Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo.
Pán poslanec Viskupič, to je presne tá esencia, na ktorú som chcel poukázať, lebo to je v skutočnosti jednoduchá pravda, chceme tých ľudí pustiť normálne chodiť ako po lese, tak ako chodia peši, tak na koňoch, tak aj na bicykloch, alebo to nechceme. Také je to rozhodnutie. Potom sa tomu prispôsobuje všetka tá tzv. odborná argumentácia. Snažil som sa to vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie aj z toho historického hľadiska, že nás to vracia v niektorých aspektoch v prípade tých koní a analogicky aj tých bicyklov do čias nevoľníctva pred Máriu Teréziu.
Čo sa týka tej analógie, prečo som to použil. No je to preto, lebo je to tak strašne absurdné.
A tá realita s tým, že tie cesty nie sú vyznačené. Ľuboš, veď to je jednoduché. Jedna jediná ruka v tejto sále bola zdvihnutá hore, ktorá videla vyznačené tieto lesné cesty. Samého tu v parlamente Slovenskej republiky ťa to usvedčilo, že je to hlúposť. Však ja keby som niečo povedal, že je to jasné a poviem dvihnite ruku komu z vás je to jasné, zdvihnem ju sám, no tak by som musel asi pochopiť, že niečo nie je v poriadku. Preto ja navrhujem postúpiť to do druhého čítania. A potom, nech sa páči, dajte tam záväzné značenie, ktoré bude každému jasné aj zrozumiteľné. Ak to mám povedať úplne po lopate, tak aj tomu decku musí byť jasné, že teraz ide správne alebo teraz ide nesprávne.
Ale naspäť k tomu samotnému rozhodnutiu. V roku 2007 nebol žiaden vážny dôvod pre takúto plošnú reštrikciu. Ten dôvod skutočne tu žiaden poctivý vážne nezaznel.
A ja sa nechcem vracať k tomu lobizmu, chcel by som len apelovať v tomto záverečnom slove v desiatich sekundách, aby sme sa chopili zdravého rozumu. Nikomu normálnemu nevysvetlíte, prečo nemôže s bicyklom ísť po lese, nikomu zdravému normálnemu to nevysvetlíte.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, veľa z tých argumentov sa tu opakuje od roku 2007, keď sa vlastne prvýkrát takýto návrh presadil na pôde parlamentu. A on vzbudil obrovskú nevôľu hlavne medzi ľuďmi, ktorí mali obrovskú obavu z toho, akým spôsobom sa majú pohybovať po lese.
Ja sa pokúsim vysvetliť to fundamentálne, prečo je dobré tieto kontroverzné, nevykonateľné, nezrozumiteľné aj keď možno odborné a inžiniersky celkom pekne vyargumentované tvrdenia, ale nezmyselné do života vypustiť. A poviem to teda aj z tej stránky politickej, lebo kolega Tibor Lebocký to začal. Poviem to úplne jasne.
Kde mne zostáva rozum stáť. To je úplne jednoduchá vec. Mali sme tu voľný pohyb ľudí po lese, či keď chodia koňmi, Tibor, od čias Márie Terézie. V čase, keď príde sociálny demokrat k moci, to je ten, ktorý je moderný dopredu a tak ďalej. Ťahá tu celý svet. A my všetci pravicoví spiatočníci to sme ešte nepochopili, sa tu zavedieme do stavu, ktorý je pred nevoľníctvom. Tak ako to je? Za Márie Terézie koňmo sa dalo lesom chodiť a za sociálneho demokrata sa to nesmie? Viete, čo to je. Ja to teda Tibor poviem úplne naplno, aby si tomu rozumel, to nie je o sociálnom demokratovi, to sú relikty stalinizmu, keď ľuďom zakážeme slobodný pohyb. Naozaj, a to si treba otvorene priznať, môžeš si analýzu robiť, akú chceš, po 200 rokoch si to vrátil naspäť pred čas nevoľníctva, či sa ti to ľúbi alebo sa ti to neľúbi. Je to holý fakt. Treba o ňom takto rozmýšľať. To nie je odborné rozhodnutie, to je rozhodnutie praktické tejto snemovne. Chceme alebo nechceme ísť naspäť pred Máriu Teréziu? No 5 rokov sme pre Máriou Teréziou, hovorím teraz o tých koňoch, lebo vtedy bicykle neboli. Ale sme tam v tej dobe. A ja si tú argumentáciu veľmi dobre pamätám, aká bola, to nebola len odborná argumentácia, lebo bola aj o tom, ako strašne škodí bicykel a kôň tomu, keď ide po lese. Čo to je hlúposť? Keď to 200 rokov neškodilo, tak to zrazu teraz škodí? To naozaj sme sa dostali do takéhoto stavu, že si to tu budeme vysvetľovať? Realita je taká, ktorej teda politicky nerozumiem, prečo to tí, ktorí majú byť nositelia pokroku a všetkého toho zmierlivého a moderného, mimochodom, mojej dcére to v škole vysvetľovali, že moderní sú tí ľavičiari, veľmi dobre som sa na tom pobavil, nás dovedú pred rok 1800. To je to, čo je hlavný problém, o čom tu debatujeme. Aký je to nápad zo zákona zakázať pohyb po lese na koni alebo na bicykli? Čo je na tom odborného, keď ten malý Oskar ide, vidí tam niekoľko chodníkov, tak bude z neho zliezať normálne a fakt cólštokom to merať? Alebo bude porušovať zákon, lebo však, samozrejme, povie sa mu, že Oskar choď. Ale proste to predsa nie je normálne. Ako mám tomu decku vysvetliť, aby si vážilo zákon, keď je nevykonateľný? To mu mám povedať, že sme na to prišli po 200 rokoch od Márie Terézie, že kôň v lese škodí, tak dokonca veľmi, že nieže vytipujeme, ako ty hovoríš, lesné škôlky nejaké malé porasty, niečo, pri čom by to naozaj som ešte pochopil? Ale my to rovno v celej republike zakážeme, takí sme my páni.
Toto považujem za taký zásadný problém tohto zákona, že je to úplne plošné, že nedávame to do rúk nejakým správcom. Pochopil by som to, ak by sme im to dávali. Nedávame to do rúk na bázu ochrany prírody. Pochopil by som tu nejaké možno niečo selektívne. Ale dávame to proste plošne. A to je to, čo tomuto vlastne zákonu škodí, týchto spomínaných 5 rokov a čo by bolo treba odstrániť.
Mrzí má tá vec, keď sa už teda znova vrátim k tej politickej línii, že slobodu pohybu a normálnu slobodu tu obhajujú v zásade stredopravé strany. Je mi ľúto, páni sociálni demokrati, ale myslím si, že ste urobili v tomto istú chybu, lebo myslím, že aj vy by ste mali myslieť na to, že ľudia sa môžu slobodne pohybovať.
K tej vecnej stránke záležitosti a k tej, o ktorej hovoríme akože odborne. Popravde je to tak, že v tom lese sa to normálnemu človeku nedá rozoznať, nedá sa mu rozoznať, o aký typ lesnej cesty ide alebo či to vôbec lesná cesta je alebo nie je, špeciálne, špeciálne, páni, v tých prímestských oblastiach, kde ľudia sa bežne pohybujú po lese a doslova vychodili kvantá rôznych ďalších chodníkov, kde to už je úplne nezmyselné, úplne nezmyselné.
To jediné, čo z toho naozaj vyplýva, praktický záver je, že malo by byť povinnosťou, keď už takýto odvážny zákon máme, všetkých tých okolo rovníka 42 000 kilometrov ciest vyznačiť riadne, nevieme, kto má pravdu, jednoducho tak ako keď idem po normálnej ceste, idem v jednosmerke, nejdem, vstanem, ukážem policajtovi, čo tam bolo na začiatku, alebo on ukáže mne, všetci rozumieme, všetci vieme, kto je v práve. Ktorá takáto lesná cesta je takto zrozumiteľne vyznačená, kde na Slovensku ona je? Poďme si to normálne pozrieť. No nikde taká nie je. Môžeme rozprávať, nieže 42 000, 142 000 ich môže byť kilometrov, ale vyznačených z nich nie je ani meter. Ani meter z nich som nevidel, že by bol vyznačený zrozumiteľným spôsobom, ktorý by chápala verejnosť. Však dvihnite ruky v tejto sále tí, ktorí ste takú vyznačenú videli. (Zdvihnutie ruky spravodajcu.) Ty ako lesník. No však to je práve o tom, ty si takú videl, predpokladám, Tibor takú videl. A to je všetko. Tam sme skončili. O tom je celý ten príbeh, keď už ľudí vyháňate na tie cesty, tak tie cesty aspoň označte, aby tých ľudí nemohol niekto len tak sekírovať. O tom je celý príbeh, prečo toto navrhujeme zrušiť.
Ja rozumiem tomu, že by bolo fajn mať vyznačené cyklotrasy, ja rozumiem tomu, že by bolo fajn mať ďaleko lepšiu takúto infraštruktúru, ale nerozumiem tomu, prečo plošne hovorím prvý raz od Márie Terézie naozaj zakázať pohyb po lese a prečo to vrátiť do čias, keď sme boli nevoľníkmi, aký to má zmysel. Aké obrovské ohrozenie hrozilo z tých ľudí, ktorí jazdia na koňoch a na bicykloch? No každú chvíľu sa tu prekárate, kto tu kradne drevo v lese, každá garnitúra. To je podstatne väčšie ohrozenie a tým pár bicyklom a pár koňom, ktoré proste tade prejdú, tomu sa venujte. A neriešte to proste na úkor tých obyčajných ľudí, ktorí jednoducho sa tam chcú hýbať, ale majú z toho oprávnene normálny stres, o nič iné nejde. Odbúrajme im ten stres. A potom doneste niečo, čo sa bude dať naozaj aj vykonať, niečo, čo sa bude dať aj zmerať, aby si ľudia mohli byť istí, že nie sú šikanovaní.
A preto som začal pri tom sociálnou demokraciou. No tak predpokladám, že zdieľame rovnaké hodnoty, že šikanovanie ľudí nepatrí nikomu do výbavy. A tento zákon, ktorý je dnes v platnosti, šikanovanie umožňuje. Tak vás, vážené dámy kolegyne, vážení kolegovia, chcem poprosiť, aby sme naozaj išli na tie úplné základné hodnoty, zastavili to šikanovanie, zastavili to, čoho sa ľudia obávajú, schválili to, čo sme doniesli, tento návrh zákona, pre mňa, za mňa, si tam dali niekde záväzne, že bude to platiť iba na cesty, ktoré budú riadne a zrozumiteľne označené, a potom môžeme pokračovať ďalej. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážený pán poslanec Lebocký, no vadila mi na vašom vystúpení jedna vec, kde hodnotíte niečo také ako odbornosť tých, ktorí hovoria tie-ktoré argumenty, čo je odborné na výške, čo je odborné nie na výške.
Podľa môjho názoru úplne jasne si sa nevyhol hlavne jednej záležitosti, ktorá sa s týmto zákonom spája. A to je tá, že umožňuje naozaj ľudí vyháňať z lesa. To znamená vysvetľovať im, že na bicykli tam nemajú čo robiť. Naozaj si sám počul, že takéto prípady sa dejú. A považujem to za mimoriadne nešťastné.
Keď už teda odborne, no tak nech sa páči, keď sa dovolávaš neštátnych vlastníkov lesa, tak buď taký štedrý a vypočuj hlasy po kompenzácii za to, že majú ten-ktorý les v istom stupni ochrany. Tam už, samozrejme, taký štedrý nie si, keď treba rozdávať peniaze ako kompenzácie. Keď sa ti hodí, že treba cyklistov vyhnať z lesa, no tak hneď sú ti na to na prvom mieste dobrí.
Toto je v skutočnosti o slobodnom pohybe. A my tu v tejto snemovni máme právo rozhodnúť, že ľudia sa budú môcť po lese slobodne pohybovať, že ich nikto nebude vyháňať, že nebudú musieť naozaj cólštokom merať, čo je cesta, nebudú musieť si so sebou nosiť GPS a hlavne nebude im tam nejaký pánko s nejakou čapicou vysvetľovať, že tam majú byť alebo tam byť nemajú. Toto je základný problém tohto zákona, a nie tie odborné argumenty.
Ináč, mimochodom, to, čo si povedal z tých okolitých štátov, veď to je plne v zhode s tým, čo sa dá dnes urobiť aj po novelizácii tohto zákona. A nikde tam nie je napísané, že niekde ich zo zákona totálne z lesa vyhnali, lebo to je to, čo sa v tomto prípade deje, normálne sa im zakázal pohyb všade inde, okrem teda tých spomínaných ciest, o ktorých ten, kto nie je odborník, ani nevie, kde ležia.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Práve pán predrečník pán poslanec Mičovský povedal v podstate veľmi, veľmi pekne a pomerne opisne to úplne najjednoduchšie, čo v tom návrhu je schované. A to sa volá slobodný pohyb, slobodný pohyb, ktorý bude neregulovaný, ktorý bude neregulovaný tým, že budete niekomu prikazovať, kade po tom lese má ísť, že si teda okrem GPS má zobrať najnovšie ešte aj meter, nejaký cólštok a merať, či to má jeden a pol metra, a vyhodnocovať teda, či je už na lesnej ceste alebo porušuje tento zákon a umožňuje presne to, čoho sme sa obávali, keď sa to zavádzalo, to znamená, že budú ľudí sekírovať iní, v tomto prípade najlepšie poľovníci na štátnom. A to je veľmi smutné, lebo to nie je nejaká desaťtisícová poľovnícka loby, raj zlatý, to je poľovnícka loby v našich štátnych lesoch. Normálne sú na našich lesoch, normálne patria nám všetkým a našim ľuďom bránia, aby sa tam slobodne bicyklovali. Neviem si to naozaj predstaviť, ako môžete decku vysvetliť, keď má vedľa seba štyri nejaké nejasné chodníky, prečo nemá ísť bicyklom, po ktorom chce ísť. Neviem si to celkom dobre predstaviť. Budem mu musieť povedať pravdu, že je to preto, lebo tieto lesy nám akože patria, ale sú tu takí, ktorí si vybavili, že ťa v tom lese budú sekírovať a, najlepšie, ťa znechutia, aby si tam vôbec nešiel. A toto je tá reálna hrozba, prečo opakovane podávame tento návrh, aby nemohli ľudia kvôli iným, obyčajným, osobným, sprostým záujmom vyháňať ľudí na bicykloch z lesa, aby ich nemohli znechucovať, aby ich nemohli slobodne vyštvávať odtiaľ. Veď sme v 21. storočí. A, opakujem, nerobilo sa to od Márie Terézie, tak ste zaviedli nás ešte do dôb nevoľníctva týmto zákonom, ktorý sa snažíme teraz normálne, rozumne a logicky opraviť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán kolega pán poslanec Martinák, no, po prvé, povedať niekomu, že si môže na internete nájsť podrobnú mapu týchto lesných ciest je absolútna hlúposť z hľadiska pohybu v teréne samotnom. Ani v tejto miestnosti nie sú ľudia, ktorí by dokázali na základe tej mapy sa pohybovať voľne lesom, možno ty, možno ďalší kolega, čo ste lesníci, by ste to dokázali, ale zasa na druhej strane dávať lesnícku školu ako podmienku vstupu do lesa de facto na bicykli, to je rovnaká hlúposť. To znamená pozrieť si niečo na internete a nájsť tú cestu, keď vidím dva, tri, štyri chodníky vedľa seba v lese, po ktorom mám ísť, aby som dodržal zákon. Myslím si, že aj ty by si tak možno urobil chybu. A potom možno by sme boli veľmi prekvapení, že by aj teba pokutovali s tým bicyklom, keby si do lesa prišiel.
To ďalšie, prečo sa tam vôbec odvolávame na tú hlúposť, ktorá tam bola v roku 2007 daná. No preto ju navrhujeme vypustiť, lebo tam bola daná. O nič iné sa nám v skutočnosti, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nejedná, len že istá loby tu porušila dvestoročnú tradíciu voľného pohybu v lese peši a na koni.
Teraz sa tu vykrúcame, dohovárame sa na technickej norme. Robíme z toho vážny inžiniersky problém, pomaly aby si proste mladé decká kupovali GPS alebo najlepšie dve GPS-ky, on line sa prepojili s Národným lesníckym centrom, aby vedeli, kde ktorá zvážnica ako funguje, prípadne aby si brali niečo také, ako je horský vodca s tým, že tak toto bude lesný vodca, ktorý nám bude ukazovať, čo je zvážnica, a čo už zasa nie je zvážnica, v kontraste s tým, že na tých istých cestách zbadáte aj traktory, ktoré majú väčšie kolesá, ako je naša vlastná výška. To už potom nevadí.
Je to úplne zahanbujúca diskusia. Treba to popravde priznať, páni sociálni demokrati. Buď chcete ľudí pustiť na bicykli do lesa, alebo chcete slúžiť loby.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, toto je správa, ktorú, samozrejme, dlhodobo očakávala verejnosť. Toto je správa, ktorá zahýbala voľbami alebo celá táto udalosť okolo Gorily. Asi je čas v tomto polčase, keďže počujem, že výbor sa zhodol na tom, že si znova vyžiada tú správu, keď bude vyšetrovanie niekde ďalej, povedať si pár slov o tom, čo je naša zodpovednosť, za aký pohľad z toho, čo sa udialo, si môžme urobiť pre terajšok a čo môžme ovplyvniť, aby to nebola len historická záležitosť, aby to nebola len vec, ktorá sa bude vyšetrovať v tých príslušných policajných zložkách, súdnych a zložkách prokuratúry.
Ja považujem za veľmi dôležité povedať, že po siedmich rokoch, keďže podľa toho, čo som aj ja čítal v tom spise, a podľa toho, čo aj bolo publikované, tie informácie boli odstúpené, hneď ako boli zistené vtedajšou informačnou službou, vtedajším vedením polície a vyšetroval sa tento prípad, tak je to trochu aj hanba, že to vyšetrené doteraz nebolo. Máme tu jedného pána ministra, druhého pána ministra, ale verím, že teraz, a to je to, čo považujem za dôležité, keď na to všetci pozeráme, že to vyšetrené bude. Lebo je veľmi ťažko zoči-voči takto silnému mediálnemu záujmu to vyšetrovanie kamkoľvek, kamkoľvek posunúť. A ja som presvedčený, že treba podporiť tých, ktorí to vyšetrujú, rovnako ako som presvedčený, že netreba vzdávať tento zápas, napriek tomu, že to je sedem rokov. Ale treba urobiť niečo viacej. Treba urobiť niečo viacej, a to viac je to, že aby za našej éry sme nemuseli o ďalších sedem rokov vysvetľovať žiadnu Gorilu, aby sa nestala teraz, aby sa nestala vtedy, keď každá jedna, každý jeden z vás je poslanec a mohol na to vplývať.
Ja poviem konkrétne veci, ktoré už sa udiali a zmenili za tých sedem rokov a nedajú sa vrátiť. Pevne verím, že sa nikdy nevrátia.
Po prvé. Zmenilo sa výrazným spôsobom prostredie. To znamená, že dnes, kedy sa pozriete na sústavu zákonov, tak zistíte, že každá zmluva je verejná. Je to tak samozrejmou vecou, stalo sa to tak samozrejmou vecou, že vám to príde, že sa nemôže už ani ináč nič diať. Ja vás ubezpečujem, že to nebolo vôbec jednoduché, aby emisná zmluva bola verejnou záležitosťou. Čakali sme na to celé týždne, ak si nespomeniem rovno, že mesiace. Dnes je to povinnosťou, keď zmluvu chcete uzavrieť, aby bola verejná, ináč je neplatná.
Druhý krok, ktorý považujem za významný a nevratný je, že súdne rozhodnutia sú zverejňované. To znamená, že to čo súdy rozhodnú či obchodné, či trestnoprávne je to verejnou záležitosťou. Známe tým pádom sú všetky tie výsledky, ktoré, ku ktorým súdy dochádzajú a je veľmi ťažko nejakú vec zamiesť pod koberec.
A tretie, ktoré napríklad v prípade Gorily by bolo omnoho, omnoho jednoduchšie, keby bolo platné, ale nebolo, je to platné až teraz, sú rozhodnutia prokuratúry. Rovnako verejná listina. Každý môže konfrontovať sa s tým, čo tam je napísané. Každý, kto má nejaké podanie, každý, kto má nejaký signál, že nie je niečo v poriadku, môže istým spôsobom vplývať na veci verejné a môže byť oboznámený aj s výsledkom toho ako to ktoré šetrenie dopadne.
Už samotné tieto tri veci sú dosť silné na to, aby nejakého potencionálneho konšpirátora presviedčali, že jeho konšpirácia raz bude neúspešná. Toto bolo možno náhoda. Uvidíme, ako dopadne celý ten príbeh. Akým spôsobom sa vyšetrí. Možno to bolo naozaj zachytené na začiatku. Nech to vyšetria tí, ktorí to majú robiť. Nech majú všetku podporu možnú. Ale tie tri spomínané rozhodnutia alebo resp. zmluvy a rozhodnutia, ktoré sú verejné, už náhodou nie sú, už je to systém. Je to systém, ktorý predchádza tomu, aby podobné prípady vôbec mohli existovať.
A pri tejto príležitosti by som chcel povedať štvrtú vec, ktorá je rovnako dôležitá ako tie tri systémové, ktoré som pomenoval. Nielen zverejňovanie tých alebo oných rozhodnutí, nielen zverejňovanie tých alebo oných zmlúv a vôbec dokumentov, s ktorými narába štát a pri manipulácii so štátnym majetkom a s peniazmi, ale hlboké verejné porozumenie všetkým procesom, ktoré sú, je to rozhodujúce, čo zastaví podobné veci. To znamená, že, poslankyne a poslanci, pokiaľ majú záujem nejaký problém riešiť, tak svojou vlastnou aktivitou, pokiaľ budú dostatočne vytrvalí, tak podobným veciam zabrániť môžu. To je kontrolná úloha parlamentu, či sme v opozícii, alebo sme v koalícii. A tu by som chcel apelovať na to, že neexistuje žiadny autonómny orgán, žiadny spôsob akým to zveriť niekomu tretiemu, štvrtému, piatemu, len tým, ktorí sú priamo zvolení ľuďmi, majú zodpovednosť, aby sa nič podobného nestalo. To znamená úplne smelo aj v tomto prípade, aj v ktoromkoľvek ďalšom, keď niečo nesedí, treba ísť po podstate veci z toho najdemokratickejšieho hľadiska, to znamená tých ľudí, ktorých zastupujeme.
Ja nie som skeptik voči tomu, že všetko je tu úplne zlé. Ja nie som rovnako skeptik alebo nezdieľam ten názor, že sa nič s tým nedá robiť. Máme prípady, kde sme úspešní, máme prípady, kde v zárodku niektoré politické rozhodnutia, keď sa na ne posvieti, tak sa zmenia. To je normálna cesta demokracie. A ja by som aj v tomto prípade rozlišoval to, čo je trestnoprávna rovina, naozaj sedem rokov už je poriadna hanba, keď sa nevyšetrí, to je jedna záležitosť, ale nečakal by som len na to, ako sa to bude vyšetrovať, veď my môžme konať ďalej. My môžme urobiť ďalšie kroky, ktoré zabránia podobným záležitostiam, a to znamená kroky systémové. Tak aby každé nakladanie s majetkom, tak aby každé finančné transfery, tak aby vôbec priestor pre záujmové skupiny bol prudko, prudko znížený. A ja nepoznám lepšiu metódu a skutočne si myslím, že naozaj je dokonca nad represiou ako verejná kontrola. Nikto sa neodváži a každý, kto tie demonštrácie videl, vie, o čom hovorím, zoči-voči takto silne verejnej kontrole ignorovať. Ale nemá to zmysle sedem rokov po, keď spis nejako vypláva bokom. Má to zmysel vtedy, keď sa tie veci dejú. Preto chcem povedať aj za SDKÚ - DS a koniec koncov by som chcel aj apelovať na vás všetkých, poslankyne, poslancov, ak prídeme s takýmto riešeniami, ktoré preukazovateľne znemožnia, zúžia priestor, prípadne iným spôsobom zabránia čo len teoreticky čomukoľvek podobnému v Gorile, tak to podporme. Na to sme dostali mandát. A ak niečo v týchto voľbách vystavilo vysvedčenie, tak ľudia dali jasný mandát, aby sa to nikdy neopakovalo. Toto nemá jasné, že víťaza - porazeného. Toto nie je politický boj. Toto je zápas o to, aby náš štát prežil. A keď má prežiť, tak našou zodpovednosťou je nastaviť pravidlá tak, aby sa to nikdy nemohlo stať. Našou zodpovednosťou je doumožniť, aby sa konečne to vyšetrovanie mohlo, samozrejme, dokončiť, ale hlavne našou zodpovednosťou je odovzdať celý systém tým, ktorí prídu po nás v lepšom stave, s lepšími pravidlami a s osobnými príkladmi v konkrétnych kauzách, kde aj my ako poslanci bez obáv, nielen všeobecne sme išli a tieto prípady vyriešili. Či už to boli emisie, nástenkový tender, pozemky v Tatrách, a tak ďalej a tak ďalej. Myslím si, že toto je naša práca, toto je naša zodpovednosť voči demokracii a ja držím celému tímu palce a pevne verím, že v januári budeme ďalej. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem.
Veľmi krátko, pán predseda. Veľmi pekne vás, poprosím, do zápisu opraviť moje hlasovanie. Neviem prečo tam mám opačne, ako som mal. Len do zápisu.
Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Živnostníci a dohodári, ako spomenuli kolegovia, sú naozaj tí, ktorí budú výrazným spôsobom postihnutí pri tomto zákone.
Ja by som veľmi krátko povedal aj pánovi poslancovi Mihálovi, že to, čo v skutočnosti môže napraviť tento stav, je víťazstvo vo voľbách, pán poslanec Mihál. A tie voľby, voľby naozaj prišli, keďže bolo proste viacero ľudí z vtedajšej koalície, ktorí si dali záležať, aby tie voľby sme tu mali. A ľudia odmenili to vládnutie, na ktorom sme boli účastní. Za to sa netreba hanbiť. To si treba priznať. A netreba sa zase vyhovárať na to, že dnes sa to dá nejako napraviť inak ako normálnymi voľbami. Sami vidíte, koľko tu je dnes socialistov v tejto miestnosti, a je to úplne prirodzené a normálne.
To, čo hovorí pán poslanec Hlina, veľmi jednoducho, Alojz, ja som šokovaný, že vás baví, keď vám tlieskajú socialisti. Ja som šokovaný, že vám to pôsobí istým spôsobom dobre, lebo ináč by ste to nerobili. Menej tomu rozumiem. A myslím si, že tomu menej rozumejú aj ľudia okolo. Možno to bude mať nejaký výsledok, možno niečo prekvapivé z toho vygenerujete, ale čím dlhšie sa na to pozerám, tým sa mi na to horšie hľadí.
Ale chcem na záver povedať to, čo môžeme urobiť, a na to nepotrebujeme žiadne plamenné výzvy, na to nepotrebujeme žiadne poučovanie o tom, ako sa robí nejaký typ obštrukcie. To, čo môžeme urobiť, je hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia a vrátiť tento návrh vláde, aby ho prepracovala, obohatila o odborný názor, zviedla diskusiu, pri ktorej bude schopná dosiahnuť širšiu spoločenskú zhodu, a potom viedla Slovensko spôsobom, ktorý bude na prospech všetkým. Pevne verím, že sa takto zachováme. A pevne verím, že skôr či neskôr k tomuto pristúpime.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, končí v tejto chvíli prvé čítanie k návrhu zákona, ktorý asi najvýraznejším spôsobom za posledné desať, možno že aj dvadsať rokov ovplyvní podobu, ako budú vyplácané dôchodky, ako bude fungovať dôchodkový systém ako taký. Výrazným spôsobom ovplyvní živnostenské podnikanie a koniec koncov aj prácu na dohodu a ďalšie veci. Summa summarum týka sa to nielen jeden a pol milióna ľudí, ktorí si sporia na dôchodok, ale týka sa to takmer troch miliónov ľudí v rámci celého Slovenska.
Keď zarátam aj ten nepodarený úvod, ktorý uviedol tento zákon, a tri dni rokovania o tomto zákone samotnom, tak to vychádza, že už je to vlastne nejaký desiaty deň, ktorý o tomto zákone sa rozprávame. Stále som presvedčený a tá diskusia, aj keď veľmi chabá zo strany socialistov, mi dáva za pravdu, že tie názory sa nie veľmi zbližujú a nie veľmi vidím nejaké vážnejšie pochopenie celého problému tak, aby sme mohli o ňom fundovane a odborne debatovať. Je mi ľúto, že to takto musím konštatovať.
Ja som nevidel do diskusie prihláseného žiadneho opozičného poslanca, s výnimkou pána poslanca Petráka. Ako, ďakujem pekne, pán minister, ako, úplne sa priznám, presne ako u Freuda, prerieknutie. Ja to, čo by som rád videl, tak to sa človek prerečie. Je to holá realita. Ale nevidel som, hej. No, tak myslím, že sme sa všetci pochopili, o kom hovoríme. Ale budem používať teda ten termín socialisti. Tam sa nepomýlim, tam sa nepomýlim. Takže žiadneho socialistického poslanca okrem pána poslanca Petráka som nevidel diskutovať a myslím si, že to je na škodu. Myslím si, že to je na škodu hlavne preto, lebo pokiaľ dôchodkový systém a koniec koncov aj podmienky pre podnikanie sa budú meniť každé štyri roky, a dokonca v čase krízy je možné predpokladať, že aj častejšie, tak nikdy nebudeme mať niečo, o čo sa budú môcť ľudia priamo na celom Slovensku vážnym spôsobom oprieť. Ja sa priznám, že z tohto návrhu zákona okrem, nazval by som to takého falošného konsolidačného úsilia, ten výraz som vysvetlil vo svojom predošlom príspevku veľmi dobre, to znamená, že zároveň konsolidujete niečo, čo je krátkodobé, a výrazne strednodobú konsolidáciu financií nabúravate, nevidím nejaký vážnejší dôvod, prečo tu dnes sedíme a prečo to musíme urobiť v skrátenom legislatívnom konaní.
Čo ma mrzí podstatne viacej, že za celý deň ani pán minister, ani žiaden iný člen vlády a už vôbec nie pán premiér sa nevyjadrili k asi k najzásadnejšiemu odbornému názoru alebo odbornej požiadavke a výhrade, a to tej, že chceme mať stanovisko Národnej banky Slovenska, respektíve fiškálnej rady. Ja som presvedčený, že keď sa možno na tú tému rozprávali s ministerstvom financií, pán minister, alebo keď sa na vláde o tom rozprávali alebo aj s inými odborníkmi, možno na ministerstve, takže dajú za pravdu, že strednodobá udržateľnosť financií týmto zákonom výrazne utrpí. Výrazne utrpí, lebo, dámy, páni, napriek tým, alebo počas tých faktických poznámok, veľmi často prichádzali úvahy o tom, ako je niečo nevýnosné, nejaký druhý pilier, ako je výborný prvý pilier, ako nejaký nositeľ Nobelovej ceny hovorí, že všetko by malo byť pomaly z prvého piliera. Možno nájdete aj niekoho, kto bude hovoriť, že z nultého piliera. A dostávame sa vlastne do stavu, že napriek tomuto som presvedčený, a myslím si, že je to odborne podložený názor a nemali by sme sa toho báť ani na pôde Národnej rady, že strednodobá udržateľnosť verejných financií a dlhodobá udržateľnosť verejných financií je dôvod, pre ktorý bolo treba zaviesť tento druhý pilier.
Veľmi, veľmi stručne sa vyjadrím k tomu, čo pán Petrák tu ukázal, čo malo v sebe, mimochodom, výraznú a vážnu systémovú chybu. Hovoril už o tom pán poslanec Kaník. Ja to len zopakujem. Reagovať na to, že prvý pilier je dlhodobo neudržateľný vtedy, keď ten jav nastane, znamená nereagovať vôbec, lebo na to sa nedá zareagovať krátkodobým opatrením. Inými slovami povedané, musíte dlhodobo sporiť, aby ste mohli tú nerovnováhu, ktorá bola na tých krivkách mimochodom pekne nakreslená, vyvážili. O tom asi nebude sporu. Tak isto, keby sme viedli jednu serióznu odbornú diskusiu, došli by sme k rovnakému názoru. Mohli by sme spoločne požiadať fiškálnu radu o výklad a o analýzu dopadov rôznych variánt. Rôznych variánt narábania s dôchodkovým systémom ako celkom aj smerom ku celkovému dlhu krajiny. A koniec koncov aj k nejakej prognóze, ako by sa jednotlivé modely boli bývali vyvíjali. Je, bohužiaľ, pravda to, čo tu zaznelo viackrát, a treba to znova pripomenúť, že Slovensko už dávno nie je krajinou, ktorá prežíva nejaký typ "baby boomu", už dávno nie je krajinou, ktorá by sa mohla spoliehať na obrovský nárast populácie, ktorá vyváži, vyváži vlastne starnutie, starnutie ľudí. Chvalabohu teda, že sa dožívame vyššieho veku. A nanešťastie treba povedať, že ani to, po čom volajú mimochodom ľavicoví ekonómovia, socialistickí, a to je, zvýšenie produktivity práce nenastáva takým tempom, ako by sme si predstavovali. A práve toto je bod, pri ktorom by som sa chcel zastaviť, že prečo je dôležité sporiť a prečo je dôležité sa nespoliehať na to, že budúce roky budú lepšie ako roky minulé.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, my sme mali to, nazvime, nešťastie, ale to mala celá krajina, zažiť, že došlo k obrovskému poklesu vďaka svetovej finančnej kríze. Doteraz máme problémy v rámci Európskej únie a tie problémy sa nevyriešia tak isto behom pár rokov. A vieme, aké je to mať pokles hospodárskeho rastu, respektíve hospodársky pokles, dokonca medziročne, myslím, mínus štyri percentá. To bol ten najväčší. To zažili sme za prvej vlády socialistov od roku 2006 do roku 2010, v roku 2008. A práve tento argument je asi najsilnejším argumentom, prečo má zmysel, aby ľudia si sporili na individuálnych účtoch. No má to zmysel preto, lebo po prvé, demografická kríza alebo demografický vývoj, ak chcete, jednoznačne ukazuje, že tých pracujúcich na budúcich dôchodcov bude nepomerne menej, ako je to v súčastnosti. Ale keby sme od tohoto aj abstrahovali a predstavili si, že Slovensko sa prudko rozvinie technologicky a prudko stúpne vami spomínaná produktivita práce a že jednoducho ľudia budú zarábať toľko, že utiahnu týchto dôchodcov, no tak realita je taká, že to nenastane. Nenastane to, lebo nemáme žiaden vážny dôvod na podobný optimizmus. Vážené dámy, vážení páni, toto nie je už otázka socialistická versus stredopraví demokrati. Toto je otázka hotovej hospodárskej reality.
Veľmi často sa tu argumentuje tým, že ako to je v iných krajinách. Napríklad, ako je to v Čechách, kde rozprávajú snáď už desať rokov o zavedení druhého piliera, ale kde zápasia s rekordným štátnym dlhom. Vôbec to tam nemajú vyhraté. A to, že tam majú nejaké nižšie percento, zďaleka neznamená, že sú na tom podstatne, podstatne lepšie.
Myslím si, že to, čo by nás mohlo spojiť, je nejaká vízia o tejto krajine. A jej súčasťou by asi malo byť, a to, o tento názor by som sa rád s vami podelil, že tá prichádzajúca generácia bude mať lepšie podmienky ako generácia, ktorá dnes je v produktívnom veku. Ale pokiaľ im necháme naozaj obrovský dlh a ten dlh sa dá aj kvantifikovať, ktorý prvý pilier vytvára, lebo to je v skutočnosti spotreba na úkor tých, ktorí prichádzajú po nás, no tak budú mať podmienky horšie. Ich prirodzená reakcia môže byť dvojaká. Po prvé, že odmietnu platiť tak vysoké náklady na budúcich dôchodcov. Odmietnu, lebo nebudú vládať uživiť svoje vlastné rodiny, svoje vlastné deti. Alebo sa zdvihnú a opustia túto krajinu. Aj tieto prípady máme, aj páni socialisti veľmi často rozprávali o tom, ako odtiaľto ľudia sú vyháňaní za prácou niekde inde. Čož aj mňa mrzí, že nedokážeme takéto podmienky urobiť. (Hlas z pléna.) Nerozumel som? Čo, strata odvahy? No, nevadí, treba normálne buď nahlas, alebo sa prihlásiť na mikrofón.
Takže aj mňa toto mrzí a mrzí ma, že tí ľudia, tí ľudia naozaj odchádzajú. Lebo odchádzajú veľmi kvalitní ľudia a spravidla ľudia vzdelaní. To, ako bude vyzerať dôchodkový systém, má na to priamu náväznosť, lebo sa predpokladá, že ak budeme chcieť udržať to, o čom som tu ráno hovoril, ten dôchodkový systém z prvého piliera, ktorý dnes vy idete posilniť, tak neexistuje v tej trojčlenke urobiť nič iné, pán minister, len, alebo zvýšite odvody, alebo potom zvýšite vek odchodu do dôchodku. A dokonca možno, keď to naozaj bude naozaj také, že už tú debatu budeme viesť úplne vážne s naozaj reálnymi číslami, nie podľa toho, čo sa komu ideologicky hodí, tak možno obidve veci naraz. A práve tam vidím obrovskú šancu pre toto volebné obdobie. Keďže vidíme ako dopadá zatváranie si očí pred ekonomickou realitou v Grécku, koniec koncov v Španielsku, v Portugalsku, v Taliansku, tak by som bol veľmi nerád, keby Slovensko nasledovalo tento príklad. Bol by som veľmi nerád, keby Slovensko, vďaka tomu, že nemá dosť, nazvime to, politickej odvahy alebo vôbec odvahy nejakej osobnej pani poslankýň, pánov poslancov urobiť znesiteľné nielen tieto Vianoce, budúce Vianoce, ale napríklad aj Vianoce tých, ktorí prídu po nás.
O tom je tento zákon, ktorý výrazným spôsobom nakladá dlh na naše deti, či sa to páči, alebo nie. To znamená, celé toto konsolidačné úsilie, ktoré je stelesnené v tomto návrhu zákona, hovorí nasledovné: Spotrebujeme peniaze my tu a teraz. Nenechávame ďalšej generácii to, čo by sme jej ponechať mali, a nijakým spôsobom neriešime dôchodky tej generácie, ktorá v súčasnosti pracuje.
Považujem to za mimoriadne dôležité a kľúčové, lebo sa s týmto stretávam ja osobne šiesty rok na pôde Národnej rady, s touto večnou debatou, že či spotrebujeme veci tu, teraz a hneď, alebo budeme rozmýšľať aj nad rámec tohoto a budúceho roku, či dokonca tohoto a budúceho volebného obdobia. Považujem za veľmi nešťastné a nemôžem to nijakým spôsobom prehryznúť, že takto zásadná zmena sa udiala bez toho, aby verejnosť tomu dostatočne rozumela. Naozaj neviem, ktorý z tých dôvodov je ten hlavný a ktorý z tých dôvodov prevážil pri tom rozhodnutí, napriek vyjadreniam, ktoré tomu predchádzali, ísť do toho, že bude tento návrh zákona schvaľovaný v skrátenom legislatívnom procese. Neviem, ktoré z nich to boli. Či to bol strach z verejnosti alebo to bol strach z odbornej debaty. Nerozumiem tomu, prečo to bolo dôležité, nerozumiem tomu, prečo v tom pokračujeme. Pevne verím, že v niektorých z vás, hlavne v socialistoch, lebo vy máte väčšinu, sa istým spôsobom pohne zdravý rozum k tomu, keď budete stláčať to tlačidlo a podporíte návrh, aby sme vrátili tento návrh zákona na prepracovanie vláde hlavne preto, aby sme ho obohatili o stanovisko fiškálnej rady, aby sme ho obohatili o stanovisko Národnej banky Slovenska, aby sme zviedli serióznu odbornú debatu nad vývojom verejných financií nielen tento rok, ale aj rok budúci a všetky ďalšie, ktoré prídu potom.
Ja len pre také možno znekľudnenie vážených dám socialistiek, pánov socialistov poviem, že to, za aké peniaze si táto krajina požičiava na medzinárodných trhoch, je závislé nielen od krátkodobej konsolidácie, ale od strednodobej konsolidácie. A Slovensko tam je v pásme rizikových krajín a týmto návrhom zákona aj v tomto pásme samotnom zostane. Inak povedané, aj tento návrh zákona je príspevkom ku gréckej ceste, ktorej sa všetci obávame. Všetci sa jej obávame. Ale potom treba aj konať tak, ako cítime. To znamená, ak na ňu nechceme skĺznuť, tak by sme nemali destabilizovať ani strednodobé výhľady verejných financií.
Ďalšie, čo som počul v tej debate veľmi výrazne, je, že, také isté zarazenie, že ako môžu socialisti garantovať dvojnásobné zisky finančníkom? No, stalo sa. Stalo sa. Asi to nie je svetová rarita, asi to nebude tým, že to socialistické cítenie tak veľmi, veľmi robí len pre ľudí. Stalo sa, máte to v návrhu zákona. Okrem nejakých šumov, že nejak to budeme riešiť, som nepočul žiaden seriózny návrh, ani dokonca z úst pána ministra, ktorý to navrhuje, aby sa zdvojnásobili gáže, gáže finančníkov v dôchodcovských správcovských spoločnostiach, tieto ich rozpočty, aby sa im zdvojnásobili vlastne odmeny samotné. Tomuto naozaj nerozumiem, prečo to bolo dôležité? Lebo, mimochodom, to, na akej úrovni sú dnes, je predsa dané vaším zákonom. Čiže vy ste došli k záveru, že keď je kríza, tak sa najlepšie vyrieši, že finančníci dostanú dvojnásobné peniaze. Namiesto eura budú zarábať dve, namiesto 100 eur, 200 eur, 100 tis. eur, 200 tis. eur a tak ďalej a tak ďalej. Toto je pre mňa veľmi, veľmi nepochopiteľné, prečo ste sa uchýlili k takémuto postupu. Menej nepochopiteľné je, keď si spomeniem na slová pani kolegyne poslankyne Žitňanskej o záujmoch a týchto reprezentantoch, mimochodom v tom, čo ste, pán minister, tak výrazne obhajovali, radu solidarity, a mimochodom v tých všetkých jednaniach, ktoré ste mali aj práve s týmito finančníkmi, ktorým dávate dvojnásobok. Myslím si, že je to neseriózne, myslím si, že je to nesprávne.
A myslím si, že to svedčí o tom, akým spôsobom rozmýšľate, to znamená, rozmýšľate o ľuďoch, respektíve o tých, ktorí dnes pracujú a koniec koncov o našich všetkých deťoch, že nech si ony poradia do budúcnosti, ale finančníci tí musia dostať dvojnásobok hneď. Nepochopiteľné! Absolútne nepochopiteľné. A myslím si, že to len dokazuje kvalitu tohto zákona. Sú možné dve možnosti. Buď je to tam omylom, no to potom svedčí niečo o práci tohto ministerstva a vlády samotnej, alebo to tam je po dohode s týmito finančníkmi, to by som bol veľmi rád, keby ste nám na to odpovedali. A potom je to naozaj istá taká veľmi jednoduchá trojčlenka, občania, sporitelia zaplatia, vláda bude spokojná a nadelí samozrejme z toho hneď finančníkom to, čo im patrí.
Ja som presvedčený, že aj v tom, čo príde v druhom čítaní, opozícia bude, snáď až na málo, málo jednotlivcov, úplne jednotná. Predloží návrhy, ktoré umožnia zanechať, aby si ľudia sporili tak ako doteraz 9 percent. Predloží návrhy, ktoré výrazným spôsobom znormalizujú a vrátia tam, kam patria, odmeny finančníkom. Lebo keď už niekto má podiel na tej kríze, no tak finančníci to bezpochyby sú. A pevne verím, že o tomto budeme diskutovať omnoho konštruktívnejšie ako doteraz, lebo s výnimkou pána poslanca Petráka tá diskusia bola veľmi, veľmi slabá a veľmi, veľmi málo odborná a odpovedajúca na mnohé otázky, ktoré nás trápia.
Myslím si, že ten návrh, aby zostalo to delenie 9:9, respektíve 9 + 4,x a tak ďalej, čo všetko sa odvádza do Sociálnej poisťovne, je namieste. Myslím si, že musí padnúť. A myslím si, že stojí za úvahu ho podporiť. Rovnako si myslím, že keď by sme boli v tak katastrofálnej situácii, aj keď teda sa tomu čudujem, že klesá výber daní aj na budúci rok oproti tomu, čo bolo plánované, tam už žiadne výhovorky nepomôžu. Pevne verím, že v septembri si to z očí do očí povieme, ako je to možné, že sa nám ľudia odhlasujú z daňových povinností. Ako je možné, že keď máme hospodársky rast, klesá nám výber daní a dokonca si to aj plánujeme? Ako sú tieto veci vôbec normálne? Kto je zodpovedný za to, že na budúci rok niečo klesne? A koľko rokov, koľko rokov budeme sa ešte vyhovárať na niečo, čo trvalo tri mesiace?
Tak si myslím, že naozaj aj zoči-voči takýmto číslam, keby sme boli v tej situácii, že mimoriadne dramatickej, tak by bolo slušné si od sporiteľov požičať, nie im peniaze zobrať. Požičať si. To znamená, napríklad jeden rok znížiť povedzme na 6 %, keď je úplná kríza, úplná tvŕdza, na 4 %. Ďalší rok to vrátiť a dokonca to zvýšiť aj s nejakým záväzkom, kedy sa im to zaplatí. Myslím si, že to by bolo zodpovedné, bolo by to slušné zoči-voči sporiteľom a hlavne bolo by to slušné voči všetkým tým, ktorí dennodenne dnes chodia do práce. A ešte by to bolo slušnejšie zoči-voči deťom, ktoré majú, ktoré keď prídu, tak budú musieť naozaj, naozaj sa skladať na dôchodky celej tej mase, ktorá nám vlastne narastá vďaka nepriaznivému demografickému vývoju.
Znova sa vrátim k tomu, že aj týmto zákonom budeme vytvárať podmienky pre nasledujúcu generáciu. A povedzme si to tak, ako tomu rozumie bežný človek. Keď ich pridusíme astronomickými odvodmi v budúcnosti, a tam nebude veľa iných možností, pán minister, ako na to reagovať, tak oni jednoducho nebudú ochotní tu pracovať alebo nebudú mať zasa ďalšie deti. Budú jednoducho málopočetné rodiny, lebo ich nebudú vládať živiť. Vďaka tomu, že prvý pilier je neudržateľný. To nie sú len moje slová, vaše slová, pán minister, to sú slová aj pána premiéra. Zrovna mimochodom vtedy, keď prezentoval, aké fantastické výsledky má.
Ja už sa nechcem vracať k tomu prirovnania s tou Ponciho schémou, ale nie je to ojedinelý názor. Odporúčam naozaj odborne si naštudovať, čo to Ponciho schéma je a aké sú jej riziká a kam vedie, pokiaľ sa nasleduje. A tam hovoriť o tom, že teraz nám to vychádza dobre a v budúcnosti to je neudržateľné, to je holá pravda a je to mimoriadne nebezpečná záležitosť.
Vážené dámy, vážení páni, som presvedčený, že má zmysel tento návrh zákona dať, tak ako som navrhol pánovi spravodajcovi, späť na prepracovanie vláde aj preto, čo súvisí so živnostníkmi, aj preto, čo súvisí s dohodármi. Znova poviem to, čo hovoria viacerí experti, ekonómovia, akonáhle vy obmedzíte prácu na dohodu, akonáhle obmedzíte tento spôsob nejakého vzťahu, kde si človek môže privyrobiť ku svojmu zamestnaniu alebo ku svojmu štúdiu samotnému, dostanete tých ľudí do dvojakej situácie, buď prestanú pracovať a tým pádom zvýšite nároky na sociálny systém, pán minister, to bude vaša kapitola v rozpočte, alebo spôsobíte to, že prejdú na čiernu prácu a tým sa zase ochudobní celý štát, lebo sa neplatia žiadne dane. Mimochodom sa podporuje to, čo ste si na budúci rok naplánovali, to znamená výrazný výpadok v daniach oproti prognóze, a podporí sa to, čo je také moje silnejúce podozrenie, že firmy odchádzajú zo Slovenska vďaka vašej hospodárskej politike, hlavne tej, ktorú ohlasujete do budúcnosti a ktorú budeme prejednávať tu v septembri, v októbri. A naviac budú nielen firmy, ale aj títo jednotlivci obchádzať celý systém, lebo nebudú mať možnosť, ako sa za prijateľnú hodnotu zamestnať v rámci vami tvorenými zákonmi.
Ja som počul veľmi dobre, že aké benefity pre dohodárov, čo všetko im ponúkate v rámci tohoto zákona. No, vážené dámy, vážení páni, to malo už charakter zamestnania. To znamená, ak niekto chce dať tieto benefity, ktoré ste tu spomínali, tak, nech sa páči, kľudne si takého človeka zamestná. Dohodári, to je väčšinou naozaj prípad ten, že niekto popri štúdiu, popri inej práci si privyrobí na menej počet hodín týždenne, však to je v zákone dané, a privyrobí si tak, že vytvára hodnoty a dokonca z toho platí aj dane. Som presvedčený, že týmto spôsobom podkopávať hospodársky rast, lebo sa jedná o osemsto tisíc ľudí, a to už je číslo, ktoré môže podkopávať hospodársky rast, alebo presunúť v tom, bohužiaľ, v lepšom prípade do čiernej práce, lebo je to furt lepšie, ako keby tí ľudia sedeli na podpore, tak sme naozaj v situácii, že si podkopávame istým spôsobom vyhliadky na to, že sa z tejto krízy dostaneme vlastnými silami.
A toto úplne, úplne do bodky platí aj pre živnostníkov. Ja chcem poukázať na to, čo existuje, taká možno nejaká ilúzia o živnostníkoch, že väčšinou sú to ľudia, ktorí sú zamestnaní a zároveň fiktívne živnostníci, respektíve sú to ľudia, ktorí majú nejaké nadštandardné príjmy. Bohužiaľ, opak je pravdou. V mnohých prípadoch sú to ľudia, ktorí sú hospodársky, celé to ich hospodárenie, živnostnícke, je na hrane. Je na hrane. Dokonca mnohí z nich aj zamestnávajú ľudí a zvažujú, či uprostred krízy živnosť položia, alebo nie. Ja som stretol desiatky ľudí, ktorí hovoria, že keď prijme sa tento typ zákona, tak oni živnosť položia, respektíve si založia firmu mimo Slovenska so všetkými následkami, ktoré to má. Mimo Slovenska znamená, budú sa snažiť, moderne povedané, optimalizovať dane, respektíve pre nás, čo tu sedíme, zrozumiteľne, znižovať príjem do tohto štátneho rozpočtu. Ja som presvedčený o tom, že živnostníci sú ľudia, ktorí naozaj by si zaslúžili ďaleko väčšiu úctu. Zaslúžili by si, naopak, ochranu, lebo nestoja sociálny systém ani cent. Naopak, produkujú a sú najväčší zamestnávatelia v rámci Slovenska. Najväčší v zmysle takom, že zamestnávajú najviac ľudí. Ja rozumiem tomu, že ťažko im nájsť miesto v nejakej rade okolo stola, kde sa pretláčajú rôzni bankári, finančníci, ktorým ste vďaka tomu, že tam boli, zdvojnásobili poplatky a oni jediní budú profitovať z tejto krízy ako prví. Uvidíme, kto bude ďalší. Hádam v septembri zbadáme nejaké možno privatizačné úsilie, možno nejaké ďalšie kroky, ktoré sa pripravujú, lebo sledujem, že je tu taký záujem vykúpiť za drahé peniaze podiel v jednej zdravotnej poisťovni. Myslím si, že to bude vážnou témou na september, že za koho peniaze to bude. A povedzme si to otvorene, ak schválite tento zákon, tak to bude úplne jasné, za peniaze sporiteľov, či sa to niekomu ľúbi, alebo nie.
Chcem sa vrátiť znova k živnostníkom. Akonáhle nebudeme živnostníkov chrániť, tak nám znova spadnú do sociálneho systému, respektíve budú čerpať zo sociálneho systému a dosiahne sa presný opak. Namiesto toho, aby sme zvýšili hospodársky rast, tak my ho znížime, a naviac zaťažíme výdaje štátu ďalšími a ďalšími sumami. V tomto je tento zákon nevyvážený. Ja by som očakával, že vláda, ktorá má ambíciu dostať Slovensko z tej krízy, do ktorej sa dostalo, bude dbať o to, aby podporovala hospodársky rast a aby podporovala strednú a dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Mimochodom obidve opatrenia máte aj v odporúčaniach OECD, aj Európskej komisie. A hlavne bude chrániť vždy tých, ktorí sú tí najslabší. To znamená tých, ktorí dnes pracujú a sporia, tých, ktorí budú odkázaní na ten dôchodkový systém, ktorý je, citujem vášho pána predsedu, "neudržateľný", a napríklad tých, ktorí sú dnes s hospodárením na hrane. To znamená, týka sa to živnostníkov a koniec koncov tých, ktorí si privyrábajú tým, že pracujú na dohodu. Tento úder, ktorý vlastne posielate trom miliónom ľudí prostredníctvom tohoto zákona, im výrazne sťaží tie podmienky, ktoré tu sú. A keby to malo mať aspoň ten efekt, že sa potom výrazne uľaví nejakým generáciám po nás, no tak by som si povedal, že rozumiem tomuto druhu socialistickej politiky. Ale ani jeden odborník nepovie, že tí, ktorí prídu po nás o desať - dvadsať rokov, budú mať jednoduchšie platenie odvodov na dôchodky ľuďom, ktorí tu budú žiť. Všetky tie teórie, ktoré sa spriadajú kde-kade, v nejakých odborných komisiách o imigrácii a podobné záležitosti, to je jednoducho, to je hlúposť. Buď to tu urobíme pre ľudí, ktorí tu dnes žijú, alebo potom naozaj zase povedzte po pravde, že chcete, aby budúce dôchodky platili nejakí ľudia z inej časti sveta, ktorých sem budete pozývať.
Mimochodom ako Bratislavský župan vám hovorím, nie je to ojedinelé, riešilo sa to tu tak po morových hranách, ale pevne verím, že táto socialistická vláda nechce mať podobný prívlastok. Pevne verím, že sa chopíme rozumu a urobíme dve veci. Prvá je, že dáme šancu odborníkom, aby sa vyjadrili k tomuto návrhu zákona, aký bude mať dopad na verejné financie. A druhá, tá je čisto v našich rukách vzájomných, je to, že si povieme, že možno šesť rokov sporenia sa o dôchodkovom systéme nateraz stačilo a urobíme jedno veľmi silné gesto: pokúsime sa dohodnúť istým celospoločenským konsenzom, ako má vyzerať dôchodkový systém. Keď už teda mimochodom si beriete príklad z Čiech, tak tam sa o túto dohodu pokúša. A bude nám to trvať kratšie ako tam, čiže nie celú dekádu, urobíme to v tomto volebnom období. Som presvedčený, že pokiaľ budeme mať viacej odbornosti v našich debatách, pokiaľ dáme viacej šancí renomovaným inštitúciám, aby nás poinformovali o svojom názore, pokiaľ si tu napríklad za seba dáme istým spôsobom modely, ako by sa mohol vyvíjať dôchodkový systém, tak si budeme vedieť medzi tým vybrať. Pokiaľ budeme diskutovať viacej odborne a menej ideologicky, tak nemám obavu, že by sa to nepodarilo.
Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, čaká nás, bohužiaľ, z vášho rozhodnutia aj druhé čítanie. Druhé čítanie prakticky hneď teraz, možno nejaké nočné rokovanie výborov a znova tento maratón, keď budeme pozmeňovacími návrhmi k tomuto zákonu dávať znova a znova šancu socialistom, aby sa chopili zdravého rozumu a ochránili to, čo si myslím, že bolo vybudované správne pri druhom pilieri napriek všetkej tej kritike. A len pripomeniem, že vďaka nemu aj predošlá socialistická vláda v rokoch 2006 - 2010 mohla pomerne s malými stratami prejsť cez prvý úder krízy. Lebo nám všetci dôverovali, že máme stabilný dôchodkový systém, respektíve stabilnejší, ako bude vtedy, keď urobíte zmeny, ktoré dnes plánujete spraviť.
Vážené dámy, vážení páni, na záver by som vás chcel poprosiť, aby ste pri hlasovaní zohľadnili aj iné kritérium, ako je vôla vášho poslaneckého socialistického klubu, to je hlavne smerované k socialistom. Aby ste zohľadnili, že žiadna zo strán nepovedala a už vôbec nie nezdôvodnila, prečo by mal klesať odvod do druhého piliera. Aby ste zohľadnili záujmy terajšej generácie, ktorá pracuje a nebude mať na dôchodky, lebo sami tvrdíte, že tento dôchodkový systém je neudržateľný. Aby ste zohľadnili záujmy generácie, ktorá dnes chodí do školy a pripravuje sa a vzdeláva sa pre budúce uplatnenie v spoločnosti. Aby ste vrátili tento návrh zákona naspäť vláde. Ja si myslím, že to nebude žiadna hanba, keď sa povie, berieme si tento návrh naspäť, možno sme konali príliš rýchlo, potrebujeme isté odborné názory. (Hlas z pléna.) Ako? Naozaj ako toto, pri všetkej fantázii, pri všetkej fantázii, neviem ako grécke mýty s týmto súvisia. Ale dobre, dobre. A aby sme zobrali toto, toto do úvahy a naozaj podporili myšlienku, že nech o tom rozhodneme na základe odborných názorov, nech o tom rozhodneme tak, aby sa z toho nemusela v budúcnosti robiť politika, a nech rozhodneme tak, aby tí, ktorí, keď budú prichádzať po nás, našli to prostredie lepšie, ako sme ho našli my, keď sme prišli. Myslím si, že to je zárukou v rozvoji spoločnosti nielen v čase prosperity, ale aj v čase krízy.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, všetci tí, ktorí ste sa prihlásili s faktickými na moje vystúpenie, vám chcem veľmi pekne poďakovať za konštruktívny prístup, ba dokonca, až na niektoré výnimky, za hlboké pochopenie toho, prečo som hovoril aj o tých ideologických dôvodov.
Nebolo mojím účelom vás nejako zosmiešniť, zhodiť alebo niečo podobné. Bolo jednoducho, to je istý druh pátrania, prečo popierame ekonomickú a matematickú realitu. Ja by som chcel poukázať na niečo, čo v tom vystúpení som považoval za úplne najdôležitejšie. Lebo túto debatu môžeme viesť ďalej aj pri nejakom ústavnom zákone alebo pri iných prípadoch, a to je, že ten zákon by sa mal vrátiť naspäť vláde, aby sa k nemu vyjadrila fiškálna rada. Je to orgán, ktorý sme zriadili práve na takéto prípady, kedy páni ministri alebo vláda alebo páni poslanci majú pochybnosti o tom, aký dopad na verejný dlh a na stabilitu verejných financií bude to-ktoré opatrenie mať. Tento zákon vôbec nemá takéto vyjadrenie.
A chcel by som poprosiť znova, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, podporte môj procedurálny návrh, aby sme vrátili tento zákon na prepracovanie, aby sme si vypýtali stanovisko Národnej banky Slovenska aj fiškálnej rady, aby sme sa vedeli zodpovedne rozhodnúť o dôchodkoch nielen tých, ktorí sú dnes v dôchodkovom veku, ale aj o dôchodkov všetkých, ktorí dnes pracujú, a koniec koncov aj dôchodkoch našich detí. Je to naša zodpovednosť. Nikto to z nás nesníme. Neexistuje žiadna politická centrála a dokonca ani ideologická príručka, ktorá z vás túto zodpovednosť zoberie. Budeme o tom hlasovať a poprosím vás o podporu. Dajme odborníkom šancu vyjadriť sa k tomuto zákonu. Doteraz tú šancu nemali.
Ďakujem veľmi pekne.