Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, kolegyne, máme tu v podstate celkom nevinný zákon, ktorý vylepšuje v určitom spôsobe stav nášho kultúrneho dedičstva, ktoré by sa malo vrátiť späť na územie Slovenskej republiky. To bolo aj pekne povedané, aj pekne predstavené. Ale, žiaľ, je tu jeden zádrheľ. Máme totižto zákon o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, ale do tejto novely sa dostal aj prílepok, ktorý mení aj zákon o múzeách a galériách, zákon o pamiatkovom fonde a zákon o reštaurátoroch.
Bolo to predstavené pekne, že mení sa tým aj kvalifikácia na reštaurovanie, ale už nebolo povedané, že je to k horšiemu. Pripomína mi to situáciu, keď sme sa tu bavili o lekárnikoch, ktorí by mali byť zastúpení v lekárňach, pretože garantujú odbornosť. A komora lekárnikov má takisto svoje stanovené podmienky, sú tam špecifikácie, potreba robenia kvalifikácií, atestácií a tak ďalej, aby boli lekárnici skutočnými odborníkmi, keďže narábajú so zdravím občanov. Tu je to podobné. Opäť, tak ako sa z lekárnikov urobili trafikanti, to znamená, že už nie sú potrební lekárnici do lekární, pretože sieť jednej z najväčších lekární nepotrebuje mať lekárnikov, tam stačia obchodníci, ktorí potom určitým spôsobom, by som povedal, hazardujú so zdravím občanov, lebo sú len predajcami, tak podobná situácia nastáva tu.
S prvou časťou tohto zákona úplne v pohode súhlasím, dokonca som za to, len, žiaľ, pokazila to tá druhá časť zákona, body 2, 3 a 4, ktoré práve hovoria o zmenách pri reštaurovaní kultúrnych pamiatok na Slovensku. Mám preto nachystaný aj pozmeňujúci návrh. Ono človek by si povedal, že však je to nejaká nevinná úprava, nič sa nedeje. Avšak dosť radikálnym a zásadným spôsobom toto mení situáciu práve v reštaurovaní kultúrnych pamiatok. Pritom keby sa Komora reštaurátorov neozvala, tak možno by sme na to ani neprišli.
Na to sa však Komora reštaurátorov ozvala už v medzirezortnom pripomienkovom konaní. A keď si kliknete na ich stránku, tak tam sú všetky dokumenty, ktoré sa zaoberajú touto problematikou v rámci pripomienkového konania a, samozrejme, aj zaujímavou situáciou, ktorá už vznikla, ktorá bola napadnutá. A jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ešte raz to zopakujem, jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Pamiatkový úrad totižto uzavrel zmluvu na reštaurovanie so súkromnou osobou, ktorá nie je členom Komory reštaurátorov. A pritom Komora reštaurátorov reštaurovala kultúrne pamiatky. Je na to aj trestné podanie. Samozrejme, si poviete, keď je protiprávna činnosť, tak určite sa vyšetrovalo. Presne takisto ako pri iných kauzách pekne sa to zamietlo dostratena. Najprv sa napadlo to uznesenie vyšetrovateľky, išlo to na prokuratúru a prokurátor súčasne skonštatoval, že v podstate sa nič nestalo. Vyšetrovalo sa totižto úplne niečo iné, ako sa vyšetrovať malo.
Keď človek chce reštaurovať, musí byť členom Komory reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené pravidlá tak ako ďalšie regulované povolania na Slovensku, či sú to advokáti, či sú to architekti, či sú to už spomínaní lekárnici a ďalší. Máme predsa regulované povolania, ktoré prechádzajú špeciálnymi zákonmi a musia spĺňať špeciálne podmienky.
Jednou z tých podmienok je aj byť poisteným pre potreby zodpovednosti za škody vzniknuté pri povolaní. Ani sa nečudujem, takisto aj poisťovací sprostredkovatelia majú tieto poistky spravené v prípade, že by vznikla škoda. A tak isto si neviem predstaviť, že by niekto reštauroval nejakú kultúrnu pamiatku, ktorá sa má zachovať pre budúce generácie, a spravil by chybu, keď nič sa nedeje, znehodnotí sa pamiatka a môžeme to odpísať. No ale odpísali sme si tak časť kultúrnej hodnoty a niekto by mal za to niesť zodpovednosť.
A už tu sa dostávame aj k meritu veci. Každý člen Komory reštaurátorov nesie svoju osobnú, vlastnú zodpovednosť za zreštaurovaný predmet daný za kultúrnu pamiatku. Tu sa však navrhuje, aby reštaurovať kultúrne pamiatky mohli aj úplne iné osoby a aby to mohli robiť vlastne štátni zamestnanci, ktorí sú v zamestnaneckom pomere k Pamiatkovému úradu.
S Pamiatkovým úradom som mal tiež nedávno jednu skúsenosť. Týkalo sa to, samozrejme, národných kultúrnych pamiatok. Tam som si overoval niektoré veci a som bol úplne spokojný, dostal som uspokojivé stanovisko, vynikajúce vyjadrenie, o spolupráci aj do budúcnosti pri riešení určitých problémov, perfektné. Bolo to, samozrejme, na nižšej úrovni, nie na tej najvyššej, tu sa však stretávame s problémom.
Aby sme sa dostali trošku do obrazu, tak uvediem jeden príklad, ako to funguje doteraz a ako by to mohlo fungovať po prijatí tých troch záhadných bodov v novele zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov. V súčasnosti je prioritne podmienkou získania spôsobilosti na reštaurovanie ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia v odbore označenom číselne 2.2.8., to je reštaurovanie, a získanie trojročnej odbornej praxe. Len vo výnimočných prípadoch v odboroch, ktoré sa nevyučujú na vysokej škole, to je napríklad reštaurovanie organov, iných hudobných nástrojov, vitráží, skla a keramiky, je možné získať oprávnenie aj s nižším alebo iným stupňom odborného vzdelania. Podmienkou na to je preukázateľná odborná prax vykonávaná v súčinnosti s reštaurátorom, to znamená, členom Komory reštaurátorov. Tým, že zodpovednosť je tu viazaná na fyzickú osobu, je možné v prípade porušovania právnych predpisov spôsobilosť na reštaurovanie odňať. V tomto pôsobí Komora reštaurátorov ako regulátor, ktorý okrem vydávania podnikateľských oprávnení vykonáva zákonom zverenú disciplinárnu právomoc vo vzťahu k výkonu profesie reštaurátorov. Vďaka tomuto systému sú minimalizované škody na národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch, ktoré sú dielami výtvarného umenia, teda vo verejnom záujme, evidovaného hmotného kultúrneho dedičstva.
Kompetencia reštaurátorov v zmysle zákona č. 200/1994 Z. z. už z roku 1994, podotýkam, o komore sa prioritne týka pamiatok a zbierkových predmetov, ktoré sú dielami výtvarného umenia a evidované vo verejnom záujme Slovenskou republikou. Ostatné zbierky napríklad súkromné, ktoré nie sú takto evidované, rieši živnostenský zákon.
V súčasnosti je tu viazaná zodpovednosť a oprávnenie na výkon reštaurovania na fyzickú osobu, teda na konkrétneho človeka reštaurátora. Tento reštaurátor musí mať uzavreté poistenie za škodu spôsobenú výkonom reštaurovania. Nie je to podnikateľ, ktorý znáša všetky náklady spojené s výkonom a nesie v plnom rozsahu zodpovednosť. Ako jediný má právo vykonávať reštaurátorské výskumy, formulovať návrhy na reštaurovanie a nesie v plnom rozsahu záruku za svoju prácu a preberá plnú zodpovednosť za dielo samotné v procese reštaurovania. Dá sa povedať, že sa jedná o jednu z mála profesií, v ktorej sú legislatívne vyvážené práva i povinnosti.
Tento systém je plne kompatibilný s inými členskými štátmi Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. A spĺňa všetky zásadné kritériá na vzťah vzdelania a kompetencií požadovaných Európskou konfederáciou reštaurátorských organizácií, ktorá je poradným orgánom Európskej komisie.
Navrhované zmeny, ktoré sa týkajú troch zákonov, pamiatkového zákona, č. 49/2005 Z. z., zákona č. 200/1994 Z. z. a zákona o múzeách, zakladajú zásadnú zmenu systému celého reštaurovania, ešte raz, zásadnú zmenu celého systému reštaurovania.
Tá spôsobilosť má byť viazaná jednak naďalej na fyzické osoby, teda členov uvedenej komory, ale zároveň aj na inštitúcie zriadené ministerstvom kultúry, ako je Pamiatkový úrad a múzeá a galérie, v ktorých oprávnenie prijímať rozhodnutia v procese reštaurovania má získať štatutár týchto organizácií. Tu bude zodpovednosť formálne niesť zamestnanec, ale reálnu zodpovednosť za škody bude znášať štát, teda Slovenská republika.
Absurdné je, že to oprávnenie má získať Pamiatkový úrad ako orgán štátnej správy, ktorý zároveň vykonáva štátny dohľad nad reštaurovaním kultúrnych pamiatok. Tým by nastala jedinečná situácia, že bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankčnú právomoc touto novelou zákona, ešte raz, Pamiatkový úrad bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankcie. To je úplne absurdné.
Zároveň je absurdné, že ďalšou zmenou zásadnou sa znižuje požiadavka na vzdelanie reštaurátora všeobecne na úroveň ukončeného stredoškolského vzdelania. Aká kvalifikácia to bola na reštaurovanie? Bolo to získanie druhého stupňa vysokoškolského štúdia? A teraz takto klesáme na úroveň stredoškolského vzdelania, no, označovaného stupňom 5. Dosiaľ tu bol požadovaný stupeň ukončeného vysokoškolského vzdelania 7, čo znamená zníženie kvality ochrany reštaurovania kultúrnych pamiatok. Ja neviem, prečo sa ide týmto systémom, že sa znižuje táto kvalita. Zvyčajne ide o systém opačný, že sa tie podmienky pritvrdzujú, pretože sa jedná o národné kultúrne pamiatky. A teraz to ideme uvoľniť, povoľovať.
Vznikla tu situácia, že reálne nebude prakticky možné súťažiť vo verejných obstarávaniach, lebo ministerstvom zriadené inštitúcie budú vo svojej podstate automaticky zvýhodnené, ešte ani neplatia dépeháčku. Tieto veci sa nielenže odhaľujú, ale reálne poznajú. Už roky Pamiatkový úrad týmto spôsobom nezákonne vykonáva reštaurovanie a nezverejňuje zmluvy, ktorými sa k výkonu reštaurovania zaväzuje, a robí rôzne právne kľučky, aby obchádzal zákon o verejnom obstarávaní. Robí sa to obstarávaním rokovacím konaním bez zverejnenia, len aby to bolo jasné.
Prijatím tejto novely celkom zanikne hospodárska súťaž medzi reštaurátormi a vznikne štátny monopol na reštaurovanie, hoci sa podčiarkuje, že 90 % národných kultúrnych pamiatok už nie je vo vlastníctve štátu, vlastníci pamiatok si to nebudú môcť vybrať podľa referencií a ceny reštaurovania, lebo budú musieť akceptovať ponuku Pamiatkového úradu. Tento úrad v prvom kroku určí majiteľom pamiatky, čo sú povinní s pamiatkou robiť, tak ako to majú robiť doteraz, aké majú okná osádzať, dať omietky. Rozhodnutím im stanovia rozsah činnosti a následne určia cenu dodávky týchto prác, nehovoriac o tom, že s požadovaným nižším vzdelaním klesla aj úroveň ochrany pamiatky.
V minulosti bol štátny monopol na tieto činnosti, ale všetky pamiatky vlastnil štát. Prijatím novely tohto zákona sú otvorené dvere k monopolu, rozpočtovej organizácie ministerstva kultúry, teda Pamiatkového úradu ku znižovaniu úrovne reštaurovania a k preneseniu zodpovednosti za škody na štát. Takže to je opäť taká kolektívna zodpovednosť. Čiže kto bude zodpovedný? No napokon to nebude nikto. Však vieme, akú zodpovednosť doteraz vyvodili vládni ministri či už voči sebe, či už voči svojim podriadeným.
Aby sme mali teda predstavu, o čo sa jedná, Komora reštaurátorov podala trestné oznámenie na určitého človeka, však máte to koniec koncov k dispozícii verejne prístupné na ich stránke, ktorý vykonával podnikateľskú činnosť reštaurovania a bral za to celkom slušné peniaze, desiatky tisíc eur, blíži sa to už k pár stotisícom. Potom vyšetrovateľka v uznesení konštatovala, že, jednalo sa o 230 725 eur, takže to už nie je len tak, to odmieta, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. To sa odôvodňuje tým, že dotyčný človek vraj len sprostredkovával túto činnosť.
Ale je zaujímavé, že Pamiatkový úrad fakturoval priamu činnosť tomu človekovi, nie sprostredkovanie, čiže nie sprostredkovanie na niekoho z Komory reštaurátorov, ktorý by tú reštaurátorskú činnosť fyzicky vykonal, ale fyzicky jemu. A toto akosi vyšetrovateľka nezohľadnila. Samozrejme, potom bola podaná sťažnosť, pretože je jasné, že vyšetrovateľka v tomto buď si neurobila svoju povinnosť, alebo to mala od niekoho nakázané. Už sa môžeme len domnievať, ako to bolo, žiaľ. Pritom ale aspoň vidno taký obraz u občanov potom, kde sa pekne stápajú určité veci.
Samozrejme, bolo napadnuté toto rozhodnutie, pretože nebolo skutočne posudzované to, čo sa konštatovalo v samotnom trestnom oznámení, a sťažnosť išla na prokuratúru, pričom aj z prokuratúry prišlo zamietavé stanovisko, suché konštatovanie, že v podstate sa tak nič nestalo. Môže si to každý z vás pozrieť, je to na ich stránke vycapené.
Takže jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu, ktorý svojím spôsobom aj zneužíva takýmto spôsobom svoju moc, a teraz sa to má určitým spôsobom asi legalizovať. Nič iné mi z toho nevychádza, pretože sa ide dať právomoc Pamiatkovému úradu, aby mohol robiť legálne to, čo doteraz robil protiprávne.
V dôvodovej správe k tomuto návrhu konštatuje ministerstvo, že sa implementuje aj smernica Európskej únie v tejto časti. A vždycky sa to potom rozoberá v Tabuľke zhody. Tá tabuľka je na niekoľkých stranách a presne uvádza k tým jednotlivým bodom, ktorá časť sa implementuje kde a akým spôsobom a kde sa to dá nájsť, ktorá časť tej smernice je implementovaná. Keď som si to prechádzal, neprišiel som na to, kde by sa predmetné články tejto novely, teda články 2, 3 a 4, ktoré pojednávajú o Komore reštaurátorov, spomínali. Nie sú tu. To znamená, že v tejto dôvodovej správe je síce deklarované, že sa implementuje smernica, ale zo žiadnych bodov to tu nesedí. To znamená, či sa to len povie, aby to dobre vyzeralo, aby to dobre znelo, aby to potom zobrali ľudia, prípadne aj poslanci, ktorí si to nepreštudujú poriadne, pričom zistí sa, že vlastne tá smernica sa v týchto bodoch absolútne neimplementuje. To znamená, že je to tam len pekne tak pricapnuté, aby to vychádzalo tak, ako to potrebuje ministerstvo.
Pripomienka ministerstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania k určitým rozporom a nesúladu názvoslovia, keďže sa mení zákon o múzeách a galériách a zákon o Komore reštaurátorov, o výkone reštaurátorskej činnosti, aj to bol jeden z argumentov, prečo sa mení vlastne legislatíva týmto spôsobom. Takže namiesto toho, aby sa zmenilo názvoslovie, tak sa úplne systémovo mení činnosť.
Teraz prečítam právne stanovisko k celej tejto veci. Argumentácia o tom, že medzi zákonom o múzeách a galériách a zákonom o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov neexistuje terminologická zhoda je účelová a zavádzajúca. Podľa § 13 ods. 3 zákona o múzeách a galériách, „reštaurovanie je odborné ošetrenie zbierkového predmetu, ktoré sa vykonáva s cieľom kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, „cieľom reštaurovania je čo najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela a sprístupnenie jeho duchovnej obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej a estetickej celistvosti hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela, reštaurovanie zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej hodnoty diela a dokumentáciu.“ Pri porovnaní týchto ustanovení ide na prvý pohľad o popísanie odlišných činností, avšak opak je pravdou, zhoda v uvedených definíciách je v tom, že cieľom reštaurovania pri oboch definíciách je vykonať odborný zásah do diela s cieľom zastaviť jeho úpadok a zlepšiť jeho stav, čo je v súlade s celosvetovým vedeckým vnímaním pojmu reštaurovanie, teda ešte raz citujem, “kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu“, to je zákon o múzeách a galériách, „a najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela“, to hovorí zákon o Komore reštaurátorov. Rozdiel v terminológii možno zdanlivo badať v definícii reštaurovania podľa zákona o Komore reštaurátorov, ktorá zároveň ďalej uvádza slová „a sprístupnenie jeho duchovnej, obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej, estetickej citlivosti hmotnej podstaty výtvarnej formy diela". Avšak tomu tak nie je v kontexte ďalších ustanovení zákona o múzeách a galériách, napríklad podľa § 2 ods. 5 zákona o múzeách a galériách, kde citujem: „Múzeum je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktoré na základe prieskumu a vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda predmety kultúrnej hodnoty, ktoré ako zbierkové predmety odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje verejnosti najmä na účely štúdia, poznávania, vzdelávania a estetického zážitku špecifickými prostriedkami múzejnej komunikácie,“ alebo citujem podľa § 2 ods. 6 zákona o múzeách a galériách: „Galéria je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktorá na základe vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda, odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje zbierkové predmety zo všetkých disciplín vizuálneho umenia a realizuje tvorivé a umelecké výstupy a prezentácie.“ Tieto oba zákony teda popisujú tú istú činnosť, pričom rozdielnosť terminológie zapríčinilo ministerstvo kultúry ako tvorca zákona o múzeách a galériách ešte v roku 2009, teda za prvej Ficovej vlády, keď pri tvorbe tohto zákona nenadviazalo na terminológiu zaužívanú v zákone o Komore reštaurátorov už z roku 1994. Definícia v zákone o Komore reštaurátorov je teda širšia a neodporuje definícii reštaurovania v zákone o múzeách a galériách. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, čo je cieľom oboch tých zákonov. Zákon o múzeách a galériách je určený pre múzeá a galérie, keď vymedzuje ich zriaďovanie, postavenie a úlohy so zreteľom na nadobúdanie a ochranu zbierkových predmetov. Jeho predmetom však nie je úprava odborných činností povolania, pretože je to upravené v inom zákone. Tým zákonom je zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, ktorý upravuje podmienky výkonu povolania reštaurátora, teda podmienky odbornej činnosti. Z uvedeného dôvodu definícia pojmu reštaurovanie v tomto zákone je širšia, keď upravuje, čo má reštaurátor v rámci procesu reštaurovania rešpektovať. To je fyzikálna, historická a estetická celistvosť hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela. Obdobné je to aj v iných predpisoch upravujúcich regulované povolania. Ako som už spomínal, napríklad ani Občiansky súdny poriadok, ani iný procesný predpis, Trestný poriadok, Správny poriadok, neupravuje poskytovanie právnych služieb advokátov, aby sme mali predstavu, upravuje len postup súdu, účastníkov, ich zástupcov a ďalších osôb vymedzením ich práv a povinností v súdnom konaní, teda z pohľadu advokáta vymedzuje práva a povinnosti zástupcu v súdnom konaní, avšak vôbec nerieši aspekty poskytovania právnych služieb advokátom svojmu klientovi ako účastníkovi súdneho konania, to jest, neupravuje ich vzájomný vzťah pri poskytovaní právnej služby. To upravuje zákon o advokácii, ktorý upravuje práva a povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi, čiže presne obdobne. To je toľko k právnemu stanovisku k tomuto problému.
Takže je nám všetkým jasné, že ministerstvo akosi zavádzajúcim spôsobom chce legalizovať činnosť Pamiatkového úradu, čo, si myslím, nie je veľmi vhodné, nie je veľmi dobré, a pre výkon reštaurátorskej činnosti zjemňuje podmienky, namiesto vysokoškolského štúdia druhého stupňa stačí stredoškolské štúdium, čo, si myslím, nie je úplne v poriadku.
Keďže vieme, že tie tri body, ktoré sú zakomponované do zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, nie sú dobré, rozhodli sme sa pripraviť pozmeňujúci návrh, kde tieto tri body vypúšťame.
Takže teraz by som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Hraška k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631).
Bod jeden. Články II až IV sa vypúšťajú. Doterajší článok V sa označuje ako článok II.
Odôvodnenie.
Články II až IV vládneho návrhu zákona upravujú ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o reštaurátorskej činnosti jej členov v znení zákona č. 136/2010 Z. z., zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. Vládny návrh zákona uvádza, že legislatívne zmeny súvisia s transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/60/EÚ z 15. mája 2014 o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1024/2012 (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 159 z 28. 5. 2014) (ďalej len „smernica“). Z Tabuľky zhody právneho predpisu s právom Európskej únie však vyplýva, že transpozícia sa dotýka len článku I vládneho návrhu zákona. Z toho možno usudzovať, že legislatívne zmeny článkov II až IV nesúvisia s preberaním smernice, ale boli zapracované do vládneho návrhu zákona za úplne iným účelom, ktorý je zmienený vo všeobecnej časti dôvodovej správy; „zmenami článkov II až IV sa precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi, upravujú kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Podľa účinných ustanovení uvedených zákonov majú od roku 1994 spôsobilosť reštaurovať národné kultúrne pamiatky a zbierkové predmety výtvarného umenia členovia Komory reštaurátorov, ktorí reštaurovanie vykonávajú v právnom postavení podnikateľov. Táto súčasná právna úprava za viac ako 20 rokov svojej činnosti jednak zabezpečila vysokú ochranu kultúrneho dedičstva a jednak vytvorila reálne fungujúci trh reštaurátorských služieb v Slovenskej republike. Na základe toho možno prijať závery, že reštaurovanie vykonávajú len vysoko kvalifikované osoby, náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie neznáša štát a zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním neznáša štát a v neposlednom rade sa vytvorili predpoklady na zabezpečenie vysokej ochrany kultúrneho dedičstva aj pre budúcnosť.
Vládny návrh zákona zavádza, aby okrem Komory reštaurátorov reštaurovanie vykonávali aj iné osoby. Jeho prijatím môže dochádzať k situáciám, že reštaurovanie nebudú vykonávať dostatočne kvalifikované osoby, napríklad štátni úradníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a zamestnanci múzeí a galérii i za predpokladu splnenia kvalifikačných predpokladov na danú činnosť. Z hľadiska kvalifikačných predpokladov sa návrhom zákona umožní, aby sa od uvedených osôb vyžadovalo len ukončené stredoškolské vzdelanie (úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru konzervátorstvo a reštaurátorstvo) a najmenej päť rokov odbornej praxe. Pritom na stredných školách sa napríklad nevyučuje reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel. Reštaurovanie tak bude môcť vykonávať absolvent strednej školy bez dostatočného vzdelania a bez overenia jeho pripravenosti na reštaurovanie. Dokonca návrh zákona má umožniť, aby reštaurovať mohli aj študenti Vysokej školy výtvarných umení v rámci vzdelávacieho procesu. Pre každého, ktorému nie je naše kultúrne dedičstvo ľahostajné, je ťažko predstaviteľné, aby sa študenti učili reštaurovať rovno na origináloch diel v čase, keď ešte nemajú dostatočné vedomosti a zručnosti. Vysoká škola má poskytovať svojim študentom predovšetkým teoretické vedomosti a praktickú časť výučby má zabezpečiť iným spôsobom ako reštaurovaním originálov. Napríklad študenti právnických fakúlt neriešia reálne právne veci, napríklad nezastupujú páchateľov trestných činov pred súdom.
Ďalším argumentom na upustenie od danej úpravy je skutočnosť, že náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie bude znášať štát. Vzhľadom na to, že Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy a Vysoká škola výtvarných umení je verejnou vysokou školou, tak ich náklady na reštaurovanie (na prevádzkovanie ateliérov, materiálno-technické a personálne zabezpečenie a podobne) bude znášať štát, a nie osoby, ktoré budú reštaurovať. S tým je spojená aj zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním, ktoré nebudú znášať štátni úradníci Pamiatkového úradu a študenti Vysokej školy výtvarných umení, ale štát.
Taktiež možno pro futuro predpokladať vznik konfliktu záujmov. Základnou úlohou Pamiatkového úradu Slovenskej republiky je totiž rozhodovať v správnych konaniach o podmienkach reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a vykonávať štátny pamiatkový dohľad nad ich stavom. Tým, že budú pracovníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky aj reštaurovať a následne podliehať vlastnej kontrole, či odborne vykonali reštaurovanie, môže dochádzať ku konfliktu záujmov a strate objektivity a nezaujatosti. Príkladmo možno uviesť hypotetickú situáciu, že jeden štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky vyhotoví návrh na reštaurovanie, jeho iný kolega schválením tohto návrhu na reštaurovanie v správnom konaní povolí reštaurovanie, ďalší vykoná reštaurovanie, štvrtý potom objednávateľovi vyúčtuje odmenu za reštaurovanie a napokon piaty štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v rámci štátneho pamiatkového dohľadu stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. To je celý systém kontroly samého seba.
Návrh zákona spôsobí aj to, že Slovenská republika bude aktuálne jediným členským štátom v Európskej únii, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie hospodársku súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi (t. j. reštaurátori) a orgánom štátnej správy (t. j. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), ktorý na tomto trhu vykonáva štátnu správu. Z toho dôvodu sa navrhujú vypustiť z vládneho návrhu zákona články II až IV.
Bod dva. V článku V sa vypúšťajú slová „okrem článku II, článku III 2. a 3. bodu a článku IV, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2016“.
Odôvodnenie. Ide o legislatívnotechnickú úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s bodom jeden tohto pozmeňujúceho návrhu.
Ja by som ešte raz chcel zopakovať celý ten proces. Štátny zamestnanec schváli reštaurovanie, iný na to pridelí finančné prostriedky, iný bude konkrétne reštaurovať, iný vyfakturuje sumu za reštaurovanie a potom iný jeho kolega odobrí celý ten proces reštaurovania, čiže zreštaurovanú pamiatku. Vždy a všade platí systém kolegiality a systém nadriadenosti a podriadenosti. Nepôjde hádam riaditeľ proti svojim ľuďom, ktorí mu zabezpečujú kšefty. A takisto podriadený, ktorý kontroluje, hádam nebude písať na svojho predchádzajúceho kolegu, ktorý reštauroval, že zreštauroval zle a mal by zaplatiť pokutu. Koniec koncov tú pokutu kto zaplatí? No zase ju zaplatí len štát štátu. Úplne celé zle to je.
Ja fakt nerozumiem tomu, prečo sa niekto ako minister dal na takéto hlúpe riešenie. Tu nie je čomu nerozumieť, pán minister, pretože je to úplne jasné. Vy chcete legalizovať protiprávnu činnosť, ktorú vykonával doteraz Pamiatkový úrad. A vidíme z trestného oznámenia, že už sa ona vykonávala. Čo je na tom nepochopiteľné? Je tu Komora reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené podmienky takisto ako komory advokátov, architektov, stavebných inžinierov, ktoré majú pečiatky, ktoré majú poverenie a oprávnenie vykonávať odborné činnosti. Veď na to boli zriadené zákonom. A vy teraz idete umožniť, aby nielen títo, ale aj štátni zamestnanci, ktorí sú v štátnozamestnaneckom pomere, ktorí vlastne rozhodujú o tom celom procese, to mohli vlastne aj vykonávať, vykonávať za štátne. Schvália si na to financie.
Mimochodom, ešte zaujímalo by ma, kto sú členovia komisie, ktorá schvaľuje v grantovom systéme ministerstva kultúry práve financie na reštaurovanie týchto pamiatok. Nie sú to náhodou zamestnanci Pamiatkového úradu, nesedí tam generálna riaditeľka a tí krajskí? To je zaujímavé. Čiže komisia, ktorá je zložená zo zamestnancov Pamiatkového úradu, bude schvaľovať financie na reštaurovanie kultúrnych pamiatok, na ktoré si podajú žiadosť zadávatelia alebo objednávatelia reštaurovania kultúrnych pamiatok. To je veľmi zaujímavé. Čiže oni si budú v podstate aj sami sebe schvaľovať financie potom, keď to budú môcť robiť. Je to opäť systém obabrávania dobre nastaveného systému a umožňovania niekomu, aby ryžoval úplne iným spôsobom. Niekto povie, že ale v súčasnosti má komora reštaurátorov monopol. Nemá monopol. Je tam súťaž. Ale teraz bude mať monopol Pamiatkový úrad. Je to opäť do dobrého zákona vložená úplná haluz a úplne zle.
Pán minister, prijmite môj pozmeňujúci návrh a ja vám za zvyšok zákona úplne s prehľadom zahlasujem. V prípade, že to tak nebude, tak potom normálne legalizujete protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ďakujem.