Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, vážení občania, čakali sme a čakali sme dosť dlho teda, ale, chvalabohu, dočkali sme sa nového Autorského zákona. Vznikli totižto kedysi dávnejšie určité problémy pri kolektívnej správe práv a tie sme chceli riešiť, keďže ministerstvo dalo prísľub, že pripravuje úplne nový Autorský zákon, tak tieto drobné zmeny sme už do starého zákona neaplikovali.
Nový návrh zákona má naozaj zhruba o 100 paragrafov viacej ako ten starý aj body sa trošku rozšírili a naozaj reflektuje súčasné potreby, najmä potreby digitálnych technológií, šírenia a tak ďalej, čiže nové technické prostriedky, ktoré v starom Autorskom zákone neboli. Zároveň tu vzniká polemika. Aj vznikla polemika o tom, ako tento Autorský zákon do budúcnosti pomôže alebo nepomôže rozvoju kultúry na Slovensku. Na jednej strane áno, môže pomôcť, ale na druhej strane ani veľmi nemusí.
Teraz hovorím konkrétne za jednu oblasť a je to oblasť tradičnej ľudovej kultúry alebo teda folklóru všeobecne, pretože tu vznikali a vznikajú spory o tom, či je ľudové dielo alebo teda dielo nášho ľudu autorskoprávne chráneným alebo nechráneným dielom. Samozrejme, že ak niekto v duchu zákona má určitý autorský prínos do hudby, tak, samozrejme, má nárok na autorskú odmenu a veci súvisiace s autorskoprávnou ochranou. Avšak je tu polemika o tom, či interpretované dielo ľudovej kultúry, a teraz konkrétne hovoríme o ľudových piesňach, súčasťou hudby, je teda súčasťou ľudových piesní, je určitá melódia, takže tam je zahrnutá aj hudba, aj spev, v podstate aj text, že či úprava, určitá úprava povedzme starej nahrávky, zápisu notového nejakými zberateľmi je predmetom autorskej ochrany, alebo nie je. Či tam vôbec je nejaký autorský prínos a aký veľký? Ak niekto medzi dve pesničky vloží nejakú medzihru, pár tónov, dá sa to považovať za úpravu alebo sa to nedá považovať za úpravu, a teda už to spadá pod autorskoprávnu ochranu, alebo nie.
Toto je jedna časť problematiky ľudovej hudby a druhá je potom odhaľovanie toho, či teda ide skutočne o autorskoprávne chránený obsah, alebo nie. Za súčasného stavu vznikali problémy v rámci kolektívnej správy práv v tom, že povedzme folklórna skupina nenahlásila to, že ide v obci stavať máj a popri tom si bude spievať. Podľa výkladu kolektívneho správcu práv ide o verejné prezentovanie, teda verejnú kultúrnu udalosť. Tým pádom podľa zákona mala by táto udalosť nahlásená kolektívnemu správcovi práv, ktorý potom na základe svojich vnútorných predpisov určí, či boli, alebo neboli použité autorskoprávne chránené diela.
Dnes som však zistil, že kolektívny správca práv nie je kompetentný určiť, či skutočne ide o autorskoprávne chránené dielo, alebo nejde o takéto dielo. Kolektívny správca práv totižto má svoju nejakú databázu, do ktorej mu zadá nejakým zrejme vyhľadávaním názov predmetnej skladby, a tam mu vybehne, že áno nachádza sa v databáze, tým pádom je autorskoprávne chránená. Ale táto skladba môže mať sto, možno tisíc podôb na Slovensku a v tomto prípade kolektívny správca práv vôbec nemá záujem skúmať o tom alebo tento stav, či naozaj je toto dielo, je to pôvodné alebo už istým spôsobom autorsky upravované. Vyskočí jednoducho v databáze a tým pádom už je autorskoprávne chránené a vôbec nezáleží na tom, že ho interpretuje folklórna skupina, teda pôvodný nositeľ tradície v danej obci, v ktorej sa tieto pesničky tradujú z generácie na generáciu, teda žiadny autor tam nie je.
Ďalšou zaujímavosťou je, že doteraz stavanie májov bol taký nejaký prirodzený proces, a nikdy nedochádzalo k tomu, že by sa ozval kolektívny správca práv, že nejaký organizátor, v tomto prípade obyčajná folklórna skupina, ktorá sa dohodne s obcou, že ide postaviť máj, že by doteraz platila nejaké autorské odmeny za použitie ľudových piesní. Zrazu tu tento problém vyvstal a za minulý rok sa našli určití organizátori, ktorí si nesplnili povinnosť nahlásenia kultúrneho, verejného kultúrneho podujatia na kolektívneho správcu práv. Z toho potom vyplývajú, samozrejme, pri dodržaní, striktnom dodržaní zákona povinnosť pre kolektívneho správcu práv na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe použitia autorskoprávne chráneného diela, pričom k tomuto, samozrejme, nedošlo. Tam, samozrejme, ide o celý proces skúmania toho, či naozaj k tomuto stavu došlo, a akým spôsobom.
Tieto veci by sa určitým spôsobom mali napraviť v rámci nového Autorského zákona, a aby naozaj nedochádzalo k popieraniu práv autorov, ktorí naozaj vytvorili, ešte raz opakujem, ktorí vytvorili nejaké hudobné dielo, tak je povinné, teda všetci organizátori dostanú povinnosť, aby nahlasovali, že sa na nejakom verejnom kultúrnom podujatí budú používať určité hudobné diela. Ak však kolektívny správca práv nie je kompetentný na určenie toho, že či dané autorské dielo je, alebo nie je autorskoprávne chránené, ako potom môžeme zabezpečiť, že sa naozaj nebude zbytočne platiť za niečo, čo patrí tomuto národu, tomuto ľudu?
V tomto prípade však musím pochváliť ministerstvo kultúry, pretože na základe určitého vyhrotenia situácie spísaním petície proti zmenám v Autorskom zákone, ku ktorým došlo v medzirezortnom pripomienkovom konaní, upustilo od úpravy, aby organizátori kultúrnych podujatí, na ktorých znie ľudová hudba, boli povinní nahlasovať dvakrát kolektívnemu správcovi práv to, čo sa vlastne na podujatí vôbec bude prezentovať. Ak totižto organizátor potvrdí, že sa budú prezentovať predovšetkým diela autorskoprávne nechránené, za tým by si mal, samozrejme, stáť a už je len na kolektívnom správcovi práv, aby zistil, či skutočne nedošlo k porušeniu autorských práv a nebolo prezentované aj dielo, ktoré je autorskoprávne chránené. V Nemecku je to napríklad tak, že príde inšpektor na dané podujatie s kamerou, s diktafónom, nahrá alebo natočí si časť, ľubovoľnú časť podujatia, kde je prezentovaná hudba, spev, a na základe softvéru dokáže identifikovať, či sa hrala skutočne, či sa hralo skutočne to, čo bolo dodané v rámci organizátora kolektívnemu správcovi práv. Samozrejme, väčšinou sa jedná o modernú hudbu, a nie o tradičnú ľudovú hudbu, ale aj tu by sa dalo v podstate určitým spôsobom zistiť, teda že či sa hralo to, čo organizátor nahlásil. Avšak aj tu je problém, určité typy folklórnych podujatí nedokážu dopredu vôbec identifikovať čo a akým spôsobom sa bude prezentovať.
Mám možno dva príklady, jeden od nás zo Slovenska a jeden zoberiem zo zahraničia. Začnem tým zahraničným, zúčastnili sme sa ešte kedysi dávno s folklórnym súborom Železiar na folklórnom festivale v Szegede Maďarsku. Tam sme boli požiadaní, bol spravený, navrhnutý program, ktorý mal určitú tému. Náš vedúci bol požiadaný o to, aby sme skúsili dať choreografiu, ktorá do tejto témy spadá určitým spôsobom, takže až priamo na festivale, v telocvični sme prezentovali to, čo by sa malo na druhý deň prezentovať. Čiže ani organizátor absolútne netušil, čo ktorý folklórny kolektív bude na tom javisku prezentovať v rámci hudby, spevu a tanca.
Teraz sa vrátim na Slovensko, máme niekoľko festivalov folklórnych, kde sa uskutočňujú súťaže ľudových hudieb. A keďže som niekoľko z nich moderoval, pýtal som sa ľudovej hudby, ktorá akurát išla na javisko, že čo budú hrať. No odpoveď bola taká zaujímavá, že vieš čo, neviem, čo ma prvé napadne. Takže ten dotyčný primáš, samozrejme, mali natrénované veci zo súboru, až na javisku si ujasnil, čo vôbec bude hrať. Ako to potom má ten organizátor nahlásiť vopred?
No a druhá časť týchto folklórnych podujatí sú tzv. tanečné domy alebo ľudové zábavy. Ľudová hudba jedna, druhá, tretia, piata, sólisti, inštrumentalisti, heligonkári sa zídu niekde na pľaci a prebieha voľná zábava. Naozaj nikto, nikto, ani ten muzikant, ani tí speváci, ani tí účastníci, ktorí sú tam, nikto z nich netuší, čo sa spievať bude, čo sa bude hrať, pretože sa to robí spontánnou formou, príde sa pred muziku a rozkáže sa. No a chcel by som vidieť takého organizátora, ktorý by si zvlášť zaplatil alebo zabezpečil človeka, ktorý by sedel počas celého podujatia, možno aj v troch-štyroch rohoch, lebo keď sa spontánne hrá na viacerých miestach, aby sledoval, že čo sa vlastne odohralo, a aby potom toto mohol odovzdať kolektívnemu správcovi práv, že či sa náhodou nepoužilo nejaké autorsky spracované dielo. A toto sú problémy, ktoré, žiaľ, kolektívny správca práv nejak nechce uznať, preto to zabaľuje pod jeden balík, že v prípade, že sa nevie, že či naozaj je alebo nie je autorskoprávne chránené dielo prezentované, takto sa to bude brať, akože to je autorskoprávne chránené. Tým pádom budú folkloristi alebo organizátori folklórneho podujatia cálovať. Teda platiť za to, že sa prezentuje ľudová hudba.
A v tomto je trošku problém, pretože niektorí organizátori už si povedali, viete čo, ja na tom nezarobím nič, pretože to robím zo srdca, narobím sa na tom ako taký... niečo, nedostanem ja svoju autorskú odmenu ani honorár, o tom nesnívať, možno mám nejakú tú zabezpečenú stravu, možno dostanú nejaké smeti tí interpreti, ktorí tam prídu, a ja mám ešte byť v mínuse za to, že musím zaplatiť nejakú hromadnú licenciu? V tomto prípade, keď prišiel návrh zákona autorského do medzirezortného pripomienkového konania, bol folkloristom celkom vyhovujúci. Potom však v medzirezortnom pripomienkovom konaní prišiel kolektívny správca práv, konkrétne SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský, s návrhom, aby folkloristi posielali dvakrát to, čo sa bude diať, čiže nahlásenie vopred a nahlásenie potom. Je to naozaj problematika zložitá a nedá sa, nedá sa to, už som vám to pred chvíľkou dokumentoval, že je to nemysliteľné na folklórnom podujatí a aj napriek tomu, že sa dodá playlist, tak SOZA nie je kompetentná na to, aby určila, či skutočne ide o autorsky chránené dielo alebo nechránené dielo.
A môžem to vysvetliť ešte aj iným spôsobom. Ľudová hudba, ktorá 40 rokov alebo vyše 40 rokov zbiera ľudové piesne v určitom regióne, hrá si to podľa svojho, tak ako to počuli od starých muzikantov, tak ako im to zaspievali staré tetky, starí ujkovia, bačovia. Dnes však tieto pesničky hrajú už v niektorých súboroch a povedzme, že sú určitým spôsobom upravené. Táto pieseň sa vyskytne v databáze kolektívneho správcu a na základe toho už je autorskoprávne chránená. Ale táto ľudová hudba, ktorá tú pieseň hrá 40 rokov alebo vyše 40 rokov v tej pôvodnej verzii, vôbec nehrá autorskoprávne chránený obsah, ale kolektívny správca práv povie, že to je chránené dielo, to znamená, že musíte za to zaplatiť. A toto je nonsens. Preto sú to naozaj dve roviny. V prvom rade na hlasovanie a v druhom rade kompetencia na to, že či dokážem posúdiť, že ide o autorskoprávne chránený obsah alebo autorskoprávne nechránený obsah. Toto však zákon akosik nerieši a je to na svojvôli kolektívneho správcu práv.
Keď som hovoril, že do procesu medzirezortného pripomienkového konania vstupovala SOZA, ktorá bola účastníkom prípravy tohto Autorského zákona, avšak to, čo tam chcela zamontovať, jej neprešlo. Koľko tam bolo, pán minister, tých ľudí, ktorí riešili Autorský zákon? Si hovoril, vyše tridsať. V tej základnej skupine 30 ľudí sa nezhodlo na tom, to, čo chcela presadiť SOZA v rámci Autorského zákona. Ona bola súčasťou. Bola v príprave. Tieto veci posunula v medzirezortnom pripomienkovom konaní a naozaj mohlo dôjsť k tomu, že zase sa bude robiť určitá duplicita a nepohodlná pre folkloristov, pretože naozaj je nemysliteľné niektoré veci proste robiť takýmto spôsobom. Vznikla petícia, zdvihla sa vlna odporu, túto petíciu naozaj podpísalo veľmi veľa ľudí a osobností slovenskej etnológie, etnografie, folklóru a tak ďalej a na základe tohto potom po rokovaní na ministerstve kultúry sme teda zistili, že na rokovanie vlády išiel zákon v prijateľnej podobe pre folkloristov. To znamená, že tie state, ktoré by mali byť problematické pre organizátorov folklórnych podujatí, neboli zapracované tak, ako to chcela SOZA.
Ja by som chcel apelovať na pána ministra, lebo dneska som bol teda na rokovaní v SOZE, a SOZA predtým bola na ministerstve, aby sa nenechal uchlácholiť určitými rečami o tom, že je to potrebné a nevyhnutné, lebo dochádza k podvádzaniu v rámci tejto oblasti. Ako som uviedol z nemeckého príkladu, na toto, aby si niekto preveril, či skutočne ide o autorsky nechránené alebo autorsky chránené diela, majú byť inšpektori. SOZA tvrdí, že ich má málo, ale ja sa pýtam, keď je niekto naozaj dlhoročným organizátorom folklórneho podujatia, či on bude podvádzať, alebo bude podvádzať niekto, kto, je nejaká firma niekde v obci a povie, že asi ide hrať ľudovú hudbu. Tak asi sa skôr vyberiem na kontrolu nie na to folklórne podujatie, ktoré má dlhoročnú tradíciu už niekoľko rokov, ale skôr idem sa zamerať na kontrolu práve takýchto. A to by mali mať na to svoje kapacity. Takže tak ako je zákon predložený, je zatiaľ v poriadku. Ja budem čakať a prídem na výbor pre kultúru a médiá, aby som sa dozvedel, či tam náhodou niekto nepríde s nejakým pozmeňovákom, ktorý ma sťažiť proces nahlasovania a nenahlasovania folklórnych podujatí na kolektívneho správcu práv.
Ďakujem pekne.
