Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi dnes už druhýkrát vystúpiť, opäť k mimoriadne závažnej veci. V každom prípade pána ministra nemožno zatiaľ obviniť, že by nám predkladal nejaké nepodstatné drobnosti.
Takže dovoľte mi vyjadriť sa k tomuto návrhu novely zákona a konkrétne k jednému a z môjho pohľadu jeho najdôležitejšiemu, ale, bohužiaľ, negatívnemu aspektu a to je návrh, podľa ktorého vyšší územný celok bude všeobecne záväzným nariadením po prerokovaní v Krajskej rade pre odborné vzdelávanie určovať triedy, ktoré sa budú otvárať v danom kraji, a to teda aj pre verejné školy, aj pre cirkevné, aj pre súkromné.
Tento návrh je z môjho pohľadu, akokoľvek znie na prvé počutie dobre, v skutočnosti ani nie veľmi domyslený. A je aj pomerne nebezpečný. A pokúsim sa to vysvetliť v tejto rozprave.
Problém je, že ten návrh je postavený na jednom nereálnom očakávaní, možno až, dá sa povedať, hlúpom a na jednom nebezpečnom očakávaní, resp. pilieri mocenskom.
Pokiaľ ide o to nereálne očakávanie, ten návrh vychádza z predpokladu, že je možné a vhodné odhadnúť, kde bude trh práce o 5 až 10 rokov, a na základe toho zmeniť sieť stredných škôl podľa odborov, teda prispôsobiť odbory trhu práce. To znie naozaj veľmi dobre. Ale nie je to v skutočnosti veľmi zmysluplné hneď z troch dôvodov.
Ten prvý dôvod je, že je úplne nereálne vedieť, kde bude trh práce o 5 až 10 rokov. To nehovorím ako nejakú teóriu. Keď som sa pripravoval na diskusiu o tomto zákone, naštudoval som si najlepšiu svetovú prax v tomto smere, o ktorú sa pokúša americký štatistický úrad, ktorý venuje milióny dolárov, aby produkoval takéto desaťročné prognózy, kam pôjde trh práce Spojených štátov v najbližších desiatich rokoch. Keďže je to americký štatistický úrad, robí aj evalvácie. Potom ako realita sa to porovnáva s ich predikciami spred desiatich rokov. A pred rokom publikovali vlastne hodnotenie teda, ako to trafili pri tom svojom odhade, ktorý robili pred desiatimi rokmi. Zistili, že to netrafili takmer vôbec. Vo veľmi malom počte odborov boli schopní odhadnúť, kam sa trh práce v Amerike vyvinie. A v mnohých odboroch sa líšili, teraz nehovorím o 2 %, 5 % ani 10 %, ale desiatkach percent.
Len dva malé príklady. Na pozitívnej strane v ťažbe ropy pacuje dnes v Amerike takmer dvojnásobok ľudí, ako si to mysleli pred desiatimi rokmi. Naopak, v odevnom a pletiarenskom priemysle je to o 60 až 65 % menej ľudí, ako si to mysleli pred desiatimi rokmi. To je, prosím pekne, v situácii, kde jeden z najlepšie fungujúcich štatistických úradov na svete venoval milióny dolárov v snahe to predvídať. Ale som si istý, že úradníci na našich VÚC-kach to budú vedieť robiť o to lepšie a že oni sa mýliť nebudú.
Druhý ale problém je v tom, že bez ohľadu na to je nerelevantné sa pozerať na 5 až 10 rokov dopredu z dvoch dôvodov. Vzdelávací systém musí o dieťati premýšľať so štyridsaťročným horizontom, pretože, keď ja raz vypustím osemnásťročné dieťa alebo devätnásťročné dieťa zo školy, tak potrebujem, aby malo zručnosti a schopnosti byť na trhu práce úspešné do veku 62 rokov, v budúcnosti ešte aj dlhšie. To znamená to, že ak ho dneska zamestnám, je pomerne nanič, ak o 5 rokov o miesto príde.
A tretí dôvod, a to s tými dvoma súvisí, je, že je to nerelevantné aj preto, lebo dieťa s kvalitným vzdelaním sa vie uplatniť a prispôsobiť rôznym odborovým štruktúram a dieťa s nekvalitným vzdelaním aj malá zmena trhu práce odfúkne. Inými slovami, u ľudí, ktorí sú dobre vzdelaní, majú dobré zručnosti, keď sa aj niečo zmení a musia ísť robiť namiesto odboru odbor x alebo y, sa tomu oveľa ľahšie prispôsobia. Ľudia, ktorí vedia robiť len nejakú veľmi úzku vymedzenú činnosť a majú nekvalitné vzdelanie zo školy, stačí, aby sa máličko zmenil zamestnávateľ, zavrela sa fabrika, znížila sa zamestnanosť, aj keby sa mali posunúť len o pol odvetvia ďalej, už toho nemusia byť schopní.
Z tohto dôvodu chcem povedať a k tomu sa na záver vrátim, že kľúčom je budovať kvalitný školský systém, nie systém, ktorý je schopný povedať, že o desať rokov potrebujeme 284 tkáčov a 374 oceliarov, pretože taký systém na svete neexistuje, aj keď pán minister ho tu chce vytvoriť. Ale to je, prečo je to nie veľmi domyslené.
Ale prečo je to nebezpečné. Lebo koniec koncov ja osobne si úprimne myslím, že vláda má právo na nedomyslené kroky, pokiaľ niečo neohrozujú. Má na to mandát. A len preto, že sa to mne nepáči, ak by to ničomu neškodilo, by som pokojne povedal, že spravte si to podľa svojho, potom uvidíme, čo sa stane. Problém však tohto návrhu je, že on je aj v skutočnosti veľmi nebezpečný. V čom spočíva tá nebezpečnosť? Máme pred sebou demografickú zmenu, sme v jej strede a tá demografická zmena zapríčiňuje, že počet detí, ktoré chodia na stredné školy bude počas najbližších 8 rokov asi o 20 % nižšie oproti dlhodobému priemeru. To znamená, že buď budeme živiť o 20 % väčšiu sieť, než potrebujeme, alebo sa tá sieť bude nejakým spôsobom optimalizovať. Ešte aj z minulosti sme zdedili z tej siete určité nadstavy, ktoré tiež by bolo vhodné riešiť, čo aj pán minister zdôrazňuje, myslím, že na tom sa zhodneme. To znamená, nehovoríme teda o nejakej teórii, hovoríme o tom, že sa budú zatvárať triedy a školy v tejto krajine, a to pomerne rozsiahlym spôsobom. Otázka je, ako sa budú zatvárať. Podľa tohto návrhu župy kontrolované dnes v siedmich prípadoch z ôsmich stranou SMER o tom rozhodnú a ministerstvo kontrolované stranou SMER to potvrdí alebo nepotvrdí. Otázka je, podľa akých kritérií sa budú rozhodovať tieto župy a podľa akých kritérií to potom ministerstvo potvrdí alebo nepotvrdí. Toto rozhodovanie spočíva v dvoch krokoch. Jeden krok je určenie celkového množstva. To znamená, o koľko tried v danej oblasti si kraj povie, že v tom kraji chce alebo nechce mať. Tam, ako som spomenul, je pomerne v skutočnosti ťažké prísť na to, koľko toho trh práce potrebuje, a malo by väčší zmysel ísť po kvalite. Ale to je len prvý krok. Druhý krok, a ten je oveľa nebezpečnejší a podstatnejší, je, samozrejme, že je potrebné sa rozhodnúť, kto z tej hry pôjde von. To znamená, že povieme si, koľko miest, alebo kraj si povie, koľko miest chce, ale potom aj kraj povie, ak tých miest je menej, ako je dnes reálna kapacita, koho z tej siete vylúči.
A tu dochádzame k zásadnému problému tohto návrhu, ktorým je kombinácia zásadného konfliktu záujmov vyšších územnosprávnych celkov s nedostatočným zázemím. Čo konkrétne tu mám na mysli? Vyššie územné celky zriaďujú drvivú väčšinu stredných škôl. Potom ďalšia výraznejšia kapacita sú cirkevné stredné školy a určitá kapacita, najmenšia, sú súkromné stredné školy. Keď sa vyšší územný celok bude rozhodovať, že potrebuje zavrieť alebo chce zavrieť x tried v nejakej oblasti, a bude sa rozhodovať medzi svojimi a cudzími, tak chcem vidieť ten vyšší územný celok, ktorý bude primárne zatvárať svoje triedy. Ten konflikt záujmov je tam takmer neudržateľný. Aj ten vnútorný tlak tam bude takmer neudržateľný. Čo to zhoršuje, to je fakt, že v tom zákone a pri jeho uplatnení absolútne chýbajú objektívne kritériá na to, ako sa to má diať, to rozhodovanie, kto pôjde z kola von, keď už niekto z kola von v danom odbore ísť musí. V tejto situácii, keď si, povedzme, VÚC povie, že potrebuje menej stavbárov a chce zatvoriť triedy na stavebných odborných školách, bude mať stavebné učilište alebo odbornú školu už pravda dneska verejnú, súkromnú, cirkevnú, no tipnime si, ktorú asi zvrie, keď už bude musieť niektorú zavrieť.
A to je ten problém tohto zákona, že namiesto toho, aby sme jednak išli po kvalite, a nie po odboroch, dávame právomoc bez kritérií tým, ktorí sú z definície v konflikte záujmov. Chcem zdôrazniť, že to nie je kritika vyšších územných celkov. Tie nie sú v tom konflikte záujmov preto, že by boli nejaké zlé, naopak, čím viac sa o tú doterajšiu svoju sieť starali, čím viac o nej uvažujú, čím viac na nej pracujú, o to úprimnejšie sú určite presvedčené, že to je to najlepšie, a o to viac sú nabrúsené na tú súkromno-cirkevnú sieť. To znamená, že ten konflikt záujmov naozaj prirodzene vyplýva práve z toho ich zásadného zástoja v školstve. A tak ako by ste asi nežiadali niekoho, koho dcéra súťaží v nejakej súťaži, aby on hodnotil a porovnával ju s ďalšími dvoma súťažiacimi a potom rozhodol, kto najkrajšie krasokorčuľoval, tak asi ťažko môžeme žiadať vyšší územný celok, aby rozhodol, ktorá trieda je najlepšia, ktorá trieda je najhoršia, ak jedna je jeho a tá druhá jeho nie je. To je základný problém, na ktorý ministerstvo žiadnu odpoveď zatiaľ neponúklo.
Myslím si, že je aj lepšia alternatíva. A to je naozaj alternatíva ísť po kvalite a ísť cestou objektívnych kritérií. Dnes už nie sme v situácii ako pred 12 rokmi, keď sme nemali dáta. Dnes máme Monitor 9, dnes máme maturitu vďaka, treba povedať, všetkým vládam, ktoré tu boli za posledných 10 rokov alebo 12 rokov. Vieme zmerať nielen výsledky stredných škôl, ale často vieme zmerať aj pridanú hodnotu tých škôl. To znamená, nebudeme diskriminovať tie školy, ktoré majú slabších študentov, ale potom z nich niečo urobia. Máme Štátnu školskú inšpekciu, ktorá má svoje určité muchy, ale napriek tomu produkuje veľa cenných zistení. Ale máme koniec koncov aj štatistiky o uplatnení na trhu práce, ale aj o uplatnení na vysokých školách. Každý z týchto údajov má svoje chybičky a voči každému z nich sa dá namietať, ale myslím si, že spolu ponúkajú oveľa silnejšiu schopnosť hodnotiť, ktorá škola má zostať v hre a ktorá škola v hre zostať nemá, ktorú triedu treba zavrieť a ktorú triedu treba rozšíriť, ako rozhodovanie vyšších územných celkom v tom, ako som už povedal, neriešiteľnom konflikte záujmov. Preto si dovolím vysloviť zásadný nesúhlas s prístupom ministerstva a apelovať na vás všetkých, aby sme buď tento zákon neschválili alebo ho v druhom čítaní zmenili týmto smerom. Ďakujem veľmi pekne.