Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne kolegyne, kolegovia, ďakujem pánovi Hraškovi a pani Horváthovej za pozitívne vyjadrenia, veľmi si ich cením. Ukazujú aj to, že napriek mediálnemu obrazu, myslím si, že my, čo sa v opozícii odborne venujeme školstvu sa vieme vecne pobaviť a spolupracovať. Ale poďme k tým kritickejším, lebo aby som sa tomu nevyhýbal.
Pani kolegyňa Nachtmannová, vaše slová sú vždy ostré a vždy k veci, ale musím povedať, že v tomto prípade vám unikla jedna vec a to je to, že tie všetky veci, ktoré ste pomenovali, že boli pre učiteľov urobené, boli presne robené spôsobom, akým aj dneska robí SMER, sľúbené do budúcnosti bez reálnych záväzkov a sľúbila ich aj Strana demokratickej ľavice, ktorej ste aj vy nástupníckou stranou a tieto sľuby neboli nikdy pokryté žiadnymi reálnymi peniazmi v žiadnom rozpočte. Tak vám ja sľúbim aj stotisícové platy úplne rád, keď to takto prijmete. Naopak, jediné skutočné zvýšenie platov, to najvýraznejšie zvýšenie platov bolo za pána ministra Fronca, ktorý tu sedí, ktorý sa môže aj k tomu vyjadriť, ktorý vybojoval na Miklošovi, ak sa nemýlim, v 2004-om 10-percentný balík na zvýšenie platov, ktorý je, myslím, dodnes asi najvyšší. Takže jedna vec je sľubovať, druhá vec je niečo aj splniť.
Pán kolega Martvoň, no, keď sa chcem k niečomu vyjadrovať, viem, že vy sa vyjadrujete k mnohým veciam, ja to úplne akceptujem, ale treba sledovať potom realitu, lebo minister Jurzyca túto novelu do parlamentu nikdy nepredložil, ako som vám aj povedal vo vystúpení, keďže bola len v pripomienkovom konaní, keď padla vláda, takže tým pádom to, čo ste povedali, akosi stráca zmysel a ťažko sa mi k tomu vyjadrí.
Pani kolegyňa Hufková, som rád, že ste hrdou absolventkou Univerzity Mateja Bela, ja osobne tam mám viacero kolegov s ktorými rád spolupracujem, zhodou okolností profesor Nemec je jeden z tých mála profesorov ekonómie a politológie, ktorých som spomínal, ktorí sú medzinárodne akceptovaní, pôsobí práve na Univerzite Mateja Bela. Možno ste mali to šťastie byť ním vyučovaná, ale ja som o tom nehovoril, ja som hovoril a ani som nehovoril dokonca o profesoroch v parlamente, tuto kolega Mamojka môže potvrdiť

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dovoľte mi len jednu opravu, že som predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, v školskom výbore som radovým členom. Predsedom je pán kolega Mamojka, ktorý, predpokladám, že tiež asi bude chcieť sa k tomuto návrhu vysloviť.
Takže dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k tejto novele vysokoškolského zákona z dielne pána ministra Čaploviča. Ako som pred sekundou spomenul, som predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a tento výbor administruje zákon o, ústavný zákon o konflikte záujmov a tento zákon obsahuje pomerne všeobecne formulovaný článok 6 ods. 1, ktorý hovorí, že verejný funkcionár, ktorý sa zúčastňuje na rokovaní o veci, na ktorej má osobný záujem, je povinný oznámiť svoj osobný záujem o veci predtým, ako na rokovaní vystúpi. Ústavný zákon je aj v tomto ako v mnohých iných veciach pomerne nešťastne formulovaný, lebo pri jeho doslovnej interpretácii, keď napríklad budeme rokovať o prídavkoch na deti, tak každý z nás, kto ich tu poberá, by to mal oznámiť, než bude o tom hovoriť, takisto každý, kto napríklad platí dane, by pri dani z príjmov mal o tom hovoriť. Takže z toho dôvodu ako dlhoročný pedagóg vysokoškolský si dovolím aj ja uviesť, že mám osobný záujem na tomto návrhu zákona. A ten osobný záujem je teda aj záujem na kvalitnej a funkčnej sústave vysokých škôl. Takže týmto som vybavil formality a dovoľte mi pristúpiť k samotnému meritu veci.
Na tejto schôdzi pán minister predkladá dva návrhy zákonov, ktoré sa týkajú rezortu školstva a rezortu aj vysokého školstva alebo z podrezortu. Je to tento zákon o vysokých školách a je to aj zákon o fonde na podporu vzdelávania, o ktorom budeme rokovať hneď po skončení rozpravy. A z týchto dvoch zákonov, ale aj napríklad z noviel školských zákonov z minulej schôdze sa už dá odsledovať smer, ktorým sa nový pán minister pri správaní školstva vybral. A keďže tento smer sa prejavuje aj v novele, ktorú máme dnes na stole, dovoľte mi, možno najprv všeobecnejšie vysvetliť v čom podľa mňa je problém tohto prístupu a potom to, samozrejme, ilustrovať aj na prípade tejto konkrétnej novely, o ktorej rokujeme.
Musím povedať, že činnosť pána ministra pri všetkej úcte k jeho osobe a k jeho skúsenostiam zatiaľ vo mne vyvoláva snáď najväčšie rozpaky z druhej vlády Roberta Fica. Nie z dôvodu spochybnenia jeho, ako som už povedal, doterajšej akademickej skúsenosti alebo osobnosti, ale pán minister načrel do veľmi veľkého kľúčového rezortu aj na jeho autoritu, slovu ani odvahu biť sa za svoj rezort sa,, žiaľ, nemôžu spoľahnúť ani učitelia, ani študenti, ani rodičia, uvidíme to aj v tomto návrhu zákona. Pán minister odovzdal peniaze školstva obciam na minulej schôdzi za nášho hlasného kriku, ktorý ale, bohužiaľ, nebol nič platný. Na tejto schôdzi v rámci zákona o opatreniach v štátnej správe chce pán minister odovzdať regionálne školstvo rezortu vnútra vrátane časti rozpočtu. Pán minister vo vzťahu k učiteľom nielenže nesplnil to, čo im do očí sľúbil, to je vyššie zastúpenie v školských radách, ale návrh, ktorý sa za jeho sľub plnil, ktorý tento jeho sľub plnil, zhodil zo stola. Pri vyjednávaní o platoch sa skrýva za ministra Kažimíra a premiéra Fica, presviedča učiteľov, že 5 % je vlastne 10 %.
Dovoľte mi v tejto súvislosti zároveň naviazať už na túto novelu samotnú. Priznám sa, že som ani nestihol spočítať, koľkokrát pán minister vyslovil v súvislosti s predkladanou novelou slovo kvalita. A to je slovo, ku ktorému sa ja budem vracať. treba však povedať, že v rámci tej podpory kvality pán minister predložil školským odborom návrh, v ktorom vysokoškolským učiteľom nezvyšuje platy ani o cent. To znamená, že to je najlepší príspevok ku kvalite vysokého školstva, je, aby vysokoškolskí učitelia zostávali rovnako nedoplatení, ako sú, ako sú dodnes. Môžem si to povedať takto s nadhľadom, pretože mám plat poslanca, ale keby som mal plat vysokoškolského učiteľa, myslím, že by som tu s takýmto nadhľadom o tom hovoriť nedokázal. Aj za tých ostatných to tu hovorím. V týchto samotných zákonoch ako uvidíme, sa nedá, bohužiaľ, spoľahnúť na dôraz pána ministra na kvalitu a dovoľte mi povedať, prečo.
Dovoľte mi záverom povedať, prečo som aj trochu osobný pri tomto návrhu zákona. Pri tomto návrhu zákona by som osobne mal byť hrdý a spokojný a som skôr smutný a nespokojný. A ten dôvod, prečo by som mal byť hrdý a spokojný je, že tento návrh zákona aspoň to tak chvíľu vyzeralo, bude jedným z mála dôkazov kontinuity medzi jednotlivými vládami, keďže, tento návrh sme pripravili ešte počas minulého volebného obdobia, ale teda z dôvodu predčasných volieb nebol prerokovaný v Národnej rade a schválený. A pán minister, keď bol vymenovaný, v druhej polovici apríla vyhlásil, že chce na toto nadviazať, chce to prevziať a predložiť do parlamentu. Priznám sa, že to mi dalo veľkú nádej. A naozaj, keď sa pozrieme do tejto novely, tak v množstve konkrétnych technických bodov, dokonca vo veľkom množstve konkrétnych technických bodov je tá novela priamo prevzatá z tej novely, ktorá bola ešte pripravená v minulom období, a to by mal byť ten dôvod, prečo by som mal byť ako spoluautor tej bývalej novely hrdý a spokojný. Problém je však v tom, že tá novela je upravená dvoma spôsobmi, ktoré ju zásadne v mojich očiach zhadzujú. Sú z nej jednak vypustené tie najkľúčovejšie ustanovenia, ktoré mohli naozaj pomôcť, a zároveň sú tam doplnené niektoré veci, ktoré jej účinok a kvalitu výrazne znižujú. Dovoľte mi vysvetliť jedno aj druhé. V tej minulej novele, ktorú pán minister prevzal a upravil, boli dve veci, ktoré mali zásadne zmeniť fungovanie nášho vysokého školstva. A to bola jednak zmena systému akreditácie, jednak zmena systému kariérnej cesty pedagógom.
Základná poučka v pedagogike hovorí, že kvalita školstva je prakticky rovná kvalite pedagógov, ktorí učia, to znamená, že, to, čo sme sa snažili vtedy riešiť, bolo, kto môže učiť, kto môže byť garantom vysokoškolského štúdia a ktoré vysoké školy môžu poskytovať konkrétne vysokoškolské štúdium. Teda cieľom bolo tlačiť na kvalitu individuálnu aj na kvalitu inštitucionálnu. Musím konštatovať, že tieto kľúčové veci pán minister z návrhu vynechal. Poviem len veľmi stručne, keďže to nemáme na programe dňa, ale aby ste vedeli, čo tam naozaj, čo tam naozaj chýba.
Tým prvým návrhom, ktorý vypadol bola snaha zavesiť celú akreditáciu nie na jednotlivca formálneho garanta, ale na kolektív učiteľský, ale čo je možno ešte dôležitejšie, na reálnu kvalitu pedagóga namiesto titulov. Pán minister v dnešnej rozprave povedal, že profesor musí byť najmä vedec. Ale, priznám sa, že musí byť vedcom kontinuálne. V návrhu však vypustil tie ustanovenia, ktoré by napríklad tlačili na to, aby Akreditačná komisia teda hodnotila všetkých pedagógov, ktorí sa zúčastňujú aj z vedeckého hľadiska, aby hodnotila nielen ich formálne tituly, ale hodnotila aj ich skutočnú vedeckú prácu povedzme za posledných šesť alebo desať rokov. V návrhu bolo obsahovaná aj výrazná profesionalizácia činnosti Akreditačnej komisie tým, že by sa zriadila agentúra, ktorá by zabezpečovala jej činnosť. Samozrejme, Akreditačná komisia by si ponechala kľúčové kompetencie. Môžte sa spýtať, prečo je to dôležité, prečo zavádzanie takejto inštitúcie. No, hlavný problém Akreditačnej komisie dneska je aj v tom, že jednoducho nestíha. A tých 21 členov, ktorí tam sú, väčšinou sú to vážené vedecké osobnosti, akademické osobnosti sú však ľudia, ktorí tam majú aj iný život a ktorí nie sú ani platení, ani vybavení na to, aby vykonávali detailnú kontrolu kvality a dodržiavania. Neviem, ako je to teraz, ale pamätám si, že sekretár Akreditačnej komisie máva tradične možno dvoch, možno troch zamestnancov. Ak si myslíme, že takáto inštitúcia dokáže ukontrolovať systém, ktorý má viac ako 12-tisíc pedagógov a viac ako 200-tisíc študentov, tak je to, ako keby ste robili potravinovú inšpekciu s dvoma úradníkmi na ministerstve pôdohospodárstva. To by ste sa potom ešte len divili, čo by sme jedli v tejto krajine. Ale nijak nás neprekvapuje, že pri akreditácii to majú traja úradníci z 21 v podstate neplatenými alebo teda čestnými funkcionármi, alebo partajnými funkcionármi stíhať. Agentúra je taktiež vypustená z návrhu.
Potom sme navrhovali zmeniť zásadne kariérnu cestu a dať väčší dôraz na individuálnu kvalitu pedagógov, ktorí sa zúčastňujú vysokoškolského procesu. Tam v podstate kľúčom bolo to, že dnes, ako vidíme aj na niektorých členoch vlády, a tým nemyslím vás, pán minister, sa profesorom v tejto krajine môže stať takmer ktokoľvek; a doterajšie pokusy rôznych vlád to zmeniť, väčšinou skončili skôr formalistickými kritériami, a to práve preto, že sa pokúšali zavádzať kritériá pre všetkých rovnaké. Poviem príklad. Pán minister Mikolaj zaviedol kritérium, podľa ktorého sa profesorom môže stať vedec až po desiatich, piatich docentskej praxe a docentom sa môže stať po piatich rokoch teda pedagogickej praxe. Čo síce znamená, že keby sa na Slovensku nejakou náhodou zatúlali viacerí géniovia z Harvardu a Oxfordu, tak tu by profesormi byť nemohli, ale nijako to teda nezabránilo ďalšiemu pokračovaniu veľmi, by som povedal, inflácie titulov a rozdávanie akademických titulov veľmi pochybným ľuďom. Jednoducho preto, že pochybnosť akademického výkonu nie je ani tak funkciou veku a praxe, ale integrity a schopností. Ale to pán Mikolaj akosi pri svojom dôraze na päť rokov nepoňal. Takže preto my sme navrhli, aby tieto kritériá, ktoré musí spĺňať každý uchádzač o docentskú a najmä profesorskú pozíciu, boli definované pre každý študijný odbor individuálne, pretože to by umožnilo zaviesť naozaj medzinárodne porovnateľné kritériá. Pretože všetci, čo sa akademickej práci venujeme, vieme, že iné sú kritériá v ekonómii, iné sú v geografii, iné sú v geológii a iné sú napríklad v lesníctve. To znamená, že len individuálne kritériá pre jednotlivé odbory umožnia, aby sme ich mali skutočne náročné. Pretože, ak im stanovujeme jednotne, tak potom kritériá pre ekonómiu sú povedzme z hľadiska počtu publikácií v kvalitných časopisoch, sú smiešne pre fyziku a naopak. Toto je tiež vypustené. A zároveň sme ale chceli na školy prilákať nových, schopných ľudí, a to práve zmenou systému inaugurácie, teda tvorby profesorov nasledovným spôsobom. Dnes, ak môžte byť nositeľom Nobelovej ceny, na Slovensku vám profesorské miesto dať nemôžeme. Nie že by tu ty nositelia sa až tak tlačili, a to z toho dôvodu, že ako som už spomenul, aby ste sa mohli stať profesorom, musíte mať minimálne docentský titul zo slovenskej školy a aj to len dočasne, zároveň, samozrejme, naše vysoké školy, najmä nemajú až taký záujem habilitovať a inaugurovať uchádzačov mimo prostredia tejto vysokej školy. Čo vytvára trošku začarovaný kruh. Nie sú inaugurovaní, habilitovaní, potom nemôžu učiť, teda minimálne na tých podstatných pozíciách, čo zase vedie k tomu, že oni nemajú záujem sa inaugurovať a habilitovať. A ten návrh pôvodný obsahoval veľmi jednoduchú klauzulu, ktorá hovorila, že vysoké školy by mohli na miesto, pracovné miesto profesora prijať aj človeka, ktorý nemá profesorský, docentský titul za jednej podmienky, a to je to, že jeho vedecké výsledky spĺňajú už uvedené náročné kritériá. To znamená, že on by mohol byť profesorom podľa svojej vedy, ale nie je ním zatiaľ. A bolo tam navrhnuté, aby takýto človek mohol byť prijatý na profesorské miesto a aby mohol po piatich, aby mal päť rokov, aby si tu profesúru spravil. Myslím si, že tento návrh bol určený najmä preto, aby, uznám, že zatiaľ možno neveľký, ale predsa len nejaký počet ľudí, ktorí by boli ochotní či už zo zahraničia alebo zo slovenskej praxe, sa vrátiť do akademického sveta a sú kvalitní, aby ich to prilákalo. Osobitne vo vzťahu k tým novým náročným kritériám to malo zároveň slúžiť aj na to, aby naozaj prechádzali ľudia, ktorí sú kvalitní. Poslednou takouto zmenou, ktorá tam bola navrhnutá bolo to, aby členmi Akreditačnej komisie mohli byť len ľudia, ktorí spĺňajú vedecké kritériá na profesorský titul vo svojom odbore, pretože mnohí držitelia titulov dnes na Slovensku by už niekedy aj dnešné a najmä tie budúce náročnejšie kritériá splniť nemuseli a tým by aj sami o sebe podali určité svedectvo.
Nechcem už dlhšie hovoriť o tom, čo malo byť a mohlo byť a čo v tej novele bolo, len chcel som vylustrovať, že teda nejde o vypustenie nejakých triviálnych, technických alebo politických ustanovení. Ide o vypustenie vecí, ktoré naozaj sa snažili ísť po jadre problému slovenského vysokého školstva, ktorým je individuálna inštitucionálna kvalita, kvalita jednotlivcov, ktorí sú na špičkových pozíciách a kvalita inštitúcií, ktoré poskytujú vzdelávanie našim mladým ľuďom. Otázka je, že prečo tieto kľúčové ustanovenia z novely vypadli? Neobstojí argument, že sú príliš komplexné, pretože boli pripravené, boli napísané, boli predmetom pripomienkového konania. To znamená, nezdržali by pána ministra ani o deň. Mnohé z nich sú úzko prepojené s tým, čo ste už v zákone nechali a k tomu sa vrátim, že práve to vypustenie vytvára niektoré problémy a zároveň ťažko hovoriť o tom, že by to tú novelu skomplikovalo, lebo tá novela má 217 novelizačných bodov. Pán minister, chcem sa spýtať, že prečo vy pridáte možno ďalších desiatich-dvadsiatich nejak neuveriteľne skomplikovalo túto novelu a musí počkať na nový zákon, keď ste tam nemali problém dať množstvo iných technických, oveľa menej podstatných vecí. Preto pripravenú novelu ste zobrali, vyhodili ste z nej dôležité veci, ktoré by tlačili na kvalitu a zároveň ste upravovali veci, ktoré nemožno považovať za pozitívne a k tým sa teraz dostanem.
Začnem niečím, čo je veľmi citlivé pre študentov a čo práve ilustruje to, že posunom tejto novely sa dostávame k tomu, že aj možno inak užitočné opatrenia strácajú zmysel, a to je konkrétne predĺženie externého štúdia. Už táto pôvodná novela obsahovala návrh na predĺženie externého štúdia a musím povedať, že v kontexte tej novely som tento návrh podporoval, pretože tá novela tlačila naozaj na to, aby sa nanovo akreditovali študijné odbory, aby vznikla oveľa náročnejšia akreditácia a naozaj v takej situácii bolo pravdepodobné, že toto nové náročnejšie štúdium by externí študenti nemuseli zvládať rovnakou rýchlosťou ako interní a malo význam tlačiť na jeho predĺženie. Aj, keď si dovolím upozorniť, že tá formulácia umožňovala aj kratšiu dĺžku, ak by škola presvedčila Akreditačnú komisiu, že jej študenti to zvládnu. To znamená, že nevynucovalo to ako absolútne pravidlo, ale navrhoval to ako štandardné, to predĺženie. Musím sa však priznať, že v dnešnej podobe novele to napríklad už pre mňa stráca zmysel, hoci som to pôvodne podporoval, a to z toho dôvodu, že ak neskvalitníme naše vysoké školstvo z ponukovej strany, tak samotné predĺženie štúdia, viete to, že ste o dva roky dlhšie na zlej škole vás ničomu nenaučí. Ak ale vy ste boli o dva roky dlhšie v menšej intenzite na škole, ktorá sa naozaj mení k lepšiemu a je na vás náročnejšia, prísnejšia, o tom by malo zmysel diskutovať. Takže to je príklad toho ako vypustenie tých kľúčových ustanovení v mojich očiach znižuje hodnotu alebo dokonca mení aj môj postoj k veciam, ktoré ja inak by som bol ochotný podporiť napriek ich nepopularite.
Ďalší pre mňa najzásadnejší problém z tých nových, z tých zmenených ustanovení je navrhované obmedzenie počtu študentov v jednotlivých študijných odboroch. Osobne sa priznám, že mám celkom pochybnosť o schopnosti ministerstva školstva prísť na to, že kto, čo nemá, má študovať, najmä keď sa pozriem na funkčnosť tejto inštitúcie, ale nechajme to bokom. Povedzme, že vám túto právomoc odklepneme. Otázka je, ako ju budete využívať. No a čo je na tom veľmi zaujímavé, že ministerstvo navrhovalo, navrhuje v novele to, že ak sa rozhodne obmedziť počet študentov v nejakom odbore, napr. v práve, politológii, to sú aspoň tie, ktoré, myslím, pán minister, najčastejšie spomínate, tak ako by ste to urobili, keby ste boli ministrom kolegovia? No myslím, že by ste to urobili tak, že by ste si povedali, že dobre, tak máme tu veľa škôl, ktoré vychovávajú politológov. Myslím si ako minister, že je toho zbytočne veľa. Mám na to právomoc od parlamentu s tým niečo spraviť, no tak urobme si rebríček kvality a ak chcem škrtnúť 10 % alebo obmedziť rast, no tak budem obmedzovať tých, čo sú naspodku tohto rebríčka, všetky tie dedinské školy, ako ich volajú alebo všetky tie školy, ktoré nemajú, ktoré ledva preliezli akreditáciou. Všetky tie školy, ktoré v komplexnej akreditácii končia niekde medzi B mínus - C plus a rôznymi inými podobnými neslávnymi známkami, a, naopak, tým najkvalitnejším, tým našim potenciálnym hardwardom, a keď nie hardwardom, tak povedzme aspoň masarykom, aby sme mali realistické ambície. Tak tým našim masarykom by som asi, naopak, povedal: "Viete, čo? Vy môžte naraz aj o 50 %, ak ste ochotní, lebo vy ste tí najlepší, a chceme, aby naši politológovia a právnici študovali najmä u vás."
Opačnú cestu si však zvolil pán minister, kde hovorí, že všetkým škrtne rovnako. To znamená, že tá najposlednejšia škola, ktorá ledva prelieza, príde o rovnaký nárast študentov ako tá najlepšia škola, ktorá má výsledky, ktorá má Erazma, ktorá jediná vie medzinárodne publikovať. Aby ste si nemysleli, že hovorím teoreticky. Dovolím si napríklad pripomenúť, že keď sme pred pár rokmi analyzovali výsledky profesorov politológie a ekonómie na Slovensku, tak ich bolo viac ako 100 a z tých 100 asi 10 malo medzinárodné výsledky porovnateľné. Zvyšných 90 sa veľmi nechytalo. Pán minister chce rovnako škrtať jedných aj druhých. Aby som použil prístup, ktorý je možno k jeho srdcu bližší pozrieme sa na výsledky trhu práce. Vďaka ministrovi Jurzycovi máme dnes systém, ktorý nám umožňuje pozrieť sa, koľko zarábajú absolventi, teda nemáme k dispozícii len nezamestnanosť absolventov, čo je už dlhodobejší údaj, ale ich platy po skončení školy. A napríklad pri politológii, nebudem tu menovať školy, aby som niekomu robil pozitívnu alebo negatívnu reklamu, ten rozdiel je 300 eur nástupný plat medzi najlepšou a najhoršou katedrou a môžte, samozrejme, tvrdiť, že tá najnižšia je v Košiciach a že tam to nie je chybou ani tak tej školy ako skôr celkového prostredia. Takže pozrime sa len na tri fakulty, ktoré sú v Bratislave a v Trnave, čo asi sa zhodneme, že jeden trh práce, kde to nie je o rôznom prostredí. Takže najvyšší nástupný plat z politológie je 957 eur na jednej bratislavskej vysokej škole verejnej a najnižší je 703 eur. To znamená, že je tam rozdiel 250 eur v nástupnom plate, ale napriek tomu si pán minister si myslí, že najlepšie by bolo škrtnúť všetkých rovnako. Tak je to tam napísané v zákone, môžem vám to aj prečítať. Takže prečítam, dobre? Keďže pán minister spochybňuje, dovoľte, dovoľte mi prečítať dokonca aj dôvodovú správu:
"Prípadné nezvýhodňovanie konkrétnej vysokej školy je zamedzené tým, že obmedzenie sa bude vzťahovať na konkrétny študijný odbor, a to na všetky vysoké školy prijímajúce na štúdium v štúdijných programov v danom študijnom odbore. Ak ministerstvo rozhodne, že v študijnom odbore x možno v nasledujúcom akademickom roku zo štátneho rozpočtu financovať najviac o 5 % viac uchádzačov o štúdium. Tento strop sa nebude týkať všetkých vysokých škôl spolu, ale každej jednej vysokej školy samostatne."
Tak pýtam sa, pán minister, čítanie s porozumením mi celkom išlo, aj keď tu testovali poslancov z PISA-y, tak som dokázal pochopiť to, čo sú tam tie otázky. Predpokladám, že kolegovia, ktorí tu sedia tiež dokážu pochopiť text s porozumením. Ten text je jasný. Vsjo rovno, všetkých sa škrtá rovnako. Ale, aby som nezdržoval, lebo už hovorím skoro 20 minút. Bývalý ruský premiér Viktor Černomyrdin povedal raz vetu, ktorú rád citujem, a ospravedlňujem sa tým kolegom, ktorí to už počuli, ale ona je naozaj tak výstižná v našom geografickom priestore, on povedal: "Chceli sme tu robiť to najlepšie ako, sme vedeli, ale dopadlo to ako vždy".
A pán minister, musím povedať, že táto novela verím, že je výsledkom vašej najúprimnejšej snahy. Nemám dôvod ju spochybniť, ale musím povedať, že tá kombinácia vypustenia kľúčových vecí z toho pôvodného návrhu a pridanie niektorých, ako som spomínal, "a je to" riešení, sú niečím, čo tú novelu v mojich očiach zásadne diskvalifikuje a verím, že ten návrh ešte budeme schopní spolu v druhom čítaní opraviť, že budete mať záujem o konštruktívnu diskusiu, ale ako som povedal na úvod, nie vždy sa vieme na vás spoľahnúť my z rezortu školstva a obávam sa, že ani v tomto to tak nebude. Ďakujem pekne.

Pán predseda, chcel by som len navrhnúť, aby ste preskúmali podľa obrazového záznamu hlasovanie, ktoré sme mali hneď prvé, pretože ak ma uši neklamú, spravodajca napovedal obvyklú a správnu formuláciu, že odporúča, aby sa plénum uznieslo na tom, že postúpime zákon do druhého čítania, ale povedal, že plénum Národná rada odporúča ísť do druhého čítania, čo je, samozrejme, právny nezmysel. A ak sme to naozaj schválili, tak by to mohol spochybniť potom v druhom, treťom čítaní ten zákon.
Takže, chcem len odporúčať to skontrolovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Pani Rošková, uvidíme, dobre? Ja sa rád dám prekvapiť, keďže, obávam sa, že valec ide, tak budem môcť zistiť, ako to naozaj bude. Veľmi rád sa s vami o tom o rok porozprávam, ak sa tá informácia nepotvrdí aj vám to rád poviem. A vy mi to určite poviete prvá.
Poďme k podstatnejších veciam. Obávam sa, že, že tu naozaj dochádza k zásadnému nepochopeniu dvoch vecí, ktoré skúsim za tú minútu a pol rýchlo znovu vysvetliť. Prvá z nich je tá, že problémom rozhodovania VÚC, na ktorý upozorňujeme dokolečka, je naozaj konflikt záujmov v tomto prípade, kde ako aj citát pána poslanca Gogu, akokoľvek okolo neho teraz elegantne zatancoval, hovorí to, že ak sa VÚC-ke niečo páči, tak si to primárne si za to zriadi školu a VÚC-ka primárne aj háji záujmy svojich škôl. To je, to je naozaj a to je pravda, a to je koniec-koncov aj normálne, tak ako každý zriaďovateľ háji primárne záujmy svojich škôl. A myslím si, že na tom nie je nič škodlivé. Len škodlivé je dať rozhodovať jednému z rodičov v triede, ktorá žiačka je najkrajšia, tak takisto je škodlivé dať rozhodovať niekomu to, že či sám by mal uprednostniť vlastnú školu, ktorú zriaďuje, alebo uprednostní cirkevnú alebo súkromnú, ktoré nezriaďuje. To je jeden bod.
A druhý bod, ktorý sa týka naozaj toho rozhodovania. To nie je o tom, čo je dobré, alebo zlé. To je o tom, čo je na čo vhodné. Ešte raz sa pýtam, prečo najbližšie nejdete na komisiu VÚC pre zdravotníctvo, keď vás bude niečo bolieť v ľavej nohe? Lebo komisia pre VÚC je na to, aby zastupovala politické záujmy občanov. Vyhodnocovanie kvality škôl je, naopak, pomerne odborný proces. Ale ja som akceptoval v rozprave, ste si to takto presadili, fajn. Jediné, čo už dneska žiadam, tak súc tak ubitý vašou 83-kou, je to, aby ste ten proces aspoň primárne zaregulovali. Aby tie kritériá, ktoré tam sami vkladáte po našom tlaku, museli byť naozaj aj použité. To je všetko, čo chcem. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ďakujem veľmi pekne za slovo a, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tejto novele v druhom čítaní. Okrem určitého všeobecnejšieho stanoviska si dovolím následne aj preniesť niekoľko pozmeňujúcich návrhov.
Novela, ktorú vám vláda predložila a o ktorej dnes rokujeme obsahuje viacero návrhov, ktoré sú dôležité a o ktorých treba diskutovať. A viem, že aj po diskusii s kolegami v opozícií sa k ním vyjadríme, preto si dovolím v záujme neduplikovania sústrediť sa na jeden z nich, ten, ktorý ja osobne považujem v tej novele za najpodstatnejší. A to je návrh, ktorý chce dať právomoc vyšším územným celkom, teda samosprávnym krajom, aby rozhodovali o tom, ktoré školy vrátane cirkevných a súkromných, ale aj verejných môžu a nemôžu otvárať prvé triedy, teda v podstate zákon, ktorý samosprávnym krajom umožní zatvárať školy. Aby sme to povedali úplne, úplne ľudovo, teda konkrétne stredné školy, aby sme boli presní. Myslím si, a to sme aj mali aj v prvom čítaní, že tak ako je ten návrh predložený, je veľmi zle pripravený a je nebezpečný a tie dôvody vychádzali z toho, že v pôvodnom návrhu, ktoré nám vláda predložila bolo konkrétne napísané: "VÚC určuje všeobecne záväzným nariadením po prerokovaní v krajskej rade pre odborné vzdelávanie a prípravu počet tried prvého ročníka stredných škôl vo svojej územnej pôsobnosti pre prijímacie konanie v nasledujúcom školskom roku v súlade s regionálnou stratégiou výchovy a vzdelávania v stredných školách, analýzami a prognózami o vývoji trhu práce." V prvom čítaní sme sa, myslím, viacej pokúsili presvedčiť pána ministra, že tento návrh nie je dobre urobený hneď z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že organizovať sieť stredných škôl podľa toho, čo úradníci odhadnú, sa stane na trhu práce o 5 rokov, nie je ani prakticky možné a nie sú na to ani kvalifikovaní, uviedli sme, uviedol som aj ja osobne niekoľko príkladov zo sveta, ako sa o to pokúšajú a s pomerne akými chabými výsledkami a hlavne sme teda vysvetľovali, že keďže škola vychováva deti na nie na 5 rokov, ale na 40 rokov, tak oveľa dôležitejšia je celková kvalita vzdelávania, ktoré tie deti v škole dostanú, ako to, ako konkrétny odbor, ktorý študujú, ktorý v mnohých prípadoch o 10-20 rokov už ani na trhu práce nemusí existovať, ako to vidíme aj v súčasnosti pri dnešných ľudoch v strednom a mladšom strednom veku.
To znamená, nenamietali teda sme, aspoň ja za seba nenamietal proti potrebe sieť meniť, sieť optimalizovať, ale namietal som proti tomu, aby sa optimalizovala na základe nekvalifikovaných a prakticky ale nemožných krátkodobých predpovedí vývoja trhu práce.
A druhá vec, ktorú som namietal, viem, že viacerí namietali, bol ten spôsob, pretože ten spôsob nie je odborný v tom návrhu, ale je politický. Rozhoduje o tom teda trojpätinová väčšina v zastupiteľstve a je legitímna otázka, kedy má byť rozhodovanie politické a kedy má byť odborné, a tak ako nikto z nás, keď je chorý, nejde na miestnu organizáciu SMER-u alebo aj SDKÚ sa spýtať, čo má robiť, ale ide k lekárovi a keby nejaká miestna organizácia skúsila určovať alebo aj miestny VÚC, akú liečbu má použiť na svoju chorobu, tak, myslím si, že by sme sa všetci zhrozili a takisto sú potom otázky politické, napríklad, či chceme vyššie dne, alebo nižšie dane, kde, samozrejme, má to tiež svoj odborný rozmer, ale nakoniec sa o tom musí rozhodnúť politicky, pretože o tom je naša demokracia.
To, čo, to, čo som sa pokúsil v tom prvom čítaní povedať a zdôrazním aj dnes, je to, že rozhodovanie zastupiteľstva VÚC a teraz je ľubovoľne mne je jedno, aké je jeho zloženie je v prvom rade politické a na to tam to zastupiteľstvo je, ak dávame niečo do pôsobnosti zastupiteľstva, chceme, aby sa o tom rozhodovalo politicky, a to v prípade siete škôl nie je veľmi správne. Myslíme si, že sieť škôl a takéto rozhodovanie o tom, čo, ktoré školy majú a nemajú perspektívu by sa politicky nemalo robiť a malo by sa robiť odborne. To sme povedali v prvom čítaní a pán minister, nechcem ho citovať, lebo priznám sa, že nepamätám si ten presný výrok, ale vo svojom vystúpení reagoval na to, že v nejakej miere sa bude snažiť reagovať aj na takéto pripomienky a zvážiť, čo je na nich možno racionálne a čo nie.
V druhom čítaní vo výbore školskom pani kolegyňa Obrimčáková, sediaca tu po mojej pravej ruke, ako spravodajkyňa zákona predložila pozmeňovací návrh, ktorý okrem toho, čo už v zákone doplnil určité konkrétne kritéria, na základe ktorých by sa myli vyššie územné celky rozhodovať, mňa to potešilo hneď z dvoch dôvodov a ja som za ten návrh vo výbore hlasoval pani poslankyne a ten návrh je dnes v spoločnej správe výborov. Potešilo ma to, jeden dôvod bol ten, že konečne vôbec pribudli kritéria, to znamená, že zvýšila s miera objektívnosti aj právnej istoty zriaďovateľov škôl, žiakov, učiteľov, rodičov, že nie ako sa dohodnú poslanci vo VÚC-ke jeden rok tak, druhý rok onak, ale podľa aj určitých kritérií by to tak malo byť objektívnych. To znamená, ten kto je dobrý, nebude sa musieť báť, či si to vie vybaviť, alebo nevie si to vybaviť. A druhá výhoda, ktorá z toho bola, bolo, že tie kritériá naozaj odišli od úzko poňatého chápania trhu práce, krátkodobého trhu práce ako rozhodujúceho činiteľa našej vzdelávacej sústavy k určitému komplexnejšiemu chápaniu, kde sa berie do úvahy aj kvalita školy, jej výsledky od olympiád cez prospech, cez celoštátne testovanie, úspešnosť na vysokých školách, úspešnosť na trhu prácu. Teda trh práce zostáva, ale je jeden z viacerých indikátorov posúdenia kvality školy v tomto návrhu. Všetko toto sa mi páčilo, preto som to aj podporil.
Musím však konštatovať, že stále zostáva jeden základný problém a pokiaľ sa nám ho nepodarí v tomto druhom čítanie vyriešiť, tak aj tento dobre mienený "pozmeňovák" pani poslankyne Obrimčákovej nedosiahne svoj účel. A ten problém je rozhodovací proces. Rozhodovací proces totiž zatiaľ zostáva nedotknutý a ten rozhodovací proces je v návrhu zákona asi nasledovný. Vyšší územný celok svojou väčšinou prijme všeobecne záväzné nariadenie, ktorým rozhodne. On povie, škola "A" otvorí triedu, škola "B" neotvorí triedu. Je to veľmi konkrétne nariadenie. Vyšší územný celok podľa toho návrhu, ktorý predkladá pani Obrimčáková by mal vziať do úvahy aj tie kritériá, ktoré sú tam popísané, ale neexistuje nejaký spôsob, ako to overiť, preskúmať, resp. prípadne, že sa to nestane, to zvrátiť. Jediný spôsob, ktorý tam je, je povedané, že pán minister môže vo verejnom záujme, môže, schváliť aj ďalšie triedy. Nie sú tam ani pre pána ministra žiadne ďalšie kritériá, kompetencie, procesy, nič tam nie je popísané. Je to taký ten spôsob dobrého cára, ktorý teda môže zasiahnuť, keď uznáva za vhodné. To znamená, že to, k čomu dospejeme bude, že vyšší územný celok rozhodne, rozhodne podľa svojich, nakoniec politických kritérií, keďže je to politické rozhodnutie politického orgánu zastupiteľstva a v prípade, že to nevypáli najlepšie, napr. mediálne alebo politicky, alebo že daná škola má mocného sponzora, alebo svojho mocného kmotra, tak dobrotivý pán minister môže zvážiť a môže teda tiež bez akéhokoľvek procesu rozhodnúť, že tak predsa len týmto ešte nejakú triedu otvorím. Takto je to v tejto chvíli v spoločnej správe a v pôvodnom návrhu zákona.
Priznám sa, že ak niečo charakterizovalo túto republiku 22 rokov, s nejakými menšími prestávkami aj spätnými chodmi, najmä za vlády Vladimíra Mečiara, tak to bol práve posun od viery v dobrotivého cára a dobrých krstných otcov v prospech jasných pravidiel a objektívnych kritérií. Nie vždy tá cesta bola jasná. Niekedy sme sa z nej vracali. Ale ak si pozriete, čo sa stalo, tak táto cestu tu bola. Dnes, dnes ju ideme zvrátiť a ideme to nechať na dobrotivých cárov a dobrotivých krstných otcov a hoci väčšinou tí ľudia, ktorí chcú využiť nejaký zákon, si väčšinou počkajú na jeho schválenie, predtým než začnú využívať jeho kompetencie spôsobom, ktorý sa verejnosti páčiť nebude, tak niektorí úradníci možno aj politici sú natoľko dychtiví po tomto zákone, že už sa prezradili trošku aj dopredu. Máme príklad z vyššieho územného celku v Nitre, kde už vyšší územný celok, odbor školstva napísal tejto súkromnej odbornej škole v Kollárove, aby neprijímala silnoprúdových mechanikov s odôvodnením, že ponuka uvedených programov v regióne prevyšuje dopyt žiakov aj trhu práce, hoci firmy z regiónu tvrdia opak. To znamená, že dokonca, ak by sme akceptovali, pán minister, váš pôvodne úzky pohľad na úlohu strednej školy len vo vzťahu k okamžitému dopytu trhu práce, tak ani tam to nesedí. Keby novela platila a keď novela bude platiť, tak rozhodnutím vúckarského zastupiteľstva toto bude posvätené, rozhodnuté. A možno nechtiac, ale o to úprimnejšie situáciu pomenoval aj môj kolega pán Goga, ktorý tu sedí s nami a je členom školského výboru, ale je aj teda v školskej komisii tejto župy, ktorý pre Hospodárske noviny doslova povedal, dovoľte mi citovať: "Podľa neho si VÚC-ka vie uvedomiť, kde má dobré školy a pokiaľ teda rozhodne, že táto škola je dobrá, že tie odbory sú perspektívne pre VÚC-ku, tak určite si otvorí a bude presadzovať predovšetkým svoje vlastné školy na úkor, bohužiaľ, aj súkromných škôl." Ďakujem, pán kolega, že ste to pomenovali veľmi presne a otvorene, a povedzme si ešte raz, čo to znamená. Znamená to, že tam, kde VÚC-ka uvidí, že niečo funguje v súkromnom alebo v cirkevnom sektore, tak namiesto toho, aby to podporovala, logicky to bude chcieť stiahnuť pod seba, ja teraz len parafrázujem pána kolegu Gogu, pokiaľ jej to čo len trochu prejde u dobrotivého cára pána ministra, tak teda ich zavrie, alebo ich postupne obmedzí a otvorí si vlastné. Že nejde o fikciu, hovoria informácie z Košického kraja, kde vo väzbe na bilingválne stredné školy, gymnáziá, už tiež dostali tieto jedno či cirkevné, alebo súkromné signál od niektorých predstaviteľov VÚC, že majú zvažovať, čo do budúcnosti, lebo VÚC-ka si takéto ide otvoriť sama a, prirodzene, teda potom obmedzí tie súkromné a cirkevné.
To znamená, máme proces, kde vďaka pani Obrimčákovej, a za to jej chcem ešte raz poďakovať, sú zapracované určité kritériá, ale keď sa VÚC-ka na tie kritériá vybodne alebo keď ich aplikuje povrchným spôsobom, alebo keď tam niečo napíše, a to niečo aj nemusí zodpovedať pravde v prípade konkrétnej strednej školy, dnes v tom zákone nie je proces, ako sa môže daný zriaďovateľ a daná škola brániť. Jediný proces je dostať sa k dobrotivému pánovi cárovi ministrovi. Preto nemôžem podporiť tento... (Ruch v sále. Krátka pauza.)
Pán minister, prosím vás, neskáčte mi do reči, dobre? Vy taký zákon navrhujete. Ja tento zákon nepodporujem. Ja nie som za to, aby ani poslanci vo VÚC-ke, ani SMER-u, ale ani SDKÚ mohli takto rozhodovať bez kontroly. Mne je to úplne jedno, z ktorej strany sú. Ja na rozdiel od vás neposudzujem poslancov podľa toho, z ktorej sú strany a nechcem im dať systémovú možnosť, aby mohli politicky rozhodovať o tejto téme bez kontroly a bez jasných kritérií.
A teraz k záveru. To znamená napriek tomu, že vo výbore pani poslankyňa Obrimčáková tento návrh vylepšila a my sme to, ak sa pamätám, skoro celá opozícia aj podporili, tak treba povedať, že sme zatiaľ podporili len tupý nôž. Tupý nie preto, že tá samotná časť by bola zle napísaná, tie kritériá sú fajn, ale preto, že kritériá sú len tak vplyvné a mocné, ako je proces ich vymáhania. Inými slovami, ak napíšete kritériá, ale keď ich nikto nedodrží, nie je možno s tým nič robiť? Tak kritériá sú nanič. To znamená, neberte to osobne, pani poslankyňa, ale ten váš návrh je len polovica cesty a bez nej spadneme z toho nedostavaného mosta do priepasti rovnako ako bez neho.
Preto si dovolím predložiť návrh, ktorý by to doriešil a ktorý keby sme schválili, tak si myslím, že by veľmi výrazne sa toto vylepšilo, pretože by sme nezostali odkázaní len na dobrotivú vôľu a svojvôľu politických orgánov, ale by sme ich prinútili trošku sa aspoň tomu venovať poriadnejšie. Konkrétne ten návrh je nasledovný:
Doplniť v čl. I. v 9. bode § 3 ods. 2 tak, aby znel:
"(2) Na návrh zriaďovateľa (odkaz 6a) strednej školy ministerstvo školstva preskúma, či samosprávny kraj pri určovaní počtu tried prvého ročníka stredných škôl podľa § 4 ods. 2 písm. c) primerane vyhodnotil a zohľadnil kritériá uvedené v § 4 ods. 2 písm. c).
Ministerstvo školstva vyhovie žiadosti zriaďovateľa (odkaz 6a) strednej školy o zvýšenie počtu tried prvého ročníka, ak
a) samosprávny kraj kritériá primerane nevyhodnotil alebo primerane nezohľadnil, alebo
b) rozhodnutie samosprávneho kraja nie je z iných dôvodov preskúmateľné."
Dovolím si len pozmeňovať na záver tohto pozmeňujúceho návrhu, že to je návrh vo vašej filozofii. Myslím v tom význame, že on akceptuje vôbec tú právomoc VÚC-ky rozhodovať o tom. On sa len snaží zabezpečiť primeraný kontrolný proces. To znamená, že to nie je zákon, aký by sme tu presadzovali možno my, keby sme teraz boli, situácia obrátená. To je návrh, ktorý akceptuje, že vy máte dnes parlamentnú väčšinu, máte vládnu zodpovednosť, rozhodli ste sa to riešiť týmto spôsobom aj s jeho rizikami. V poriadku. Nie sme tým nadšení, ale hovoríme, že aspoň dotiahnite váš vlastný nápad do konca. To je celé. To znamená, že nie je to nápad, ktorý by nejakým spôsobom filozoficky odporoval tomu, čo už bolo povedané. Je to len jeho, povedal by som, konkrétne a jasné a právne záväzné zhodnotenie. Z tohto dôvodu si dovolím požiadať o jeho podporu poslancov všetkých politických klubov.
Dovoľte mi okrem tohto návrhu predniesť ešte ďalšie dva, ktoré sa týkajú predložených zákonov. Tieto návrhy boli už predložené na výbore školskom, kde pánom ministrom boli odmietnuté s takými zdôvodneniami, ktoré sa priznám, som celkom nevedel pochopiť. Ale možno pán minister medzičasom a niektorí ho k tomu, dokonca musím povedať, že som mal pocit, že aj vecne sme sa na nich zhodli, len možno je nejaký problém s formou, prípadne s predkladateľom. Ale práve preto si ich dovolím predložiť znovu a chcel by som poprosiť, aby sme o nich debatovali, pretože toto sú návrhy v oboch prípadoch, ktoré nemajú žiadny ideologický charakter, a preto si myslím, že by nemuseli byť predmetom nášho vzájomného politického súboja.
Ten prvý návrh je k čl. IX, kde navrhujeme za bod 2 vložiť nové body 3 a 4, ktoré znejú:
3. V § 11 ods. 5 znie:
"(5) Pedagogická dokumentácia školy alebo školského zariadenia uvedená v odseku 3 písm. g) až s) sa vedie v písomnej podobe alebo elektronickej podobe na formulároch, ktorých obsah schválilo a zverejnilo ministerstvo školstva.".
4. V § 11 ods. 11 znie:
"(11) Ďalšia dokumentácia podľa odseku 10 písm. a), b), c) a d) sa vedie v písomnej podobe alebo elektronickej podobe na formulároch, ktorých obsah schválilo a zverejnilo ministerstvo školstva."
Zostávajúce body sa primerane prečíslujú.
2. Za bod 31 sa vkladajú nové body 32 a 33, ktoré znejú:
"32. V § 108 ods. 1 v časti vety pred bodkočiarkou sa za slová "po predložení písomnej žiadosti" vkladajú slová "alebo elektronickej žiadosti" a slovo "tlačiva" sa nahrádza slovom "formulára".
33. V § 108 ods. 1 v časti vety za bodkočiarkou sa za slová "písomnú žiadosť' vkladajú slová "alebo elektronickú žiadost'" a slová "s tlačivom" sa nahrádzajú slovami "s formulárom". Zostávajúce body sa primerane prečíslujú.
Zmyslom tohto pozmeňujúceho návrhu je umožniť školám, aby svoju pedagogickú dokumentáciu viedli elektronicky, nielen papierovo, ako je to dnes. Situácia je taká, že školy dnes väčšinou už vedú dokumentáciu elektronicky, len práve na požiadavku zákona ju už musia aj pravidelne tlačiť, čím spotrebujú veľké množstvo papiera. Tento predkladaný návrh umožňuje to, aby tie, ktoré vedú papierovo a chcú viesť papierovo, ďalej viedli. To znamená, nejde nikoho nútiť, kto nemá počítače alebo nechce to dať do počítačov, aby to v nich viedol. Samozrejme, ak chce niekto mať papierové knihy, je to plne v jeho kompetencii. On len umožní tým školám, ktoré nechcú tlačiť každý týždeň, každých pár týždňov, aby to mali v elektronickej podobe a tlačili z toho len pre vlastné archívne potreby vtedy, keď to uznajú za vhodné. A tento návrh nemá žiadne negatívne finančné dopady na nikoho, pretože toho, kto sa nechce zmeniť oproti dnešku, k ničomu nenúti a má pozitívne dopady na tých, ktorí dnes používajú elektronickú formu a sú zákonom nútení popritom používať aj papierovú, že takto nútení nebudú. To znamená, že tento návrh má pozitívny finančný dopad na rozpočty škôl. A ako taký, si myslím, že by sme ho mohli podporiť. V prípade, že je predkladateľ neakceptovateľný, pán minister, teším sa ako ho predložíte vy v nejakej ďalšej literácii.
Ďalší pozmeňovací návrh, posledný, sa týka už aj trošku známejšej kauzy, aj keď nielen jej, martinského šesťročného gymnázia, kde máme nasledovnú situáciu. Pred mnohými rokmi sa na martinskom gymnáziu zriadil experimentálny program šesťročného vyučovania na gymnáziu ako experiment popri existujúcich štvorročných a osemročných gymnáziách. Tento experiment pokračoval dlhé, dlhé roky. Netrúfam si posúdiť, či ten čas je primeraný, alebo príliš dlhý, ale v každom prípade jedného dňa jeho experimentovanie skončilo, tak ako aj skončí, samozrejme, raz musí. Ministerstvo školstva následne, už aj pod vedením nového ministra, argumentuje, že kombinácia odborných a politických dôvodov nesúhlasí s tým, aby takáto forma školy bola súčasťou riadneho školského systému. Danými slovami, aby sme na Slovensku mohli nám vznikať okrem štvorročných gymnázií, osemročných gymnázií, aj šesťročné gymnázia. Keďže nie som hovorcom pána ministra, nebudem opakovať jeho argumenty, on ich určite povie sám dostatočne výrečne, prečo to tak nechce. Ale ja poviem za seba, že nemám problém s tým toto rozhodnutie rešpektovať. Teda, ak súčasný minister nechce okrem štvorročných a osemročných mať aj šesťročné po Slovensku ako možnosť pre zriaďovateľov si zakladať, je to jeho právo. Čo je mne, ale ľúto, je, že súčasný zákon pri ukončení experimentálneho overovania neumožňuje, umožňuje len dve cesty reálne. Jedna cesta je zavrieť aj ten experiment, ak teda sa nešíri ďalej, alebo ho šíriť do systému ako celku. Pán minister tým, že ho nechce šíriť do systému ako celku, a preto aj odmietol návrh kolegov Poliačika a Hrnčiara, ktorí tu predkladali, myslím, o jednu alebo dve schôdze dozadu, aby sa z toho stal systémový prvok. Tak tým pádom vlastne odcudzuje tú šesťročnú formu na tomto gymnáziu na zánik. Tento návrh, jeho cieľom a úmyslom je nájsť určitú strednú cestu a povedať, že ak ministerstvo nechce, aby nejaká konkrétna inovácia sa šírila ďalej z akýchkoľvek dôvodov, nemusia byť na ňu peniaze, nemusí v danej dobe ideologicky vyhovovať alebo jednoducho sú iné priority v tej chvíli, v poriadku. To je právo tých, ktorí majú legitímny mandát, ale prečo ničiť každú inováciu ešte aj tam, kde sa zabehla a zjavne existuje bez zásadnejších problémov už viac ako desaťročie.
To znamená chceme ponúknuť tretiu možnosť. A dokonca chcem povedať, že to nedávame ani ako povinnosť. Dávame to ako možnosť a ministerstvo školstva mohlo pri ukončení experimentálneho overovania mohlo povedať, že ďakujeme, nechceme z toho robiť systémovú inováciu, ale zároveň vy fungujete fajn, zjavne je tu dopyt, je to kvalitné, je to fajn, ak si myslíme, že individuálne to je fajn, len nechceme z toho robiť systém, vy môžete takto ďalej pokračovať. Priznám sa, že zdá sa mi to ako veľmi ústretový kompromis voči tomu, aby sme aj tých, ktorí robia experimenty nedostávali do situácie, kde pokiaľ si nedokážu presvedčiť a vylobovať to, že ich experiment môže byť uplatnený na celom Slovensku neskôr, aby čelili v podstate neskoršej eutanázii, ak to tak môžem povedať, lebo to je ten dnešný systém. Že buď vyhráte majstrovstvá sveta alebo, alebo, alebo príde na vás ministerstvo školstva so smrtiacou injekciou. Myslím si, že tá zlatá stredná cesta, my povieme, nie ste majster sveta alebo my to z politických dôvodov naozaj šíriť nechceme, ale žite ďalej, lebo ste splnili tieto nevyhnutné kritériá, latky, ktoré musíte, samozrejme, ak nesplnia, tak ich zavriete, to vám tam nechávame. Ale ak sú kvalitní, prečo ich zatvárať?
Z tohto dôvodu si dovolím predniesť nasledovný pozmeňovací návrh, opäť k článku IX.
Bod 1. Za bod 2 sa vkladá nový bod 3, ktorý znie:
3. V § 14 sa vkladá nový odsek 13, ktorý znie:
"(13) Ministerstvo školstva môže na základe výsledkov a experimentálneho overovania rozhodnúť, že predmet experimentálneho overovania uplatní len v tej škole alebo školskom zariadení, kde sa experimentálne riadenie", overovanie, pardon, tam je preklep, prepáčte mi, overovanie "vykonalo". Tam nastala technická chyba. Zostávajúce body sa primerane prečíslujú.
Takže toto je posledný pozmeňovací návrh, ktorý si dovolím predniesť v rozprave. Dovoľte mi, ešte vopred povedať, že takisto podporujem aj pozmeňujúce návrhy, ktoré prednesú ostatní kolegovia z opozície - pán Vašečka a pani Žitňanská, myslím, že aj pán Fronc sa chystá, ktoré sme, ktoré sme spolu prerokovali.
A dovoľte mi na záver trošku politicky, lebo zatiaľ som sa snažil viac odborne tomu venovať, že opozícii sa dnes často vyčíta, že je rozbitá, že sa nevie zjednotiť, že nemá vlastné pohľady, návrhy, že je valcovaná tou kompaktnou 44-percentnou väčšinou, aj keď táto veta by asi maturitu z matematiky nezvládla, ale je napriek tomu politicky pravdivá. Preto si dovolím upozorniť na to, že tieto školské zákony dokázali to, čo tvrdíte, že sa nedá, a to je zjednotiť opozíciu. Pod tým návrhom, ktorý som predložil ja, ale aj pod tými návrhmi, ktoré predložia kolegovia ostatní, pán Vašečka, pani Žitňanská, pán Fronc, myslím, že niečo aj pán Poliačik chystá, ten tu nie je, sú v drvivej väčšine podpísaní všetci zástupcovia, teda nielen všetkých klubov ale aj, nazvime to novotvarov, a nových iniciatív. A sú pod ňou podpísaní práve preto, že sme chceli zdôrazniť, že bez ohľadu na možno aj osobné niekedy vzťahy, bez ohľadu na rôzne názory, tieto veci sú natoľko jasné a zrejmé pre nás, že sa na nich dokážeme bez väčších problémoch zhodnúť naprieč, naprieč opozíciou. Je to snaha dať taký signál vám, pán minister, že ja úplne chápem a beriem, že nie všetko, čo opozícia povie, hoci aj vecne by to mohlo byť správne, sa prijíma. Ale skúste zvážiť, či keď naozaj sme sa dokázali zjednotiť na toľkých veciach a toľkých aj konkrétnych alternatívach k tomu, čo navrhujete, teda nielen kritika, ale aj alternatíva, či naozaj sa medzi tými všetkými bodmi nenachádza aspoň niekoľko, ktoré by ste, ktoré by ste prijať mohli. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, ale myslím, že nie je treba.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, musím vystúpiť, lebo k úvodnému slovu nie je možná faktická poznámka. Takže chápte toto moje vystúpenie ako skôr faktickú poznámku k úvodnému vystúpeniu pána ministra. Preto bude aj krátka aj naozaj veľmi zameraná. Nebudem hovoriť k samotnej téme, o ktorej pán minister hovorí. Nie preto, že by nebola dôležitá, a nie preto, že by mi krajania neležali na srdci. Dalo by sa hovoriť o tom, napríklad pani poslankyňa Jana Žitňanská, teraz ju vidím, ako sme spolu minulý rok presadili, aby naše krajanské deti z Vojvodiny nemuseli platiť drahé komerčné zdravotné poistenie, keď študujú na Slovensku. A o tom, ako politické strany, ktoré sa najviac hrdia svojimi národnými farbami, za toto nehlasovali. Ale hovorím, to si zasluhuje osobitnú debatu a vidím tu poslancov, ktorí o tom debatovať chcú, a nechcem sa im pliesť do remesla. Ja si dovolím k niečomu úplne inému, možno pre niekoho odľahčenému a pre niekoho aj vážnejšiemu. Pán minister, všimol som si, že ste vo svojej úvodnej správe použili formuláciu veľvyslanec Igor Furdík, keď ste hovorili o predstaviteľovi tohto, tohto úradu. Pokiaľ teda ovládam situáciu, pán Furdík nie je momentálne veľvyslancom v žiadnej krajine. Takže dovolím si predpokladať, možno ma opravíte, že používate určitý manierizmus, ktorý sa minister zahraničných vecí a niektorí predstavitelia pokúšajú zaviesť už dlhšiu dobu, a to je teda, ak raz bol niekto veľvyslancom, aby doživotne sme používali v súvislosti s ním tento titul. Takže pán Furdík aby bol veľvyslancom až do smrti, keď o ňom hovoríme. Ak je to tak, chcem teda len na to poukázať, chcem povedať, že nie je to zvyklosťou z hľadiska ani slovenskej histórie ani slovenského spisovného jazyka ani iného politického používania. A je to pre mňa určitá forma manierizmu, ktorým sa zamestnanci ministerstva zahraničných vecí opäť raz túžia vyvýšiť nad zvyšok, 5,4 mil. obyvateľov tejto krajiny. Ale v poriadku, keď to tak chcete robiť, nebudeme vám to brať, len potom mám na vás otázku, že či budete toto používať konzistentne. Lebo v anglosaských krajinách, kde naozaj sa to robí, že ambassador je ambassador naveky, je aj senator senator naveky, aj prezident je prezidentom naveky. Takže či napríklad, keď budete hovoriť s pánom ministrom Froncom, teda pánom poslancom Froncom, budete hovoriť pán minister. A keď budete hovoriť s exposlancami, či budete hovoriť pán poslanec. Lebo je to rovnaká logika, ako keď o pánovi Furdíkovi hovoríte, že veľvyslanec Igor Furdík. Ak som sa nepomýlil. Ak je naozaj niekde teraz veľvyslancom, ospravedlňujem sa. Berte túto moju poznámku ako bezpredmetnú. Hovorím, veľmi ma to nerozčuľuje, ani mi to žily netrhá, len hovorím, nemyslím si, že by bolo vhodné do slovenčiny zavádzať tieto manierizmy, a veľmi pekne by som vás poprosil, aby ste ich nepoužívali. Ak ich používate, aby ste ich potom používali konzistentne. Keďže ja som zatiaľ žiadnu z takých funkcií nemal, tak dúfam, že ma ani neobviníte z toho, že si tu riešim nejaký osobný problém. Naozaj by som bol radšej, keby proste na Slovensku sme hovorili tak, ako nám jazyk narástol predtým, a aby sme si neosvojovali nutne niečo, čo myslím si, že nám nie je blízke.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán kolega Brixi, no, ak naozaj dostatočný argument na takmer smrtiaci, rušiaci zásah sú nejaké čiastočné podvody, tak musím vám povedať, že ani táto Národná rada by už neexistovala, ani vláda Slovenskej republiky by už neexistovala, dovolím si povedať, že už asi ani žiadny ústredný orgán štátnej správy by neexistoval, ak by individuálne zlyhania, dokonca aj relatívne často sa vyskytujúce, boli dôvodom na podstate takého uškrtenia a zničenia, akého sme tu svedkami. Takže opäť opakujem, neliečme choré telo tým, že ho zastrelíme, čo tento návrh, tak ako stále ešte leží na stole, robí. Pokiaľ ide o váš komentár o dohode o vykonaní práce o tom, že to je teda dôkaz toho, že tam nerobia, čo majú, no, neviem, či vy ste niekedy robili niečo na dohodu o vykonaní práce, ale môžem vás uistiť z vlastnej skúsenosti, že väčšinou na dohodu vykonania práce človek naopak robí ešte efektívnejší výkon, lebo tie peniaze sú väčšinou smiešnejšie v porovnaní s tým, čo zarába vo svojej hlavnej profesii, a odporúčam prečítať si dnes dnešný článok SME od pána trénera Filca, ktorého teda možno obviníte, tiež už neviem z čoho, ktorý píše, ako vaše odvody na dohody zásadne obmedzia športovanie mladých cez to, že vlastne budú demotivovať všetkých trénerov a iných, čo práve na dohody pôsobia v rôznych kluboch aj centrách voľného času. Takže poviem to tak, som zvedavý, či ste niekedy robili na dohodu a ako ste to, ako ste to urobili. No a pokiaľ ide o tú radu školy, naozaj na to môžu byť rôzne názory, my sme stotožnení s názorom pedagógov, a teda aj rodičov, vysvetlil som prečo. Pokiaľ sa s tým nestotožní strana SMER, ja to budem rešpektovať, ale bolo by dobré, keby potom strana SMER mala jednoznačný názor, lebo ja som osobne sedel v štúdiu, keď pán minister povedal, že on sa s tým stotožňuje a bude to presadzovať, takže chcel by som vedieť, čo si potom myslí strana SMER, aby teda neplatilo to, že čo si .................................. v bývalej koalícii, tam bolo šesť názorov a bolo na ne aspoň šesť subjektov, u vás zjavne na to stačí jeden.
Ďakujem.

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť k vládnemu návrhu zákona o financovaní základných škôl a stredných škôl a školských zariadení v druhom čítaní. O tomto návrhu, ktorý pán minister predložil teda v mene vlády, sme už mali pomerne rozsiahlu všeobecnú politickú rozpravu v prvom čítaní. A nemá asi význam preto nejakým spôsobom doslovne opakovať tie argumenty, ktoré tam padli, ale má význam, tak ako aj pán minister vytiahol zo svojej strany to, čo on považuje za kľúčové argumenty, tak asi má význam sa vrátiť k niektorým tým kľúčovým argumentom aj zo strany našej. Takže dovoľte mi možno uviesť niektoré veci opäť na pravú mieru, ale mám potom aj jeden konkrétny pozmeňovací návrh popri iných, ktoré budú prednášať kolegovia neskôr, v druhom, v druhom čítaní.
Takže ako pán minister v úvodnom slove povedal, dnes na Slovensku centrá voľného času sú financované tak, a spolu aj s ostatými školskými zariadeniami vrátane materských škôl, že tieto peniaze dostávajú obce, v ktorých deti navštevujú tieto centrá voľného času. To znamená, že peniaze sa rozdeľujú tam, kde je služba skutočne vykonávaná, a to je základný princíp dnešného financovania školských zariadení. Tento návrh ho mení na princíp, podľa ktorého dostane obec, kde má dieťa trvalý pobyt, aby s ním, tak ako pri niektorých iných prostriedkoch, ktoré obec dostáva z dane z príjmu fyzických osôb, naložila podľa vlastného uváženia. Z týchto dôvodov sa musím veľmi výrazne nestotožniť a až protestovať proti tým slovám, že táto novela akýmkoľvek spôsobom posilní práva detí, ich komfort, ich voľný čas, alebo ich zlepšenie. Koniec koncov, nielen ja, ale predpokladám, že asi všetkých ostatných 149 poslancov, a myslím, že aj vy, pán minister, na niektoré z mailových adries ste dostali tie tisíce protestných mailov od ľudí, ktorí v tých centrách voľného času buď pracujú, alebo tam tie deti majú.
To znamená, ak, ak netrpia nejakým kolektívnym pobláznením, je otázka, prečo si nemyslia, že tá vaša novela prispieva k napĺňaniu práv dieťaťa, prečo si myslia pravý opak? A to, prečo si myslia ten pravý opak, je pomerne jednoduché. Ako už bolo zdôraznené v prvom čítaní, na Slovensku dnes pôsobia centrá voľného času v 244 obciach a mestách. Na Slovensku máme 2 891 miest a obcí, z toho vyplýva, že finančné prostriedky už nepôjdu tým 244, ale pôjdu všetkým 2 891 mestám a obciam, takže pôjdu aj 2 647 obciam, kde nie sú zriadené takéto školské zariadenia. Ak sa zákon schváli, tieto obce budú mať na výber, či, medzi troma možnosťami. Použiť tieto peniaze na niečo iné, zriadiť si vlastné centrum voľného času, alebo sa teda dohodnúť s inou obcou, s inými obcami, ktoré tie centrá majú, a posielať im takéto prostriedky. Nemusia byť ideologicky zaslepení, koniec koncov, toto ani nie je ani veľmi ideologická otázka, si myslím, to je skôr otázka záujmov jednotlivých skupín, aby sme pochopili, že pravdepodobnosť číslo tri, teda pravdepodobnosť dohody s inými obcami je skôr nepravdepodobná, a to hneď z dvoch dôvodov.
Prvý dôvod je, je naozaj veľmi vážna finančná situácia, ktorej mnohé obce čelia. Už minimálne 10 rokov, možno aj dlhšie, sa hovorí o potrebe procesu municipálizácie, o potrebe zefektívnenia celej, celej siete, ktorú tu máme. Každá vláda to verbálne povedala, žiadna vláda to zatiaľ nespravila, výsledkom čoho je, že, že najmä v malých a stredných obciach je veľmi vysoké percento príjmov obce pohlcované už dnes administratívou obce. Nie preto, že by starosta alebo jeho sekretárka a nejaký drobný aparát si dávali neprimerané peniaze, hoci to sa niekedy môže výnimočne stávať. Máme také prípady, ale je to asi výrazne maličká menšina. Ten skutočný problém je jednoducho v tom, že keď máte obec s 500 obyvateľmi, s 800 obyvateľmi, tak jednoducho ten príjem, ktorý dostane obec aj z vlastnej dane aj z dane z príjmu fyzickej osoby, je tak maličký, že aj veľmi skromne platený starosta, často na tretinový úväzok aj s tretinovou sekretárkou, zožerie z toho rozpočtu 20, 30, 40, niekedy aj 50 percent.
To znamená, že, a to chcem zdôrazniť, aby to naozaj zaznelo, že myslím si, že táto debata nemala byť teraz o ataku na starostov, nielen preto, že majú svoj mandát od ľudí, ale myslím si, že sa snažia svojho mandátu zhostiť čo najlepšie v rámci tých tlakoch, ktorým čelia. Len musíme brať do úvahy tie tlaky, ktorým čelia a v rámci ktorých musia oni nejakým spôsobom prežiť. Takže preto jeden dôvod, prečo si myslím, že pravdepodobnosť toho, že by ďalej pokračovali obce vo financovaní centier voľného času mimo svojho obecného územia v nejakom veľkom rozsahu, je práve to, že budú, v rámci finančných problémov, ktorým čelia, bude takmer neodolateľné lákadlo tie peniaze si nechať. Druhý ten problém, ktorý je, je ale problém praktický. Dovolím si uviesť príklad, zhodou okolností súkromného centra voľného času, ale ja v tomto naozaj nerozlišujem medzi súkromnými, verejnými a akýmikoľvek inými, podstatný je výsledok. Súkromné centrum voľného času Pohoda má viac ako 5 tisíc detí v 300 krúžkoch z Košíc vrátane Luníka IX a okresu Košice-vidiek, spolu 52 miest a spádových obcí. Podľa inšpekcie bola napríklad pobočka vo Vyšnom Hrušove ako vynikajúca a príklad pre ostatné centrá voľného času.
Zriaďovateľ tohto centra bude musieť po novom žiadať 52 starostov, aby mu prispeli, ak chce vôbec udržať dnešný stav. Viete si predstaviť ten transakčný administratívny náklad toho, aby sa on dohodol s 52 starostami? Keby rovno všetci teda povedali, že hoci naozaj máme vážne finančné problémy, obetujeme tie eurá a dáme ich na naše deti vo vašich krúžkoch, čo to preňho bude znamenať a aká je pravdepodobnosť, že sa naozaj so všetkými päťdesiatimi dvoma dohodne? Myslím si, že tá pravdepodobnosť je naozaj veľmi, veľmi nízka. To znamená, to sú základné problémy, pre ktoré tento návrh nepovedie k posilneniu práv dieťaťa, ako nám povedal na začiatku pán minister, ani k ich rovnosti, ale naopak, k tomu, že mnohé deti, ktoré dnes krúžky majú, ich mať nebudú, a mnohé centrá voľného času, ktoré dnes existujú, buď zaniknú, alebo v zásade budú musieť zredukovať svoju ponuku. To sú dva praktické dôsledky. A pán minister, ak túto novelu schválite bezo zmeny, rád, o rok si môžeme pozrieť, či teda sa splnili tieto dve predpovede. Tá predpoveď, ešte raz ich zopakujem, je, že centrá voľného času navštevuje menej detí ako predtým a ponuka týchto centier je obmedzenejšia ako predtým. To sa dá naozaj zmerať, môžeme sa k tomu o rok vrátiť, ak to schválite a nevypočujete žiadnu z našich, z našich pripomienok.
Druhá vec, ktorú by som k tomu chcel ešte povedať, je, že, a to som naozaj v prvom čítaní tiež vysvetľoval, že ten dnešný systém nie je náhodný, on nie je výsledkom nejakého nedomysleného kroku. Ten systém sme presadzovali spolu s pánom, vtedy ministrom, Froncom, ktorý tu dnes sedí, môže to potvrdiť, on ako minister školstva bol, samozrejme, hlavný, povedal by som, hlavné baranidlo, ale dovolím si povedať, že som mu už vtedy pomáhal aspoň trochu, práve preto, že už vtedy ZMOS aj ministerstvo financií tlačili na to, aby obce dostali tie peniaze podľa trvalého bydliska, mohli s nimi naložiť voľne. A len tlak poslancov školského výboru vtedy tomu zabránil spolu s tlakom ministerstva a prijal sa tento mechanizmus, ktorý funguje dodnes, ktorý bol kompromisom. Ten mechanizmus určite nie je dokonalý, mechanizmus má svoje problémy, ale je lepší ako tá alternatíva, ktorá už bola vtedy tlačená a ktorú vy dnes tlačíte opäť. A to ma vedie naozaj k prekvapeniu, ktoré som už v prvom čítaní vyjadril a na ktoré som ale nedostal odpoveď, že ja chápem, prečo obce na toto tlačia, najmä tie malé, ktoré nemajú, a stredné, ktoré nemajú svoje vlastné centrá voľného času. Ja dokonca chápem, prečo ministerstvo financií takéto niečo podporuje, pretože ak sa toto nestane, ministerstvo financií bude pod obrovským tlakom, aby riešili finančné problémy obcí inak, z iných zdrojov.
To znamená, ZMOS má jasný záujem, legitímny záujem, ministerstvo financií má jasný záujem, legitímny záujem, pokiaľ za legitímny záujem považujeme to, že oni strážia štátnu kasu a ako od už roku '90 pamätáme si pána vtedajšieho ministra Klausa: "Nemám, nedám." Ale aký je záujem ministra školstva na tom, aby menej detí navštevovalo centrá voľného času a bola menšia ponuka centier voľného času, to mi stále uniká. A pokiaľ nie ste nejakým spôsobom zavádzaný buď svojimi politickými kolegami, alebo svojimi úradníkmi. Pán minister, ja som už v prvom čítaní hovoril, že vy sa odvolávate stále na podvody a na zneužívanie toho dnešného systému, a myslím, že tu nebol z opozície jediný človek, čo som ja počúval tú rozpravu, nech ma opraví vo faktických, ktorý vám nepovedal, že s tým naozaj treba niečo robiť a že keby ste priniesli riešenie tohto, tak vám tu všetci zatlieskame. A zároveň sme vám aj to isté povedali, že zas liečiť chorobu pacienta tým, že ho zastrelím, a tým zastavíme šírenie, nie je riešenie. Akokoľvek je to z technokratického pohľadu riešením. Takže z tohto, z týchto dôvodov ja by som apeloval na to, aby sme zmenili tento návrh. My sme také návrhy predkladali vo výbore, všetky boli odmietnuté, návrhy predložené opozíciou, predložíme ich dnes znovu. Chcem vás požiadať, nielen pána predkladateľa, ale najmä kolegov zo SMER-u, ak je vám tak proti srsti schváliť tie naše protinávrhy, beriem, ale predložte nejaký svoj. Nenechajte to schváliť takto, ako to je, lebo keď to schválite úplne takto, ako to je, tak to naozaj bude zle. A to teraz hovorím úplne mimo nejakej straníckej politiky, hovorím, keď tá zásluha má zostať v SMER-e, že SMER to upravil, nech to tak je, musím sa priznať, že až tak mi to tie žily netrhá, ale nech sa to zmení, nech to neschválime v tej dnešnej podobe.
Nuž, toľko, toľko k tomu návrhu ako takému. A dovoľte mi k tomu istému zákonu predniesť jeden pozmeňovací návrh, ktorý sa netýka tejto témy, ale týka sa inej témy, ktorá hýbe dnes verejným životom, a to je štrajk učiteľov. Samozrejme, mzdové požiadavky učiteľov, ktoré pán minister, pokiaľ viem, teraz rieši vlastne s inými kolegami vo vláde a ktoré, teda ak sa majú zohľadniť, sa musia zohľadniť v štátnom rozpočte, asi by nemalo žiadny zmysel okrem populizmu predkladať tu teraz nejaký návrh na zvyšovanie taríf. Hoci, samozrejme, parlament môže zákonom tie tarify zvýšiť, ale tarify bez finančného krytia sú len prázdnym gestom. Takže preto tam, pán minister, myslím si, že je úplne legitímne počkať na štátny rozpočet a na to, na to, s čím príde vláda, a o tom môžeme potom debatovať, že či je to vhodné, nevhodné, ale určite by som nepovažoval za správne, aby sme dnes v tomto bode my vám tu predkladali zákonné zvýšenie taríf. To sa môže, to sa môže naozaj vo výnimočných prípadoch, ak by, ak by vláda úplne zlyhala, čo ešte ten prípad nie je. Ale odborári, minimálne nové školské odbory majú aj iné požiadavky, ktoré sú netarifného pôvodu a jeden z nich, na ktorom sme sa my dvaja aspoň nedávno dokonca zhodli, ak si pamätám správne, v diskusii bola požiadavka posilnenia postavenia učiteľov v rade školy.
Ten argument, ktorý, ktorý tieto odbory používajú, je ten, že, že, ak riaditeľ vie, že v rade školy má silného partnera zloženého vo výraznejšej miere ako dnes aj z pedagogických zamestnancov aj nepedagogických zamestnancov, tak by som povedal, to lákadlo moci, to lákadlo samoderžavia bude oveľa menšie, ako keď, keď vie, že ho zvnútra školy nikto takto nekontroluje, alebo že tá kontrola je ponechaná len na zriaďovateľa. Preto si dovolím predložiť návrh pozmeňovacieho návrhu, ktorý by, keďže ste otvorili tieto zákony, nevkladám, samozrejme, žiadny nový článok, ktorý by túto požiadavku riešil, a riešil by ju nasledovným spôsobom. Zvýšili by sme o jedného zástupcu, zástupcu pedagogických zamestnancov, takisto by sme ale zvýšili o jedného zástupcu aj rodičov, pretože si myslím, že ten balans medzi rodičmi a pedagógmi by mal zostať zachovaný. A toto by sa stalo tak, že by sme znížili počet zástupcov zriaďovateľa. To je aj návrh vlastne, pokiaľ viem, učiteľov, na koho úkor sa to má diať. A dovoľte mi vysvetliť, prečo je to podľa mňa návrh správny, a nielen tá časť, komu pridávame, s tým predpokladám, že až taký problém nebude, teda pokiaľ som, pokiaľ som sledoval tú debatu, ktorú sme mali spolu. Ale môže byť otázka, prečo uberáme práve zriaďovateľovi. A dovoľte mi to len uviesť pre tých kolegov, ktorí sa tomu detailne nevenujú, že zriaďovateľ má svoje mimoriadne silné kompetencie upravené nezávisle od členstva svojich, svojich zástupcov v rade školy. Zriaďovateľ má kompetenciu odvolať riaditeľa školy v prípade, že kontrola zistí porušenie všeobecne záväzných predpisov. To znamená, kedykoľvek zriaďovateľ kontrolu pošle, ona zistí, že riaditeľ porušil zákon, zriaďovateľa môže na druhý deň odvolať, a dokonca ten zákon, priznám sa, že teraz neviem, kto tam písal toto ustanovenie, či Ficova vláda, Dzurindova vláda, je to aj jedno, ale to ustanovenie je veľmi dobre napísané, lebo hovorí, že takýto riaditeľ sa ani nemôže uchádzať opätovne o funkciu.
To znamená, že aj keby si rovno celú radu školy kúpil, ak zriaďovateľ, by som povedal, zablokuje cez porušenie zákona, tak riaditeľ je, je odstavený. Myslím si, že toto je mimoriadne silná právomoc zriaďovateľa, ale teda, samozrejme, v súlade aj s jeho ekonomickou zodpovednosťou za, za fungovanie škôl a školských zariadení pod jeho kuratelou. Takže ja s tým súhlasím a toto podporujem, ako to dnes v zákone je, a práve preto si myslím, že počet zástupcov už priamo v rade školy, kde sa už rozhodujú operatívne otázky školy, nie je až taký podstatný a, samozrejme, my navrhujeme ich tam ponechať, len navrhujeme, aby zostali namiesto štyroch dvaja. To znamená, toto je návrh, ktorý sa snaží vyjsť v ústrety požiadavke učiteľov, a chcel by som poprosiť, hovorím to tu aj otvorene, že vnímam to naozaj skôr ako vypočutie hlasu zdola, nie ako nejakú originálnu iniciatívu zo strany, či už mňa, alebo mojich kolegov zo všetkých opozičných strán, ktorí tento návrh podpísali a ktorým by som chcel týmto za to poďakovať, aj pani Jane Žitňanskej, aj pánovi Richardovi Vašečkovi, aj pánovi Poliačikovi, aj pánovi Hrnčiarovi. Takže opozičné kluby alebo minimálne ich niektorí zástupcovia venujú, aj pánovi Froncovi, ktoré na tomto pracovali, sa zhodli. A teraz vypočuj ten hlas zdola, otázka je skôr na vás, že či vy vypočujete tento hlas zdola, nám je len sprostredkovaný. Ja pevne verím, že, že v rámci tej, ono sa hovorí o novej politickej kultúre, ja v rámci, by som povedal, hovorenia pravdy, by som povedal, že jemne sa vyvíjajúcej politickej kultúre, to by bolo možno presnejšie, ale teda v rámci tejto jemne sa vyvíjajúcej politickej kultúry by som chcel veriť, že sa nám aj v rezorte školstva už podarí schváliť nejaký návrh, ktorý dodala opozícia a ktorý teda nie je prašivý len preto, že sa pod neho podpísali poslanci, ktorí sedia odtiaľto napravo, a nie odtiaľto naľavo. Toto je ten pozmeňujúci návrh, teraz mi už dovoľte len teda prečítať aj technicky, keď som ho zdôvodnil.
Takže k čl. II. Bod 1. V čl. II, 47. bode sa v § 25 ods. 5 slová "dvaja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov" nahrádzajú slovami "traja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov", slová "štyria zvolení zástupcovia rodičov" sa nahrádzajú slovami "piati zvolení zástupcovia rodičov" a slová "štyria delegovaní zástupcovia zriaďovateľa" sa nahrádzajú slovami "dvaja delegovaní zástupcovia zriaďovateľa".
Bod 2. V čl. II, 47. bode sa v § 25 ods. 6 písm. a) slová "dvaja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov" nahrádzajú slovami "traja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov", slová "traja zvolení zástupcovia rodičov" sa nahrádzajú slovami "štyria zvolení zástupcovia rodičov" a slová "štyria delegovaní zástupcovia zriaďovateľa" sa nahrádzajú slovami "dvaja delegovaní zástupcovia zriaďovateľa".
Dovoľte len pre vysvetlenie uviesť, že tá parita medzi rodičmi a zamestnancami školy tam je, lebo okrem pedagógov je tam aj jeden zástupca nepedagogický. To znamená, že je to štyri plus jedna, päť zástupcov zamestnancov školy a päť zástupcov, je tam stále zachovaný ten balans, pričom ako ešte ustanovenie, možno sa mýlim, neviem, či pán minister Fronc, alebo pred ním, stále platí to, že žiadna skupina sama osebe netvorí väčšinu rady školy, to znamená, že nehrozí, že by si samo osebe mohla uzurpovať tú moc, stále sa musia zástupcovia aspoň dvoch z tých troch reprezentantov dohodnúť, aby čokoľvek, čokoľvek presadili. Takže tú základnú logiku rady školy, ktorá si myslím, že je dobrá, ktorú podporujeme, sme zachovali, ale vypočuli sme hlas zdola a snažili sme sa teda učiteľom takto vyjsť v ústrety.
Dovoľte mi teda ešte na záver opäť raz poďakovať kolegom z opozície za pomoc a podporu, dovoľte mi povedať aj vopred, že budú tu ešte predkladané viaceré iné pozmeňujúce návrhy k samotným centrám voľného času, ktorých som tiež veľmi hrdým spolupodpisovateľom, a dúfam, že budú podporené, a dovoľte mi požiadať teda aj pána ministra aj kolegov zo SMER-u, aby naozaj aspoň v niektorých veciach zvážili ten spoločný a verejný záujem, ktorý nás má spájať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh, ktorý sa týka jednej relatívne malej, ale pre mnohých ľudí podstatnej veci. Ide o poplatky za predčasné splácanie úverov v Štátnom fonde rozvoja bývania. Ako viete, v uplynulom roku a pol sme niekedy konsenzuálne, niekedy menej, schválili v podstate voči komerčným bankám to, že pri zmene úrokovej sadzby musia umožniť klientovi predčasne splatiť teda hypotekárne úvery bez poplatku. Posledná novela, ktorá doťahovala to aj pre časť úveru a posunula informačné práva klientov, bola schválená 140 hlasmi už v tomto parlamente na ostatnej schôdzi a už je účinná od 1. septembra.
Čo sa priznám, že som nevedel, lebo to nebolo legislatívne upravené nijak, bolo to, že aj viaceré štátne inštitúcie, ktoré poskytujú úvery a nie sú bankami, teda treba povedať, majú zakotvené poplatky za predčasné splatenie úveru. Konkrétne sa jedná o Študentský pôžičkový fond, Fond pre začínajúcich pedagógov a tento Štátny fond rozvoja bývania. Je to zvláštne teda nielen preto, že komerčným bankám niečo prikazujeme a samotné štátne inštitúcie to nedodržiavali, ale je to aj zvláštne to, že pri týchto štátnych inštitúciách preto nie je ani základná ekonomická logika z hľadiska záujmu štátu.
O čo ide. Pri komerčných bankách, ony keď niekomu fixujú úrok, pri povedzme hypotekárnom úvere, tak si musia ten depozitár niekde získať, ony nemajú vlastné zdroje alebo tam majú obmedzené vlastné zdroje. To znamená, že pre nich naozaj, a tak sme to aj prijali, ten moment, kedy ako bez nákladov je možné sa zbaviť toho úveru, je v okamihu zmeny úrokovej sadzby, kedy si aj ony musia na tej depozitnej strane zabezpečiť znovu zdroje, a to sme im uložili. Ale pri štátnych inštitúciách, ako je Štátny fond rozvoja bývania, ako je Študentský pôžičkový fond, je to naopak. Tieto inštitúcie majú vlastné peniaze, ktoré do nich vložil štát nejakým spôsobom, alebo vkladá kontinuálne, a tých peňazí je kontinuálne nedostatok, teda vždy je tých peňazí menej, ako by sa chcelo požičať. To znamená, že je v záujme štátu, aby to ľudia splácali čo najskôr, ak môžu. Takže dokonca si viem predstaviť, že by štát mal aj nejak bonifikovať týchto ľudí.
Ale naše prekvapenie bolo veľké, keď sme zistili, že mimo rámca zákonov svojimi internými predpismi všetky tieto fondy majú takéto poplatky za predčasné splatenie, čím vlastne ľudí, naopak, odrádzajú. To znamená, konajú nielen proti nim a dokonca konajú proti záujmu štátu, priznám sa, či z nejakej krátkozrakosti, alebo z hľadiska nejak z toho, že spoliehajú, že ľudia, čo chcú predčasne splatiť, aj tak splatia a ešte aj fond vycashuje jeden, druhý nejaký poplatoček, neviem. Ale keď sme na to prišli, tak sa rozhodli to zmeniť.
Keďže fondy školské - študentské sú dnes v pripomienkovom konaní, pán minister Čaplovič navrhuje úplne nový fond na podporu vzdelávania, tak tam nemá význam teraz robiť nejaké novely, treba počkať, kým vládny návrh príde. My sme ho požiadali v pripomienkach, aby to riešil, a využili sme to, že na tejto schôdzi je pre ten program Jessica, Jeremie, o ktorom hovoril pán minister, otvorený Štátny fond rozvoja bývania a navrhli sme teda, aby aj v tomto zákone sme to vyriešili.
Ja by som na tomto mieste, ešte než prečítam pozmeňovák, chcel veľmi oceniť a naozaj verejne aj postup pána ministra, teda nechcem nič prejudikovať, dúfam, že bude pozitívny, ale včera naozaj sme veľmi, nielenže teda pozitívny, ale veľmi rýchlo a promptne ministerstvo konalo v diskusii o tomto a musím povedať, že málokedy som zažil takúto technickú promptnosť a profesionalizmus zo strany ministerstva. Takže chcel som to verejne oceniť, aby samozrejme, keď sa tu aj hádame, prekárame alebo kritizujeme, aby sme ocenili, keď to naopak funguje. Takže chcem, pán minister, poďakovať, len teraz dúfam, že nepoviete v záverečnom vystúpení, že ste proti, lebo potom by to trochu kazilo ten dojem, ale verím, že nie.
A teraz mi dovoľte prečítať ten samotný pozmeňovací návrh.
V čl. I bod 1. Za bod 7 sa vkladajú nové body 8 a 9, ktoré znejú: Bod 8. V § 15 sa za odsek 3 vkladá nový odsek, ktorý znie:
"(4) Fondu sa zakazuje požadovať od žiadateľa úhradu úrokov, poplatkov alebo iných nákladov v súvislosti s predčasným splatením úveru alebo jeho časti na písomný podnet žiadateľa." Koniec odseku.
Bod 9. Za § 18c sa vkladá nový § 18d, ktorý znie:
"§ 18d
Ustanovenie § 15 ods. 4 sa vzťahuje na všetky zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru podľa § 8 ods. 1 písm. a) uzavreté pred účinnosťou tohto zákona."
Dovoľte mi teda požiadať vás o podporu tohto pozmeňovacieho návrhu.
Ďakujem veľmi pekne.