Ďakujem pekne, pán predseda. Takže budem pokračovať, ako som spomínal v tej prvej časti, analytická časť je vypracovaná výborne, aj keď, ako som povedal, tie čísla môžu v mnohom skresľovať. A v tej druhej časti tak isto už to tu párkrát odznelo, že je spravená nejaká kvázi vízia, ale chýbajú konkrétne ciele a postupy, ako sa dopracovať k danému stavu, kam by sme sa vlastne mali, kam by sme sa vlastne mali dostať, kam by sme mali dospieť s týmito reformami. Takže chýbajú tuná konkrétne dátumy, pretože ak si niečo odátumujem, viem, že to musím splniť dovtedy a dovtedy. A samozrejme dovtedy musím pripraviť aj nejaké legislatívne návrhy, ktoré majú pripraviť prostredie na to, aby ten cieľ bol dosiahnutý a dosiahnuteľný.
Ďalej mám pocit, aj z tých vízií, aj z toho, čo sa tu na za posledný čas rozprávalo, že veci ohľadne vzdelávania sa riešia nejak samostatne. Samostatne sa riešia materské školy, samostatne sa rieši základné školstvo, samostatne sa riešia stredné školy - a či sa riešia? - no riešia sa nejakým spôsobom samostatne vysoké školy. Opäť, pokiaľ to nepoprepájame a nebudeme vidieť súvislosti medzi vzdelávaním na jednotlivých úrovniach, nemôže byť materiál pripravený komplexne a systémovo tak, aby obsiahol skutočne vzdelávanie od A po Z, ako sa hovorí.
Materské školy majú problém s financovaním, lebo samosprávy nedávajú, všetko je zatiaľ normatívne, samosprávy nedávajú celý normatív na materské školy. Samozrejme, nie je to všade, ale, žiaľ, niekde to je tak a niekde je problém, pretože rodičia majú tým pádom doplácať. A doplácajú už tak, že je to pre niektorých neúnosné. Ale tento problém sa zatiaľ neodstránil. Zatiaľ sa ticho trpí a pretrváva. Nie je vyriešený.
Diskutovalo sa tu o základných školách, ktoré sú efektívne, ktoré sú neefektívne, či málotriedky treba zrušiť, či ich nechať, ako s nimi ďalej. No tu by som povedal, že sú v podstate tri kategórie samospráv, ktoré riešia nejakým spôsobom základné školy.
Malé obce to majú vyriešené, pretože tým sa neoplatí ani mať základnú školu, pretože majú malý počet obyvateľov, tým pádom malú pravdepodobnosť, že sa bude rodiť viacej detí. Tieto deti dochádzajú do spádových oblastí. Máme takých v Turci takisto niekoľko. Príkladom je Základná škola v Žabokrekoch, kde dochádzajú deti dokonca ob-jednu obec, pretože tá má svoju vlastnú základnú školu. Takže tieto obce v podstate riešiť nemusíme.
Väčšie obce a mestá, v ktorých je dostatok obyvateľov, tento problém v podstate tiež nemajú, pretože majú základnú školu, ktorá je vyťažená, je využitá. A dokonca je ich tam aj niekoľko, týchto základných škôl.
Problémom ostávajú práve obce, ktoré majú taký nevyvážený počet obyvateľov, že nie je to ani veľa, ani málo. A teraz práve tieto školy sú polemické. A je polemické teraz, či ich udržať, alebo ich len tak pustiť a nechať deti dochádzať opäť do nejakých spádových oblastí, spádových škôl. Ako som spomínal na príklade, ktorý mám konkrétne z Valče, tak tam ten počet detí naozaj kolísal. A skutočne jeden ročník bol populačný, veľmi výrazný, a ďalšie sú také pomenej. Ale zase tam prichádza viacej detí, predtým bolo o päť menej, ono to tak nejak kolíše. V prípade, že by sa takáto škola zrušila, tak potom opäť môže nastať zase nejaký populačný bum a potom zrazu tie deti nemajú kam chodiť. A teraz je otázne, že či to riešiť teda tými autobusmi a zvážať tie deti, či to bude efektívne, alebo tú školu nechať, nejak ju uživiť. A potom ona bude mať aj svoje opodstatnenie, pretože opäť príde stav žiakov, že tá škola bude naplnená a bude aj efektívna. Ale pokiaľ tá obec to vládze ťahať, tak si myslím, že je zbytočné ju rušiť.
A okrem toho takéto obce by sme mali skôr podržať, aby tie deti nemuseli dochádzať, pretože je to vyjdenie v ústrety rodičom, ktorí možno aj niektorí nemajú prácu a nemôžu nechať deti dochádzať niekam ďalej, alebo ich nemôžu oni sami zavážať do nejakých priľahlých zberných obcí. Takže... Ale toto by sa malo riešiť práve v súčinnosti s okolitými obcami a možno aj vlastne v súčinnosti regiónu. Preto nechať to len na samostatné riešenie samospráve, podľa môjho názoru je trošku menej. Čiže mal by do toho hovoriť aj niekto iný, pretože potom na to nadväzuje stredné školstvo. A stredné školstvo sa väčšinou nachádza v mestách, to znamená, že to sú opäť spádové oblasti pre všetky základné školy z okolia. A tam potom záleží, kam sa tie deti v budúcnosti zaradia.
Už keď som pri tých stredných školách. Hovorili sme tu o odborných školách, o odborných učilištiach. Ide sa teda dávať väčší dôraz na to, aby sme mali viacej odborne vzdelaných ľudí pre povedzme priemysel. Tak v našom okolí, v našom regióne je silný automobilový priemysel. Či je to už Martin, Volkswagen, alebo Žilina, Kia a príbuzné závody, ktoré potrebujú mať svojich zamestnancov. Ale máme aj železnice, máme niekoľko železničných spoločnosti, ktoré sú u nás v okrese. A bolo tam kedysi aj železničné učilište, ktoré vychovalo priamo pre tento segment trhu ľudí. No ale teraz železnice majú svoje kšefty, ale nezadávajú ich firme, ktorá je domáca, aby podporili regionálny rozvoj, ale kšefty sa zadávajú zahraničným firmám. Keby sa podporila železničná výroba v regióne, tým pádom majú opodstatnenie aj títo ľudia, ktorí by ostali v regióne a boli by v regióne aj vychovaní. Ale teraz, čo s tými, ako ich teda ideme vychovávať? Ideme vychovávať odborníkov v železničnom strojárstve, keď ich nemáme kam uplatniť? Alebo teda ich necháme len v tom automobilovom priemysle? Budeme mať silný automobilový priemysel, potom sa zrazu automobilky zbalia, odídu preč. A teraz, kde sa uplatnia tí ľudia? Áno sú odborne vzdelaní, ale nebudú sa mať kde uplatniť. Takže na toto tiež treba tak nejak myslieť. A z mojej skúsenosti viem, že my máme skutočne flexibilných mladých ľudí, ktorí, aj keď nie sú v danom odbore úplne špecialisti, dokážu sa veľmi rýchlo prispôsobiť a preškoliť sa na dané veci.
Pán kolega Daniš tuná hovoril o tom, že dneska treba vychovávať klampiarov, lakýrnikov, automechanikov a tak ďalej. Ale pre tieto fabriky sú oni nepodstatní. Pretože dneska v týchto fabrikách sú všetko montážne linky, automatizované systémy, aj stroje. Tam treba prísť a vedieť obsluhovať stroj. Netreba vedieť vyklepávať blatník, netreba vedieť držať pištoľ a striekať, pretože to všetko robia stroje. Takže teraz je otázka, opodstatnenosť práve týchto odborných ľudí, ktorí by mali byť vzdelaní v danej oblasti. Pokiaľ ich budeme vzdelávať, tak oni sú skôr vzdelaní pre to, aby si založili svoje malé vlastné podniky a v tých robili práve tú drobnú robotu, lakýrnickú, klampiarsku, automechaniku a tak ďalej. Ale na to zase musia mať vytvorené prostredie. Ak budú chcieť byť živnostníkmi, alebo zakladať si firmy, na to potrebujú, k tomu mať vhodné podmienky, a nie ich zdierať z kože už na začiatku a mnohí si povedia, že sa im to ani neoplatí. Potom akú majú víziu tí mladí ľudia, ktorí vyštudujú takéto odborné školy? No veľmi chabú.
Stále sa tuná, rozobral som všetky typy škôl, až po tie vysoké školy, ale zabudol som ešte povedať, že do toho vzdelávania patrí aj to mimoškolské vzdelávanie. Záujmové vzdelávanie, to znamená, umelecké vzdelávanie a vlastne centrá voľného času, prípadne školské kluby. Takisto, pokiaľ sa to nebude riešiť v súčinnosti so základnými školami, tak takisto to nemá význam. Hovorilo sa tu o tom, že systémy sú zneužívané a že sa urobí nejaká náprava. A teraz vidíme, že to má presne opačný efekt. Ak chceme vychovávať deti aj v umeleckom smere, teda, keď sa aj kolega Hlina dotkol tejto oblasti v rámci základných umeleckých škôl, ja som spomínal, že niektoré umelecké školy majú väčší záujem, iné majú menší záujem. Zase opäť to záleží od oblasti, kde je aká vyspelosť ekonomická, sociálna situácia a tak ďalej. Viem, že napríklad niektoré základné umelecké školy nevyberajú poplatky za vzdelávanie záujmové. Preto tam môžu chodiť úplne všetky deti, ktoré na to môžu mať talent. Ale to nezistíme, pokiaľ im tú šancu nedáme. Pokiaľ sa za to vzdelanie umelecké platí, tak tam môžu ísť len tí, ktorí na to majú financie. Takto sa už v prvom rade selektuje, ale pokiaľ tá základná umelecká škola nedostane celý ten normatív, tak jednoducho nemôže vytvoriť deťom také podmienky, aby tie deti platiť nemuseli. Preto spravíme nariadenie, že deti nemôžu navštevovať také umelecké školy, alebo pod jednou nemôžu mať viacej odborov. To bolo opatrenie prvej Ficovej vlády, kedy sa zriadilo toto. A viem, že na niektorých základných školách jedno dieťa chodilo aj na výtvarnú, aj na tanečnú, a do úplne inej, samozrejme v iných základných umeleckých školách, a v úplne inej základnej umeleckej škole navštevovalo ešte aj nejaký hudobný nástroj. A po pár rokoch sa vykryštalizovalo, že ten tanec ho síce baví, ale nie až tak ako tá výtvarná, ale popri tom chcel vedieť hrať na husliach. Ale prečo by sme ho, v tom zárodku mali mu určovať, nie, ty môžeš chodiť len na jedno? Áno, takýchto prípadov nie je veľa. Ale prečo by sme im to mali zakazovať? A pokiaľ to poskytuje jedna základná umelecká škola, prečo by sme im v tom mali brániť? A tak isto ako sa financovalo cez jednu školu jedno, jeden odbor, cez druhú druhé, cez tretiu tretie, tak isto to mohlo bežať pod jednou. Nie, zase sa to spravilo opatrením, že nemôže sa. No tak sa to zase prispôsobilo a spravilo sa to tým riešením, že dieťa navštevovalo tri základné umelecké školy.
Podobný systém v centrách voľného času. Teraz vidíme, že tie opatrenia, ktoré sa spravili, neboli dobré a centrá voľného času sa zatvárajú, pretože jednoducho nemajú financie na ďalší rok. Pán minister tuná tvrdil, že nebude to mať taký dopad, nebude to také deštrukčné. Dneska vidíme, že je. Dostávame správy z rôznych kútov Slovenska, kde ako riaditelia sú zúfalí z toho, že nedostali od samospráv financie na fungovanie svojho centra voľného času a musia ho zatvoriť. Nemajú financie na to, aby za súčasných podmienok financovali dohodárov, ktorí im viedli záujmové vzdelávanie, tie krúžky, pretože sa zvýšili odvody a tak ďalej. To znamená, že im museli ukrátiť mzdy. A niektorým sa to už možno ani neoplatí, pretože keď ešte dochádzal, ešte do nejakej inej obce, tak ešte mal výdavky na pohonné hmoty. A keď dostával pár eur, tak už sa mu to vlastne neoplatí, lebo sa mu to z toho strhlo. Viem, mám z toho osobný príklad, pretože som tiež takto podobne učil.
Takže mám taký pocit, že tu sa stále niečo rieši, ale rieši sa samostatne, ale nie komplexne a systémovo. A toto je problém tejto vlády, že navrhne nejaké riešenie a to riešenie nie je komplexné, nie je vydiskutované. A potom sa to len kritizuje. No samozrejme, že sa to kritizuje, keď vidíme, že to nie je dobré riešenie. A okrem toho, ja to zopakujem, bolo to viackrát spomínané, nemáme riešenú systémovú víziu so širokým konsenzom, aby vyhovovala úplne všetkým, vládnej strane, aj opozícii. Pretože riešenia, ktoré sa robia čiastkovo, vyhovujú jednej strane, nevyhovujú druhej, potom pri výmene vlády sa spraví opačne a celé sa to rozvŕtava. Kde má potom ten rodič, ten občan istotu? Aj tí žiaci, kde majú istotu, že to o pár rokov nebude zmenené, že sa im nepritvrdia podmienky, že sa im nezhoršia tie podmienky? Ako si potom budú vedieť naplánovať to svoje vzdelanie?
A to, čo už hovorili aj iní kolegovi, život človeka sa mení. Aj jeho hodnoty, aj jeho záujmy. Dneska si človek vysníva, že chce byť, ja neviem, automechanik, zajtra, že chce byť kozmonaut, a potom, že chce byť smetiar. Zrazu príde na strednú školu a zistí, že chce byť učiteľom. Vyštuduje strednú školu, ale už nechce byť učiteľom, pretože zistí, ako to v realite chodí, a už chce byť právnikom. Hodnoty žiaka sa menia. Treba možno robiť viac osvety aj pre tých rodičov, aby sa viacej zaujímali o to dianie v školách, v školstve.
No a koniec koncov, keď sa debatí o tom, menovanie riaditeľov, hovorilo sa tu o politizácii školstva. No práve toto je možnosť politizácie školstva, že sa dá možnosť zriaďovateľom navrhnúť alebo dosadiť si svojho riaditeľa. Opäť ovládanie politickou mocou. A viem už pár príkladov takých, kde by sa to takýmto spôsobom excelentne zadarilo. Nedostal by sa tam odborník, ale človek, ktorý by tam bol dosadený, a už by sa rozdeľovali financie tam, tam, tam, tam, hentam. Ale nešli by na systémové vzdelávanie práveže v rámci tej školy. Aj keď sa povie, že: no je to ustriehnuteľné. Zvolí sa opäť rada školy, ktorá to dokáže ovplyvniť, a peniaze budú mrhané. Toto je práve ten problém. A toto je problém politizácie. Prečo samospráva chce dosadzovať? A povedzme si, že samospráva na úrovni krajov, ktorá bude dosadzovať riaditeľov stredných škôl. Toto sú riziká, ktoré nám hrozia. Poukazujeme na ne a v mnohom sa už aj splnili. Nás stále nikto nepočúva. Jedným uchom dnu a druhým von.
Správu máme predloženú, veci sme si prečítali, preštudovali. Riešenia sú dosť chabé. Ciele neurčité. Vízia slabá. Ale opäť, stojí to na diskusii, pretože ministerstvo nechce diskutovať. Ono diskutuje len s vyvolenými. "Kristepane!" - to je reakcia pána ministra. (Hlas predkladateľa.) Vážne. No ja neviem práve, s kým diskutuje a to je ten problém. Pán minister, ako prepáčte, vaše narážky na mňa, s kým ja diskutujem, sú na tomto mieste dosť neprijateľné a neprípustné. Ja viem, že sa vám to zle počúva, ale od vás si to vyprosím, aby ste takéto reči rozprávali o mojej manželke, áno?! Buďte tak dobrý. (Hlas z pléna.) Neozývajte sa, pán poslanec, áno?! No, máte možnosť.
Takže ďakujeme pekne za takúto správu, budeme čakať na riešenia, budeme čakať na návrhy.
Ďakujem pekne.