Dobrý deň či dobrý večer. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, pán kolega, som so záujmom vypočul rečníkov predo mnou a musím povedať, že všetci rozprávali o tom, že treba chrániť slovenskú pôdu pre slovenských poľnohospodárov. A myslím si, že v tejto veci majú pravdu. Len hociako som rozmýšľal celú dobu, nejako som nevedel nájsť prepojenie medzi navrhovaným zákonom a ochranou poľnohospodárskej pôdy. A, fakt, keď som prvýkrát...
Dobrý deň či dobrý večer. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, pán kolega, som so záujmom vypočul rečníkov predo mnou a musím povedať, že všetci rozprávali o tom, že treba chrániť slovenskú pôdu pre slovenských poľnohospodárov. A myslím si, že v tejto veci majú pravdu. Len hociako som rozmýšľal celú dobu, nejako som nevedel nájsť prepojenie medzi navrhovaným zákonom a ochranou poľnohospodárskej pôdy. A, fakt, keď som prvýkrát čítal ten návrh zákona, tak som si položil otázku, že vlastne čo zákon tým sleduje alebo ktorým smerom a ako sa pohýna tá ochrana. A hociako sa na to dívam, musím povedať, že je to zákon skôr v znení ako hon na čarodejnice. Myslím, že je tu určitý umelo vytvorený problém, ktorý ani nie je až taký veľký, sa dá celkom dobre komunikovať smerom k verejnosti s tým: Poďme ochraňovať pôdu. Takže v prvom kroku by som veľmi rád prešiel k praktickej záležitosti, čo sa týka zákona, bod po bode a potom zároveň by som rád povedal pár súvislostí, čo sa týka poľnohospodárstva.
Prvý ma zaujal § 4, hneď jeho prvý odsek. Je to dobre. Tam vlastne sa uvádzajú výnimky, na ktoré neplatí tento zákon. Čo sa týka písmena a), to je celkom v poriadku.
A čo sa týka písmena b), to je v súčasnom zákone. To znamená, že keď človek alebo hocikto z nás má nejakú dobrú tú pôdu a chce to predať a je to v spoluvlastníctve, tak jednoducho musí tú pôdu ponúknuť spoluvlastníkovi v prvom rade. Rozprávame sa vlastne o tých pôdach tzv. 1/1, resp. ako o podieloch. A myslím si, priznám sa, že nemám úplne presné číslo. Ale výnimku tvorí pomaly 95 % pôdy na Slovensku z tohto zákona. Totižto 95 % pôdy nie je tzv. jedna jednotka, že je len výlučne vo vlastníctve jedného človeka. A tým pádom automaticky tento zákon na túto pôdu sa nevzťahuje, čo je v poriadku, lebo ten platný zákon, tiež si myslím, tak má fungovať. Takže je to celkom v pohode.
No a ten tretí, samozrejme, dedenie a vôbec takéto veci.
Ja si myslím, že tento zákon upravuje možno 1 – 2 % pôdy na Slovensku. Takže preto nechápem, prečo je okolo toho také veľké haló.
Rád by som sa preto vrátil k tej teoretickej záležitosti, ochrane slovenskej pôdy pred cudzincami, kde treba sa vrátiť pred 7 – 8 rokov, teraz už presne neviem dátum. Ale rozpredanie alebo vstup zahraničného kapitálu na Slovensku, treba povedať, bol v réžii vtedajšej SDĽ a smerom pána ministra vtedajšieho Koncoša, ktorý prvýkrát pustil zahraničný kapitál na Slovensko, a to zvláštnym spôsobom, predajom resp. vtedy už krachujúcich podnikov na východnom, resp. strednom Slovensku a takisto na Žitnom ostrove. To bol prvý krok, keď zahraničný kapitál prišiel na Slovensko veľmi legálnym spôsobom. Založili si firmu na Slovensku, je to slovenská firma, jej majitelia sú ako cudzinci, prihlásili sa na Slovensku, tak všetko fungovalo. To by teoreticky ešte nevadilo, lebo nemám proti tomu nič, keď niekto hospodári a hospodári čestne, dáva prácu ľudom alebo rozpredáva pôdu, to je v poriadku, lenže to boli štátne podniky, vážení, ktoré boli v krachu. A zároveň boli v konkurze predané. A čo ešte bolo horšie pri týchto podnikoch? Títo ľudia alebo tieto firmy dostali prísľub alebo pridelenú štátnu pôdu. A to je prinajmenšom perverzné. A potom teraz sa snažíme, aby tú pôdu nejakým spôsobom prinavrátili. Lenže medzitým prešlo osem rokov a je tu zákon, na základe čoho vlastne podniky, firmy kľudne môžu kupovať poľnohospodársku pôdu bez nejakých výnimiek. A dovolím si tvrdiť, že každý zahraničný investor, ktorý toto chcel urobiť, tak za tých desať rokov v pohode to urobil a urobil to takým elegantným a keď nie takým figliarskym spôsobom, že jednoducho už sa tak zabetónovali ako nejaká rakovina do zdravého tkaniva. Jednoducho nie je možné ich nejakým spôsobom stade akože dostať. Teraz nehovorím, že je to na škodu, lebo, áno, hospodária. A k pravde patrí aj to, že tie podniky, ktoré vtedy boli nejakým spôsobom sprivatizované, kúpené, fungujú dodnes, dávajú robotu ľuďom. Už môžeme o tom polemizovať, či to patrí k slovenskému poľnohospodárstvu alebo k slovenskému koloritu a najmä tie veľké podniky či sú cieľom Slovenskej republiky. Ale to už, myslím, je téma na inú záležitosť.
Ale keď sa chcem striktne držať toho zákona, tak ďalší bod, čo ma nejakým spôsobom prekvapil, to bol hneď bod 3 použitý v tej časti, kde obmedzujú sa podmienky, kto môže komu predať tú pôdu. A píše sa tu, že prevádzajúci je povinný zverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku najmenej na 15 dní v registri zverejňovania ponúk na ministerstve pôdohospodárstva. Tak keď to preložím do prostého jazyku, to nič iné nie je ako databáza voľnej pôdy pre tých ľudí, ktorí obchodujú s pôdou. Jednoducho tak umožňujeme, uľahčujeme im život tým, že na stránke ministerstva kliknú a uvidia voľnú pôdu, ktorá je na predaj. A jednoducho je na nich, ako to vyšpekulujú, akým spôsobom sa k tomu dostať. A verte tomu, že na úkor toho zákona je tu stotisíc možností, ako obísť tento zákon úplne elegantným a kľudným spôsobom. Takže tento zákon dáva povinnosť alebo robíme si vlastne databázu voľných pozemkov, ktoré sú teoreticky na odpredaj. Je to prinajmenšom čudné.
No a teraz sme sa dostali akože úplne k princípu. Prakticky som si nechal prebehnúť hlavou takýto, dajme tomu, predaj. Keby som ja mal nejakú pôdu, a, dajme tomu, nedajbože, mám 1/1, mám nejakého jeden a pol hektára, teoreticky, keby som to chcel predať, zverejním to na ministerstve, vôbec všetky postupy, procedúry, čo tento zákon teraz dáva, prejdem. Čo by sa stalo? Ozve sa mi nejaký kupec z dediny, nikto iný na to nie je, príde a povie mi, chce odo mňa kúpiť tú pôdu za nejakú cenu x, ale tá cena x pre mňa je nevýhodná alebo nízka. Tento zákon vôbec nerieši cenovú hladinu, akým spôsobom, koľko za tú pôdu sa dá a nedá ponúknuť. A teraz čo sa stane? To môžem vôbec odmietnuť podľa toho zákona? Keď to odmietnem, tak automaticky platia ostatné záležitosti, že keď prejdem tú kaskádu bodov, na konci to potom môžem predať hoci komu za takú cenu, ktorú ja mám na si mysli, alebo tá cena je nejakým spôsobom daná. Alebo vôbec nemôžem ju odmietnuť? To zase tiež dosť je čudné, že nemôžem odmietnuť nejakú lepšiu cenu, resp. horšiu cenu výmenou za lepšiu cenu. Takže vôbec v tom nemám akože jasno.
A tu chcem povedať, že ja osobne nemám žiadny problém s reguláciou ceny a reguláciou toho, akým spôsobom sa predáva slovenská pôda. Ale skôr si myslím, že tá cesta by sa mala viesť úplne iným smerom. A ten smer je určitý regulačný úrad, toto akože úplne tu chýba, kde by boli určené keď už aj nie cenové hladiny pôdy, ale prinajmenšom hladiny prenájmu, a to z viacerých dôvodov. V dôvodovej správe, keby ste dali tú námahu a otvorili ju, predkladateľ spomína Francúzsko ako elegantný príklad. Tiež to tvrdím, že nevymyslel som to ja. Ale na tomto francúzskom prípade veľmi pekne sa dá demonštrovať. Vo Francúzsku existuje centrálny regulačný úrad, kde ten úrad určuje výšku prenájmu pôdy pre poľnohospodára v danom kraji podľa toho, čo pestuje, či je tá plodina vysoko výnosná alebo je to plodina nízko výnosná, ale je to prospešné pre dané okolie, či je to dobrá alebo zlá orná pôda. U nás sa takisto robí bonitácia ornej pôdy. Takže ten prenájom pôdy by mal byť regulovaný striktne ohradenými veličinami. Na základe toho by potom farmári by vedeli dopredu kalkulovať s tým, čo budú akým spôsobom pestovať. A toto mi tu úplne chýba, resp. tá samotná filozofia zákona nejde týmto smerom, ale ide nejakým reštrikčným smerom, ktorý ani dokonca nie je úplne jasný. Takže myslím si, že tento zákon en bloc je nepoužiteľný, resp. celý systém vrhne naspäť minimálne o 10 – 15 rokov, keď nemal voľnosť ani ten, kto ju chce predávať, ani ten poľnohospodár, ktorý na tej pôde chce pracovať.
A zároveň okrem ceny som si nevšimol žiadne podmienky, kto vlastne môže farmárčiť na tej pôde. A myslím, že to je alfa a omega, nieže kto alebo akým spôsobom vlastní pôdu, ale kto môže obhospodarovať tú pôdu, lebo tu v bode 4, a to je tiež ďalšia veľmi zaujímavá vec, píše sa, že nadobudnúť vlastníctvo poľnohospodárskeho pozemku môže za uvedených podmienok človek, ktorý je v pracovnom pomere alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu u osoby, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako podnikanie. Takže vám to poviem prakticky, tam máme družstvo, máme nočného strážnika, nočný strážnik je zamestnaný v danom družstve a je v pracovnom pomere s tým podnikom, na jeho meno hocikto sa môže s ním dohodnúť a nakúpiť toľko pôdy, koľko chce podľa toho zákona, ako som hovoril. To je len malá nuansa, kde sa tento zákon dá prejsť. A takýchto prípadov by som vedel, keby som sa trošku ponamáhal, vymenovať húf.
Preto si myslím, že smerovanie, vôbec príprava tohto zákona je dosť nešťastná, a myslím si, že ochranu poľnohospodárstva alebo ochranu slovenskej pôdy pre slovenských poľnohospodárov treba viesť iným smerom. A ten smer som povedal, myslím si, že regulácia je namieste, čo sa týka poľnohospodárstva. Nikto o tom nechce hovoriť, ale 48 % celkového rozpočtu Európskej únie ide do poľnohospodárstvo. A mal som tú možnosť sedieť na radách ministrov, kde každá taká porada začala tým, že poľnohospodárstvo je o tom, aby sme produkovali lacné potraviny, bezpečné potraviny, dostatok potravín, aby sme zaistili život na vidieku, a tie peniaze majú ísť presne na takúto výrobu, ktorá nie je až taká efektívna. A tu si dovoľujem tvrdiť alebo dovoľujem začať sa hádať s kolegami, ktorí tvrdia, že poľnohospodárstvo je len čisto trhovo orientovaná časť hospodárstva. Nie je to tak, poľnohospodárstvo okrem toho, že produkuje komodity, či už pšenicu, jačmeň, mäso, čo len chceme, produkuje aj také hodnoty, ktoré sa nedajú v peniazoch vyjadriť. To sú ochrana životného prostredia, ochrana biotopov, ochrana vidieckeho života, usídlenie vidieckych lokalít. To sú všetko také veci, ktoré vyžadujú neskutočne veľa peňazí a nedajú sa porovnať s veľkými podnikmi, ktoré hospodária na niekoľkých tisíckach hektárov, ktoré majú najmodernejšiu techniku. Lenže pri technike zabúdame na človeka. Na jednej strane my chceme, aby na vidieku zostali ľudia, ale na druhej strane nedávame im víziu, čo budú na tom vidieku robiť. Tak na vidieku nedá sa nič iné robiť ako poľnohospodárstvo. Tam fakt nemôžme zobrať hocijakú fabriku a tam chrliť neviem nejaké produkty. A keby sa to aj dalo, to sa nedá v každej dedine. Na vidieku sa má ochraňovať príroda, ochraňovať kraj, ochraňovať národ, etnikum, ktoré na tej lokalite žije. Toto všetko vyžaduje peniaze. A Európska únia tých 48 % rozpočtu dáva práve na toto, vážení, aby také podniky, ktoré majú fakt niekoľko desaťtisíc hektárov pod palcom, robili len tú časť výroby, ktorá je maximálne efektívna, proste nerobia či už živočíšnu výrobu, pestovanie rôznych druhov rastlín, ktoré sú nie veľmi efektívne. Ale robia len vyslovene trhovo orientované produkty. Na konci roka urobia veľký zisk a sú spokojní. Lenže dostávajú dotácie. To sú dotácie na plochu. Ale tie dotácie by mali byť využité presne na udržanie spôsobu života na vidieku. A myslím si, že tam by sme mali smerovať.
Takže ja by som ponúkal nejaký spôsob spolupráce, čo sa týka regulácie. Myslím si, že máme celkom jasnú víziu, ako tá regulácia alebo ochrana slovenskej pôdy by mala ísť, ale, žiaľ, tento zákon podporiť nemôžem a dokonca navrhujem, aby tento zákon bol stiahnutý na úplné prepracovanie. A, ako som povedal, ponúkam na to ruku, aby sme to dopracovali do úspešného konca. Ďakujem.
Skryt prepis