Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, pred chvíľočkou sme dokončili premietanie veľmi vážneho dokumentu. Bolo tam veľmi málo poslancov, asi budeme musieť tú sálu prenajať, aby to mal každý ešte raz pozrieť alebo aspoň raz pozrieť, aby sme to premietali sústavne, kým táto problematika, hlavne veci, ktoré sa dejú v sudcovskom stave, aby sme, sa nezopakovali, aby sa odstránili, aby sa vylepšili.
Ten film ma dosť dostal, niektorý z kolegov z vládnej väčšiny povedal, že nič nové sa nedozvedel. No ja som sa tam veľa, veľa vecí nových dozvedel. Osobné postoje sudcov, ktorí majú rozhodovať v ťažkých veciach a nevedia povedať pravdu v prípade, keď sa to týka ich kolegov, ich kolegyne, ktorá je nebohá, ani v tom prípade nenájdu toľko odvahy, aby svedčili a očistili jej meno. Je úplne zbytočná potom táto rozprava, keď takýchto ľudí máme na tých najväčších, najvyšších postoch zákonodarnej, keď tú občiansku statočnosť vo vlastných veciach nevedia spraviť. Nevedia stáť za svojím, boja sa.
Keď dovolíte, tak začnem troška zoširoka, lebo justícia je už dlhodobo neriešeným problémom Slovenska. Naša ústava hovorí, že Slovenská republika je právny štát, ale toto formálne ustanovenie treba naplniť aj vážnym, tomu zodpovedajúcim obsahom. A to nielen, keď sú nejaké sviatky, keď je nejaká veľká kauza, ale každý boží deň aj v tom, tom najelementárnejšom prípade. Áno, z formálneho hľadiska platia u nás zákony, no ale ich kvalita je tiež niekedy otázna. Na druhej strane platí pravidlo, že aj zlý zákon platí, a preto ho treba dodržiavať. No preto aj za stav justície zodpovedáme do istej miery aj my, zákonodarný zbor, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky. Musíme prijímať kvalitné, jasné a všeobecné právne normy. A nie lex sused, ktorý tu máme. Nie zákony, ktoré slúžia úzkemu okruhu ľudí, lebo potom sa nečudujme, že aplikácia zákonov, o čom je justícia, je potom taká, aká je v praxi.
Predovšetkým si treba uvedomiť, že nie zákony, nie cez zákony sa vládne, ale podľa zákona, lebo u nás stačí, ak nejaká nezodpovedná politická elita získa väčšinu v parlamente, pri dodržaní určitých formálnych pravidiel je schopná bezmála všetko uzákoniť. Čiže nie zákonnosť, ale ten duch zákona, spravodlivosť má byť merítkom veci. Zákon nemôže byť hračkou politiky, ale prostredníctvom neho sa nastoľujú pravidlá vládnutia pre politikov, ako aj pre spoločnosť. Toho by sme sa mali držať, a nie politického zviditeľňovania sa, ukájanie s navrhovaným rôznym takýmto návrhom, ako sme svedkami aj na tejto 11. schôdzi Národnej rady.
Klamal by som, kebyže poviem, že celý náš právny poriadok je zlý, ale platí aj druhé pravidlo, že každý dobrý zákon stojí za toľko, koľko sa z neho presadí do života. A tu už máme problém. Aplikácie aj tých najlepších, najpodrobnejších zákonov, najkvalitnejších zákonov sa zaseknú na úradoch, na súdoch alebo na iných inštitúciách, ktorí majú, ktoré majú aplikovať zákony. Pocit istota, istoty a bezpečia u občanov narúšajú rôzne faktory. Určite medzi také hlavné patria nezamestnanosť, sociálne neistoty, ale aj to, že na Slovensku neexistuje spravodlivosť. Neplatí právo, resp. že sa toho práva na spravodlivosť nevieme domôcť, dovolať. Štát je prerastený korupciou, klientelizmom a svojvôľou predstaviteľov štátnej moci, bohužiaľ, aj súdnou. Udalosti posledných týždňov, mesiacov, ktoré sa udiali v justičnej obci, pocit, tento pocit u občanov len prehlbujú. Preto sme sa rozhodli povedať, že stačilo, že tieto, ktoré sa dejú okolo nás, treba zastaviť a treba pripomenúť kompetentným, aby konali.
Stačilo pasivity, stačilo toho, že sa len mlčky prizeráme tomu, že niektoré, niektorí ľudia si pod spravodlivosťou predstavujú zabezpečiť pohodlie, luxusný život pre pár vyvolených, pre pár, taký menší okruh ľudí. To je aj naša zodpovednosť, poslancov Národnej rady, že aké zákony tu prijímame, ale aj vaša, pán minister, keďže sedíte alebo stojíte na čele rezortu spravodlivosti.
Pôvodný zámer bol, aby sme o stave justície na pôde parlamentu podebatovali, povedali náš názor, upozornili na kumulujúce sa problémy. A po tom, čo sme chceli zvolať túto schôdzu, čo sa dialo, pre mňa je nepochopiteľné. Vládna väčšina to zmietla zo stola a, pán minister, mali ste aj možnosť, kebyže to ideme hneď do tej diskusie si vysvetliť svoje postoje, aj vy. No ale osemdesiat, no ale platíte tej vládnej väčšine, nepočul som od vás, že by ste povedali, že, páni poslanci zo SMER-u, dovoľte mi, aby som vystúpil na pôde Národnej rady, aby som vedel podiskutovať o tejto téme s plénom a s opozíciou.
Vážené pani kolegyne, kolegovia, predovšetkým vy, pán minister, budem taký troška netradičný vo svojom príspevku, že budem chcieť viesť taký dialóg s vami, ako už teraz vediem, kým ma neprerušia, chcem nastoliť určité otázky. Budem sa pýtať, upozorňovať, oslovovať. To, že justícia je v žalostnom stave, asi nikomu netreba pripomenúť. Každý z nás to vie. Klamal by som tiež, kebyže tvrdím, že tieto problémy vznikli len prednedávnom. Rezort spravodlivosti za posledných vyše dvadsať rokov mal lepšie aj horšie časy. Aj keď bolo horšie, sa vždy diskutovalo o tom. Či na pôde ústavnoprávneho výboru alebo aj v pléne Národnej rady. Som rád, že nakoniec sme sa toho dočkali, že vieme o stave justície diskutovať na tomto fóre. Nechceme nič viac, ale nechceme ani nič menej, lebo, bohužiaľ, tých prešľapov na súdoch bolo toľko, toľko nespravodlivosti sa tam udialo, že máme o čom podebatovať, aktualita bola vždy, čo sa týka rokovať, debatovať o justícii, ale podľa mňa za tých posledných pár mesiacov sa udialo toľko vecí, že, že proste už to neznieslo žiadny odklad.
Tieto prešľapy ešte znásobia tie nešťastné personálne rozhodnutia, ktoré boli. Či boli nejaké vymenovávania, alebo nejaké nevymenovávania, generálny prokurátor, výmena členov Súdnej rady alebo neobsadený post podpredsedu Najvyššieho súdu. To sú všetko veci, ktoré trápia nielen odbornú verejnosť, ale aj už tú laickú. Však my nemáme podpredsedu Najvyššieho súdu od mája 2010!
Pán predseda Najvyššieho súdu už je vyše mesiaca práceneschopný, no neviem, kto je štatutárom teraz v jeho neprítomnosti. Jednotlivé kolégiá, ako ho, no veľmi zaujímavé. Ale toto nie je v poriadku. Toto nie je v poriadku, s tým treba niečo robiť. No my nemáme teraz páky na to, aby sme zvolili podpredsedu Najvyššieho súdu. Tobôž, je to nezávislý ústavný orgán, ctím si trojdelenie moci, ale náš názor môžeme vyjadriť. Jednak my ako poslanci, jednak aj vláda, jednak aj minister spravodlivosti. No ale niekto mlčí!
Je všetko v poriadku v justícii, funguje ako nejaké švajčiarske hodinky? Myslíme si, že nie. Vidíme problémy, ktoré treba riešiť a terajšia vláda v tomto smere nekoná.
Oprávnene sa pýtam: Prečo? Predtým, ako sa pustím do konkrétností, že aké sú problémy v justícii, sú notoricky známe, my ich tu opakujeme skoro každý rok, pri každej téme, pri každom zákone, ktorý sa dotýka justície. Ale treba ich opakovať dovtedy, kým nenastolíme nejakú zmenu. Pán minister, ja si vás ctím ako človeka. Uznávam vás ako dobrého právnika, tobôž ako veľmi dobrého advokáta, ale ako minister, no, to už troška pokrivkáva.
To je áno, to je môj názor, ja tu vystupujem a je to názor aj celého nášho poslaneckého klubu. Čo už trošku už má inú váhu, ale viem, vidím, že nič to s vami nerobí.
Ako odborník ste prijali post vo Ficovej vláde. To svedčí o vašej odvahe, zanietenie pre právo, že chcete niečo zmeniť. No ale toto nestačí, pán minister, že sedíte v kresle ministra. Len to zanietenie nestačí! Treba, aby ste vy boli prvý v tých prípadoch, ktoré sú popieraním práva, spravodlivosti, ozvali. A ozvali sa nahlas, aby sa to dostalo do uší aj tým, ktorí tieto nekalosti majú na svedomí. Na a tu potom začína tá ďalšia fáza roboty pre ministra spravodlivosti, do istej miery aj pre nás poslancov, aby sme odstránili tie systémové chyby, ktoré zapríčinili, zapríčinili, ktoré umožnili, aby k takýmto nekalým javom mohlo dôjsť.
Povedali ste, že nechcete komentovať, politicky komentovať rozhodnutie súdov. Vážim si to, áno, to je fajn, to je v poriadku. Nerobte to, ale nerobte ani opak. Nemôžeme sa mlčky prizerať, ako je pošliapaná spravodlivosť nie v jednom prípade. Ani my opozícia, ani vládna väčšina, ani vláda, ani samotný minister.
Politický komentár je vec, keď rozhodnutia súdov kritizujeme z pozície politiky, vychádzajúc z politickej strany, z politických názorov, straníckych indícií. Ale v prípadoch, keď rozhodnutia súdov nemajú oporu v právnom poriadku, sú popieraním vlastne spravodlivosti. Aj ten politik sa musí ozvať.
No, ozvite sa tu a kritizujte, povedzte teraz nám z tohto miesta, čo vidíte zlé. Kde, sem-tam tie médiá, no, je to primálo.
Lebo ak nebudú excesy v súdnej obci, tak nebude čo komentovať, ale ten čas ešte príde až potom, že najprv všetky tieto excesy musíme pomenovať, musíme na ne upozorniť, nielen odbornú, ale aj laickú verejnosť, a hlavne my politici musíme vytvoriť určitý tlak, to nie je zasahovanie do nezávislosti súdov, lebo keď súd rozhodne, tak my nemáme čo komentovať. Ale tu máme x rozhodnutí, ktoré nie sú v súlade s naším právnym poriadkom.
No je tu, samozrejme, aj rad iných problémov, ktoré trápia váš rezort, trápia občanov, trápia spoločnosť, s ktorými sa treba popasovať.
Áno, treba začať hneď. Už dnes je neskoro. Viete, keď aj dnes dáte nejaký legislatívny návrh, avizovali ste novelu Občianskeho súdneho poriadku, tak ako rátam, tak rátam, skôr z toho zákon, platný zákon ako máj, jún nebude. A to už bude vyše rok vládnutia druhej Ficovej vlády. Ja si nemyslím, že máme toľko času.
Ste už vyše osem mesiacov vo funkcii, tak fakt už treba nejaké tie výsledky mať. Nemôžu byť vizitkou vašej práce nejaké transpozičné zákony, zákon o advokácii. Musíme riešiť gro tých problémov. Tie najelementárnejšie, najzákladnejšie veci, ktoré, z ktorých vychádzajú, z ktorých pramenia ostatné problémy.
Preto sme povedali, že chceme zvolať túto schôdzu, a ja možno som už teraz použil nejaké priostré slová na vašu adresu, ale vy ste sa vyjadrili vtedy v médiách, že to je smiešne, že tie dôvody sú smiešne. Ja si to nemyslím. Mňa sa to osobne dotklo a podľa mňa je to tragické, čo sa deje v justícii. Kebyže vidíte ten film pani Piussi, tak, tak ja som sa niekedy ani tým, skôr tým slzám neubránil. Keď sa vžijete do situácie Zuzany Laukovej.
Nepočuli sme váš názor na justíciu, počuli sme váš názor na zvolanie schôdze. Dúfam, že teraz, v tejto debate sa dozvieme niečo viac, fundovanejšie. Ale prosím vás, vystúpte aj počas rozpravy viackrát, aby sme mohli debatovať, aby sme na vás mohli reagovať, aby sme nevyužili tento čas pred Vianocami len na to, aby sme sa tu predvádzali pred kamerami, pred mikrofónom, aby to malo nejaký zmysel.
Ja nepovažujem za smiešne, ale skôr za tragické, keď súdne konania sú tak dlhé, že kým dôjde k ich ukončeniu, tak samotné rozhodnutie, nastolenie spravodlivosti je také neskoré, že v niektorých prípadoch je už potom zbytočné. Už samotné konania sú také rozpačité, sformalizované, že dávajú priestor pre justíciu byrokratickým čachrom, proste, ako nerozhodnúť, ako to dať na nejaký iný súd, ako zamietnuť návrh. Proste, ten neustály pingpong aj už neviem koľkokrát zmenený Občiansky súdny poriadok, bohužiaľ, stále umožňuje.
No, častá nehospodárnosť v konaní. Povedali ste, že ideme zmeniť hospodárnosť v konaní. Ale zbytočné odročenia, to sú na dennom poriadku na každom súde, na každom stupni. Nás advokátov už skôr prekvapuje to druhé, že keď súd nariadi pojednávanie odročiť a nájdite o mesiac, o dva mesiace a nie o pol roka alebo o trištvrte roka.
Som veľmi rád, že vo svojom príspevku, vo svojom príhovore ste avizovali v tomto smere zmenu. Budeme veľmi očakávať, že aké to budú zmeny.
Ťažká vymožiteľnosť práva. No nemôže nás prekvapiť, že Slovensko je v rebríčku na posledných miestach, keď máme takýto stav. Predvídateľnosť súdnych rozhodnutie, rozhodnutí už aby sme ani nespomínali. Ako chceme aby občania verili súdom, keď už teraz aj ten najväčší laik, ktorý sa len troška vyzná na, internetu nájde rozhodnutia súdov, vie si porovnávať jednotlivé rozhodnutia. Analogické rozhodnutia súdov, kde v tých istých veciach, alebo v takých istých veciach rozhoduje absolútne rôznorodo. A viete, teraz už je veľmi ľahké spraviť nejaké také porovnávanie. Teraz prednedávnom sa stalo, že v rozvodovom konaní sme uistili klientku, bála sa o dieťa, že v tomto smere je ustálená prax súdov. Súdy v takýchto prípadoch rozhodujú takto a takto. No, boli sme prekvapení. Asi aby nebol stereotyp. Súd rozhodol úplne inak! Takže, čo si má ten človek pomyslieť o justícii, keď tá najelementárnejšia vec, že predvídam, aké rozhodnutie vydá súd, proste je to ako, ako lotéria.
Táto právna neistota nielen pre občanov, potenciálna k účastníkom konania absurdné a frustrujúce, ale aj pre nás advokátov. Často sa stretávame aj s prípadmi, keď sudcom chýba guráž, tá občianska odvaha rozhodnúť. S tým faktorom sa treba vysporiadať. Neviem, akože justičná akadémia, justičné skúšky. Ale však vidíme, v tom filme sme videli, že sudcovia Najvyššieho súdu s dlhoročnou praxou radšej zapreli svoje skoršie vyjadrenia, aby sa skonfrontovali s tou mocou, s tou, tou rukou, ktorá visí nad nimi, ktorá ich môže hocikde a hocikedy vyzliecť z talára na základe subjektívnych ohodnotení.
Obrovské problémy sú s doručovaním, predvolávaním svedkov, ale to je veľmi jednoduchá vec, v 21. storočí sú alternatívne možnosti, máme tu elektronické, elektronickú poštu. No, len treba vyjsť s nejakým návrhom a treba to predložiť do Národnej rady. Nečakajme na to! Výkon súdneho rozhodnutia, exekúcie sú ďalším klincom do rakvy justície. Viete, keď ten nebožtík už sa konečne dopracuje k právoplatnému súdnemu rozhodnutiu a keď ani na základe súdneho rozhodnutia k dobrovoľnému plneniu nepríde, tak ho čaká ďalšia taká procedúra, že ja sa nečudujem, keď sa, ako tí ľudia sa toho vzdajú, alebo povedia, že to nemá význam.
Keď hovoríme už o elementárnych zmenách, je potrebné sa popasovať aj s takou vecou, že sa prinavráti k spravodlivosti. Viete, dnes sa už na súdoch v justícii aplikuje text zákona, text zákona. Každý poznáte tie maličké písmenká na zmluvách, ktoré sa veľmi a veľmi často využívajú v súdnych sporoch. A sudca napriek tomu, že máme v zákone možnosť a sudca má možnosť, aby dohody, zmluvné ustanovenia, ktoré odporujú dobrým mravom, aby nebral do úvahy, aby zamietol. No nedeje sa to.
Čiže v tomto, týmto vynúteným zmluvám, tým malým písmenkám treba už raz a navždy povedať: Áno, koniec, stačilo!
Takže pán minister, nie je to smiešne, ale smutné. A tie problémy nespôsobili ste vy ani vláda, ani predchádzajúca, ani predtým, to sú už dlhodobé riešené problémy. Len doposiaľ sme o týchto veciach vedeli otvorene diskutovať. Teraz bolo prvýkrát, že no áno, diskutujeme, ale až po mesiaci. Vlastne aktuálnosť niektorých vecí sa už aj vytratila.
No a ako je možné aj tak tú nízku dôveru občanov, ktoré požívajú súdy, ešte viac prehĺbiť? Tak táto vláda má na to veľmi dobrý recept. Diskriminačné žaloby sudcov, proti ktorým nič podstatné sa nepodniklo. To je veľmi dobrým mementom, ako neviesť rezort spravodlivosti. A tento problém ešte nie je u konca. Tie žaloby prebiehajú. Neviem, aký je stav, asi budeme musieť zvolať na to výbor, ústavnoprávny výbor, aby sme sa niečo dozvedeli.
Počínanie vlády ohľadom výmeny tých členov Súdnej rady, ktorí boli najväčšími kritikmi predsedu Štefana Harabina, je viac ako hanebné, a toto sa udialo, pán minister, prepáčte, bohužiaľ, aj s vašou asistenciou. Proste tí ľudia zo Súdnej rady, ktorí kritizovali dlhodobo pôsobenie predsedu Najvyššieho súdu, boli odídení, boli odvolaní.
Neviem, či niekto z nás považuje praktiky predsedu Najvyššieho súdu za štandardné, za morálne. Asi nie. Nemôžeme byť zástancami takýchto postojov sudcov, ako prezentuje on. Preto mu nepomáhajme, neasistujme, lebo môže to skončiť veľmi zle.
Na konci prvej Ficovej vlády vtedajší minister spravodlivosti, ešte predtým, ako ste nastúpili na ten rezort vy, predložil jeden veľmi kritizovaný návrh, ktorým by bol posilnil postavenie predsedu Najvyššieho súdu. No vtedy ste sa, páni poslanci zo SMER-u, spamätali. Vtedy ste povedali, že stačilo, nie. Ale to bol prvý a posledný prípad, keď sa v tejto moci, ktorá je nezávislá už aj od zákonov, povedalo stop.
Chýba mi, pán minister, aj vaše vyjadrenie, čo sa týka sporu menovaného pána s Generálnou prokuratúrou. Napríklad takej maličkosti, že v osobnostnom spore bol priznaný úrok z omeškania. Nie je právoplatný rozsudok. Dobre, toto beriem. Ale viete čo, ja už mám po krk takých rozhodnutí, síce nie sú právoplatné, ale ktoré nemajú nič spoločné so zákonom! Prečo nemôže byť spravodlivosť nastolená, alebo prečo nemôže byť rozhodnutie vydané v súlade s právnym poriadkom už na prvom stupni? Prečo nie? Prečo musí to vždy napravovať druhý stupeň? Ale tam je to tiež lotéria. A povedať ľuďom, že však choďte do Štrasburgu na Európsky súd pre ľudské práva, však potom štát zlyháva v najelementárnejšej funkcii, aby občanom zabezpečil spravodlivosť. To nie je argument, že vec nie je právoplatne skončená, že to je len prvostupňový súd. No prvostupňový súd je taký istý súd ako ten druhostupňový, len že je prvostupňový. Vydáva tiež rozhodnutia v mene Slovenskej republiky.
Často som počul, pán minister, z vašich úst, že čo sa spravilo v predchádzajúcom volebnom období alebo v predchádzajúcich volebných obdobiach. Máte pravdu. Aj tam to nebolo veľmi úspešné, ale môžete toto zmeniť. Zmeňte to! Už konajme! A keďže vystupujem v mene klubu MOST - HÍD, tak môžem povedať, že určite prídu, keď prídu také návrhy, ktoré stoja za to, aby sme ich podporili, tak ich podporíme. My nemáme problém s tým, že vládna väčšina alebo vláda dá nejaký návrh zákona, keď je dobrý, aby sme to nepodporili. My s tým nemáme problém. Opačne áno, to funguje inak, že opozičné návrhy neprechádzajú, lebo sú opozičné, môžu byť hocaké dobré.
Teší ma fakt, pán minister, že v kresle ministra spravodlivosti sedí človek, ktorý prišiel z advokácie, že vy ste dennodenne boli vo svojej praxi konfrontovaný s tým, aký tu máme stav, ako ťažké je sa domôcť spravodlivosti. Ale taká základná vec, že kedy chcete tie vaše poznatky z praxe pretaviť do toho, aby sme to zlepšili. Však vy to lepšie ovládate, viac ste pojednávali, lepšie ovládate ako my, ktorí sme tu poslancami, ktorí máme nejakú tú prax. Ale nič sa nekoná!
Dovoľte, aby som v tejto rozprave sa vyjadril a reagoval na vás, čo sa týka vyjadrení, že však áno, zmeny sú tu, meníme softvér z DOS na modernejší, áno, určite ten MS-DOS je fakt zastaralý systém programový, ktorý treba zmeniť. Ale myslíte si, že to je práve to, na čo čakajú občania? To je to, čo zachráni justíciu? To je najzávažnejší problém? Alebo druhý. Zamrazenie platu sudcom. Je to neviem koľko miliónov eur. To zachráni ako-tak rozpočet pre ministra financií. Ale stav justície, pocit občanov, že na Slovensku nie je možné sa domôcť práva a spravodlivosti, nič nemení.
Plne rešpektujem nezávislosť súdnej moci. Ctím si prácu sudcov, uznávam dôležitosť ich postavenia. Rešpektujem aj právoplatné rozhodnutia súdov, ku ktorým mám nejaký osobný vzťah, že podľa mňa nie sú správne, nezakladajú sa na dobrom rozhodnutí, že nevychádzajú z práva, ale ctím si ich. Ale predovšetkým sami sudcovia môžu za to, že aká je praná tá spravodlivosť a na akú váhu berie nielen občan, lebo občan vidí to, že ako to, akú dôležitosť dáva zákonom politik, najvyšší ústavný činiteľ a podľa, podľa toho sa správa aj on. Viete, ten marazmus s generálnym prokurátorom to je takým, tiež takým dobrým mementom. Prečo má potom občan dodržiavať zákon, keď tu vidí takýto príklad? Prečo? No treba sa ozvať! Aj vláda by sa mala ozvať, aj minister spravodlivosti by sa mal ozvať. Nech už pán prezident konečne rozhodne. Ale treba to povedať!
Pán poslanec, počul som. Radšej ja by som to nekomentoval. Plne rešpektujem to, že sudcovia, súdnictvo je tretia moc v štáte, je nezávislá. Ale tí sudcovia sa majú aj tak správať. Viete, máme tu niekoľkých veľmi dobrých sudcov a radosť je s nimi pojednávať, veľmi je dobré čítať ich rozhodnutia, ktoré sú skvostami odôvodnenia, sú, niekedy dá sa povedať, že sú diplomatickými prácami na tú tému, ale máme tu aj iných sudcov, ktorí nerozhodujú na základe práv, ale rozhodujú na základe toho, že aký lístoček dostanú. Niektorí nie, ale niektorí áno. No, treba sa s tým vysporiadať.
Budem veľmi diplomatický, že musíme na to nájsť nejaký liek. Viete, disciplinárne návrhy by mali byť posledným krokom k náprave. Minister spravodlivosti má byť takým neustálym rytierom spravodlivosti, že ešte predtým, ako sa niečo také udeje, už vysloví svoj názor. Treba predbehnúť tieto nekalé veci. Zverejňovanie súdnych rozhodnutí, otvorenie konkurzov na post sudcov je tak začiatkom, v ktorom musíme pokračovať. Ja som z tohto miesta ešte pár mesiacov dozadu ako poslanec vládnej koalície kritizoval aj pani vtedajšiu ministerku Žitňanskú, ale keďže jej návrhy boli také, že vylepšili daný stav a lepšie sme nevedeli nájsť, tak hoci aj s výhradou, ale sme tie návrhy podporili, lebo treba s aplikáciou práva niečo spraviť.
Načo tu my prijímame hoc aj čo najlepšie zákony, najdokonalejšie zákony, keď sú len zdrapom papiera, lebo ak ich niekto poruší, tak zodpovednosť, na zodpovednosť nie je bratý, alebo čo je horšie, už ani neviem, keď takí sú ľudia, sú predstavitelia štátnych orgánov, ktorí sú tak zvrátení, že tak zvrátene vykladajú zákony, že už s tým prapôvodným návrhom nemá nič spoločné. A to je fakt. Ani Harry Potter by nevedel tak zmeniť význam niektorých zákonov, ako sa to deje na správnych konaniach aj súdnych konaniach.
Taká záverečná otázka, pán minister. Čo chceme, aby fungovalo v tomto štáte? Ak nefunguje justícia, neplatia zákony, nie je nastolená ani tá najelementárnejšia spravodlivosť. Čo?
Ďakujem pekne za pozornosť. Pán Hlina, netlieskajte. (Smiech a potlesk.)
