Vážená pani podpredsedníčka a vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte teda, aby som zaujal stanovisko k predmetu rokovania s tým, že to hlavné meritum je, ktoré je predmetom nakoniec už aj dosť dlhej diskusie, otázka progresivity daní vcelku. Naši fanatickí bojovníci za slobodný trh, za dereguláciu, za nízke zdaňovanie, z opozície reprezentuje dnes jediný a veľmi aktívny bojovník za účasť na rokovaní parlamentu pán Hlina, ten je tu jediný, ďalší...
Vážená pani podpredsedníčka a vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte teda, aby som zaujal stanovisko k predmetu rokovania s tým, že to hlavné meritum je, ktoré je predmetom nakoniec už aj dosť dlhej diskusie, otázka progresivity daní vcelku. Naši fanatickí bojovníci za slobodný trh, za dereguláciu, za nízke zdaňovanie, z opozície reprezentuje dnes jediný a veľmi aktívny bojovník za účasť na rokovaní parlamentu pán Hlina, ten je tu jediný, ďalší vážení kolegovia zrejme ešte doštudovávajú, doštudovávajú hlbšie veci, ktoré ešte možno chcú v tejto veci povedať.
V každom prípade ale ide o veľmi vážnu tému a žartovať celkom s ňou nejde. Otázka progresivity daní znamenala v Európe vždy hrozne veľa, dokonca bola jednou z jej zásadných momentov sociálneho štátu. Ako vyzerá ten mechanizmus, ktorý vlastne v Európe fungoval? Čo a kedy spôsobilo, že videnie sveta, ktoré v rokoch 40, ako budem citovať, až 80 spôsobovalo, že Európa naozaj žila v čomsi, čo dodnes komentátori označujú ako za raj? To je všetko to, čomu sme my tu tak všetci tu žijúci v socializme, relatívne šedivom, ale sociálne spravodlivom, či nechceme alebo chceme, tak tie plné obchody, šťastní zamestnanci, veľmi hlboké sociálne práva, plné obchody boli realitou a spôsobovali aj nesmiernu príťažlivosť systému. Bola to takzvaná ideálna, idealistická politika, ktorá z ničoho nič skončila v 80. rokoch.
Ako to vlastne vyzeralo a ako by to malo byť? Nás vyzvali kolegovia z opozície, hovoria o nás, pravdepodobne, s jedným hanlivým dešpektom, že filozofi, ideológovia, niečo podobné, hoci takú masívnu ideológiu, ktorá principiálne ani len nepripustí, že existuje nejaký iný korektný a hodnotovo vyvážený systém, tá je ideológiou tou radikálnou, ktorú, myslím si, že slušní ľavičiari už len preto, lebo majú negatívnu skúsenosť, odmietajú.
Za našu stranu chcem povedať, že všetci, všetci, pokiaľ sa stretávam v našich diskusiách, si ctíme to, čo je súčasťou moderného európskeho myslenia: pochybujem, teda som. Presne viem, že hľadanie pravdy je nesmierne ťažké, a nepochybne mi možno každý z vás uzná, rovnako ako ja vám, že nechceme žiť v nejakom tmárstve. Ja osobne nie som nejaký ľavičiar, ktorý som sa narodil z nejakej robotníckej rodiny. Môj otec bol riaditeľom ČSAD, mama bola učiteľka. Dokonca som bol také kvázi pánča v našej dedine, keď som rástol, lebo som mal loptu a bicykel, čo možno mnohí ako nemali. To, že sa prikláňam k ľavicovému videniu, alebo teda k videniu sveta, ktoré preferuje zásadný spôsob spoločnosť ako organizáciu nás, ľudí, ktorý je za to, aby sme si stavali ciele pre povznesenie tejto spoločnosti, aby predmetom štátnej starostlivosti bola celá spoločnosť.
Pre mňa je naozaj absolútne neprijateľný výrok Margaret Thatcherovej z roku 1986, ktorý bol známy: Prosím vás pekne, aká spoločnosť?! Takéto niečo neexistuje. Existujú len muži a ženy a existujú rodiny. Nič iné neexistuje. Aké staranie sa o všeobecný blahobyt, všeobecný rozvoj a podobne?
Ako je možné, že táto téza sa stala vodčou tézou súčasnosti, platí až doteraz?
Ideológia voľného trhu stojí na zásadnom predpoklade, že jednoducho chamtivosť ľudí a túžba neustále bohatnúť nemusí mať žiadne hranice, naopak, je pre spoločnosť nesmierne príťažlivá, pretože v konečnom dôsledku sa to premení na obecné dobro. Je treba, aby každý hromadil, aby akumuloval kapitál a aby sa nestaral o to, že čo s ľuďmi, aby bez problémov ľudskú prácu a človeka premenil na tovar ako nákladovú položku, ktorú treba znižovať, lebo potom nemôžem dostatočne akumulovať kapitál, pokiaľ, a nemôžem v konečnom dôsledku dostatočne súperiť na trhu. A keďže tí iní nebudú hľadieť na toho človeka inak, ako na tovar, musím naňho hľadieť aj ja, lebo inak budem v tej kapitalistickej súťaži neúspešný.
Tieto princípy podľa môjho názoru sú na začiatku toho, čo dnes prežívame, jednej obrovskej krízy, kde jednoducho kapitalizmus typu, ktorý sa prezentuje od 90. rokov a je známy ako reaganisticko-thatcherovský kapitalizmus, jednoducho nemá šance na prežitie.
Vážené kolegyne, kolegovia, to nie je môj osobný názor. Je to výsledkom toho, že sa snažím sledovať svetovú diskusnú scénu na túto tému. Kto sleduje aspoň trošku mainstraemové médiá, povedzme, že vo Veľkej Británii Financial Times a tak ďalej, ktorý ale sleduje aj to, tie ďalšie médiá, ako je Independent, ako je Guardian, tak zistí, že sa tam diskutujú témy, ktoré keby som tu ja povedal, tak ma tu časť tých našich radikálov pravicových označí za zúrivého komunistu. V Davose, čo je hlavné stretnutie finančníkov sveta, a nepochybne celý ľavicový svet sa na to pozerá častokrát s nedôverou a má pocit, že tá skupina najbohatších ľudí sveta, ktorá sa tam stretáva, tak neuvažuje rovno nad tým, ako zlepšiť postavenie všetkých ľudí na svete, ale ktorá pracuje predovšetkým na tom, že hľadá spôsob, ako ešte maximalizovať zisky, akým spôsobom ešte viac presadiť ekonomické videnie sveta v rámci spoločnosti a hľadá spôsoby, ako vymítiť obranné mechanizmy spoločnosti voči takémuto mechanizmu spravovania.
Rozpráva sa tam veľmi vážne o 80- a 20-percentných spoločnostiach. Najznámejší sociológovia, ako Dahrendorf, varujú spoločnosť dokonca pred dvojtretinovou spoločnosťou, pretože aj jedna tretina vylúčených ľudí v spoločnosti v konečnom dôsledku spôsobuje, že spoločnosť sa musí dostať do ťažkostí, pretože náklady v konečnom dôsledku na realizáciu dôsledkov chudoby spoločnosti sú obrovské. A v konečnom dôsledku, pokiaľ presiahnu istú hranicu, presahujú do rôznych typov ľudových protestov a niekedy, ak sa nezabudneme pozerať na históriu, aj do revolúcií, vážené kolegyne, kolegovia.
Preto naozaj je potrebné trošku inak vnímať reálie, v ktorých žijeme. Symptomatické u nás je, že diskusie o týchto veciach sa dejú za účasti filozofov v korektnom prostredí, ktorý má zmysel pre pluralitu. Skúsme sa pozrieť, ako vyzerá mediálny systém u nás. Tieto diskusie filozofické, ktoré naozaj potrebujú hlbšie vstupovať do systémových reálií, nie je možné uskutočniť z pôdy parlamentu. Na to potrebujeme verejný priestor, mediálny priestor, elektronické médiá, ktoré sú dostupné pre väčšinu obyvateľov tejto krajiny, a tam tie zásadné otázky treba rozoberať, aký je súčasný stav.
Symptomatické je, že máme obrovské množstvo relácií, ktoré hovoria o chorobách rôzneho typu a tak ďalej, ktoré, pri všetkej vážnosti k nim, sú častokrát hlboko menšinové oproti témam, ktoré zasahujú celú spoločnosť, ale ktoré priestor vo verejnom priestore nedostanú. Čím to je? Je to náhoda? Je to nevedomosť? Alebo je to cieľ a zámer? To sú otázky, o ktorých by sme mali niečo vedieť a nepochybne súvisia aj s témou, ktorou sa dnes zaoberáme.
Ak uznáme, že v tých rokoch ´50 až ´80 Európa žila v tej takzvanej nirváne, raji, ako hovoria mnohí komentátori, v situácii, keď boli relatívne minimalizované sociálne konflikty spoločnosti a okrem epizódy zásadnej v roku 1968, ktorá bola dokonca vedená ešte zo silnejších ľavicových pozícií, tá Európa naozaj bola schopná vyprodukovať sociálnoekonomický systém, ktorý na jednej strane vedel zabezpečiť primeraný rast pre rozvoj spoločnosti, na druhej strane preukázateľne a zásadne a cielene smeroval k tomu, aby sa spoločnosť rozliala ako celok. To znamená, všetky jej štrukturálne komponenty.
Bolo by zaujímavé sa napríklad pozrieť vo väzbe na to, čo všetko tu odznelo na tému progresívnych daní, ako to v tej Európe nielen vyzeralo, ale ako to vyzerá v tom najzásadnejšom prostredí, ktoré uzakotvuje momenty, hodnoty, ktoré spoločnosť uznáva, a ich hierarchiu.
Vážení páni, to je zákon zákonov, ústavy európskych krajín. Skúsme sa pozrieť, ako vyzerajú sociálne princípy v ústavách krajín Európskej únie. Ako vieme, ústavy sú, v podstate majú také dva základné typy, sú ústavy hodnotové a neutrálne. Prevažná väčšina európskych ústav je hodnotová, ale napríklad viaceré krajiny takýto hodnotový systém neuvádzajú.
Je zaujímavé, že sú to práve ľavicové krajiny, ktoré vy hodnotíte. To sú tie veľmi zvláštne krajiny vo vašom videní, ako je Švédsko, ako je Nórsko, ako je Fínsko, ako je Dánsko. Tam o hodnotách, o ľavicovosti nechytíte nič, nepotrebujete, lebo je to úplne samozrejmou imanentnou súčasťou spoločnosti, že jednoducho prospech všetkých ľudí je zásadným a základným cieľom spoločnosti, a nie Theatcherovej jednotlivci a maximálne rodina. A nie Theatcherovej, že - Vstaň a choď a neseď! - a tie zjednodušené heslá pochádzajúce ešte z chicagskej školy tridsiatych rokov minulého storočia zo Spojených štátov, pretože realita je dramaticky iná.
Nepochybne nemá význam akýmkoľvek spôsobom spochybňovať potrebu aktivity ľudí, ale na druhej strane rozprávať to bez toho, aby ľudia mali reálne možnosti uplatniť sa na trhu práce, aby mali reálne právo na dôstojný život, ktorý je súčasťou všetkých ústav európskych krajín, vrátane slovenskej. V akom zmysle pomeriavame tú reáliu, tie reálie, v ktorých tu fungujeme, zvlášť keď dnes čítame, že každý ôsmy Slovák dnes skĺzava pod hranicu chudoby?! Máme 12 % ľudí, vypočítajme si, ktorí idú do tejto roviny, a pred nedávnom sme mali publikovaný údaj, ktorý hovorí o tom, že až 20 % ľudí je ohrozených pádom do chudoby. Aký sociálnoekonomický systém v danom prípade v spoločnosti máme? Chceme vyhlásiť všetkých ľudí na Slovensku za lenivých?
Ja žijem v obci Štiavnické Bane pri Banskej Štiavnici, je tam 30-percentná nezamestnanosť. Ako tu stojím, hovorím, zháňam pre sesternicu z druhého kolena prácu upratovačky v Štiavnici, zatiaľ sa mi to za šesť mesiacov nepodarilo. Aký je to systém, v ktorom žijeme?! Aký je to systém, v ktorom žijeme, vážené kolegyne, kolegovia?
Takže pozrime sa ale, ako je fixovaný hodnotový systém v európskych krajinách vo väzbe na to, čo tu naši vážení ideológovia radikálnej pravice prezentovali. Belgicko vo väzbe na užívanie vlastníctva: "Nikto nemôže byť zbavený vlastníctva, pokiaľ nejde o verejný prospech." Citát, prosím, z článku 16. Dánsko, § 73: "Vyvlastnenie je možné, ak to vyžaduje verejný záujem." A podobne.
Francúzsko, veľmi zaujímavý moment. Uvedomuje si to napríklad pán Kaník, že Francúzsko má vo svojej ústave napísané, že je sociálnou republikou? Francúzsko je sociálnou republikou, nie je štát so sociálne orientovaným trhovým mechanizmom ako naša hodnotovo neutrálna ústava uvádza. Je sociálnou republikou. Skúsme si pozrieť na článok 13 francúzskej ústavy, vážené kolegyne, v súčasnosti platný. Čl. 1: "Francúzsko je sociálnou republikou." Čl. 13: "Daň musí byť rovnomerne rozvrhnutá na všetkých občanov s ohľadom na ich majetkové pomery." Pán poslanec Kaník, to je francúzska ústava, krajina s osemdesiatimi piatimi miliónmi ľudí, krajina, ktorá je kolískou európskej buržoáznej revolúcie z roku 1789.
Írsko, súkromné vlastníctvo: "Výkon vlastníckych práv vo väzbe na progresivitu daní, výkon týchto daní by mal byť regulovaný zásadami sociálnej spravodlivosti." Ako si vysvetľujete regulovanie zásadami sociálnej spravodlivosti vo vzťahu na daňový systém, vážení kolegovia z pravice? Ešte raz čítam, Írsko, "mal by byť regulovaný zásadami sociálnej spravodlivosti".
Článok 3 talianskej ústavy, ak dovolíte: "Úlohou štátu je odstraňovať prekážky rázu hospodárskeho a sociálneho, ktoré obmedzujú skutočnú slobodu a rovnosť občanov a účasť všetkých pracujúcich na sociálnych, politických, hospodárskych procesoch a na organizácii krajiny." Článok 3 Talianskej republiky, vážené kolegyne, som citoval. Článok 35 talianskej ústavy: "Talianska republika chráni prácu vo všetkých jej formách." Článok 41 talianskej ústavy: "Súkromná iniciatíva je slobodná, nesmie sa rozvíjať v rozpore s obecným prospechom, ak by bola spôsobená ujma na ľudskej dôstojnosti. Zákon ustanoví program a kontrolu, aby verejná a súkromná činnosť mohla byť zameraná na účely sociálne a nimi koordinovaná."
Vážené kolegyne, a stopy vo vzťahu k tomu, pretože, bohužiaľ, nemám k dispozícii daňové zákony, ktoré možno označujú princípy daňovej politiky, ale to, čo im zveruje ústava, je napísané tu. Musí byť celý hospodársky systém zameraný na riešenie sociálnej spravodlivosti a musia byť jednotlivé aktivity v tomto smere koordinované.
Nemecko. Veľmi často som tu citoval a naďalej budem citovať čl. 14 ods. 1 nemeckej ústavy: "Vlastníctvo zaväzuje." Túto nádhernú vetu máme aj v našej ústave, len u nás je za ňou bodka. Aj v nemeckej, len tam nasleduje ešte ďalšia jedna veta: "Vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu." Ako sa to stotožňuje s tým, čo nám tu rozpráva pán Sulík o tom, ako musí byť daň neutrálna, rovná, aby sa nezohľadňovali žiadne okolnosti, lebo to nemá v konečnom dôsledku so zdaňovaním a jeho účelom žiadny význam? Ako to asi funguje? Ako vyzerá napríklad daňový systém v Nemecku, vážené kolegyne, a v tejto súvislosti, aké dane tam sú, okrem tých, čo u nás nie sú, a ktoré sa veľmi divne zohľadňujú v tých rôznych štatistikách úrovne zdaňovania, ktoré sa vraj má údajne u nás udievať?! SME je plné článkov rôznych expertov, ktorí vypisujú, že na Slovensku je najväčšie daňové a odvodové zaťaženie v Európe a podobné nezmysly.
Prosím vás pekne, je elementárna, slušná oponentúra tohto názoru a korektná. V akademickom prostredí vysmeje autorov takýchto táranín, ktorými našu verejnosť... (Potlesk.) Sú účelové a už v danom prípade nie náhodné a nevychádzajú z nevedomosti. Majú jasný zmysel a cieľ: udržať spoločnosť v situácii, ktorá rešpektuje to, že musí rešpektovať záujem 20 % ľudí tejto krajiny a to sú vlastníci majetku. Je známy tzv. Paretov efekt, ktorý hovorí o tom, že iba 20 % kapacity niečoho alebo energie môže spôsobovať až 80 % dôsledkov v spoločnosti. Ten mechanizmus tu u nás vidieť. Veď predsa normálny človek nemôže rozprávať v danom prípade o serióznom rozvoji spoločnosti v situácii, ktorá tu objektívne je a ktorá je daná kapitalizmom a ktorú rešpektujeme.
Ako bude vyzerať podnikateľ v mojom malom meste, ak je trošku šikovný a zarába a vie stavať za 20 alebo 30 mil. korún? Keď rátam 20-percentnú maržu, ktorá z toho vyjde, tak si ročne odloží 3,5 mil. korún povedzme, že? Ako bude vyzerať pomer medzi týmto majiteľom, ktorý za desať rokov logicky má 50 mil. korún, nehovorím o tom, že mu rastie hodnota firmy pravdepodobne, a medzi učiteľom za desať rokov, ktorý žije z oných toľko pretraktovaných 600 eur mesačne? Ako bude vyzerať pomer medzi týmito ľuďmi za desať rokov? Podnikateľ s 50 miliónmi a učiteľ s nulou, pretože za normálnych okolností, pokiaľ má čo len jedno dieťa, ktoré chce dať na vysokú školu, tak odchádza do dôchodku, dôsledne maximálne s panelákovým bytom. Koľko je takýchto ľudí? Aký je pomer v spoločnosti vo väzbe na to, na tých šesťdesiattisíc ľudí, ktorí zarábajú u nás viacej ako 2000 eur, a celým tým obrovským zvyškom spoločnosti?
Aký je pomer pri rešpektovaní záujmov tej tzv. väčšinovej spoločnosti a tých ľudí, ktorí produkujú? Čím sa to rieši? No tým, samozrejme, že vytvorili sme mechanizmus, a od toho roku 1990 sa, bohužiaľ, stal celoeurópskym a je zakotvený v Lisabonskej zmluve: štát už nesmie byť investorom. Štát nesmie vstupovať, nemôže robiť aktívnu politiku zamestnanosti, nemôže sa snažiť akumulovať zdroje spoločnosti na to, aby povedzme, že vytvoril pracovné miesta v Gelnici, v Banskej Štiavnici alebo niekde inde, pretože jednoducho je to potrebné a jednoducho tá slobodná ruka trhu má hlboko na háku, že kde my potrebujeme vytvoriť zamestnanosť, kde potrebujeme zamestnať ľudí, ktorá sleduje ale absolútne len ten svoj vlastný prospech, z ktorého údajne na konci všetci budeme mať prospech.
Vážené kolegyne, kolegovia, asi to nejde. Spoločnosť v takýchto jednoduchých floskulách a v takejto jednostrannej záujmovej orientácii fungovať v žiadnom prípade nemôže.
Aké sú vlastne východiská európskeho sociálneho štátu? Prednášať na tú tému sa tu viac samozrejme nedá. Ja som si pripravil taký malý rozmer, že by sme sa pozreli, ako to vyzeralo v tej najkapitalistickejšej krajine, ktorú v Európe máme, a to je kolíska kapitalizmu, Veľká Británia. Veľká Británia samozrejme je krajinou, ktorá naozaj v priemyselnej revolúcii urobila najväčší pokrok. Sedemnáste, osemnáste storočie je naozaj obdobím dramatického rozvoja nakoniec Európy ako celku. Technologické objavy, obrovský a masívny rozvoj výroby, nepochybne aj koloniálne aktivity Veľkej Británie, ktorá sa rozliezla po celom svete a kolonizovala v podstate dve tretiny sveta, spôsobili, že Británia žila relatívne v najlepších podmienkach, ktoré tam boli. Napriek tomu sú veľmi zaujímavé, kto si pozrie históriu sociálneho vývoja Veľkej Británie, veľmi zaujímavé také fakty, na ktorých sa dá pousmiať, ako nemenovaná grófka, keď sa nesmierne tešila, že ako sa rozvíja Británia, ako pracujú všetky vrstvy, že napríklad videla dve deväťročné sestričky, ako pracujú v bani a že vynikajúco tlačili tie vagóny, tie hunty, ktoré tam boli, a že to je nesmierne pozitívne. Aj to, a spoločnosť to tolerovala.
Ale fakt je, v roku 1860 neviem koľko prijali zákon Act of Factory, kde naozaj napísali, že tá 16-hodinová pracovná doba je veľká a nie je možná, že treba ju stlačiť na 12 alebo na 10 hodín a že teda tie deti pod 12 rokov by už nemali pracovať vo večerných hodinách a mali by maximálne pomáhať iba v priebehu dňa. Nepochybne je to odtiaľ. Nepochybne potom došlo, Veľká Británia je kolískou obrovských nepokojov, pracovných, pretože naozaj sa koncentrovali ľudia v mestách, pri fabrikách a začali si uvedomovať svoje vlastné potreby a začali sa organizovať aj v politických stranách a v konečnom dôsledku aj aktívne presadzovať záujmy.
Ako to vyzeralo cez prvú svetovú vojnu, vieme. Roky tridsiate, také a onaké konflikty, až prišla druhá svetová vojna. Dvadsaťtisíc, dvadsať miliónov ľudí, ktorých zahynulo. Z vojny sa vrátilo domov päť až desať miliónov veteránov. Schumpeter, známy, rozhodne nie socialistický, filozof hovorí, že daň z krvi, z vojny spôsobila, že už ten štát nemohol zostať taký, aký bol pred tým, že tí ľudia, ktorí dávali a ktorí zomierali, lebo v tej Británii zahynulo vraj tri milióny, až tri milióny vojakov, ale ten zvyšok prišiel domov, tak tí ľudia si uvedomovali svoje záležitosti a už boli silou, na ktorú sa nedalo nebrať ohľad. Viete, čo sa dialo napríklad vo Veľkej Británii v roku 1940? Už vtedy požiadal labouristický minister práce liberálneho, škoda, že tu nie je pán Sulík, liberálneho odborníka na ekonómiu, ktorý sa volá John Beveridge. A John Beveridge v roku 1942 predložil v Británii správu. Tá správa mala 265 000 výtlačkov, ktoré sa okamžite rozpredali, a 330 000 výtlačkov, ktoré boli v skrátenej verzii. Nie je to pravdepodobne obvyklá vec pre vládne správy, aby mali takýto obrovský záujem. O čom táto správa hovorila? Táto správa mala byť súčasťou všeobecnej politiky sociálneho pokroku a mala byť výsledkom spolupráce medzi jednotlivcom a štátom. Vtedy začal vznikať systém povinného poistenia. Vznikol sociálny štát vo Veľkej Británii, v ktorom vláda prebrala hlavnú zodpovednosť za poskytovanie základného sociálneho a ekonomického zabezpečenia obyvateľstva.
Vážené dámy a páni, rok 1942, Veľká Británia, takto vzniká v Británii sociálny štát. Sociálne zabezpečenie má sprevádzať človeka od kolísky až po hrob, jedna zo zásadných téz, ktorá sa vtedy preferovala.
Spoločnosť potrebovala odstrániť tzv. päť obrovských obrov, ktoré kvárili britskú spoločnosť. Ktoré to boli? Chudoba, narušené zdravie, nedostatok vzdelania, nevhodné bytové podmienky, nezamestnanosť. Vtedy sa stalo súčasťou britského sociálneho života - rodinné prídavky, sociálna pomoc pre prípad núdze, sociálne poistenie, príspevok v nezamestnanosti, starobný dôchodok, vdovský príspevok, opatrovateľský príspevok, pohrebné. Vzniká v tom období rovnako zákon o deťoch, ktorý stanovuje podmienky, ktoré ochraňujú deti, v komplexnosti všetky deti. A vtedy vzniká aj zákon o štátnej zdravotnej starostlivosti.
Vážení páni z našej milovanej opozície, a akože sa zmenil odvtedy do dnešných čias tento systém britskej starostlivosti? Rovnako je štátna dodnes. Rovnako je štátna. Štát prideľuje každý rok peniaze na možný rozsah zdravotnej starostlivosti, koľko má peňazí, a z neho sa financuje britský zdravotnícky systém. Ani Británia nevytvorila priestor pre to, aby súkromné spoločnosti odlievali z verejných peňazí určených výslovne na zdravotníctvo ani na centimeter priestor.
Vážené kolegyne, čo o tom hovoríte? Je to zatuchnutosť Británie? Alebo nechápu vaše geniálne myšlienky? Pretože pán Sulík, aj pán Kaník mi to odpustí, vážený krajan, iba zhodou okolností ako sa zatiaľ do Británie nedostali a nemohli svoje vynikajúce skúsenosti s uplatňovaním kapitalizmu na Slovensku odovzdať aj tam.
Samozrejme, že tento systém spôsobuje problémy a má hlbokú väzbu, preto to hovorím, aj na daňový systém. Naozaj odovzdať ho nie je jednoduché, nepochybne aj v Británii bol rôzny demografický vývoj, došlo dokonca k politike, že po druhej svetovej vojne sa Británia vzdala svojich kolónií, prakticky všetkých, zostali iba reziduálne niektoré časti, ale samozrejme vzhľadom na to, že musela byť humánna, tak vytvorila systém, že do Británie začali prúdiť desaťtisíce a státisíce prisťahovalcov. Samozrejme toto všetko spôsobovalo atak na sociálny systém, ale napriek tomu sa do roku ´80 preukázateľne hodnotovo vyvíjal. A každý rok bolo možné na základe správ, ktoré sa pravidelne predkladajú do britského parlamentu, bolo možné konštatovať pokrok. Samozrejme ataky na štátny rozpočet boli relatívne veľké, až tak v roku ´80 spolu s reaganovskou politikou, kde bolo treba zničiť ríšu zla, veľmi výrazne sa posunuli tendencie, ktoré dnes vážení kolegovia tu presadzujú, a to teda deregulácia, čo najnižšie dane, obmedzovať a zásadne rušiť existujúci sociálny systém. A toto všetko má zabezpečiť rast spoločnosti k svetlým zajtrajškom.
Nastúpilo to známe thatcherovské Vstaň a choď! namiesto Posaď sa a čakaj! A tak ďalej. Začal tzv. britský ľudový kapitalizmus. Samozrejme nebolo možné odstrániť obrovské výdobytky sociálneho života v Británii len tak jednoducho. Nastúpil program predaja bytov, nepochybne z jeden a pol milióna vzrástol počet vlastníkov bytov na tri milióny počas Thatcherovej. Problém je, že sa absolútne prestali stavať sociálne byty. Dodnes je situácia v Británii v bytovej politike taká, aká je. Prostredníctvom toho, že štát odpredal kompletne všetky po vojne znárodnené podniky, veľké poisťovacie spoločnosti, bane, dopravné firmy, teda dopravný systém vo Veľkej Británii a podobne. Nepochybne chvíľu disponoval štát nejakými peniazmi, na chvíľu sa znížila inflácia. Problém je, že tá obrovská inflácia, s ktorou prichádzala Thatcherová do vlády, ktorá mala mať hodnotu 10 %, bola presne taká istá v čase, keď Thatcherová išla do dôchodku. Pokiaľ ide o napr. privatizáciu britských dráh, je úplne teraz náhodou, ani keby čakali v Británii na tento zákon, ktorý tu prerokovávame, o tom, ako sa privatizovali britské železnice a ako boli výhodné. Dnes vo Financial Times bol citovaný článok o tom, že keby boli zostali železnice v štátnych rukách, tak sú každý rok lacnejšie o 56 mil. libier. (Potlesk.)
Vážené dámy a páni, takže takéto sú fenomény a, bohužiaľ, bolo by možné o tomto hovoriť viacej a malo by to aj význam, pretože naozaj tie javy a procesy, ktoré viedli k tomuto systému spravovavania štátu, ktoré preukázateľne zlyhali, sú reálnym fenoménom, máme ich pred sebou. A len naši vážení páni to nevnímajú.
K tej Thatcherovej len takú jednu poznámku ešte, že... Spomeniem si na autora knihy, ktorá teraz momentálne vyšla, ktorá sa volá "Prečo trhy zlyhávajú?" Carlson hovoril, v danom prípade, že v rokoch štyridsiatych ešte vo Veľkej Británii ľudia, ktorí sú dnes ideovým podhubím tejto teórie slobodného trhu, toho typu, o ktorom hovoria naši vážení kolegovia, predovšetkým Milton Friedman, citujem z tejto knihy, "boli považovaní za pomätencov," vážené dámy a páni. Rovnako sa hovorí o tom, akým spôsobom bol vnímaný napr. Hayek v tom období vo Veľkej Británii, ako ho vnímal Keynes ako známy vtedy a veľmi uznávaný britský ekonóm a podobne. Len to nesprostredkovanie atmosféry a mechanizmus vzniku týchto teórií v každom prípade spôsobuje to, že sa tejto teórii tak darí, ako sa to darí nakoniec v celom svete. Veď tento typ uvažovania nakoniec, povedzme si úprimne, ovládol celý svet. Dostal sa do washingtonského konsenzu a stal sa oficiálnou politikou Bushovej vlády a rovnako aj britských vlád a nepochybne sa dostal aj do hodnotového portfólia Európskej únie. Je to tak napísané, teda vyšlo to z washingtonského konsenzu, a je to napísané v Lisabonskej zmluve.
Ako ale v súčasnosti vnímajú ekonomické elity, európske, súčasný stav? Už som tu citoval volanie z Davosu: Je koniec kapitalizmu? Je koniec kapitalizmu? Aká je, je kríza kapitalizmu konečná a definitívna? Čo spôsobilo za tých desať rokov, že došlo k tomu obrovskému obratu, keď Fukuyama vyhlasoval koniec dejín, že už nie je nič potrebné, lebo liberálna spoločnosť, že je definitívna, a tá podoba nejaká iná nemôže byť. To znamená, treba odstrániť štát, treba absolútne podriadiť spoločnosť zákonom vývoja ekonomiky a netreba sa ľuďmi zaoberať, lebo vôbec v konečnom dôsledku to veľké bohatstvo prekvapká aj do spoločnosti a spoločnosť sa z toho naje. Také zásadné vyhlásenia v tomto smere, ktoré boli v Európskej únii, sa dá naozaj len prehliadnuť, len s veľkým majstrovstvom, vážený pán Kaník aj vážený pán Štefanec, aj ďalší vážení kolegovia. Sú toho plné noviny, plné noviny.
Pokiaľ ide o náš štandard na Slovensku, nechcem hovoriť dlho, takže aj skončím, len aspoň trošku chcem uviesť niektoré veci, z akého pohľadu sa dá pozerať aj na postavenie Slovenska. Som hrdý člen Európskej únie, rešpektujem existujúci systém, to ale neznamená, že aj o aktuálnom systéme netreba veľmi intenzívne diskutovať. A predovšetkým je našou úlohou a obrovskou úlohou identifikovať základné esenciálne súvislosti našej republiky. Ja skúsim zacitovať z jedného článku Ilony Švihlíkovej. Je to česká ekonómka, relatívne s veľkým uznaním už etablovaná aj v medzinárodných organizáciách a prednášajúca v európskom prostredí. A ona napísala článok, ktorý mal nadpis "Prečo je Česká republika kolóniou?" Skúsme si uviesť teda, aké dôvody táto vážená pani uvádza. Hovorí: "Kolónie v minulosti slúžili ako priestor ovládaný kolonizátorom, za nerovne nastavených vzťahoch v oblasti ekonomickej, kultúrnej, sociálnej. Kolónia nemala svoju vlastnú rozvojovú stratégiu, ale plnila úlohy, ktoré jej stanovilo centrum. Dodávateľ otrockej práce v minulosti, neskôr pravda už kvalitnejšiej formy. Z hľadiska deľby práce bola kolónia včlenená do výroby kolonizátora a plnila rolu dodávateľa surovín tomuto kolonizátorovi alebo inej súčasti výrobného procesu. Záujmy tejto kolónie prakticky nikdy nie sú definované, čo to sú, ktoré sú tie záujmy, a jej politická elita bola iba bábková a sledovala záujmy celkom iných aktérov než možno snáď dokonca vlastného obyvateľstva. Typické pre kolóniu je rovnako nižší stupeň rozvoja, teda preberanie technológií, ktoré môžu byť pri výrobe aplikované, ale nie sú ďalej v danej krajine, v kolónii rozvíjané. Kolonizačná elita sa chová nadradene a zavádza v kolónii podmienky, ktoré by si nikdy nedovolila použiť na vlastnom území." Koniec citátu.
Vážené kolegyne, kolegovia, keď sa pozrieme do našej krajiny a pravdepodobne odmietneme takto formulovaný status u nás, ako sa správajú naše elity v celom období, hlavne predstavitelia váženej opozície v danom prípade. Do akej miery záujmy obyvateľstva, do akej miery záujmy iného kapitálu na našom území, ako boli postavené z hľadiska priority? Ako to u nás reálne fungovalo? Ja mám teda to šťastie aj nešťastie, že chodím po chodbách slovenského parlamentu dvadsať rokov. Čo sa len všetko dialo?! Privatizácia, deregulácia, treba odstrániť štát. Aké slovenské záujmy? Je to nezmyselný nacionalizmus! Aké národné záujmy? Také predsa neexistuje! A nositelia tu sedia dodnes, ale nielen v SDKÚ, ale aj v ďalších, bohužiaľ, stranách, ktoré tu máme k dispozícii.
Nie som za žiadny ostrakizmus, ako naozaj som presvedčený, že dobrá ekonomická spolupráca, principiálna, ale za korektne stanovených pravidiel je pre nás životne dôležitá.
Nemáme povinnosť rozmýšľať neustále, ako vyzerajú naše národné záujmy, ktoré povedzme, že nemusia byť egoistické, alebo nemajú takúto nálepku, ktoré sú seriózne, ktoré sú také ako všetky iné národné záujmy, ktoré si všetky ostatné štáty, tie, ktoré majú väčšie šťastie, že žijú v stabilnejšom prostredí, môžu dovoliť?! Netreba v danom prípade naozaj hľadať, že v rámci súčasného sociálno-ekonomického systému, ako vyzerajú skutočné reálie, ktoré pomáhajú Slovensku? Že naozaj, že musíme, lebo nikto sa o nás nepostará, vážené kolegyne, kolegovia, my musíme hľadať základné východiská z existujúceho stavu!
A to, čo sme spravili, že sme nerešpektovali základnú politologickú premisu, nechránili sme si zdroje, to obrovské nadšenie, s ktorým rozpredala súčasná opozícia slovenský monopol, teda základy a fundamenty, osud národohospodárskej politiky, ako sú bezprecedentné! Nepochybne tak boli nastavené vtedy podmienky, lebo, bohužiaľ, nedá sa nevidieť, že to isté sa stalo v Poľsku, v Česku, v Maďarsku a vo všetkých krajinách, ktorým dnes dualistická teória aj na Západe hovorí periféria. Periféria.
To znamená, vzťahy centra a periférie musia byť predmetom nášho skúmania. Nepochybne historicky sme sa dostali do situácie a žijeme v hodnotovom a morálnom systéme, ktorý rešpektuje chamtivosť a nerovnomernosť vzťahov a nehospodársku neetiku ako princíp. Lebo veď v konečnom dôsledku tento typ aktívneho správania vytvorí atmosféru spoločnosti takú, že všetci budeme mať z toho úžitok a prospech. A keď už nič iné, tak len jednu zásadnú vec. To, čo robilo Európu Európou a čo, som presvedčený, že, filozoficky pre pána Sulíka, zabezpečilo jej rozvoj: Pochybujem, teda som. Pochybujem, teda som.
Vytváranie atmosféry, tej nezmyselnej, niektorí hovoria, komentátori, až boľševickej, ktorých tu vážených kolegov z opozície počúvam: to jediné, čo my vidíme, a to, čo, my robíme, to je to najlepšie, čo môže byť, a všetci ostatní sú zaostalí, možno až tupci, ideológovia ľavicoví, ktorí opakujú mantry a neviem čo všetko, a tak ďalej, predsa nemáme čo spochybňovať. Všetko, čo sme urobili, je vynikajúce. Privatizácia verejných peňazí a sociálny systém dôchodkový, že ho odovzdáme na podnikanie iným podnikateľom s tým, že nevytvoríme absolútne žiadne záruky od štátu, že tí ľudia, ktorí tam dajú peniaze, tak, že dostanú aj penziu - to je to víťazstvo toho zdravého rozumu, o ktorom toľko hovoríte?! Aj dnes dokonca už ste o tom aj rozprávali?
Vážené kolegyne, kolegovia, Slovensko potrebuje celkom iný typ diskusie. Potrebujeme dostať, ak chceme mať slobodnú spoločnosť a odstraňovať opäť toľko pretraktované deficity demokracie, potrebujeme dostať skutočných aktérov znalostí a poznania do verejného života, do verejnej diskusie. Naozaj, je najvyšší čas, aby sme, platíme si vedu, platíme si päťdesiat ľudí na ekonomickom ústave akadémie vied, platíme si ľudí na ústave štátu a práva, ústave politológie a neviem kde všade: ako je možné, že spoločnosť netuší, kto sú títo ľudia?!
Prečo nie sú tí, ktorí naozaj sú nezávislí, pretože my, spoločnosť, ich generujeme, vytvárame priestor pre ich fungovanie, prečo oni nie sú tí, ktorí určujú a nehodnotia základné premisy toho, čo sa na Slovensku deje, ale tí 25-roční chlapci v tých oblekoch z tých bánk, ktorí sú preukázateľne zaujatí a ktorí opakujú presne tieto nezmyselné mantry, ktoré tu počúvame?! (Potlesk.)
Nepotrebuje slovenský politický život naozaj oživenie v tom, že elementárnym predpokladom demokracie je slobodná, verejná diskusia, ale s korektným pripustením aktérov tejto diskusie? Aby naše verejnoprávne médiá nás nezahlcovali nezmyslami rôzneho typu, aby hlboko hodnotovo nevedeli postaviť, že naozaj to, čo potrebujeme, je, aby sa naši občania mohli správne a korektne rozhodnúť vo veci, aby mali informácie, ktoré potrebujú, a aby naše elity vedecké, ktoré máme k dispozícii, aby mohli seriózne prispievať k danostiam nášho politického života, aby my, politické strany, sme nevytvorili týmto amatérskym spôsobom politické programy, aby naozaj tie programy boli a zodpovedali dobe, ktorej hovoríme, že žijeme v poznatkovej spoločnosti.
Hovoríme aj o vedeckom riadení spoločnosti. Ako to asi, aj váženým kolegom z OĽaNO, všetci máme rôzne príhody, všetci identifikujeme obrovské množstvo problémov, v ktorých žije naša spoločnosť, v tomto parlamente, aký má význam prísť o nich rozprávať do aleluja, keď nemáte k dispozícii reálne riešenie?!
Toto je scéna, kde naozaj by sme si mali každý vážiť každé slovo, ktoré povieme, a naozaj to, čo tu povieme, by malo byť výsledkom serióznej prípravy. Serióznej prípravy s komplexititou primeranou potrebe, so spoluprácou s odborníkmi v danej sfére a prestať s tým, aby toto bolo tribúnou momentálnych nápadov, ktoré nás napadajú, a v konečnom dôsledku devalvovalo prácu poslaneckého zboru a neprispievame potom ničím pozitívnym k správe krajiny.
Vážené kolegyne, kolegovia, o hrozne, veľa vecí ja by som chcel hovoriť ďalej, ale neprislúcha mi zneužívať túto pôdu veľmi dlho. Myslím si, že tie základné apely, ktoré v tejto súvislosti bolo treba povedať, som povedal.
Vo väzbe na progresívnu daň ešte raz poviem, progresívna daň je zásadnou, vychádza z hodnotového posúdenia, ktoré je v Európskej únii. Ani jedna z krajín európskej pätnástky, alebo starých pôvodných krajín Európskej únie, nikto to nemá. Má to periféria, máme to my. Nepochybne to môže dočasne mať aj nejakú výhodu vo väzbe na to, že potrebujeme, teda zúfalo, keďže sme sa dôsledne zbavili národného majetku, tak zúfalo sme odkázaní absolútne na investorov z vonku. To znamená, to premieňanie príčin a následku, ktoré sa tak často opakuje vo vystúpeniach našich pravicových kolegov, treba postaviť naozaj z hlavy na nohy a začať sa na veci pozerať normálne.
A je veľmi dôležité, aby Slovensko malo politickú reprezentáciu, ktorá dokáže vnímať záujmy našej krajiny, a je hlavne schopné prinášať reálne, zmysluplné východiská preto, aby sme v situácii v časoch, keď, obávam sa, kríza ani zďaleka nekončí, a veľmi pozorne vnímam kancelárku Merkelovú, keď hovorí o desiatich rokoch krízových javov, aby sme udržali Slovensko v sociálnom zmieri, aby sme udržali diskusiu zmysluplnú, aby sme vzrastajúce napätie v spoločnosti, ktoré tu je a hrozí nezmyselnými konfliktmi, dokázali udržať v primeranej hladine. Toto môže pomôcť Slovensku. A nie hodinové tárania o veciach, ktoré s faktami nemajú nič spoločné.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis