Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. V kauze emisie, o ktorej tu dnes celý deň hovoríme, sa popísali tony papiera. Kvôli nej sa menili ministri. A aj keď to nikdy verejne neodznelo, možno dôvodne predpokladať, že kvôli tomu bolo aj na konci prvej vlády Roberta Fica zrušené ministerstvo životného prostredia. Takže by sa mohlo zdať, že o tejto kauze vie na Slovensku každý všetko. Žiaľ, nie je tomu tak. A zrejme tomu nie je tak, lebo tých, ktorých sa najviac týka, sa tvária, ako keby o nej nič nevedeli a zásadne nepodávajú žiadne relevantné vysvetlenie toho, tých otvorených otázok, ktoré z tejto kauzy vyvstávajú.
Je to svojím spôsobom paradoxné a svojím spôsobom nebezpečné, špeciálne v tejto situácii pred prezidentskými a ďalšími voľbami, ktoré sa na nás tento rok chystajú, a kedy sa pán premiér a ním vedená vláda snažia rozptýliť akékoľvek tiene podozrenia, ktoré by na nich mohli spočinúť. Z toho by malo logicky vyplývať, že urobia všetko pre to, aby tiene emisnej kauzy rozptýlili. Ak tomu tak nie je, vzniká dôvodné podozrenie, že súčasný stav, akokoľvek je pre nich nepríjemný a kompromitujúci, je lepší, ako priznať celú pravdu. A dosiaľ posledný dôkaz o tom nám poskytli poslanci a poslankyne za vládnu stranu tým, že odmietli schváliť program 31. schôdze. A aj ten postoj pána premiéra k dnešnej schôdzi a k celej Národnej rade je podobne symptomatický.
A napokon symptomatické je aj to, ako dokáže vždy a za každých okolností preniesť zodpovednosť za nepríjemné veci na niekoho iného. Myslím si, že to nie je dobrý príspevok k budovaniu politickej kultúry na Slovensku.

Ďakujem pekne za slovo. Štefan, ako sa vravieva, ja o koze, ty o voze. Nerobím si ilúzie, že ťa presvedčím. Zareagujem len na pár faktických konštatovaní, ktoré odzneli v tvojom príspevku. Keď si predstavíme, že niekoľko desaťročí zarastalo políčko, lúka, pasienok postupne lesom, dnes tam máme v podstate dospelý les, tak pýtam sa, čo je logickejšie, prekategorizovať túto tzv. bielu plochu do lesného fondu, alebo sa zúfalo pokúšať, tak ako to robili kolonisti niekedy počas valašskej kolonizácie, vyrobiť znova z tohto lesa políčko? Keď na druhej strane nám tu zarastajú aktuálne tisíce hektárov pustnúcich plôch poľnohospodárskeho pôdneho fondu naozaj mladými náletovými drevinami, kde je pomerne malý problém vrátiť, ak sa teda zhodneme na tom, že to chceme, že na to máme prostriedky, že je to náš strategický cieľ, za čo sa inak ja prihováram opakovane, pretože som presvedčený, že kultúrna krajina Slovenska obsahuje a má aj v budúcnosti obsahovať, samozrejme, nielen les a nielen obrovské scelené lány polí a rôzne urbárne a technické štruktúry, ale aj tieto tradičné políčka, pasienky, lúky, tak ako je to povedzme v susednom Rakúsku, čiže vráťme tam ovce, kozy. Podporme rozumne, poučme sa zo zahraničia, podporme rozumne ľudí, ktorí by tam ešte chceli hospodáriť a nespoliehajme sa na túto nešťastnú novelu zákona, že tá to zachráni. Tá to určite nezachráni.

Áno, ďakujem pekne, pán poslanec Simon. Čiastočne súhlasím. Bohužiaľ, prax nás učí, že je to približne tak, ako hovoríte, a preto som sa obrátil na ďalších dvoch členov vlády, ktorí sú kompetentní v tejto kauze, a to na pána podpredsedu vlády a ministra vnútra a takisto na ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Tých sa zase pýtam na niektoré iné skutočnosti a na príčiny ich konania, respektíve nekonania teda nimi vedených zložiek, polície a podobne v tejto kauze. Takže myslím si, že tie moje otázky majú pomerne komplexný charakter, a verím, že postihnú všetko podstatné, čo s tou kauzou súvisí.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, pán spravodajca, dámy a páni, možno si niektorí z vás spomenú, že prednedávnom, konkrétne v druhom čítaní k vládnemu návrhu zákona o ochrane prírody a krajiny, bolo to koncom novembra, na pripomenutie, minulého roka, sme spolu s kolegami Feckom a Mičovským predložili pozmeňujúci a doplňujúci návrh, v podstate s tým istým znením, aké má práve prerokúvaný návrh novely inkriminovaného zákona. Ja si dovolím krátko odcitovať z toho nášho návrhu, citujem:
"V čl. 1, v bode 59 v § 47 ods. 4 písm. a) sa slová "80 cm" nahrádzajú slovami "40 cm".
Odôvodnenie: Cieľom predloženého pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu je zachovať súčasný stav. V porovnaní so súčasným znením zákona o ochrane prírody a krajiny sa vo vládnom návrhu zákona zvyšuje obvod kmeňa drevín rastúcich za hranicami zastavaného územia obce a mimo lesa, kde nie je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody (teda pri ich výrube) z obvodu 40 cm na 80 cm. Toto považujeme za veľký zásah do podstaty ochrany prírody a krajiny, ktorý v praxi bude smerovať k živelnému výrubu drevín a zníženiu disponibilných prostriedkov za náhradnú výsadbu. Už v súčasnosti sa k voľne rastúcej zeleni mimo intravilánu pristupuje veľmi benevolentne, čo by sa predloženou novelou ešte výrazne zhoršilo. Treba zdôrazniť, že táto zeleň plní celý rad dôležitých funkcií, ako napríklad ekologické, mikroklimatické, pôdoochranné, ale aj krajinotvorné a estetické. Aj z tohto dôvodu sme zásadne proti liberalizácii nových podmienok výrubu, ktoré by mohli situáciu ešte viac zhoršiť."
Ak by bola väčšina z vás prítomných pri vtedajšom hlasovaní v tejto snemovni tento náš návrh schválila, nemuseli sme tu dnes k tomuto bodu sedieť. No a odvtedy uplynuli necelé tri mesiace, medzitým novela vyšla v Zbierke zákonov, konkrétne 31. decembra, teda na Silvestra, ak by to celé nebolo také smutné, tak by sme sa mohli na tom aj zasmiať, na tomto symbolickom dátume zverejnenia, a vzápätí nadobudla účinnosť vrátane tohto spomínaného nešťastného § 47, ktorý rozväzuje ruky tým, ktorí chcú z rôznych príčin rúbať aj hodnotné stromy v tzv. voľnej krajine, teda mimo lesný pôdny fond a v extraviláne obcí.
V našej krajine sa táto novela začína už aj prejavovať. Už sme o tom tu pred týždňom aj začali diskutovať a informovať. Nezaregistroval som jediný prípad, že by sa výruby v intenciách takto novelizovaného zákona realizovali skutočne s primárnym cieľom zabrániť, ja neviem, postupu náletových drevín na zarastajúcich políčkach, lúkach a pasienkoch, ako sa zvyklo argumentovať a ako to spomínal aj kolega Hlina. Ono je to v podstate aj celkom nelogické zdôvodnenie alebo absurdný predpoklad, že by sme teraz tie tisíce hektárov zarastajúcich plôch poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorých mi je úprimne ľúto, a málokto v tejto snemovni sa tak zasadzuje dlhodobo za to, aby sme zlepšili údržbu týchto zarastajúcich polí, lúk a pasienkov, že aby sme už začali tým, že budeme rúbať stromy s priemerom, s priemerom 27 cm a obvodom 80 cm. Ak si to predstavíte, aké obrovské investície by vyžadovala rekultivácia plôch, kde by sme vyrúbali porasty s takto starými stromami, a pritom by sme nebrali na zreteľ to, že nám tu naozaj z roka na rok zarastá náletovými drevinami, krovmi a malinkými stromčekmi poľnohospodárska pôda, aby sme ale, naopak, aby sme sa prioritne venovali takejto absurdnej ceste návratu tejto zarastajúcej pôdy na poľnohospodárske účely, že by sme išli cestou rúbania veľkých stromov, tak sama osebe táto predstava je, myslím, každému jasné, že je teda absurdná.
Takže je aj z toho jasné, ten, to zdôvodnenie bolo absolútne účelové a že nemá nič spoločné s tým, aký bol reálny dôvod tejto liberalizácie. Ja som si vyhotovil aj takú neumelú maketu toho, ako vyzerá hrúbka toho stromu, pretože v nejakej rozhlasovej diskusii som začul názor pána ministra životného prostredia, že ide v podstate o malé stromčeky, že tých 80 cm obvodu to nič neznamená, že to je div nie, div nie nejaký krovinný porast, takže chcel som vám tak trošku aj dokumentovať, pôvodne som chcel aj doniesť taký autentický výrez zo stromu, ale toto daždivé počasie a riziko, že ma niekto obviní, že kradnem drevo z lesa, ma od toho odradili. Tak som len vystrihol čosi z kartónu, čo mám tam hore v lavici a potom vám to môžem predviesť, že ako asi vyzerá taký výrez. (Reakcia z pléna.) Ak by si bol taký dobrý, ďakujem.
No dnes som sa zhodou okolností na pána ministra aj v iných súvislostiach obrátil listom, z ktorého zase si dovolím odcitovať, lebo sa týka vyslovene tejto témy: "Vážený pán minister, v krátkom čase po schválení novely zákona o ochrane prírody a krajiny je slovenská verejnosť konfrontovaná s početnými výrubmi stromov," (spravodajca podal rečníkovi materiál) ďakujem pekne, "na rôznych miestach Slovenska. Následkom sú kritické reakcie nielen ochrancov prírody, ale aj mnohých radových občanov, najmä obyvateľov a obyvateliek dotknutých lokalít. Ako ste zrejme informovaný, na bratislavskej Kolibe, konkrétne v lokalite vymedzenej ulicami Sovia a Krahulčia, došlo v uplynulých týždňoch k výrubu súvislého lesného porastu. V tejto súvislosti podotýkam, že obvod mnohých vyrúbaných stromov vo výške 150 cm nad zemou bol väčší nielen ako 40 cm, teda ako hovorilo pôvodné znenie zákona, ale aj ako spomínaných 80 cm."
Čiže 80 cm, keďže som vám sľúbil, je neumelý, neumelá ukážka vyzerá takto. (Rečník ukázal model z papiera.) Žiadny tenučký stromček.
"Stalo sa tak tesne po schválení vami predloženej novely zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorá okrem iného liberalizuje výruby stromov, vo vláde Slovenskej republiky.
K druhému, ešte masívnejšiemu výrubu došlo potom po schválení novely v Národnej rade, čiže začiatkom decembra minulého roku. Podotýkam, v obidvoch prípadoch ešte pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ale napriek tomu som presvedčený, že aj pod dojmom toho, že sa tento režim liberalizoval, že aj preto si dovolili tí, ktorí toto spôsobili, takýto, takýto nehorázny prístup ku kvalitnej zeleni."
No a teraz vyberiem len pár z tých otázok, nie všetky. Sú celkom relevantné vo vzťahu k tomu, o čom tu teraz hovoríme, takže zredukujem to na niekoľko. Pýtam sa pána ministra, či vedenie ministerstva životného prostredia vedie evidenciu nelegálnych, respektíve sporných výrubov stromov na nelesnom pôdnom fonde na území Slovenskej republiky. Potom sa ho pýtam, k akým výsledkom dospela pri prešetrovaní nelegálnych výrubov na Kolibe z 18. 10. a 6. 12. minulého roku inšpekcia ochrany prírody, ktorá tieto výruby prešetrovala. Pýtam sa ho, na akú výšku ohodnotila spôsobené škody nelegálnym výrubom na Kolibe štátna ochrana prírody, ktorá síce mala za úlohu sa zamerať na tie vyrúbané stromy a vyhodnotiť teda ich spoločenskú hodnotu. Aký veľký sankčný postih hrozí páchateľovi za túto spôsobenú škodu? A napokon, prečo štátna ochrana prírody, teda organizácia Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky v tomto prípade nefiguruje ako poškodená strana, hoci došlo k znehodnoteniu prírodných hodnôt značného rozsahu? No a na záver sa ho pýtam na to, o čom je tu dnes doslova reč, či neuvažuje o vypracovaní návrhu novely zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý by opätovne sprísnil režim ochrany hodnotnej zelene, ako aj sankcie za jej nelegálny výrub. Čiže inými slovami, či neuvažuje o vrátení toho znenia § 47 do tej pôvodnej podoby.
Záverom chcem zdôrazniť, že nie všetky pochybné a škodlivé výruby stromov sa konajú a budú konať vďaka tejto nešťastnej novembrovej novele zákona o ochrane prírody a krajiny. Ale myslím si a som o tom presvedčený, že aj v iných prípadoch, na ktoré sa režim tejto novely nevzťahuje bezprostredne, došlo tu k jednoznačnému signálu, že ministerstvu životného prostredia, vláde a väčšine prítomnej v tomto parlamente na stromoch v podstate nezáleží a že mocní tohto štátu nebudú sankcionovať ich pochybné výruby.
Uvedomujem si zároveň, že tých, ktorým je to jasné, v podstate nemá význam presviedčať a naopak, tých, ktorým to z rôznych príčin nie je jasné, alebo nechce byť jasné, by sme nepresvedčili, ani keby sme tu rozprávali dva dni. Ale napriek tomu si myslím, že nebolo by správne nevystúpiť v rozprave k tomuto bodu, a inak som vďačný kolegovi Hlinovi, že s touto novelou prišiel. Nerád používam expresívne výrazy, ale som presvedčený, že v tomto prípade sme svedkami podobného kultúrneho barbarstva, ako keď sme venovali istej finančnej skupine Tatranský národný park, alebo keď sme sa začali pohrávať s myšlienkou, že zničíme prírodu a životné prostredie pri Košiciach ťažbou uránu a okolie Kremnice a Detvy ťažbou zlata, alebo že zaplavíme krásnu obec Slatinku a jej okolie novou priehradou, alebo dokonca že vybudujeme priehradu priamo na území Bratislavy a zničíme Karloveské rameno a ďalšie lužné lesy, ktoré by mali slúžiť Bratislavčanom a ktoré sú zároveň územím významného vodného zdroja.
Takže dovolím si navrhnúť taký malý obchod politický na záver. Ja by som navrhol, aby sme túto novelu prijali a ako protihodnotu sľubujem, že nebudeme ten lapsus, ku ktorému došlo v novembri minulého roku, nejako zvlášť verejne pranierovať. Takže dúfam, že prijmete túto moju ponuku a teším sa, že hlasovanie dopadne (povedané so smiechom) v prospech tohto návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo aj za vystúpenie pani profesorky, ktorá tu nám poskytla vlastne taký dosiaľ, myslím, bezprecedentný prehľad o situácii v oblasti rozvojovej pomoci. My sme pred niečo vyše rokom organizovali na pôde Národnej rady, myslím si, že pomerne kvalitne zastúpený odborný seminár na podobnú tému, kde vystúpila s podobne zásadným príspevkom aj trošku inak zameraným takisto pani poslankyňa Horváthová. A dovolím si zhrnúť pár odporúčaní, ktoré z toho seminára vzišli, pretože veľká väčšina z vás tam nebola, snáď vás to bude zaujímať: Do roku 2015 musíme podstatne zvýšiť podiel HDP, ktorý Slovenská republika poskytuje na rozvojovú pomoc, ak máme dodržať svoj medzinárodný záväzok. Žiaduce je meniť štruktúru poskytovanej rozvojovej pomoci v prospech bilaterálnej pomoci nízkopríjmovým krajinám. Snažiť sa o to, aby sa stratégia rozvojovej pomoci postupne nahrádzala stratégiou rozvojovej spolupráce. Nezamieňať si rozvojovú pomoc, resp. spoluprácu, s predvstupovou, čo je napríklad prípad Srbska. Pri optimalizácii počtu a štruktúry prioritných krajín prihliadať okrem iného na to, kde sa Slovensko už dlhšie angažuje, a okamžité ukončenie pomoci by mohlo ohroziť realizované projekty (napr. už spomínaná Etiópia). Hľadať dostupné formy pomoci, resp. spolupráce, kedy aj dobročinnosť nie práve solventných jednotlivcov môže reálne a adresne pomôcť odkázaných ľuďom v rozvojových krajinách. Hľadať dôveryhodných partnerov na strane príjemcov pomoci, ktorí sú najlepšou zárukou toho, že pomoc sa dostane naozaj tým, ktorým je určená.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne.
V prvom rade na kolegu Mičovského. Veľmi vítam všetky tieto jeho iniciatívy na pripomenutie si významných historických udalostí. On sám v tom veľmi veľa už urobil a verím, že aj urobí. Práve v týchto dňoch spustil taký nejaký seriál, dúfajme, že bude trvať dlho, o podobných významných lesníckych miestach v Krásach Slovenska, takže to bude trošku taký príspevok k tomu označovaniu významných miest a k ich popularizácii, propagácii.
K tomu, čo hovoril kolega Viskupič, tiež si myslím, že, nieže tiež si myslím, ďakujem, že pripomenul tie moje opakované iniciatívy, ale myslím si naozaj, že, a nakoniec aj vláda to v rôznych dokumentoch alebo v odpovediach, ktoré som dostal na interpelácie konkrétnych členov vlády vrátane pána premiéra, konštatuje, že tieto udalosti, ktoré sa pripravujú, a dokumenty na nasledujúcich sedem rokov sú nielen záležitosťou vlády, ale celej spoločnosti. Naozaj sa budú týkať nás všetkých. Ak sme my tuná volení reprezentanti slovenskej spoločnosti alebo občanov Slovenska, tak by sme v prvom rade mali o týchto témach diskutovať. Som presvedčený, že nestačí, keď o nich v limitovanom čase diskutuje len jeden parlamentný výbor, aj keď vecne príslušný, pretože často sú to témy aj v podstate rezortného charakteru, aj prierezového charakteru, ktoré nemajú len tú všeobecnú úroveň eurovýboru, pri všetkej úcte, ale idú, idú trošku hlbšie do detailov. A navyše verím, že nejaká poldenná parlamentná rozprava na túto tému by priniesla určite nové pohľady, ktoré by mohli inšpirovať aj vládu. Takže je mi naozaj ľúto, že tento môj návrh neprešiel.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, zároveň podpredseda vlády, vážený pán spravodajca, na úvod jedno prehlásenie. Nie som, ako je známe, členom ani zahraničného výboru, ani európskeho výboru parlamentu a dokonca ani nekandidujem v blížiacich sa eurovoľbách, takže toto vystúpenie som si prihlásil len preto, že mi téma zahraničnej politiky, pozície Slovenska v medzinárodnom kontexte a najmä globálne problémy a výzvy nie sú cudzie. A keďže na tejto pôde na tieto témy sa pomerne málo hovorí, tak chcem využiť túto príležitosť k niekoľkým poznámkam.
Hneď úvodom by som rád povedal, že za pozitívum správy vnímam už samotný fakt, že vo svojom úvode pripomína odkaz takých kľúčových udalostí novodobých slovenských dejín, ako je nežná revolúcia alebo Slovenské národné povstanie. Zdalo by sa, že tieto udalosti nepatria do tejto správy, ale myslím si, že tam naozaj patria, a to najmä preto, že nie vždy v novodobých dejinách sme stáli na tej správnej strane barikády, a v prípade týchto dvoch udalostí rozhodne platí, že sme na tej lepšej strane barikády stáli a že to malo aj veľký medzinárodný ohlas. A aj vďaka tomu je Slovensko, ako súčasť bývalého Československa, vnímané v medzinárodnom kontexte oveľa pozitívnejšie, ako by bolo vnímané bez nich.
Vcelku pozitívne môžme hodnotiť aj deklarované zameranie bilaterálnej a multilaterálnej diplomacie. Je tu však namieste aj kritická poznámka týkajúca sa napríklad rozvojovej pomoci, lebo táto, čo sa týka objemu finančných prostriedkov, ale aj štruktúry, výrazne zaostáva za oficiálnymi záväzkami i za morálnymi povinnosťami členského štátu klubu hospodársky najrozvinutejších krajín sveta s názvom OECD. K tomu sa vrátim ešte o chvíľu neskôr.
Sympatická mi je aj deklarácia, že naša ekonomika potrebuje silné malé a stredné podniky, ktoré vytvárajú veľkú časť z celkového počtu pracovných miest, a že Slovenská republika potrebuje investície s pridanou hodnotou, nové technológie, inovácie, spoluprácu našich a zahraničných univerzít v oblasti aplikovaného výskumu. To všetko je iste veľmi pekné. Vieme však, aká je reálna podpora malého a stredného podnikania, a vieme, aký je u nás stav financovania vedy a výskumu. A blízka budúcnosť, žiaľ, ani nesľubuje citeľné zlepšenie v tejto sfére.
Viacročný finančný rámec na roky 2014 až 2020, citujem: "Slovenská republika nasmeruje európske finančné prostriedky do oblastí generujúcich čo najvyššiu pridanú hodnotu pre občana." Koniec citátu. Pričom sa spomínajú prioritné sféry tohto smerovania prostriedkov. Opäť tu však postrádam témy ako podpora udržateľnosti a kvality života vrátane zlepšovania kvality prostredia, v ktorom sa tento náš život odohráva.
A najmä nemôžem si odpustiť kritickú pripomienku v tom duchu, že napriek mojim opakovaným návrhom a žiadostiam poslanci a poslankyne za stranu SMER - SD opakovane odmietli o tejto zásadnej problematike na pôde Národnej rady diskutovať.
V správe sa tiež konštatuje, citujem: "Priemyselná politika Európskej únie musí rešpektovať princípy trvalej udržateľnosti, znižovanie energetickej a materiálovej náročnosti, ako aj národné tradície a potenciál." Koniec citátu.
Môj komentár: V ešte väčšej miere sa táto požiadavka týka samotného Slovenska, než Európskej únie ako celku, pretože v týchto ukazovateľoch Slovensko za priemerom Európskej únie zaostáva a slovenská prax tomuto poznaniu nie veľmi zodpovedá, a tak sa toto zaostávanie neustále skôr zväčšuje, ako by sa zmenšovalo.
Príprava predsedníctva Slovenskej republiky v Rade EÚ. Opäť téma, ktorá by mala zaujímať aj plénum Národnej rady. V krajinách, ako je Holandsko, ktoré už predsedali Európskej únii viackrát, by si mohli dovoliť čosi ako rutinný prístup k príprave svojho predsedníctva, ktoré, ako zrejme viete, Holandsko čaká hneď po nás. Ale napriek tomu skutočnosť je opačná. Keď diskutujem s kolegami z holandského parlamentu, zisťujem, že oni sa priamo na pôde parlamentu na toto svoje predsedníctvo už viac ako rok systematicky pripravujú, na rozdiel od nás, nováčikov.
S opatrným optimizmom preto beriem na vedomie záväzok ministerstva zahraničných a európskych záležitostí, že zabezpečí intenzívnejšiu spoluprácu s rezortmi, Národnou radou a predstaviteľmi mimovládneho a súkromného sektora s cieľom skvalitniť a zefektívniť proces tvorby národných pozičných dokumentov.
Pozitívne vnímam aj ambíciu Slovenska aktívnejšie pôsobiť v rámci V4. Opäť mi však medzi spomínanými prioritami tejto spolupráce s našimi najbližšími susedmi chýba zmienka o riešení spoločných environmentálnych problémov. Na strane 8 sa spomína podpora zelených technológií. S potešením beriem na vedomie. Otázka však je, čo si vláda a jednotlivé rezorty pod zelenými technológiami predstavujú a čo do tejto kategórie zaraďujú? Obávam sa, že aj jadrové elektrárne a veľké priehrady.
Na strane 8 sa zmieňuje aj budovanie vedomostnej spoločnosti. Nie tak dávno sme mali aj pre túto problematiku zriadený post podpredsedu vlády. Dnes máme namiesto toho podpredsedu vlády pre veľké investície. Dávam na zváženie, čo je viac potrebné v členskom štáte Európskej únie v druhej dekáde 21. storočia?
A napokon na tej istej strane sa spomína aj požiadavka environmentálnej udržateľnosti energetického mixu. Opäť jedna z tém, o ktorej som neúspešne navrhoval diskutovať tu, v Národnej rade, konkrétne v súvislosti s prípravou novej energetickej politiky Slovenskej republiky. Ak to myslíme vážne s environmentálnou udržateľnosťou energetického mixu, potom by naša priorita v tejto oblasti mala byť jednoznačná: energetické úspory a zvyšovanie energetickej efektívnosti vo všetkých sférach nášho života.
Zaujala ma aj časť správy s názvom Reakcia na globálne výzvy a hrozby, v ktorej sa okrem iného píše, citujem: "Slovenská republika bude na pôde OSN prostredníctvom členstva v ďalších medzinárodných organizáciách a prostredníctvom rozvojovej spolupráce prispievať k riešeniu globálnych výziev, najmä k zmierňovaniu dopadov klimatických zmien a zvyšovaniu adaptácie na klimatické zmeny, k zabezpečeniu potravinovej bezpečnosti, prístupu k vode, posilneniu postavenia žien a zlepšovaniu správy vecí verejných. Rok 2014 bude kľúčovým pre prípravu novej medzinárodnej dohody o zmene klímy. Slovenská republika bude v tomto smere aktívne pôsobiť v rámci environmentálnej diplomacie s cieľom, aby bola prijatá ambiciózna dohoda s čo najširšou účasťou." Koniec citátu.
Takúto pozíciu Slovenskej republiky vo vzťahu ku globálnym výzvam a hrozbám osobne vítam. Obávam sa však, že v praxi to nebude vyzerať ani zďaleka tak ružovo, ako to vyzerá na papieri.
V správe sa venuje osobitná pozornosť aj rozvojovej spolupráci a humanitárnej pomoci. Touto problematikou sa bude podrobnejšie zaoberať moja kolegyňa pani poslankyňa Eva Horváthová. A tak len celkom stručne. Len toľko, že keď porovnáme, koľko finančných prostriedkov by sme mali v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci vynakladať a koľko v skutočnosti vynakladáme, je to naozaj len zlomok. Iste, peniaze nie sú všetko, ale ukazuje sa, že ani to relatívne malé množstvo prostriedkov nepoužívame vždy ideálne a nedostatočne využívame aj možnosti nefinančnej pomoci. Takže aj v tejto oblasti vidím značné rezervy.
V súvislosti s ochranou ľudských práv sa v správe uvádza, že princípy dodržiavania ľudských práv a základných slobôd sú základnými hodnotovými východiskami pri realizácii zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Aj tu však vidíme veľké rezervy napríklad vo vystupovaní našich najvyšších ústavných činiteľov vo vzťahu k predstaviteľom režimov, ktoré ľudské práva zjavne nerešpektujú.
Na záver by som chcel povedať, že prácu rezortu zahraničia i samotnú správu, ktorú rezort predložil do Národnej rady, hodnotím prevažne pozitívne. Nespochybňujem ani skutočnosť, že v mnohých sférach medzinárodnej, resp. európskej politiky zohráva Slovensko skôr pozitívnu, než negatívnu úlohu. Máme vo svete v zahraničných službách, ako aj vo sfére rozvojovej pomoci viacero vynikajúcich osobností, ktoré nepochybne robia veľmi dobré meno Slovensku. Ale ako je známe, napríklad zastúpenie Slovenska v bruselských inštitúciách je naďalej nedostatočné. A keby sme sa porovnávali s veľkostne porovnateľnými krajinami, tak v mnohých ukazovateľoch medzinárodných aktivít výrazne zaostávame.
Ale čo mi v súvislosti so zahraničnou politikou vadí asi najviac, to je nedostatok proaktívneho prístupu k riešeniu aktuálnych problémov. Viem, o čom hovorím, pretože som mal to šťastie byť v politike v tom krátkom období na konci existencie Československa, teda medzi Nežnou revolúciou a jeho zánikom, kedy vrcholným predstaviteľom takejto proaktívnej politiky bol hlavne prezident Václav Havel, ale taktiež niektorí ďalší čelní predstavitelia vtedajšej federálnej a českej vlády, občas aj s našou pomocou a podporou, ako napríklad Jozef Vavroušek, iniciátor a hlavný organizátor prvej Paneurópskej konferencie ministrov životného prostredia v Dobříši pri Prahe, a všeobecne akceptovaný duchovný otec dodnes prebiehajúceho procesu Životné prostredie pre Európu, ktorý koordinuje Európska hospodárska komisia pri OSN, alebo profesor Bedřich Moldan, ktorý bol vďaka svojím medzinárodne uznávaným aktivitám a schopnostiam zvolený za viceprezidenta Samitu Zeme v Riu v roku ´92.
Apropo, keď už hovoríme o potrebe proaktívneho prístupu a o dobříšskej konferencii, pred necelými dvoma rokmi sme na pôde Národnej rady uskutočnili na tieto témy pomerne veľkú konferenciu. Jej účastníci a účastníčky prijali odporúčania, v ktorých najvyšším predstaviteľom nášho štátu okrem iného navrhujú, aby sa Slovensko, či už samo, alebo v spolupráci s Českou republikou, uchádzalo o usporiadanie nasledujúcej, už ôsmej, Paneurópskej konferencie ministrov životného prostredia. Bolo by to praktické i symbolické. Konferencia by sa totiž mala konať práve v roku 2016, teda v čase nášho predsedníctva Rade Európskej únie, a zároveň roku okrúhleho, 25. výročia pamätnej prvej takejto konferencie konanej práve na území bývalého Československa. Dodnes sme však na tento náš návrh nedostali ani len elementárnu odpoveď.
Takže za prvý a najdôležitejší predpoklad úspešnej realizácie pozitívnych zámerov a predsavzatí z predloženej správy považujem zosúladenie slov a činov, teórie a praxe a toho, aby ľavá ruka vedela, čo robí pravá.
Ďakujem.