Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, toto, tento, táto dvojica návrhov zákonov má vyriešiť prípad, ktorý zďaleka nie je taký jednoduchý možno, ako na prvý pohľad vyzerá. Ja by som chcel oceniť to, že predkladateľ predložil návrhy zákona oba, ktoré reagujú na súčasnú situáciu, hoci táto vlastne sa zbierala mnoho, mnoho rokov, a nie je to len problém Bratislavy ako hlavného...
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, toto, tento, táto dvojica návrhov zákonov má vyriešiť prípad, ktorý zďaleka nie je taký jednoduchý možno, ako na prvý pohľad vyzerá. Ja by som chcel oceniť to, že predkladateľ predložil návrhy zákona oba, ktoré reagujú na súčasnú situáciu, hoci táto vlastne sa zbierala mnoho, mnoho rokov, a nie je to len problém Bratislavy ako hlavného mesta a Bratislavského kraja. Pokúsim sa byť stručný, ale pomerne odborne presný.
Prvá vec, ktorá je veľmi dôležitá, treba ju pomenovať, že aj obyvatelia Bratislavy sú obyvateľmi Bratislavského samosprávneho kraja, čiže nedalo by sa týchto ľudí deliť celkom dobre. Máme ich tu 640-tis., ale chcem upozorniť aj na to, že najmenej, a tie odhady sú najmenej od 100- do 300-tis. ľudí, sem dochádza normálne za prácou ešte do tohoto územia pravidelne na týždňovej báze.
Naviac treba povedať z takých tých faktických pripomienok, poviem najprv o tých jednoduchých, k takým tým zložitejším, že cez toto mesta prechádza drvivá väčšina exportu a zároveň aj importu, či už ako v automobilovom priemysle alebo aj v ostatných priemysloch, čiže práve po týchto našich cestách, ktoré sú tu, sa tento vlastne tovar dopravuje. A máme takú situáciu, že hoci nám to vlastne ukázala táto zima priamo na výtlkoch, tak tá situácia je podstatne, podstatne horšia, a to nielen na cestách druhej, tretej triedy, ale aj na tých ďalších. To znamená či prvej triedy, ale potom aj tých úplne miestnych komunikáciách.
Hovorím o tom preto, lebo, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vzniká tu niečo, čo sa dá nazývať investičný dlh v rámci cestnej infraštruktúry, a už na tomto modeli, ktorý pomerne dobre opísal pán kolega Miškov, keď uvádzal oba návrhy zákonov, tak na tomto modeli sa dá dokázať a ukázať, akým spôsobom to vyzerá, keď tento investičný dlh neriešime a tlačíme ho pred sebou. Bratislavská župa, pokiaľ by mala tie cesty, ktoré má vo svojom portfóliu, urobiť tak, že nielen povrchovo, tak ako ste pán Miškov hovorili, pán poslanec, ale mala by urobiť poriadnu opravu, tak to je cez 100 mil. eur. Realita je taká, že keby všetky župy v rámci celého Slovenska chceli podobným spôsobom kvalitne opraviť cesty, aby mali trebárs takú úroveň napríklad ako v Rakúsku, a to nehovorím o šírke, hovorím len o opravení toho, čo dnes existuje, tak to ide až ku miliarde eur. To sú čísla, ktoré sú tak astronomické, že žiadna daň z motorových vozidiel, ani len náznakom v horizonte desiatich rokov a ešte aj dlhšie takúto sumu nepokryje.
Hovorím to preto, lebo toto už nie je iba o obyčajnej údržbe, to je aj o tom, že keď máte klasickú teóriu ekonomickú, že máte nejaký majetok, respektíve máte aj nejaké stroje, či už hnuteľný alebo nehnuteľný, treba sa oňho starať. Každý rok treba na ňom vytvárať niečo, čo sa nazýva oprávky, a vlastne istým spôsobom ten majetok udržiavať v jeho pôvodnej hodnote. To je to, čo sa v prípade ciest nedeje, a povedzme si to normálne otvorene, desiatky rokov, či v Bratislave, Bratislavskej župe alebo iných župách. Nie je to z toho dôvodu, že tie peniaze sa dávajú niekde inde, je to z toho jednoduchého dôvodu, že celý systém na to nemá peniaze, lebo naozaj vyrobiť miliardový dlh na cestách druhej a tretej triedy, to nie je niečo, čo mohlo vzniknúť zlými rozhodnutiami niekde v manažmente, ale je to naozaj zlým systémovým rozhodnutím, ktoré tu funguje vyše desať rokov.
Hovorím o tom preto, aby sme nežili v nejakej ilúzii, že tento návrh zákona, hoci pomáha, hoci pomáha v tejto situácii, radikálne zmení tento investičný dlh, ktorý tlačíme pred sebou. Inými slovami, je to niečo, čo má momentálnu situáciu vyriešiť, má ju vyriešiť spôsobom, ktorý ja považujem za dobrý, ja sa aj k tej technike vyjadrím, a myslím si, že dokonca v tejto chvíli je jeden z mála hneď dostupných. Jeden z mála hneď dostupných. Ale na druhej strane musím popravde povedať, že debata o tom, že ako ďalej, a to nielen v prípade Bratislavy a Bratislavskej župy, ale aj všetkých ostatných žúp, bude musieť prísť prakticky ihneď tak, aby sme tento veľký investičný dlh spoločne nejakým spôsobom znížili a neboli jeho obeťami, ale aby sme naozaj ho radšej znižovali a netlačili pred sebou.
Hovorím o tom úplne jasne preto, lebo samozrejme aj mňa ľudia sa pýtajú, ako je možné, že v Bratislave za chvíľu budeme jazdiť traktorom. A tá realita nie je len o tom, aké peniaze sú na bežnú ročnú údržbu. Tá realita je hlavne o tom, že sa tie cesty podstatným spôsobom kazia takrečeno od podstaty alebo odspodu, to znamená od toho, kde vlastne sa istým spôsobom tá jednoduchá reprodukcia tohoto nehnuteľného majetku nedeje. Tá jednoduchá údržba, kde každý rok musíte niečo investovať, aby cesta zostala poriadnou cestou.
K návrhu oboch zákonov poviem takých pár poznámok. Tá prvá je, že to rozhodnutie, ako sa rozdeľujú peniaze, padlo o vyše dekádu dozadu a zdá sa, že je čas urobiť v ňom nejakú korekciu. Samozrejme, že možno namietať, že potrebujeme systémovú korekciu, ktorá bude fungovať pre všetky župy, pre všetky krajské mestá atď., atď. Ja len také poznámky k tomu, že z čoho treba vychádzať. Tú prvú som hovoril, že obyvatelia mesta sú tiež obyvateľmi župy. A tá druhá, v podstate vážnejšia, lebo toto bola taká povedzme nevinná, tá podstatne vážnejšia pripomienka k tomu celému je tá, že daň z motorových vozidiel, no, nebola primárne určená na cesty. Väčšinou sa používa na cesty a dopravu ako takú, ale rovnako ako miestna daň, to znamená to, čo platíte z toho, čo máte byt, parcelu atď., nie je určená na to, aby sa z nej opravoval chodník primárne, ale je určená na chod celej samosprávy. Je to veľmi podobné s touto cestnou daňou. Ja si uvedomujem s takým odstupom času, keď na to pozerám, že možno to nebolo šťastné riešenie. To pripúšťam. Možno to nebolo šťastné riešenie, lebo ťažko sa to ľuďom vysvetľuje, prečo tá alebo oná daň ide tam alebo onam. Možno daňový mix by bol lepší. Podstatne by bol stabilnejší, veľmi by som možno aj o ňom uvažoval. Možno nejaké iné typy daní, myslím si, že niečo, čo by bolo zrozumiteľnejšie ľuďom, by vôbec nejako nezaškodilo. Ale to, čo je kľúčom k tomu celému, je, že každá samospráva, rozumej aj miestna, aj regionálna, má jednu daň, ktorú si môže nastaviť, to znamená buď miestnu daň, alebo daň z motorových vozidiel, a podľa ktorej môže financovať svoje priority. To treba povedať a tento princíp považujem za veľmi, veľmi správny. Lebo tá samospráva si môže vlastne určiť, akým spôsobom sa chce rozvíjať, je zodpovedná zoči-voči samotným občanom a môže vlastne nadstaviť aj výber daní, ale aj ich potom spotrebovanie.
Tá druhá poznámka, ktorú k tomu chcem povedať, je, že áno, asi by sme tu nesedeli, pokiaľ by nebola kríza a pokiaľ by príjmy či mesta, či župy neklesli vlastne o niekoľko rokov dozadu. To považujem za úplne kľúčové, pritom samozrejme ceny narástli. Považujem to za kľúčové, lebo vtedy by sme asi rozprávali iným spôsobom, rozmýšľali by sme, ako ísť smerom dopredu. A práve to, že sa vlastne príjmy znížili, potom znemožnilo aj hlavnému mestu, ale mimochodom aj nielen hlavnému mestu, ale aj niektorým župám, sa o tie cesty starať adekvátnym spôsobom. Hoci podotýkam, že nikdy sa nestarali tak, aby netlačili pred sebou ten na začiatku spomínaný veľký miliardový investičný dlh.
Riešenie, ktoré vidím, je naozaj v dvoch rovinách. A teraz sa bavíme o dvoch kvázi bratislavských zákonoch. Riešenie je v tom, že áno, presuňme časť peňazí z tejto dane do Bratislavy ako hlavného mesta, ale zároveň urobme aj kompenzáciu práve vzhľadom na spomínané okolností, že výber dane, alebo, respektíve prerozdeľovanie dane z príjmov fyzických osôb práve v tej úrovni od 50 do 90 eur na hlavu na Slovensku, kedy Bratislava, ktorá vyrobí najviac, má najmenšie prerozdelenie daní, tak je naozaj, naozaj nespravodlivý. Ja nechcem zachádzať do príliš veľkých hĺbok, lebo si uvedomujem, že by to mohlo smerovať k tomu, že teda debatujeme o regionálnych rozdieloch a ako ich budeme financovať, ale len upozorním na to, že keď máte polovicu oproti príjmu z iných krajov, alebo povedzme to tak, že iba dve tretiny, tak je to podstatne, podstatne ťažšie takto fungovať. Toto sa ináč, vážené dámy, vážení páni, netýka len Bratislavskej župy, to sa týka mimochodom aj Bratislavy ako mesta, lebo na to to platí tak isto, a tak isto jeho mestských častí.
Neexistuje podľa mňa iný spravodlivý spôsob, ako to trvale vyriešiť, ako len to, že dáme naozaj jednu vážnu debatu o fiškálnej decentralizácii a pozrieme sa, čo z toho financujeme, kde je aká úroveň cien, kde je aká úroveň platov, tak aby to bolo spravodlivejšie. Môžeme sa inšpirovať tu hneď vedľa v Rakúsku, kde to majú iným spôsobom urobené a podstatne spravodlivejším, alebo si hľadať potom aj nejaký vlastný model, ako to vyriešiť. Určite však treba reagovať na tú katastrofálnu situáciu, ktorá dnes na cestách je. Čiže naozaj ten model týchto dvoch zákonov, ktoré riešia vlastne to, že za prvé, presúvajú časť peňazí smerom na mesto, a za druhé, tento výpadok vlastne kompenzujú cez daň z príjmu fyzických osôb, respektíve z podielu na dani z príjmu fyzických osôb, je spravodlivý.
Robí nasledovnú vec: umožňuje Bratislave ako mestu lepším spôsobom sa starať o cesty samotné. Zároveň nevytvára deficit na Bratislavskej župe. Jednoducho voči Bratislavskej župe je to neutrálna operácia a to považujem za kľúčové, lebo mimochodom máme podpísané memorandum, ktoré hovorí o tom, aký deficit Bratislavská župa má. No tak urobiť doňho dieru nejakým zákonom by bolo veľmi, veľmi neseriózne. Čiže v tomto zmysle ako nič to neprispeje, ani plus, ani mínus, Bratislavskej župe. Rieši to problém priamo bratislavských ciest, ktoré sú naozaj v podstatne, podstatne horšom, horšom alebo v horšej kondícii.
Dovolím si práve pri tejto príležitosti sa vyrovnať aj ešte s niektorými poznámkami, ktoré počúvam práve možno z iných krajov a ktoré tú debatu trochu posúvajú z takej roviny hlboko technickej, stavebnej, racionálnej do roviny trochu emocionálnej. Tá debata je o tom, že koľko máme napríklad v meste a na župe ciest. V zásade je to možno, ciest druhej, tretej triedy, niekde medzi 500 - 600 plus možno 200 - 300 v rámci Bratislavy ako takej. Pomerne málo. Ale, kolegyne a kolegovia, keď si zrátame intenzitu cestnej dopravy, a tá je taká, že najviac zaťažené cesty v niektorých krajoch nemajú ani štvrtinovú intenzitu oproti tomu, čo má cesta z Bratislavy do Pezinka alebo z Bratislavy do Senca, veľmi odporúčam sa tam ísť ráno a poobede pozrieť, ani štvrtinovú, tak dôjdeme k spravodlivejšiemu prerozdeľovaniu, ako sú obyčajné kilometre alebo metre štvorcové. A to je napríklad kilometre krát intenzita. To znamená, povedzme si, koľko je tam tých áut. Povedzme si, koľko áut za hodinu tam prejde. Dôjdeme k niečomu, čo je nepomerne spravodlivejšie, lebo aj taký úplne zdravý jednoduchý, alebo zdravá jednoduchá úvaha hovorí, no cesta, po ktorej nikto nejazdí, sa skoro neopotrebováva oproti ceste, po ktorej jazdia kamióny, ktoré majú váhu nákladného vlaku.
Ešte raz to zopakujem, nie je to len o kilometroch a o tej šírke tých ciest, ale je to aj o tom, čo po nej jazdí. To znamená, keď po nej jazdí 10-krát viac áut, alebo keď po nej jazdia proste ako státisíce áut, ako to máme v niektorých prípadoch práve tu v Bratislavskej župe a koniec koncov aj v meste Bratislava, tak to je podstatne, podstatne horšie pre tie cesty, ako keď po nich jazdí menej a menej áut. Takže treba aj tú intenzitu dopravy zarátať, treba vedieť, koľko aut tam chodí a dokonca aj akých áut. Lebo je to obrovský nepomer, keď ide osobné auto, dodávka, ávia, alebo potom spomínaný kamión, ktorý skutočne si myslím, že keď sa objaví napríklad tu v meste, no tak tu nemá čo robiť, lebo tu zničí viac ako tisíc áut, ktoré by tam prešli, osobných.
Čiže tá debata by mala byť aj o tom, keď už budeme hľadať nejaký vzorec, ako v budúcnosti nakladať s peniazmi na cesty, zarátajme aj to, čo po nich jazdí. Každý normálny človek pochopí, že kde sa nejazdí alebo sa málo jazdí, no tak tam naozaj podstatne menej sa tá cesta samotná opotrebováva. Samozrejme, môže niekto namietať niečo ešte, že treba zarátať počasie, údržbu a sneh a teplo a všetky tieto veci. To všetko je pravda, je to hlboko odborná debata, ale zároveň treba mať aj takú základnú spravodlivosť, že teda postarajme sa o tie cesty aj z hľadiska toho, akú veľkú záťaž na sebe nesú, alebo akú veľkú záťaž dokážu vydržať, respektíve ako rýchlo sa opotrebovávajú.
Chcel by som podotknúť, že toto riešenie, hoci je dočasné, ukazuje vlastne istým spôsobom krok správnym smerom alebo krok k správnemu riešeniu veci. Treba upútať pozornosť a treba sa veľmi vážne zapodievať tým obrovským investičným dlhom, lebo to nie je len o nových fabrikách, a hoci to má predkladateľ v tomto pravdu, je to mimochodom o fabrikách, ktoré tu máme dnes. Akonáhle by došlo k nejakému vážnejšiemu výpadku v oblasti infraštruktúry, to znamená, že by niektoré cesty sa stali ťažko prejazdné alebo neprejazdné, no tak to má priamy dopad na to, čo dnes zažívate, či už v automobilovom priemysle alebo aj v iných a iných priemysloch, hlavne aj v elektrotechnickom, ale aj v ďalších, kde sa prakticky dnes pracuje tak, že nemáte sklad, všetko je just in time, všetko je na kolesách, ale sa ráta, že Kamil v danom okne príde a v danom okne odíde a nebude niekde stáť v nejakej zápche a už vôbec nie na tom, že cesta je rozbitá. Ak toto nedokážeme urobiť pre jednak domácich podnikateľov, ale aj zahraničných investorov, no tak sa stávame veľmi prudko neatraktívni. Stávame sa veľmi prudko neatraktívni. A tam je jeden veľmi výrazne zdvihnutý prst, že ak existuje miliardový deficit v tejto cestnej infraštruktúre, tak skôr či neskôr tento jav nastane.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja by som vás mohol zásobiť ako bratislavský župan normálnymi konkrétnymi príhodami, ktoré cesty si môžete pozrieť, a uvidíte už tu pár sto metrov od parlamentu, že sú do veľkej hĺbky poškodené a jazdia po nich dennodenne desaťtisíce áut. A mohol by som hovoriť, ako vám hovorím, na bicykli jak vidím tie obrovské ryhy. A to znamená, že to podložie je do hĺbky vlastne istým spôsobom vymlátené, neviem, nepoznám lepší výraz, ale to možno vie lepšie, stavební inžinieri alebo dopravní inžinieri vedia objasniť. Ale hovorím o tom aj preto, lebo viem, že je, to je aj inde. Keď hovorím o tom obrovskom investičnom dlhu miliardovom, tak viem, že je to aj inde. To už nemá regionálny charakter, to má charakter toho, že či chceme, alebo nechceme mať kvalitnú infraštruktúru a ako k tomu budeme pristupovať.
Keď si tie čísla spočítate, koľko tá cestná daň robí a koniec koncov, aké sú rozdiely v rámci jednotlivých krajov a koľko to robí v sumári, tak zároveň zistíte, že naozaj nie je jednoduché riešenie, že prerozdelíme pár čísel a všetko bude naveky v poriadku. Práve naopak, je to o tom, že tam asi chýba zhruba jedna nula, aby sme sa dostali do stavu, kedy, kedy potom môžeme v rámci celého Slovenska cesty výrazným spôsobom dať opraviť. Ja nie som človek, ktorý by spoza tohoto pultu navrhoval nejaké zadlženie alebo nevedel, čo to znamená, keď poviem, že chýba niekde skoro jedna nula, ale hovorím to ako holý fakt, o ktorom treba uvažovať. A rovnako, ako tu vedieme vážne debaty o tom, že čo bude s druhým pilierom, ako bude vyzerať deficit celej republiky, no tak veďme aj vážne debaty o tom, keď máme takto ako veľký infraštrukturálny dlh.
V tomto vnímam obidva návrhy zákonov ako prvý príspevok k tomu, aby aj táto debata sa ocitla na pôde parlamentu, aby sme sa potom nepozerali za dva, za tri, za štyri roky a možno, že ešte skôr, na to, že sa nám tu masívne, masívne, máme masívne výpadky v infraštruktúre ako takej. Myslím si, že oba návrhy zákonov majú zmysel, pokiaľ budú obidva posunuté do druhého čítania. Môžme si tam dať aj odbornejšie argumenty, môžme si tam dať naozaj veľmi precízne čísla. Chcel by som, kolegyne, kolegovia, poprosiť o to, aby ste podporili tieto dva návrhy zákonov preto, lebo riešia síce akútny problém, ale zároveň aj ukazujú na chronický problém, ktorý riešiť budeme musieť, a ukazujú naňho správnou, správnym prstom alebo zo správneho uhla.
Veľmi, veľmi rád si vypočujem ďalšie pripomienky, veľmi, veľmi rád aj v druhom čítaní sa odborne k tomuto vyjadrím, k týmto veciam, ale som presvedčený, keď sme sa začali práve v tejto chvíli zapodievať obrovským infraštrukturálnym dlhom, to už samozrejme nie je len problém Bratislavy, Bratislavskej župy, no tak potom ten problém dotiahnime dokonca. Začiatok je v týchto dvoch zákonoch, ale kľudne pokračujme v celom prerozdeľovacom mechanizme smerom ďalej a naozaj robme to tak, ako sa sluší a patrí. To znamená, môžme mať možno aj rôzne názory podľa toho, z ktorej časti politického spektra sme, môžme mať rôzne názory možno podľa toho, odkiaľ pochádzame v rámci Slovenska, ale mali by sme mať rovnaké názory na to, že čo ktoré číslo, číslo znamená, a tým pádom to by nás malo zjednocovať. Máme tento problém všetci a musíme ho všetci vyriešiť. A takto vnímam aj tieto dva návrhy zákony. Poprosím vás o podporu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
