Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som predniesla v druhom čítaní môj pozmeňujúci návrh, ktorý sa týka zákona o spotrebiteľských úveroch.
Ako som už uviedla v prvom čítaní, spotrebiteľské úvery sú výraznou záťažou a ťarchou pre celú spoločnosť a samozrejme, že aj pre finančný trh. V súčasnosti predstavujú neprimeranú záťaž pre mnohých občanov, spotrebiteľov, ktorí sa vďaka cieleným úverovým...
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som predniesla v druhom čítaní môj pozmeňujúci návrh, ktorý sa týka zákona o spotrebiteľských úveroch.
Ako som už uviedla v prvom čítaní, spotrebiteľské úvery sú výraznou záťažou a ťarchou pre celú spoločnosť a samozrejme, že aj pre finančný trh. V súčasnosti predstavujú neprimeranú záťaž pre mnohých občanov, spotrebiteľov, ktorí sa vďaka cieleným úverovým pascám a dlhovej špirále ocitli bezvýchodiskovej a neriešiteľnej životnej situácii.
Takto celoplošne rozšírený fenomén spotrebiteľských úverov nesie už aj spoločenský a sociálno-ekonomický rozmer. Štát do tohto procesu nevie účinne zasiahnuť a po preskúmaní dopadov vládneho návrhu ja mám pochybnosť, že nežiaduci vývoj bude možné na základe neho zastaviť. V reálnom živote sa negatívne dopady spojené so spotrebiteľskými úvermi prejavujú tak, že súdmi sú spustené spochybneniahodné exekučné procesy na stovky, tisícky, dokonca desaťtisíce spotrebiteľov. Predmetom týchto exekučných konaní je vymáhanie niekoľkonásobne navýšených dlžných čiastok oproti pôvodne poskytnutej istine. V mnohých prípadoch najväčší podiel na dlhu tvoria práve úroky z omeškaní. Mnohí ľudia túto situáciu nezvládajú a cítia sa byť vazalmi nebankových subjektov.
Neriešiteľnosť situácie má v mnohých prípadoch až tragické následky v osudoch a životoch mnohých ľudí, mnohých rodín. Pri snahe zastaviť tieto sporné exekúcie je preskúmavaná oprávnenosť stanovenej výšky dlhu a okolností, ktoré viedli k podpisu zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Vo väčšine prípadov sa pre neprimeranosť a neprijateľnosť postupu nebankových subjektov exekučné konania v prospech dlžníka zastavia. Problémom však je, že kapacity úspešnej celoplošnej obrany sú obmedzené, pre komerčne ladenú advokáciu tieto spory nie sú lukratívne a spotrebiteľské organizácie, ktoré by dokázali pomôcť a ktoré sa špecializujú na ochranu neeticky zadlžených občanov, pre poddimenzované financovanie a podvýživenie nemajú dostatočné personálne a technické možnosti pre účinnú pomoc a zásah.
Ako som už uviedla v prvom čítaní, aj keď vládny návrh zákona javí známky snahy o sprísnenie presnejšieho určenia oprávneného veriteľa a ustanovuje podmienky toho, kedy je spotrebiteľský úver bezúročný, z pohľadu praxe nie je dostačujúcim a adekvátnym nástrojom pre spravodlivé a korektné vysporiadanie a uzavretie vzájomných komplikovaných vzťahov medzi dlžníkmi a veriteľmi. Nevytvára reálne predpoklady pre praktické zníženie zaťaženosti a oslobodenie občanov z úžerne poskytovaných úverov.
Preto v predloženom pozmeňujúcom návrhu navrhujem do zákona zapracovať účinné nástroje vedúce k zamedzeniu tohto nežiaduceho rozmachu ťaženia z nešťastia ľudí, ktorým sú poskytované problematické úvery. Sú to v zásade dva nástroje, a to skúmanie bonity klienta a bezsankčná možnosť predčasného splatenia úveru do výšky 10 000 eur. Dovolím si prečítať celé znenie pozmeňujúceho návrhu.
V čl. I sa za bod 4 vkladá nový bod, ktorý znie:
"V § 11 ods. 2 sa na konci pripájajú tieto vety:
"V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je."."
Zdôvodnenie: Navrhovaná zmena reaguje na skúsenosti z aplikačnej praxe pri poskytovaní spotrebiteľských úverov. V súčasnosti je zákonom o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 394/2007 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, uložená povinnosť pre spotrebiteľa spotrebiteľského úveru, aby skúmal spotrebiteľovu schopnosť splácať úver s odbornou starostlivosťou. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok nemožnosť požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru. Táto povinnosť sa nejaví ako dostačujúca pri skupine obyvateľstva, ktorá má nízku bonitu, a z toho dôvodu sa stáva cieľom agresívnych obchodných praktík. Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť nebonitného klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby pristúpil na úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať. Finančný spotrebiteľ, sprostredkovávateľ, prepáčte, je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti splácať úver vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že v prípade neschopnosti splácať úver môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové hodnoty dlžníka, napríklad na obydlie.
Prípadný argument zo stany veriteľa, že exekúcia majetku u nebonitných klientov je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver, neobstojí. Je tak z dôvodu, že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver veriteľom, z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa, vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej viere, keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou zmluvného plnenia, ktorú od spotrebiteľa obdrží, nebudú splátky úveru, ale poplatky za omeškanie platieb a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. Toto konanie podľa mňa má predátorský charakter.
Keďže systém finančného práva Slovenskej republiky je pomerne mladý a stále vo vývine, táto otázka doposiaľ nebola riešená. Ako predkladateľka pozmeňujúceho návrhu som podrobila skúmaniu právne poriadky krajín, ktoré majú v oblasti regulácie finančného sektora dlhoročnú tradíciu. Za úpravu, ktorá sa s problémom najlepšie vysporadúva, považujem úpravu švajčiarskeho zákona o spotrebiteľských úveroch z roku 2001. Tento zákon zakotvuje, že v prípade hrubého porušenia povinnosti posúdiť spotrebiteľovu schopnosť splácať úver, stráca veriteľ nárok na úroky a poplatky z úveru. Predložená právna úprava prispôsobená na slovenské pomery má výhodu, že umožňuje posúdenie, v akom rozsahu bola zákonom uložená povinnosť zanedbaná.
Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou starostlivosťou alebo aj účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej bonity klienta, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný splácať. Zároveň úprava umožňuje sankcionovať ľahšie porušenia povinnosti iba podľa prvej vety ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Prípadná bezúročnosť úveru a jeho oslobodenie od poplatkov je dôležitým nástrojom ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na to, že zákonom o spotrebiteľských úveroch bolo zrušené nariadenie vlády č. 338/2008 zákona, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, v súčasnej dobe je teda maximálna výška poplatku za poskytnutý spotrebiteľský úver limitovaná jedine dobrými mravmi a definíciou úžery podľa Trestného zákona. V § 235 Trestného zákona sa uvádza, že úvery, pardon, úžery sa dopustí ten, "kto zneužívajúc niečiu tieseň, neskúsenosť alebo rozumovú slabosť alebo niečie rozrušenie, dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, alebo kto takú pohľadávku uplatní alebo v úmysle uplatniť ju, na seba prevedie". Podľa judikatúry a názorov zúčastnených subjektov finančného trhu je hranica úžery od úročenia 24 až 30 percent za rok v závislosti od jednotlivých okolností prípadu.
V druhom bode chcem upriamiť pozornosť na čl. I, do ktorého sa vkladá za bod 5 nový bod, ktorý znie:
"V § 16 sa za odsek 5 vkladajú nové odseky 6 a 7, ktoré znejú:
(6) Veriteľ má nárok na náhradu nákladov, len ak výška predčasného splatenia úveru presahuje 10 tisíc eur počas 12 mesiacov,
(7) Veriteľovi sa zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu úrokov, poplatkov alebo iných nákladov v súvislosti s predčasným splatením spotrebiteľského úveru alebo jeho časti na podnet spotrebiteľa, ak k predčasnému splateniu spotrebiteľského úveru alebo jeho časti dôjde v súvislosti s uplynutím doby fixácie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru alebo v súvislosti so zmenou úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Veriteľ je tak povinný bezodplatne oznámiť spotrebiteľovi termín uplynutia doby fixácie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, a to najneskôr dva mesiace pred uplynutím tejto doby."
Zdôvodnenie: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008//48/ z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ umožňuje členskému štátu stanoviť sumu, pri ktorej nie je možné pri predčasnom splatení spotrebiteľského úveru vyžadovať poplatok. Členské štáty môžu túto sumu stanoviť do výšky 10 000 eur splatných počas obdobia 12 mesiacov. Prihliadnuc k priemernej mzde v hospodárstve, sa mi ako predkladateľke táto suma zdá ako správna, keďže predstavuje zhruba 12,8-násobok priemernej mzdy v hodnote 781 eur podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2012.
Táto limitná suma teda umožňuje priemerne zarábajúcemu človeku vložiť svoje finančné prostriedky do predčasného splatenia nevýhodného úveru a zamedzeniu tvorby dlhovej špirály. Dlhová špirála spoločne s nízko stanovenou hranicou nepostihnuteľnej časti príjmov povinných osôb je jedným z hlavných dôvodov postupného zbedačovania slovenského národa, čo potvrdzujú aj posledné štatistiky, podľa ktorých je vyše sedemstotisíc ľudí na hranici materiálnej chudoby.
Nariadenie vlády č. 268/2006 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia určuje ako nepostihnuteľnú časť 60 percent životného minima, čo znamená, že povinnému je nutné z jeho príjmu nechať minimálne 116,75 eur. Nad sumu 291,87 eur, čo je 150 percent zo sumy 194,58 eura, výška životného minima pre plnoletú osobu platná od 1. júla 2012, môže exekútor zraziť celý objem finančných prostriedkov.
Odsek 6 zakotvuje zákaz požadovania poplatkov, úrokov a iných nákladov spojených s predčasným splatením úveru v súvislosti s uplynutím doby fixácie spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení zákona č. 394/2011 Z. z., ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony.
Toto ustanovenie sa dotýka iba tých spotrebiteľských úverov, pri ktorých je stanovená doba fixácie. Úroková fixácia predstavuje pre veriteľa nástroj ako rozložiť svoje náklady a obchodnú maržu na určité obdobie. Po uplynutí tohto obdobia sa má zato, že veriteľ dosiahol zisk stanovený v úrokovej fixácii, a preto smernica umožňuje predčasné splatenie. V aplikačnej praxi dochádza k úverovej fixácii pri väčších spotrebiteľských úveroch, napríklad pri bezúčelovom úvere zabezpečovanom nehnuteľnosťou známom aj ako americká hypotéka.
Vážení kolegovia, ja sa chcem poďakovať zástupcom opozície, naprieč celej opozície zato, že tento pozmeňujúci návrh podporili. Ja som presvedčená, že oba navrhované nástroje nám pomôžu vysporiadať sa so záťažou finančného trhu a so záťažou, ktorú spotrebiteľské úvery pre mnohých občanov znamenajú. A chcem požiadať kolegov poslancov zo strany SMER, aby rovnako prispeli k istote, ako právnej, tak aj sociálnej, občanov, ktorí na túto pomoc od nás čakajú.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis