaditeľov tu nie je nová a určite, určite ju nie je možno redukovať len na vašu vládu. To znamená, že pre pozorovateľov, ktorí sa nenarodili včera, nie je ani tak šokujúce, že ste toto chceli spraviť, ale skôr nikto nechápe, s kým som sa rozprával, prečo to robíte práve takto? Jedno možné vysvetlenie, ktoré je spomenuté, je zjavný amaterizmus, kde jednoducho aj v takej veľkej strane, ako je SMER - sociálna demokracia, s tak veľkým počtom mandátov, sa niektoré úlohy proste zveria amatérom, a tí ich nedotiahnu do konca správnym spôsobom. Priznám sa, že viem si predstaviť aj toto vysvetlenie, aj keď z hľadiska školy mocenskej politiky, by ste u mňa stratili určitý rešpekt, ktorý voči vám inak chovám, ohľadne efektívneho, brutálneho uchopenia moci, ale je to možné. Druhou možnosťou však je aj naozaj mocenská snaha ovládnuť RTVS úplne čo najrýchlejšie, bez ohľadu na dôsledky a následky. To sa mi však tiež úplne nezdá, lebo, povedzme si úprimne, RTVS nie je to isté, čo by bývala v roku 94. Keby niekto ovládol RTVS v roku 94, kontroluje média v tomto štáte, keďže vtedy to bola jediná súkromná televízia, pardon, jediná televízia. Rádia síce existovali, ale z hľadiska nejakého spravodajského a politického boli pomerne nepodstatné. Okrem Twistu, ktorý sa neskôr vyprofiloval. Takže ovládnutie takej inštitúcie pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi bola zásadná otázka politickej moci. Dnes, najmä v prípade STV, povedzme si úprimne, to tak nie je. Určite je príjemné môcť kontrolovať to, čo sa deje v STV, ale myslím si, že špeciálne pre vašu stranu to nemôže byť otázkou prežitia, ani úspechu. To znamená, že nemôže byť vysvetlenie, že nech to stojí čo to stojí, chceme to mať hneď. Tretia možnosť je jednoduchá arogancia moci. My si to môžeme dovoliť a chceme poslať celej spoločnosti jasný signál, že my si to môžeme dovoliť. A keď sa nám bude chcieť, tak si to budeme môcť dovoliť aj voči iným. Takže sa majte na pozore.
A v tejto súvislosti mi dovoľte, možno na záver, aj v tom treťom bode povedať niečo iné, niečo širšie. Po voľbách sme boli svedkami toho, ako naozaj aj samotná slovenská spoločnosť, možno do určitej miery aj strana SMER, boli zaskočení výškou volebného víťazstva, ktorá vznikla naozaj kombináciou aj vynikajúceho volebného výsledku, aj prepadnutia hlasov. A bol tu taký pokus upokojiť verejnosť, upokojiť všetkých tým, že je tu bezprecedentný príklad naozaj väčšiny jednej strany, ale nebojte sa, my ho nebudeme používať spôsobom, proti ktorému by sa táto spoločnosť mala zobudiť a nejakým spôsobom zásadne brániť. Ako sa táto veľkorysosť prejavila? Sedí tu za mnou pani kolegyňa Jurinová, nesedí tu pán kolega Figeľ. Prejavila sa tak zásadným spôsobom, že pán predseda Fico umožnil teda opozícii mať o jedného podpredsedu Národnej rady viac, ako by možno bolo bývalo zvykom podľa dovtedajšieho. Bez toho, aby som chcel nejakým spôsobom si neceniť toto gesto, dovolím si len pripomenúť, čo toto gesto znamená. Okrem možnosti predbiehať sa v tejto rozprave, znamená už len jednu sekretárku, jedno auto, jedného vodiča a jedného až dvoch poradcov. Myslím, že to nie je asi až taký veľký ústupok. Ale keď sa pozrieme, ako sa to odvtedy vyvíja v tých podstatných veciach, napríklad v prípade takého Úradu pre verejné obstarávanie alebo aj teraz v prípade RTVS, tak vidíme, že tam, kde už nejde o jedna plus jedna plus jedna, ale ide o skutočnú moc, a najmä tam, kde tá moc môže bolieť, tak tam už žiadnym svedkom veľkorysosti nie sme. Naopak, sme svedkami toho, čo tu dnes riešime.
Z tohto dôvodu si dovolím na záver ukončiť svoje vystúpenie tým, že nevieme vám v tom samozrejme zabrániť. Opäť nechcem, a osobitne pána ministra nejakým spôsobom démonizovať, ale myslím si, že je chyba robiť to takto, ako to robíte. Či už je to naozaj dôsledkom amaterizmu služobníkov alebo dôsledkom snahy vydať vedomý signál o tom, že s touto mocou sa neradno ťahať za prsty, myslím si, že toto je niečo, čo, na čo o päť, šesť rokov minimálne tí, z vás, ktorí majú trošku silnejšiu víziu seba samého a svojej povesti, hrdí nebudete.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem kolegom za, za tiež vecné poznámky a pripomienky. Neni na ne čas obsiahle reagovať, proste ten prejav bol asi až dosť obsiahly, takže dovoľte mi len štyri rýchle body. Prvý je, že Európa je podľa môjho názoru nevyhnutná, nie postačujúca podmienka našej prosperity. A o tom bol ten môj prejav. To znamená, že snažil som sa práve vysvetliť, že ani slepý eurooptimizmus, ale ani pocit, že je to nepodstatné, nie sú namieste. Druhý bod je, že my zdieľame suverenitu, odkedy sme vstúpili do Európskej únie. Otázka je, koľko jej zdieľame. To nie je krok z nuly na jednu. My sme sa už v dvetisíc štvrtom rozhodli veľa zdieľať. Teraz je otázka, či ideme zdieľať 5 mld. euro. Je to veľa peňazí, ale nie je to samo osebe niečo bezprecedentné, len je to veľmi veľa peňazí. Tretia poznámka pani Nicholsonovej k tomu, čo hovorila. Viete, teraz som videl taký výrok o tom, keď sa pýtali dvoch manželov, prečo 65 rokov sú spolu a nie sú rozvedení, tak povedali, teda aspoň podľa tohto, možno je to aj vymyslené, ale aj tak je to múdre, že my sme vyrástli v časoch, keď ak ste mali problém, tak ste ho vyriešili, dnes ak máte problém, kúpite si nový tovar. Tak ja by som povedal, to je môj vzťah k tej európskej rodine. Ona je v mnohom disfunkčná, ale myslím si, že radšej ju budeme riešiť, ako si budem hľadať rodinu novú. To je môj osobný postoj.
A pokiaľ ide o pána Sulíka. Ten rozdiel medzi nami, a myslím si, že je to úprimný rozdiel a nepripisujem vám zlý úmysel a cením si, že ani vy ste mne ho nepripisovali, je v tom, že z môjho pohľadu toto je posledná výhybka pred superštátom, lebo ak sa toto neudeje, tak budú eurobondy a bude mnoho iných vecí. A je možné, nikto nevie, aký svet bude, že tie budú aj tak raz, len toto je posledná výhybka, kde od toho ešte môžme ustúpiť. Podľa mňa tá výhybka stojí za to.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v tejto rozprave. Pokúsim sa byť stručnejší ako moji predrečníci, ale o nič menej hutný. Skúsme dnes hovoriť o tomto veľmi komplikovanom probléme otvorene, jasne a bez žargónu, pretože tým, že je naozaj taký zložitý, stáva sa, že uniknú dôležité veci. Začnem tým, o čom dnes rokujeme a o čom dnes, naopak, nerokujeme. Nerokujeme dnes o Grécku, aj keby sa to tak mohlo zdať z časti diskusie, to, o čom dnes rokujeme, sa osudu Grécka týka len minimálne. Ja sám mám, aj som to verejne vyjadril, určité pochybnosti o tom, či grécka spoločnosť a grécky štát sú schopné sa dostať z pasce dlhov, nielen kvôli výške týchto dlhov, ale z toho hľadiska, z toho pohľadu, do akej miery sú schopní zabezpečiť fungujúcu ekonomiku a z nej následný výber daní. O tom však dnes hovorím, máme hovoriť len minimálne, lebo toho sa Európsky mechanizmus pre stabilitu týka len minimálne. Podstatnejšie pre našu debatu sú dva iné motívy.
Prvým je samotný euroval 2 alebo Európsky mechanizmus pre stabilitu. Je to naozaj cesta do otroctva, alebo je to slepá ulička, alebo je to naozaj nevyhnutné riešenie? Druhá otázka je, akú máme dnes víziu Európy. Pretože, a v tom by som chcel nadviazať na pána predsedu KDH Figeľa, toto je aj debata o Európe, akú Európu chceme, aké miesto v nej chceme a čo sme v prospech tejto vízie ochotní obetovať a čo už obetovať ochotní nie sme. Pokiaľ začneme s Európskym mechanizmom pre stabilitu, vráťme sa kúsok do histórie a pripomeňme si, že práve posledné veľké kataklizmy 20. storočia medzi rokmi '29 až '45 presvedčili vyspelé krajiny o potrebe vzniku Medzinárodného menového fondu. Tento fond existuje od roku '44, a napriek tomu, že dnes býva často spojený skôr s pravicovým videním sveta, treba si pripomenúť, že intelektuálnym otcom jeho vzniku bol John Maynard Keynes, ktorý, naopak, je vzývaný skôr na stredoľavej strane spektra.
Medzinárodný menový fond, ktorého do veľkej miery kópiou je Európsky mechanizmus pre stabilitu na európskej úrovni, je inštitúcia, ktorá funguje dnes už takmer 70 rokov. Funguje s významnými úspechmi aj s významnými neúspechmi. Nestal sa svetovou vládou, ani jej zárodkom, nezbankrotoval svoje členské štáty, ale ani nezachránil svet pred všetkými problémami. Je to len jeden z mnohých nástrojov, ktoré svet má nato, aby riešil určité typy problémov.
My dnes máme súhlasiť alebo nesúhlasiť s takýmto nástrojom pre Európu. Potrebujeme takýto nástroj? Nestačí napríklad Medzinárodný menový fond, ako SDKÚ kedysi navrhovala pri Grécku? Bohužiaľ, vzhľadom na to, čo sa udialo za posledné tri roky, nepostačuje. Grécko sa dalo ešte riešiť v kontexte Medzinárodného menového fondu. Európa sa už v kontexte Medzinárodného menového fondu riešiť nedá, a to z toho jednoduchého dôvodu, že veľkosť európskych problémov dnes presahuje možnosti Medzinárodného menového fondu. Medzinárodný menový fond jednoducho nemá toľko peňazí a jeho členské štáty, ktorými sú krajiny od Burkiny Faso a Čínskej ľudovej republiky až po Spojené štáty americké, ale aj európske krajiny, nemajú dôvod dnes spoločne sa celosvetovo zložiť na riešenie európskych problémov. Na ne sa musíme zložiť, ak chceme, spoločne. Otázka je, či chceme? Z tohto pohľadu postoj SDKÚ už bol prezentovaný pánom poslancom Štefancom a ten postoj je pozitívny. My si myslíme, že vznik Európskeho mechanizmu pre stabilitu zmysel má. Nebudem opakovať aj jeho argumenty, ale dovoľte mi možno k nim pár pridať. Prvý a základný argument, ktorý tu zatiaľ zaznieva málo, je to, že pri vzniku Európskeho mechanizmu pre stabilitu sa podarilo dosiahnuť jeden cieľ, ktorý si Slovenská republika oficiálne určila a ktorý, naopak, v dočasnom eurovale neexistoval. Napriek tomu sme ho ratifikovali, pretože vtedy ani existovať nemohol. A to je naozaj možnosť takzvaného haircut-u, teda znižovania hodnoty súkromných dlhov. Od vzniku Európskeho mechanizmu pre stabilitu budú záväzky, dlhy členských štátov tohto mechanizmu obsahovať aj klauzulu, ktorá v prípade krachu bude umožňovať legálnym a organizovaným spôsobom z nich škrtať. Povedané ľudským jazykom, keďže som sľúbil hovoriť bez žargónu, je to takzvaný riadený bankrot. Teda to, že veritelia budú strácať, ak krajina nebude schopná splácať, ale budú súkromní veritelia a budú strácať, ale spôsobom, ktorý bude organizovaný, kolektívny a bude, mala by byť snaha, aby nebol chaotický. Toto bola základná podmienka Slovenskej republiky pri vyjednávaní tohto mechanizmu. Nemyslíme si, že sme si ju vyjednali sami. Samozrejme, bola to základná podmienka aj krajín ako Nemecko a iných krajín takzvaného severu a v Európskom mechanizme pre stabilitu to je. To znamená, to, čo sme dlho kritizovali na týchto typoch pomoci, teda to, že neobsahujú možnosť práve riadeného bankrotu, je v tomto mechanizme vyriešené. Otázka je, ako bude tento mechanizmus použitý? Druhá otázka, ktorá tu zaznela, je finančný záväzok. Päť celá osem miliardy je maximálny finančný záväzok, ktorý Slovensko do tohto môže vložiť, ak bude opakovane vyzvané. To znamená, že nie je to ničím nekončiaci rad záväzkov. Je to jasne definovaná suma. Z toho aj na začiatku sa splatia tie malé percentá, zvyšok by sa mal vložiť, len ak to bude nevyhnutné, s týmto horným stropom. Je to suma obrovská. Myslím si, že každý, kto sa tvári, že je to suma, ktorá je maličká alebo pre Slovensko nepodstatná, by nehovoril pravdu. Ale takisto to nie je ani suma nezvládnuteľná. Je to približne 8 percent nášho HDP dnes. Čo je, treba povedať, zvýšenie dlhu, ktoré nám zabezpečila vláda Roberta Fica za jediný rok svojej existencie v roku 2009. To znamená, keby sa celý euroval 2 rovno nevrátil, ani z neho cent, čo je takmer nemožné, tak je to asi náklad na jeden rok fungovania  predbývalej vlády. Takisto je to menej ako polovica štrukturálnych fondov, ktoré na Slovensku pretečú za sedem rokov jedného programovacieho obdobia. A je to takisto zlomok toho, čo by Slovensko stála akákoľvek významná európska recesia, ktorá by nasledovala po rozpade eurozóny. To znamená, riziká sú výrazné, sumy sú obrovské, ale aj alternatívy sú ešte väčšie. Zároveň tu nezaznelo zatiaľ, aspoň, hoci som sa snažil pozorne počúvať, som nezachytil fakt, že Slovensko naozaj má dnes na výber. Slovensko nemusí ratifikovať Európsky mechanizmus pre stabilitu a nevstúpiť do neho. Nezablokuje tým vznik tohto mechanizmu. Tento mechanizmus vyžaduje na svoj vznik nie 100 percent, ale menej. A keďže my sme štát malý, tak bez nás môže vzniknúť. Napríklad bez Nemecka by vzniknúť nemohol, ak si to správne pamätám. Čo by boli ale dôsledky tohoto kroku, ktorý môžme dnes, zajtra slobodne vykonať, ak tak dospejeme k tomu záveru. Dôsledky by boli dva. Prvý je, že, samozrejme, by sme stratili nárok na akúkoľvek pomoc z tohto mechanizmu v budúcnosti. To znamená, stratili by sme nárok na európsku pomoc v prípade, že Slovensko by potrebovalo finančnú pomoc, a zároveň by sme vyslali určitý zásadný geopolitický signál o tom, kam chceme patriť a kam patriť nechceme a na čom sme ochotní podieľať a na čom sa ochotní podieľať nechceme. Tento signál by sme nevyslali Grékom, ani Španielom, ani Talianom, dokonca ani Portugalcom. Tento signál by sme vyslali Nemcom, Rakúšanom, Fínom, Holanďanom a všetkým ostatným, ktorí reálne túto pomoc platia. Pokiaľ hovoríme o tom, že čo by sa stalo, keby sme nemali na túto pomoc nárok? Videli sme aj v uplynulých rokoch, že vlny svetového finančného oceánu sú pomerne prudké. Väčšinou sa v nich potápajú slabé lode, ale niekedy sa v nich potopia aj lode silnejšie, ak je búrka veľmi prudká. Nie je možné tvrdiť na základe historickej skúsenosti, že štáty, ktoré sú zdravé hospodársky a zodpovedne hospodária, nikdy žiadnu pomoc nepotrebujú. Ak tomu neveríte, pozrite sa do Estónska. Estónsko nemalo žiadny verejný dlh takmer do roku 2008, napriek tomu svetová hospodárska kríza ho takmer zničila a bez bilaterálne organizovanej pomoci škandinávskej by Estónsko pravdepodobne skolabovalo. Dnes sa Estónsku opäť darí. Estónsko malo, samozrejme, odvahu aj na veľmi bolestivé reformy, čo je bod, ku ktorému sa vrátim. Ale aj silná loď, najmä ak je malá, môže byť pochovaná svetovým finančným oceánom. To znamená, aj keby pokračovala zodpovedná vláda, nie je vôbec zaručené, že Slovensko by nemuselo nikdy takúto pomoc potrebovať. Ak bude pokračovať, ak by napríklad bola bývala pokračovala prvá vláda Roberta Fica, je dosť možné, že by sme tú pomoc potrebovali veľmi rýchlo. A je možné, že ju ešte v budúcnosti potrebovať budeme. Preto si myslím, že samo osebe nie je vhodné sa toho vzdávať. Osobitne v prípade, ak naše individuálne vyčlenenie z eurozóny by bol absolútny signál na špekulatívny útok proti tejto krajine. To znamená, nehovoríme o rok, o dva, o tri, hovoríme o dnes. Ak Slovensko by povedalo, že nechce byť súčasťou ESM, v tej chvíli by sa pravdepodobne stalo prvotným cieľom všetkých špekulantov, ktorí by stavili na to, že táto krajina bude vytlačená aj z eurozóny. A to pomerne rýchlo. A nebude schopná splácať svoje dlhy. Ak mi neveríte, pozrite sa späť do októbra, novembra, decembra minulého roku, keď zrazu pod vplyvom diania v Európe vyschli financovania dlhov krajín ako Slovensko alebo Slovinsko a na niekoľko veľmi dramatizujúcich týždňov tu hrozilo, že Slovensko môže defaultovať v priebehu niekoľkých mesiacov. Na to, aby sme toto vedeli riešiť, by nám dokonca nestačilo okamžité zníženie deficitu verejných financií na nulu, čo samo osebe by bolo veľmi, veľmi bolestivé. Pretože my musíme aj takzvane prerolovať existujúci dlh. Len tento rok, ak si pamätám správne, je to 8 mld. eur, ktoré by sme museli prerolovať, aj keby sme rovno dneska hospodárili vyrovnane. Ak by nám ich niekto nepožičal, znamenalo by to, že by sme museli znížiť veľkosť tohto štátu, rádovo povedané, niekde na polovicu. To jednoducho, je to určite možné, ale je to určite aj krok, proti ktorému by ešte aj to, čo sa dnes deje v Grécku, bola úplná polahoda. Dovoľte mi ale ísť k tomu rozhodovaniu, k eurovalu, čo je ďalší bod. Rozhodovať o eurovale síce má v princípe jednohlasne, ale vo výnimočných prípadoch stačí 85-percentná väčšina. A v tom má pán Sulík úplnú pravdu, že výnimočné situácie sa v Európe stávajú nie až tak výnimočne, najmä počas takejto krízy. Takže musíme sa zmieriť s tým a zobrať do úvahy to, že bude rozhodovať 85-percentná väčšina. To je, myslím si, treba férovo povedať, 85-percentná väčšina, na jej zablokovanie nestačí Slovensko. Slovensko má, ako vieme, jedno percento. Dokonca nestačia na to ani ostatné malé štáty. Keby sme rovno spočítali Holandsko, Fínsko, Rakúsko, Slovensko, tak stále je to menej ako 10 percent. Si to z hlavy pamätám. To znamená, jediný z tých, nazvime to z tej severskej koalície, kto by na to stačil, sú Nemci. Bez Nemcov nie je možné aktivovať Európsky mechanizmus pre stabilitu, s Nemcami je možné ho aktivovať, ak sa na tom dohodne s ostatnými, nazvime to južanskými krajinami a Francúzskom. To vedie, samozrejme, aj k rizikám. Dnes sa Nemci chovajú veľmi zodpovedne. Posledné roky možno niekedy až príliš tvrdo a obava počas tejto vlády, že by súhlasili s niečím, čo by bolo vrcholne nezodpovedné, je nižšia. Ale, samozrejme, vlády sa menia. Nevieme, kto bude vládnuť Nemecku po roku 2013, nevieme, kto bude vládnuť o 5 rokov, o 10 rokov. Takže toto riziko tu je. Priznám sa však, že toto riziko dnes nepovažujem za najzávažnejšie. Za závažnejšie považujem riziko, že ani schválený a fungujúci Európsky stabilizačný mechanizmus nemusí stačiť. A to, ak sa Európa nevzchopí a nedotiahne reformy. Predstavte si situáciu, ak budeme ďalej, naozaj vznikne ESM, bude sa dokonca aj škrtať. Bude sa škrtať veľmi razantne, tak ako sa dnes v mnohých krajinách škrtá, a nedokážeme oživiť ekonomiku, Španieli nedokážu zreformovať svoj trh práce, Gréci nedokážu vytvoriť situáciu, kde sa podnikateľom oplatí podnikať a zamestnávať ľudí. Portugalci nedokážu zvýšiť kvalifikovanosť svojej pracovnej sily a jej konkurencieschopnosť. A takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej, tak naozaj, ani Európsky mechanizmus pre stabilitu nedokáže zabezpečiť rast. Nedokáže zabezpečiť to, že sa z tej dlhovej pasce vymaníme. A to je niečo, čo, čo tu je prítomné a to je riziko, ktorého si musíme byť vedomí a s ním pracovať. Otázka však je, aké sú dnes reálne alternatívy, ktoré sú na, na stole a k nim, s nimi by som chcel skončiť. V skutočnosti máme dnes len dve alternatívy. Jedna je Európa centralizovaná, s jedným rozhodovacím miestom, niekto ju nazýva superštát, môžme ju nazvať aj inak. Ale je to alternatíva, kde Európa sa riadi väčšinovým rozhodovaním a väčšinovým rozhodovaním v Bruseli. Druhou alternatívou je Európa národných štátov a zároveň Európa jasných pravidiel a obmedzení. Hovoríme tu aj o tretej Európe, Európe, kde si každý robí, čo chce, a nesie za to plné dôsledky. Táto Európa však už dnes možná nie je a neexistuje. To znamená, ak niekto si myslí, že môže zastaviť tento vlak a z neho vystúpiť, tak môže, ale potom vystupuje aj z eurozóny a vystupuje z celkovo, z nášho, z našej účasti na európskom projekte. To si treba povedať. Z tohto pohľadu si osobne myslím, že najväčšia tragédia našej diskusie o Európskom stabilizačnom mechanizme je tá, že tábor, ktorý chce budovať proti, alebo nie je nadšený superštátom, ale chce bojovať za Európu národných štátov jasných pravidiel, sa vnútorne rozštiepuje a trávi viac času vzájomným nadávaním alebo kritikou, ako tomu, aby jasne povedal, že si takúto Európu praje. A prečo to tak je, je naozaj pre mňa jedna z veľkých otázok, o ktorých by som rád s rôznymi kolegami aj debatoval. Dovoľte mi, možno ešte ku koncu spomenúť, prečo si myslím, že európsky superštát by nebol pre Slovensko najlepšie riešenie, napriek tomu, že osobne mám k Európskej únii veľmi pozitívny postoj. Prečo si myslím, že Európa pravidiel je lepšia? Pán predseda Figeľ to tu spomenul, nie je tu momentálne, že Európa pravidiel, Európa funguje vtedy, keď je to Európa pravidiel. Keď je to Európa diktátu väčšiny, tak nefunguje a hrozí jej rozpad, čo je pohľad, s ktorým sa stotožňujem. Navyše, Európa za nás nevie vyriešiť naše základné problémy. Európa nevie vyriešiť korupciu na Slovensku, Európa nevie zabezpečiť Slovensku ekonomickú prosperitu. Európa nám v tom vie pomôcť. Európa vie možno vyčistiť najväčšie excesy, ako sme videli aj v minulosti, ale prosperitu a slušný štát si musí každý vybudovať sám. O tom sa dnes aj denne presviedčajú aj občania bývalých východonemeckých štátov, do ktorých západní Nemci naliali sumu, proti ktorej tento euroval je smiešna suma. O tom sa presviedčajú aj Gréci, do ktorých Európa naliala veľa peňazí v minulosti zo štrukturálnych fondov a naozaj postavila veľmi pekné diaľnice. Ale zistilo sa, že dokonca ani to nestačí na fungovanie slušného prosperujúceho štátu. Preto euroval, tento euroval nie je dostatočnou, ale nevyhnutnou podmienkou cesty vpred. Ak naozaj nebudeme reformovať, nebudú aj ostatní reformovať, skončíme. To, čo sa dnes deje v Európe, a to si tu treba povedať, to tu nezaznelo, však nie je nejaká nekontrolovateľná kríza. Je to v skutočnosti poker medzi dvoma stranami, v ktorom sa hrá o budúcnosť Európy. A ten poker spočíva v tom, že jedna časť Európy hovorí druhej, musíte reformovať a my vám pomôžeme, ak budete reformovať, a druhá časť Európy hovorí, že dobre, tak reformujme, ale radšej pošlite tie peniaze najprv. A tento poker medzi tými, čo majú platiť, ale chcú reformy, a tými, čo potrebujú peniaze a k reformám majú rôznorodý postoj, je to, čoho sme svedkami posledných troch rokov. Ten poker môže dopadnúť aj veľmi tragicky, ale nemyslím si, že k nemu dnes máme alternatívu. Pretože len s peniazmi, alebo len bez peňazí sa nezaobídeme. Musíme naozaj Európu hospodársky zreformovať. A z pohľadu Slovenska, a tým by som naozaj skončil, si myslím, že nie je alternatíva k Európe a nie je alternatíva k Európskej únii. A tu si myslím, že dochádza tiež k jednému nedorozumeniu. My nie sme Veľká Británia, my nie sme dokonca ani Holandsko, ani Švédsko. My nie sme krajiny s históriou neutrality alebo svetovej dominancie, krajiny, ktoré nikdy neokupovali cudzie armády, ktoré nikdy nezažili, čo je to bankrot, alebo aspoň byť na jeho okraji. My sme krajina s inou históriou, v inom bode a s inými podmienkami. A pre takúto krajinu Európa je nielen viac prosperity, ale aj viac slobody. A preto si myslím, že alternatívou k tomu, čo tu dnes schvaľujeme, nie je silný národný štát, ktorý bude zodpovedný, ale je to nestabilita, prispôsobenie sa vždy veľkým, ale bez pravidiel, a oveľa menšia kontrola nad vlastným osudom. Preto ja si rozhodne volím Európu pravidiel, ktorú bude môcť Slovensko spoluutvárať. A takúto Európu dnes predstavuje aj Európsky stabilizačný mechanizmus vrátane všetkých svojich rizík.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Dovoľte mi reagovať na pani poslankyňu Žitňanskú. Návrh zákona, o ktorom rokujeme, ktorým je zákon o DPH, nie je to celková otázka daňovej reformy, myslím si, ten problém, pokiaľ si pamätám čísla z hľadiska únikov na DPH, sa zvyšuje zhruba od rokov 2005, 2006, postupne pomerne sa to plynule zhoršovalo aj za prvej Ficovej vlády, potom Radičovej, vláda prijala nejaké opatrenia, ktoré s tým mali niečo urobiť, ešte nevieme tie výsledky, a potom nastal už spomínaný kolaps na finančnej správe. Teraz je tu druhý balík, takže naozaj je to niečo, čo trápi za posledné roky asi vlády bez rozdielu politickej ideológie. A tak vnímam aj to, čo bolo povedané.
Súhlasím veľmi aj s tými výzvami na to, aby sa naozaj pokúsila urobiť diskusia asi aj za zatvorenými dverami o skutočných riešeniach tohto problému. Myslím si, ak môžem citovať bývalého ruského premiéra Černomyrdina, ktorý raz povedal, že chceli sme len to najlepšie a dopadlo to ako vždy. Ja si pamätám a priznám sa, tiež som nebol vtedy úplne spokojný. Pomerne rýchlo pripravené podobné balíky opatrení aj za predchádzajúcej vlády o boji proti daňovým únikom, a niekedy možno budeme mať za sebou možno aj tri, štyri, kolá rýchlych balíkov a potom vždy zistíme, že možno až tie výsledky nie sú z hľadiska daňových príjmov také úžasné, tie nevýhody z hľadiska zvýšenej byrokracie, oslabenie podnikateľského prostredia, komfortu občanov, sú, naopak, veľmi vysoké a isté. Takže z tohto hľadiska ja by som naozaj prijal tú výzvu aj pána ministra, ktorú práve predniesol. A rád by som, aby sme na nej spolupracovali.
A na záver chcem len povedať, že práve v Doing Business, pokiaľ ide o platenie daní, už dnes sme takmer na najhorších miestach z hľadiska diskomfortu. A takisto tie administratívne kroky ja poznám viacej z Maďarska, ktoré mali k niečomu podobnému viesť a k ničomu ani v Maďarsku neviedli. Takže treba sa naozaj baviť o tom, čo prinesie riešenie. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Tiež oceňujem, naozaj, poukázanie vašej strany, pani poslankyňa, na to, čo tu ešte nezaznelo a čo, sa priznám, som si ja ani neuvedomil. A to za to naozaj veľmi oceňujem. A to je naozaj to, že ide o zaplatenie príjmov štátu vybraním Fondu ochranu vkladov, ktorý sa len preperie cez osobitný odvod bánk. To je veľmi závažná vec, ktorú nám žiadny člen vlády nespomenul. Priznám sa, nepamätám, že by to takto niekto identifikoval na všetkých tých honosných tlačovkách po rokovaniach vlády. A zároveň chcem povedať, že je to mimoriadne nezodpovedné v čase, keď sa v Európe diskutuje o tom, ako sa idú posilňovať fondy ochrany vkladov vzhľadom práve na krízu, ktorú máme, a vzhľadom na jej možné dopady na banky. Myslím, že v takej situácii vybrať z Fondu ochrany vkladov týmto nepriamym spôsobom takmer 50 mil. eur je naozaj za hranicou nezodpovednosti. A som veľmi, veľmi šokovaný, že sa vláda do tohto pustila. A priznám sa, som ale šokovaný aj nami ostatnými okrem teda pani poslankyne Žitňanskej, že na to nikto neupozornil, tak pokiaľ viem, ani médiá. Ale aspoň ja sa pozorne snažím čítať ekonomickú tlač a až do dnešného dňa som si to nevšimol. To znamená, že naozaj máme problém v tejto krajine, že sa tu chystajú zásadné kroky, ktoré môžu oslabiť ochranu záujmov občanov, ktoré v niektorých prípadoch môžu do budúcnosti a možno aj nezvratne poškodiť našu ekonomiku. A my namiesto toho riešime veci, ktoré môžu byť individuálne podstatné, ale pre budúcnosť krajiny sú nepodstatné. Týmto smerom by som chcel naozaj sa pridať k tej výzve, aby sme strávili čas aj našu pozornosť nad dôležitými vecami a menej sa zaoberali vecami, ktoré, pri všetkej úcte ku konkrétnym predkladateľom, sú sekundárne. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vzhľadom na to, že Európska komisia dlhodobo má a v poslednej chvíli získava ďalšie kompetencie vo vzťahu k národným štátom, dovoľte mi položiť vám dve otázky, ktoré sa hlavne týkajú Európskej únie ako celku a týkajú sa záujmov Slovenska a toho, čo sa deje na Slovensku.
Prvá otázka sa týka toho, čo ste aj vy práve spomínali. A to je alokácia prostriedkov v rámci štrukturálnych fondov, ktorú by ste chceli urýchliť, to možno len oceniť, ale zároveň ste vo svojom prejave hovorili o potrebe podporiť vzdelávanie a školstvo. Napriek tomu mi dovoľte konštatovať, že ten návrh, ktorý je vami predložený, obsahuje alokáciu 70 mil. eur zo školstva preč, z operačného programu Vzdelávanie, a neobsahuje alokáciu týchto prostriedkov smerom napr. k rekonštrukcii škôl, ktorá je vedená v operačnom programe a ktorá je už je aj tak nedofinancovaná a ktorá bude absorbovať veľké množstvo peňazí, ale smerom k sektorovej štátnej pomoci, ktorú inak Európska komisia odsudzuje. A hovorí, že by mala klesať. To znamená, že ten návrh je v priamom rozpore s tým, čo ste aj vy tu spomenuli ako svoje priority. Tak by ma zaujímalo, podľa čoho bude Európska komisia posudzovať tento návrh.
A druhá moja otázka sa týka fiškálnej konsolidácie a jej vzťahu k 2. pilieru. Súčasná vláda navrhla takmer zlikvidovať alebo v jej návrhu je takmer zlikvidovať 2. pilier dôchodkového zabezpečenia v mene konsolidácie verejných financií, a to napriek tomu, že podľa reforiem európskeho fiškálneho rámca, ktoré presadila ešte minulá vláda, rušenie a ničenie 2. piliera Európska komisia nepovažuje za tzv. štrukturálne zlepšenie, teda za zlepšenie reálnej bilancie verejných financií. Chcem sa spýtať, či je pravda, že vo vzťahu k niektorým členským štátom, napr. k Poľsku a Litve, Európska únia akceptovala to, že 2. pilier a jeho výdavky prechodné naň sa nezapočítavajú do deficitu pre účely kontroly hospodárenia štátu, a či pre Slovensko táto cesta záchrany 2. piliera je možná. Ďakujem.

Ďakujem pekne, ja budem veľmi stručný. Vážený pán kolega Viskupič, chcem len pridupľovať a potvrdiť tvoje záverečné slová o tom, že prečo by strana SMER vystupovala v tejto rozprave, keď sa môže s radosťou pozerať na to, ako si to opozícia rozdáva medzi sebou a tým len potvrdzuje v očiach občanov najdôležitejší argument proti alternatíve k súčasnej vláde a to je rozhádanosť opozície. My sme neprehrali na tom, že naše riešenia neboli prijateľné a nepomáhali tejto krajine, my sme prehrali na tom, že sme sa nedokázali dohodnúť a boli sme vnímaní ako tí, ktorí sa rozbíjajú. Všetko, čo to potvrdzuje, je pre súčasnú vládu ideálne a je úplne jedno, o akú tému ide.

Ďakujem pekne všetkým kolegom. Ďakujem pani poslankyni Nicholsonovej za doplnenie tých informácií. Priznám sa, že to, čo on vynechal, nebolo úplne náhodné, hoci tie informácie, ako ona povedala, sú relevantné, ale práve som nechcel dať možnosť nejako tak uhnúť, chcel som spomenúť tie veci, ktoré sú do určitej miery nevyvrátiteľné a ktoré aj nikto nevyvracal nikdy a ktoré z môjho pohľadu a, myslím, z pohľadu každého normálneho slušného človeka pani Kročianovú diskvalifikujú na tento post. Ale nedočkal som sa teda ani ich vyvrátenia ani ich vysvetlenia. Naozaj prečo strana SMER trvá dnes na tom, že si, hovorím, chce uviazať na krk meno človeka, ktorý zjavne nie je na takúto pozíciu vhodný, či je to nejaká, ako tu povedal pán poslanec Lipšic, nominácia koalície mecenášov zhora, ktorej sa nedá nevyhovieť, alebo či je to nejaký iný dôvod, ktorý tu nemôžete uviesť, nedozvedel som sa.
A chcem zároveň uviesť, že ani vy by ste neakceptovali, a myslím si, že je to správne, ako jediný štandard na verejnú funkciu prítomnosť trestných oznámení, resp. trestného stíhania. Ak každý, kto nie je aktuálne trestne stíhaný alebo odsúdený, je vhodný na akúkoľvek verejnú funkciu, tak sa obávam, že sme sa prepadli do trošku iného štátu, než aký sme. A to je možná odpoveď na tie otázky, ktoré som dostal.
Každá strana sa môže pomýliť alebo môžu v nej prevážiť aj tie horšie stránky, niekto viac, niekto menej, ale myslím, že sa to stalo, asi nie je strana v tomto parlamente, ktorá by neurobila zlú personálnu nomináciu v ostatných rokoch, ale naozaj nebolo zatiaľ zvykom nominovať overene diskreditovaných ľudí do vysokých funkcií. My sme len do dnešného dňa napočítali v prípade strany SMER takých ľudí 13, a to na veľmi vysoké funkcie. A sme z toho znepokojení a nerozumieme tomu. Ďakujem.