Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Ja chcem povedať kolegom z pracovnej skupiny, že teraz po hlasovaní sa uskutočňuje teda tuná vzadu v trakte predsedu stretnutie pracovnej skupiny k ústavnému zákonu o konflikte záujmov. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem tiež stručný. Okrem toho, že poďakujem spolupredkladateľke za vyjadrenie podpory, chcem aj poďakovať pánovi predsedovi SaS za vyjadrenie podpory a možno, aby som mu to ešte trochu uľahčil, len doplním jednu vec, ktorú som stručne spomenul v tom úvodnom prejave, že ak má konkurencia fungovať, čo je naozaj, myslím, to, na čom sa zhodneme, že je kľúčom k lepším službám, nie je štátna regulácia, tak musí byť spotrebiteľ, čeliť teda jasným informáciám o tom, aby si mohol vybrať, a teda nemôže byť v situácii, že si niečo vyberie a potom sa to zmení. Práve to, čo my navrhujeme o tom, že, samozrejme, banky nech súťažia úrokovou sadzbou, kto má lacnejšiu hypotéku, kto má lacnejší spotrebiteľský úver, len tento úverový poplatok je vlastne taká ďalšia úroková sadzba, o ktorej ale neviete, a ani ju nemôžte ovplyvniť. Teda vy si vezmete úver, pozriete si 3,48, 4,26, super, potom vlastne podpisujete zmluvu, kde už zrazu zisťujete, že je nejaký poplatok a ten poplatok sa navyše môže ľubovoľne meniť počas toho obdobia. To znamená, že aj preto si myslím, že aj z pohľadu liberálneho, ktorý myslím si v ekonomických otázkach sme v mnohom blízki, je lepšie, aby jednoducho spotrebiteľ mal jedno číslo, ktoré naozaj vyjadruje, čo ho ten úver bude stáť, a nech, a tam naozaj len konkurencia môže dosiahnuť, že to bude stáť čo najmenej, to určite nemôže zhora odtiaľto nariadiť, a preto si myslím, že tento zákon nie je ani v rozpore s princípmi, ktoré vy zastávate, a ešte raz, ďakujem veľmi pekne za podporu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dovoľte mi vystúpiť v mene dvoch predkladateľov - pani Žitňanskej a mojej osoby - k tejto novele zákona a stručne vysvetliť, o čo, o čo nám v tejto novele ide.
V súčasnosti na Slovensku aktuálny, nie právny, ale de facto stav je taký, že finančné inštitúcie, ale i nefinančné inštitúcie, ktoré poskytujú úvery vyžadujú od klientov, aby splátky takýchto úverov realizovali na konkrétny účet, ktorý tomuto klientovi patrí, je to takzvaný úverový účet, ktorý mu vedú v príslušnej banke alebo v inej inštitúcii, a banky takisto vyžadujú od klientov aby za takýto účet platili poplatok. Ten poplatok sa, samozrejme, rôzni, od 3 do 5 eur mesačne vo väčšine bánk. To znamená, že ročne ide zhruba o desiatky eur na jeden úverový účet. Banky vyžadujú od klientov, aby takýto účet mali. Banky a nielen teda banky, ale budem hovoriť najmä o bankách, banky si zaňho účtujú, poplatok si určujú jednostranne. Klient nemá nejakým spôsobom možnosť tento poplatok ovplyvniť a banky môžu tento poplatok, samozrejme, meniť ľubovoľne počas trvania úveru, to znamená, že vy ak úver máte, máte záväzok ho splácať, splácať na daný účet, banka vám môže pokojne zmeniť, koľko vám zaňho účtuje.
To znamená, takýto poplatok je vlastne súčasťou vašich nákladov na úver a dokonca pri menších úveroch s nižšou úrokovou sadzbou môže ísť aj o podstatnú časť nákladov na úver a jeho splácanie, ale táto suma sa nepočíta do celkových nákladov, ktoré banka musí zverejňovať do tej tzv. kompozitnej úrokovej sadzby. Z tohto pohľadu takýto poplatok neslúži na lepší konkurenčný boj, na prehľadnejšiu situáciu na trhu. Nie je ani umožnené klientovi v prípade, ak je v danej banke zaviazaný alebo finančnej inštitúcii musí splácať úver povedzme 5, 10, 15 rokov, aby nejakým spôsobom sa z takéhoto poplatku vyviazal tým, že pôjde niekam inak. A tento úverový účet neprináša klientovi žiadny benefit. Pretože, samozrejme, on ten úver splácať musí, ale mohol by ho pokojne splácať ako všetky ostatné veci, ktoré platíte v banke na konkrétny účet s konkrétnym variabilným symbolom. Ak napríklad máte, neviem, koľkí z vás majú kreditnú kartu, tak tá tiež je v podstate formou úveru, ale nemáte k nej úverový účet, jednoducho každý mesiac pošlete to, čo dlhujete banke pod príslušný variabilným symbolom a je vybavené. To znamená, tento úverový účet neslúži klientovi, je to niečo, čo banky klientovi vnucujú pre možno svoju ľahšiu evidenciu, pre možno ľahšie fungovanie, ale nie je to niečo, čo prináša benefit klientovi, a je to niečo, čo klienta stojí peniaze, ktoré nie sú malé z pohľadu normálnych ľudí, a sú to peniaze, ktoré navyše nie sú ani žiadnym spôsobom klientom ovplyvniteľné, to znamená banka môže jednostranným aktom výšku takýchto poplatkov meniť, aj v praxi mení, mení, samozrejme, skoro vždy len jedným smerom. To je aktuálna situácia v tejto krajine.
Existujú európske smernice k úverom pre spotrebiteľov, ktorým sú všetky úvery, ktoré berú si fyzické osoby ako spotrebitelia, nie ako podnikatelia, a táto smernica hovorí, že sú zakázané neprimerané podmienky vo vzťahu k spotrebiteľom, ktoré zneužívajú buď ich nevedomosť, alebo asymetriu na postavení na trhu. A táto smernica definuje, aké také podmienky sú a plus uvádza aj príkladmo niektoré z nich, ktoré sú vyslovene zakázané. Túto smernicu transponovalo do svojich zákonov aj Slovensko, Česká republika, Nemecko, všetky ostatné členské krajiny. Obsahom tejto smernice je práve to, že za neprimerané sú považované práve podmienky, ktoré klientovi neprinášajú primeranú protihodnotu za to, čo má platiť, ktoré sú mu naozaj vnucované, tzv. bandlované, spájané s inými produktami, ktoré dostáva. To znamená, tie definície tejto smernice spĺňajú aj práve už spomínané poplatky za úverové účty.
Preto v Nemeckej spolkovej republike, alebo v Spolkovej republike Nemecko sa obrátilo spotrebiteľské združenie na súd so žiadosťou, aby súd vyhlásil, že tieto poplatky sú zakázanými a neprimeranými podmienkami v zmysle tejto európskej smernice, a nemecký súd im minulý rok vyhovel a takto právoplatne rozhodol a vďaka tomu v Nemecku sa éra poplatkov za úverové účty skončila.
Následne nato v Českej republike a na Slovensku sa začala obdobná, obdobná kampaň. V Čechách niektorí aktivisti, spotrebitelia začali písať bankám. Niektoré banky sa zľakli, začali vracať poplatky, niektoré banky sa neboja, skúšajú, ako dlho to uhrajú.
Na Slovensku sme v tejto veci oslovili ministerstvo financií so žiadosťou o riešenie. Ministerstvo financií zatiaľ k tomu stanovisko právne záväzné nezaujalo a povedalo, že preferuje, aby o tom rozhodovala komisia zriadená podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá však môže vydávať len poradné stanovisko.
Keďže ide o každomesačnú záležitosť, kde spomeniem, že poplatky celkove za vedenie účtov, teda, pardon, súvisiace s úvermi, nie za vedenie účtov. Poplatky súvisiace s úvermi dosiahli v minulom roku viac ako 120 miliónov eur na Slovensku, to znamená na priemernú slovenskú domácnosť v podstate dosiahli okolo 50-tich eur ročne, to znamená, pre priemernú slovenskú domácnosť ide o dosť zreteľnú záťaž. Nie všetko z nich sú poplatky za úverové účty, ale nemáme detailnejšie dáta, ale dá sa predpokladať, že pomerne významné percento tvoria práve poplatky za úverové účty. Tak sme sa preto rozhodli s kolegyňou Žitňanskou riešiť túto otázku výslovnou zmenou zákona.
Náš Občiansky zákonník totiž práve v rámci transpozície európskych predpisov už ustanovil príkladom, príkladmi, ktoré podmienky sú považované za neprimerané, a my navrhujeme doplniť medzi ne aj práve poplatky požadované za vedenie tzv. úverového účtu.
Otázka je, prečo to chceme riešiť zákonom, prečo povedzme neriešime alebo teda nepočkáme na žaloby spotrebiteľov a spotrebiteľských združení na súdy. Tých dôvodov je niekoľko. Prvý dôvod je ten, že vzhľadom na rýchlosť a funkčnosť slovenskej justície je dosť možné alebo pravdepodobné, že by takéto konanie trvalo niekoľko rokov. Dá sa predpokladať, že banky využijú všetky možné právne prostriedky, aby čo najviac oddialili deň, kedy budú musieť s touto praxou prestať. Ja tu mám niekoľko listov, ktoré mi zaslali občania, ktorým sme pomáhali obrátiť sa na banky so žiadosťou, aby im prestali účtovať tieto poplatky a vrátili im ich aj do minulosti. Všetky banky, ktoré zatiaľ boli oslovené, nebudem ich tu menovať, lebo zatiaľ tam výnimka nie je, všetky banky odpovedali, že kým zákon sa nezmení alebo súd nerozhodne, ony svoju prax nezmenia, takže nie je tu vôľa sa dobrovoľne dohodnúť alebo zmeniť túto prax dobrovoľným rozhodnutím bánk. To znamená, musí prísť silové rozhodnutie buď súdne, alebo zákonné.
Rozhodnutie súdu môže trvať niekoľko rokov, navyše vzhľadom na prax, ktorú tu máme, je možné predpokladať alebo teda je pomerne pravdepodobné, že aj jednoznačnosť rozhodnutí viacerých súdov by nemusela byť namieste.
Existujú napríklad analýzy, ktoré sa pozerajú na to, ako slovenské súdy vykladali už doteraz takto transponovanú smernicu o spotrebiteľských úveroch. Zhodou okolností robila asistentka z jedného z poslaneckých klubov ako svoju doktorandskú prácu, mal som si ju možnosť prečítať a táto práca napríklad ukázala, že súdy majú v tejto veci mimoriadne vnútorne rozpornú jurisprudenciu, teda rozhodujú veľmi rôznorodo od veľmi formalistického a často až vecne chybného rozhodovania až po pomerne sofistikované, kvalitné rozhodnutia. A tým pádom sa dá predpokladať, že aj v tejto veci by sa slovenskí spotrebitelia jednak dočkali spravodlivosti po dlhých rokoch a nemuseli by sa jej dočkať jednoznačne. Navyše takéto rozhodovanie by zaviedlo podľa mňa chaos aj pre samotné banky, pretože by boli dlhodobo v stave právnej neistoty, ako to teda naozaj je. Z týchto všetkých dôvodov my s kolegyňou Žitňanskou navrhujeme, aby to zákon ustanovil, tým pádom bude jasné pro futuro, teda pre budúcnosť, že takýto poplatok účtovať nie je možné, budú banky všetky a iné finančné inštitúcie, vezmú na vedomie.
Ak sa chcú spotrebitelia súdiť s bankami o tieto peniaze do minulosti, tak, samozrejme, môžu, my im týmto zákonom v tom nebránime ani nijak takzvane neprejudikujeme toto rozhodovanie, ani neprekludujeme. Ale našim úmyslom a cieľom je zabrániť tomu, aby od účinnosti tohto zákona bol takýto poplatok vyberaný.
Myslím, že z toho, čo som povedal, je pomerne jasné, že tento návrh nie je ideologicky zafarbený alebo ladený. Bol tvorený v snahe získať podporu naprieč politickým spektrom, o ktorú sa uchádzame.
V podstate jediné, čo by som povedal, je, že naším celkovým úmyslom je pomôcť spotrebiteľom, aby peniaze, ktoré uschovávajú vo finančných inštitúciách, sa im v čo najväčšej miere vracali, aby tam, kde z rôznych dôvodov samotná konkurencia nemôže dosiahnuť ten účel, ktorý chceme, aby, aby sme ju dopĺňali zákonom.
Napriek tomu si dovolím povedať, že ja osobne verím, že práve posilňovanie konkurencie je ten najsilnejší nástroj. Ukázalo sa to aj v novele, ktorú sme tiež naprieč politických spektrom schválili v lete. O tom, že sme posilnili postavenie spotrebiteľa pri zmene hypotekárneho úveru, kde sme to umožnili bez poplatku pri zmene úrokovej sadzby, a nedovolím si samozrejme tvrdiť, že je to v akejkoľvek súvislosti, ale od účinnosti tohto zákona médiá reportujú, že sadzby na hypotekárnych úveroch majú na Slovensku skôr tendenciu klesať, a to aj keď berieme do úvahy celkový vývoj úrokových sadzieb na európskych finančných trhoch.
Z tohto dôvodu si myslím, že pomáhať spotrebiteľom či už posilňovaním súťaže, alebo jej dopĺňaním je naozaj niečo dôležité.
Dovolím si na záver naozaj upozorniť, že pre každého človeka, ktorý spláca čo i len jeden úver, sú to desiatky eur ročne, tí, ktorí majú úverov viac, sú to stovky eur ročne. To znamená, že nejde o nejakú trivialitu z pohľadu štandardného slovenského občana a spotrebiteľa a týmto by sme mu mohli, myslím si, významne pomôcť.
Dovolím si na záver uviesť, keďže dnešný ústavný zákon o ochrane verejného záujmu je v tomto veľmi nejednoznačný a formálne hovorí, že by poslanec mal pred vystúpením informovať o každom materiálnom záujme, tak chcem informovať, že aj ja mám hypotekárny úver, takže keby tento zákon prešiel, tak by som ušetril 3,50 mesačne. (Ruch v sále.) Však preto o tom informujem. A verím, že mi uveríte, že to nebolo dôvodom, prečo som tento zákon podal, ale to už nechám na vašom zvážení.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pánovi kolegovi Suskovi za túto poznámku. Pán kolega, ja by som povedal, že pri anglosaskom výklade práva by ste asi mali pravdu v tom, že tam sa ide viac po, by som povedal, zmysle a obsahu zákona, sú aj väčšinou stručnejšie a možno všeobecnejšie. Ale ak sa pozriem aj na našu súdnu prax, povedzme prax štátnej správy, tak je tendencia k takej doslovnejšej interpretácii. A ak si pozriete ešte raz ten § 81a ods. 6, ktorý hovorí, tak on je v tom veľmi jednoznačný, že každý usporiadateľ verejného kultúrneho podujatia ho musí nahlásiť, a nerieši sa tam, či teda je to podujatie, kde teda je to oslobodené podľa niektorých iných paragrafov alebo nie.
To znamená, že to, čo hovoríte vy, je práve naopak extenzívny výklad toho paragrafu, ktorému ja by som bol rád, ale musím poznamenať, že ani ministerstvo kultúry ho predtým neuplatnilo, keď napr. nereagovalo takto na tú kauzu Pohorelá, ani nikto iný ho neuplatňoval v praxi a ani nemáme súdne rozhodnutia v tomto smere.
Takže ak by ste mi vedeli povedať, že áno, Okresný súd v Pezinku rozhodol v spore tom a tom takto a je to teda precedens, o ktorý sa treba oprieť, a ministerstvo kultúry to takto vykladá, tak by som mal tendenciu aj stiahnuť ten pozmeňovák, ale priznám sa, že predtým, než ste toto povedali, som sa s tým nestretol v aplikačnej praxi, že by to takto bolo uplatňované.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Myslím, že je pre nás všetkých pomerne príjemné, že máme konečne bod na rokovanie, kde nás veľmi nedelia nejaké stranícke rozdiely, ani ideologické rozdiely, ale skôr snaha hľadať spoločné riešenia v reálnej situácii, ktoré sa vyskytujú. A preto v prvom rade chcem oceniť, že tento návrh bol podaný. Zároveň si však dovolím predniesť aj pozmeňovací návrh, ktorý sa ho bude snažiť nejakým spôsobom vylepšiť, a to nasledovne.
Dnešný zákon, ako asi každý rozsiahlejší zákon, má aj významné nedokonalosti a jednou z nich je práve vzťah medzi ustanoveniami zákona, ktoré ustanovujú výnimky z povinnosti, by som povedal, teda rešpektovať autorské práva, a medzi tým, ako je to potom vykonávané v zákone. Zákon už napríklad dnes obsahuje ustanovenie, že ochrane nepodliehajú tzv. školské diela, to znamená, že to, čo sa deje v rámci školy, je to tam v paragrafe, myslím 30 definované. Len problém je v tom, že toto nie je reflektované následne napríklad v § 81, ktorý ustanovuje kompetencie právnických osôb, ktoré vymáhajú tieto autorské práva, respektíve platby za ne. To znamená, že hoci školské dielo, napríklad nie je dôvod z neho platiť, zákon ustanovuje, že je možné vykonávať aj bez súhlasu a bez náhrady, tak následne, ak školské dielo je verejným kultúrnym predstavením, napríklad preto, že prebieha vo forme besiedky alebo školského predstavenia pre verejnosť, tak vlastne sa na neho vzťahuje povinnosť oznámiť ho vopred, teda v tomto prípade odvolávajúc sa na výnimku, a ak tak neurobí príslušná škola alebo obec alebo ktokoľvek iný, tak vlastne je tam tá automatická prezumpcia viny, na základe ktorej sa už platiť musí. To znamená, vzniká pomerne absurdná situácia, kde škola organizuje školské predstavenie pre verejnosť, ktoré je oslobodené, ale ak to nenahlási dopredu SOZA, tak vlastne SOZA jej môže aj tak vyrubiť podľa cenníka platbu napriek tomu, že od začiatku bolo jasné, že sa za toto platiť nemá.
Samozrejme, môžete argumentovať, že môže sa škola vyhnúť tomu, alebo ktokoľvek, tým, že práve bude takto nahlasovať, respektíve v prípade tejto novely aj v tom posunutom termíne. Len sa mi zdá z hľadiska škôl, najmä malých obcí úplne zbytočne ich zaťažovať touto byrokraciou, ak tak či tak sú oslobodení. Respektíve vyvoláva to situáciu, kde ak to nahlasovať budú, tak majú zbytočnú byrokraciu, a SOZA z toho aj tak nič nedostane. A ak to nahlásiť napríklad zabudnú, pretože sú malí alebo nepoznajú detailne tieto veci, tak vlastne môžu byť v podstate šikanózne vykešovaní, pretože platiť nemali, ale tým, že to nenahlásili vopred, že nemajú platiť, tak platiť musia, čo je podľa mňa absurdná situácia. A osobitne, keďže sme v posledných mesiacoch svedkom toho, že tí, čo zastupujú autorov, najmä už spomínaná SOZA, idú na hranicu, a vidíme, že dokonca aj za hranicu zákona v snahe teda dotlačiť organizácie a osoby platiť aj v situáciách, keď nemusia, nie je ani dôvod mať nejakú veľkú dôveru v to, že by nevyužívali túto možnosť šikanózneho procesu.
Preto navrhujeme, traja poslanci, pani poslankyňa Žitňanská, pán poslanec Viskupič a ja, pozmeňovací návrh k vašej novele. Dúfam, verím, že sa stretne s vašou podporou, aby sa len pripojilo to, že ak ide o verejné školské predstavenie, nie je potrebné nahlasovať dopredu, pretože je aj tak oslobodené.
Dovoľte mi teraz prečítať samotné technické znenie návrhu.
V čl. I sa v § 81 ods. 6 na konci pripája ďalšia veta, ktorá znie:
"Táto povinnosť sa nevzťahuje na usporiadateľa verejného kultúrneho podujatia, ktoré je školským predstavením, vrátane predstavenia, v ktorom účinkujú výlučne žiaci záujmovo-vzdelávacieho zariadenia, alebo podujatím, kde za použitie hudobného diela nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu, ani na usporiadateľa verejného kultúrneho podujatia, ktorý na použitie hudobného diela uzatvoril licenčnú zmluvu vopred s autorom takého diela alebo iným nositeľom práv k takémuto dielu. Žiakom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba, ktorá sa zúčastňuje výchovno-vzdelávacieho procesu v základnej škole, strednej škole alebo v záujmovo-vzdelávacom zariadení, ktorým sa na účely tohto zákona rozumie školské zariadenie ako aj iná ako základná škola, stredná škola alebo vysoká škola.
Dovolím si na záver povedať, že tento text rieši aj inú nedokonalosť dnešného zákona, že on bol robený pred školskou reformou, ktorá zmenila trošku spôsoby nazývania škôl, a v dnešnom právnom znení napríklad materské školy, ale aj mnohé záujmové činnosti nie sú chránené tou výnimkou podľa školského zákona. A toto by zabezpečilo aj takúto technickú opravu.
Ďakujem veľmi pekne a verím vo vašu podporu.

Ďakujem pekne. Tiež chcem nahlásiť chybu, vzhľadom na počet hlasovaní pri druhej alternatíve pána Brocku. Pozmeňovací návrh som hlasoval za a chcel som hlasovať proti. Ďakujem. (Ruch v sále.)

Vážená pani predsedajúca, vážených zopár parlamentných kolegov, dovoľte mi predstúpiť pred vás s ústnou interpeláciou na člena vlády, ministra školstva Dušana Čaploviča, ktorá sa bude týkať toho, že prečo minulý týždeň v tejto snemovni vo svojom oficiálnom vyjadrení nehovoril pravdu.
Dovoľte mi povedať na úvod, že to, aby členovia vlády v parlamente hovorili pravdivé skutočnosti a neuvádzali skutočnosti nepravdivé, nie len otázka morálky, hoci určite aj morálky, ale je to aj otázka základnej schopnosti tejto Národnej rady vykonávať svoje kontrolné právomoci. Kontrolné právomoci v parlamente, samozrejme, primárne vždy vykonávajú opoziční poslanci. Je to logické. Je to tak za každej vlády a na to, aby ich vykonávať mohli, slúžia rôzne inštitúty vrátane interpelácií, vrátane rozpravy pri prijímaní zákonov, vrátane hodiny otázok. Preto všade na svete sa berie mimoriadne vážne, ak v takomto kontexte člen exekutívy povie preukázateľne nepravdivú a netriviálnu skutočnosť, pretože v situácii, keby bola takáto situácia prijateľná, tak by akýkoľvek zmysel kontrolnej činnosti tohto parlamentu úplne zmizol.
Z tohto dôvodu si dovolím spýtať sa pána ministra Čaploviča a budem tú otázku na záver konkrétne špecifikovať, prečo, z akých dôvodov a za akých okolností tu minulý týždeň uviedol zásadne nepravdivú skutočnosť v prípade Študentského pôžičkového fondu. Minulý týždeň sme prerokovali v prvom čítaní zákon o Fonde na podporu vzdelávania, ktorý zlučuje Študentský pôžičkový fond a Fond na podporu začínajúcich pedagógov. V tejto súvislosti som v rozprave sa spýtal pána ministra a požiadal som ho, aby reagoval na fakt, že nelegálne vyplatené odmeny v Študentskom pôžičkovom fonde neboli stále vrátené ľuďmi, ktorí ich poberali, a viacerí títo ľudia naďalej pôsobia na ministerstve školstva. Konkrétne som hovoril o dvoch štátnych úradníkoch, a to: pánovi Jurigovi, riaditeľovi odboru a pani Škvarkovej, ktorá pôsobí tiež na ministerstve. Pýtal som sa pána ministra, prečo už štyri mesiace nevie, nie je schopný s týmto niečo urobiť, prečo on hovorí, že im dáva ešte čas, aby sa s tým vyrovnali a že potom bude on konať. Pán minister vo svojom záverečnom vystúpení k tomuto návrhu zákona reagoval na moju otázku a opakovane zdôraznil, že pán Juriga má jeho plnú dôveru a pán Juriga už tieto peniaze vrátil. To znamená, pán minister nás informoval, že došlo k vyriešeniu situácie, keď štátny úradník, vysokopostavený štátny úradník štyri roky nelegálne poberal odmeny vo fonde, čo má zakázané dokonca podľa dvoch zákonov, podľa zákona o štátnej službe aj podľa zákona o Študentskom pôžičkovom fonde. A pán minister nás uistil, že pán Juriga už tieto peniaze vrátil. Musím povedať, že možno z dôvodu prehnanej nedôvery som sa obrátil s otázkou na Študentský pôžičkový fond, či to naozaj tak je a mám tu list Študentského pôžičkového fondu z dnešného dňa, ktorý informuje, že pán Juriga nevrátil tieto peniaze a následná moja ústna otázka na Študentský pôžičkový fond hovorí, že pán Juriga nielenže nevrátil peniaze, ale ani žiadnym spôsobom sa na tom s fondom nedohodol, ani fond nekontaktoval. To znamená, že pán minister pri svojej obhajobe úradníkov, ktorých nie je ochotný sa žiadnym spôsobom s nimi niečo urobiť, uviedol v tejto snemovni nepravdivú skutočnosť, a to nie vo veci, ktorá by už nebola predtým predmetom nášho záujmu a záujmu tejto snemovne. Ja len pripomeniem, že otázku Študentského pôžičkového fondu riešime od minulého leta, keď sa prišlo na to, že sa tam šafári už niekoľko rokov a aj v rámci, aj následkom tohto šafárenia som ja najprv podal novelu, ktorá nebola prerokovaná alebo teda bola odmietnutá z dôvodu ukončenia volebného obdobia. A pán minister predložil už uvedený zákon, ktorý tieto fondy zlučuje a tiež mám ambíciu to riešiť. To znamená, že nejde o nejakú triviálnu technickú informáciu, ale ide o skutočnosť, že pán minister obhajoval svoju personálnu politiku a porušovanie zákona tým, že síce zákony boli porušené, ale ľudia, ktorých si on nechal, tieto peniaze vrátili, síce až po odhalení, ale vrátili.
Chcem sa ho preto spýtať vo svojej interpelácii nasledovné: Pán minister, z akých dôvodov ste snemovni nehovorili pravdu? Bolo to preto, že ste boli zavedení svojimi úradníkmi, alebo to bolo preto, že ste sám hovorili nepravdu? Ak ste boli zavedení svojimi úradníkmi, aké konzekvencie z toho vyvodíte pre nich? Ak ste hovorili vedome nepravdu, aké konzekvencie z toho vyvodíte pre seba? Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi teda vystúpiť v prvom čítaní k novele zákona o dani z príjmu, ktorej ústrednou časťou je rušenie rovnej dane. Dovoľte mi na úvod len pripomenúť to, čo už povedali viacerí kolegovia, a to je to, že ak schváli parlament tento zákon, budeme prvou členskou krajinou Európskej únie, respektíve možno aj na svete, ktorá rovnú daň po jej zavedení zruší, čo, samozrejme, nemusí znamenať, že je to zlé, len je to zaujímavá otázka - prečo? Prečo to robíme. No, v Českej republike sa o tom kroku diskutuje, ale ešte schválený nebol a práve tiež vyvoláva pomerne veľké vášne. Pokúsim sa možno pridať aspoň pár vecí k diskusii, ktorá tu už odznela a bola pomerne obsiahla a aj pomerne odborná, ale pár vecí ešte nezaznelo.
Prvá vec, ktorá síce zaznela, ale zaniká, zatiaľ je, že Slovensko ani rovná daň nie sú nejakým exotickým daňovým nástrojom. Rovnú daň nezaviedli len krajiny ako Hongkong alebo Rusko. Rovnú daň má aj dnes už pomerne, majú v podstate okrem Slovinska všetky členské štáty Európskej únie z postkomunistického priestoru a Poľska, teda aby som bol presný, to znamená, že z 10 členských krajín majú 8, takže v tomto sme úplne, by som povedal, pevne v jadre stredoeurópskeho priestoru. A tá zaujímavá otázka, ku ktorej sa dostaneme, že prečo je to, prečo je to tak.
Takisto ani kríza neprispela k tomu, že by rovná daň zanikla. Niektoré krajiny pod tlakom zvýšili jednorazovo sadzbu. Väčšina ani to nie. Naopak, Maďarsko v hlbokej kríze dokonca rovnú daň zaviedlo minulý rok, a to napriek tomu, že daňové zaťaženie pre firmy už predtým bolo v Maďarsku pomerne nízke. Z tohto všetkého vyplýva, že v našom priestore je dnes rovná daň štandardom, a to napriek tomu, že ako tiež už bolo poznamenané, na západ od našich hraníc štandardom nie je. Čo vyvolalo otázku, že prečo práve v týchto krajinách rovná daň je tak neodolateľná, a čo teda môžeme stratiť, alebo získať tým, že ju zrušíme.
Dovoľte mi začať odpoveď na to tým, že poviem, že ja osobne nie som fetišistom rovnej dane. Nepovažujem ju za niečo, kde moje srdce sa rozbúcha 150 tepom a prisahám na zástavu. Pokladám to za pragmatický, ekonomický a politický nástroj na zlepšenie fungovania tohto štátu. Dokonca môžem povedať dnes, a myslím, že Ivan Mikloš to potvrdí, že keď sa v roku 2003 diskutovalo o zavedení rovnej dane u nás, nebol som vtedy ako štátny tajomník ministerstva práce za, a nie preto, že by sa mi nepáčila rovná daň, ale považoval som za väčšiu prioritu zásadné zníženie odvodov, a bolo jasné, že ani tak reformná vláda nevie urobiť oba tie kroky zároveň. Nakoniec sa rozhodlo, že sa zníži rovná daň, dokonca sa znížili aj odvody o 3,25 percenta, čo sa mi vtedy zdalo veľmi málo, ale odvtedy žiadna ďalšia vláda už neurobila ani to, dokonca ani v odvodovej oblasti.
Dnes si myslím, a odvtedy som názor zmenil, myslím si, že vláda vtedy urobila dobre, že uprednostnila rovnú daň pred znížením odvodov, a dovoľte mi povedať prečo.
Ten prvý faktor, akokoľvek sa vám to páči, alebo nepáči, je marketing. Rovná daň je signálom, že zamestnávateľ nie je nepriateľ, proti ktorému chceme bojovať, podobne ako nezávislosť centrálnych bánk je chápaná ako kľúčový faktor pre schopnosť krajiny byť štandardnou trhovou ekonomikou. To je možno aj dôvod, prečo Rakúšania rovnú daň zavádzať nepotrebujú, pretože oni nepotrebujú presviedčať investorov, že sú štandardnou ekonomikou, v ktorej sa nemusia obávať o osud svojich investícií. Na Slovensku to však zatiaľ tak nie je. Naopak, zrušenie rovnej dane ako prvá krajina zo strednej a východnej Európy je veľmi jasný signál, že vláda nemá záujem o investorov, minimálne nie o tých, ktorí tu investujú kvôli celkovému podnikateľskému prostrediu, a nie kvôli nejakým špeciálnym výhodám, ktoré dostanú.
Ak si vezmeme to, že Slovensko je dnes závislé, a dlhodobo bolo, od zahraničných investícií, máme vysoký podiel zahraničných investícií v kľúčových sektoroch ekonomiky. Ako už bolo spomínané viacerými kolegami, súťažíme o to aj s inými krajinami, tak dávať takýto silný negatívny signál považujem dnes za nezodpovedné. Treba však povedať, že zrušenie rovnej dane je ale aj signálom pre domácich podnikateľov a zamestnávateľov. Signalizuje, že zamestnávanie ľudí nie je činnosť, ktorú chceme podporiť, ale naopak, ktorú chceme trestať. Po internete koluje taký zaujímavý obrázok, kde sa jeden človek pýta, že ak zdaňujeme cigarety, lebo chceme, aby ľudia menej fajčili, tak prečo zdaňujeme zamestnávanie, chceme, aby ľudia menej zamestnávali? Lebo zvyšujeme toto zdanenie.
Treba zároveň aj zdôrazniť, že rovná daň funguje ako obrana daňového systému proti populizmu, záujmovým skupinám a vládnemu, vládnym negatívnym opatreniam. Totižto ak funguje rovná daň, tak vláda môže prípadné fiškálne pomery, samozrejme, tiež riešiť zvýšením jej sadzby, ale má väčší problém sa uchyľovať k tomu, že bude deliť ľudí na dobrých a zlých, na tých, ktorých chce oholiť viac, a tých, ktorých chce oholiť menej. Pri rovnej dani je väčší problém, tak ako to sledujeme dnes, že sa zvyšuje daň pre všetkých zamestnávateľov, aby, aby sa od nich vybralo viac peňazí a zároveň sa ide rozdať 120 mil. eur na tých istých úľavách vybraným zamestnávateľom. Toto všetko rovná daň sťažuje, pretože na to viac poukazuje. Preto si myslím, že ako signál nie je tento krok dobrý.
Poďme sa však vrátiť k tomu, čo, naopak, hovorí vládna strana pri obrane tohto zrušenia. Prvý argument je ten, že, koniec koncov, je to pár percentuálnych bodov. Zamestnávateľom sa zvyšuje daň z 19 na 23 percent, fyzickým osobám, lepšie zarábajúcim na 25 percent, to predsa nikoho nezabije. Koniec koncov, pozrite sa, aké sú dane inde, hovoria obrancovia tohto zrušenia. Treba však povedať, že pri zdanení zamestnávateľov to bude najvyššia sadzba spomedzi krajín strednej Európy, ale čo najmä treba povedať a to myslím veľmi dobre povedal kolega Švejna, je, že toto je len jeden z mnohých krokov, ktoré spolu predstavujú skokové zvýšenie zaťaženia pre malých a stredných podnikateľov. Ak sa pozrieme na zvyšovanie minimálnych odvodov, vyššie odvody do zdravotných poisťovní a sociálnej poisťovne, obmedzenie paušálnych náhrad pre priemerného malého zamestnávateľa, ktorý bude sám, alebo možno jedného, dvoch, troch ľudí, to zvýšenie celkovej záťaže štátu nie je o pár percentách len rovnej dane, ale je o celkovom skokovom zaťažení, ktorého môže z toho biznisu buď vypudiť, alebo dokonca spôsobiť jeho zánik.
Môžete povedať, a to tu aj zaznelo veľakrát, myslím, že najmä kolega Blaha, ktorý tu momentálne nie je, o tom rád hovorí, že rovná daň nie je kľúčom ku konkurencieschopnosti. Hovorí o tom, že aké dane má Švédsko, aké dane má Nórsko, aké dane ma Francúzsko. To všetko je pravda, ale zároveň je pravdou to, že oni výmenou za vyššie dane ponúkajú fungujúci štát, a to je to, čo my na Slovensku dnes neponúkame. Koniec koncov, váš vlastný minister školstva povedal, že nebudeme mať fínske školstvo, lebo vo Fínsku sa tak nekradne ako tu. A myslím si, že hoci veľmi hrubo, ale vystihol to, že nie je to len o kradnutí, je to o funkčnosti. A ten slovenský štát nefunguje tak, ako funguje švédsky štát, alebo ako funguje francúzsky štát. Nie je to, koniec koncov, ani prekvapujúce vzhľadom na históriu a na to, aké obdobie máme za sebou ostatných 100 rokov, kde sme boli my a kde boli tieto krajiny už vtedy, ale je to fakt. A tento fakt má niekoľko dôležitých aspektov. Ak sa občan môže spoľahnúť na súdy, môže im dôverovať, môže sa spoľahnúť, že mu nikto jeho investíciu len tak nevezme napríklad tým, že uplatí sudcov, alebo právnikov, alebo aj politikov. Tak, samozrejme, je ochotný zniesť o niečo vyššiu daň. Ak občan vie, že, alebo podnikateľ vie, že pri založení jeho biznisu, pri zdravotnej starostlivosti, pri čomkoľvek inom nebude musieť platiť ďalšie platby, má istotu, že ho niekto neskôr neoholí, tak je ochotný platiť vyššiu daň, ak dostane kvalitné verejné služby. Ak podnikatelia vedia, že dostanú kvalitnú infraštruktúru, dostanú odborníkov vo vede a v školstve, tiež sú ochotní platiť vyššiu daň. A, samozrejme, je strategickým záujmom Slovenskej republiky, aby im vedelo ponúkať všetky tieto veci. Ale je pravda takisto, že v mnohom dnes naša krajina má oproti napríklad Švédsku alebo oproti Francúzsku v tomto veľké rezervy. A preto sa pýtam. Ak rušíte rovnú daň, čo ponúkate namiesto nej, aby ste boli atraktívnym miestom pre podnikanie, pre zamestnávanie, pre vzdelávanie? Aké reformy robí SMER pre to, aby sme mali pružný trh práce, kde bude radosť zamestnávať? Je to tento Zákonník práce, ktorý už aj v tak náročnej situácii zhoršuje podmienky pre zamestnávateľov? Nevšimol som si tam tú druhú stranu, tú flexibilitu. Aké reformy robí SMER pre to, aby sa znížila zásadne miera korupcie v tejto krajine? Ak sa pozrieme na novelu zákona napríklad o verejnom obstarávaní, alebo o službách zamestnanosti, tak môžeme konštatovať len opačné smerovanie. V oblasti školstva. Aké reformy plánuje robiť SMER pre to, aby sme mali špičkovú vedu, inovácie, aby sme mali špičkovo vzdelaných ľudí? To, že ich poženie na učňovky? To si myslím, že nie je odpoveď pre dlhodobú prosperitu tejto krajiny. Preto ja akceptujem vašu ideologickú pozíciu, že chcete zvýšiť dane a chcete ich zvýšiť primárne na zamestnávateľov a ľudí s vyššími príjmami, lebo si myslíte, že tak je to správne. Ja akceptujem, že poukazujete na krajiny, kde to funguje. Len sa pýtam. Čo je tá protihodnota, ktorú ponúkate za to, aby sme naďalej boli krajinou, ktorá skôr napriek všetkým svojim nedostatkom za posledných dvadsať rokov sa pohla dopredu, ktorá dokázala dobehnúť vlak Európskej únie, dokázala predsa len významne zvýšiť svoju hospodársku výkonnosť? Čo ponúkate na to, aby sme o desať rokov mohli konštatovať to isté, dokonca lepšie? Ja by som vám v tom veľmi držal palce, keby sme mohli konštatovať o desať rokov, že sme na tom výrazne lepšie. Priznám sa, že nevidím tam nič. A za tých okolností zvýšiť daň pre zamestnávateľov na najvyššiu úroveň v strednej Európe, priznám sa, že nemôžem považovať za zodpovedné, aj keby som bol rovno ľavicový politik, čo nie som.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Chcem len kolegov informovať, viem, že vedia, že máme o 12.30 hod. rokovanie výboru, ale chcem len pripomenúť, že je na inom mieste ako obvykle, takže stretneme sa v miestnosti č. 149.
Ďakujem.

Pán poslanec Bublavý, keďže vás považujem za čestného človeka, a to nielen preto, že máme také podobné mená, tak dovoľte mi vás upozorniť, že ste sa, myslím, čestne pomýlili, lebo § 35 ods. 22 a 23 hovorí, že ak budú prevádzkovatelia hazardnej hry prevádzkovať výherné prístroje v prevádzke, ktorá nie je herňou, môžu v takejto prevádzke umiestniť najviac dve takéto zariadenia. To znamená, že môžu dva automaty dať aj do krčmy k pultu. Ak ich budú chcieť tam dať viac ako dva, bude platiť to, čo ste práve prečítali. Môžete si to ľahko skontrolovať. A keby to platilo, tak ako hovoríte, že aj tie dva musia byť v stavebne oddelenej časti s osobitným vchodom, tak by som mal dosť iný postoj, hoci teda chlapi vyjdú jednými, vojdú druhými dverami, ale predsa len myslím si, že by to bolo iné. Ale, bohužiaľ, nemáte pravdu. Ale, hovorím, verím, že to bol omyl, že to nebola nejaká snaha o manipuláciu.
No a ako povedal aj kolega Viskupič, toto je prvé čítanie. Toto je o tom, či sa chceme tým zaoberať, čo si o tom celkovo myslíme. Ja nemám ambíciu tu pánovi ministrovi teraz diktovať konkrétne riešenie v oblasti referenda alebo VZN-ka.
Naozaj, mala by odtiaľto vzísť politická vôľa, kde si SMER povie, nemusí to teraz povedať nahlas, ale minimálne dovnútra: „Chceme nájsť širšie zázemie pre túto novelu a sme ochotní hľadať, povedzme, riešenie toho, čo zjavne v rozprave už bolo identifikované ako kľúčové, pálivé body, a hľadať kompromis a dostať z toho 120 – 140 hlasov za túto novelu možno, alebo chceme presadiť to, s čím sme prišli ako ministerstvo financií, pričom máme svoju osemdesiattrojku, ktorá funguje pomerne spoľahlivo.“
To je politické ovzdušie, ktorému čelí, myslím si, pán minister, a teda širšie celá vláda a jeho strana. A, samozrejme, to musí robiť slobodne on sám.
Ja za seba len chcem povedať, že naozaj nemyslím, že tá novela je od diabla. A keby sa urobila dobre, myslím si, že je plne podporiteľná. Ďakujem pekne.