Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ja vystúpil v tejto rozprave, aj keď sa dopredu priznám, že som to pôvodne neplánoval, pretože som si myslel, že ide o výsostne odbornú problematiku, ktorá má, samozrejme, vecnú, ale aj právnu dimenziu, kde posudzujeme širšie ekonomické kontexty, právny mechanizmus navrhovanej ochrany strategickej suroviny, ktorou je voda, a posúdime možno nejaké širšie európske kontexty, vzťahy vo vzťahu k európskej legislatíve, ktorá zásadným spôsobom limituje a obmedzuje naše nakladanie s ňou, aj keď, samozrejme, aj na toto môžu byť trošku iné názory, ale atmosféru a to všetko, čo sa tu povedalo, pravdepodobne treba okomentovať, pretože ak sme si povedali, že je racionalita pôsobenia parlamentu, jeho ochrana, aspoň čiastočného zmyslového fungovania, rešpektovania elementárnych vecí, ako je vecnosť diskusie, diskutovať o tom treba, a to hlavne spôsobom, ktorý má konštruktívny charakter, že teda je možné na základe toho, čo sa povie, niečo reálne urobiť vo vzťahu k predmetu rokovania a, samozrejme, ku konkrétnemu materiálu. Je úplne nepochybné, že každý z nás môže navyťahovať obrovské množstvo rôznych materiálov a môže ich tu čítať. Nepochybne problém vodného hospodárstva je univerzálny.
Existuje celý rad otázok, ktoré sú globálne. Očakával som, že pán Huba, rešpektovaný odborník, zaujme k tomu stanovisko. Sú desiatky konferencií možno denne, kde sa spomína ohrozenie zdrojov, mechanizmus ochrany vody, nakladanie s vodou, naznačovanie nedostatku vodných zdrojov, že sa stane voda zásadnou surovinou, ktorá môže dokonca ohroziť globálny zmier, že môže nastať boj o vodu a podobne.
Nepochybne diskusia tohto typu prebiehala aj u nás na Slovensku. A záverom tej diskusie v podstate bolo, že Slovensko má strategickú surovinu, má vodné zdroje, má zásadný objem vodných zdrojov, špeciálne teda na Žitnom ostrove. Dokonca sa diskutovali kontexty vo väzbe na Maďarsko, možné prečerpávanie týchto zdrojov, či sú obnoviteľné, či tá výdatnosť je vyčerpateľná alebo sa neustále budú obnovovať v primeranom rozsahu a podobne.
Nepochybne vyplynula z diskusií veľmi silne strategická otázka, že treba vstúpiť do tohto prostredia, charakterizovať vodu ako strategický segment, vytvoriť potrebné ústavné aj právne podmienky pre to, aby ostala voda vlastníctvom nás, Slovenska, aby sme si chránili vodné zdroje ako náš životný národný záujem, pretože ide o zdroj, ktorý môže v konečnom dôsledku aj ekonomicky výrazným spôsobom kompenzovať nedostatky rôzne iné, ktoré v globálnom prostredí Slovensko jednoducho má. Pritom nemusím hovoriť o priemernej mzde, o vzťahoch k našim susedom a podobne. Takže pravdepodobne treba prediskutovať ekonomický potenciál vody, ale, samozrejme, tak, aby bolo úplne jasné, že voda sa bude čerpať, prípadne komerčne užívať zásadne v súlade s verejným záujmom. A ten verejný záujem treba si vydiskutovať.
Treba povedať, ako vo väzbe na ochranu vody, vo väzbe na možné naše postupy zobrať do úvahy to, že dneska podľa Lisabonskej zmluvy, ktorá má neoliberálny koncept, v podstate štát nemôže byť jej priamym distribútorom, to znamená, že môže ju iba sprostredkovať, prenajať a tak ďalej.
Faktom je, že toto celé sa ocitlo v programovom vyhlásení vlády a podľa Plánu legislatívnych a vecných úloh predložila vláda v primeranom čase, teda predložila návrh legislatívneho ošetrenia tohto problému.
Zásadné, čo bolo povedané hneď v úvode a čo som čakal, že bude podrobené ale korektnej diskusii, je veta: „Predkladaný návrh zákona je zameraný na plnenie uznesenia vlády Slovenskej republiky číslo a tak ďalej k materiálu Voda ako strategická surovina štátu a návrh na jej ochranu a trvalú udržateľnosť vo vzťahu k cezhraničnému nakladaniu s vodou odobratou zo zdrojov, ktoré sú situované na území Slovenskej republiky. Čiže toto je vec, o ktorej treba diskutovať.
Síce OĽaNO sa môže tváriť tak alebo onak, ale ostatní kolegovia, ktorí boli veľmi razantní v diskusii, na to zabudli, že oni taký materiál nepredložili. Oni ale predložili iný materiál.
Ja sa ospravedlňujem, som sa nemohol dostatočne pripraviť, ale som našiel paralelu v Českej republike, ako sa nakladá s ozajstnými vodnými zdrojmi takými, kde sa užívanie vody ale absolútne dotýka až životnej úrovne. Autor tohto článku dokonca uvádza ten článok vetou: „Ak vychádzame z tohto jednoduchého biologického faktu, potom nám istí ľudia, resp. ich firmy, alebo naopak, sa usilujú o život.“ Možno je to prehnané konštatovanie, ale si uvedomme, že v nenávidenom bývalom komunistickom režime bola cena vody, vodné a stočné 100-násobkom menším, ako je to teraz, tak niektoré osoby nám odčerpávajú tú vodu.
A potom je tu taký malý údaj. V rokoch 2004 až 2008 bolo len z vodárenskej firmy SmVaK, a v Českej republike je takých firiem niekoľko, odčerpaných na dividendách 4,1 miliardy korún, pričom základný kapitál týchto firiem činil 3,5 miliardy. To je zisk. Úplne náhodou to boli francúzske firmy, bola to firma VEOLIA.
Presne takýto systém, možno o čosi lepší, máme na Slovensku. A tento sa realizoval v rokoch zhodou okolností zhruba 1998 až 2006. SMER to bol, že, čo ste tu robili ten cirkus, pán Hraško? Formálne sa vtedy stali vlastníkmi vody obce a mestá, ale prevádzku týchto vodovodov úplne náhodou sprivatizovali cez Fond národného majetku firmy súkromné. Kto si z vás dal tú robotu, aby sa pozrel, ako vyzerajú zisky z týchto vôd? Koľko stojí reálne voda našich ľudí, ktorí dneska oklamaní chodia sem robiť tento cirkus, ktorí tu robia, lebo ich hanebne klamete, pán Hraško, aj pán Hlina.
Celý zásadný problém je, že tu sa rozkráda voda, ktorá patrí našim ľudom a ktorej nedostatok ohrozuje ich každodenný život, ale v danom prípade tým, že sa snažíme zaviesť jasný mechanizmus nakladania s vodou a vodnými zdrojmi, ktorých máme nadbytok, ktoré ešte zatiaľ nie sú sprivatizované, ktorých ešte zatiaľ je vlastníkom Slovenská republika, garantujeme, že tieto vody budú užívané v súlade s verejným záujmom našich občanov.
Pripúšťam, že krútite hlavou, pán Hlina, len bolo treba povedať vo vašom kvalifikovanom vystúpení, prečo to tak nie je, argumentovať číslami, všimnúť to. Ako je to možné, že ste si tento malý, drobný problém nevšimli, že naša voda je sprivatizovaná na Slovensku a že naši ľudia v mojej dedine, bývam na Štiavnických Baniach, máme vodu, ktorú sme doteraz zo svojpomocne urobeného vodovou užívali logicky zadarmo, len sa skladali na nejakú chémiu. Tak dneska sme súčasťou verejného vodovodu a tí jednoduchí ľudia platia 30 korún za kubík. Vyrátajte si, koľko je to, koľko nás je na dedine, koľko platia a komu platia, ako vyzerá rozdelenie ziskov, ako vyzerá ich vlastníctvo. Veď voda je nás všetkých. Ako je to možné, že týmto spôsobom odchádzajú obrovské miliardy zo Slovenskej republiky?
A v danom prípade my tvrdíme veľmi jednoznačne, a minister to povedal veľmi jasne, ide jednoznačne o ochranu vody, ak je nedostatočná, ak vzbudzuje akékoľvek pochybnosti ochrana vody, buďte korektnými, ale to, čo tu robíte, je nehanebný politický biznis a klamanie občanov, pán Hraško. A môžete sa hanbiť, vám poviem ešte ako človek, pretože nikdy by som nepripustil a nebudem hlasovať za niečo, aby som zbavil Slovensko jeho prirodzených vodných zdrojov.
Po tom všetkom, čo ste tu narozprávali, vážení kolegovia z tradičných politických strán, ako vy môžete hovoriť o nejakej privatizácii po tom, čo ste spravili Slovensku? Vy ste sprivatizovali komplet všetko, kompletne všetky zdroje, energetické, Slovnaft, SPP. Sprivatizovali ste banky, banky takým nádherným spôsobom, že si ich sprivatizovali za 38 miliárd. Predtým ste tam naliali viac ako 100 miliárd korún. Ročný zisk tých bánk bol 38 miliárd. Za celý čas slovenskej privatizácie bol známy údaj, že návratnosť investícií zahraničných investorov u nás bola 26 % ročne. Tak za 4 roky mali všetci investori na Slovensku v priemere vrátené investície a potom už len zarábali a hrabali obrovské peniaze. Viete vôbec, koľko odchádza každý mesiac zo Slovenska peňazí z tohto dokonalého mechanizmu, kde sme opustili vlastný domáci vývoj, nepodporili sme domácu výrobu, ako sa privatizovalo, v akej situácii to bolo? Všetkých našich prostriedkov, ktoré sme na konci toho mali k dispozícii, bolo 0,90 %, za čo sme sprivatizovali majetok, ktorý tu bol. Že štvornásobne viac z toho získali vlastníci? Čo nasledovalo nasledovné pri tejto geniálnej vláde pravicovej? Zrušili daň z dedičstva, to predsa nesmie byť, to nejde, dramaticky treba zrušiť dane z príjmov právnických osôb, však veď predsa si ten majetok právnické osoby vyrobili vlastným umom so všetkým, čo k tomu je, 11 % našich ľudí sa zúčastnilo na privatizácii, vážené kolegyne, kolegovia, ktorá sa končila v roku 2006.
Úplne náhodou zabudol na stranu, pán Hlina, čo vám pravdepodobne uniká, aj keď študujete po nociach, ako hovoríte. Je jeden taký malý, drobný fakt, že jediná vláda v histórii Slovenska od roku 1989, ktorá povedala, že nebude privatizovať štátny majetok, je vláda strany SMER. A vláda strany SMER v rokoch 2006 až 2010 nesprivatizovala nič. Udržala bez toho pre Slovensko aspoň letiská, udržala, železnice a neumožnila už ďalší strategický materiál privatizovať.
Čo dorábate za cirkusy s Telekomom a s SPP tu a teraz? Aké obrovské peniaze sa tam točia? Za koľko za ne dostalo Slovensko peňazí v tom období.
Pamätám si, ako poslanci keď sme ešte v roku 2006 prišli do vlády, tak sme urobili veľké rokovanie parlamentu o privatizácii SPP. Vtedy sme dostali zásadnú informáciu, všetko je tajné, ako podpredseda Národnej rady som nemal šancu vidieť, za akých podmienok bol sprivatizovaný SPP, tá duša naša slovenská, energetická, ktorá za normálnych okolností bola sanovať futbaly, kultúrne podujatia, čokoľvek. Keby by sme boli chceli z tých obrovských výnosov niečo urobiť, bola by tá privatizácia udržala aspoň trošku kvalitnejší, sociálny život a kultúrny, ktorý tu potrebujeme a ktorý zásadným spôsobom tu klesá.
Koľko zo Slovenska odchádza každý rok peňazí zdanených 19, 20, možno niekde až 23 % ? Prečo vás to nikoho nezaujíma v tých nádherných vašich vystúpeniach? Sociálno-ekonomický systém sa, bohužiaľ, nevymýšľa a málokedy je predmetom, že iba občania sa rozhodnú, aký ho chcú mať, či sa vyváža a či sa dodržiava. Máme neoliberálny koncept, pracujeme v rámci neho. To znamená, keď chcem rozprávať o právnom štáte, musím rešpektovať smernice z Bruselu, musím rešpektovať všeobecné zákonodarstvo, musím sa správať ústavne a právne. Tisíckrát sme rozprávali, že sa tu dejú cez tú privatizáciu procesy, ktoré sú nezvratné, lebo sa vrátiť nedajú.
Kto sprivatizoval, pán Novotný, pri tom vašom pre mňa hanebnom vystúpení napríklad zdravotné poisťovne? Aký je to obrovský prínos pre Slovensko? Koľko toho odčerpávajú zdravotné poisťovne cez tie pseudozisky plus následne žaloby a všetky možné hanebnosti?
Čo sa deje s penzijným systémom, vážené kolegyne, kolegovia, ktorý už dneska pri tých obrovských zložitostiach, možných pseudonáhradách škôd a ochrany investícií už dneska sa dá veľmi ťažko zrušiť. O aké peniaze tak prichádzame?
Môžem vám prečítať, ako vyzerá diskusia v Británii. Skúšali, že by mohli zaviesť takýto systém vo Veľkej Británii. Celý ten materiál mal 80 strán, citujem z Guardianu. A nejakí novinári to odfotili nejakému úradníkovi. Potom nastal obrovský cirkus a okamžite sa skončili diskusie o druhom penzijnom systéme. Ako je to možné? Koľko koryfejov takéhoto pre mňa vlastizradného projektu, ktorý na Slovensku je, dodnes je v tomto parlamente. A tí idú rozprávať, že SMER privatizuje slnko, vodu a neviem čo všetko. Je to hanebné. V politike sa pravdepodobne musí rešpektovať to, že občas niekto zveličuje, že zvýrazňuje iba jeden fakt, jednu stranu problému, že teda niekto niekedy nadužíva a maximalizuje tie svoje tvrdenia, ale kdesi musí byť hranica. Kdesi predsa nejaká pravda seriózna, serióznosť a korektnosť musí byť. A to som ja tu, vážené kolegyne, kolegovia, ani v náznaku nepočul, problém je totiž urobiť tu z toho cirkus, že chceme právnym spôsobom regulovať a ochrániť vodné zdroje u nás. A ja som hrdý na tento zákon, ktorý predložil minister. Som presvedčený, že splní tú svoju úlohu plnohodnotne. Budem veľmi rád počúvať z tej diskusie, kde je nesmierne veľa odborníkov, ktorí sú známi svojimi hlbokými vedomosťami, schopnosťou koncertovať sa naozaj na to podstatné a hlavne pracovať s predloženým materiálom. Zase budeme počuť nesmierne množstvo rôznych pohľadov a tak ďalej a zabudneme absolútne, že to nie je konferencia, to nie je voľné táranie o niečom, že treba hovoriť o materiáli a navrhovať riešenia a niesť zodpovednosť za to, čo poviem. Z parlamentu toto sa, bohužiaľ, vytráca. Vážené kolegyne, možno je celý rad iných problémov v tomto kontexte, keď ste tak zrazu, pravičiari, začali ochraňovať záujem ľudí a pozerať sa, ako SMER rozkráda a čo všetko robí.
Môžeme sa pozrieť na kopu ďalších iných vecí, aké sú skutočné problémy ľudí, ktoré ich trápia, ja neviem napríklad povedzme tú základnú politickú situáciu, profesora The Economy David Stuckler z Oxfordskej univerzity, asociálne škrty, podlomené zdravie, explózia samovrážd, zaujímavé, podiskutovať trošku o tom, ako je to s tými škrtmi.
Hovoril som tu už o tom a videl som tie pobavené úspechy vzdelancov, ktorých je tu veľmi veľa, ktorí študujú po nociach, ako ten prezident Bank of England na konferencii bankárov rozprával o tom, že prežierame sociálny kapitál, že nie nekorektná práca v štátnych rozpočtoch, ale tento typ neoliberalizmu, ktorý nepracuje so sociálnym kapitálom, spôsobuje tie obrovské nedostatky v zdrojoch v zadlžovaných európskych štátoch.
Napríklad na tom našom zjazde rímskom PPE-sky máme Európu, kde je uložených 1,6 bilióna peňazí daňových poplatníkov na sanáciu súkromných bánk a kde ročne unikajú stá miliardy len do daňových rajov. Je to problém? Máme Európsku úniu rozdelenú na bohatý sever, chudobný juh a ešte chudobnejší východ. A máme EÚ, kde následkom týchto aj ďalších narastá frustrácia, netolerancia a podpora krajne pravicových až fašistických strán a príchod ľudí, ako tu máme teraz, do parlamentu, ktorí sú spasiteľmi a zachránia spoločnosť.
Vážené kolegyne, kolegovia, ani dobrá štruktúra toho, čím by sme mali zaoberať, principiálna nekorektnosť nepomôžu veci, škodia veci, klamú ľudí, celý problém je tvrdá a nekompromisná práca, seriózna diskusia, seriózne hľadanie východísk, seriózne vnímanie problémov v dostatočne širokom komplexe, to je to, čo môže Slovensku pomôcť. Ak sa nevrátime na cestu serióznej politickej práce, poctivej, a nie k tomuto nezmyselnému vajataniu, harašeniu šašovskými výstupmi a všetkým možným, čo tu je, Slovensku nepomôžeme. A v takom prípade potom poviem už iba jednu vetu: „Boh nám žehnaj, ak to takto bude.“ Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
