Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážený pán predseda klubu, no, dúfam, že tieto slová sú vedené v tej rovine bona fide, v dobrej vôli. Lebo iste poslaneckému klubu, ktorý vedieš, neušlo, že tie posledné informácie o stave slovenskej ekonomiky, výbere daní a podobne, sú veľmi zložité a suma 500 mil. eur, s ktorou pracujeme, pravdepodobne vyskočí na sumu 700 a možno aj viac. Vláda pravdepodobne bude vystavená v súlade aj s rozpočtom návrhu, ktorý tu je, ďalším výzvam, takže naozaj potrebujeme ešte ďalšiu diskusiu na túto tému aj diskusiu na tému etika šetrenia.
Naozaj potrebujeme našej spoločnosti vysvetliť skutočný stav verejných financií u nás, skutočný stav krízy. Musíme začať veľmi korektne diskutovať aj prognózy na budúci rok, ktoré rovnako nie sú vyriešené bez toho, že by sme vytvárali nejaké nedobré stavy. Ale diskusia sa musí výrazne racionalizovať a naozaj všetky vrstvy nášho obyvateľstva, všetky, musia pochopiť, že situácia je naozaj veľmi zlá, je mimoriadna a že v danom prípade potrebujeme racionalitu a konsolidovať verejný rozpočet.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, na základe poverenia Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2012 predkladám Národnej rade Slovenskej republiky túto informáciu.
Po prvé. Prezident Slovenskej republiky vymenoval dňa 26. novembra 2012 poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľubomíra Vážneho do funkcie podpredsedu vlády Slovenskej republiky. V zmysle čl. 77 ods. 2 ústavy sa uvedeným dňom jeho mandát poslanca neuplatňuje.
Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ak sa uprázdni počas volebného obdobia mandát poslanca, nastupuje náhradník tej istej politickej strany alebo koalície podľa poradia, v akom bol uvedený na kandidátnej listine. Ak však boli na kandidátnej listine uplatnené prednostné hlasy, nastupuje z kandidátov, ktorí získali aspoň 3 % prednostných hlasov, ten kandidát, ktorý dostal najvyšší počet hlasov.
Predseda Národnej rady Pavol Paška vzal vymenovanie poslanca Ľubomíra Vážneho za podpredsedu vlády Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 27. novembra 2012 č. 305 na vedomie a súčasne vyhlásil v súlade s § 47 ods. 1 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a § 10 ods. 1 a 2 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, že na neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľubomíra Vážneho za stranu SMER – sociálna demokracia nastupuje podľa poradia uvedeného v zápisnici Ústrednej volebnej komisie o výsledku volieb do Národnej rady Slovenskej republiky 10. marca 2012 za stranu SMER – sociálna demokracia dňom 27. novembra 2012 náhradník František Petro, narodený dňa 23. 5. 1961, bytom Ploské.
V tejto súvislosti rovnako predseda Národnej rady Pavol Paška zobral svojím rozhodnutím z 27. novembra 2012 pod číslom 304 vyhlásenie náhradníka Andreja Holáka, ktorý vykonáva funkciu štátneho tajomníka ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, že sa vzdal práva nastúpiť na neuplatňovaný mandát poslanca Ľubomíra Vážneho, na vedomie.
Následne predseda Národnej rady Pavol Paška rozhodnutím z 27. novembra 2012 č. 306 požiadal Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky, aby preskúmal dodržanie podmienok nastúpenia náhradníka podľa § 47 ods. 1 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady v znení neskorších predpisov a podal Národnej rade informáciu o nastúpení náhradníka na neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky spolu so svojím návrhom.
Po druhé. Na zabezpečenie požiadaviek vyplývajúcich z citovaných predpisov a rozhodnutí predsedu Národnej rady Slovenskej republiky vykonal Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky tieto úkony: jednak oboznámil sa s predmetnými rozhodnutiami predsedu Národnej rady, ako aj so zápisnicou Ústrednej volebnej komisie o výsledku volieb do Národnej rady, ktoré sa konali 10. marca 2012, vrátane príloh.
Podľa prílohy 1 uvedenej zápisnice nastupuje za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľubomíra Vážneho strana SMER – sociálna demokracia, ktorého mandát sa neuplatňuje, náhradník za stranu SMER – sociálna demokracia František Petro, narodený 23. 5. 1961, bytom Ploské.
Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky vzal tieto skutočnosti na vedomie a odporúča Národnej rade, aby prijala toto uznesenie: Uznesenie Národnej rady z 27. novembra 2012 k informácii Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky o nastúpení náhradníka na neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
Národná rada berie na vedomie
po prvé, že podľa § 2 ods. 3 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov sa neuplatňuje mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľubomíra Vážneho, ktorý je členom vlády Slovenskej republiky. Jeho mandát sa v zmysle § 77 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neuplatňuje.
Po druhé, že podľa § 47 ods. 6 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a podľa § 10 ods. 1 a 2 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 27. novembra 2012 č. 305 vyhlásil nastúpenie náhradníka na uvedený neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky podľa poradia, ktoré je uvedené v zápisnici Ústrednej volebnej komisie o výsledku volieb do Národnej rady z 10. marca 2012, tak, že za stranu SMER - sociálna demokracia nastupuje dňom 27. novembra 2012 náhradník František Petro.
A po tretie mi dovoľte ešte uviesť informáciu Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky o nastúpení náhradníka na neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem za slovo, vážený pán predseda.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka.
Ak niekto chce kritizovať povedzmeže priebeh prerokovania návrhov zákonov, tak sám nemá porušovať rokovací poriadok, ale predsa len býva zvykom, že v atmosfére, v ktorej prerokovávame zákon, je možno povedať minimum slov. Ak OĽaNO nerešpektuje nepísané zákony, aspoň písané, pán spravodajca, v záverečnom vystúpení, keď už nie je možné reagovať na vás, už nebýva zvykom prednášať politické stanoviská. Oznámia sa plénu okolnosti, ktoré z pohľadu spravodajcu sú dôležité pre hlasovanie. Ak to bolo nedopatrenosťou, tak mi prepáčte, že som to komentoval.
Vážené kolegyne, kolegovia, na mne visí atmosféra týchto dvoch dní, ktoré som tu strávil počúvaním tejto diskusie, keďže ten pán Hlina, chcem povedať, že je nesmierne dôležité, aby sme rešpektovali právo odísť zo sály a podobne, pretože ja mám už svoje roky a zistil som, že musím začať chodiť do kúpeľov po tejto rozprave, ak mi teda to odpustíte. A teraz už, ak dovolíte, veľmi krátko.
Výbor ma poveril svojím uznesením, aby som vám predložil návrh veľmi kratučkej novely zákona, ktoré spôsobilo to, že sme zákon č. 372/1990 o priestupkoch novelizovali a je to dôsledkom skutočností, že poslanci nemáme imunitu. V súvislosti s týmto zákonom sme totiž prijali jednu zásadu, že ústavní činitelia, ktorí spáchali priestupok, tak o tejto udalosti treba informovať mandátový a imunitný výbor. Je faktom, že mandátový a imunitný výbor nemá v portfóliu žiadne oprávnenie a ani nemá žiadny návod v príslušnom právnom predpise, čo má s takýmto oznámením robiť a osobitne v situácii, keď už poslanci nie sú adresátmi priestupkovej imunity, tak v takom prípade takéto ustanovenie je úplne nadbytočné. Chcem povedať, že tento návrh zákona sme prijali v našom výbore nezmyselne.
Takže dovoľte, aby som vás požiadal o podporu tohto návrhu zákona, a ak bude treba k tomu hovoriť širšie, prípadne sa dotknúť antiky alebo niektorých iných dôležitých vecí, ktoré s tým súvisia, tak potom prosím v rozprave.

Vážené kolegyne, no, skúsim tak, že verte mi, a Boh mi je svedkom, že mám tendenciu a uvedomujem si potrebu vážiť si svojich kolegov, že to je vážená hodnota, že mám zmysel pre demokraciu, že musíme vždycky vypočuť obidve strany problému a podobne, ale obávam sa, že či ešte máme celý rad ďalších etických hodnôt, ako je empatia, ako chápať elementárny zmysel parlamentu.
Už druhý deň počúvame, pre mňa teda, veci, kde časť môjho klubu už naozaj potrebuje psychiatra, takže tí autori, keďže sú milosrdní a hovoria, že Božia láska je bezhraničná, ale predsa len má hranice, ani tomu dobre nerozumiem, ale dobre. Tak je taký drobný problém, že aktéri tu predstavujú politicky zhruba 10 % parlamentu, možno 15. Ak by sme všetci vystupovali, a uznáte ako demokrati, aj pán Kuffa, vystupovali týmto spôsobom, tak už tu a teraz je situácia, že za dva dni sme prerokovali dva tieto nesmierne dôležité body zvlášť v týchto kontextoch. Ak môžme prerokovať a máme k dispozícii povedzmeže 180 dní, tak máme šancu, keďže budeme v rovnakej intencii vystupovať, prerokovať 40 bodov. A predpokladám, že občania si uvedomujú, že vás volili sem nato, aby sme predovšetkým spravovali krajinu, aby sme vážili aj kontexty problému, ktoré tu máte, k iným problémom, ideme schvaľovať rozpočet, potrebujeme asi ísť do regiónov sa pozrieť, ako to ešte vyzerá, ako vyzerá na školách atď., čo vidia u nás naši ľudia, ako to vyzerá na regiónoch, VÚC, aby sme vedeli trošku zmysluplne rozprávať o rozpočte. Budeme na rok rozdeľovať peniaze.
Tento festival čohosi, čo ja teda neviem pochopiť a možno nemám ten dar hlboký, ktorý máte vy, ale skúsim vás poprosiť, berte ohľad aj na nás. Že my sa tu 20 rokov niektorí moceme, niektorí 10, a nevieme tak hlboko vidieť do tej budúcnosti alebo do tej skutočnosti, ale skúste aj nás zobrať, je to, bude to výraz vašej kresťanskej lásky.
Veľmi pekne vám ďakujem. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, ja len veľmi krátko k rozprave, ktorá tu prešla v mene skupiny navrhovateľov. Zásadný rozmer, aj tento návrh zákon v podstate vyšiel z takého minimálne tichého konsenzu z nášho výboru, kde sme sa zaoberali tu pretraktovanými udalosťami v Pohorelej a tak ďalej, a pripravili sme tzv. minimálnu novelu, ktorú je možné pri rešpektovaní elementárnych pravidiel legislatívneho procesu do parlamentu dať s tým, že vieme viac-menej vylúčiť riziká omylov a pod. v praxi, a schválime ju. S tým, že náš výbor sa zároveň dohodol na celom rade aktivít, ktoré majú smerovať k tomu, aby sme sa venovali autorskému zákonu hlbšie. Dokonca sme v danom prípade prijali uznesenie, že požiadame ministra, aby predložil správu o stave prípravy autorského zákona vrátane pripravovanej diskusie o skrátení prác na jeho príprave.
Takže nepochybne zazneli aj otázky k tomu, aká je v súčasnosti situácia, či netreba ísť za rámec prípadne tejto novely. Aj keď teda na výbore sme o takom niečom nehovorili, no nepochybne objavili sa niektoré nové skutočnosti. Diskusia o tom, že by bolo treba platiť tento typ náhrady, aby som sa vyhol slovu poplatky v danom prípade, náhrady pre organizácie. Dokonca už až svadieb a pohrebov, už aj to diskutovalo vo verejnosti. Samozrejme, otázka školstva, kde sa ukazuje, že ten existujúci autorský zákon, ktorý je ale platný od roku 2003, a funguje celý čas a v zásade takýto zásadný odpor zatiaľ nevyvolal, aj keď je pravda, v odbornej alebo dotknutej verejnosti mnohé výhrady boli. Mám teraz na mysli predovšetkým organizátorov jednotlivých podujatí, vrátane majiteľov pohostinských zariadení a iných priestorov, v ktorých sa stretáva verejnosť. Pravdepodobne v tom autorskom zákone možno registrovať minimálne veľmi silné názory smerujúce k tomu, že dochádza k príliš extenzívnemu výkladu existujúcich ustanovení. Po druhé, k príliš extenzívnej aplikácii ustanovení, ktoré v platnom zákone sú. A samozrejme objavujú sa názory aj v tom zmysle, že niektoré ustanovenia autorského zákona de lege lata sú, sú priam konštruované extenzívne. Čiže o tomto pravdepodobne tá diskusia bude musieť ďalej pokračovať.
K predloženým návrhom, ktoré tu odzneli. No, vážení kolegovia z opozície, je tu malý drobný problém. Tento návrh zákona, ktorý sme predložili, má jeden bod a znenie jedného odseku novelizuje. To, čo sa tu predložilo, je zásadný zásah do existujúceho zákona. Bez toho, že by som spochybňoval vecnosť, lebo tá potrebuje diskusiu ďalšiu, osobne nebudem skupine navrhovateľov odporúčať, aby sme prijali tieto návrhy, pretože tým porušíme úplne zásady legislatívneho procesu a hlavne budeme proti veľmi dôležitej zásade, ktorá je dôležitá, aby aj druhá strana bola vypočutá, čiže v danom prípade aj výbor, aj ministerstvo. Potrebujeme stanoviská k takémuto návrhu. Takže obávam sa, že týmto spôsobom neznásilníme ten legislatívny proces.
No a posledná vec je, je dôležité, a trošku som sa tešil tomu, že tie problémy, ktoré vznikli, že sa pokúšame riešiť konsenzuálne. Ale aj v danom prípade platí zásada primeranosti, a treba dávať pozor na to, aby sa pokus o vecné a konsenzuálne riešenie problémov nezmenil na politické producírovanie, pretože mnoho vecí, ktoré tu zazneli, poviem úplne úprimne, patria na rokovanie výboru, až 90 percent. Sú naozaj podnetné aj zaujímavé, mnohé z nich sú také, že sa s nimi treba zoznámiť, ale tu a teraz je to podľa môjho názoru hlboko kontraproduktívne.
Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi v druhom čítaní ako navrhovateľovi iba veľmi krátko pripomenúť základné a esenciálne dôvody, prečo skupina navrhovateľov predložila tento návrh zákona, ktorý už bol prerokovaný aj vo výboroch.
Ide teda o zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, voči ktorému smeruje novela. Usporiadateľ verejného kultúrneho podujatia je v zmysle tohto ustanovenia povinný v zákonom stanovenej a určenej lehote oznámiť príslušnej organizácii kolektívnej správy program podujatia s uvedením názvu diela a mena autora. A ak si teda usporiadateľ túto povinnosť nesplní, predpokladá sa, že na verejnom kultúrnom podujatí budú verejne vykonané iba tie diela, ku ktorým právo na verejné vykonanie spravuje organizácia kolektívnej správy, aj keby sa napríklad vykonávali na tom podujatí umelecké diela, ku ktorým už uplynula doba ochrany. Takže k tomuto smeruje aj pozmeňovací návrh, v rámci ktorého naša skupina poslancov predložila návrh tejto novely do parlamentu.
Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia, chcem vám poďakovať za korektné, diskusné príspevky. Vo väčšine mám pocit, že sa mi podarilo urobiť to, že ste registrovali tú esenciu, čo chcem povedať.
K pánovi Hlinovi, no pokiaľ som hovoril o sociálne spravodlivom období do roku ´89, tak iba v tom úzkom zmysle, v ktorom väčšina spoločnosti nebola vylúčená z tej spoločnosti. V tom zmysle som rozprával. Iné veci by mali byť predmetom nejakej ďalšej aj inej diskusie.
K pánovi Hubovi, no, musí mi odpustiť, mám tu jednu poznámku, že obávam, že je veľmi ťažké, aby ekológ jeho rangu mal pocit, že neoliberalizmus, ten, ktorý sa prevádzal na Slovensku, je snom ochrancov prírody. Myslím si, že tam k tomu viacej povedať ako netreba.
Pokiaľ rozprávate o tých majetkových rozdieloch, ich významoch pre spoločnosť a hlavne obrovskú škodlivosť, o tom si dovolím teda povedať svoj názor, ak bude o to záujem pri Zákonníku práce. Tam na to bude primeraný priestor.
No a k pánovi Kuffovi, je pre mňa to nepochopiteľné, keďže v parlamente z opozičných strán sú prakticky všetky kresťanské, hlásia sa nejakým spôsobom ku kresťanstvu. U OĽaNO väčšina, ostatné tri strany, okrem liberálov, teda jediní, ktorí sa z nej, majú dokonca až nadpisy v tom. Existuje niečo, čomu sa hovorí kresťanská sociálna náuka. Pozrite si princípy tejto kresťanskej sociálnej náuky a uvidíte ten obrovský rozpor s tým, čo hlásali kresťanské strany, keď boli vo vláde.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážená pani podpredsedníčka a vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte teda, aby som zaujal stanovisko k predmetu rokovania s tým, že to hlavné meritum je, ktoré je predmetom nakoniec už aj dosť dlhej diskusie, otázka progresivity daní vcelku. Naši fanatickí bojovníci za slobodný trh, za dereguláciu, za nízke zdaňovanie, z opozície reprezentuje dnes jediný a veľmi aktívny bojovník za účasť na rokovaní parlamentu pán Hlina, ten je tu jediný, ďalší vážení kolegovia zrejme ešte doštudovávajú, doštudovávajú hlbšie veci, ktoré ešte možno chcú v tejto veci povedať.
V každom prípade ale ide o veľmi vážnu tému a žartovať celkom s ňou nejde. Otázka progresivity daní znamenala v Európe vždy hrozne veľa, dokonca bola jednou z jej zásadných momentov sociálneho štátu. Ako vyzerá ten mechanizmus, ktorý vlastne v Európe fungoval? Čo a kedy spôsobilo, že videnie sveta, ktoré v rokoch 40, ako budem citovať, až 80 spôsobovalo, že Európa naozaj žila v čomsi, čo dodnes komentátori označujú ako za raj? To je všetko to, čomu sme my tu tak všetci tu žijúci v socializme, relatívne šedivom, ale sociálne spravodlivom, či nechceme alebo chceme, tak tie plné obchody, šťastní zamestnanci, veľmi hlboké sociálne práva, plné obchody boli realitou a spôsobovali aj nesmiernu príťažlivosť systému. Bola to takzvaná ideálna, idealistická politika, ktorá z ničoho nič skončila v 80. rokoch.
Ako to vlastne vyzeralo a ako by to malo byť? Nás vyzvali kolegovia z opozície, hovoria o nás, pravdepodobne, s jedným hanlivým dešpektom, že filozofi, ideológovia, niečo podobné, hoci takú masívnu ideológiu, ktorá principiálne ani len nepripustí, že existuje nejaký iný korektný a hodnotovo vyvážený systém, tá je ideológiou tou radikálnou, ktorú, myslím si, že slušní ľavičiari už len preto, lebo majú negatívnu skúsenosť, odmietajú.
Za našu stranu chcem povedať, že všetci, všetci, pokiaľ sa stretávam v našich diskusiách, si ctíme to, čo je súčasťou moderného európskeho myslenia: pochybujem, teda som. Presne viem, že hľadanie pravdy je nesmierne ťažké, a nepochybne mi možno každý z vás uzná, rovnako ako ja vám, že nechceme žiť v nejakom tmárstve. Ja osobne nie som nejaký ľavičiar, ktorý som sa narodil z nejakej robotníckej rodiny. Môj otec bol riaditeľom ČSAD, mama bola učiteľka. Dokonca som bol také kvázi pánča v našej dedine, keď som rástol, lebo som mal loptu a bicykel, čo možno mnohí ako nemali. To, že sa prikláňam k ľavicovému videniu, alebo teda k videniu sveta, ktoré preferuje zásadný spôsob spoločnosť ako organizáciu nás, ľudí, ktorý je za to, aby sme si stavali ciele pre povznesenie tejto spoločnosti, aby predmetom štátnej starostlivosti bola celá spoločnosť.
Pre mňa je naozaj absolútne neprijateľný výrok Margaret Thatcherovej z roku 1986, ktorý bol známy: Prosím vás pekne, aká spoločnosť?! Takéto niečo neexistuje. Existujú len muži a ženy a existujú rodiny. Nič iné neexistuje. Aké staranie sa o všeobecný blahobyt, všeobecný rozvoj a podobne?
Ako je možné, že táto téza sa stala vodčou tézou súčasnosti, platí až doteraz?
Ideológia voľného trhu stojí na zásadnom predpoklade, že jednoducho chamtivosť ľudí a túžba neustále bohatnúť nemusí mať žiadne hranice, naopak, je pre spoločnosť nesmierne príťažlivá, pretože v konečnom dôsledku sa to premení na obecné dobro. Je treba, aby každý hromadil, aby akumuloval kapitál a aby sa nestaral o to, že čo s ľuďmi, aby bez problémov ľudskú prácu a človeka premenil na tovar ako nákladovú položku, ktorú treba znižovať, lebo potom nemôžem dostatočne akumulovať kapitál, pokiaľ, a nemôžem v konečnom dôsledku dostatočne súperiť na trhu. A keďže tí iní nebudú hľadieť na toho človeka inak, ako na tovar, musím naňho hľadieť aj ja, lebo inak budem v tej kapitalistickej súťaži neúspešný.
Tieto princípy podľa môjho názoru sú na začiatku toho, čo dnes prežívame, jednej obrovskej krízy, kde jednoducho kapitalizmus typu, ktorý sa prezentuje od 90. rokov a je známy ako reaganisticko-thatcherovský kapitalizmus, jednoducho nemá šance na prežitie.
Vážené kolegyne, kolegovia, to nie je môj osobný názor. Je to výsledkom toho, že sa snažím sledovať svetovú diskusnú scénu na túto tému. Kto sleduje aspoň trošku mainstraemové médiá, povedzme, že vo Veľkej Británii Financial Times a tak ďalej, ktorý ale sleduje aj to, tie ďalšie médiá, ako je Independent, ako je Guardian, tak zistí, že sa tam diskutujú témy, ktoré keby som tu ja povedal, tak ma tu časť tých našich radikálov pravicových označí za zúrivého komunistu. V Davose, čo je hlavné stretnutie finančníkov sveta, a nepochybne celý ľavicový svet sa na to pozerá častokrát s nedôverou a má pocit, že tá skupina najbohatších ľudí sveta, ktorá sa tam stretáva, tak neuvažuje rovno nad tým, ako zlepšiť postavenie všetkých ľudí na svete, ale ktorá pracuje predovšetkým na tom, že hľadá spôsob, ako ešte maximalizovať zisky, akým spôsobom ešte viac presadiť ekonomické videnie sveta v rámci spoločnosti a hľadá spôsoby, ako vymítiť obranné mechanizmy spoločnosti voči takémuto mechanizmu spravovania.
Rozpráva sa tam veľmi vážne o 80- a 20-percentných spoločnostiach. Najznámejší sociológovia, ako Dahrendorf, varujú spoločnosť dokonca pred dvojtretinovou spoločnosťou, pretože aj jedna tretina vylúčených ľudí v spoločnosti v konečnom dôsledku spôsobuje, že spoločnosť sa musí dostať do ťažkostí, pretože náklady v konečnom dôsledku na realizáciu dôsledkov chudoby spoločnosti sú obrovské. A v konečnom dôsledku, pokiaľ presiahnu istú hranicu, presahujú do rôznych typov ľudových protestov a niekedy, ak sa nezabudneme pozerať na históriu, aj do revolúcií, vážené kolegyne, kolegovia.
Preto naozaj je potrebné trošku inak vnímať reálie, v ktorých žijeme. Symptomatické u nás je, že diskusie o týchto veciach sa dejú za účasti filozofov v korektnom prostredí, ktorý má zmysel pre pluralitu. Skúsme sa pozrieť, ako vyzerá mediálny systém u nás. Tieto diskusie filozofické, ktoré naozaj potrebujú hlbšie vstupovať do systémových reálií, nie je možné uskutočniť z pôdy parlamentu. Na to potrebujeme verejný priestor, mediálny priestor, elektronické médiá, ktoré sú dostupné pre väčšinu obyvateľov tejto krajiny, a tam tie zásadné otázky treba rozoberať, aký je súčasný stav.
Symptomatické je, že máme obrovské množstvo relácií, ktoré hovoria o chorobách rôzneho typu a tak ďalej, ktoré, pri všetkej vážnosti k nim, sú častokrát hlboko menšinové oproti témam, ktoré zasahujú celú spoločnosť, ale ktoré priestor vo verejnom priestore nedostanú. Čím to je? Je to náhoda? Je to nevedomosť? Alebo je to cieľ a zámer? To sú otázky, o ktorých by sme mali niečo vedieť a nepochybne súvisia aj s témou, ktorou sa dnes zaoberáme.
Ak uznáme, že v tých rokoch ´50 až ´80 Európa žila v tej takzvanej nirváne, raji, ako hovoria mnohí komentátori, v situácii, keď boli relatívne minimalizované sociálne konflikty spoločnosti a okrem epizódy zásadnej v roku 1968, ktorá bola dokonca vedená ešte zo silnejších ľavicových pozícií, tá Európa naozaj bola schopná vyprodukovať sociálnoekonomický systém, ktorý na jednej strane vedel zabezpečiť primeraný rast pre rozvoj spoločnosti, na druhej strane preukázateľne a zásadne a cielene smeroval k tomu, aby sa spoločnosť rozliala ako celok. To znamená, všetky jej štrukturálne komponenty.
Bolo by zaujímavé sa napríklad pozrieť vo väzbe na to, čo všetko tu odznelo na tému progresívnych daní, ako to v tej Európe nielen vyzeralo, ale ako to vyzerá v tom najzásadnejšom prostredí, ktoré uzakotvuje momenty, hodnoty, ktoré spoločnosť uznáva, a ich hierarchiu.
Vážení páni, to je zákon zákonov, ústavy európskych krajín. Skúsme sa pozrieť, ako vyzerajú sociálne princípy v ústavách krajín Európskej únie. Ako vieme, ústavy sú, v podstate majú také dva základné typy, sú ústavy hodnotové a neutrálne. Prevažná väčšina európskych ústav je hodnotová, ale napríklad viaceré krajiny takýto hodnotový systém neuvádzajú.
Je zaujímavé, že sú to práve ľavicové krajiny, ktoré vy hodnotíte. To sú tie veľmi zvláštne krajiny vo vašom videní, ako je Švédsko, ako je Nórsko, ako je Fínsko, ako je Dánsko. Tam o hodnotách, o ľavicovosti nechytíte nič, nepotrebujete, lebo je to úplne samozrejmou imanentnou súčasťou spoločnosti, že jednoducho prospech všetkých ľudí je zásadným a základným cieľom spoločnosti, a nie Theatcherovej jednotlivci a maximálne rodina. A nie Theatcherovej, že - Vstaň a choď a neseď! - a tie zjednodušené heslá pochádzajúce ešte z chicagskej školy tridsiatych rokov minulého storočia zo Spojených štátov, pretože realita je dramaticky iná.
Nepochybne nemá význam akýmkoľvek spôsobom spochybňovať potrebu aktivity ľudí, ale na druhej strane rozprávať to bez toho, aby ľudia mali reálne možnosti uplatniť sa na trhu práce, aby mali reálne právo na dôstojný život, ktorý je súčasťou všetkých ústav európskych krajín, vrátane slovenskej. V akom zmysle pomeriavame tú reáliu, tie reálie, v ktorých tu fungujeme, zvlášť keď dnes čítame, že každý ôsmy Slovák dnes skĺzava pod hranicu chudoby?! Máme 12 % ľudí, vypočítajme si, ktorí idú do tejto roviny, a pred nedávnom sme mali publikovaný údaj, ktorý hovorí o tom, že až 20 % ľudí je ohrozených pádom do chudoby. Aký sociálnoekonomický systém v danom prípade v spoločnosti máme? Chceme vyhlásiť všetkých ľudí na Slovensku za lenivých?
Ja žijem v obci Štiavnické Bane pri Banskej Štiavnici, je tam 30-percentná nezamestnanosť. Ako tu stojím, hovorím, zháňam pre sesternicu z druhého kolena prácu upratovačky v Štiavnici, zatiaľ sa mi to za šesť mesiacov nepodarilo. Aký je to systém, v ktorom žijeme?! Aký je to systém, v ktorom žijeme, vážené kolegyne, kolegovia?
Takže pozrime sa ale, ako je fixovaný hodnotový systém v európskych krajinách vo väzbe na to, čo tu naši vážení ideológovia radikálnej pravice prezentovali. Belgicko vo väzbe na užívanie vlastníctva: "Nikto nemôže byť zbavený vlastníctva, pokiaľ nejde o verejný prospech." Citát, prosím, z článku 16. Dánsko, § 73: "Vyvlastnenie je možné, ak to vyžaduje verejný záujem." A podobne.
Francúzsko, veľmi zaujímavý moment. Uvedomuje si to napríklad pán Kaník, že Francúzsko má vo svojej ústave napísané, že je sociálnou republikou? Francúzsko je sociálnou republikou, nie je štát so sociálne orientovaným trhovým mechanizmom ako naša hodnotovo neutrálna ústava uvádza. Je sociálnou republikou. Skúsme si pozrieť na článok 13 francúzskej ústavy, vážené kolegyne, v súčasnosti platný. Čl. 1: "Francúzsko je sociálnou republikou." Čl. 13: "Daň musí byť rovnomerne rozvrhnutá na všetkých občanov s ohľadom na ich majetkové pomery." Pán poslanec Kaník, to je francúzska ústava, krajina s osemdesiatimi piatimi miliónmi ľudí, krajina, ktorá je kolískou európskej buržoáznej revolúcie z roku 1789.
Írsko, súkromné vlastníctvo: "Výkon vlastníckych práv vo väzbe na progresivitu daní, výkon týchto daní by mal byť regulovaný zásadami sociálnej spravodlivosti." Ako si vysvetľujete regulovanie zásadami sociálnej spravodlivosti vo vzťahu na daňový systém, vážení kolegovia z pravice? Ešte raz čítam, Írsko, "mal by byť regulovaný zásadami sociálnej spravodlivosti".
Článok 3 talianskej ústavy, ak dovolíte: "Úlohou štátu je odstraňovať prekážky rázu hospodárskeho a sociálneho, ktoré obmedzujú skutočnú slobodu a rovnosť občanov a účasť všetkých pracujúcich na sociálnych, politických, hospodárskych procesoch a na organizácii krajiny." Článok 3 Talianskej republiky, vážené kolegyne, som citoval. Článok 35 talianskej ústavy: "Talianska republika chráni prácu vo všetkých jej formách." Článok 41 talianskej ústavy: "Súkromná iniciatíva je slobodná, nesmie sa rozvíjať v rozpore s obecným prospechom, ak by bola spôsobená ujma na ľudskej dôstojnosti. Zákon ustanoví program a kontrolu, aby verejná a súkromná činnosť mohla byť zameraná na účely sociálne a nimi koordinovaná."
Vážené kolegyne, a stopy vo vzťahu k tomu, pretože, bohužiaľ, nemám k dispozícii daňové zákony, ktoré možno označujú princípy daňovej politiky, ale to, čo im zveruje ústava, je napísané tu. Musí byť celý hospodársky systém zameraný na riešenie sociálnej spravodlivosti a musia byť jednotlivé aktivity v tomto smere koordinované.
Nemecko. Veľmi často som tu citoval a naďalej budem citovať čl. 14 ods. 1 nemeckej ústavy: "Vlastníctvo zaväzuje." Túto nádhernú vetu máme aj v našej ústave, len u nás je za ňou bodka. Aj v nemeckej, len tam nasleduje ešte ďalšia jedna veta: "Vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu." Ako sa to stotožňuje s tým, čo nám tu rozpráva pán Sulík o tom, ako musí byť daň neutrálna, rovná, aby sa nezohľadňovali žiadne okolnosti, lebo to nemá v konečnom dôsledku so zdaňovaním a jeho účelom žiadny význam? Ako to asi funguje? Ako vyzerá napríklad daňový systém v Nemecku, vážené kolegyne, a v tejto súvislosti, aké dane tam sú, okrem tých, čo u nás nie sú, a ktoré sa veľmi divne zohľadňujú v tých rôznych štatistikách úrovne zdaňovania, ktoré sa vraj má údajne u nás udievať?! SME je plné článkov rôznych expertov, ktorí vypisujú, že na Slovensku je najväčšie daňové a odvodové zaťaženie v Európe a podobné nezmysly.
Prosím vás pekne, je elementárna, slušná oponentúra tohto názoru a korektná. V akademickom prostredí vysmeje autorov takýchto táranín, ktorými našu verejnosť... (Potlesk.) Sú účelové a už v danom prípade nie náhodné a nevychádzajú z nevedomosti. Majú jasný zmysel a cieľ: udržať spoločnosť v situácii, ktorá rešpektuje to, že musí rešpektovať záujem 20 % ľudí tejto krajiny a to sú vlastníci majetku. Je známy tzv. Paretov efekt, ktorý hovorí o tom, že iba 20 % kapacity niečoho alebo energie môže spôsobovať až 80 % dôsledkov v spoločnosti. Ten mechanizmus tu u nás vidieť. Veď predsa normálny človek nemôže rozprávať v danom prípade o serióznom rozvoji spoločnosti v situácii, ktorá tu objektívne je a ktorá je daná kapitalizmom a ktorú rešpektujeme.
Ako bude vyzerať podnikateľ v mojom malom meste, ak je trošku šikovný a zarába a vie stavať za 20 alebo 30 mil. korún? Keď rátam 20-percentnú maržu, ktorá z toho vyjde, tak si ročne odloží 3,5 mil. korún povedzme, že? Ako bude vyzerať pomer medzi týmto majiteľom, ktorý za desať rokov logicky má 50 mil. korún, nehovorím o tom, že mu rastie hodnota firmy pravdepodobne, a medzi učiteľom za desať rokov, ktorý žije z oných toľko pretraktovaných 600 eur mesačne? Ako bude vyzerať pomer medzi týmito ľuďmi za desať rokov? Podnikateľ s 50 miliónmi a učiteľ s nulou, pretože za normálnych okolností, pokiaľ má čo len jedno dieťa, ktoré chce dať na vysokú školu, tak odchádza do dôchodku, dôsledne maximálne s panelákovým bytom. Koľko je takýchto ľudí? Aký je pomer v spoločnosti vo väzbe na to, na tých šesťdesiattisíc ľudí, ktorí zarábajú u nás viacej ako 2000 eur, a celým tým obrovským zvyškom spoločnosti?
Aký je pomer pri rešpektovaní záujmov tej tzv. väčšinovej spoločnosti a tých ľudí, ktorí produkujú? Čím sa to rieši? No tým, samozrejme, že vytvorili sme mechanizmus, a od toho roku 1990 sa, bohužiaľ, stal celoeurópskym a je zakotvený v Lisabonskej zmluve: štát už nesmie byť investorom. Štát nesmie vstupovať, nemôže robiť aktívnu politiku zamestnanosti, nemôže sa snažiť akumulovať zdroje spoločnosti na to, aby povedzme, že vytvoril pracovné miesta v Gelnici, v Banskej Štiavnici alebo niekde inde, pretože jednoducho je to potrebné a jednoducho tá slobodná ruka trhu má hlboko na háku, že kde my potrebujeme vytvoriť zamestnanosť, kde potrebujeme zamestnať ľudí, ktorá sleduje ale absolútne len ten svoj vlastný prospech, z ktorého údajne na konci všetci budeme mať prospech.
Vážené kolegyne, kolegovia, asi to nejde. Spoločnosť v takýchto jednoduchých floskulách a v takejto jednostrannej záujmovej orientácii fungovať v žiadnom prípade nemôže.
Aké sú vlastne východiská európskeho sociálneho štátu? Prednášať na tú tému sa tu viac samozrejme nedá. Ja som si pripravil taký malý rozmer, že by sme sa pozreli, ako to vyzeralo v tej najkapitalistickejšej krajine, ktorú v Európe máme, a to je kolíska kapitalizmu, Veľká Británia. Veľká Británia samozrejme je krajinou, ktorá naozaj v priemyselnej revolúcii urobila najväčší pokrok. Sedemnáste, osemnáste storočie je naozaj obdobím dramatického rozvoja nakoniec Európy ako celku. Technologické objavy, obrovský a masívny rozvoj výroby, nepochybne aj koloniálne aktivity Veľkej Británie, ktorá sa rozliezla po celom svete a kolonizovala v podstate dve tretiny sveta, spôsobili, že Británia žila relatívne v najlepších podmienkach, ktoré tam boli. Napriek tomu sú veľmi zaujímavé, kto si pozrie históriu sociálneho vývoja Veľkej Británie, veľmi zaujímavé také fakty, na ktorých sa dá pousmiať, ako nemenovaná grófka, keď sa nesmierne tešila, že ako sa rozvíja Británia, ako pracujú všetky vrstvy, že napríklad videla dve deväťročné sestričky, ako pracujú v bani a že vynikajúco tlačili tie vagóny, tie hunty, ktoré tam boli, a že to je nesmierne pozitívne. Aj to, a spoločnosť to tolerovala.
Ale fakt je, v roku 1860 neviem koľko prijali zákon Act of Factory, kde naozaj napísali, že tá 16-hodinová pracovná doba je veľká a nie je možná, že treba ju stlačiť na 12 alebo na 10 hodín a že teda tie deti pod 12 rokov by už nemali pracovať vo večerných hodinách a mali by maximálne pomáhať iba v priebehu dňa. Nepochybne je to odtiaľ. Nepochybne potom došlo, Veľká Británia je kolískou obrovských nepokojov, pracovných, pretože naozaj sa koncentrovali ľudia v mestách, pri fabrikách a začali si uvedomovať svoje vlastné potreby a začali sa organizovať aj v politických stranách a v konečnom dôsledku aj aktívne presadzovať záujmy.
Ako to vyzeralo cez prvú svetovú vojnu, vieme. Roky tridsiate, také a onaké konflikty, až prišla druhá svetová vojna. Dvadsaťtisíc, dvadsať miliónov ľudí, ktorých zahynulo. Z vojny sa vrátilo domov päť až desať miliónov veteránov. Schumpeter, známy, rozhodne nie socialistický, filozof hovorí, že daň z krvi, z vojny spôsobila, že už ten štát nemohol zostať taký, aký bol pred tým, že tí ľudia, ktorí dávali a ktorí zomierali, lebo v tej Británii zahynulo vraj tri milióny, až tri milióny vojakov, ale ten zvyšok prišiel domov, tak tí ľudia si uvedomovali svoje záležitosti a už boli silou, na ktorú sa nedalo nebrať ohľad. Viete, čo sa dialo napríklad vo Veľkej Británii v roku 1940? Už vtedy požiadal labouristický minister práce liberálneho, škoda, že tu nie je pán Sulík, liberálneho odborníka na ekonómiu, ktorý sa volá John Beveridge. A John Beveridge v roku 1942 predložil v Británii správu. Tá správa mala 265 000 výtlačkov, ktoré sa okamžite rozpredali, a 330 000 výtlačkov, ktoré boli v skrátenej verzii. Nie je to pravdepodobne obvyklá vec pre vládne správy, aby mali takýto obrovský záujem. O čom táto správa hovorila? Táto správa mala byť súčasťou všeobecnej politiky sociálneho pokroku a mala byť výsledkom spolupráce medzi jednotlivcom a štátom. Vtedy začal vznikať systém povinného poistenia. Vznikol sociálny štát vo Veľkej Británii, v ktorom vláda prebrala hlavnú zodpovednosť za poskytovanie základného sociálneho a ekonomického zabezpečenia obyvateľstva.
Vážené dámy a páni, rok 1942, Veľká Británia, takto vzniká v Británii sociálny štát. Sociálne zabezpečenie má sprevádzať človeka od kolísky až po hrob, jedna zo zásadných téz, ktorá sa vtedy preferovala.
Spoločnosť potrebovala odstrániť tzv. päť obrovských obrov, ktoré kvárili britskú spoločnosť. Ktoré to boli? Chudoba, narušené zdravie, nedostatok vzdelania, nevhodné bytové podmienky, nezamestnanosť. Vtedy sa stalo súčasťou britského sociálneho života - rodinné prídavky, sociálna pomoc pre prípad núdze, sociálne poistenie, príspevok v nezamestnanosti, starobný dôchodok, vdovský príspevok, opatrovateľský príspevok, pohrebné. Vzniká v tom období rovnako zákon o deťoch, ktorý stanovuje podmienky, ktoré ochraňujú deti, v komplexnosti všetky deti. A vtedy vzniká aj zákon o štátnej zdravotnej starostlivosti.
Vážení páni z našej milovanej opozície, a akože sa zmenil odvtedy do dnešných čias tento systém britskej starostlivosti? Rovnako je štátna dodnes. Rovnako je štátna. Štát prideľuje každý rok peniaze na možný rozsah zdravotnej starostlivosti, koľko má peňazí, a z neho sa financuje britský zdravotnícky systém. Ani Británia nevytvorila priestor pre to, aby súkromné spoločnosti odlievali z verejných peňazí určených výslovne na zdravotníctvo ani na centimeter priestor.
Vážené kolegyne, čo o tom hovoríte? Je to zatuchnutosť Británie? Alebo nechápu vaše geniálne myšlienky? Pretože pán Sulík, aj pán Kaník mi to odpustí, vážený krajan, iba zhodou okolností ako sa zatiaľ do Británie nedostali a nemohli svoje vynikajúce skúsenosti s uplatňovaním kapitalizmu na Slovensku odovzdať aj tam.
Samozrejme, že tento systém spôsobuje problémy a má hlbokú väzbu, preto to hovorím, aj na daňový systém. Naozaj odovzdať ho nie je jednoduché, nepochybne aj v Británii bol rôzny demografický vývoj, došlo dokonca k politike, že po druhej svetovej vojne sa Británia vzdala svojich kolónií, prakticky všetkých, zostali iba reziduálne niektoré časti, ale samozrejme vzhľadom na to, že musela byť humánna, tak vytvorila systém, že do Británie začali prúdiť desaťtisíce a státisíce prisťahovalcov. Samozrejme toto všetko spôsobovalo atak na sociálny systém, ale napriek tomu sa do roku ´80 preukázateľne hodnotovo vyvíjal. A každý rok bolo možné na základe správ, ktoré sa pravidelne predkladajú do britského parlamentu, bolo možné konštatovať pokrok. Samozrejme ataky na štátny rozpočet boli relatívne veľké, až tak v roku ´80 spolu s reaganovskou politikou, kde bolo treba zničiť ríšu zla, veľmi výrazne sa posunuli tendencie, ktoré dnes vážení kolegovia tu presadzujú, a to teda deregulácia, čo najnižšie dane, obmedzovať a zásadne rušiť existujúci sociálny systém. A toto všetko má zabezpečiť rast spoločnosti k svetlým zajtrajškom.
Nastúpilo to známe thatcherovské Vstaň a choď! namiesto Posaď sa a čakaj! A tak ďalej. Začal tzv. britský ľudový kapitalizmus. Samozrejme nebolo možné odstrániť obrovské výdobytky sociálneho života v Británii len tak jednoducho. Nastúpil program predaja bytov, nepochybne z jeden a pol milióna vzrástol počet vlastníkov bytov na tri milióny počas Thatcherovej. Problém je, že sa absolútne prestali stavať sociálne byty. Dodnes je situácia v Británii v bytovej politike taká, aká je. Prostredníctvom toho, že štát odpredal kompletne všetky po vojne znárodnené podniky, veľké poisťovacie spoločnosti, bane, dopravné firmy, teda dopravný systém vo Veľkej Británii a podobne. Nepochybne chvíľu disponoval štát nejakými peniazmi, na chvíľu sa znížila inflácia. Problém je, že tá obrovská inflácia, s ktorou prichádzala Thatcherová do vlády, ktorá mala mať hodnotu 10 %, bola presne taká istá v čase, keď Thatcherová išla do dôchodku. Pokiaľ ide o napr. privatizáciu britských dráh, je úplne teraz náhodou, ani keby čakali v Británii na tento zákon, ktorý tu prerokovávame, o tom, ako sa privatizovali britské železnice a ako boli výhodné. Dnes vo Financial Times bol citovaný článok o tom, že keby boli zostali železnice v štátnych rukách, tak sú každý rok lacnejšie o 56 mil. libier. (Potlesk.)
Vážené dámy a páni, takže takéto sú fenomény a, bohužiaľ, bolo by možné o tomto hovoriť viacej a malo by to aj význam, pretože naozaj tie javy a procesy, ktoré viedli k tomuto systému spravovavania štátu, ktoré preukázateľne zlyhali, sú reálnym fenoménom, máme ich pred sebou. A len naši vážení páni to nevnímajú.
K tej Thatcherovej len takú jednu poznámku ešte, že... Spomeniem si na autora knihy, ktorá teraz momentálne vyšla, ktorá sa volá "Prečo trhy zlyhávajú?" Carlson hovoril, v danom prípade, že v rokoch štyridsiatych ešte vo Veľkej Británii ľudia, ktorí sú dnes ideovým podhubím tejto teórie slobodného trhu, toho typu, o ktorom hovoria naši vážení kolegovia, predovšetkým Milton Friedman, citujem z tejto knihy, "boli považovaní za pomätencov," vážené dámy a páni. Rovnako sa hovorí o tom, akým spôsobom bol vnímaný napr. Hayek v tom období vo Veľkej Británii, ako ho vnímal Keynes ako známy vtedy a veľmi uznávaný britský ekonóm a podobne. Len to nesprostredkovanie atmosféry a mechanizmus vzniku týchto teórií v každom prípade spôsobuje to, že sa tejto teórii tak darí, ako sa to darí nakoniec v celom svete. Veď tento typ uvažovania nakoniec, povedzme si úprimne, ovládol celý svet. Dostal sa do washingtonského konsenzu a stal sa oficiálnou politikou Bushovej vlády a rovnako aj britských vlád a nepochybne sa dostal aj do hodnotového portfólia Európskej únie. Je to tak napísané, teda vyšlo to z washingtonského konsenzu, a je to napísané v Lisabonskej zmluve.
Ako ale v súčasnosti vnímajú ekonomické elity, európske, súčasný stav? Už som tu citoval volanie z Davosu: Je koniec kapitalizmu? Je koniec kapitalizmu? Aká je, je kríza kapitalizmu konečná a definitívna? Čo spôsobilo za tých desať rokov, že došlo k tomu obrovskému obratu, keď Fukuyama vyhlasoval koniec dejín, že už nie je nič potrebné, lebo liberálna spoločnosť, že je definitívna, a tá podoba nejaká iná nemôže byť. To znamená, treba odstrániť štát, treba absolútne podriadiť spoločnosť zákonom vývoja ekonomiky a netreba sa ľuďmi zaoberať, lebo vôbec v konečnom dôsledku to veľké bohatstvo prekvapká aj do spoločnosti a spoločnosť sa z toho naje. Také zásadné vyhlásenia v tomto smere, ktoré boli v Európskej únii, sa dá naozaj len prehliadnuť, len s veľkým majstrovstvom, vážený pán Kaník aj vážený pán Štefanec, aj ďalší vážení kolegovia. Sú toho plné noviny, plné noviny.
Pokiaľ ide o náš štandard na Slovensku, nechcem hovoriť dlho, takže aj skončím, len aspoň trošku chcem uviesť niektoré veci, z akého pohľadu sa dá pozerať aj na postavenie Slovenska. Som hrdý člen Európskej únie, rešpektujem existujúci systém, to ale neznamená, že aj o aktuálnom systéme netreba veľmi intenzívne diskutovať. A predovšetkým je našou úlohou a obrovskou úlohou identifikovať základné esenciálne súvislosti našej republiky. Ja skúsim zacitovať z jedného článku Ilony Švihlíkovej. Je to česká ekonómka, relatívne s veľkým uznaním už etablovaná aj v medzinárodných organizáciách a prednášajúca v európskom prostredí. A ona napísala článok, ktorý mal nadpis "Prečo je Česká republika kolóniou?" Skúsme si uviesť teda, aké dôvody táto vážená pani uvádza. Hovorí: "Kolónie v minulosti slúžili ako priestor ovládaný kolonizátorom, za nerovne nastavených vzťahoch v oblasti ekonomickej, kultúrnej, sociálnej. Kolónia nemala svoju vlastnú rozvojovú stratégiu, ale plnila úlohy, ktoré jej stanovilo centrum. Dodávateľ otrockej práce v minulosti, neskôr pravda už kvalitnejšiej formy. Z hľadiska deľby práce bola kolónia včlenená do výroby kolonizátora a plnila rolu dodávateľa surovín tomuto kolonizátorovi alebo inej súčasti výrobného procesu. Záujmy tejto kolónie prakticky nikdy nie sú definované, čo to sú, ktoré sú tie záujmy, a jej politická elita bola iba bábková a sledovala záujmy celkom iných aktérov než možno snáď dokonca vlastného obyvateľstva. Typické pre kolóniu je rovnako nižší stupeň rozvoja, teda preberanie technológií, ktoré môžu byť pri výrobe aplikované, ale nie sú ďalej v danej krajine, v kolónii rozvíjané. Kolonizačná elita sa chová nadradene a zavádza v kolónii podmienky, ktoré by si nikdy nedovolila použiť na vlastnom území." Koniec citátu.
Vážené kolegyne, kolegovia, keď sa pozrieme do našej krajiny a pravdepodobne odmietneme takto formulovaný status u nás, ako sa správajú naše elity v celom období, hlavne predstavitelia váženej opozície v danom prípade. Do akej miery záujmy obyvateľstva, do akej miery záujmy iného kapitálu na našom území, ako boli postavené z hľadiska priority? Ako to u nás reálne fungovalo? Ja mám teda to šťastie aj nešťastie, že chodím po chodbách slovenského parlamentu dvadsať rokov. Čo sa len všetko dialo?! Privatizácia, deregulácia, treba odstrániť štát. Aké slovenské záujmy? Je to nezmyselný nacionalizmus! Aké národné záujmy? Také predsa neexistuje! A nositelia tu sedia dodnes, ale nielen v SDKÚ, ale aj v ďalších, bohužiaľ, stranách, ktoré tu máme k dispozícii.
Nie som za žiadny ostrakizmus, ako naozaj som presvedčený, že dobrá ekonomická spolupráca, principiálna, ale za korektne stanovených pravidiel je pre nás životne dôležitá.
Nemáme povinnosť rozmýšľať neustále, ako vyzerajú naše národné záujmy, ktoré povedzme, že nemusia byť egoistické, alebo nemajú takúto nálepku, ktoré sú seriózne, ktoré sú také ako všetky iné národné záujmy, ktoré si všetky ostatné štáty, tie, ktoré majú väčšie šťastie, že žijú v stabilnejšom prostredí, môžu dovoliť?! Netreba v danom prípade naozaj hľadať, že v rámci súčasného sociálno-ekonomického systému, ako vyzerajú skutočné reálie, ktoré pomáhajú Slovensku? Že naozaj, že musíme, lebo nikto sa o nás nepostará, vážené kolegyne, kolegovia, my musíme hľadať základné východiská z existujúceho stavu!
A to, čo sme spravili, že sme nerešpektovali základnú politologickú premisu, nechránili sme si zdroje, to obrovské nadšenie, s ktorým rozpredala súčasná opozícia slovenský monopol, teda základy a fundamenty, osud národohospodárskej politiky, ako sú bezprecedentné! Nepochybne tak boli nastavené vtedy podmienky, lebo, bohužiaľ, nedá sa nevidieť, že to isté sa stalo v Poľsku, v Česku, v Maďarsku a vo všetkých krajinách, ktorým dnes dualistická teória aj na Západe hovorí periféria. Periféria.
To znamená, vzťahy centra a periférie musia byť predmetom nášho skúmania. Nepochybne historicky sme sa dostali do situácie a žijeme v hodnotovom a morálnom systéme, ktorý rešpektuje chamtivosť a nerovnomernosť vzťahov a nehospodársku neetiku ako princíp. Lebo veď v konečnom dôsledku tento typ aktívneho správania vytvorí atmosféru spoločnosti takú, že všetci budeme mať z toho úžitok a prospech. A keď už nič iné, tak len jednu zásadnú vec. To, čo robilo Európu Európou a čo, som presvedčený, že, filozoficky pre pána Sulíka, zabezpečilo jej rozvoj: Pochybujem, teda som. Pochybujem, teda som.
Vytváranie atmosféry, tej nezmyselnej, niektorí hovoria, komentátori, až boľševickej, ktorých tu vážených kolegov z opozície počúvam: to jediné, čo my vidíme, a to, čo, my robíme, to je to najlepšie, čo môže byť, a všetci ostatní sú zaostalí, možno až tupci, ideológovia ľavicoví, ktorí opakujú mantry a neviem čo všetko, a tak ďalej, predsa nemáme čo spochybňovať. Všetko, čo sme urobili, je vynikajúce. Privatizácia verejných peňazí a sociálny systém dôchodkový, že ho odovzdáme na podnikanie iným podnikateľom s tým, že nevytvoríme absolútne žiadne záruky od štátu, že tí ľudia, ktorí tam dajú peniaze, tak, že dostanú aj penziu - to je to víťazstvo toho zdravého rozumu, o ktorom toľko hovoríte?! Aj dnes dokonca už ste o tom aj rozprávali?
Vážené kolegyne, kolegovia, Slovensko potrebuje celkom iný typ diskusie. Potrebujeme dostať, ak chceme mať slobodnú spoločnosť a odstraňovať opäť toľko pretraktované deficity demokracie, potrebujeme dostať skutočných aktérov znalostí a poznania do verejného života, do verejnej diskusie. Naozaj, je najvyšší čas, aby sme, platíme si vedu, platíme si päťdesiat ľudí na ekonomickom ústave akadémie vied, platíme si ľudí na ústave štátu a práva, ústave politológie a neviem kde všade: ako je možné, že spoločnosť netuší, kto sú títo ľudia?!
Prečo nie sú tí, ktorí naozaj sú nezávislí, pretože my, spoločnosť, ich generujeme, vytvárame priestor pre ich fungovanie, prečo oni nie sú tí, ktorí určujú a nehodnotia základné premisy toho, čo sa na Slovensku deje, ale tí 25-roční chlapci v tých oblekoch z tých bánk, ktorí sú preukázateľne zaujatí a ktorí opakujú presne tieto nezmyselné mantry, ktoré tu počúvame?! (Potlesk.)
Nepotrebuje slovenský politický život naozaj oživenie v tom, že elementárnym predpokladom demokracie je slobodná, verejná diskusia, ale s korektným pripustením aktérov tejto diskusie? Aby naše verejnoprávne médiá nás nezahlcovali nezmyslami rôzneho typu, aby hlboko hodnotovo nevedeli postaviť, že naozaj to, čo potrebujeme, je, aby sa naši občania mohli správne a korektne rozhodnúť vo veci, aby mali informácie, ktoré potrebujú, a aby naše elity vedecké, ktoré máme k dispozícii, aby mohli seriózne prispievať k danostiam nášho politického života, aby my, politické strany, sme nevytvorili týmto amatérskym spôsobom politické programy, aby naozaj tie programy boli a zodpovedali dobe, ktorej hovoríme, že žijeme v poznatkovej spoločnosti.
Hovoríme aj o vedeckom riadení spoločnosti. Ako to asi, aj váženým kolegom z OĽaNO, všetci máme rôzne príhody, všetci identifikujeme obrovské množstvo problémov, v ktorých žije naša spoločnosť, v tomto parlamente, aký má význam prísť o nich rozprávať do aleluja, keď nemáte k dispozícii reálne riešenie?!
Toto je scéna, kde naozaj by sme si mali každý vážiť každé slovo, ktoré povieme, a naozaj to, čo tu povieme, by malo byť výsledkom serióznej prípravy. Serióznej prípravy s komplexititou primeranou potrebe, so spoluprácou s odborníkmi v danej sfére a prestať s tým, aby toto bolo tribúnou momentálnych nápadov, ktoré nás napadajú, a v konečnom dôsledku devalvovalo prácu poslaneckého zboru a neprispievame potom ničím pozitívnym k správe krajiny.
Vážené kolegyne, kolegovia, o hrozne, veľa vecí ja by som chcel hovoriť ďalej, ale neprislúcha mi zneužívať túto pôdu veľmi dlho. Myslím si, že tie základné apely, ktoré v tejto súvislosti bolo treba povedať, som povedal.
Vo väzbe na progresívnu daň ešte raz poviem, progresívna daň je zásadnou, vychádza z hodnotového posúdenia, ktoré je v Európskej únii. Ani jedna z krajín európskej pätnástky, alebo starých pôvodných krajín Európskej únie, nikto to nemá. Má to periféria, máme to my. Nepochybne to môže dočasne mať aj nejakú výhodu vo väzbe na to, že potrebujeme, teda zúfalo, keďže sme sa dôsledne zbavili národného majetku, tak zúfalo sme odkázaní absolútne na investorov z vonku. To znamená, to premieňanie príčin a následku, ktoré sa tak často opakuje vo vystúpeniach našich pravicových kolegov, treba postaviť naozaj z hlavy na nohy a začať sa na veci pozerať normálne.
A je veľmi dôležité, aby Slovensko malo politickú reprezentáciu, ktorá dokáže vnímať záujmy našej krajiny, a je hlavne schopné prinášať reálne, zmysluplné východiská preto, aby sme v situácii v časoch, keď, obávam sa, kríza ani zďaleka nekončí, a veľmi pozorne vnímam kancelárku Merkelovú, keď hovorí o desiatich rokoch krízových javov, aby sme udržali Slovensko v sociálnom zmieri, aby sme udržali diskusiu zmysluplnú, aby sme vzrastajúce napätie v spoločnosti, ktoré tu je a hrozí nezmyselnými konfliktmi, dokázali udržať v primeranej hladine. Toto môže pomôcť Slovensku. A nie hodinové tárania o veciach, ktoré s faktami nemajú nič spoločné.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec Frešo, počúval som vás pozorne, pretože predsa len ste predsedom významnej politickej strany, takže zástoj tak závažnej veci, ktorá je súčasťou snahy o vyriešenie problémov zásadnej finančnej krízy, ktorá nás sprevádza. Takže som vás pozorne počúval, no tak ako tie klasické klišé sa podľa môjho názoru, ktoré ste uvádzali, už v dobrej spoločnosti, dokonca ani v podnikateľských kruhoch na západe nenosia, pán Frešo. Verte mi, už som tu citoval, akým spôsobom dnes rozmýšľa napríklad Davos a celý okruh ľudí, ktorí tam chodia a využívajú obrovskú ekonomickú moc, ktorou disponujú na to, aby ovplyvňovali spoločenské procesy. Predsa problémy našich krajín a výška zadlženia môže spočívať v kdečom. Možno vo veľmi nerozumnom nakladaní s prostriedkami, ktoré máme k dispozícii, ale predovšetkým z dlhodobého podsekávania príjmov. Pán Frešo, vážne chcete povedať, že z 19-percentného takéhoto daňového zaťaženia, keď chýba celý rad ďalších štandardných daňových nástrojov ako napríklad daň z dedičstva, ktorá všade vonku funguje, a hlavne daň z majetku, ktorá u nás nie je. Devätnásťpercentná daň v tomto rozsahu nemôže v žiadnom prípade zabezpečiť verejné potreby, a predsa sa to odráža jednak v stúpajúcom zadlžení a v tom, že nám základné sféry sociálneho života krajiny kolabujú. Mám na mysli školstvo, mám na mysli celý rad ďalších vecí. Predovšetkým zdravotníctvo. Nemáme z čoho zaplatiť sestry. K čomu smeruje tento váš zástoj, že máme to vyriešiť nejako inak. Predseda vlády vás ako stranu a ako celú opozíciu vyzýva už tri mesiace, aby ste teda ten aspoň trošku konsolidovaný mechanizmus verejnosti ponúkli. Však ak bude dobrý, tak budete profitovať. Nabudúce možno dostanete dôveru voličov. Ale tento spôsob. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán Sulík, aj za to, že marketingovo ste mi pomohli, keď ste mi venovali niekoľkokrát pozornosť.
Pán Sulík, ja vám priznám sa s jednou vecou. My v tom SMER-e rozmýšľame, že ako má vlastne vyzerať, a diskutujeme práve teraz o tom, to naše parlamentné pôsobenie. Máme, samozrejme, niekoľko premís, ktoré musíme dodržať. Prvá je, že máme zodpovednosť za správu krajiny, takže musíme predovšetkým veľmi zložito dospieť k riešeniam, ktoré považujeme za správne, a realizovať ich.
V parlamente, samozrejme, potom máme možnosť, že zvolíme typ práce, ako volí opozícia, môžeme sa zapojiť do duchovne náročných diskusií o poklopoch, o tom, koľko pív si môžu dať bicyklisti, alebo prípadne aké formy priamej demokracie, akonáhle zmeníme volebný systém, ako vstúpime do ústavy a podobne. Ani to nechcem.
Po tretie môžeme reagovať na marketingové reči z tej neoliberálnej čítanky, z ktorej môj drahý, vážený krajan Ľudo Kaník tak veľmi rád tu opakuje ako mantru. Myslím si, že také veci, o ktorých tu hovoríte, na to je, k dispozícii sú konferencie, verejný priestor. Je tragédiou pre mňa osobne, že napríklad ten mediálny, ktorý sprostredkúva verejnosti hľadanie tej pravdy, je absolútne jednostranný. Je neaktívny a ukazuje sa, že do zložitejších konštrukcií sa už vôbec nie cez dve minúty dostať nedá. Takže ale, pán Sulík, vzhľadom na to, že si vás vážim ako predsedu parlamentnej strany, skúsim sa prihlásiť ústne a zaujať stanovisko k veciam, o ktorých ste tu hovorili.
A len jednu poznámku, keďže ešte mám málo času, k tomu, čo ste hovorili, viete, o tom, ako sa tí miliardári u nás, na Slovensku, narobili na to, aby získali ten majetok, tak odídem zo Slovenska, nebudem špiritizovať. Vo Francúzsku najbohatšia žena zarába mesačne toľko ako 15 722, som sa naučil ten termín, robotníkov. Tá pani sa skutočne nadrie. Nadrie a chápem, že jej patrí vaše uznanie.
Ďakujem pekne.