Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi dnes už druhýkrát vystúpiť, opäť k mimoriadne závažnej veci. V každom prípade pána ministra nemožno zatiaľ obviniť, že by nám predkladal nejaké nepodstatné drobnosti.
Takže dovoľte mi vyjadriť sa k tomuto návrhu novely zákona a konkrétne k jednému a z môjho pohľadu jeho najdôležitejšiemu, ale, bohužiaľ, negatívnemu aspektu a to je návrh, podľa ktorého vyšší územný celok bude všeobecne záväzným nariadením po prerokovaní v Krajskej rade pre odborné vzdelávanie určovať triedy, ktoré sa budú otvárať v danom kraji, a to teda aj pre verejné školy, aj pre cirkevné, aj pre súkromné.
Tento návrh je z môjho pohľadu, akokoľvek znie na prvé počutie dobre, v skutočnosti ani nie veľmi domyslený. A je aj pomerne nebezpečný. A pokúsim sa to vysvetliť v tejto rozprave.
Problém je, že ten návrh je postavený na jednom nereálnom očakávaní, možno až, dá sa povedať, hlúpom a na jednom nebezpečnom očakávaní, resp. pilieri mocenskom.
Pokiaľ ide o to nereálne očakávanie, ten návrh vychádza z predpokladu, že je možné a vhodné odhadnúť, kde bude trh práce o 5 až 10 rokov, a na základe toho zmeniť sieť stredných škôl podľa odborov, teda prispôsobiť odbory trhu práce. To znie naozaj veľmi dobre. Ale nie je to v skutočnosti veľmi zmysluplné hneď z troch dôvodov.
Ten prvý dôvod je, že je úplne nereálne vedieť, kde bude trh práce o 5 až 10 rokov. To nehovorím ako nejakú teóriu. Keď som sa pripravoval na diskusiu o tomto zákone, naštudoval som si najlepšiu svetovú prax v tomto smere, o ktorú sa pokúša americký štatistický úrad, ktorý venuje milióny dolárov, aby produkoval takéto desaťročné prognózy, kam pôjde trh práce Spojených štátov v najbližších desiatich rokoch. Keďže je to americký štatistický úrad, robí aj evalvácie. Potom ako realita sa to porovnáva s ich predikciami spred desiatich rokov. A pred rokom publikovali vlastne hodnotenie teda, ako to trafili pri tom svojom odhade, ktorý robili pred desiatimi rokmi. Zistili, že to netrafili takmer vôbec. Vo veľmi malom počte odborov boli schopní odhadnúť, kam sa trh práce v Amerike vyvinie. A v mnohých odboroch sa líšili, teraz nehovorím o 2 %, 5 % ani 10 %, ale desiatkach percent.
Len dva malé príklady. Na pozitívnej strane v ťažbe ropy pacuje dnes v Amerike takmer dvojnásobok ľudí, ako si to mysleli pred desiatimi rokmi. Naopak, v odevnom a pletiarenskom priemysle je to o 60 až 65 % menej ľudí, ako si to mysleli pred desiatimi rokmi. To je, prosím pekne, v situácii, kde jeden z najlepšie fungujúcich štatistických úradov na svete venoval milióny dolárov v snahe to predvídať. Ale som si istý, že úradníci na našich VÚC-kach to budú vedieť robiť o to lepšie a že oni sa mýliť nebudú.
Druhý ale problém je v tom, že bez ohľadu na to je nerelevantné sa pozerať na 5 až 10 rokov dopredu z dvoch dôvodov. Vzdelávací systém musí o dieťati premýšľať so štyridsaťročným horizontom, pretože, keď ja raz vypustím osemnásťročné dieťa alebo devätnásťročné dieťa zo školy, tak potrebujem, aby malo zručnosti a schopnosti byť na trhu práce úspešné do veku 62 rokov, v budúcnosti ešte aj dlhšie. To znamená to, že ak ho dneska zamestnám, je pomerne nanič, ak o 5 rokov o miesto príde.
A tretí dôvod, a to s tými dvoma súvisí, je, že je to nerelevantné aj preto, lebo dieťa s kvalitným vzdelaním sa vie uplatniť a prispôsobiť rôznym odborovým štruktúram a dieťa s nekvalitným vzdelaním aj malá zmena trhu práce odfúkne. Inými slovami, u ľudí, ktorí sú dobre vzdelaní, majú dobré zručnosti, keď sa aj niečo zmení a musia ísť robiť namiesto odboru odbor x alebo y, sa tomu oveľa ľahšie prispôsobia. Ľudia, ktorí vedia robiť len nejakú veľmi úzku vymedzenú činnosť a majú nekvalitné vzdelanie zo školy, stačí, aby sa máličko zmenil zamestnávateľ, zavrela sa fabrika, znížila sa zamestnanosť, aj keby sa mali posunúť len o pol odvetvia ďalej, už toho nemusia byť schopní.
Z tohto dôvodu chcem povedať a k tomu sa na záver vrátim, že kľúčom je budovať kvalitný školský systém, nie systém, ktorý je schopný povedať, že o desať rokov potrebujeme 284 tkáčov a 374 oceliarov, pretože taký systém na svete neexistuje, aj keď pán minister ho tu chce vytvoriť. Ale to je, prečo je to nie veľmi domyslené.
Ale prečo je to nebezpečné. Lebo koniec koncov ja osobne si úprimne myslím, že vláda má právo na nedomyslené kroky, pokiaľ niečo neohrozujú. Má na to mandát. A len preto, že sa to mne nepáči, ak by to ničomu neškodilo, by som pokojne povedal, že spravte si to podľa svojho, potom uvidíme, čo sa stane. Problém však tohto návrhu je, že on je aj v skutočnosti veľmi nebezpečný. V čom spočíva tá nebezpečnosť? Máme pred sebou demografickú zmenu, sme v jej strede a tá demografická zmena zapríčiňuje, že počet detí, ktoré chodia na stredné školy bude počas najbližších 8 rokov asi o 20 % nižšie oproti dlhodobému priemeru. To znamená, že buď budeme živiť o 20 % väčšiu sieť, než potrebujeme, alebo sa tá sieť bude nejakým spôsobom optimalizovať. Ešte aj z minulosti sme zdedili z tej siete určité nadstavy, ktoré tiež by bolo vhodné riešiť, čo aj pán minister zdôrazňuje, myslím, že na tom sa zhodneme. To znamená, nehovoríme teda o nejakej teórii, hovoríme o tom, že sa budú zatvárať triedy a školy v tejto krajine, a to pomerne rozsiahlym spôsobom. Otázka je, ako sa budú zatvárať. Podľa tohto návrhu župy kontrolované dnes v siedmich prípadoch z ôsmich stranou SMER o tom rozhodnú a ministerstvo kontrolované stranou SMER to potvrdí alebo nepotvrdí. Otázka je, podľa akých kritérií sa budú rozhodovať tieto župy a podľa akých kritérií to potom ministerstvo potvrdí alebo nepotvrdí. Toto rozhodovanie spočíva v dvoch krokoch. Jeden krok je určenie celkového množstva. To znamená, o koľko tried v danej oblasti si kraj povie, že v tom kraji chce alebo nechce mať. Tam, ako som spomenul, je pomerne v skutočnosti ťažké prísť na to, koľko toho trh práce potrebuje, a malo by väčší zmysel ísť po kvalite. Ale to je len prvý krok. Druhý krok, a ten je oveľa nebezpečnejší a podstatnejší, je, samozrejme, že je potrebné sa rozhodnúť, kto z tej hry pôjde von. To znamená, že povieme si, koľko miest, alebo kraj si povie, koľko miest chce, ale potom aj kraj povie, ak tých miest je menej, ako je dnes reálna kapacita, koho z tej siete vylúči.
A tu dochádzame k zásadnému problému tohto návrhu, ktorým je kombinácia zásadného konfliktu záujmov vyšších územnosprávnych celkov s nedostatočným zázemím. Čo konkrétne tu mám na mysli? Vyššie územné celky zriaďujú drvivú väčšinu stredných škôl. Potom ďalšia výraznejšia kapacita sú cirkevné stredné školy a určitá kapacita, najmenšia, sú súkromné stredné školy. Keď sa vyšší územný celok bude rozhodovať, že potrebuje zavrieť alebo chce zavrieť x tried v nejakej oblasti, a bude sa rozhodovať medzi svojimi a cudzími, tak chcem vidieť ten vyšší územný celok, ktorý bude primárne zatvárať svoje triedy. Ten konflikt záujmov je tam takmer neudržateľný. Aj ten vnútorný tlak tam bude takmer neudržateľný. Čo to zhoršuje, to je fakt, že v tom zákone a pri jeho uplatnení absolútne chýbajú objektívne kritériá na to, ako sa to má diať, to rozhodovanie, kto pôjde z kola von, keď už niekto z kola von v danom odbore ísť musí. V tejto situácii, keď si, povedzme, VÚC povie, že potrebuje menej stavbárov a chce zatvoriť triedy na stavebných odborných školách, bude mať stavebné učilište alebo odbornú školu už pravda dneska verejnú, súkromnú, cirkevnú, no tipnime si, ktorú asi zvrie, keď už bude musieť niektorú zavrieť.
A to je ten problém tohto zákona, že namiesto toho, aby sme jednak išli po kvalite, a nie po odboroch, dávame právomoc bez kritérií tým, ktorí sú z definície v konflikte záujmov. Chcem zdôrazniť, že to nie je kritika vyšších územných celkov. Tie nie sú v tom konflikte záujmov preto, že by boli nejaké zlé, naopak, čím viac sa o tú doterajšiu svoju sieť starali, čím viac o nej uvažujú, čím viac na nej pracujú, o to úprimnejšie sú určite presvedčené, že to je to najlepšie, a o to viac sú nabrúsené na tú súkromno-cirkevnú sieť. To znamená, že ten konflikt záujmov naozaj prirodzene vyplýva práve z toho ich zásadného zástoja v školstve. A tak ako by ste asi nežiadali niekoho, koho dcéra súťaží v nejakej súťaži, aby on hodnotil a porovnával ju s ďalšími dvoma súťažiacimi a potom rozhodol, kto najkrajšie krasokorčuľoval, tak asi ťažko môžeme žiadať vyšší územný celok, aby rozhodol, ktorá trieda je najlepšia, ktorá trieda je najhoršia, ak jedna je jeho a tá druhá jeho nie je. To je základný problém, na ktorý ministerstvo žiadnu odpoveď zatiaľ neponúklo.
Myslím si, že je aj lepšia alternatíva. A to je naozaj alternatíva ísť po kvalite a ísť cestou objektívnych kritérií. Dnes už nie sme v situácii ako pred 12 rokmi, keď sme nemali dáta. Dnes máme Monitor 9, dnes máme maturitu vďaka, treba povedať, všetkým vládam, ktoré tu boli za posledných 10 rokov alebo 12 rokov. Vieme zmerať nielen výsledky stredných škôl, ale často vieme zmerať aj pridanú hodnotu tých škôl. To znamená, nebudeme diskriminovať tie školy, ktoré majú slabších študentov, ale potom z nich niečo urobia. Máme Štátnu školskú inšpekciu, ktorá má svoje určité muchy, ale napriek tomu produkuje veľa cenných zistení. Ale máme koniec koncov aj štatistiky o uplatnení na trhu práce, ale aj o uplatnení na vysokých školách. Každý z týchto údajov má svoje chybičky a voči každému z nich sa dá namietať, ale myslím si, že spolu ponúkajú oveľa silnejšiu schopnosť hodnotiť, ktorá škola má zostať v hre a ktorá škola v hre zostať nemá, ktorú triedu treba zavrieť a ktorú triedu treba rozšíriť, ako rozhodovanie vyšších územných celkom v tom, ako som už povedal, neriešiteľnom konflikte záujmov. Preto si dovolím vysloviť zásadný nesúhlas s prístupom ministerstva a apelovať na vás všetkých, aby sme buď tento zákon neschválili alebo ho v druhom čítaní zmenili týmto smerom. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Na pána Bublavého myslím si, že odpovedal pán Šebej lepšie, než by som to kedykoľvek dokázal, takže budem len stručný.
Čo je na tom prekvapujúce, a to nielen o nedôvere samospráve, je to, že ako som spomenul v prejave, tento boj tu existuje dlho. Ale vždy na jednej strane toho boja bolo ministerstvo financií, pre ktoré je, samozrejme, ľahšie dohodnúť sa so samosprávami, že im naleje peniaze týmto spôsobom, a nič viac ho to nestojí a má uvoľnený určitý priestor. A na druhej strane bolo ministerstvo školstva, ktoré viac trápi, aby sa zachovali centrá voľného času a fungovali. Jediný raz, keď sa toto narušilo, keď ministerstvo školstva prestalo bojovať za centrá voľného času a začalo bojovať za záujmy samospráv ministerstva financií, teda to bolo za prvej Ficovej vlády. Ale, ako kolega Poliačik povedal, tam po chvíli sa začalo už ustupovať aj teraz. A z toho hľadiska keby tu sedel pán minister Kažimír a presviedčal nás, že je to super, tak by ma to neprekvapilo, lebo viem si predstaviť, že aj pán minister Mikloš by to za svojho času možno tak riešil. Ale to, že tu sedí minister školstva s týmto návrhom a aktívne ho presadzuje, sa priznám, je z môjho pohľadu veľmi prekvapujúce. A hovorí to niečo o dominancii záujmov takých tých užších finančných. A teraz nemyslím žiadne korupčné, myslím jednoducho finančné záujmy samosprávy. Ďakujem.

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť v mene klubu SDKÚ – DS k tomuto návrhu zákona.
Napriek tomu, že kolega Poliačik tu zastupoval poslanecký klub Slobody a Solidarity, myslím, že naše názory a vyjadrenia na túto otázku sú takmer identické. Takže nebudem opakovať mnohé tie veci, ktoré on povedal, teda nie preto, že by som s nimi nesúhlasil, ale naopak, pretože by som ich sám povedal, ak by on už ich nevyjadril. Dovoľte mi preto doplniť niektoré veci, ktoré nestihol, alebo predsa len nechcel už nadstavovať tú rozpravu, povedať a možno niektoré veci aj sa pokúsiť povedať ešte jasnejšie, aby sme sa v tej hmle čísiel, ktorá sa tu vyťahuje, a nejakých prípadov nestratili. Takže skúsim stručne, ale naozaj vytiahnuť to podstatné.
Jedno číslo, ktoré tu ešte, myslím, nezaznelo, pokiaľ som počúval tú rozpravu, je, že máme centrá voľného času, ktoré pôsobia v 244 obciach a mestách na Slovensku, pričom na Slovensku je, ako vieme, 2 891 miest a obcí. To znamená návrh, ktorý hovorí, že peniaze na centrá voľného času už nepôjdu tam, kde deti chodia do týchto centier, ale pôjdu obciam, kde tie deti bývajú. To znamená, že pôjdu peniaze aj do 2 647 obcí, kde dnes takéto zariadenia zriadené nie sú. To je fakt. To je otázka, ako tento fakt budeme interpretovať.
My, ako opozícia, interpretujeme, ale aj samotné centrá voľného času, treba povedať, interpretujú tento fakt ako faktickú likvidáciu existujúcej siete centier voľného času, a to z nasledovných dôvodov. Ten prvý dôvod, ktorý tu už bol povedaný, je, že obce budú mať právo nedať tieto prostriedky centrám voľného času v plnej miere, nebudú tieto prostriedky účelovo viazané tým spôsobom, ako to bolo doteraz.
Pán poslanec Bublavý, môj takmer menovec, niekedy si nás ľudia aj kvôli tomu mýlia, hovoril o tom, že je urážaním samosprávy hovoriť o tom, že tie prostriedky potom dávať nebudú. Ja si dovolím poukázať na dve veci.
Prvý fakt je ten, že mnohé obce, osobitne menšie obce, sú na Slovensku v zúfalej finančnej situácii. To znamená, že myslím si, že málokto si trúfne myslieť, že starosta si radšej kúpi mercedes, akoby platil deťom krúžky, možno aj taký je, ale pochybujem, a v tom s vami, pán poslanec, súhlasím, že ak takí sú, tak ich je veľmi málo. A dúfam, že v tých svojich obciach ani dlho nevydržia. Takže nehovoríme o tom, že peniaze sa prelejú na nejaké hlúposti alebo na to, že, hovorím, samospráva nevie, čo od radosti robiť, aj keď niekedy musím povedať, že niektoré tie platy, najmä v menších a stredných obciach, v porovnaní napríklad s platmi slovenských aj ministrov, sa mi zdajú možno nadhodnotené, ale nie sú to také veľké peniaze, aby som to tu riešil.
Čo je problém, je naozaj to, že veľa obcí čelí dnes v súčasnej ekonomickej situácii katastrofe, ktorú treba riešiť. O tom sú debaty medzi odborníkmi na samosprávu, či municipalizovať, ako inak spájať obce, ako im pomáhať vykonávať spoločné činnosti, to asi dnes nie je téma rozpravy, ale toto objektívne je fakt. Demografická zmena, či už je to starnutie obyvateľstva, sťahovanie sa obyvateľstva spojené s ekonomickou krízou, toto ešte urýchľujú. A čo sa stane, keď zrazu uvoľníme nejaký balík peňazí na voľné použitie obcí, osobitne týchto malých obcí, ktoré dnes tieto centrá nemajú? No som ochotný sa s vami staviť, že veľká časť tých obcí v ťažkej finančnej situácii tie peniaze použije na iné veci mimo školstva, aby zachránila svoje služby. Ja dokonca to ani nepovažujem, keď sa to schváli z ich strany, za nejaký hyenizmus, budú sa snažiť zachrániť svoje obce tak, ako v rámci zákona to urobiť môžu. Moja otázka však je, či je v záujme tejto krajiny, aby sme sanovali finančnú krízu obcí, najmä malých obcí, tým, že oberieme slovenské deti o centrá voľného času. To je moja otázka. To nie je otázka, ktorá by bola nedôverou k samospráve, ktorá by bola spochybňovaním starostov. Ja si ich veľmi vážim. Tiež medzi nich chodím. A, samozrejme, v každej skupine sa vždy nájdu dobrí aj zlí. Ale slovenskí starostovia naozaj sú skupina, ktorá sa veľmi snaží svoje obce zveľaďovať. Ale popísal som situáciu, ktorej budú čeliť. A nemyslím si, že na to bude mať pán minister presvedčivú odpoveď, aj keď som si istý, že sa o tú odpoveď pokúsi.
Druhý problém. A chcem zároveň zdôrazniť, že toto nie je nová otázka. Pán exminister Fronc, nevidím ho tu teraz, má vystúpiť po mne, môže potvrdiť alebo vyvrátiť, ale myslím si, že potvrdí, že už keď sa schvaľovala fiškálna decentralizácia v roku 2004 v tomto parlamente, bola diskusia o tejto otázke nielen v súvislosti s centrami voľného času, ale aj v súvislosti so ZUŠ-kami, v súvislosti so škôlkami, v súvislosti so všetkými teda originálnymi kompetenciami v školstve, kde ZMOS a aj teda pán splnomocnenec Nižňanský vtedy chceli, aby všetky peniaze išli obciam podľa trvalého bydliska a aby obce si s nimi narábali, ako chcú. Viac-menej je to veľmi blízke tomu, čo je dneska v tomto návrhu. A treba povedať, že vtedajší pán minister školstva Fronc, ale ja napríklad ako štátny tajomník ministerstva práce, ale aj poslanci školského výboru viacerí z vtedajšej vládnej koalície Dzurindovej vlády neboli za to. A neboli za to z dvoch dôvodov. Jeden z nich bol, že je naozaj táto potreba určitej účelovej viazanosti. A ten druhý dôvod bol ten, ktorý tiež tu už bol stručne pomenovaný. A to je naozaj otázka komplikovanosti. Ak máme situáciu, že deti z malých obcí, pre ktoré nie je realistické zriaďovať centrá v tých malých obciach, chodia do tých väčších, a ak naozaj si myslíme, že 52 starostov sa bude dohadovať s jedným z nich kvôli finančným krokom v rozsahu 50, 100, 200 eur ročne za pár detí, tak sme veľmi naivní, osobitne ak to, keď sa nedohodnú, bude znamenať, že tie peniaze im zostanú v obci. Myslím si, že to bol hlavný argument aj vtedy, že jednoducho pre mnohé deti z menších obcí, ktoré sú neďaleko ale väčších spádových obcí, miest, jednoducho takýto krok povedie k reálnemu znemožneniu alebo sťaženiu prístupu, vtedy sa diskutovalo o škôlkach, o ZUŠ-kách, o všetkom, dneska máme tú úlohu užšiu. Inými slovami, nie je tento problém nový, vždy tu bola jedna strana, ktorá chcela to, čo aj dnes predkladá minister, aby to išlo všetkým obciam podľa miesta bydliska, čo znamená reálne zvýhodnenie malých obcí, aby to nebolo viazané, aby sa takto mohla sanovať ich ekonomika. A vždy tu bola druhá strana, ktorú som, priznám sa, vždy zastupoval aj ja a zastupujem dodnes, ktorá hovorí, že to nie je správne. A tie dôvody som sa pokúsil uviesť.
Dovoľte mi ešte na záver povedať jednu vec. Pán minister aj pán spravodajca hovorili o podvodoch, chcem len povedať, že tie čísla, ktoré ste uvádzali, pán spravodajca, môžu indikovať aj podvody, alebo zneužívanie, aj zvýšený záujem. Bez hlbšej analýzy nevieme, koľko z toho je čo. Ale myslím si, že určite tam nejaké percento zneužívania je. Na tom sa asi vieme zhodnúť. A treba proti nemu zakročiť. To, ako sa proti nemu dá zakročiť rôznymi spôsobmi, už bolo povedané, a teda sú aj iné spôsoby ako ten, čo je tu navrhovaný, a ten, ktorý zabije veľa centier voľného času. Ja sa priznám, že keď som ten návrh zákona čítal, spomenul som si na starú poviedku Stanislawa Lema, poľského sci-fi autora, o počítačovom mozgu, povedzme, takom centrálnom mozgu ľudstva, ktorému zadali úlohu nájsť liek, ktorý zastaví šírenie rakoviny. A počítač dlhé noci pracoval a potom povedal, že zastreľte chorého, rakovina sa prestane šíriť. Mal pravdu. Pán minister, riešenie, ktoré ste vy priniesli, je to isté. Zastreľte centrá voľného času, nebudú podvádzať. Súhlasím, len, priznám sa, zdá sa mi to trochu priveľká cena. A preto na záver, keď som už išiel hovoriť, tak som našiel na sociálnej sieti citát nejakého pána, myslím, že nepracuje v centre voľného času, ale myslím, že to vystihol pekne, takže dovoľte mi skončiť pred tým, než dám svoj procedurálny návrh, ním. Napísal, že ak nie sú peniaze na centrá voľného času, určite sa nájdu na protidrogové programy a polepšovne. A preto, že tento prístup, si myslím, by nám nemal byť blízky, dovoľte mi predniesť procedurálny návrh na to, aby sa v rokovaní o tomto zákone nepokračovalo. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi v prvom rade poďakovať vám za umožnenie zmeny programu a dovolím si pristúpiť k samotnému návrhu. Tento návrh pokračuje v tendencii, ktorú sme spoločne započali už v minulom roku, a to je v snahe posilniť konkurenciu na trhu hypotekárnych úverov.
Táto konkurencia v praxi funguje primárne cez možnosť toho, kto hypotekárny úver má, ho predčasne splatiť a zobrať si následne podobný úver z inej banky za výhodnejších podmienok. Tento tlak, toto vytvára tlak na banky, aby poskytovali čo najvýhodnejšie podmienky, ktoré zodpovedajú momentálnej trhovej situácii. Problémom však bolo v minulosti a stále aj v nej je, v nejakej miere, že, samozrejme, banky majú záujem si klienta udržať a toto mu znemožniť, samozrejme, legálnymi prostriedkami. A využívajú na to, využívali na to práve rôzne poplatky za predčasné splatenie, ktorými sa snažili takýto postup znevýhodniť. Minulý rok sme prijali zákon, ktorý za určitých okolností zilegálnil alebo teda robil nezákonným vyberanie takýchto poplatkov. V tomto návrhu to posúvame ďalej a snažíme sa reagovať aj na podnety z praxe, ktoré od účinnosti tohto zákona vznikli. Konkrétne robíme nasledovné veci.
Prvá vec, ktorá, ktorá sa tam navrhuje, je, aby bolo možné takto predčasne splatiť nielen celý hypotekárny úver, ale aj časť. Druhý bod, ktorý je tam obsiahnutý, vychádza z poznatkov z praxe, kde my sme uložili banke, aby dva mesiace pred zmenou fixácie úrokovej sadzby upovedomila klienta o možnosti o tejto zmene a tým mu aj vytvorila možnosť to splatiť. Niektoré banky však následne majú veľmi skrátenú lehotu na podávanie takýchto žiadostí, preto navrhujem, aby banky museli dať dva mesiace klientom a tým pádom, ak chcú, aby predložil v určitom bode takúto žiadosť, tak im zaslali informáciu dva mesiace pred tým.
Zároveň, keďže mnoho bánk ani klientov neinformuje o týchto možnostiach, tak dávam povinnosť v tomto liste aj klienta o možnosti bez poplatkov, pokút a iných nákladov predčasne hypotéku splatiť, aby to tam uvedené bolo, a takisto zavádzame, spresňujeme stransparentnenie úrokových sadzieb medzi bankami pre účely posilnenia konkurencie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Priznám sa, že neviem kto bujnel za minulej vlády, lebo som dokumentoval, že minulá vláda práve najvýraznejšie znížila počet štátnych tajomníkov v histórii tejto krajiny od roku '93, kde naozaj len dve ministerstvá mali viac ako toho nevyhnutného jedného, a to ministerstvo financií a ministerstvo dopravy. Práve prvá Ficova vláda mala štátnych tajomníkov všade dvoch, všade tam, kde sa dalo, a pomaly aj tam, kde sa nedalo. A táto vláda znovu tento trend znovu nasleduje, takže priznám sa, že ak ste povedali, že to vezmete len za okolnosti, že priznám niečo, čo nie je pravda, tak vám ťažko môžem vyhovieť, akokoľvek veľmi by som chcel.
Druhá vec na pána kolegu Martvoňa. Opäť takéto pekné freudovské prerieknutie. Ja úplne rešpektujem, že je to predstava vašej vlády o vládnutí, a tá je, že vždy treba viac a viac a viac politických nominantov a viac a viac predstaviteľov, len si dovolím na to poznamenať, že skutočným dôvodom, keď sa pozriete na ten zoznam, nie je ani tak to, že by potrebovala tá vláda toľko odborno-politických zástupcov ministra, aby stihla naozaj pracovať v prospech ľudí, ako ste spomínali. Ale pretože okrem jedného politruka tam väčšinou potrebujete aj jedného odborníka. Takže popri jednom Pellegrinim musíte mať jedného Hudáka, popri jednom Palkovi tam musíte mať, Ježiš, teraz som aj zabudol, je to taká osobnosť, ospravedlňujem sa, vypadlo mi meno druhého štátneho tajomníka ministerstva dopravy, na pôdohospodárstve popri pani profesorke zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity tam musí mať tiež aj svojho politruka. To znamená, že skutočný dôvod je ten, že z minulej vlády ste sa naučili, že keď nemáte odborníkov na poste štátnych tajomníkov, hrozí to problémom, ale keďže teda nie ste schopní nominovať len odborníkov, tak si to v týchto ministerstvách kombinujete na úkor daňovníkov. Uznávam, je to lepšie riešenie ako to minulé, ale stále nie optimálne. Ďakujem

Ďakujem pekne. Takže rokujeme o kompetenčnom zákone, zákone, ktorý zriaďuje a upravuje kompetencie najvyšších orgánov štátnej správy, ministerstiev a ostatných ústredných štátnej správy, ako aj procesy, ktorými sa riadia. Keď som videl tento návrh v programe zároveň s takými zákonmi, ako je zákon na osobitné zdanenie bánk alebo energetiky a iných monopolov, keď som ho tam videl v súčinnosti s balíčkom, ktorý má riešiť podvody v oblasti dane z pridanej hodnoty, tak som očakával, že toto bude ten prvý príklad z úspor na výdavkovej strane, na strane úradu a štátu, ako by sa asi patrilo predložiť zároveň aj s balíčkami zvyšujúcimi dane a poplatky, ale musím konštatovať, že po prečítaní toho návrhu, nič také tam nie je.
Nezmenil sa a nemení sa ani počet členov vlády. Len jeden podpredseda vlády sa vymieňa za druhého. Neurobila sa ani takáto symbolická úspora, aby sa zrušil aspoň jeden post, aj to len preto, aby pán Vážny a pán Poór nestratili svoju spoločenskú vážnosť a možnosť získať primeraný podiel na verejnom obstarávaní. Počet štátnych tajomníkov sa neznižuje, ale naopak sa zvyšuje. Za minulej vlády bola na každom ministerstve po jednom štátnom tajomníkovi s výnimkou dvoch ministerstiev, ministerstva financií a ministerstva dopravy. Táto vláda k tomu pridáva druhého štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí, druhého štátneho tajomníka na ministerstve vnútra, druhého štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva, druhého štátneho tajomníka ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a druhého štátneho tajomníka ministerstva na ministerstve hospodárstva. Zvlášť, takmer štvornásobne, sa zvyšuje počet druhých štátnych tajomníkov, a to naozaj na rezortoch, ktoré ani v minulosti až takúto zásadnú potrebu nevykazovali. Takisto sa nemení počet úradov, počet ostatných ústredných orgánov je v zákone 10. Doteraz po návrhu je desať. To znamená, že sme svedkami toho, že vláda prišla do parlamentu so zákonom o organizácii ústrednej štátnej správy, ktorý neprináša žiadne úspory, a zároveň s tým vláda koná kroky, ktorými, naopak, počet najvyšších politických predstaviteľov o ktorých počty ustanovuje tento zákon, zvyšuje v rámci kompetencií, ktorý tento zákon zvyšuje v rámci kompetencií, ktorý tento zákon dáva.
Preto, dovoľte mi, v mene klubu SDKÚ - DS povedať, že SDKÚ - DS nemôže podporiť takúto novelu a nemôžme ju ani akceptovať ako prvý krok k šetreniu na štáte. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, som v predchádzajúcom vystúpení dnes popoludní, som vzácne ocenil kompetentný návrh aj zo strany strany SMER, ale, bohužiaľ, v tomto návrhu, o ktorom diskutujeme teraz, to už možné nie je. Hovoríme o novele kompetenčného zákona v prvom čítaní. (Ruch v sále.) Pán predsedajúci, ak vás môžem poprosiť.

Ďakujem pekne. Ja len veľmi stručne by som chcel doplniť to, že to, čo povedali kolegovia, že vzhľadom na, by som povedal, že na veľmi vysokú kvalitu tej diskusie, ktorú tu vedieme momentálne o politických nomináciách, predsa len doplniť ešte o jeden komplikujúci faktor, ktorý už stručne naznačil pán poslanec Viskupič, a to je ten, že ministerstvo financií nie vždy bývalo takýmto semeniskom kvality. Mám s ním osobné dlhoročné skúsenosti a môžem vás uistiť, že do roku 2003 to tak nebolo. Na to, aby sa ním mohlo stať, ho musel najprv Ivan Mikloš pomerne brutálne vyčistiť a za to patrí jemu zásluha, že to nenahradil svojimi straníckymi kamarátmi, ale naozaj to nahradil schopnými mladými úradníkmi, ale patrí aj uznanie pánovi Počiatkovi, ktorý tu momentálne nie je, ale verím, že mu to pán Kažimír, ako jeho štátny tajomník sprostredkuje, že keď v 2006-om prišli na to ministerstvo, tak akceptovali to, že tí úradníci sú, hoci boli dosadení za nejakej vlády, nie sú dosadení politicky, ale odborne a neurobili, by som povedal, nejakým spôsobom následné politické čistky.
A práve týmto dvojkrokovým prístupom, kde teda jeden minister nasadil kvalitu, aj za cenu brutálnych zmien a druhý minister mu uveril, že tá kvalita je naozaj personálna a nie je to politická kvalita, dosiahli to, že dnes už ten cyklus je pomerne usadený a dnes keby prišiel minister, ktorý by to chcel politicky vyčistiť, stretol by sa asi naozaj s razantným odporom. Takže z tohto hľadiska, keď chceme hovoriť o tom, ako zmeniť štátnu správu k lepšiemu, tam, kde kvalitná je, ľahšie sa ju bráni, tam, kde je nekvalitná, tam, kde je nekvalitná, tam naozaj treba ju najprv v prvom kroku začať skvalitňovať a to tiež vyžaduje silnú vôľu. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, do tejto rozpravy som sa prihlásil ešte na začiatku schôdze, kedy som netušil, že tu prebehne debata, ktorá tu práve prebehla na základe vystúpenia pána Hlinu, ale to vystúpenie, ktoré budem mať, myslím si, bude o to aktuálnejšie.
V mene klubu SDKÚ by som chcel jednak opätovne pripomenúť, že dnes tu budeme voliť rozpočtovú radu, alebo teda presnejšie povedané Radu pre rozpočtovú zodpovednosť na základe pomerne vzácnej skúsenosti spolupráce, teda dnes už bývalej vládnej koalície a vtedajšej opozície, dnes sú tie pomery otočené, kde došlo k zhode naprieč politickým spektrám na tom, že napriek pochopiteľnému odporu vzniku nových inštitúcií, organizácií je nevyhnutné a potrebné takúto radu vytvoriť, aj keď teda nemala by mať nejaký svoj špeciálny inštitucionálny status, ale byť teda hosťovaná v inej verejnej inštitúcii.
Dovoľte mi však hovoriť dnes o tom, o čom budeme rozhodovať, a to je konkrétne personálne obsadenie. Je asi naozaj vzácne, kedy možno veľmi pozitívne, bez akýchkoľvek výhrad, naozaj len takmer v superlatívoch hovoriť o spolupráci so stranou SMER - sociálna demokracia, a dnes je tá situácia, a preto si myslím, že si zaslúži osobitné vystúpenie k tomuto bodu a zaslúži si v bodoch nominácie dvoch ľudí, ktorých osobne dlhoročne poznám, preto si dovolím byť svedkom ich odbornej aj charakterovej spôsobilosti. Sú to pán Michal Horváth a je to pán Ľudovít Ódor, ktorých dnes voliť budeme. Jeden z nich bol, teda oficiálne boli, samozrejme, všetci navrhnutí spoločnými klubmi, ale reálne jeden z nich bol navrhnutý, pán Horváth z vládnej strany, jeden z nich, pán Ódor z opozičnej strany a musím konštatovať, že obidvaja spĺňajú asi aj najvyššie kritériá, aké môžeme na takúto funkciu klásť.
Treba povedať, že túto inštitúciu oni sami vymysleli a navrhli ju ešte, pokiaľ viem, za vlády pána Roberta Fica vtedy ako akademickú štúdiu. Ako som už spomenul, za minulej vlády sme si túto štúdiu osvojili a spoločne sme sa rozhodli radu aj s takýmito kompetenciami - kontrolovať hospodárenie verejných financií - zriadiť.
Dovoľte mi preto len pár slov o týchto kandidátoch, možno, a preto som aj hovoril o aktuálnosti, možno aj v prospech poslancov, ktorí nemali možnosť ich stretnúť zatiaľ v tej miere, v ktorej, samozrejme, dajú na moje slová, im o tom pár slov povedať.
Pán Michal Horváth je človek, ktorý bol mojím poradcom na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny ako poradca štátneho tajomníka v rokoch 2003 až 2004, čím začala jeho verejná kariéra. Potom si skončil doktorát a už niekoľko rokov je asi jediným štátnym úradníkom na Slovensku, ktorý zároveň učí na univerzite v Oxforde a zároveň pracuje ako poradca ministra financií, pracoval ako poradca ministra financií Počiatka, poradca ministra financií Mikloša, a dnes, myslím, pokiaľ mám informácie, stále je poradcom ministra financií Kažimíra pre otázky Európskej menovej únie. Myslím si, že slovenských štátnych úradníkov a dnes aj nominantov na takéto posty, ktorí učia na Oxforde, asi tu nemáme veľa, aj keď teda podľa mediálnych informácií sa tento počet bude čoskoro rozširovať o ďalšieho človeka, a preto si nielen to, ale aj jeho celkové chovanie sa za rôznych vlád sú pre mňa aspoň charakterovou a nielen kompetenčnou otázkou a môžem vás uistiť, že pán Horváth je extrémne vhodným kandidátom na túto funkciu.
Druhým kandidátom na tú funkciu je pán Ľudovít Ódor, ktorý pracoval, naopak, pre štátnu správu na poste poradcu ministra financií a hlavného ekonóma ministerstva financií za pána Mikloša v jednej, aj v Dzurindovej, aj v Radičovej vláde. Bol aj poradcom premiérky pre ekonomické záležitosti. Je autorom viacerých zásadných reformných návrhov, z ktorých časť si dokonca aj dnes sme osvojili, napríklad v oblasti dôchodkovej reformy, prvého piliera a podobne. Je to človek, ktorý, opäť, z akademického a odborného hľadiska má tú výnimočnú vlastnosť, že mu nedávno vyšla kniha, zase, naopak, v konkurenčnej Cambridge University Press, čo sa tiež mnohým na Slovensku, najmä v spoločenských vedách nepodarilo. Myslím si a je to tiež o otázkach pôsobenia Slovenska v eurozóne a dôsledkoch pre naše verejné financie.
Chcel som preto len podčiarknuť, že naozaj toto je moment, kedy ideme voliť dvoch ľudí, ktorých odborná charakterová kompetentnosť je aspoň pre mňa nespochybniteľná. Chcel som vás len o tom uistiť a dovoľte mi na záver povedať ešte niečo iné, niečo viac politickejšie, niečo viac osobné. Duch Jána Slotu, nech je na chorvátskej riviére alebo kdekoľvek inde dnes poobede, ak zvolíme týchto pánov, sa bude musieť obrátiť štyrikrát okolo svojho terasového stola, a to z jednoduchého dôvodu, že ani jeden z týchto pánov nie je etnický Slovák a napriek tomu budú v Slovenskej republike zvolení, dúfajme, že teda tou potrebnou ústavnou väčšinou do jednej z najvyšších ústavných funkcií a budú do nich zvolení nie preto, že sú pôvodom Maďari, ale práve preto, že to nikoho nezaujíma, a práve preto, že sú to najkompetentnejší ľudia, akých sme na toto miesto vedeli nájsť. Keď to spravíme, ak to spravíme, je to na nás všetkých, tak si myslím, že dokážeme, že Slovenská republika je skutočne domovom všetkých, čo tu žijú a že sa tu môžu presadiť všetci slušní a schopní ľudia, bez ohľadu na to, v akej rodine sa narodili a akým materinským jazykom rozprávajú. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja budem veľmi stručný. Chcem len povedať, že akokoľvek to naozaj môže vyzerať niekedy zbytočné a beznádejné, keď sa rokuje naozaj o významných veciach, hoci sa o nich rokuje aj s určitou dávkou populizmu, je potrebné sa vyjadriť. A myslím si, že tie vyjadrenia ktoré boli povedané vo vzťahu naozaj k absencii balíčka, k podstate k zakrývaniu sa určitým takým zvláštnym orgánom, ktorý je niekde medzi tripartitou a záujmovým združením právnických osôb a o tom, o snahe presvedčiť, že tento balíček je o niečom inom, ako je. Že je naozaj o cielení tých, čo si to môžu dovoliť a nikomu to neublíži. Zatiaľ to v skutočnosti je to o cielení všetkých a dopady na životnú úroveň nás všetkých a budúci rast sa dajú pomerne presne a pesimisticky prepočítať. Myslím, že na to je potrebné vystupovať. Takže som rád, že to vystúpenie bolo a bolo pomerne jasné a ďakujem za neho.