Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi teda vystúpiť v prvom čítaní k novele zákona o dani z príjmu, ktorej ústrednou časťou je rušenie rovnej dane. Dovoľte mi na úvod len pripomenúť to, čo už povedali viacerí kolegovia, a to je to, že ak schváli parlament tento zákon, budeme prvou členskou krajinou Európskej únie, respektíve možno aj na svete, ktorá rovnú daň po jej zavedení zruší, čo, samozrejme, nemusí znamenať, že je to zlé, len je to zaujímavá otázka - prečo? Prečo to robíme. No, v Českej republike sa o tom kroku diskutuje, ale ešte schválený nebol a práve tiež vyvoláva pomerne veľké vášne. Pokúsim sa možno pridať aspoň pár vecí k diskusii, ktorá tu už odznela a bola pomerne obsiahla a aj pomerne odborná, ale pár vecí ešte nezaznelo.
Prvá vec, ktorá síce zaznela, ale zaniká, zatiaľ je, že Slovensko ani rovná daň nie sú nejakým exotickým daňovým nástrojom. Rovnú daň nezaviedli len krajiny ako Hongkong alebo Rusko. Rovnú daň má aj dnes už pomerne, majú v podstate okrem Slovinska všetky členské štáty Európskej únie z postkomunistického priestoru a Poľska, teda aby som bol presný, to znamená, že z 10 členských krajín majú 8, takže v tomto sme úplne, by som povedal, pevne v jadre stredoeurópskeho priestoru. A tá zaujímavá otázka, ku ktorej sa dostaneme, že prečo je to, prečo je to tak.
Takisto ani kríza neprispela k tomu, že by rovná daň zanikla. Niektoré krajiny pod tlakom zvýšili jednorazovo sadzbu. Väčšina ani to nie. Naopak, Maďarsko v hlbokej kríze dokonca rovnú daň zaviedlo minulý rok, a to napriek tomu, že daňové zaťaženie pre firmy už predtým bolo v Maďarsku pomerne nízke. Z tohto všetkého vyplýva, že v našom priestore je dnes rovná daň štandardom, a to napriek tomu, že ako tiež už bolo poznamenané, na západ od našich hraníc štandardom nie je. Čo vyvolalo otázku, že prečo práve v týchto krajinách rovná daň je tak neodolateľná, a čo teda môžeme stratiť, alebo získať tým, že ju zrušíme.
Dovoľte mi začať odpoveď na to tým, že poviem, že ja osobne nie som fetišistom rovnej dane. Nepovažujem ju za niečo, kde moje srdce sa rozbúcha 150 tepom a prisahám na zástavu. Pokladám to za pragmatický, ekonomický a politický nástroj na zlepšenie fungovania tohto štátu. Dokonca môžem povedať dnes, a myslím, že Ivan Mikloš to potvrdí, že keď sa v roku 2003 diskutovalo o zavedení rovnej dane u nás, nebol som vtedy ako štátny tajomník ministerstva práce za, a nie preto, že by sa mi nepáčila rovná daň, ale považoval som za väčšiu prioritu zásadné zníženie odvodov, a bolo jasné, že ani tak reformná vláda nevie urobiť oba tie kroky zároveň. Nakoniec sa rozhodlo, že sa zníži rovná daň, dokonca sa znížili aj odvody o 3,25 percenta, čo sa mi vtedy zdalo veľmi málo, ale odvtedy žiadna ďalšia vláda už neurobila ani to, dokonca ani v odvodovej oblasti.
Dnes si myslím, a odvtedy som názor zmenil, myslím si, že vláda vtedy urobila dobre, že uprednostnila rovnú daň pred znížením odvodov, a dovoľte mi povedať prečo.
Ten prvý faktor, akokoľvek sa vám to páči, alebo nepáči, je marketing. Rovná daň je signálom, že zamestnávateľ nie je nepriateľ, proti ktorému chceme bojovať, podobne ako nezávislosť centrálnych bánk je chápaná ako kľúčový faktor pre schopnosť krajiny byť štandardnou trhovou ekonomikou. To je možno aj dôvod, prečo Rakúšania rovnú daň zavádzať nepotrebujú, pretože oni nepotrebujú presviedčať investorov, že sú štandardnou ekonomikou, v ktorej sa nemusia obávať o osud svojich investícií. Na Slovensku to však zatiaľ tak nie je. Naopak, zrušenie rovnej dane ako prvá krajina zo strednej a východnej Európy je veľmi jasný signál, že vláda nemá záujem o investorov, minimálne nie o tých, ktorí tu investujú kvôli celkovému podnikateľskému prostrediu, a nie kvôli nejakým špeciálnym výhodám, ktoré dostanú.
Ak si vezmeme to, že Slovensko je dnes závislé, a dlhodobo bolo, od zahraničných investícií, máme vysoký podiel zahraničných investícií v kľúčových sektoroch ekonomiky. Ako už bolo spomínané viacerými kolegami, súťažíme o to aj s inými krajinami, tak dávať takýto silný negatívny signál považujem dnes za nezodpovedné. Treba však povedať, že zrušenie rovnej dane je ale aj signálom pre domácich podnikateľov a zamestnávateľov. Signalizuje, že zamestnávanie ľudí nie je činnosť, ktorú chceme podporiť, ale naopak, ktorú chceme trestať. Po internete koluje taký zaujímavý obrázok, kde sa jeden človek pýta, že ak zdaňujeme cigarety, lebo chceme, aby ľudia menej fajčili, tak prečo zdaňujeme zamestnávanie, chceme, aby ľudia menej zamestnávali? Lebo zvyšujeme toto zdanenie.
Treba zároveň aj zdôrazniť, že rovná daň funguje ako obrana daňového systému proti populizmu, záujmovým skupinám a vládnemu, vládnym negatívnym opatreniam. Totižto ak funguje rovná daň, tak vláda môže prípadné fiškálne pomery, samozrejme, tiež riešiť zvýšením jej sadzby, ale má väčší problém sa uchyľovať k tomu, že bude deliť ľudí na dobrých a zlých, na tých, ktorých chce oholiť viac, a tých, ktorých chce oholiť menej. Pri rovnej dani je väčší problém, tak ako to sledujeme dnes, že sa zvyšuje daň pre všetkých zamestnávateľov, aby, aby sa od nich vybralo viac peňazí a zároveň sa ide rozdať 120 mil. eur na tých istých úľavách vybraným zamestnávateľom. Toto všetko rovná daň sťažuje, pretože na to viac poukazuje. Preto si myslím, že ako signál nie je tento krok dobrý.
Poďme sa však vrátiť k tomu, čo, naopak, hovorí vládna strana pri obrane tohto zrušenia. Prvý argument je ten, že, koniec koncov, je to pár percentuálnych bodov. Zamestnávateľom sa zvyšuje daň z 19 na 23 percent, fyzickým osobám, lepšie zarábajúcim na 25 percent, to predsa nikoho nezabije. Koniec koncov, pozrite sa, aké sú dane inde, hovoria obrancovia tohto zrušenia. Treba však povedať, že pri zdanení zamestnávateľov to bude najvyššia sadzba spomedzi krajín strednej Európy, ale čo najmä treba povedať a to myslím veľmi dobre povedal kolega Švejna, je, že toto je len jeden z mnohých krokov, ktoré spolu predstavujú skokové zvýšenie zaťaženia pre malých a stredných podnikateľov. Ak sa pozrieme na zvyšovanie minimálnych odvodov, vyššie odvody do zdravotných poisťovní a sociálnej poisťovne, obmedzenie paušálnych náhrad pre priemerného malého zamestnávateľa, ktorý bude sám, alebo možno jedného, dvoch, troch ľudí, to zvýšenie celkovej záťaže štátu nie je o pár percentách len rovnej dane, ale je o celkovom skokovom zaťažení, ktorého môže z toho biznisu buď vypudiť, alebo dokonca spôsobiť jeho zánik.
Môžete povedať, a to tu aj zaznelo veľakrát, myslím, že najmä kolega Blaha, ktorý tu momentálne nie je, o tom rád hovorí, že rovná daň nie je kľúčom ku konkurencieschopnosti. Hovorí o tom, že aké dane má Švédsko, aké dane má Nórsko, aké dane ma Francúzsko. To všetko je pravda, ale zároveň je pravdou to, že oni výmenou za vyššie dane ponúkajú fungujúci štát, a to je to, čo my na Slovensku dnes neponúkame. Koniec koncov, váš vlastný minister školstva povedal, že nebudeme mať fínske školstvo, lebo vo Fínsku sa tak nekradne ako tu. A myslím si, že hoci veľmi hrubo, ale vystihol to, že nie je to len o kradnutí, je to o funkčnosti. A ten slovenský štát nefunguje tak, ako funguje švédsky štát, alebo ako funguje francúzsky štát. Nie je to, koniec koncov, ani prekvapujúce vzhľadom na históriu a na to, aké obdobie máme za sebou ostatných 100 rokov, kde sme boli my a kde boli tieto krajiny už vtedy, ale je to fakt. A tento fakt má niekoľko dôležitých aspektov. Ak sa občan môže spoľahnúť na súdy, môže im dôverovať, môže sa spoľahnúť, že mu nikto jeho investíciu len tak nevezme napríklad tým, že uplatí sudcov, alebo právnikov, alebo aj politikov. Tak, samozrejme, je ochotný zniesť o niečo vyššiu daň. Ak občan vie, že, alebo podnikateľ vie, že pri založení jeho biznisu, pri zdravotnej starostlivosti, pri čomkoľvek inom nebude musieť platiť ďalšie platby, má istotu, že ho niekto neskôr neoholí, tak je ochotný platiť vyššiu daň, ak dostane kvalitné verejné služby. Ak podnikatelia vedia, že dostanú kvalitnú infraštruktúru, dostanú odborníkov vo vede a v školstve, tiež sú ochotní platiť vyššiu daň. A, samozrejme, je strategickým záujmom Slovenskej republiky, aby im vedelo ponúkať všetky tieto veci. Ale je pravda takisto, že v mnohom dnes naša krajina má oproti napríklad Švédsku alebo oproti Francúzsku v tomto veľké rezervy. A preto sa pýtam. Ak rušíte rovnú daň, čo ponúkate namiesto nej, aby ste boli atraktívnym miestom pre podnikanie, pre zamestnávanie, pre vzdelávanie? Aké reformy robí SMER pre to, aby sme mali pružný trh práce, kde bude radosť zamestnávať? Je to tento Zákonník práce, ktorý už aj v tak náročnej situácii zhoršuje podmienky pre zamestnávateľov? Nevšimol som si tam tú druhú stranu, tú flexibilitu. Aké reformy robí SMER pre to, aby sa znížila zásadne miera korupcie v tejto krajine? Ak sa pozrieme na novelu zákona napríklad o verejnom obstarávaní, alebo o službách zamestnanosti, tak môžeme konštatovať len opačné smerovanie. V oblasti školstva. Aké reformy plánuje robiť SMER pre to, aby sme mali špičkovú vedu, inovácie, aby sme mali špičkovo vzdelaných ľudí? To, že ich poženie na učňovky? To si myslím, že nie je odpoveď pre dlhodobú prosperitu tejto krajiny. Preto ja akceptujem vašu ideologickú pozíciu, že chcete zvýšiť dane a chcete ich zvýšiť primárne na zamestnávateľov a ľudí s vyššími príjmami, lebo si myslíte, že tak je to správne. Ja akceptujem, že poukazujete na krajiny, kde to funguje. Len sa pýtam. Čo je tá protihodnota, ktorú ponúkate za to, aby sme naďalej boli krajinou, ktorá skôr napriek všetkým svojim nedostatkom za posledných dvadsať rokov sa pohla dopredu, ktorá dokázala dobehnúť vlak Európskej únie, dokázala predsa len významne zvýšiť svoju hospodársku výkonnosť? Čo ponúkate na to, aby sme o desať rokov mohli konštatovať to isté, dokonca lepšie? Ja by som vám v tom veľmi držal palce, keby sme mohli konštatovať o desať rokov, že sme na tom výrazne lepšie. Priznám sa, že nevidím tam nič. A za tých okolností zvýšiť daň pre zamestnávateľov na najvyššiu úroveň v strednej Európe, priznám sa, že nemôžem považovať za zodpovedné, aj keby som bol rovno ľavicový politik, čo nie som.
Ďakujem veľmi pekne.