Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako som zrátal, v celkovom počte 19, mimoriadne bohatom. Čo ma trošku prekvapuje, pretože keď sa hovorí o školstve, hovorí každý o školstve, pomaly každý mu rozumie, no a keď ideme rokovať o školstve, tak ako je tu nejaká bieda, čo sa týka počtu poslancov.
Začnem trochu zoširšia aj v súvislosti s tým, že pán minister je historik, a nedá...
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako som zrátal, v celkovom počte 19, mimoriadne bohatom. Čo ma trošku prekvapuje, pretože keď sa hovorí o školstve, hovorí každý o školstve, pomaly každý mu rozumie, no a keď ideme rokovať o školstve, tak ako je tu nejaká bieda, čo sa týka počtu poslancov.
Začnem trochu zoširšia aj v súvislosti s tým, že pán minister je historik, a nedá mi, i keď sa to netýka bezprostredne len jeho, jeho len čiastočne, ale to, čo sa deje v tejto Národnej rade. Viete, v roku 1414 bol popravený tzv. sedliacky kráľ Juraj Dóža, ktorý robil povstanie. Mimoriadne ľudsky, posadili ho na rozpálený železný trón ako sedliackeho kráľa. Ale s tým súviselo potom to, že Štefan Verbőci napísal dielo, ktoré sa nazýva Tripartitum, a bola to taká, by som povedal, legislatívna biblia, ktorá platila pre Uhorsko niekoľko storočí. A to Uhorsko s tým vydržalo. Nehovorím, že bola dobrá, nebola dobrá možno aj preto, že to Tripartitum delilo spoločnosť na tri skupiny. Klérus, šľachtu a misera plebs contribuens a, paradoxne, šľachta; viete, v Anglicku bol na 350 obyvateľov 1 šľachtic, v Čechách na 300, v Uhorsku koľko myslíte? Na 100? Na 30? Na sedem, na sedem bol jeden šľachtic. Šľachtici mali právo, že neplatili dane napríklad. No a výsledok bol potom, samozrejme, že jak Uhorsko zaostávalo.
Ale čo chcem povedať. Tuná my sedíme a keď sa pozriete na programe, tam je obyčajne 80, 100 bodov, z toho väčšina sú zákony, ale minimálne každý raz sa prijme 30 - 40 noviel zákonov. Za rok je to okolo 400, 300 - 400 zákonov. Ja si nemôžem pomôcť, pokladám to za legislatívne šialenstvo. A je na tom, aby sme sa zamysleli, a tu môj tento úvod súvisí aj s jednou vecou, ktorá je v zákone. Kompetenčný zákon hovorí, že minister školstva riadi školstvo podľa, samozrejme, školských zákonov, vládnych nariadení, vyhlášok, smerníc a usmernení. Takou najznámejšou, čo je taká biblia každý rok pre školstvo - slangovo povedané popka - pedagogicko-organizačné pokyny, čo sa v tom roku bude diať. Ja, mne sa nepáči, veľmi sa mi nepáči, ak niektoré veci, ktoré patria podľa mňa vyslovene do kompetencie ministra, dávame do zákona. Jedna z nich sú napríklad - a o tej budem potom hovoriť - počty študentov v jednotlivých triedach. A aby som bol korektný, v minulom volebnom období sme to urobili aj my, i keď nemám proti tomu nič, aby angličtina bol jazyk, ktorý sa učí, jazyk, ktorý prevláda, ale to, že sme to dali do zákona, sa mi to nepáčilo aj vtedy, aj som to povedal, a to z jednoduchého dôvodu, že prečo potom nedáme do zákona výučbu matematiky. Ja si myslím, že toto sú veci, ktoré by nemali byť v zákone, to sú veci, o ktorých by malo rozhodovať ministerstvo a minister na základe diskusie s odbornou verejnosťou a prípadne aj so širšou verejnosťou, ale tam to patrí. A tak isto si myslím, že niektoré počty, určovať počty v triedach v zákone, no ja nechcem tu rozoberať veľmi ten dôvod, prečo cítim, že čo je najsilnejší dôvod, ale ešte by som prežil tie maximálne počty žiakov v triedach, lebo tie súvisia s pedagogickými vecami, s bezpečnostnými, hygienickými vecami. Taká norma, no povedzme.
Minimálne počty súvisia skôr s racionalizáciou. A je pravdou, že minister je medzi dvoma mlynskými kameňmi. Zažil som to, viem, o čom to je. Jednoducho áno, Slovensko má veľa škôl. Keď to porovnám, pozrel som si štatistiku, také Slovinsko, ktoré ma približne polovicu obyvateľov a je rovnako horsky, by som povedal, štrukturované územie, má k svojmu počtu obyvateľov polovicu z toho. To znamená, že Slovensko by malo mať, keby som to porovnával so Slovinskom, asi polovicu škôl. Máme ich veľa, to je bezo sporu. Ale tá cesta, ako to racionalizovať cez tlak a určenie počtu, minimálneho počtu žiakov, nemôžem, s ňou nesúhlasím. Ja si myslím, že cez financie a tvrdé dohodovacie konanie a jednoducho na toľko máš nárok, lebo máš toľko detí, a ak chceš mať tú školu, čo rozumiem mnohým starostom aj obciam, že chcú si zachovať školu, aj keď je povedzme malá, lebo je to istým spôsobom posledné miesto miestnej kultúry, viete, to tá televízia podľa mňa nenahradí niektoré veci a keď v tej obci je stretnutie starých občanov alebo sú sviatky a prídu tie deti, urobia akadémiu, vystúpenia, tam sa vidia rodičia, starí rodičia. Ja si myslím, že tí učitelia robia aktivity, kultúrne aktivity na tej obci, ktoré sú ako cenné a pomáhajú udržiavať aj zvyky a ľudovú tradíciu, a to sú veci, ktorých by sme sa nemali len tak ľahko vzdávať. Na druhej strane nech tá obec sa rozhodne, že či už chce, ja neviem, nový chodník, alebo si chce udržať malú školu a čiastku zo svojho rozpočtu obetuje na tú školu, pretože počet tých detí v danom okamihu nie je dostatočný na to, aby normatív pokryl fungovanie školy. Preto potom aj dám tu jeden pozmeňujúci návrh.
Druhá vec, ktorú chcem povedať, že istým spôsobom beriem aspoň čiastkovú ústretovosť pána ministra a to sa týka pozmeňovacieho návrhu, v ktorom už je zapracovaný v spoločnej správe, o certifikátoch. Naozaj tie certifikáty niektoré, ktoré sú medzinárodne uznávané, sú kvalitnejšie a nech každý, každá škola, ktorá je hodnotená podľa výsledkov, a teraz bola, nejaká nezávislá inštitúcia vyhodnotila, že najlepšia škola je v Sučanoch, a podobne, nech sa potom započítava. Nech sa to započítava, ako keď má ako niekto povedzme z tých maturantov urobenú skúšku TOEFL, tak nech sa započítava, ako keby bol zmaturoval excelentne na známku výborný. Čiže beriem to, že sa našiel nejaký rozumný kompromis.
Chcem ešte povedať k zverejňovaniu metodiky, to je návrat, dobrý návrat, ja si myslím, pôvodne, keď bol prijatý zákon, bola kompletná metodika rozdelenia zverejnená na internetovej stránke a bol by som rád, keby to bolo urobené tak, že tam budú všetky údaje. To pôvodné zverejnenie bolo, že tam obsahovalo všetko. Počet žiakov, počet integrovaných žiakov, teplotný koeficient, ktorý rozhoduje o nákladoch na prevádzku školy, pretože v Hurbanove podstatne stačí menej kúriť ako mimochodom v Javorine. Javorina aj keď nie je najvyššie položená, je najchladnejšie miesto. Má najnižší priemer, má najnižšiu priemernú teplotu na Slovensku. Čiže všetky tie údaje, na základe ktorých, na základe ktorých dostáva tá škola peniaze, aby boli zverejnené. Pravidlá, jasné pravidlá je jedna vec a transparentnosť je druhá vec. Viete čo, tá transparentnosť je o tom, že keď si tam niekto napíše nezmysly a naklame a, žiaľbohu, stáva sa to, už sme takí ľudia, tak najskôr tú kontrolu a najlepšie ju urobia tí, ktorí sú okolo a vidia. Pretože tým, že niekto pre seba neoprávnene naklame si čiastku peňazí, tak oberá tých druhých. Ja som to zažil, že zrazu sa objavilo na škole 15 integrovaných detí. Koeficient pre integrované deti je dvaapolnásobok normálneho koeficientu. To znamenalo, že dostala tá škola okolo 600- alebo 700-tisíc vtedy, ešte v korunách, navyše. To znamenalo, že pokojne si mohla zaplatiť navyše dvoch pedagógov celoročne, neoprávnene. Samozrejme, že keď to kontrola odhalila, musela všetko vrátiť aj s následkami a nemám v tomto problém ani s tým, že ak takto sa niektorá škola správa, aby tam boli aj sankcie. Pretože ono tie zákony sú často bezzubé, ak tam nie sú aspoň isté sankcie za to, že sa nesprávam tak, ako sa patrí, ako sa má, a to znamená, že sa nesprávam seriózne.
Chcel by som sa vyjadriť aj k tým osemročným gymnáziám. S pánom ministrom som o tom už aj predtým párkrát debatoval a presne to, čo teraz aj on vo svojom vystúpení povedal, že to je v prvom rade problém neudržateľnosti Bratislavy, kde tých počet detí 8-ročných gymnázií je vysoko, ale mimoriadne vysoko nad priemer. Mne sa nezdá ako numerus clausus, ten nie celkom vždycky vystihne, ale som za to, aby sme hľadali cestu, ako sprísniť podmienky prijímania na 8-ročné gymnázium tak, aby sa tam dostávali deti, ktoré nemajú, jak hovoril pán minister, sociálny status, že sú z lepšej rodiny, jak to často je, my sme z lepšej rodiny a naše dieťa bude chodiť do 8-ročného gymnázia. My sme lepší. Nie. Nech sa tam dostávajú deti, ktoré majú talent a predpoklady na to, aby jednoducho boli takto schopní študovať na škole, ktorá by mala garantovať lepšiu kvalitu istým spôsobom. Zase som presvedčený, že istým spôsobom krajina sa musí starať aj o svoju duchovnú elitu, o tých, ktorí majú talent, aby sa mohli rozvíjať. Viete, ja z jednej strany chápem mnohých riaditeľov, ktorí povedia, že no ale, keď mne odídu tí žiaci, potom mi tam zostanú len slabí žiaci a akosi mi tá škola upadá. Na druhej strane sa pýtam, čo je podstatný záujem? Je podstatný záujem dať šancu tomu dieťaťu, aby čo najrýchlejšie sa rozvíjalo, ak má tie možnosti, aby rýchlo pokračovalo, alebo aby v triede strácalo svoj čas, pretože máte triedy, kde aj štvrták má problémy ešte s čítaním a sú tam deti tie isté, ktoré už 5-ročné čítali a písali úplne bez problémov a tí tam strácajú svoj čas. Strácajú ten talent, ktorý majú. Čiže tu som za to, a nie som za to, aby to bolo masívne, len nezdá sa mi to číslo, že to určíme administratívne percentom. Bol by som rád, keby sme hľadali inú cestu. Vytvoril sa priestor, pán minister, beriem to. Takže to je k tomuto.
A teraz k tej poslednej veci, ku ktorej sa chcem vrátiť, a to je k tomu počtu, určovania minimálneho počtu žiakov v triedach a naozaj si myslím, že by sme to mali nechať na rozhodnutí obce a starostoch. Žiadna funkcia nie je len o tom, že sa stávam vážnejším, významnejším, môžem rozhodovať. Ak pristupujem zodpovedne k funkcii, tak je to aj o starostiach, problémoch a braní zodpovednosti na seba za nepríjemné rozhodnutia. Pokiaľ to takto nerobím, tak nefungujem. Ja som sa roky sporil s rektormi, ktorí majú predstavu, že mám starého pána profesora, ktorý už je senilný, ktorý už neplní to, čo má, ale je to nepríjemné ho poslať preč. No ja si myslím, že je to jeho úloha, úloha dekana, rektora, nielen nosiť slávnostný talár, ale robiť aj také rozhodnutia, pretože je aj veľa profesorov - a osobne to poznám -, ktorí majú dávno po sedemdesiatke a sú výkonnejší ako tí, ktorí majú tridsať. Tak to je aj v tomto prípade, ja si myslím, že toto je neľahká úloha pre starostov, ale myslím si, že v prvom rade by to mala byť ich zodpovednosť. A preto môj pozmeňovací návrh sa, ktorý predkladám v mene skupiny poslancov, sa týka článku jeden. Prečítam to veľmi krátko.
V čl. I sa vypúšťajú body 2 a 3 a v bode 5 sa vypúšťajú ustanovenia odsekov 7 a 8.
Následne sa príslušné odseky primerane prečíslujú.
Dotýka sa to, pán minister, počtu, minimálneho počtu žiakov v triede. Nedotýkam sa, dobre, beriem, maximálneho počtu žiakov, povedal som, že nie som tým síce nadšený, ale istým spôsobom si to viem predstaviť. Týka sa to len tých minimálnych počtov žiakov v triedach. Ja viem, často je to o málotriedkach, ale nie je to len o málotriedkach, ktoré sú v podmienkach, kde musia existovať. Sám si pamätám, kdesi pri Brezne prišli na dohadovacie konania, najbližšie, najbližšia škola bola 25 kilometrov. Keď si predstavíte, aké sú tam podmienky, že tam v zime, keď padnú snehy, tie deti nemajú šancu sa dostať do školy. Naozaj nemajú šancu. Čiže aj keď tam je málo žiakov, tak jednoducho také školy treba zachovať.
Viem, pán minister, že tieto výnimky umožňuje ten zákon, ale napriek tomu si myslím, že by o týchto veciach mala sa rozhodnúť obec a je to aj viac o tej priamej demokracii. Viete a to tak zase je to trošku možno všeobecné a veľmi to s tým súvisí. Stretávam sa s tým a možno väčšina z vás, že o veľkých veciach, politike, ľudia debatujú, to vedia presne, ako by urobili dane, ako by urobili školstvo atď., ale keď sa týka ich bezprostredne, kde môžu oni bezprostredne vec ovplyvniť, a to je povedzme v obci, tak nejdú ani voliť svojho poslanca v malej obci, lebo čo pôjdu voliť. Nejdú neraz na obecné zastupiteľstvá, čo by sa tam oni starali, prečo by to tam povedali. Do tých problémov nejdú, však čo tam budem robiť, a pritom sú to veci, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú a bezprostredne ovplyvňujú. Ja si myslím, že by sme sa mali snažiť naučiť aj trošku viesť ľudí k tomu, aby sa v prvom rade starali bezprostredne o tú politiku, ktorá sa ich dotýka. Ja im nechcem brať právo, aby sa vyjadrovali, alebo mali stanoviská k iným veľkým veciam. Takže toľkoto vo svojom vystúpení.
Chcem na záver povedať, že som rád, že istá ústretovosť sa zo strany pána ministra prejavila a sa prejavila v tom, že sú navrhnuté niektoré pozmeňovacie návrhy schváliť priamo v správe.
Taká posledná poznámka. Naozaj cítim potrebu, aby sme možno oveľa viac o legislatívnych zmenách, o zákonoch hovorili, diskutovali, sporili sa, argumentačne, aby sme sa sporili a hľadali cesty a trochu menej tých zákonov prijímali. Tak si myslím, že budeme oveľa viacej prospešnejší spoločnosti. Nie takým spôsobom ako na internete, keď vysloví niekto svoj názor a o chvíľu sa tam dozviete, že ste nímand, kreatúra, ja neviem, hlupák, neschopný, pán minister, keď si bude čítať, a zrejme, nech mu prečítajú komentáre, tak ako sa to dozvie. Ja som sa toho dozvedel tak isto neraz veľa. Nie tento druh diskusie, ale druh diskusie, kde hovoríme o veci a snažíme sa argumentovať, prečo to a prečo nie to. A to si myslím, že je cesta v tomto smere, je to aj taká všeobecnejšia výzva k tomu malému počtu vás, páni kolegovia, kolegyne, ktoré ste v tejto chvíli, ktorí ste v tejto chvíli v sále.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
